ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Keďže sa stoličné shromaždenie s nezdarom skončilo, liptovskí národovci pozvali slovenský ľud a jeho inteligenciu na politické shromaždenie na 10. mája 1848 do Liptovského Sv. Mikuláša. Sišiel sa veľký počet slovenského ľudu a jeho inteligencie. Shromaždeniu dali smer prední mužovia slovenského hnutia: Štúr, Hurban, Hodža, Daxner, Zoch. Z Liptákov okrem Hodžu boli prítomní títo: Ján Lehocký, ev. farár v Trnovci, A. Krčméry, Ľudovít Klein a Ľudovít Hroboň.^[12] Prišli i liptovskí zemani, medzi nimi i Adolf Szentiványi a dvaja slúžnovci. Shromaždenie, riadne oznámené vrchnosti, vyslovilo žiadosť národa slovenského v štrnástich bodoch.

Ministerstvo odpovedalo na lojálnu, ešte ani nepodanú petíciu štatáriom.^[13]

Vláda vyslala Karola Szentiványiho, predsedu snemu, do Liptova. On svolal nové stoličné shromaždenie, ktoré zrušilo uzavretie zo dňa 28. marca a zaviedlo vyšetrovanie proti Hodžovi a iným národným mužom.

Potom už bola revolučná trma-vrma v prúde: zamieňave utekali raz národovci, raz maďaróni; podľa toho, či prišli do Liptova honvédi a či dobrovoľníci.

V tom čase prišiel do Liptova Ľudovít Benický so svojím guerilským vojskom a zastrájal sa, že musí okrem iných lapiť i Ľudovíta Kleina, a to čo by popod holé nebo lietal. Vtedy môj otec schovával sa v Sokolských lesoch nad Čiernym Váhom. O tom však pozdejšie.

Maďarské vojská pojaly so sebou hodný počet národovcov do zajatia do debrecínskeho a aradského žalára. Z Hybenov túto ich tvrdosť podstúpil dr. Jonáš Guoth. Vliekli ho až do Segedína. Preto hlavný župan Eugen Szentiványi vypustil z väzenia Jána Juraja Krausa, hybského farára, a notára Hýb Ľudovíta Kleina.

Keď Ľudovít Klein vychádzal zo župného domu, sedelo pred župným domom niekoľko zemanov; ktorýsi z nich vyriekol indignovane: „Keď tohto huncúta vypustili, už môžu všetkých poslať v čerty.“

Dr. Jonáš Guoth z Guotovian, liptovský zeman, lekár v Hybiach, uvedomelý Slovák, zúčastnil sa ako dobrovoľník na národnom povstaní. Preto bol prenasledovaný. Ukrýval sa po horách. Lapeného maďarské vojsko viedlo s mnohými inými na Dolnú zem, kde s nimi maďarskí ľud nepriateľsky nakladal. Len keď maďarské vojsko složilo zbraň, dostal sa na slobodu. Svojím rodičom písal z Hornej Boce, Brezna, Lučenca a Kis-Teleku (blízko Segedína). Písal aj Jurajovi Lubymu, otcovi svojej snúbenice Márie. — Štúrovčinou písané zaujímavé listy, dešperátne revolučné, vypukle predstavujú a osvecujú pomery Liptova. Preto som podal úryvky z nich v svojom diele „Zemianstvo Liptova a jeho slovenskosť“, vyšlom v Slovenských Pohľadoch roku 1924, str. 401, 537, 606, 724.

Po maďarskej katastrofe pri Világoši vrátil sa Dr. Jonáš Guoth ako hybský lekár do svojho životného povolania, a verný svojim mladistvým snahám, zúčastnil sa i pozdejšie na národných pohyboch. Tlačou vydal lekárske dielo o besnote psov. — Jeho syn Jonáš znamenite veršoval v štýle ľudovej piesne. Roku 1908 vydal sošit „Slovenské pesníčky od Jonáša“; známe sú i harmonizované Milanom Lichardom. — Mladší syn Mikuláš ochotne mi prepustil otcove listy na uverejnenie. — Dcéra Izabella vydala sa za Linczényiho, ev. farára v Kráľovej Lehote.

