Zlatý fond > Diela > Sto slovenských ľudových balád. Úvod


E-mail (povinné):

Karol Anton Medvecký:
Sto slovenských ľudových balád. Úvod

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 71 čitateľov


 

Úvod

Duch ľudský je plný energií, z čiastky i nepovedomých, ktoré sa silou derú do života zovňajšieho, aby sa tam uskutočnily, stelesnily. Vykonať, alebo aspoň účasť mať pri čine veľkolepejšom, premáhať v cestu sa stavajúce ťažkosti, zlomiť odpor silou — sú večné ambície duše človeka za mladi, kým staroba spokojí sa aspoň reflexiami na podobné poryvy. To v krátkosti duševný základ života dramatického u jednotlivca. Kým však živel dramatický v duši jednotlivca odzrkadľuje sa dosť vecne, priblížnejšie k suchej pravdivosti deju, zatým v dušiach máss, množstva, tratí dej svoju reálnosť, rozmery jeho postupne a vo smelých oblukoch zveľkolepejú; z odvážlivcov stávajú sa herosovia; deje nadpriemerné menia sa tam v pohnuté dramatické scény, prostá peknota duševná, či hmotná odieva sa v rúcho večne krásnych epopejí národa.

V skupinách, povedzme v národoch, činne a povedome zasahujúcich do dejín ľudstva, takto sa tvorily eposy, ako spevy Homérske, Kalevala, Purány, Virgilove, Nibelungy, Sah Name od Firdusiho a spevy o Kráľovičovi Markovi, — kým národy, postrádavšie v minulosti samourčovania, spokojily sa balladami. Tam zveličený dej rieši problémy všeľudské, poťažne celonárodné, stáva sa neraz spásou, alebo záhubou celku — tu mimoriadna udalosť v smere výchovnom rozlúšťuje drobné problémy rodinného, sociálneho života patričnej spoločenskej triedy, z ktorej zišiel.

To asi psycho-geneza i našich slovenských ľudových ballád.

Vieme, že je ballada menšia rozprávková pieseň, určená podľa Jungmana ako „fantastická romanca“, podľa Greguša je ona „tragédia, vyrozprávaná v piesni“. Názov tohoto literárneho druhu pochádza alebo z keltického, alebo skorej z vlašského slova ballare = tancovať, odkial: balláta = ballada. V starom veku totiž predstavovávali epické scény mimikou i tancom. Takto by bol názov filologicky odôvodnený.

Ballady podávajú vybájené, poťažne skutočné, alebo uveličeno prifarbené, u nás ľudovému ceremoniellu prispôsobené scény každodenného života roľníckeho, mešťanského, vojanského i šľachtického, v rýchlych, ohnivých dramatických obrysoch, vo forme spevavej. V nej nápev vyjadruje cit, časté citoslovcia napodobňujú pohnuté výkriky divákov, prípadne i samých dejateľov, alebo tlumočia základnú náladu scény. Reč býva kusá, trhaná, zväčša rapsodická, čo pochádza od silného vzrušenia dejstvujúcich, poťažne vypravovača. Všetko, čo je pobočné, zrejmé, to v ballade vystane; dej rýchle spechá, ako po kaskádach, od scény ku scéne, a je to ako dramatická skizza. Osoby dejstvujúcich javia sa nám v silnej bezprostrednosti. Rozčulená obrazotvornosť mení minulosť v prítomnosť. Dej snuje sa v dialogoch osôb, ktoré vetami rozčulenými a úsečnými len cieľa na deje, len tušiť nám ich dávajú, miesto že by ich úplne rozpovedaly.

Ballady zahrňujú v sebe všetky tri druhy básnické: epický, lyrický a dramatický. Epický javí sa v samom deji, lyrický v líčení subjektívnych citov, aké naplňujú dejateľov, prípadne vyprávajúceho, v reéjjach (citoslovciach) i refrénoch; konečne živel dramatický javí sa nám z čiastky vo forme, t. j. v krátkosti, črtovitosti deja, teda v spôsobe prednesenia a v kompozícii, teda v dialogoch.

