Zlatý fond > Diela > V boji života


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
V boji života

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Jana Kyseľová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 27 čitateľov


 

V boji života

Vracal som sa pod večer z medokýša (kyslej vody, šťavice). Schladilo sa, znáhlil som kroky. Dohonil som slúžku pána direktora, Marku. Poznám ju už dávnejšie, nuž, zaradoval som sa, že sa s ňou zase porozprávam, zabavím. Lebo Marka je nie slúžka ako slúžka. Keď sa v nedeľu vyoblieka, nerozoznal by ju človek od mnohej milosťpanej. Aj ináč je veru sčítaná, rozumná, a — čo je pre mňa nadovšetko — veselá. Pravda, odkedy je v tej novej službe, je voľáka mlčanlivejšia. Možno, má takých pánov, ktorí neradi hovoria, nuž sa jej to od nich chytilo. No, veď sa ona so mnou azda rozhovorí.

— Dobrý večer, Marka! Čože tak utekáte?! —

Obzrela sa.

— Vy ste to, Ďurko?! Ako som sa trhla. Beztak som teraz posledné časy celá zľakaná. —

— Čo nepoviete! A od čoho tak, Marka? Veď vy ste vždy taká veselá, smelá. To by som sa bol od Vás veru najmenej nazdal.

— Ale u tých direktorov, kde som teraz, je to ako v očistci. Od kedy som tam, zdá sa mi, že sa ja po smrti hneď do neba dostanem.

— A máte ho také isté, Marka?

— Na môj’ pravdu, Ďurko môj, verte mi, ak som ho prv aj nemala, teraz ho už mám.

— Nehovorte. Ale ozaj, či vám je tam tak zle?

— Bodaj by mi tak dobre bolo! Rada by som ho videť, komu môže byť horšie! O štvrtej ráno vstávam, ale čože?! Pani už večer napravila rúčku na hodinách, takže troma hodinami náhlia. Beda mi, keby som ich napravila. Už ich len tak nechám, trebárs ma neraz samu nastrašia. Počistím obuv, vyklepem šaty. Pán, pani, štyria mladí páni, dve slečinky a často sa ešte aj hosť trafí — to toho jesto! Polejem zahradu, dám žrať sviniam, oriadim sa, zametiem kuchyňu. Navarím raňajky. Pani vstáva o 7-mej. Vbehne do kuchyne ešte v nočnom kabátiku. Zkríkne: „Pre Boha! Desať hodín, a ešte nieto nič porobené! To si musela, ty drichna, zase o siedmej vstať, však!“ Potom ma chytí za vlasy, kváče a zauškuje a to ešte často rukou mokrou od kávy. Keď ma pustí, aby som sa zase umývala. Na môj’ pravdu, čo som u tých direktorov, kým pani nevstane, sa ani neumývam, ani nečešem, aj tak ma pani umaže, rozstrapatí. Kým ma bije a kváče, sa len modlím, dakedy sa tak vymodlím aj tri otčenáše a tri zdraváse. Potom umyjem riad od raňajôk, naštopem hus, poriadim päť izieb a idem nakupovať do mesta. Keď sa o desiatej alebo pol jedenástej vrátim, už ma pani víta: „Kdeže si bola zase toľko, ty kľampa?! Do siedmej drichne, hodinu sa riadi, hodinu raňajkuje, potom sa o čistom šiple po izbách a ešte trčí v meste do obeda?! Veď ja ťa naučím“ A pani ma ubije kropáčom, až mám chrbát svetlý. Keď je trocha lepšej vôle, hádže do mňa riad; to sa mi vraj potom z platu odráta — pravda, už sa ten riad menej bije, lebo je už skoro samý plechový. Potom varím obed. Pani príde párrazy koštovať do kuchyne. Obyčajne pojie tie najlepšie kúsky, ale za to som, keď je málo pri obede, ja maškrtná maškrtnica a pahltná nenasýtenica. Často mi z obeda skoro nič nenechajú. Ale keď aj, a ja to hladná zjem, kričí pani: „Aleže si žranda pažravá, ani len tomu Amorkovi a mačke nič nenechala!“ Potom keď poumývam riad a zanesiem pomyje prascom, robím celé odpoludnie v zahrade, len čo odbehnem kedy-tedy prascom dať žrať, a pod večer hus naštopať a toho dreva narúbať. V zahrade kopem, okopávam, presádzam, polievam, pliem a čo príde. Pani potom príde a probuje vyťahovať, čo som presadila, a čo sa nedrží v tej zemi, ako v skale, hodí mi do hlavy. —

— No, cez deň ešte ako cez deň, ale večer. Celá sa idem potrhať, zodrať a predsa len samý krik a samý krik, až mi v ušiach hučí. A keď ešte začne pán! Že som mu nedala kanálikovi semena a vody, a že tie topánky, ak budú také, ako dnes, mi zajtrá o hlavu otrepe. Nedávno polámal na mne zase novú trstenicu, a keď už bola na kusy, chytil ma za vlasy a búchal mi hlavu o stenu. Taká bývam ubolená a neraz i dokrvavená, že ani zaspať nemôžem od boľasti, od žiaľa. Toľko sa naplačem, až je ráno podúška (vankúš) mokrá!

— Preboha, to je predsa strašné! Nuž, a neviete, Marka, isť k doktorovi, dať si vystaviť visum repertum a žalovať?!

— Veď som už aj bola, ale čože?! Pán s doktorom sú kamaráti pri víne. Doktor mi povedal, že aby som nerobila komédie, že ostatne sa visum repertum vystavuje len od streľnej zbrane alebo noža. Išla by som k inému, ale čert ho tam vie, či je nie s pánom ešte lepší. Ešte by mu žaloval, a potom by som sa ešte len mala. Nuž, len trpím a čuším, síce horkýže čuším. Panej neraz vyčítam, ukazujem opuchliny, očerneliny. Ale tá ma len vysmeje. „Dívajmeže sa na ňu!“ — hovorí — „aká kľampa, prečože sa hádže zo sna, rúca sa so schodov, keď ide na povalu! A teraz by to potvora ešte na nás chcela svaľovať!“

— A vy ste tam, Marka, dosiaľ vydržali! — hovorím ohromený.

— Už je raz tak a nie ináč. Sama sa divím, ako som to mohla.

— A neodídete odtiaľ! Veď je to nie služba, to je mučiareň podľa toho, čo hovoríte! —

— A ešte jaká. Ale už si len voľáko ten rok vybudnem. Veď si ja hľadím pomôcť, kde môžem. Keď idem do mesta, vždy si pár krajciarov sgazdujem, niekedy aj šesťák-dva. Onehdá som hus tak dlho štopala, kým sa nezadusila. Aj tých prasiec sa, keď chcem, ľahko zbavím. Len im dať tie pomyje párrazy trochu horúcejšie a tú tlč vo väčších knedľach alebo zemiaky nepomiesené, však sa tie ochvátia. Kanálik už jednako zdochol, aj pelargonie vyschly. Toľko sa ma pre ne pán a pani natrápili, kým som ich raz, keď boli preč, lúhom nepoliala. A panej sa už teraz tiež nedám, to som bola len zpočiatku taká zľakaná. Odvrávam jej, že ju ide raz poraziť. Už len voľáko vybudnem. Ale na konci neviem, či nebude process medzi nami. Veď by mi pol platu strhli. Síce, čo som tam, už som si usporila 20 korún; včera som si ich bola uložiť, vkladná knižka je u jednej kamarátky. A už len bude, ako bude. Keď nie po dobrom, trebárs po zlom. Čo už má človek robiť na tom svete?!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.