ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zašiel som si muchy oháňať do pestrej prírody. Zaujímavá tá príroda, plná kúziel. — Sadnem na skalu, bujným machom obrastenú. Z čoho ten mach rastie, z čoho sa živí? Však mu tá tvrdá, nepohostinná skala nedáva žiadnej poživy; či snáď z povetria? A veru z povetria. — Z čoho žije v sedliackych chalupách nad stolom na motúzku visiaci netresk (sempervivum tectorum), či z povetria? Pravdaže.

Na krok predo mnou vyrastá tohoročný klík smrekový a nesie prebodnutý, desať ráz od seba ťažší kus dreva. Stá tých klíkov uniesli by dohromady dvadsať kilogramov.

Tamto v skale hadiace sa korene štiepajú zápole. Skade tá nevyspytateľná sila?

A tamto zase podivne vytlačeným chodníčkom letí k svojej, pomerne ohromnej pyramíde spešný mravec, konskou rýchlosťou a nie naprázdno. Hore, vysoko nad hlavou, aby nezavadil, teperí on sám na päť milimetrov dlhú vetvičku, päťkrát takú dlhú a pomerne širokú, a na váhu berúc, iste desaťkrát takú ťažkú.

Keby človek stál v pomere tej sily čo mravec, uniesol by vysoko nad hlavou pätnásť centov.

No treba si to povážiť.

A skade teda tá sila? — Tak som rozmýšľal, ako maličké tvory prevyšujú našu schopnosť znášania tiarch a nerestí, keď tu zrazu, akoby z buka padol, zjaví sa predo mnou môj známy Klepkár.

„Ach, kdeže ste sa vy tu vzali?“

Včerajšie noviny náramne rozdráždili jeho myseľ. Samé neprávosti, surovosti, utiskovanie, šliapanie zákonov ľudských, božích, prírodných. — V prírode v týchto prípadoch najskôr okreje, lebo príroda netrpí nezákonitosť, a čo sa pácha proti jej zákonom, to iste i pomstené bude. Namrzený nechal doma ženu mlieť kávu a vybral sa na lúku, blízko tu v susedstve. Leží ona na výšine, na sever obrúbená tmavým lesom, na juh výzor voľný do viac žúp.

Ta teda bežal do voľnej prírody, nekalenej intrigami; tam je vznešený pokoj, pravda a dôstojnosť. Tam vo velebnej tíšine ukojí sa jeho rozpálená myseľ.

Lúku mu kosili, a to je zábava znamenitá:

Dych mu voľný, prsia sa mu dmú, oči sa mu smejú.

Vystúpi na lúku, oproti neho koliba. V jednom rade kosia chlapi „šuch—šuch“. Zavše jeden, zavše druhý zaostáva, vystrie sa, utrie rosnou trávou blýskavú kosu a „kišink—kašank“ prepletá po nej oslou. Pod smrekom na koreni jeden, čo kosou do žabice zaťal, „pim—pim—pim“ pokúva ju kladivkom.

Ale v kolibe — ktože tam pokúva? — Z koliby čuť prenikavý krik… Či snáď spev hrabáčok? Ej, nespieva — ale píska: „Jaj, jaj, jaj, ratujte ma!“

Klepkár preľaknutý pobehne a už na tisíc krokov od samého dejiska bolo zreteľne slúchať — ako debnár keď sud obíja — päsťami po chrbte búchať. Každý jeden buchnát zamrel temným ohlasom v tieňavom lese.

Beží bližšie. Tu muž ženu za vlasy špedíruje von z koliby, akoby obmedzený priestor zameniť chcel širším poľom v krásnom okolí. V manželskom diele rezko pokračuje. Žena, úbohá žena, zvíja sa na zemi.

Pán Klepkár, vycvičený člen hasičského zboru, popadne senné vidly, ženúc sa skokom oproti hroznému bubeníkovi.

Za slušné pokladám tu hneď vysvetliť pohnútku, prečo manžel švargal po žene päsťou ako pobijačkou.

Zuzka, chudiatko, ináč znamenitá žena, stála v neprekonateľné priateľských pomeroch k špiritusu. A tu — no čert nespí — akosi náhodou v kolibe drgla sa o krpku, pritisla sa k nej, prilipla o ňu, ocengala sa z nej. Klátilo ju z boka na bok ako topoľ v búre. A tu muž toľký rámus narobil, a prečo? No pre nič, pletka — samá závisť!

„Jano! — Hrmen bohov, zahlušíš si ženu!“ zahučí pán Klepkár s vytrčenými vidlami. „Pustíš ju? Pozri, naskutku ťa kolem!“

„Nuž a čo sa ja bojím vašej koliky?“ odpovie Jano, a to hlasom, ktorý zrejme poukazoval na to, že i on do tej krpky zavadil. Chlapisko ako veža, opustiac docupkanú ženu, vyvalí oči na Klepkára a desať tvrdých prstov ako drieňové cepíky proti nemu vystrúc, zahrmí dalej: „Práve som v robote, hlaďteže — žena je moja — nemiešajte sa — berte sa nabok — lebo prisahám hore dolinou — ešte i pre vás zvýšilo.“

No, to bolo zreteľné. Okrem hlasu bolo Janovi i z očí čítať, že z teórie ľahko prestúpi k činu.

Pán Klepkár, človek múdry, no a múdrejší vše popúšťa — tak robí i vôl, keď ho mäsiar po hlave opálil — zložil zbraň, kapituloval, zmenil front a húpal rýchlym krokom kopišlakom^[257] nazad do objemu tieňavých stromov.

Ale tigrový Jano ešte potom dlho klial a hromžil ako zlé v oblaku. Obročená Zuzka niesla v tichosti všetko, čo jej plnou mierou Jano nakladal. Odfukovala si v pokosoch.

To sa stalo včera. Dnes vyjde zas na lúku, kus ostýchavejšie než včera. Veselý spev rozlieha sa lúkou i lesom. Prvú, čo zazrel pán Klepkár hrabať, bola chatrná ženička Zuzka, svieža a čerstvá sťa lastovička. Spievala si plnými prsami:

„Nuž, Zuzka, akože je?“

„Ďakujem, ako pri práci, dobre.“

„Bá? A Jano je kde?“

„Au, kde je. Sedí, darebák.“

Pán Klepkár pristúpi k Janovi. Ten sedí na pniaku odudlený, hlavu trímajúc v obidvoch rukách o koleno opretých.

„Jano, nuž a kosiť?“

Jano krúti hlavou. „Nemôžem, päste ma od včera bolia,“ odvetí s kyslou tvárou a ukáže mi opuchnuté päste.

„To je nátura!“ vzdychne si pán Klepkár.

No je, pomyslím si ja. To neznesie ani mravec, ale ani slon.