E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Spoveď

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov


 

Spoveď

Pani Ema Priechodská si zavzdýchla, prešla rukou po nízkom čele, odhrnula s neho prúd vlasov, podívala sa smutne na pani Šebestovú a pokračovala:

— Ako som to mohla?! Ako? Sama neviem. Samej sa mi to vše zdá ako sen. Ale nemohlo to ani ináč byť. Muselo sa to stať…

— Ztratila som rozum. Ako by mi bol dakto učaroval. Ani jesť mi poriadne nechutilo. Často ani spánok na mňa neprišiel. Myslela som nasilu na iné veci, na gšeft, na záhradu, na vás, na sestry. Zavše som sa vychytila na záhradu, alebo na záhumnie zemiaky kopať, hriadky polievať. I dreva som sa napílila, narúbala, že mi navrely pľuzgiere na dlaniach. Inokedy som zase aj hodinu prekľačala na kolenách v zadnej izbe a premodlila som sa pol modlitebnej knižky. A všetko nadarmo. Ten človek mi len nie a nie sísť z mysli. Vždycky som ho videla pred sebou, ako ma prosí, ako spína ruky predo mnou, ako slzí, plače, zaklína ma, aby som bola jeho.

— Strašné! Strašné! Ach, duša moja zlatá! — ľutovala priateľku okrúhla, červenolíca pani Šebestová.

— A keď som sa vše na chvíľu utíšila, otvoria sa dvere a vo dverách Drlička. Smutný, bľadý, iba oči mu tak divne svieťa. Hľadí na mňa, hľadí, počne si utierať oči. — Pani Priechodská, pani Priechodská. Oni ma mučia.

— Vyhováram sa: Ja za nič nemôžem, pán súsed! Viem, že sú poriadny, statočný človek. Ale ja mám deti! Ach, čože si ja mám počať, ja nešťastná, úbohá stvora!

— A on sa len nedá. — Pani Priechodská, ja ich deti nechcem ukrivdiť. Beztak sú už všetky na vlastných nohách. A slečinka Mariška nech nemá strach. Ja sa jej o veno postarám, akokoľvek vlastný otec. Tisíc zlatých jej uložím hneď a druhý tisíc do roka — do dvoch.

Nemohla som od žiaľu ani odpovedať. Len mi vše hrdlo tak stislo, že sa mi zdalo, že sa zadusím v tom bôli. A on sa na mňa len díva a díva. A zase začne: — Oni ani slova? Ako by ku mne ani srdca nemali! Je im to málo, odo mňa chudobného remeselníka, čo má len tých dvoje zdravých rúk a pár inštrumentov a dosák na podstení?!

— Nemohla som sa zdržať. — Čo si, Oni, reku, myslia? Či som ja dáky vydriduch či pijavica, aby som ich chcela ožobráčiť, pán súsed! Ja viem, oni majú dosť svojich starostí. Ešte by ich napomôcť neškodilo. Ale čo ja môžem, nešťastná stvora, robiť? Tu je raz dcéra, to je moje dieťa. A tá k tomu nikdy neprivolí. Tá ich nikdy otcom volať nebude!

— Že nebude?! Ach, nuž, keď to nemôže byť ináč — nech nebude. Len keď sa my máme radi! Len keď ich budem smieť nazývať svojou! — berie ma za ruku a pokrýva ju bozkami, čo sa jako odťahujem.

A ja mu len musím odporovať: — Keby tá len nechcela svoliť. Ale tá nedopustí, aby sme sa vzali. A keby predsa, tá by svet proti nám huckala, prekliala by nás.