Ale viďme aspoň jednu našu ľudovú balladu celú, aby sme sa vhĺbili do jej krás a rozobrali jej obsah i formu. Na str. 13 máme balladu: „V javor zakliata dcéra.“

Dej ballady tejto je temer všeeuropejský; majú ho v rozličných formách spracovaný Poliaci, Srbi, Rumuni, Angličania, Škóti, Siciliánci, Dáni, Norvéžci, Izlanďania, Faroerci, Esti. Ja zistil som ju v málo odchýlnych variantoch na Detve, v Pliešovciach, Pod Brezovou, v Bukovej, v Tisovníku i v Prešporskej. Deju príbuzná je ľudová miestna povesť, ktorá sa viaže k osamotelej skale nad Revúcami (v Liptove), kde ukazujú materou zakliatu dcéru, nesúcu batoh trávy na chrbte.

V našej ballade začína sa dej tým, keď matka včas ráno budí svoju dcéru a posiela na studňu po vodu. Dievča sa tam dlhšie zabaví, prečo ju matka, iste v prvom záchvate hnevu, prekľaje obvyklou u nás kliatbou: „Bodaj si zdrevenela!“ Matkina kliatba — ako nám to naše ľudové povesti hojne dokladajú — sa vyplní na dcére, ktorá hneď „zdrevenela zeleným javorom“. — Popod javor kráčajú traja hudci, ktorým sa prekrásny ten javor zapáči i rúbu si z neho na husle. Ale, hľa, div divúci — drevo prevravelo: „Neni som ja, neni drevo javoruo, ale som ja diovča z Brezna rychtárovo, čo ma mať poslala, by drevom ostala.“ Dievča sa takto vyponosovalo hudcom a vyzýva ich k pomste, a to k pomste primeranej srdcu dieťaťa: aby pripomenuli materi jej zakliatu, nešťastnú dcéru a obnovili jej starý žiaľ, nad ztratenou dcérou. Matka hudcov odháňa zpod okna, lebo je beztak v hlbokom žiali, a hudba upomína ju na milovanú dcéru.

Len krátučký dej odohráva sa tu pred nami v dramatickej rýchlosti, stručne a kuse: Príčina, v záchvate hnevu vykonaný nerozmyslený krok, ohromujúci následok jeho, pomsta a konečne kájanie. Čo nedopovedané, to si poslucháč len domyslieť musí: prvý žiaľ matkin nad utratením dcéry, zhotovenie husieľ, opis hudby atď. A aká je tu základná myšlienka? Povedomie hriešnosti nedá pokoja, a každý priestupok mravných zákonov v zápät nesie za sebou i pokutu.

A toto asi platí o všetkých našich balladách, z čoho je patrné, že ballada, tento svrchovane vzácny druh duševnej tvorby ľudovej, vyžaduje značne vyššieho intellektuálneho stupňa, potencovaného umeleckého nadania u vrstvy, ktorá tvorí ballady, než je to potrebné pri čisto lyrických tvorbách. Náš slovenský ľud mal balladické tvorby iste už v najstarších časoch, z ktorých nejedna zapadla už v zabudnutie, nejedna väzí skrytá, nezapísaná v pamätiach našich spevavých stareniek, a len niektoré podarilo sa nám zachytiť a vede prístupnými učiniť. Medzi najstaršie zachované ballady naše počítam už slávnym Jánom Kollárom zaznačenú „Naša pani kňahne po palote tiahne“. Tu páža postriehne kňahyňu, že želie nad svojim nedobrým vydajom, a prezradí ju kniežaťu, ktorý ju za to do Dunaja dá hodiť. K týmto starším, zväčša zo života niekdajšieho slovenského zemianstva a meštianstva vzatým balladám družia sa ballady historické, akých nám zvlášte turecká pohroma hojne naplodila. Komu by nebola známa prekrásna ballada: „Ten prešporský mýtnik prepeknú dcérku má“, v ktorej mýtnik predá si dcéru Turčínovi, podľa viacerých však variantov vykúpi si ňou život alebo svobodu. Dcéra odchodí s Turkami, ale v žiali hodí sa do Dunaja. Tiež Božena Nemcova zachránila nám perlu slovenských ballád: „Rabovali Turci až do Bielej Hory, zvolenskej rychtárky dve deti zajali,“ s jej pádnym zakončením: „Šudy Katarínka v striebre-zlate žije, a Šudy Tomášek (totiž jej brat) v čiernej zemi hnije.“

Sú ballady, z ktorých veje ešte taká sviežosť, že sa poslucháč cíti byť očitým svedkom, štatistom deju a nemôže sa vymaniť z uchvacujúceho dojmu udalosti, ba cíti akýsi pud činne zasiahnuť do deju, ktorý zmieta jeho dušou. O takýchto novotvorbách by som povedal, že sa ešte neodležaly, alebo ešte nedozrely k balladickej forme, ale v pamätiach i ústach pokolení pravdepodobne časom dozrejú. Dej stavia sa tu v príliš blízkej perspektíve a je tu prirealistický; ale časom dej ostarie, deje sa odosobnia, dojmy zabstraktnejú, postupne dostaví sa do osnovy i apparát, čiže rúcho balladické.

