ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod javorkom, pod zeleným,
ej, orie diovča s volkom jedným.

Prvú brázdu preoráva,
už ho mamka povoláva.

Diovka moja, ’ibaj k domu,
vydávam ťa neviem komu.

Cigáňovi velikýmu,
zbojníkovi chýrečnýmu.

Večer ide, ráno príde,
ej, nikdy mi nič nedonesie.

A ja smutná musím prati,
ale nesmiem rozkrúcati.

Raz som ích ja rozkrútila,
iba som sa zarmútila.

A v tých šatách rukavička,
ej, v rukavičky ľavá rúčka.

V ľavej rúčky zlatá obruč,
ej, to je obruč brata muojho.

Janík, Janík, cos’ urobiv,
ej, veď si muojho brata zabiv!

Vetrík dúvav, nepočuv som;
ej, pritma bolo, nevidev som.^[1]

Stejný variant podal Tomáš Kadecký. Kučišdorf (Bratisl.).
Zo sbierky K. A. Medveckého Detva, 252.

Bíla ruža prekvitala,
mamka dcéru zapletala.
Ne mamenka, ne na tuho,
nebudem ja vaša dlho!

Čija budeš dcérko moja?
Janenkova mladá žena.
Jak mu budeš ríkávaci?
Múj Janenko, chocholatý.

V noci ide, v noci príde;
nikdaj doma nenocuje.
Kravavé mi šaty nosí
a ja smutna, prať ích musím.

Donesel mi šátek praci,
nedal mi ho rozvínaci.
A já sem ho rozvinula,
a ftem šátku ruka bola.

Na tej ruke prsteň zlatý,
čo koštoval tristo zlatý.
Tu je Janko, tu je zrada,
to je ruka mého bratra.

Mého bratra najmladčého,
teho kupca, najstaršého.

Podobný variant podala Maria Kristinikova, z Petrove (Trenč.).

Pod hajickem, pod zelenem
ej, ore dzivce s jednom konem.

Esči brazdu nezorala,
ej, už matka zavolala:

Podz Haničko, podz do domu,
aj, vydavam ce, neznam komu.

Vydalam ce Janičkovi,
ej, najveksemu zbojničkovi.

Rano idze, večer pridze,
ej, nič noveho nedoneše.

Lem šablicku skervavenu,
ej, a koselku zrandavenu.

A ja jemu musim prati,
aj, nesmjem jif rozkrucati.

Ras som jednu roskrucila,
aj, hrožne sem sa zarmucíla.

Našla ja tam rukavičku,
aj, v rukavicce bilu ručku.

Na tej ruce perscen zlatý,
ej, v tym perscenu kamen drahi.

Ona dlho nemeškala,
ej, mamince svej pisala:

Odpisce mi, mamus moja,
ej, ci su vsetky braca doma?

Vteri doma, vteri neni,
ej, ten najmladsi doma neni.

Jak toten list prečitala
ej, ku mužovi snim bezala.

Muzu, muzu, cos’ urobil,
ej, ze si meho brata zabil?

V noci bulo, nevidzel som;
ej, vetor fukaľ neslisel, som.

Obleč zenka, oblec saty,
ej, pojdzeme se prehadzati.

Na tu lučku, na zelenu,
ej, pod tu hrusku rozsirenu.

Klekaj zenka, klekaj dolu,
ej, nev ja rubam hlavu tvojú!

Podaj sluska, podaj dzecko,
ej, nev mu boskam obe licka!

’Jedno licko ho boskala,
ej, druhe mu vikúsala.

Tu mas synu, na pamjatku,
ej, ze tvoj otec rubal matku.

Tu mas synu, na znameni,
ej, ze si merha pokoleni.

Podal Pavel Dziak z Kolačkova (Spiš).

Kde idete, vy furmani?
Neďaleko, len do Táli.

Pozdravte tam krčmáročku,
moju ľúbu materuočku!

Žeby si prišla pre syna,
Ze jej dievka je zmárnená.

Matičný Sborník II. 87.