Zlatý fond > Diela > Efendi a stará Majka


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Efendi a stará Majka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Karol Šefranko, Lucia Muráriková, Mária Hulvejová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov


 

Efendi a stará Majka

S počiatku som ho nenávidel. Zdal sa mi lenivým, falošným, spustlým pijanom. Robil som naň štipľavé poznámky. Často som mu ani neodpovedal na jeho otázky. Ba nahováral som gazdu, Srba, u ktorého som býval, aby starého mohamedána vykázal z domu. Ale bezvýsledne. Gazda, civilist, mal mäkšie srdce, než ja, vojak. No, zato strpčoval som život starému vozotajovi, či trénovi, ako som len mohol.

A efendi Afan Dizdarevič, lebo tak volal sa plným menom, nenávidený starý mohamedán, choval sa záhadne. Vždy sa na mňa usmieval, bol ku mne samá zdvorilosť a pozornosť, ale nedal sa odbyť ani najväčšou mojou surovosťou.

Efendi Afan Dizdarevič! Prvý raz zazrel som ho na zasneženej ulici v srbskej dedine v Slavonii, kam som bol došiel s „marškompániou“ so Slovenska. Viezli sme sa vlakom 36 hodín, potom — od dlhej cesty vlakom, kde sme boli stlačení ako haringy, celí zlámaní — mašírovali sme už po tme — mašírovali sme strašne zablatenou cestou vyše dvoch hodín do nového sídla, veľkej slavonskej dediny. Vidíme iba veliké mláky a ohromné lány mastnej čiernej prsti. V diaľke sa čosi černie. Ja sa vžívam do vojenskej nálady a skoro by som sa už stavil, že je to hnijúca mrcina nejakého koňa. No keď prichádzame bližšie, vidíme, že je to iba hromádka handár a trusu.

Mašírujeme, mašírujeme. Zotmieva sa. Kraj mi splýva v šedivé pary a hmly. Ideme jakýmsi mestečkom. Ulica široká, ale domy špinavé, žlté a šedivé, ploty nahnilé. Už sa teším na odpočinok. Z ľudí, vybehajúcich pred brány a strkajúcich hlavy do oblokov, tmavých i ožiarených mdlým svetlom petrolejových lámp, zo zabrechania niektorého dunča a zaručania kravy v stajni na zadku vo dvore zavieva na mňa sladké večerné kúzlo domácnosti. V ktorom dome budem spať ja?

Až keď domy začínajú rednúť a štekot psov utichovať, dozvedám sa, že naša obec je ešte dosť ďaleko. Prestávam vnímať, čo sa okolo mňa robí, myslím iba na veliký, bachratý tlumok, ktorý tlačí môj ubolený chrbát a na ustaté nohy, ktoré ledva vyťahujú z hustého lepkavého blata veľké ťažké baganče. Chvíľami prižmurujem oči, aby som zabudol, čo sa okolo mňa robí. Namýšľam si, že si tak aspoň trochu oddýchnem. A ono je to ešte horšie. Potkýňam sa o skaly, alebo štvorrady, popri ktorých kráčam, raz sa idem zas skoro skĺznuť do priekopy pri hradskej.

Konečne svetlá. Pred dedinou stohy slamy. Osvetľujú ich lampášmi vojaci, ktorí nám prichodia naproti. Šedivé ich mantle ztratily farbu. Vedú nás do dvorov a po schodoch a rebríkoch na chladné povaly na slamu.

Ako sa nám tam spalo v januárovej zime, možno si ľahko predstaviť. Skrahnutí, premrznutí, nevyspatí liezli sme ráno dolu rebríkmi na dvor a sťahovali sa na nové byty. Ja, strážmajster, našiel som si izbu u istého srbského sedliaka. Pravda, bola bez „furune“ (kachiel). Býval som na predku. V zadnej izbe tiesnila sa osemčlenná rodina: gazda, gazdiná, štrnásťročná a osemnásťročná dcéra, jeden dospelý syn, druhý deväťročný a nevesta, žena najstaršieho narukovaného syna, s deckom v kolíske. Muž slúži v Petrovaradíne. Ukazuje mi jeho fotografiu. Vidno, že nerád slúži. Hľadí akosi smutne, fúzy ovisnuté.

Izba nebola veľká, vzduch v nej býval hrozný, lebo okrem domácich tisli sme sa do nej i my, vojaci, tak že bývala preplnená. Nemýlil nás ani stisk, ani zlý vzduch, ani nevľúdne tváre domácich. Teplo — v izbe sa kúrilo, bol v nej murovaný sporák — priťahovalo nás ako svetlo nočný hmyz.

V tejto zadnej či hlavnej izbe domácich oboznámil som sa s efendim Afanom Dizdarevičom z Ljubušky z Bosny, vlastne z Hercegoviny.

Bol chorý. Často kašľal. Ležal pod ohniskom na zemi. Pod sebou mal pár starých handár a vojenskú deku. Chvíľami zastenal. Ten kašeľ a stony ma najväčšmi hnevaly. Ešte zdrapím nejakú epidemiu od neho.

