Zlatý fond > Diela > Súseda sa obesila


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Súseda sa obesila

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Pavol Tóth, Simona Reseková, Daniel Winter, Karol Šefranko, Lucia Muráriková, Peter Páleník, Andrea Jánošíková, Jana Kyseľová, Mária Andrejčáková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov


 

Súseda sa obesila

I

Keď sme jedno pekné, zimmé ráno vstávali — mne doniesla sestra kávu do postele — bolo nám čudné, že je okolo nás také ticho, že od súsedov neozývá sa žiaden krik. Bolo nám to naskrze nepochopiteľné, keďže nás krik súsedov budieval už od rokov. Čo je iným ľuďom budíček, to bývaly pre nás slová:

— Ja som tu pán v mojom dome, ja Ďuro Lobodáš Rapkáče — ako sa náš súsed pred svojou ženou skoro každý deň chválieval — keď chcem, hneď ju z môjho domu vyhodím, tú kľampu naničhodnú! Na môj’ dušu, hneď to urobím, keď chcem. Na ulicu vyšmarím za ňou tie jej handry!

No, to ráno bolo ticho, jako na cmiteri. Ešte ani len kohútov nepočuli sme zakikiríkať, ani kravy zaručať. Moja mater nemohla sa zdržať, aby sa neozvala:

— A tože už čo má byť, dietky?! Sedem hodín! Vari naši súsedovci ešte nepovstávali?

Popod naše obloky prebehlo pár detvákov. Voľaktoré sa i búšilo do múru.

Moja mladšia sestra, ešte strapatá, podišla zvedave k obloku a kukla na ulicu:

— Pred súsedovie kŕdeľ detí! Just ide ta doktor. Iste Lobodáška muža ohlušila!

— Jaj! Ako som sa zľakla! Nehovor, dievča, také strašné reči! — krotila mater podráždenú obrazotvornosť svojej dcéry.

Ja som si šnoroval topánky v kuchyni, a sestra Mariška sa v izbe umývala, keď pribehla rožkárka:

— Dobré ráno vinšujem! Počuli, prosím? Lobodáška sa obesila.

— Čo?! — vybehla z izby sestra Mariška ešte neutretá.

— Súseda sa obesila! Súseda sa obesila! — zvolala matka žalostne a pustila sa do usedavého plaču.

A pohádžúc na seba jeden golier, druhá šatku, vyleteli sme jako bez duše z domu. Splašené sliepky kotkodákajúc vyletely po rebríku na povalu, husy zagágaly, a pes Tisa dobehol do zahrady za nami.

Brat Ondriš potkol sa na uhle a rozpľaštil sa ako žaba na klzkom trottoáre. No, nedbajúc na údery, zviechal sa chytro so zeme a bežal ďalej.

Na súsedovic dvore brána dokorán otvorená. Na dvore plno sveta, ponajviac z nášho horného konca, tedy skoro všetko bližší i ďalší súsedia, počnúc od súkromníka Bačkora a poštového úradníka Želenského, až po krivého Kochniara a starého Motaja. No, najviac bolo predsa len ženských. Všeobecný šum a tlumená vrava. Jedni sa vypytovali, čo a ako sa to vlastne stalo, druhí rozprávali, kombinovali, hádali.

— Ach, chudiatko, súseda naša dobrá! — počala štkať stará Mrvová, strhnúc sebou k plaču aj našu citnú mať. Ženský plač stával sa čo raz všeobecnejším. Ja vnišiel som dnu do izby, kde na vysokej, odokrytej posteli ležala nešťastnica. Oblečená len tak po domácky: ošúchané barchanové šaty, kávová šatka na hlave, kapce na nohách, okolo pása tlačená zástera. Tvár kus nabehnutá, osinelá, ruky skoro lilavé. Veru potratila krásu, nebožká! Okolo nej muž v čižmách, ešte neučesaný, ani mašle nemal ešte na krku. Ale červená, nepekná tvár triasla sa mu od rozčulenia, a hrubé mäsité pery šeptaly žalostne.