V uvedenej ballade o zakliatej dcére sme videli častý zjav našich ballád, ktorý by som pomenoval stupňovaním citov vo tri vrhy. „Prvý raz zaťali, krvička vymokla, druhý raz zaťali“ atď. Alebo v ballade, kde padlú devu čerti do pekla odvliekli a tam smolou častujú: „Perši pohar vipila, v prave ličko zblednula. Druhi pohár vipila, poza stoli spadnula.“ Ale toto stupňovanie citov dosiahne naša ballada i tak, keď len postupne, akoby per associationen idearum, od indifferentných, ale do istej vecnej súvislosti postavených predmetov, akoby reťazovite prechádza ku predmetom kritickým. Na pr.: „Našla ja tam rukavicku, ej, v rukavicce bílu rucku; na tej rucke perscen zlaty, ej, v tim perscenu kamen drahi — a to perscen mujho brata.“

Báječná prostodušnosť, naivnosť javí sa kde-tu v našich balladách. Na pr.: „Nakúpila toľko líky, čo je do roka minúty; ništ platné neni.“ Alebo inde, opisujúc kláštor, do ktorého mať vydajuchtivú dcéru zamurovať dáva, takto ho líči: „A ’do že ho vymaľoval, ten tej farby neľutoval.“

Vzácna je i symbolika slovenských ballád. Javorové, klenové drevo, rakyta, čiastočne i konopa a ruta predobrazujú vždy tragikum. Sem patrí i úchvatný obraz čarodejnice: „Na čierne hory bežala, čierne korene kopala a zlatým nožom škrabala, v červenom víne varila, v zlatom poháre sladila.“

Svet našich ballád plný je postáv odvážlivých, hrdinských. Tak na pr.:

„Rúbajte, rúbajte, a mňa neľutujte,
ani kvapky krvi ve mne nenechajte:
rúbajte ešte víc, ja na to nedbám nic:
pre moju najmilšiu podstúpim rán tisíc.“

Ale i devy sa nám predstavujú ani ľvice, keď na pr. dievčina zastrelí svodcu svojej sestry; alebo srpom, kosákom prekole soka svojho vyvoleného, ba raz na popravišti volí smrť, ako utiecť svetom.

Rozumie sa, že najobľúbenejší motív našich ballád je láska; potom cit rodičovský, podlžná vďaka detinská, odsúdenie nevďačnosti, a menovite nešťastný vydaj a podobné. Často vyskytuje sa tragická udalosť následkom nešťastnej lásky, alebo sklamania v nej, ako na pr.:

„Anička počula, keď zvony zvonily, — totiž na pohreb jej snúbencovi — rúčky k nebu spiala a tam dokonala.“ Alebo inde:

„Od jaseni do jari zvädly ruže v jej tvári;
ešte v poli žitko nedožali, už mládenci pre panenku hrob kopali.“

Bohaté sú naše ballady na trópy, ako je na pr.:

„Na horách, na dolách, čo sa to tam belá,
či to húsky sedia, či to snahy ležia?
Keby boly husi, už by uletely,
Keby boly snahy, už by sa topely.
Čo sa to tam belí? — postielka vystlatá,
a na tej postielce šuhaj dorúbaný.“

A za týmto úvodom opisuje sa nám dej.

Silné rozčúlenie obrazotvornosti zapríčiňuje fantastické výjavy a vidiny, nie síce personifikované, ale len vidiny rozjarenej obrazotvornosti. Tak na pr.:

„Odťal Aničky hlavenku, povázal jej ju ručníčkem,
postal ju domú chodníčkem.“ —

Na čo mu zavraždená deva výčitkou odpovedá:

„Ach, horké moje idzení — keď je hlavenka na zemi.“

Pečlive registrujú naše ballady i obrady nášho ľudového života.