Neskoršie netrpel som vôbec vojakov v izbe. Otvoril som dvere a skríkol:

— Marš!

A prekvapení vojaci tratili sa s dlhými nosmi jeden za druhým von.

Starý mohamedán zpod pece sa nehnul.

Gazdiná, biedna, predčasne zostarená stvora — vyčítal som jej to z očú — bola mi povďačná za to, že som ju zbavil dotieravých, nevolaných hostí, ktorí obsadili stôl i lavice tak, že ledva zvyšovalo miesta pre domácich.

— Či vyduriť i starého? — spytujem sa gazdinej.

— Neka se grije, je bolestan (nech se hreje, je chorý), — zastáva sa dobrá stvora mohamedána.

Starý spí. Ja si varím víno na sporáku a pražím z piatich vajec praženicu. Príjemná vôňa naplňuje chyžu.

Dávam sa do jedenia a pitia. Je to môj predobed. Ináče býva taký iba raz za čas. Nemám dosť času, ani peňazí, aby som si každý deň taký sháňal. Výpary akiste podráždily citlivý nos starého maróda, lebo obracia sa vo svojich handrách na druhý bok, s námahou vztyčuje zimnicou rozpálenú hlavu, vpadlé čierne oči sa mu zalesknú, vycerí pekné biele zuby a ozve sa sladko horvatsky:

— Ach, zišlo by sa starému pár glgov teplého vínca!

Robím sa, ako by som nepočul.

— Čo trpíte toho starého vo svojej izbe?! — podhuckávam po chvíli gazdinú proti Bosniakovi. — Kto vie, čo mu je, ešte vám deti zdrapia od neho nejakú chorobu.

Dobrosrdečná gazdiná ma chlácholila:

— Dá Boh, že nie. A veď človeku nedá srdce, aby nechal mrznúť na zime starého, chorého človeka. Chudák, má doma ženu a malého, sedemročného syna. Dosiaľ spával na povale, ale deka je slabá, cez dosky prefukuje vietor, starý nemohol spať, celý sa triasol od zimy, od toho kašle.

Zamĺkol som. Človek si nevdojak pomyslí na domov, na svojich drahých a mimovoľne zmäkne.

Obzerám sa po izbe a po starom. Všetko neobyčajne pestré, orientálné. Stôl prikrytý červeným obrusom. Na stene zrkadlo v pozlátenom ráme. Okolo zrkadla rodinné fotografie v jarmočných ružových rámikoch. Za zrkadlo a ostatné rámiky nastrkané sú červené a žlté umelé kvetiny. S dvoch strán od oblokov sväté obrazy, maľby na skle: Sveti Nikola a Sveti Ďorde. Na neprikrytých vysokých posteliach červeno a belaso oblečené tučné periny. Nad žltou truhlou visí zelená klietka s bielou hrdličkou, ktorá tak citne, tak dôrazne opakuje svoje:

— Cukru! cukr-r-r-ú!

A ako znamenite svedčí do tohoto pestrého okružia starý počerný vozotaj s červeným fezom na hlave, v belasom mantli, ležiaci na žltej deke. Až teraz si všímam, aký malebný pohľad poskytuje dusná, nie veľmi čistá izba.

*

Prijal som do svojej izby mladého Žida, rekrúta. Aspoň mi bude veselšie, bude s kým prehovoriť, kým sa večer v posteli zahrejem a zaspím. Beztak sú v izbe dve postele, nech sa i druhá využije. Budem platiť za izbu len polovicu, zvýši tu i tu na vajíčko nejaký ten šesták. A majetný Židko dostáva z domu často zásielky: koláče, čokoládu, salámu, sýr: Rozumie sa, častuje i mňa. Mám dosť starostí, aby som sa mu kedy-tedy odplatil. Protežujem ho, kde môžem. Nedávam ho do služby. A môj Židkes sa činí. Ba čo viac, vie i znamenite variť: praženicu, guľáš (s mäsom i falošný bez mäsa), šató s vajciami a vínom, halušky, ryžu v mlieku. Nemožno si žiadať lepšieho spoločníka. Hovorí, že je v civile obchodným cestujúcim. Ale ja mám základné podozrenie, že je kuchárom v nejakom lepšom viedeňskom alebo ešte skôr peštianskom hoteli. Lebo i peštianske šlágre mi vyspevuje. A na podiv dobrý hlas má môj Židkes.

Rozumie sa, vyvára sa na sporáku domácich v zadnej izbe. Gazdiná musí tiež koštovať. I malej Sofii nechávame za každým či guľášu, či halušiek. Okrem jedál varíme víno so škoricou alebo čaj s rumom. Dlhé zimné večery míňajú sa nám veľmi príjemne. Starý mohamedán sa už zviechal so zeme, sedáva na lavici pri peci a chváli kuchárske umenie môjho spoločníka. Ale nadarmo. Neponúkame ho ničím.