— Ach, Vilma, Vilmuška, žena moja drahá, čo si nám to urobila?! — a vše nahol sa nad ňu, jakoby ešte celkom neveril, že to bezvládné telo na posteli je už bez života. Syn Samo plakal tíško, bez slova, tu i tu pobozkal matkine zsinalé ruky.

Na podrobnosti nešťastia nemusel sa človek vypytovať. Rozprávaly či šeptaly ich aj tri súsedy odrazu. Odrezal ju kraviar Jano, ale bola, chudera, už vychladnutá. Bolo to ešte na svite, jako prvýraz vkročil do maštale. Ešte kus rozospatý, dobre, že s nôh nespadol od hrúzy. Musela sa obesiť ešte v noci alebo už večer. Krava Rysuľa mala odtlačené na chrbte opätky (šľapaje či stopy boly blatisté). Musela súseda vyliezť na kravu, tak si uviazať žinku okolo hrdla a potom soskočiť krave s chrbta a zostať viseť. Nemala stolčeka, pomohla jej krava. Hrozné!

Vkročil richtár, Lobodášov strýc. Onedlho prišiel i Chrenko, urbariálny präses, za nimi viacerí z rodiny, i notár a jeden boženník sa dostavili. Nuž, naša súseda, vraj, zmizla z domu už deň pred svojím hrozným činom. U Lobodášov bola zase zvada. Muž a syn nemohli jej večer nikde nájsť. No nerobili si z toho žiadne starosti. Veď nebolo to u súsedov Lobodášov nič neobyčajného, že gazdiná povadiac sa s mužom odišla — nepovediac nikomu ani slova, kam ide — k matke na deň — dva — tri. Súsedkina matka, stará Záborská, bývala po mužovej smrti tiež v meste, na dolnom konci, dcéra mala k nej vyše kilometra cesty. Stará mala dom, mala v ňom hodne kvartielnikov a trochu peňazí v banke. Žila veľmi skromne, to keď mala tú ktorú korunku alebo pár vajíček, už napomohla nimi dcéru. Beztak bolo to v meste jej jediné dieťa. Ostatné boly všetky ďalej.

Stará Záborská nebola mrcha testiná. Ale zato nepovažovala, zemianka, vdova po sirotskom otcovi, svojho zaťa, sedliaka Lobodáša za sebe roveň. Pri manželských rôzniciach, na ktoré život našich súsedov bol bohatý, chytala vše len dcére stranu. Ačpráve ani s tou sa nesnášala nejak chýrne. Ale matke naša súseda ešte najskor vedela ustúpiť. No, súsedovi Lobodášovi stará zemianka nebárs imponovala. Keď on dakedy zapriahajúc do poľa si odľahčil:

— Ach, veďže ja mám aj za život s takými dvoma bosorkami! Že ich to nevie parom vziať!, ozvala sa testiná:

— Nehovor hriešne reči, syn môj! Veď keby som ja dakedy ktorousi korunkou nevypomohla, neraz by si veru ani neobedoval. — Bola záduchčivá, hovorila veľmi tíško, viac len sypela. Bola taká slabá a kašľala skoro ustavične, že neraz sa jej zdalo, že ju do rána zadusí. Pritom všetkom ju zať pramálo rešpektoval, a keď vyhodila mu na oči tých pár korún, ktorými dcére tu i tam vypomohla, odvrkol zlostne:

— Čím by sa ešte nepochválila, stará bosorka! Veru ma vy aj napomáhate, keď ma len vyžierate! Ale nech som dobrý, ja vás obe vyhodím z domu, ja vám ukážem, kto je tu pánom.

— Ach, či som ja odkázaná na tvoju milosť! Či ja nebývam vo svojom! — sypievala stará.

— Ale čušte! Načo sem chodíte?! — zahriakol súsed svoju testinú.

Toto všetko prišlo mi teraz v tejto krušnej chvíli na um. Ale stará nesypela, lebo jej tam nebolo, a zať jej neodvrkoval, lebo plakal horko nad ženou.

— Kdeže je stará Záborská, keď dosiaľ neprišla? — ozval sa starý Kochniar. — Vari len vie čo sa stalo s jej dcérou?