II

To, že hlavný župan prepustil Jána Juraja Krausa, hybského evanj. farára, na slobodu, bolo dostatočne odôvodnené v Krausovej tichej, nebojovnej povahe. Bol kňazom, akým má kňaz byť. Neublížil nikomu. Hoci študoval v Prešporku a patril do Štúrovej družiny, hoci bol dobrý Slovák, predsa v politike nezamútil vody. Výstižne ho charakterizuje Marek Pongrác, liptovský zemianský veršovec, vo svojich „Starých mládencoch“:

Potom už obrátila sa kocka v prospech slovenských snáh a žiadostí. — V Hybiach opatrujú „Ohlas k ľudu“, dátovaný 5. mája 1849, ktorého pôvodcom je honvédsky major Görgey. „Ohlas“ obsahuje rozkaz, aby každý dobrovoľník, slúžaci pri Hurbanovi, oddal zbrane, ináč vraj bude trestaný smrťou.

„Ohlas“ odložili na pamiatku, lebo nemal nijakej ceny, keďže v Liptove nastaly nasledovné udalosti, ktoré Gregor Uram Podtatranský v týždenníku Republikán opisuje takto:

„Dňa 3. februára 1849 prišlo do Mikuláša 480 slovenských dobrovoľníkov pod vodcovstvom Zacha a Bloudeka. Večer došiel i Hurban, ktorý svolal na deň 12. februára shromaždenie ľudu do župnej dvorany, kde na jeho odporúčanie bola vyvolená takzvaná Národná slovenská rada, ktorej predsedmi boli zemani Pavel Szent-Iványi a Marek Pongrác, údmi: z Hýb dr. Jonáš Guoth, Ľudovít Klein a z iných obcí: Jurko Luby, Samuel Ballo, Baligovič, Jurko Matuška, Michal Rády, Farkaš Palugyay atď.

V júni prišli do Liptova Rusi. Bolo ich asi 6-7 tisíc. Ich vodcom bol generál Grabbe. K obyvateľstvu chovali sa priateľsky. Keď odchádzali, všetci ich odprevádzali takrečeno so slzami v očiach. I sám Hodža prišiel nazpät do Mikuláša. Slávnostné bandérium vyšlo mu v ústrety. V Palúdzke bola skvostná brána a v Mikuláši takéto tri. Nepočetné húfy ľudu sprevádzaly ho do fary. Večer bolo mesto osvetlené; bola aj fakľáda.

V septembri zavítal do mesta gróf Forgách. Stoličné shromaždenie, svolané Forgáchom, obnovilo i úrady. Za predsedu vyvolený bol Pavel Szent-Iványi a Ludvik Palugyay, Slúžnym sa stal Jurko Luby, podslúžnym Ľudovít Klein, notárom Jakub Graichman, tiež Hyben.“

Toľko u Urama Podtatranského.

Ľudovít Klein bol potom od roku 1850 do konca apríla roku 1854 riaditeľom Cisársko-kráľovskej občianskej expozitúry hybskej. Bola to expozitúra liptovskosvätomikulášskeho slúžnodvorského úradu, ako to hodnoverne dokazuje Peter Lehoczky, hlavný slúžny východného Liptovského okresu, na výkaze služobného času.

Treba mi podotknúť, že spomínaný môj otec Ľudovít Klein narodil sa roku 1816. Roku 1844 pojal si za družku života Šarlotu Láni, narodenú vo Východnej roku 1819, kde jej otec Andrej Láni bol majstrom voznej pošty, čo v tom čase bolo napospol v zemianských rukách. Z manželstva pošlo 7 detí, ale len starší brat Ľudovít a pisateľ týchto riadkov dožili sa mužného veku.

III

V porevolučnom čase stihla Ľudovíta Kleina nepríjemná obžaloba, ktorú podali proti nemu dvaja Hybenia. Boli to: Šimon Jamnický a Ján Hostiak, ktorí tvrdili, že obžalovaný v mestskom dome, v izbe richtárovej, proti cisárovi spáchal zločin urážky jeho veličenstva. Tvrdili aj to, že obžalovaný skutočne pracoval pre revolučnú stranu a búril ľud k neposlušnosti.

Ľudovít Klein sa proti takým nesmyselným obžalobám statočne bránil, pripojil dvoje osvedčení, jedno nemecky písané od vrchnosti Hýb. Tu sa hovorí, že blahorodý pán Ľudovít Klein veľmi usilovne a ochotne zastával od roku 1840 do roku 1848 úrad mestského notára a pokladníka a do života uviedol všelijaké nové nariadenia a novoty, ktoré sú mestu na osoh. V Hybiach dňa 2. októbra. Podpísaní sú: Ján Zudla, richtár, Ján Jaroš, vicerichtár, Ondriš Choma, Ján Ružiak, Ján Erhardt, Daniel Haško, senátori.