No, na druhý deň varí si víno i on. Ako by nám chcel dokázať, že i on si to môže dopriať. Večer zase čaj s rumom, ba vlastne rum s čajom. Ráno pije rakiju. Pri svojej chorobe robí väčšie glgy, ako zdravý. Ba zapácha šnapsom. Po obede vidím ho sliezať s povaly s komisárom (chlebom):

— Kto kúpi chleba? — ozýva sa k vojakom na dvore.

Predáva komisár za tri šestáky a už sa ponáhľa s fľaškou do krčmy. No v krčme nikdy nepije, akiste sa hanbí, glgá až v izbe.

Raz som kúpil chlieb od neho ja. Púšťame sa do rozhovoru. On je vraj hercegovinský zemän, má hodne kmeťov (árendátorov), krásnu mladú ženu (Afan má 47 rokov) a jediného, sedemročného syna. Žije len synovi. Jeho rod má vraj slávnu minulosť. Pomáhal tureckým sultánom vždy verne. A odmena — pár sto jutár zeme a kaštieľ — nevystala.

Tým mi je protivnejší. Ako sa chváli, chvastúň! A má vraj mladú krásnu ženu. Ba, vari by oči podela, aby šla za takú špatu! Mohamedán a súka ustavične ako dúha. Zemän, a žije ako zviera. Hovorím mu, že mu neverím, že luže.

— Mogamedan laže!

— Mogamedan nelaže! — bráni sa. Strašne je tým urazený. Tvár rozpálená. Oči mu metajú blesky. Môj kamarát Žid sedí pri mne. Pomáha mi:

— Áno, Dizdarevič cigáni, — ozýva sa chybnou slovenčinou.

— Čuš, ty holobrádok, veď ani horvatsky nevieš! Ty rekrút, ty lužeš, i tvoj národ vždy luže a klame, ty čifut (bosenský výraz pre Žida) hnusný! Pán strážmajster mi môže povedať čo chce, ale ty, sopliak, nie! — a mohamedán zagáni na môjho Žida divo. Vidno, že by ho roztrhal, keby mohol.

Môj spoločník umĺkol. Ja od tých čias prestal som skoro úplne chodievať do domácich zadnej izby. Odporný mohamedán! Radšej som sa chodieval hriať k niektorému kolegovi, alebo k súsede krajčírke, ktorá má švárnu dcéru Milicu. Bol by som na starého Hercegovca úplne zabudol, keby mi môj Židko vše nereferoval, ako Dizdarevič pije, že sa prechládza len preto, lebo vylieza večer na povalu podnapitý a v noci so odokrýva, ba vlastne ani poriadne nezakryje, že si kupuje bravčovú huspeninu od domácich a varieva často celý deň víno. Prichodí mi na um, ako sa chválieval svojou mohamedánskou vierou, ktorá mu vraj zakazuje opojný nápoj piť a bravčovinu jesť. Môj to milý mohamedán! Pekne to držíš svoju vieru! Vyhovára sa vraj, že jemu chorému robí varené víno dobre, lieči sa ním. Farizej! Ba, že mu veliteľ kompánie dáva dienstfrei (voľný deň)! Nedávno mu dal zas 14 dní. Iní chlapi vyrukujú a mrznú v snehu na mraze. A lenivý, vyžitý Afan povaľuje sa zatiaľ po teplých izbách, jie huspeninu a opíja sa.

Ach, či mi bol protivný! Hotový švindler. Keď ide k maródvizite, obväzuje si plešivú hlavu šatkami, od ktorých belosti tuho sa odráža jeho čierno-žltá pleť, tak že je ozaj ako na umretie. A opustiť, shrbiť, pokrčiť vie sa tak a kráča, keď chce, takým ťarbavým krokom, ledva nohy zavlačuje, že ho musí poľutovať každý, kto ho vidí v takej pozitúre.

*

Odišli sme z peknej sriadenej švábsko-horvatskej dediny. Badzgáme sa poľnou cestou v blate so žiaľom v srdciach. Škoda bolo opustiť pekné sídlo. Ľudia vľúdni, ubytovanie, ako ešte nikdy: kompánia bolo skoro celá v peknej poschodovej školskej budove. I žalúdok tam pookrial: mlieka liter po 24 halieroch, koľko len chceš, vajcia, chleba, všetko lacno.

Nie čudo, že sa cítime ako izraelskí, vychádzajúci z Egypta, ktorým bolo ľúto za egyptskými mastnými hrnci. Sme ako muchy, vyhodené z mlieka.

Nová dedina sa mi nie veľmi pozdáva. Prší, plno blata. Dedina špinavá, rozťahaná. Ľudia si nás nevšímajú. Akiste užili vojakov už dosť. Aspoň steny domov sú počmárané popretrhávanými nápismi : „4. Zug“, „Battaillonsstab“. Dedina už iste vyjedená.

Ubytoval som svoj „cúg“. Býva na nejakých piatich miestach. Jedni v prázdnej izbe, druhí v komore, tretí v drevárni. Všetci spávajú na zemi na slame.