— Ach, zaťalo ju v ľadvie — ozvala sa mladá Obrciaňka, vdova po stolárovi. — Ale hádam by sa jej malo ísť povedať?

— Ba ešte čo?! Ešte by mohlo na srdce dôjsť, starej, chorľavej osobe! — ozval sa Bačkor, mohutný, zavalitý chlap s poriadnou plešinou.

— Stará Záborská ide! Mocik a Kuciaň ju zbadali stojaci na ulici pred domom. Všetko obrátilo hlavy smerom k ulici. No, my deti sme sa chytro vzpamätaly, pochytaly našu matku za ruky a ponáhľaly sme sa domov. Matka sa dala viesť, veď bola neučesaná. Sestre Mariške až vtedy prišlo na um, že sa po umývaní ešte neutrela, sestra Lina sa trhla, rozpomenúc sa, že iste jej už v kuchyni mlieko vykypelo, a ja potkýňal som sa o tkanice nezašnorovaných topánok.

Vlastne sobrali sme matku tak náhle domov preto, aby sa nerozčúlila, počujúc vykladať starú Záborskú.

Pri oneskorených raňajkách spomínali sme ešte dlho strašný prípad. No, čoskoro rozišli sme sa po dome a poli každý po svojej práci. Ale mne celý deň nevychádzala z umu nešťastná súseda, krásna Vilma.

II

Lebo áno, krásna bola naša nešťastná súseda. Krásna bola na odmaľovanie. Keď šla ulicou, neraz počula za sebou šepot:

— Ach, jaká utešená osoba!

Jej krásu obdivovaly za dievčaťa dve stolice, pre jej krásu blaznel sa celých päť rokov náš sused Lobodáš, kým si ju horko-ťažko za ženu nevychodil. Pre krásu zachoval k našej súsede svet rešpekt, i keď sa spustila a s mužom vadievala a bíjavala skoro každodenne.

Ano, krásna bola Vilma Lobodáška. Podlhovastá biela tvár s jako kryštáľ jasnýma modrýma očima, vysokým čelom, pery jako ružový puk, pomedzi ne belely sa biele zuby jako rad perál. Súseda mala bujné blond vlasy a utešenú, vysokú, štihlú postavu. Okolo domu chodila veľmi jednoducho, v lete najviac v lacnej tlačenici, v zime v barchanovej sukni a kožušenom lajblíku. Ale keď sa tak v nedeľu šla okúpať do blízkych Teplíc a v čiernych hodvábnych šatoch, v klobúku so pštrosím perom a s čipkovým slnečníkom v bielej ako mramor ruke prechádzala sa so mnou v kúpeľnom parku, išli na nej mužskí oči nechať. Kto ju videl len okolo domu, iste by ju tam nebol ani poznal.

Inak bola všeobecne známa. Fotograf v meste zväčšil na obraz jej podobizeň a užíval ju za reklamu svojho umenia. Od rokov bola vo výklade. A keď sa nás nejaký prespolný človek alebo český turista, obzerajúc vystavené fotografie, spytoval:

— Kto je to tá krásna dáma? — odpovedali sme hrdo:

— Naša pekná súseda Vilma Lobodáška.

Súsed Lobodáš už nebol taký krásavec. Nevysoký, nahrublý, mierne do predku nahnutý, nemotorný chlap s ťažkým, neistým krokom, lilavou vypitou tvárou, nízkým čelom, s mutnými, kus šikmými malými čiernymi očami passoval ku svojej krásnej žene jako päsť na oko.

Pre nezasväteného je vlastne záhadou, ako sa taký nerovný pár mohol len sobrať, jako mohla taká krásavica ísť za takého chrapúňa.

Hja, to má svoju historiu.

Záborský Déneš bol jeden z najpopulárnejších zemanov v trenčianskej stolici. Bol to pekný, vysoký chlap s peknou, hustou, veľkou bradou jako Mikuláš Zrínsky. Bol statkárom v malej dedinke Záborí a stoličným úradníkom v blízkom stoličnom sídle, mestečku Sv. Michale. Človek veľmi milý, vždy nosil vo vrecku cukríky, ktoré cudzím deťom rozdával. Zato, keď sa viezol cestou na bričke, šeptaly si detváky jedno druhému:

— Pozri! To sa vezie náš otec! Sirotský otec! Keby nám náš otec zomreli, ten by nám bol otcom!