„Dávaj domov dary, čo ti muoj syn dávau!“
Dary vychytila, za ňou zahodila.
Až dary (syn) nevideu, priam dušu vypustiu.“

Zvlášť podrobne opisujú nám pohreby obetí tragikumu:

„Tá jeho rodina trema rady stáva,
tak ho naríkava, jak muzika hrava —

opisuje nám ballada v primoravskej krajomluve. Iná zas:

„Rychtárka si plače — zvony vyzváňajú,
susedovu Marku ledva preberajú.“

Ako naše ľudové výšivky pestrejú sa kvetom, tak i naše ballady nezaobídu sa bez týchto okrás. Ruža, pravda, všade dominuje; ju sprevádza kvet snúbencov: rozmarija, melancholická i často spomínaná dulia, pritúlia — titúlia a fijalka. Faunu zastupujú tu: veštec sláviček, prítulná holubička, dôverník králiček, ale spomínajú sa i verní psi a nerozluční druhovia vojakov: kone. Medzi osobami dejstvujúcimi zastúpené sú čo najrozličnejšie povolania: mlynár, barvír, čo rany hojí, šifár, tišliar, pivovárek, krčmár i krčmárky, murár, rybár a mäsiar. Z verejných úradov a hodnostárov spomínajú rychtára i rychtárku, radných pánov, vicišpánov, jágrov, lekárov, farárov, pougára, t. j. doručníka, mýtnika, ale i kráľa, a to i pruského, i inglického, i vindiškráľa (teda azda slovenského kráľa), cisára, knieža, kňahyňu, páža a pahola, komendášov, drába, kata i hrobára.

Zakončenie našich ballád deje sa alebo zručnou pointou, alebo mravným naučením. Na príklad:

„Kerá má mamička ve vojne synáčka,
nech sa len pozíra z rána do slnéčka,
z rána do slnéčka, večer do mesíčka,
tam bude videti svojeho synáčka:
Ak bude červený, bude dorúbaný,
Ak bude meňavý, bude v čiernej zemi.“

Stereotypné zakľúčenie je i náuka:

Z toho si rodičia, z toho príklad berte,
keď sa dvaja ľúbia, nikdy nezbraňujte.“

Podľa obsahu delil by som naše ballady na legendárné, aká je i už spomínaná „V javor zakliata dcéra“, ďalej nemeckým Bürgerom pod menom Lenora spracovaná, ale akiste rýdzo slovenská: „Keď sa Janko do vojny bral“, kde nedočkavá dievčina prekľaje milého na vojne, a on zjaví sa jej mŕtvy a odvedie si ju do ríše smrti. Máme ballady, kde sa zakliata deva mení na srnku, dve sestričky na husičky a kde roztopašnú Katarínu zlí duchovia uchvátia do pekla. — Z historických spomínali sme už ballady o prešporskom mýtnikovi, o Turkami uchvátených deťoch zvolenskej rychtárky; ale máme ešte i ballady o milencoch zpod Oravského zámku, ktorých Turci pobili, o rodine Turkami vyhubenej, o pánovi hradu Zvolena Turkami zastrelenom a do poroby odvlečenej jeho panej, o ztratenej a nádejnej dcére inglického kráľa a konečne našly sa, tak sa zdá, i dve predlohy Chalúpkovej ballady: Turčín Poničan. — Medzi rodinné ballady patria: „Kceu sa Janík ženiť, mať sa mu nedala“, prečo na svaďbe vytkol si hlavu; ďalej o Janíčkovi, ktorého neverná manželka dá do studne zatopiť; o nevernej mlynárke; o inom Janíkovi, ktorého pre nedovolené vohľady vlastná mať otrávi. Inde zas svokrou neveste chystaným jedom otrávi sa syn; inde bratia, inde zas otec zabije prichyteného vohľadníka; v inej manžel zavraždí švagra a aby ho žena neprezradila, zabije i vlastnú ženu, ktorá však pred smrťou, lúčiac sa od synčeka, akoby na pamiatku zahryzne mu do tvári; v inej vydajuchtivú dcéru mati zamuruje do kláštora. Spomeniem ešte z tejto kategórie balladu o troch nevďačných dcérach, o dievčine, ktorá, odíduc zo svojej svadby, u mamky umiera, a o inej, ktorú neľúbený novomanžel v svadobnú noc zavraždí, o dievčine, ktorá zavraždí svodcu svojej sestry, pričom náhodou prestrelí i sestru. — Máme početné hallady ľúbostné, v ktorých milé v žiali nad milým umierajú: kde matka, aby prekazila nežiadanú ženbu, dá si syna zamurovať; opisujú sa vraždy zo žiarlivosti, z ktorých v jednej umierajúci šuhaj chce soťať svoju milú len preto, aby jej iný po jeho smrti nedostal; máme i samovraždu ľahkomyseľného kniežaťa nad hrobom nešťastnej milej; o dievčine, ktorá v obrane milého kosákom prekole nemilého pytača, i o smrteľných šarvátkach medzi sokmi. Iné ballady pomenoval by som: násilníckymi, ako je tá, kde mlynár vraždí preto, „že mu zemän nedoprial slobody“, kde jáger, či prievozník i verbovník vraždia dievčiny, ba i kde vlastní milenci stávajú sa vrahmi nepohodlných mileniek. Nasledujú ballady zbojnícke a šibeničné, ako o tej už spomínanej žene zbojníkovej, ktorá našla uťatú ruku vlastného brata v bielizni manželovej; o dievčine, ktorá z dvanástich zbojníkov jedného vyprie a oddá katom; o chytení zbojníkov Šimka i Vdovca a o vyrabovaní veselej krčmárky; konečne máme i viac odoberačiek zpod šibeníc. Medzi vojenské ballady patrí tá, kde sa miesto otca zverbuje dcéra a tam si ju obľúbi i za ženu vezme sám kráľ; sestry vyprávajú bratov do vojny; milá, nemohúc sa rozlúčiť s odchádzajúcim milencom, volí smrť; iná zas, počujúc, že jej padol na vojne, umiera, ale dostanúc opačnú zvesť, že sa z vojny navracia, ožíva. Inde zas smutný, z vojny sa navrátivší koník zvestuje smrť vojakovu. Báječná je tak osnovou, ako i melódiou ballada: „Chodila devenka, chodila dolinou“, kde deva obväzuje rany vojakove, ktorý jej sľubuje, že ju vezme; keď však neverný odchádza do vojny, dievčina preklína ho slovami: „by mu uschly ruce, jak tráva na lúce, ruža fijalová“. Konečne máme ballady elegické, kde osiralé dcéry vyvolávajú svoje mamičky z hrobu; alebo zo sveta navrátivší sa milý vyplakáva nad hrobom svojej vyvolenej.

Reč našich ballád je jadrná, na pr.:

„Hlávka ma nebolí, len ma ľúbost morí;
susedova Marka, to mi je frajerka.“

Pekné, rázne zvraty sú nezriedkavé, ako na pr.: „Hory, hory, čierne hory, však nad vami smutne stojí! Prečože tak smutne stojí? — Že sa milý svetom strojí.“ Spôsob vyprávajúci sa zručne a frappantne zamieňa s uvádzajúcim.

Nápevy našich ballád obliekajú do slov a znázorňujú city, hýbajúce dejom, a odzrkadľujú dojem, aký činí predmet na spevca. Čím staršia je ballada, tým primitívnejší a dojemnejší je nápev. V tomto ohľade vynikajú ballady: „Sedel sokol na topoli“, kde krásne allegorizované je poddanstvo nášho ľudu, potom spomínaná už: „Rabovali Turci“, „Chodila devenka“ a „Ten turecký mýtnik“.

Z formálnej stránky hľadiac, rytmus našich ballád je prízvučný, pozostávajúci zpravidla z dvojtaktových riadkov a štyririadkových veršov. Rým býva obkročný, párny, krížny, nezriedka i transversálny, teda dosť rozmanitý. O zvlášť priliehajúcich, plastických miestach rytmiky našich ballád by som veľa krásnych príkladov mohol predniesť, no dosť bude pripomenúť aspoň ten zaujímavý zjav, že varianty, akých mám k jednotlivým balladám z najrozličnejších strán našej domoviny hojnosť, majú zpravidla stejný rytmus.