Druhé vysvedčenie od Ottu Wolfa podávam v odpise originálu:

Prešporský vyšší zemský súd (Oberlandesgericht) oslobodil dňa 15. februára 1852 Ľudovíta Kleina zpod obžaloby, lebo v richtárskom dome boli viacerí prítomní a inkrimované slová nik inší nepočul okrem tých dvoch udavačov, ktorí sú aj tak nemorálni a viac ráz posudené individuá.

Ako riaditeľ expozitúry zamiešal sa Ľudovít Klein i do kúpy neskoršieho mestského domu. Dňa 13. decembra roku 1850 Ondrej Kaprinaj odpredal Joachimovi Friedländerovi svoj dom, dvor a sypáreň. O tom je nasledovná poznámka: Keď tieto grunty mestský úrad nechcel protokolovať, ba ani kontrakt podpísať, preto môj otec podstúpil mnohé nepríjemnosti. O tejto veci sú dva listy.

Prvý je od cis. kráľ. hybskej politickej expozitúry:

Druhý list je od Cis.-kráľ. Okolnjeho Súdu:

O tejto veci nenašiel som viac dát v hybskom archíve, iste sa pretiahla až dotiaľ, kým otec bol preložený do Ružomberka. Z privátnej vedomosti toľko mi je známo, že Friedländer kúpený objekt neobsiahol. Dom prešiel do majetku mesta a slúži i dnes ako mestský obecný majetok, v ktorom je obecná i notárska kancelária.

IV

Roku 1851 navštívil cisár František Jozef Slovensko v sprievode svojho adjutanta generála Grünneho.

Od Štrby do Hrádku viezol ho Pausinger, direktor hrádockého komorného panstva. Zlé počasie prenasledovalo cisára celým Liptovom. Ostrý vietor vzal Pausingerovi parochňu s hlavy a nebolo možno preto zastaviť povoz, čo bolo pre Pausingera veľmi nepríjemné.

V Hybiach vítal cisára Ľudovít Klein, riaditeľ hybskej meštianskej expozitúry, oblečený v uhorskej gále, s krivou tureckou šabľou pri boku.^[14] Dokiaľ cisár v Hybiach krátko pobudol, prestal dážď. Ale keď sa pohol ďalej a prišiel ku závozu, zvanému Stupy, kde bola tiež postavená slávobrána, nastala strašná búrka a povíchrica, ktoré prinútily cisára aj s jeho suitou hľadať útočište pod strechou. Na šťastie bola nablízku pajta na dubovú kôru, vtedy odpoly prázdna. Ta sa utiahol cisár so svojím sprievodom. Náhodou naďabili sa tam i dvaja východnianskí bystrí „chuapci“, hromžiac na desné hromobitie.

Hlavne jeden z nich hrešil ako divý, pospomínajúc dakoľko centov bohov. Druhý ho chlácholil: „Čuš, netrep toľko! Veď ti je tu pán cisár.“ — „Juj, netáraj do sveta! Var by taký soploš bou cisárom?“

Ale Generál Grünne rozumel rozhovoru i dosvedčil totožnosť osoby panovníka:

„Arci, je to jeho veličenství…“

V

V Hybiach pobudol Ľudovít Klein ako riaditeľ expozitúry 4 roky. Roku 1854 výnosom ministerstva vnútra presťahoval sa s rodinkou do Ružomberka, kam bol vymenovaný dňa 26. marca roku 1854 prezidentom organizačnej komisie oddelenia miestodržiteľskej rady Attemsom za aktuára slúžnovského úradu.

Titul jeho úradnej hodnosti neznamenal mnoho, neznačil komplikované pôsobenie; on sa však nedal zasypať aktami, hoc mal v poriadku aj tie, konal však aj iné úradné funkcie, ktoré mu pri jeho spôsobilosti pridelili.

Tak ho istý Kutschera, prednosta Liptovskej stolice, 7. júna 1854 vymenoval za marschkomisára pre ružomberský okres pre vojenské oddiely, majúce pripochodovať do okresu, pričom podotýka, že na tú vec gróf Attems, prezident oddelenia miestodržiteľskej rady, kladie veľkú váhu. Kleinovi dal osobitné pokyny.