I kortešom býval Záborský prvotriednym. Keď opposicia pohýbala okresy a vládnej strane počala sa klátiť pôda pod nohama, začali sa stoliční páni, počnúc od hlavného župana a vicišpána až po kancellistov v slúžnovskej krútiť okolo sirotského otca:

— Keď sa Dino báči ukáže v Motešiciach, hneď ľudáci odstúpia. I Mutňany len na neho čakajú, jako im on zapíska. A Lehoťania šli by za ním aj do ohňa. Dino báči, len rozkážu zapriahať, a už ideme s nimi aj do pekla!

A starého Záborského to rozohnilo:

— Dajte zapriahnuť! Ideme do Motešíc a na Dolnú Lehotu! Z tých dvoch dedín nesmú tí bludári (myslel ľudákov) dostať dohromady tri hlasy! Jako že sa volám Záborský Díneš de Felsö et Alsó-Zábor et Jordánfalva!

A kortešačka Záborského mala neraz zázračný účinok. Raz v michalskom okrese mala už opposícia jedenásť hlasov väčšiny, keď zjavil sa sirotský otec bleskurýchle na koči na blízkej Umrlej Lehôtke, povyťahoval gazdov, ktorého z maštale, kde statok kŕmil, ktorého z pivnice, ktorú vraj práve išiel pieskom vysypať, ktorého i z postele, kde ležal na smrť chorý a do záverečnej hodiny doviedol dvadsať voličov. Osud vládnej strane visel vraj na vlase. Zachránil ju Záborský Díneš. Nie div, že získal si veľký rešpekt u priateľa i nepriateľa.

O gazdovstvo staral sa Dino báči už trochu menej. No, zato gazdovali synovia Šándor a Fero. Najstarší Laci bol už od troch rokov kasnárom u grófa Battlyányho.

Dcéry mali Záborskovci tiež tri: Dve staršie boly vydaté: Irma za notárom Belicaym v Stankovciach, Bela za kasnárom Farbakom v Moravciach. Vena s nimi Záborský mnoho nedal. Majetok bol síce hodný, ale zčiastky už obťažený. Najmladšia dcéra Vilma bola najkrajšia. Ako to najmladšie dieťa býva, bola miláčkom rodičov.

Do polgárky (meštianskej školy) chodila do blízkeho Michala. Obyčajne vozievala sa ta s otcom na bričke. Ale v škole málo vynikla. Prvú triedu opakovala, v štvrtej prepadla. Ale už ako žiačka kokettovala so žiakami obchodnej školy. Idúc popri fešnejšom študentovi, spúšťavala na zem knižku alebo sošit, aby jej ho zodvihol a oboznámil sa s ňou. Nie div, že u spolužiačok bola menej obľúbená, jako u chlapcov, ktorí sa menovite v tanečnej škole za pekným zemänčaťom išli zpochabeť.

Po tanečnej škole chodila Vilmuška do mesta do šitia. Nie tak k vôli šitiu samému, jako skôr k vôli spoločnosti. Dievčat chodilo do šitia naraz šesť, švajdleny tri. Cez obed a olovrant staly si do oblokov. Nikto neprešiel ulicou, aby ho neboly vysúdily. Popod obloky šla pani, klobúk so pštrosovým perom. Vedelo sa o nej, že na ľavé ucho nedopočuje. Dievčatá spustily:

— Vítajte, kmotra, na trhu!
mám gunára v batohu.
ako sa vám majú deti?
Veď má krýdla uviazané, neuletí.
Ale, pani kmotra, vy ste vari hluchá?
Mám kôročku vo vrecku, ale mi je suchá.

Nasledoval nehorázny smiech a váľanie sa po diváni.

Na druhej strane ulice bolo vidno Machajku, ženu fotografa, v žltej kožušinovej garnitúre, zelenej sukni, červenej blúze a lilavom klobúku.