Hľadáme si izbu pre seba. Lebo môj Židko mi je verný. Šikovný chlapík, ale ledva zná slovensky, so svojou horvatštinou by ťažko našiel izbu. Mne sa to už len skôr podarí.

Pochodím pár domov. Nič. Bývajú pritesno, majú veľkú famíliu. Kde jesto izba, je už vydaná dôstojníkom.

Konečne podarilo sa mi nájsť izbu u istého Švába. Šváb je milý človek. Zdá sa byť zámožným gazdom. Veľký dom, priestranný dvor. Ale izba sa nám veľmi nezdá. Nemá osobitného vchodu, prichodilo by prechádzať cez izby domácich. I ten dvor je akýsi hlučný, plno čeladi, po dvore hromádky hnoja a akýchsi mäsitých odpadkov. No, čo robiť?! Akosi sa už len usmierujem s novým bytom. Domáci je vľúdny. Prináša nám viedeňské noviny, celú hromadu, čo nechal u neho jeden nadporučík. Vrháme sa na ne, ako hladní psi na kus mäsa.

Nečítali sme dlho. Ani svojich vecí nestačili sme si ešte uložiť, keď tu prichodia dvaja strážmajstri od trénu a chcú nám vstrčiť do našej izby jedného vojaka — mäsiara. Protestujeme proti tomu, ale oni mi dokazujú, že dom patrí do ich rayonu. Pechota má pridelené iné ulice. Ukazujú mi plán obce. Majú pravdu. Čo robiť?! Dozvedáme sa, že na dvore nášho Švába sa bude zabíjať pre vojsko. To budú vône a zvuky! O taký byt niet čo stáť.

Vychytil som sa hľadať byt znovu. Škoda len, že je vonku tma ako v rohu. Ledva rozoznávam kostol a pri ňom faru. Čistá priestranná chodba, veľká, uprataná kuchyňa vzbudzuje vo mne na prvý pohľad dôveru. Ale slúžka mi hovorí, že býva už u nich major. Pochybujem, len vizitka na dverách ma presviedča. Pri fare za kostolom rohový dom. Dlho sa rozhliadam, kým nachodím bráničku vo vysokom múranom plote. Kráčam po podstení tehlami vykladanom. Klopem na dvere. Nijakej odpovedi. Vchádzam do velikej studenej izby. Nieto v nej nikoho. To sú ľahkomyselní ľudia, mohol by ich vyrabovať! Nahmatávam pred sebou malé dvere. Zaklopem. — Slobodno! — ozýva sa z vnútra mäkkým, vysokým hlasom. Vstupujem do malej kuchyňky. Pri biednej petrolejovej lampe sliepňajú pri stole nad ručnou prácou stará a mladá ženská. V kúte so dvoje-troje detí.

— Imate, molim vas, majka naša, — nazývam starú hneď matkou, — malu sobu za mene i mojega druga? — púšťam sa smelo do chybnej horvatštiny. — Moj drug je urednik. (Mi sme čisti, fini momci (sme fajn chlapci).

— Za soldačiju sobu nemame. Soldati (vojaci) imajú vaši (vši) bele.

— Boga mi, mi dva nemáme! — uisťujem starkú a rozopínam blúzu, aby videla moju čistú bielu košeľu, čo som si nedávno preobliekol u Švába. — Soldati drugi imaju, samo (len) mi dva nemame.

Starej to neimponuje. Berie petrolejovú lampu a vedie ma cez izbu a chodbu do zadnej časti domu do komory. Maličká je až strach. V kúte akási drevená posteľ. Na polici poplesnivený lekvár a zaváranie, až je vzduch ťažký. Na špinavej dlážke trochu udubasenej slamy. Vidno, že tu už spávali vojaci.

Starká donáša čerstvej slamy na posteľ. Trochu je namoknutá. To aby sme spali oba v jednej posteli na slame. Hovorím jej, že jej budeme platiť dohromady 52 haliere na deň. — Dobro, — hovorí gazdiná.

Hybaj ja pre môjho Žida. Musíme sa dostať do izby stoj čo stoj.

Prichádzame znovu. Oslovujeme starkú len per „majka naša dobra“. Rozprávam jej, že vojakov sa každý bojí. Na pr. ja mám doma matku, chorľavú staršiu osobu, dve mladé sestry a neveľkého brata. Tí by sa tiež ľakli keby sa chcel u mich nejaký vojak ubytovať. Každý sa bojí vojaka, že je surový, že všeko zašpiní, vše niečo ukradne. Ale čistých, fajných dobrých chlapcov vzala by moja mama do bytu predsa. Chudák vojak je zmorený, zima mu je. A potom — hovorím starej — my vás máme radi, my si vás chceme ctiť ako matku, poslúchať vás. Vyťahujem poľnú fľašku, mám v nej so 4 deci vína od stotiny. Ponúkam starkú a pripíjam jej na zdravie:

— Živila majka naša draga!

Ešte v tú noc sme spali v prednej veľkej izbe majkinej, vo dvoch posteliach, v perinách.

Za pár dní sme celkom zdomácneli. Môj spoločník berie na ruky najmladšie decko a varuje ho. Majka sa ho spytuje:

— Kako ti ime?