Ministerstvo financií dňa 23. augusta roku 1860 za jeho zdarné účinkovanie pri vyberaní daní poukázalo mu ako zásluhu 40 zlatých.

Konečne jestvuje v preklade prípis jeho predstaveného N. Guotha, ružomberského slúžnodvorského, ktorým sa tento s ním lúči dňa 28. decembra 1860.

Neviem, či tento Guoth nebol pokrvným hybskému lekárovi Jonášovi Bohumilovi Guothovi. Je možné, že pochádzal z tohože zemianskeho kmeňa; choval sa však voči môjmu otcovi vždy gavaliersky.

Ľudovít Klein sa v Ružomberku čoskoro aklimatizoval, hoci tu bolo menej slovensky nadchnutých ľudí ako na východe Liptova. Našiel však aj tu súcitiace duše. Bol tu dom bratov Makovických, s ktorými sme boli v rodine. Raz navštívil otec so mnou Štefana Nikolaja Hýroša, rím.-kat. farára v Sv. Michale, slovenského spisovateľa. Pamätám sa, že sme sa viezli na člne cez Váh. Bola to pre mňa pamätná exkurzia. Strach ma ovládol, keď som si na ten prievoz pomyslel. Na Vianoce a Veľkú noc chodili sme do kostola do Nemeckej Ľupče, kde sme u priateľských Krnovcov sosadli. V tom čase v Ružomberku ešte nebolo evanjelického cirkevného sboru. — So svojimi kolegami Nemcami a Čechmi otec bol tiež zadobre. Schádzali sa na kolkárni. Poriadali aj preteky. Otec vyhral rôzne predmety. Keď bol čas poľovačky, zašiel si na zajačka. Matku tešil, že, keď sa vrátime do Hýb, nebudeme kupovať mäso, zásobí ju divočinou.

VI

Krajinské záležitosti sa čím ďalej tým väčšmi menily v prospech Maďarov. Absolutizmus prestával. Rolu tak trocha začal hrať Fraňo Deák. Cudzí úradníci museli putovať domov. To potkalo i môjho otca.

Kým boli rodičia v Ružomberku, náš dom v Hybiach vyhorel. Dva razy sa prevážať s náradím stálo tiež pekný groš; tak nám Ružomberok veľa nepomohol.

Okrem toho roku 1860, len čo prestal môj otec úradovať pri cis.-kráľ. slúžnovskom úrade, novozvolený úrad Ružomberka vyniesol rozkaz, že sa len meštianske kozy môžu pásť na mestskom chotári. Preto otec v mene kozy zadal správe mesta nasledovnú klapanciu:

Verš o našej koze našiel som medzi ostatnými otcovými veršami v knižke, nazvanej „Gazdovský pomník“, ktorá má na prednej strane toto motto:

VII

Bolo mi poldruha roka, keď som sa presťahoval so svojimi rodičmi do Ružomberka. Za 7 rokov a dva mesiace som tam rástol a vyrástol na chlapca, ktorý si už vedel svoje príhody zapamätať. Bývali sme hore, na námestí. Okolo nášho domu bola mizierka, ktorou sa dalo sísť dolu, kde býval istý hrnčiar. Boly to primitívne výrobky, ktoré produkoval; no i tak ma to veľmi nezaujímalo. Bol som rád, keď mi hrnčiar dakedy dal krútiť okrúhly stolík, ktorý sa dal nohami dať do pohybu. To bolo moja prvá láska k remeslu. Neskôr som s chlapcami trafikoval. Chodili sme do opusteného veľkého domu sbierať sanitru, ktorú sme potom medzi gazdovskými stavmi chceli páliť; len toľko však, že sme celý Ružomberok nepodpálili. Ja som síce pri tej manipulácii hral len trpnú rolu, ale keď sa o tom otec dozvedel, v jeho rukách ešte trpnejšiu… Vtedy vyskytly sa žandári s piklhaubami. Tí veru nerobili okolky. Keď raz jeden mladý Ružomberčan robil doma hriech, poslali po žandárov a keď sa vzoprel ísť s nimi, bodol mu jeden z nich bajonetom do nohy niže kolena, do lýtka. Bola to škaredá rana; chlap hneď vytriezvel. V potoku, ktorý tečie námestím, močil si ranu od krvi. Žandári stáli nad ním, čakajúc, kým sa dajak obriadi. To neboli naši pandúri — s tými sa nedalo fačkovať.

