Zlatý fond > Diela > Žarty a rozmary


E-mail (povinné):

Stiahnite si Žarty a rozmary ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Žarty a rozmary

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Jozef Ozimy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 162 čitateľov

Malý omyl

Bolo už pozde popoludní, keď ma zavolali ku chorému — rozprával mi dr. Červienka, lekár dobrej vôle, postrebujúc si v chládku dobrého hericovského piva[1]. Opytujem sa paholka, čo vlastne chybí chorému, aby vedel, aké lieky a nástroje vziať so sebou. Paholok odpovedal, že veru chorého v ušiach šklbe tak náramne, že to až druhí počujú. Píska, vrieska vraj, skacká na jednej nohe, krúti sa dookola; čert vraj zná, či napokon nemá motolice.

No to! — Z toho som ja, pravda, nezmúdrel, ale som sa predsa koľko—toľko spamätal; vzal som teda najpotrebnejšie ručné ránhojičské nástroje a sadol som medzi rebriny. Milý paholok, stojac opretý o rebrinu, s opratou v ruke a so začmudenou zapekačkou v zuboch, vyklebetil mi cestou, že ten chorý je veľmi nezbedné, samopašné chlapčisko. Papľuh, hockedy si vraj strčí porisko z biča do ucha a letí s ním ako jednorožec za husami. Akože ho potom nemá v ušiach trhať?! Hm! — dokončí, vyjme fajku z úst a crkne slinu štrbavým zubom.

V susednej obci Lázny prikamarátil sa mi prísažný Dúha, prehodil cez plecia hunku a sčiastky zo zvedavosti a z dlhej chvíle, sčiastky, že mi bude pomáhať pri operácii, vyškriabal sa na voz.

Jeho ťarbavé driapanie sa na voz, jeho ako klampiarova veža blyštiaci sa nos, zúžené žmurkavé očičká, zajakanie sa dostatočne prezradzovali, že je pán polgár v stave obleženia.

Mútne oči mu ustavične slzili a slzy, kradnúc sa jedna za druhou dolu nosom, pri každom drgnutí voza cupkali mu do lona. Ale nebol to výsledok plaču, lež roztomilý destilačný aparát užitého špiritusu. A tak s touto, na veľmi slabých nohách stojacou pomocou, došli sme peknerúče do obce Bedárky.

Zosadli sme pred domom, pri ktorom sa nemohlo zahádať, že „Sedí pani na dachu, kúri sebe tabaku“ — alebo „Sedí pán na streche, fajčí a nekreše“, lebo tmavomodrý dym valil sa dvermi, oknami, a kde akú škáru našiel, len nie komínom. Aby mi oči nevyhrýzlo, zohol som sa a takmer štvornožky prešmýkal dverami do pitvora. Tu tma ako v rohu, kašeľ ma dobre nezadusil a takmer ako šunka zaúdený hapkal som za motúzom Ariadny, aby z labyrintu von vyviazol, to jest, hapkal som za motúzom záporovým na chyžných dverách. Aha, tu si!

Chmatnem akýsi mastný vlhký motúz. Ťahám, ťahám do chuti. A tu len nič a nič. Hm—hmhm, — lapím oboma rukami a vyzváňam ozaj netrpezlive. Vtom sa mi z výšin obklopujúcich ma oblakov ohlási patelátový ženský hlas:

„Ej, pán doktor, hľadteže, vedže mi fiertušku neodväzujte, už mi hen letí.“ Akoby ma bol had uštipol, tak som odskočil. Namiesto dvier, chcel som otvoriť gazdinú. — Upravila ma dobrá gazdiná k dverám, ktoré sa otvorili tak ľahko, keď som motúzok potiahol, že ma, čo som sa ich držal, až k samému stolu zastrčili.

V chyži mračno, nerozhorený oheň na kozube len slabo, neisto osvecuje izbu a čo je v nej. Stojím na mieste prikutý a nevidím v prvom okamihu ničového nič. A čím menej roboty mali oči, tým viac jej mal nos. Okrem výparu onúc, sušených na peci, kvasnej kapusty páchol celý svet bryndzou. Len keď som sa už horko—ťažko rozhľadel, uzrel som hlavné žriedlo toho štipľavého zápachu, a to pred samým mojím nosom. Videl som okolo stola viac osôb sedieť a akúsi bielu kopu naprostred neho prehŕňať. Myslel som sprvu, že perie párajú. Nahnem sa a vidím bryndzu. Prizriem sa ešte pilnejšie, a čo vidím, že tá bryndza skáče, a že každého takého smelého úskoka o hlavu skrátili a s masou do gelety vtlačili. Šlo to ako na klavíri tichá hudba. Pomyslel som si, že to veru dosť nevinná a gustiózna zábava…

„Nechže sa páči sadkať,“ — povie stryná, vstala od bryndzového rákoša a začala mi slušné miesto priprávať. Utrela holou dlaňou čosi z lavice, čo malý Janík v nevinnosti bol tam stratil. Ostýchavo si sadnem, akoby som sa na žeravé uhlie mal spustiť; ale i tak bol môj odpočinok veľmi krátky. Tu ma čosi začalo za nohu štípať a z druhej strany za rukáv šklbať.