— Šandor, — odpovedá. A majka počína nazývať môjho druha Šandorom.

Každý týždeň platievame. Čo môžeme, kupujeme od majky: slaninu, cibuľu, tu i tu chleba a vajcia. Majke si dávame prať bielizeň. Nech zarobí radšej naša majka, ako iný.

Raz sa vraciame domov z muštry (execírky). Stará usedavo plače. Vlastne, lepšie rečeno, plače i spieva, vykladá.

— Što je vam, majka naša draga?

Vykladá, že jej umrela pred piatimi mesiacmi dcéra. Umrela na suchoty. Bola vydatá. Deti, čo vidíme, sú deti po nej; zať, nebohej dcéri muž, je narukovaný ako vojenský pekár.

A stará narieka, vykladá ďalej.

Vŕtajú nám jej slová v hlave. Pred piatimi mesiacmi umrela na suchoty! Kto vie, či nespávala v niektorej z našich postelí? Iste ani nedesinfikovali po nej byt, posteľ. Ešte my tie suchoty pochytíme. Už nám ani ten spánok v našich posteliach tak nechutí. Robíme si ťažké myšlienky. A mne i to nariekanie majkino akosi do uší zaľahlo. Každú chvíľu sa domnievam ho počuť.

Vo dne prevraciame periny. Sú akési stuchlé, ťažké. I tie steny akoby pliesňou zapáchaly. A vonku len prší a prší. Najlepšie by bolo ísť inam. Ale nechce sa mi hľadať nový byt.

A tak trávime už tretí týždeň u majky. Naša izba je hotová sála. V čas pokoja bola to spolková miestnosť miestnej zadrugy či gazdovského družstva. Dosiaľ visia na stene, myslím, podobizne horvatských básnikov, medzi nimi Gunduliča, bána i šíriteľov družstevného pohybu. V polici hodne družstevníckych spisov.

Stará sa utiahla s deťmi do malej kuchyňky akiste preto, aby menej spálily. Spáva ich tam pätoro vo dvoch posteliach, stará, tri dievčence a jeden chlapec. Pre riad, sporák a stôl ledva sa tam môžu pohnúť. Ešte dosť, že mali rozum a dali si kredenc do našej izby. Steny majú ovešané svätými obrázkami. Na posteli pohodený mesačník „Viestnik za presveto srce Isusovo“.

*

Obzerám si dom v jednu nedeľu. Je neobyčajne priestranný. Je to až komické. Dom veliký, a domáci spávajú v jeho najmenšej miestnosti: v kuchynke.

Dvor je tiež akýsi mŕtvy. Blízko múraného plota hlbokánska studňa na koleso.

Okrem obývanej kuchynky je v dome ešte jedna veliká, neobývaná, s velikou pekárskou pecou. Na zadku veliká práčoveň s kotlom. Krem toho pálenica na špiritus (rakiju). Ale kotly hrdzavé, sudy akési rozsušené či hnilé.

Dom je od ulice žlto natrený, málo ošarpaný. Na prôčelí namaľovaná veľká horvatská trikolóra, nad ňou čierny nápis: „Mate Salitrežić“.

Dobre, že to vieme. Počali sme majku nazývať „majka Salitrežić“.

*

Prichodí ku mne majka v jedno ráno, aby som jej vraj pomáhal. Vojaci-kanonieri jej vraj zmárnili mnoho slamy a sena. A to v domku, ktorý má von z obce. Hybaj ja s ňou pozrieť tých vojakov. Stará ma vedie stupajmi cez hlboké blato. Ja za ňou. Nehovoríme. Zamýšľam sa, čo ja to vlastne robím v tej Slavonii, do ktorej ma osud zavial. Kráčam so starkou, ako jej syn. Vyzvedám sa vojakov, kto sú, kam patria, kde majú kanceláriu. Vediem ta starú. Ponosuje sa na vojakov nadporučíkovi. Chcela by vynáhradu. Nadporučík vynáhradu odopiera. Seno a slamu mohli pobrať, hovorí, aj iní vojaci, nie právi tí, čo v jej chalupe bývajú. Potom, čo by kradli seno, keď ho dostávajú dosť u batérie. Slamu možno spotrebovali, ale majke zostane za ňu hnoj.

S vojakmi nič nevysúdiš. Vraciame sa domov. Vojak, ak aj čo vezme, je vždy nevinný. Nedávno mal poľný kurát kázeň pre vojakov v miestnom kostolíku. Káral vojakov, že niektorí z nich prichodia sa spovedať z taľafatiek, na pr. že ukrojili gazdinej kúsok slaniny z pôlta alebo ukradli jej pár vajec.

Keď to urobí civil, môže to byť hriech. Ale či to môže byť hriechom pre vojaka, ktorý bojuje, hladuje, chráni civilov?! — lahodil pán páter vojakom.

