Zlatý fond > Diela > Prvý honorár


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Prvý honorár

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 28 čitateľov


 

Prvý honorár

Ešte iba niekoľko týždňov bol som v Prahe a už som bol taký sklamaný. Od rokov túžil som po Prahe, plnej šťastia, jasu a radosti, po kráľovskej Prahe, kde na každom kroku budú ma povznášať skvelé historické a umelecké pamiatky a kde — odpusťte mi vtedajšiu moju detskú naivnosť — i ja stanem sa azda známym, ba azda slávnym.

A ja som už bol v Prahe celé týždne a nezažil som v nej ešte jedinkej šťastnej chvíľky úspechu. Každý deň večerom vracal som sa do podkrovnej svojej izbičky vinohradského činžiaka z práce ustatý, rozladený, sklamaný. Ticho, horko plakával som tam, kde sníval som o uznaní a sláve.

Popri svojom celodennom zamestnaní pilne písaval som články. Politizoval som. Kritizoval uhorské vlády, páchal národnohospodárske prehľady. Miesto prechádzky krčil som sa nad stolíkom svoje slabo kúrenej izbičky a písal, písal. A keď rukopisy zhrubly, nosil som ich do redakcií a s tlčúcim srdcom podával starým i menej starým pánom:

— Na — napsal jsem pro váš list.

No, poznámky, s ktorými moje rukopisy bývaly prijímané, moje nadšenie trochu chladily:

— Člověče, nosíte sem rukopisy, a přece vidíte, že je nás tady jako červených myší!

Alebo:

— Naprosto neaktuelní.

Len kedy-tedy dožil som sa obojetného:

— Přijďte si tak za osm dní pro odpověď.

A moje mladé nadšenie mohly schladiť, ale nie utlumiť odmietavé a poloodmietavé odpovede.

Keď bola odpoveď nepriaznivá, zronilo ma to iba na deň-dva. Tretieho dňa škriabal som už zas veselo vo svojej mansarde a blúznil o novinách, v ktorých skvieť sa bude môj článok neskrátený na mieste úvodnom a mne vyplatia v redakcii honorár — — v zlate.

A aké to boly sklamania, keď redaktor vracal mi rukopis s poznámkou:

— Pro nás se to nehodí.

Alebo:

— Moc primitívni.

Ba stalo sa i, že redaktor — známa a „významná“ veličina, vytiahol predo mnou zásuvku skrine, preplnenej shrždenými rukopismi a kopnúc do nich obrátil sa ku mne:

— Vidíte, mladý příteli, snad je váš článek také mezi nimi. Snad si nemyslíte, že my máme času všechny ty nesmysly číst?!

A ja utekal som z redakcie tackajúc sa od žiaľu jako opitý, pred očima videl som ustavične svoje články, ktoré som s takým zápalom písaval. Videl som ich pokrčené, kopnuté, pošpinené. A nemohol som isť v tom žiali ani domov, ale letel som preč, bez cieľa, neznámym smerom, na prsia zaliehala mi hmla sychravého novembra a v očiach mihaly sa mi pouličné lampy ako svetlonosy a električky hučaly ako by chcely prehlušiť môj žiaľ, chcely ho prehlušiť, i keby som mal bolesťou vykríknuť.

A príduc k Vltave, zadíval som sa do jej mutných vôd. Taká bola smutná, rozbolená, taká blízka môjmu srdcu. A ešte bližšia, keď zazrel som na nej dlhý rad pltí, ktoré ma upomínaly na rodný kraj. Ach, môcť tak soskočiť na jednu z nich a viezť sa ďaleko, ďaleko, preč z toho Babylona!

*

Bolo to na Štedrý deň. Brat, s ktorým som býval, prišiel zo školy:

— Nemal som na obed. Daj mi pár šestákov. Vysháňal si niečo?

Ach, ako ma každé z tých slov bodalo. Ja som bol tiež hladný, no ja som to zaslúžil. Ale brat hladoval nevinne. Ja jako starší bol som „kasírom“, ja písal som, keď bolo treba, domov o peniaze. A práve v tie časy som nebol písal. Trúfal som si zarobiť článkami, doniesť domov honorár. Posledné dni chodil som po redakciach, kam som svoje rukopisy bol pozanášal. A vracal som sa s každej cesty beznádejnejší.

— Nemáš?

Neodpovedal som, len sklopil zahanbené oči.

— Môžeš sa hanbiť, starší brat! čo si domov nepísal?

— Myslel som, že — — slovo zaviazlo mi v hrdle.

— A čo si nemohol požičať?

— Nedostal som.

— Babrák!

Obliekol som si ošumelý zimník a pustil som sa dolu schodmi. No, skoro vrátili sme sa dvaja.

— Práve som chcel isť k Milovi a ten si sám chce od nás požičať.

— Aspoň pár korún, bračekovi! Tieto dni iste peniaze z domu dostanem, ale dnes nemám ani na večeru.

Miesto odpovedi vyvrátili sme vrecká.

Priateľ Milo sadol si zronený na stoličku. Schovali sme tváre do dlaní, aby sme ani nevideli ten mrzký svet. Sedeli sme bez slova, apaticky. Tak míňala sa štvrťhodina za štvrťhodinou.