Niekoľko domov od nás na námestí bola väznica, kde býval môj kamarát Venclíček, syn žalárnika, s ktorým som nadviazal tuhé priateľstvo ešte za útleho detstva. Povaľovať sa po priečach bolo našou najväčšou pasiou. Bolo to v hre na šupasníkov. Raz bol jeden z nás šupasník a druhý ho strážil. No raz som na to doplatil škarede. Začalo ma so všetkých strán kúsať, posbieral som, čo ozajstný šupasník ponechával. Hybaj, Belo, domov! Matka povyzliekala do naha a bolo dokonalé čistenie. Tak sme hru o šupasníkov potom už nechali.

Chodil som už potom dva roky do školy, a to privátne ku kat. učiteľovi Babylonskému. Otec ma nechcel pustiť medzi tých nábožensky exkluzívne vychovaných chlapcov, ktorí na mňa, luterána, pohrdlive pozerali.

Teraz i Venclíkov otec musel ísť domov, a bol vo vytržení, že ide znova do Čiech; výskal a tancoval so svojou ženou.

I ja som bol rád, že ideme domov, do Hýb, ktoré sme často spomínali. Veril som, že tam nám bude lepšie, hoc som sa už nepamätal na Hybe.

VIII

Tak sme sa po siedmich rokoch znovu dostali do môjho rodiska. Otec bol daný ako aktuár c. k. slúžnovstva k dispozícii. V takom stave chcely vládne kruhy otca odškodniť; preto dostal 10. dec. 1861 od Karola Zerdahelyiho, kráľovského komisára Liptovskej stolice, vymenovanie za policajného komisára vyšného kraja Liptovskej stolice s rangom podslúžneho. Desať mesiacov zastával môj otec tento úrad, dokiaľ z organizačných príčin úrad neprestal jestvovať. Vtedy, v Liptovskom Sv. Mikuláši 27. októbra 1862, Karol Zerdahelyi uvedomil môjho otca, že ho vymenoval za richtára mestečka Hybe s platom 200 zlatých. Podľa listu kráľ. miestodržiteľa aktuársky plat, pozostávajúci z 525 zlatých spolu i s 200 zlatými, má sa vyplácať z mestskej pokladnice; tento posledný obnos na seba preberá sám K. Zerdahelyi a bude ho vyplácať zo štátnej pokladnice.

To trvalo 3 roky a 2 mesiace, teda až do konca decembra 1865. Do tých čias fungoval Ľudovít Klein ako hybský richtár.

Konečne 1. januára roku 1866 bol penzionovaný s ročnou penziou vo výške 175 zl.

Kedy dostal ešte k tomu hybskú poštu s titulom „poštový majster“, na to nemám písomných dát.

Ľudovít Klein s radosťou prišiel do Hýb. Veď sa vrátil do svojho rodiska. Tu bol doma. Všetko akoby ho vrele vítalo. Keď vyšiel nad hybské Stupy, zjavil sa mu milý obraz. Pred ním rozľahlé mestečko a v úzadí, vobďaleč vysoký Kriváň; pozeral naň, na tento vznešený slovenský Akropolis. Prišly mu na um tie časy, keď toľko ráz za mladších rokov vyšiel na jeho vrchol, keďže ho dáka známa spoločnosť popýtala za ciceróna. Rozpamätal sa na Ľudovíta Štúra, ktorého on roku 1841 sprevádzal na vrchol Kriváňa a ktorý sa vtedy vyslovil: „Keby sme mali aspoň tisíc takých súcich mužov, ako je náš Ľudovít Klein, museli by sme my Slováci vyhrať.“ Túto výpoveď Štúrovu mi povedal otec.

Matka bola tiež rada. Mala v Hybiach blízku rodinu, i evanjelický kostol, čo jej v Ružomberku chýbalo. Ešte za dievčaťa dostala od rodičov Tranovského „Citharu sanctorum“ a ako exlibris je v nej podoba srdca s nápisom: Charlotte Lányi, r. 1840.

Po otcovi zostal mi Zpěvník, do ktorého vpísal matričné dáta o svojej rodine.