*

Majka vstáva včas. Dom veľký, práce mnoho okolo štvoro detí. I po vojakoch treba izbu zamiesť. Deti: sedemnásťročná Anka, deväťročná krivá Martina, sedemročný Ďorde a päťročná Marija sú biedne, zakrpatené, tváre bez farby. Nie div, veď mať im umrela na suchoty.

Večer stará zas usedave plače. Jej nárek dáva tichému, skoro mrtvému domu, kde všetko plesnie, hrdzavie, hnije, až príšerného rázu. Teším ju, že veď má unuke (vnukov) a zeta. Počne sa ponosovať, že zať je pijan, lenivý, nechce nič robiť a blaznie sa za Vidou.

— Za Vidou? Kto je to Vida?

Vraj potvora ženská v súsedstve. Pekná, veľmi pekná, ale lenivá a márnotratná. A za takou potvorou sa blaznie pol dediny.

Anka, najstaršia, chodí do kostola každé ráno a večer. Večer chodieva do kostola celá procesia. Rady dievčať i žien, najviac v čiernom, so zapálenými sviečkami v rukách kráčajú dedinou, ustavične vyspevujúc a remzajúc modlitby. Vari k pocte svetego srca Isusova. Alebo sa modlia za pokoj.

Stará, sedemdesiatročná, stará matka robí, sedemnástročna vnučka leňoší a chodí do kostola. Síce, škoda jej krivdiť. Možno nevládze. Veď je ako tôňa. Keď otec-vdovec príde z vojny domov a sa ožení, pôjde Anka do kláštora. Ona „nevoli se zamužiti“ (vydať).

*

Už vieme o Vide viacej. Býva u nej veliteľ našej stotiny, mladý, fešný nadporučík. Ináče drzý, smyselný človek, chvíľami surovec, vôbec spustlík. Do predošlej dediny, kde sme boli, chodila za ním z tretej dediny dcéra kováča, mladé, pekné, urastené dievča v čiernych šatách. Prichádzala k nemu popoludní a odchádzala až ráno so sklopenýma očima, aby ju nebodaly ostré, opovržlivé pohľady dedinčanov. A neprestala chodiť, ani keď jej otec vyhrožoval zabitím a vyháňal ju z domu. Prestala až chodiť, keď raz našla u nadporučíka — inú.

V novej dedine ubytovali „kvartýrmachri“ nadporučíka u Vidy. Gazda bol narukoval. Plavovlasý, buclatý, červenolíci, vysmiaty nadporučík pustil sa hneď in medias res. Prijdúc prvý raz do svojho nového bytu, vyobjímal švárnu gazdinú, až výskala. No, oči jej žiarily slasťou a hriešnou túžbou.

*

Anka posledné časy akosi zbiednela. Mladé dievča je prepadlé v tvári, oči žiaria ako v horúčke.

Majka narieka, plače tak žalostne, že by človeku srdce puklo.

Až druhého dňa sme si všimli, že Anka prestala chodiť do kostola. Ani nevychádzala z kuchyne.

— Čo jej je? — spytujeme sa majky, ktorá je ustavične uplakaná.

— Leží, — odpovedá stará stručne. Vidno, že jej je naša otázka nie milá.

Iste dostala suchoty — myslíme si.

No s Ankou to ide akosi rapídne dolu kopcom. Ani spať nemôže človek poriadne. Cez našu izbu prechodia každú chvíľu, i v noci súsedy. I vo dne je u nás hotová porada.

— Čo jej je? — spytujeme sa jednej obstarnej susedy.

— Nevideli ste doktora?

— Nie, boli sme u stotiny.

— Rezal ju. Pomáhala si. Má krv otrávenú, chúďa.

A dozvedáme sa na svoje prekvapenie, že naša svätuškárka neunikla hriechu, bola svedená. A teraz umiera, nedočkajúc sa ani kláštora, do ktorého sa tak horlive chystala.

V nedeľu bol v našom dome pohreb. Pobyt u majky sa nám stáva neznesiteľným. Spávame už síce dávno vo vetraných, na slnci sušených perinách. Ale mňa sa zmocňuje v týchto mŕtvych kútoch akási žravá melancholia. Chvíľami mi je do zbláznenia. Mám akúsi predtuchu, že v tomto dome sa to zle skončí. Ako by ležala nejaká kliatba na tomto mŕtvom, smutnom dome, kde zo všetkých kútov razí plieseň a puch. Preč, preč odtiaľto!

Môj druh už i našiel izbu. U toho Švába, odkiaľ sme odišli v prvý večer. Vojak-mäsiar už odtiaľ odišiel. Zo dvora silne zapácha. Príde nám chodiť cez kuchyňu a izbu domácich. No, nič to. Len keď budeme preč z tejto katakomby.

V nedeľu sa budeme prenášať. Súseda nám suší vyprané prádlo. Nedali sme ho prať k majke. Bojíme sa suchôt. A potom nedávno sme pristihli majku, ako česajúc vnúčatá, bije im vši.

*

Ľahli sme si poslednú noc u majky. Ustatí zaspali sme tuho. Prebudili sme sa na krik. Mesiac nám svieti do izby, cez ktorú práve prebehla ako mátoha maličká majka, bosá, v jedinej suknici, strapatá.