Pomknem sa ďalej a pozerám, čo to za rebelanti. Pod lavicou sedela hus na vajciach, mňa uznala za cudzieho dotieravca, nuž sipela ako had a štípala ako kliešte. No a to druhé bolo teľa, ktoré ma v sivej halienke ukrúteného bezmála za svoju mamičku uznávalo a tak za rukáv mlgať začalo. Gazda sa vyhováral, že je choré. Keď som upozornil, že v okolí panuje dúl, aby reku do škody neupadol, naľakaný dal teľa vyniesť do záčinka…

„Nuž ale,“ reku, „takto medzi besedou, nože mi už teraz ukážte toho vášho chorého synáčika.“

„Števo! Števo! — Nuž ale kdeže si, ty šúplata nepodarená?!“ zavolá gazda.

„Hou!“ ozve sa temný hlas spoza kachieľ.

„Nuž ale ho ideš dolu! Aha, si ho ty za pecúch. Či pán doktor vari taký mamľas ako ty, nazdáš sa vari, že bude za tebou čakať!“ Nato prikročí ňaňka k peci, a ťahá deti za pecou ako polená nakopené, jedno za druhým za nohy dolu. A bolože ti ich tam, bisťudade! Posledný, samý spodný bol Števo. Postavil ho na nohy pred kozub.

„A terazže stoj, ty mumák.“

Malže ten Števo za kyjanicu! A uši, tie mu odstávali ako dva lopúchy. Môj spolucestovateľ polgár tvrdil, že to dobrá hlava. No, veľká bola dosť. Otec Ďuro svietil mu lúčivom do ucha. Ja chytím oba lopúchy, natiahnem ich náležite dolu, aby do nich mohol nazrieť. Tu potom vidím na ploche bubníka čosi zelenkavého. — Čo je, to som rozoznať nemohol. Vytiahnem z vrecka svoje štipce. Prísažný, keď ich videl, povedá, že to veru škoda bolo so sebou vláčit, lebo že by vraj v takých ušiach i obyčajným kutáčom mohol šparchať.

Kutám, ťahám, morím, usilujem sa, ale toho čerta z ucha vytiahnuť predsa nemôžem. Števo vreští ako nenamastené koleso na pluhu. Znoj sa mu z čela cedí ako srvátka z tvarožnej homôlky. Ale sa i ja hrejem. Nuž ale keď kumšt nevystačil, pomohla náhoda. Starostlivý otec priveľmi sa priblížil s lúčivom, to zrazu pukne, a fuk, milému Števovi žeravý uhlík na šňupák!

Ten mykne hlavou, a ja držím v štipcoch vytiahnutý veľký svinský bôb. Už počal kľuvať, a preto tá zelená farba; ešte pár dní a bol by korene pustil, a ešte pár dní pozdejšie, bol by na teple za pecou kvitol. Otec, rozhorlený pohľadom na bôb, chmatne Števa za šticu a otriasa mu hlavu ako dohánový miešok. Ale čo sa stalo! Ako ho tak omáľa, začnú z uší pršať olovené gombičky, šošovica, hrach a tým podobné maličkosti. Učinilo to asi za hrsť a — chlapec bol spasený.

Rodičia, natešení nad šťastným výsledkom, čoho, pravda, polovicu energickej operácii otcovej treba pripísať, hotoví boli i svoju povďačnosť preukázať. — I strčil mi gazda Ďuro namáhavou prácou dva oštiepky (malé syrce) do vačku. Matka však, utrúc si rúče nos do zásterky, povolala ma k večeri, a to k praženici a bryndzovým haluškám. No ale spomienka na bryndzu ma už nasýtila, i poďakoval som sa pekne—krásne za večeru, a pretože sa už hodne bolo zmrklo, pýtal som nocľah, a to pre čisté čerstvé povetrie na šope.

Paholok ma viedol a ja som vyšiel rebrom na šopu, kde mi hneď pod nohami zašušťalo voňavé seno. Mojím príchodom splašené kury zakokorokali mi nad hlavou. Vyhrabem si v sene ležisko, uložím sa doň a prikryjem halienkou. Tu ma hneď na nose škrabala materina dúška, hneď zase ma do ucha pichal rojovník a po fúzoch mi mašíroval ucholak — kým som konečne premohol všetky neresti, a pri melancholickom cenganí v stajni pokojne neusnul…

Môj spolucestovateľ prísažný Dúha bol medzitým inej mienky ako ja, a ostal na mieste. Chutila mu praženica, chutili mu halušky a chutilo, znamenite chutilo mu to božie

požehnanie, tá krumpľová fľúdrovica. Už si všetci políhali, iba on ešte sedel za stolom akurát tak, ako ho na obrázku vidíme. Dokonale dovŕšil doma započaté dielo. Keď už všetko vycedil a vyškrabal, keď okolo neho už všetko fučalo a chrápalo, namyslel sa, ale pozde v noci, tiež do odpočinku. Hja, ale sa mu nohy zapletali ako pletenec, a tvrdo ho bolo vypratať na dvor, ale ešte tvrdšie hore rebrom na šopu! Nebolo inej pomoci, ako vyredikať ho hore na vidlách.