— Prekliala?! a líca mu blčia plameňom a zlosťou. — Nás prekliala?! A prečo, začo?! Nie sú oni vdova a nie som ja slobodný?! Či som si ja už s niekym svet zaviazal, a oni, nedoopatrovali si oni muža poriadne až do smrti?! Neprišiel som ja do dediny, keď ich muž bol už dávno pod zemou?! Ale, myslí si, fiflena, že taký chudobný stolár, ako ja, viem, čo je to v nej! To je tá panská pýcha. Ja by k nim dvom ani nepasoval. Za moje ruky vyrobené, mozoľnaté sa ona hanbí. Posledný pisár z mesta, korheľ, kartár, čo je každému dlžen, by jej bol na mojom mieste milší. Len keby sa mohlo povedať, že sa otre o úrad, že narába s perom.

— A tak chodieval, chudák, k nám. Najviac v nedeľu, alebo takto v týždni na mraku. Ticho, opatrne, aby neboly daromné reči a aby sa s Marišou nestretol. Síce vše aj dúfal, že sa na konec predsa len obmäkčí, že nám nebude brániť. Chodil. A rozprával, ach, tak pekne rozprával! — utrápená, bľadá tvár na okamih zkrásnela kúzlom sladkých rozpomienok, — že ma bude na rukách nosiť. Všetko, čo zarobí, mi na dlaň položí. Ak bol i doteraz mierny, sporivý, bude vraj ešte sporivejší. A fajčiť prestane, i tie, tri-štyri cigaretle do dňa si odpustí, ak chcem, šnapsu, vína do úst nevezme, trebárs ho ani dosiaľ nikto nevidel podnapilého. Ak dosiaľ robil, bude ešte dupľom, všetko na svete ho bude inak tešiť. Na kolenách bude Bohu ráno i večer ďakovať, že sa mu dal dožiť toho šťastia! — pani Priechodskej počaly stiekať slzy po lícach. Pani Šebestová sa tiež márne premáhala. Zakryla tvár aspoň rukou; aby nebolo vidno, že jej slzy v očiach hrajú. Až po dlhej chvíli zavzdychla si pani Ema ešte raz zhlboka a rozprávala ďalej historiu svojho vdovského života.

— Narozprávala som sa mu dosť, že je to všetko marné, že my dvaja k sebe nepasujeme. On dvadsaťdeväťročný, ja štyridsaťštyri. Čo by ľudia povedali?! Ako by som mu ja stará vdova, mohla driečnemu mladému človekovi život zaviazať! Oni sú mladý! Že ma majú radi, verím, ach, verím, veď som ja tej lásky v živote mnoho neužila! — Ale ja som pre nich nie, veď by som im mohla byť skoro — matkou! — — — Bude lepšie, keď už viac neprídu. Ja budem mať aspoň rozpomienky. A oni? Oni zabudnú, rana zacelie, čas raní, čas hojí — a oženia sa s mladým pekným dievčaťom. I peknú pomoc môžu vyženiť. Mám ich rada a predsa sa ich musím zriecť.

— Ale dal si povedať?! Priskočil, ruky predo mnou spínal. — Nech ma nemučia, preboha ich prosím, nech mi nehovoria o mladých, pekných, môjmu srdcu sú oni najkrajšia, ja chcem iba ich! — Že sa on o svet nestará, že nech si vraví, kto chce, čo chce; len keď dostane mňa, len keď bude šťastný!

— Jednu nedeľu bol práve u nás. Hodnú chvíľu stál, chudák, horko-ťažko sa dal nahovoriť, aby si sadol. Aj na olevrant zostal. Že ho nesmiem odkladať, lebo si voľačo urobí, že ho neodbavím, musím sa sľúbiť, i ohlášky že ide konať… pani Ema sa odmlčala. — Nemohla som odolať — ozvala sa, vzlykajúc. — Keď som ho mala tak rada!

*

— V tom vpálila dnu Mariša jako drak. Počala kričať, počala nadávať. Aby sa pratal, že celú dedinu svolá, že si ona nedá takú hanbu robiť. Kričala, vrieskala, dvermi trieskala. Kto vie, či sa sveta nesbehlo pred oblokmi. A on pekne, krotko: že on nerobí hanbu nikomu, že si ma vezme a o ňu že sa tiež postaráme. Len potom ešte počala vyčíňať, že ona nepotrebuje, aby sa o ňu staral taký a taký odkundes, lumpisko a kto ja viem ešte. Že ho niečim orúti alebo dom zapáli. Ešte i nebohého Lepeja mi na oči vyhodila. Išiel, chudák, ale plakal, že si to nezaslúžil, aby mu robila takú hanbu.