Na ulici hŕba vojakov a občanov.

Vybehávame von. Všetko uteká na dvor súsedy Vidy, čo u nej býva náš nadporučík.

Búšil som sa do vojaka. Ľaľa, náš Dizdarevič! Čo sa stalo?

— Nadporučík zabil vojaka, — a starý mohamedán rozpráva nám, čo sa stalo. Vojak pichol bajonetom Vidu, na čo ho nadporučík zastrelil.

Iste tragédia lásky.

— Kto je ten vojak?

— Nie od nás. Od pekárov zo Šidu. Tunajší občan, gazda.

Z izby vychádza strmo vzrušený nadporučík v ľahkom vystrojení. Vojaci salutujú a pozerajú, kam ide. Niektorí idú za ním. O chvíľu počuť z ulice:

— Išiel na „bataillonskommando“.

Vchádzame so Židom do nadporučíkovej izby. Na postelí prevalená záletná Vida. Krváca zpod lopatky, kam bola bodnutá. Obväzujú ju sanitéri. Druhá posteľ odostlaná, pováľaná, jeden vojak ukazuje vlásenku, ktorú vylovíl z nadporučíkovej postele.

Na pohovke je rozpľaštený fúzatý vojak. Krv sa mu valí z úst, pľúca pracujú zimnične, prsia sa nadúvajú. Zrak už skalený. Vidno, umiera. Ľudia odťahujú od neho našu strapatú majku, odľahčujúcu si slovami:

— Dobre ti tak, ty zbojník! To máš za Maricu, dieťa moje drahé! — a púšťa sa do plaču.

Lebo umierajúci chlap je náš narukovaný domáci, majkin zať, Mate Salitrežić.

Našli mu vo vrecku dovolenku. Vec je zrejmá. Aspoň súsedia si ju vedia vysvetliť. A náš Afan sa tiež dušuje, že to ani nemohlo byť inak. Veď on spáva vo Vidinej stajni pri vojenských koňoch. On bol na mieste vraždy medzi prvými. Nadporučík sám hovoril, že ten fúzatý vojak pichol Vidu. Akiste bola u nadporučíka. Salitrežić videl cez nepriliehavú záclonu ich milkovanie. V starom milencovi vzbudila sa žiarlivosť. Veď i svoju ženu zniesol iba pre Vidu so sveta. Istotne vrazil do domu pomstiť sa na nevernej milej. Nadporučík zastrelil nepríčetného chlapa z revolvera.

*

Obed som si dal doniesť z vojenskej kuchyne už na nový byt, k Švábovi.

Škoda sa bolo prenášať. Spať sme na novom byte už nespali. O desiatej v noci bol alarm, náš bataillon mašíroval ďalej.

Som tomu i rád. Mašírujem s chuťou. Ale poriadne odľahlo mi na duši, až keď sme sa vzdialili na pár hodín cesty od veľkého žltého rohového domu s nápisom: „Mate Salitrežić“.

*

A sťahujeme sa s dediny na dedinu. A Afan len slepí oči predstaveným, obšmieta sa okolo koní a nerobí vlastne nič. Gazdom vtiera sa do priazne. A jie a pije.

Minulo pár týždňov. Zas meníme byty. Sťahujeme sa do švábsko-horvatskej dediny. U Švábov väčšia čistota i blahobyt. Ja s mojím Židom našli sme si peknú izbicu u jednej Horvatky. Izba hodne krajšia, ako na prvej dedine u Srba, s teplými kachľami, divánom. Domáca má peknú mladú dcéru.

Vrátiac sa raz s execírky celý premrznutý domov, nachodím v izbe domácej, cez ktorú nám bolo ísť do našej, Afana Dizdareviča. Varí si víno a smaží praženicu. Víta nás srdečne.

— Vítam vás, pane strážmajster, pane Grossmann (platilo môjmu druhovi).

Taký je krepký, vysmiaty. I sviežejší. Omladol o 10 rokov. Ľahko mu, keď nič nerobí.

Čo, vy tu, efendi Dizdarevič? — prihováram sa mu celý prekvapený.

— Hrejem sa a večeriam s vaším dovolením, — a dáva nám — čo ako proti tomu protestujeme — prestrieť na stôl, predkladá nám taniere s náčiním a núka nás praženicou so škvarkami.

— Nemôžeme prijať, — odmietam ja za oboch, rozpomínajúc sa, ako tvrdo som fumigoval efendiho hlad, keď sme varievali u gazdu Srba na prvej dedine.

— Musíte, — dohovára Afan, — je z desiatich vajec. Rátal som na vás. Vína je liter, — a už nalieva do pohárikov.

Pozerám na druha. Ten váha, ako ja. Prijať, či neprijať? Hlad a únava bojuje s hrdosťou, sebavedomím.

Hlad víťazí. Aby som sa revanšoval, dávam doniesť štvrť kg masla a dva litre vína.