Vysadený horko—ťažko na šopu, postavil sa a klátil neistý ako otep slamy na vetre, pričom mu hneď hlava buchla o rohy, hneď rohy o hlavu, až sa naostatok, ukolembaný ako vlny morské, zvalil. Vtom ma začne moriť ťažký sen, že ma zbojníci hrdúsia. Nedalo mi dýchať. Prebudím sa. Tu leží čosi chlpatého na mne, akási krumpľovicou namočená handra. Či ma, reku, mora dlávi, a či ký beťah! Vrhnem rukou, a vskutku, tá ohava sa kotúľa, až zmizne a vtom počuť voľačo do stajne bacnúť. Prekliata mora, to jest pán prísažný Dúha, frkol do priečinka, kde pri býkovi ostal ležať, a nedbajúc na miesto a na kamarátstvo, spal ďalej ako to nevinné nemluvniatko v kolíske.

Prešla noc, prišlo ráno. Zavčasu, ešte za šera, vstúpi do stajne rozospatý Martin a detto taká Zuzka, zívajú ako o stávku. Zuzka, rozťahujúc rukami, kladie statku za rebrinu. Martin preglguje lačné sliny a kydá triezvym srdcom hnoj.

Zuza zívne: „Ho—hohó! Bodaj by bol zhorel i s polgárom, keď tak dlho paskaloval[2].

A ešte som ti musela s ním spievať. ´Ej, tá Dora naša,´ — a napokon ma chcel za to ešte vyklbčiť.“

Martin crkne slinu, štrbavým zubom. – „Ech, čo ma tam po polgárovi. Podstav radšej to teľa pod kravu, ak ešte nezdochlo. Z toho, bodaj som skamenel, tiež nebude riavko!“

„No nie,“ — odpovie Zuza, poberajúc sa do priečinka.

„Bodaj, a bodaj by aj bolo vykapalo, aké je ťažké! Hľaďteže, veď to už ani na nohách stáť nevládze.“

S tým ho teperí pod kravu. Ale to veru cecok brať nijako nechcelo.

„Nuž kýchže ti je sto hrmených striel — tento hlaváň hlavatý!“

Martin nato: „A veru, hľaďže, Zuza, choď ty len po gazdu, nech ho radšej doreže; lebo ak sa doktor zobudí, dá mu ho Cigáňom. Vieš, že sa vraj dúl ukazuje.“

Kým Zuza s gazdom a tento s lampášom a ostrým nožom príde, zviazal starostlivý paholok potme, ako vedel, povrázkom teľaťu nohy a zavesil ho na klin. Vtom sa začne teľa metať a zvíjať — a stobohovat, ba i teremtetovať[3]. — Krik, strach a smiech…

Pred pokračovaním rozprávky si pán doktor Červienka akurátne zapije čerstvo doneseného piva, utrie fúzy a pokračuje ďalej. Na ten krik sa prebudím, chcem oči otvoriť, tu oči zalepené. Po krátkom namáhaní ich vytriem a poberám sa chytro dolu rebrom a práve vbehnem do stajne, keď prísažného z klina zberali. Bola to skupina veľmi smiešna.

Gazda sa škrabal za uchom, Martin krútil opaskom, Zuza si šatku do očí naťahovala, všetci traja prestrašení. A prísažný stál, stál s otvorenou papuľou, naozaj ako teľa.

Keď Zuza pomútená vybľabotala, že prísažného miesto teľaťa zo záčinku pod kravu redikala, že ho Martinom na klin zaveseného gazda mal zarezať, musel som sa oprieť o dvere, aby som sa od smiechu na zem neskydol.

„Škoda,“ reku, „že som takto o zadnú štvrtku teľaciny prišiel.“

„A ja o mechúr,“ ohlási sa od bôbu oslobodený Števo, namrzený nad tým, že ho očakávanie sklamalo.

Keď som si nad tým „malým omylom“ brucho potriasal, čiahnem po vlasoch, a tu celá kopa guána, ktoré natrúsili kury, čo mi nocovali nad hlavou. Len vtedy mi svitlo, prečo som mal zalepené oči…



[1] Hericov pivovar a pivnice v Banskej Bystrici sú na široko—ďaleko vychýrené po výbornom tam varenom pive.

[2] Vyčíňal

[3] (maď.) Nadávať





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.