Keď prijmeme fakt, že je piesňový poklad slovenského ľudu nevyčerpateľný, tak sa nám bude zdať počet našich dosaváď zistených ballád primalým. Ja podľa dosavádnych svojich skúmaní odhadol by som ho na okrúhlych sto kusov, tak, že dosiahnuc tohto počtu, mnohopočetní moji prispievatelia s rozličných strán našej milej domoviny nedoposlali mi už ani jednej neznámej ballady. Jednako musí nám veľmi záležať na tom, aby sa naše ballady i so svojimi varianty so stupňovanou bedlivosťou sbieraly, o čo naše peknoduché obecenstvo i tu dôrazne prosím.

Klassická pôda ballád je náš slovenský Východ, ale keď inde novotvorby sa dnes nevyskytujú, a živel balladický ako by bol odumrel, v kraji Primoravskom ešte vždy žije a tvorí ballady akoby pred našimi očami.

Shrnúc dosaváď zistené faktá, milé je vidieť, že si náš ľud i pri svojej osudno-holubičej, povedal by som hyperlyrickej povahe zachoval hodne epického živlu a svojimi literárne i kultúrne vysokocennými balladami vytvoril také tragické spevy, s ktorými sa môže hrdo postaviť po boku iných kultúrnych národov sveta, a čo je fakt tiež veľkého dosahu: balladický poklad slovenského ľudu je jednotný od Užhorodu po Bratislavu, zahrňujúc ovšem aj naše Moravské Slovensko.

*

K závierke prichodí mi spomenúť ešte niečo o vzniku prítomnej sbierky.

Nenie to azda len nahodilým zjavom, že u jednotlivých národov prvými sberateľmi národných ballád bývajú zväčša práve duchovní. Tak to bolo u Škótov (Percy), u Sikulov (Kríza) a u našich najbližších bratov Moravanov Sušil. Veď už samé povolanie núti duchovného oceňovať i pestovať odveké tradície ľudu pospolitého, k čomu má on nad iných hojnejšiu príležitosť.

Sostaviteľa tejto sbierky k práci vzpružila v najkrušnejších dobách útisku snaha neoceniteľného priateľa Slovákov, Scotusa Viatora (Seton-Watson) a jeho spolupracovníkov, odokryť Slovákov svetu s ich starou a cennou kultúrou a tak urobiť z otázky slovenskej otázku europejskú, ba svetovú. V tomto rámci dokázať civilizovanému svetu našu kultúrnu hodnotu a takto prinútiť ho zaujať sa našej utlačenosti a osvobodiť i povzniesť náš rod k národnej slobode, snáď aj štátnosti — to bolo aj mojim prvotným účelom pri započatí tejto sbierky. A keď jej aj osud určil dvanásť dlhých liet odpočívať v mojich zásuvkách, a keď sa aj medzitým vzletné sny vznešených mužov utvorením sa československej republiky v svrchovanej miere splnily, — uverejnenie tejto sbierky nenie ani dnes bezcieľne a bude mať — tak úfam — svoje veliké poslanie nielen tu vo vlasti, ale aj v cudzine, ktorej zamýšľam sbierku túto v primeranej úprave časom tiež pristupnou učiniť.

S vrúcnou vďakou musím si tu vzpomenuť všetkých mojich vzáctnych spolupracovníkov pri tomto vydaní. Patrí ona predovšetkým našim ochotným speváčkam a zasielateľom jednotlivých spevov, ktorých mená som chcel zvečniť pri každom speve, po prípade nápeve. Patrí aj tým mužom, ktorí mi radi pomáhali pri úprave tohoto vydania radou i pomocou. Tak notovú časť s velikou trpelivosťou prezreli univerzitní professori páni dr. Dobroslav Orel a dr. Aloiz Kolísek, ako aj p. zemský inšpektor Mikuláš Šnaider-Trnavský; o grafickú časť postarali sa pp. Janko Alexy a Jozef Hanuľa, o umeleckú úpravu a technickú časť p. Boh. Bezděk.

A včuľ čítaj a študuj, milá mládež i ctihodná stárež, posvätné tvorby otcov i matiek našich slovenských. Veď sú ony našou kultúrnou dedovizňou. Čerpaj z ních ducha i vkus slaviansky. Uč sa vernosti k svojeti, veď v spevoch tých, „duša tvoja je zmaľovaná“. A čo predkovia naši len v malých, všedných dejoch vysnili, ty v práci i obetiach za drahú vlasť túto v skutok zmeň!

V Bratislave, dňa 1. októbra, 1922

Spisovateľ





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.