Rozprúdila sa dobrá vôľa. Cítili sme sa tak, ako v Slavonii ešte nikdy. Rozplývame sa blahom, veselosťou. Kamarát spieva dosť vyškoleným hlasom módné peštianske šlágere. Dizdarevič revanšuje sa ohnivými hercegovinskými piesňami. Rozpráva o svojej žene, o divých bralách a romanticky položených hradoch svojej krásnej domoviny. Rozpráva nám hercegovinské báje a povesti, deklamuje hrdinské spevy. Obdivujeme všetci jeho mladistvý oheň. Obdivujeme jeho znamenitú pamäť. Kamarát Žid rozumie len málo, a jednako je celý unesený.

— Efendi je múdry človek, veľmi pekne rozpráva, — chváli ho domáca.

— Bodaj vás, efendi, vy toho viete! — vyrazí zo mňa. — Kde ste sa to len všetko naučili?

— To musí znať každý poriadny Hercegovinec, — vysvetľuje Afan hrdo.

A od tých čias skoro vždy sa bratríme, spievame a počúvame deklamácie a povesti milého Afana Dizdareviča. Sľubujeme si aj v civilnom živote dopisovať. Mne príde efendi na svadbu. Mladucha nie je síce ešte vybratá. Ale keď len efendi príde. Mladucha sa azda ľahko nájde. Príde môj milý Afan Dizdarevič, príde v hercegovinskom národnom kroji, ktorý bude hýriť farbami, príde s fezom, handžarom, pištoľami. Príde vyparádený, ako sa na agu patrí. Ja mu budem platiť cestu. On mi donesie dve morky a peknú ručnú prácu pre moju ženu.

— Ale iste! — chytám efendiho za ruku.

— Afan Dizdarevič neluže! — potvrdzuje hrdo.

Môj Žid nemôže byť jeden deň bez mohamedána. Traktujú sa, chvália sa navzájom. Priľnuli k sebe na podiv. Ešte ho starý adoptuje za syna.

*

Už je tomu s týždeň, čo sme Dizdareviča nevideli. Spytujem sa vozotajov, čo je s ním. Musím sa vypytovať viacerých, lebo málokto ho pozná a stará sa oň.

— Dizdarevič leží v stajni vedľa toho domu, čo je v ňom kancelária bataillonu.

— A čo mu je?

— Ale lenivosť ho trápi. Možno, je trochu prechladnutý.

Vyhľadávame skromný útulok efendiho. Leží v kobercoch na kistni v kúte stajne, kde riadil kone. Rozpálený, zachrípnutý, zbiednený. Ale zato sa usmieva a oči mu žiaria akoby radosťou. — Pekne od vás, že ste nezabudli na starého mohamedána, — ďakuje nám. — Iba sa tu zašpiníte.

— Ale čo by! uspokojujem ho. — A čo vám je, efendi?

— Ale prsia, prsia. Pôjde starý mohamedán za dedmi.

— Nehovorte tak, Afan Dizdarevič! — teší ho môj druh. — Ale sa musíte lepšie opatrovať. Čo nebývate u niektorého gazdu v izbe? Veď vám je tu zle.

— Ale dobre, dobre, pán Grossmann, — vyhovára Afan. — Aj som býval u kováča. Ale tí sa báli mojej choroby, že by im ešte deti pochorely.

— Aspoň lepšie prikrývadlo by sa vám zišlo, — dokladám ja. Lúčime sa srdečne a odchádzame. Ale ešte v ten večer som mu poslal jednu prikrývku a môj druh mu uvaril a zaniesol pol litra vína s vajcami.

Navštevovali sme ho častejšie. Na druhý týždeň mu bolo lepšie. Robili sme zas plány do budúcnosti. Afan si bláhal, že si vypýta „urlaub“, pôjde domov do Ljubušky a dá prepísať majetok na syna. Človek môže padnúť. Nevieme, čo s nami bude.

No padnúť Dizdarevič nepadol. Ani na „urlaub“ domov nešiel. Na tretí týždeň počal sa strašne potiť. Keď sme ho navštívili, strašne chrčal, často nebol ani pri vedomí, oči vpadlé, tvár žltá ako vosk. Ledva hovoril.

Nasledujúci deň odoslali ho na hegavom sedliackom voze do špitáľa (bol v šiestej obci), kde na štvrtý deň umrel.

Naše zimné večery ztratily všetok pôvab. Môj kamarát sa viac nedal nahovoriť, aby spieval. Prišla jar, krásna mladá vesna. Prešla, prešlo i leto; šedivá jaseň halí sa do hmlistého plášťa, studený vietor ženie pred sebou chumáč suchého listia. Ale ja ťa neprestávam spomínať, neprestávam za tebou žialiť, efendi Afan Dizdarevič. Neviem, čo ťa umorilo, či štrapácie zimného ťaženia, či pálčivá, zožierajúca túžba za belasými brdy junáckej Hercegoviny. Ale jedno ti nemôžem zabudnúť: sľúbil si mi prísť na svadbu.

Efendi Afan Dizdarevič, prečo si ma oklamal, prečo si umrel pred splnením svojho sľubu?!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.