Vianočný večer! O dve-tri hodiny sa zotmie, tisíce pražských okien zažiari sviatočným svetlom, v tisíciach domácností blížia sa najkrajšie chvíle v roku. Deti pôjdu žmúriť, lebo „príde Ježiško“. Jeden z rodičov zacengá. Už! vyrútia sa deti zo svojej skrýše a vpália bez dychu do izby, ožiarenej stá svetlami. Vianočný stromec v plnej kráse. Na ňom sviece, zlaté a strieborné nite, pestria sa v desatorakých farbách cukríky, reťaze, vtáky, svätojánsky chlieb, jablká. Pod stromom balíky. Práve dvíha matka jeden z nich: „Jankovi!“ a podáva ho bratovi.

Modlitba.

Večera: počnúc od kapustnice s klobásou až po lokše, koláče, orechy, jablká a med.

A pod okny spev:

„… leží malé pacholátko na slame.“
„Povedzteže, pastuškovia, čo ste videli,
keď ste sa vy o polnoci všetci rozbehli?“

A mladá cigánka — akiste neznajúc vhodnejšej piesne, nôti:

„A tá lúka zelená,
stojí na nej mámilá.“

A nás čo čaká? Hlad, rozladenosť, chladná, pustá izba, kým tisíce iných prežívať budú najkrajšie chvíle v roku.

Striaslo ma. Ticho som vstal a vyšiel z izby. Kam isť? Od koho požičať? Všetky pramene už vyčerpané. Ale tej mizernej nálady medzi štyrmi stenami neznesiem. A nechcem vidieť vyčítavé pohľady brata a priateľa.

Sneh mi vrždí pod nohama. Okolo mňa chodci náhlia sa domov. Každý nesie niečo so sebou. Len ja nemám nič. A minúta uteká za minútou. Som taký zlomený. Čakám na obrat, na zázrak. Neprichádza. V rozpálenej hlave rodí sa plán za plánom, ale hneď v zárodku i zmieria.

Už je darmo. Budeme na Vianoce bez Vianoc.

Blyslo mi niečo v mysli. Utekám na Františkovo nábrežie. No, už sa miernim, hamujem. Daromné nádeje. Číslo iste nevyšlo. I zamknuté už bude.

Nie, vošiel som až dnu do nakladateľstva B. Kočího. Dnu až ku kase. Na pulte nakladené časopisu dákeho nového čísla. Načahujem sa. „Rozhledy“.

Ach! Do revue tej zaniesol som asi pred dvoma týždňami článok. Písal som ho v rozhorčení, skoro v horúčke. Nadpis bol: „Soudní dny v Ružomberku“. Písal som o procese Hlinku, Šrobára a spoločníkov.

— Co si přejete? — spýtala sa ma vľúdne staršia slečna.

V rozochvení ledva som mohol odpovedať. Ale rozumela ma.

— Kolik pak toho máme? — vzala do rúk sošit s mojím článkom. — Tři a třetinu strany po třech korunách, 10 korun. A už i mala napísanú výkažku.

— Pane šéfe, račte podepsat!

Až teraz som si všimol, že blízo nás pri otvorených dverách v druhej izbe stojí bledý, ešte dosť mladý človek. Zrejme šéf. Podišiel k pultu, podpísal. Nasledoval môj podpis.

A nasledovala pre mňa radostná, slávnostná, ba — riekol by som — posvätná chvíľa. O mramor cvengly dva biele ako srieň päťkorunníky. Shrabol som ich dychtivo, zamrmľúc poďakovanie a bral som sa von. Až vonku trúfal som si tešiť sa z honoráru. Hlava sa mi mimovoľne vztýčila, prsia vzodmuly, spadol s nich razom všetok bôľ, všetka ťarcha, nevoľa. Pocítil som v sebe silu, mladosť. Ba zdalo sa mi, že narástly mi krýdla. Vyskočil som na električku. Ale pri najbližšej zastávke soskočil som, lebo šla mi pripomaly, a letel som pešky, letel v zimničnom náhlení, radostne rozčulený, udychčaný Ferdinandkou, Spálenou, Karlovým námestím, Ječnou na Vinohrady. Až keď som vyletel na štvrté poschodie, som sa spamätal: Hop!

Musím potrestať netrpezlivcov. Nesmiem sa hneď prezradiť.

Vydýchol som si pár raz zhlboka, utrel vreckovou šatkou oči, horúce čelo. Zmiernil, stíšil som kroky. Vošiel som pomaly, váhave, čo najsmutnejšie, bez slova.

Brat a priateľ Milo sedeli v pozitúre, ako som ich opustil. Ovisnuté hlavy zakryté dlaňami.

— Nemáš nič! — vyhŕklo to z brata. Cítil som, že sa mierni, že je rozladený, rozhorčený, že by sa mu chcelo vykríknuť od žiaľu.

— Ach, bračekovci, taký som otrávený! — zastenal náš druh.

Ani sa na mňa neozreli. Priplichtil som sa k nim. Položil som im ruky na plecia. V každej hrsti svieral som ťažký päťkorunník. Obom naraz položil som na krk chladný peniaz.

— Čo to?! vyskočili zelektrizovaní. Hodili sa na mňa ako ľvi, rozovreli mi päste násilne. Počali výskať, skákať od radosti. Začali sme sa bozkávať, objímať.

Rozbehli sme sa po sklepoch. Práve zatvárali. No, čo-to sme nakúpili predsa. Liehový samovar mal prácu dlho do noci.

Nie, Vianoce 1906. roku netrávil som naskrze smutnejšie, než po iné roky. A desať korún stačilo i na druhý deň, i na druhý sviatok vianočný, keď dostali sme všetci, my i priateľ, z domu balíky s vianočnými koláčmi atď. A na tretí deň boly tu i peniaze.

Od tých čias zažil som už všeličo pekného. Ale tak rád, ach, tak rád by som ešte raz zažil radosť z prvého honorára!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.