Pani Priechodská prestala slzeť. Iba líca horely a oči sa jej zatiahly temným závojom bôľa, vášne. Pani Šebestová pomkla svoju stoličku bližšie a chytila priateľku za chudú, žilnatú ruku. Počala ju hladiť a s ruky prešla na líce.

— Uspokoj sa, duša! Veď si si to už dávno od trpela.

Ale tázavé oči lákaly z priateľky vyznanie nové, ďalšie:

— A čo Mariška?

— Bola dva mesiace preč. — — — Našla si miesto u tej barónky v Pešti.

— Samo ušlo, chúďa? Či si ju ty…?

— Neobstála sa tá pri mne. Počal ma boleť celý život, celý svet. Raz som plakala, raz zase trieskala. Inokedy som sa zase pustila do čítania v sklepe, v posteli do noci.

Pani Šebestová si počala obzerať priateľku skúmave. Aká je táto Ema divná. Aká dobrá, krotká! Popoľ, ale pod ním tlejú uhlíky, pahreba. Aká je citná, tak má ráda dcéry, a predsa sa tak zabudla. Pani Šebestová sa rozpomínala na všetko, čo vedela o priateľke. Lebo veď stolár Dŕlička nebol jej prvou láskou. Bol iba nástupcom. Za toľké vdovské roky zamenil sa ich u Emy celý rad. Jeden bol árendátor, mladý, bohatý chlap. Najstaršia dcéra Priechodskej, Vilma, vtedy dvanásťročné dieťa, pribehla k „tete“ s usedavým plačom. Nie a nie ju utíšiť. Až naveľa, naveľa sa Šebestovej podarilo z ustrašeného decka vytiahnuť, že ako sa ráno prebudila, zazrela mamu v posteli — objímať sa s voľakým cudzím človekom. — — — A po čase prevzal úlohu árendárovu — — — mladý, žandársky strážmajster, neskôr obstarný, bruchatý agent. Ach, Bože, aké krehké stvorenie je človek!

— Vrátila sa sama, či si ju ty zavolala? — spovedala pani Šebestová priateľku ďalej.

— Zavolala. Písala som jej. Písala a odprosila som ju — — — oči pani Emy sa zalialy slzami, že nebudem mať pokoja, kým si ju k materinskému srdcu nepriviniem. A keď neprišla na prvý list, písala som jej druhý. Aj peniaze poslala na cestu, trebárs nebolo treba, Mariška mala ešte usporené. Čakala som ju na zvolenskej stanici, triasla som sa celá, keď sa ukázaly svetlá na rušni. A zdalo sa mi, že sa mi srdce pukne radosťou, keď som si ju držala v náručí.

— A už mi to neprišlo nikdy. Ale zato ešte potrvalo, kým si ma dcéry naučily zase vážiť. Veď som žila iba pre ne. — — — Ale na toho človeka sa tiež nemám čo hnevať. Banovala som dlho, dlho. Ale prešlo i to. I oženil sa, a mne skoro ani ľúto neprišlo. Ako by som mu matkou bola. I vídavam ho vše. Ztratíme pár súsedských slov. Viac nič. Ako s hocikým iným. — — — I Marišku som s pomocou Božou vydala. — — — Teraz už iba aby som sa dožila k dvom vnúčaťom tretieho. Veď som ti ja, duša moja, už dnes — zajtra stará žena!

*

V útulnej izbe zavládla večerná tma, prerušovaná iba červenou žiarou z veľkej kachľovej pece vrhajúcou matné tlumené svetlo na záclony, povalu, pohovku — — — i dve verné priateľky, držiace sa v objatí, plačúce a chvejúce sa mocným vzrušením.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.