Ja som sa čoskoro spriatelil s hybskými chlapcami, hoci sa mi zprvu posmievali pre môj ružomberský dialekt. Pre moje úslovie: heno tamto pes.

Do svojho domu sme ešte nemohli vtiahnuť, lebo nebol ešte po ohni nadostač zreparovaný, a okrem toho mal v ňom prenájomca Jung ešte právo bývať. Dosť na tom, bývali sme začas hospodou v járošovskom dome, ktorý bol na vyšnom konci. Náš dom bol asi v strede obce; v pozemnoknižnom protokole Hýb č. 194 bol zapísaný nasledovne: 1.477, Haus nr. C. 112. Hofraum und Schauer in der Betlehemgasse 116.

Rok sme bývali u Járošov. Odtiaľ mi bolo blízko do školy, lebo som chodil do staršej triedy, ktorá bola pod feruľou Ľudovíta Orphanidesa.

Keď sme bývali u Járošov, navštívil otca Michal Miloslav Hodža. Neviem už pri akej príležitosti. Boly to (roku 1861) asi cirkevno-politické veci, lebo cirkev hybská sa osvedčila za patent. Cirkevným inšpektorom bol vtedy dr. Jonáš Bohumil Guoth (1860 — 1885). O Hodžovi som už iste mnoho počul rozprávať. Mal vo svojom Liptovskom Sv. Mikuláši peklo. Asi desiata čiastka jeho cirkevných údov bola proti nemu, 9 desatín bolo rozhodne zaň, — ale tamtí nemali naňho nijakého ohľadu, len ho zničiť. Raz som sa zahľadel na neho, na tú jeho tvár a na tú kečku, čo mal na strede čela. Tak ho vtedy kreslili.^[15] Po rokoch, keď v Tešíne umrel (1870), napísal som naňho elegickú báseň, ktorá tuším vyšla kdesi tlačou, aj som ju hľadal vo vtedajších časopisoch, ale nenašiel som ju.^[16]

IX

V hybskej evanj. škole pobudol som len cez školský rok 1861/62 medzi staršími žiakmi a žiačkami. Z najstarších žiačok sa mi páčila istási Melichová, lebo mala bielu pleť. V hybskej škole som sa učil Lutherov katechizmus, čo som sa sám započal učiť ešte v Ružomberku.

V zime o 4. hodine bola už tma. Zaspievali sme „Noc jest přede dvéřmi…“ a išlo sa domov.

Zakončenie školského roku sa dialo v kostole. Deti nasnášaly poľných kvetov, zvlášť nevädze. Nimi ovenčily celý kostol. Na exámen prišli rodičia vypočuť, čo sa detváky za rok naučily.

Na ďalšie dva školské roky (1862 — 1864) dal ma otec do Liptovského Hrádku, kde bola v tie časy nemecká hlavná škola (Deutsche Haupt-schule) pod vedením Garžíka (I. a II. trieda) a Friča (III., IV. trieda). Od Garžíka som sa naučil pekne písať. Od Friča som získal zbehlosť v nemeckej gramatike. Býval som u Lánich, u matkinho brata Petra, ktorý vtedy zastával úrad slúžnodvorského východného okresu. Ujec Peter, keď vo Východnej prestala doprava voznej pošty, presťahoval sa do Hýb, kde si vtedy nakúpil veľa poľa. Roku 1849 bol za richtárstva Jána Zudlu a roku 1850 za richtárstva Daniela Jamnického notárom Hýb. Keď prestalo byť slúžnovstvo, prišiel bývať zpät do Hýb.

Ujec Peter dva razy ovdovel. S prvou ženou, Tibelyovskou zo Spiša, mal syna Gustáva a dcéru Kamilu. Druhá žena bola bezdetná a tretia, Rozália de Luby, porodila mu synov: Berca, Kolomana, Petra a Ernesta. Z týchto najstarší Berco (Bertalan) vyšvihol sa v kabinete baróna Fejérváryho na úrad ministra spravodlivosti. Bol ináč vynikajúci právnik a právny spisovateľ. Mikulášsky okres vo dva vrchy zastupoval na sneme. Ako Berco, tak aj starší brat Gustáv bol juristom v Prešove, neskôr Gustáv odišiel na Dolnú zem, začas účinkoval v Temešvári, ale čoskoro zomrel.

Peter Pavel Láni nesdielal slovenskú náladu hybských obyvateľov, ačkoľvek ho nachádzam, menom Petr Láni, medzi predplatiteľmi I. ročníka Nitry, vydávaného Miloslavom Jozefom Hurbanom roku 1842, čo by svedčilo, že v mladom veku patril medzi vrúcich synov slovenského národa. Neskôr sa preorientoval, ako zeman držal so zemanmi, ktorí od slovenských vecí začali bočiť. Keď sa oženil, deti vychovával v maďarskom duchu.

X

Jeho švagor Ľudovít Klein však zostal verný slovenskému presvedčeniu, pričom našiel v Hybiach viac súcítiacich inteligentov. Takým bol učiteľ Ľudovít Samuel Orphanides. Bol rodákom z Hýb. Narodil sa na starej hybskej fare ako druhý syn farára Samuela Orphanidesa a matky Žofie Fejérpataky.^[17] Už v 11. roku svojho života osirel, keď utratil predobrého otca, ale matka ho vypravila do škôl. V Prešove končil filozofiu a práva, v Levoči teologické štúdiá. Po skončení štúdií šiel za učiteľa vyššej školy chlapčenskej v Kameňanoch (Gemer). Odtiaľ prišiel roku 1848 do Hýb za jediného učiteľa tamojšej cirkevnej ľudovej školy, ale obetovaním temer polovice svojho vokátora vymohol u cirkevného sboru zriadenie druhej učiteľskej stanice. On bol odmenený tým, že bol oslobodený od kantorských povinností. Na stanicu učiteľa mladších dietok sbor povolal Daniela Šefranku, tiež dobrého pedagoga.

Ľudovít Samuel Orphanides nakúpením rolí vybudoval si veľkú záhradu. Stal sa chýrnym pomologom. Dopisoval do slovenských časopisov, zvlášť do hospodársky orientovaného „Obzora“ a vydal knižne „Ovocinárstvo alebo stromové záhradníctvo“ pre školskú mládež, v Hybiach roku 1865. Oženil sa so sestrou môjho otca, Málikou Kleinovou. Tak sme potom mali rodinku na oboch koncoch mestečka, na nižnom konci Lániovcov, na výšnom Orphanidesovcov, na ich deťoch spočinul ťažký kríž. Dvaja synovia, Lajko a Jenko, z ktorých posledný začal zdarile básniť (v „Dunaji“ som mu uverejnil Pieseň svobody), v mladosti zomreli. Tretí, Janko, bol nepríčetný; keď sa narodil, baba mu priveľmi postískala hlavu, aby mal peknú. Dcéra Hermína osvedčila sa ako spisovateľka; smrťou nasledovala svojich bratov. Tak napokon odišla i najmladšia Milka, ktorá testamentárne dala ev. cirkevnému sboru v Hybiach všetok majetok, ktorý jej otec nashromaždil pilným šetrením zo skromného platu, nezabudnúc pritom ani na sirotínec v Liptovskom Sv. Mikuláši a štát.

Tá Orphanidesovie záhrada nesíde mi z umu. Keď si spomeniem na Hybe, vše mi jej obraz utkvie v pamäti. Veď som cez vakácie často stúpal po jej chodníkoch a zažil v nej veľa dobrého. Paralelne sadené stromy, zvlášť jablone, tiahnu sa od úzadia kostola smerom ku Váhu, v ďalších radoch vývodia červené a čierne ríbezle a egreše, na ktorých sme si my deti dobre pochutnávali. Na strednej aleji, asi uprostred záhrady, mal ujec postavenú peknú filagóriu, ktorá bola polepená obrázkami. Pamätám sa, že bol tam i kvartový obraz Gašpara Fehérpataky-Belopotockého s dedikáciou. Pred filagóriou bol položený veľký kameň s vykresanou šachovou tabuľou, lebo ujec a môj otec sa radi zahrali na 64 kockách.

V lete — po nedeliach — sišla sa v záhrade na pozvanie mládež hybského obojeho pohlavia. Pri takej príležitosti hrala sa v rôzne spoločenské hry (kokles, čo chceš?), potom sme zanôtili slovenské národné piesne (Hej Slováci, Všetci sme Slovania tam od sňažnej Tatry, Hej, pod Kriváňom, tam je krásny svet), len sa tak ozývaly hybské vŕšky a pahorky.

Bol to ozaj krásny svet.