— Mariša! Anna! chytro! komédia ide! z cirkusu ušla! — a celá šicia škola tisla sa k oblokom. — No, však je tá doriadená! dora bláznivá! Pätoro detí má a rada by sa páčila.

No, pani zvrtla rovno k švajdlenám. Každá z dievčat bola v okamžení v tej najvážnejšej pozitúre, a keď ozvalo sa na dverách klopanie a pani vstúpila dnu, odhodila najstaršia zo sestár švajdlen robotu a s roztomilým úsmevom ju vítala:

— Ruky bozkávam! Také sme boly zahrúžené do práce, že sme vás, milosťpani, ani nezbadaly! A jaká feš! Ani z najprvšieho žurnálu vystrihnutá! A ten vkus! To žlté boa k tej zelenej sukni. Milosťpani, mnohým dámam šijem, ale ani jedna nemá taký vkus, jako vy!

A keď po pár minútach zatvárala pani bráničku, všetky ševkyne chytali sa za boky, najstaršia vypľazovala smerom k obloku jazyk a Vilmuška Záborských ukazovala odchádzajúcej panej iá.

— Pýcha na ulici, a handry v truhlici! Jaká páva! Videly ste, aké má topánky vykrivené!

III

Keď Vilmušku v sedemnástom roku uviedli rodičia do spoločnosti, bola už dosť ostrieľaná. Nachtmusík a pohľadníc nadostávala sa už v predošlých rokoch vyše práva. Kurizantov bol onedlho celý roj. Skoro každú nedeľu býval u Záborských večierok. Povolávaní bývali naň mladší stoliční úradníci, notár Harbuľa, apatekár a kupec Višňovec. Nežná pleť zastúpená bývala Vilmuškou a často i jej vydatými staršími sestrami, ktoré veľmi často chodievaly k rodičom na návštevu. Len zriedkakedy pozvala Vilmuška na večierok i so dve-tri kamarátky, zemianske dievčatá zo súsedných dedín.

Na večierkoch sa jedlo, pilo, spievalo, niekedy — hrávala notárka Irma na klavíri — aj tancovalo, a — usilovne kurizovalo, kartovalo atď. Starý Záborský pri takých príležitostiach býval vo svojom elemente. Nalievajúc do pohárikov a štrngajúc si s hosťmi, celý omladol, a poťahujúc z tajtíčky z morskej peny, rozhovoril sa o tých starých zlatých časoch, keď bývala po stoliciach ešte reštaurácia, t. j. stoličných úradníkov volili len zemani. Kortešovalo sa i polrokom vopred. Keď sa na fašiangy vyhlásilo, že na jaseň bude v Trenčianskej reštaurácia, Lehoťania na jar role už nezorali, neobsiali, ale nechali úhorom ležať. Roboty sa ani nedotkli. V dedine boly dve kortešské tane. Starý Zamarócy bol veliteľom v jednej z nich. Na obed každý deň varievalo sa mäso a polievka a to na útraty kandidátov. Každý deň, keď blížilo sa poludnie, mašírovaly panie sestry ku kotlom. Každá niesla v ruke hrniec. Starý Zamarócy spýtal sa každej:

— Koľkože vás je doma, pani sestra?

— Štvoro.

A starý Zamarócy hodil pani sestre štyri kusy mäsa do fertušky a načrel jej z kotla polievky do hrnca.

— Ale nech vás všetkých Pán Boh zkára, ak pán brat neodovzdá votum na Bystrického!

— Odovzdá, akože tu stojím! — božila sa zemianka.

A mladé zemančatá vyspevovaly hore dedinou:

„Kokrháč, kaňa, krahulec,
tí všetci kujú jednu vec.“

Kokrháč, kaňa, krahulec boly prezyvky protivných kandidátov na stoličné úrady.

Potom rozprával Dino báči o silákovi Elekovi Motešickom, ktorý keď sa zjavil s fokošom v ruke na jarmoku v Michale, naľakali sa jarmočníci tak, že hneď počali šiatre rozoberať a tovar pakovať.

— Hja, za mojich mladých časov to bol inakší svet! — obrátil sa starý Záborský k mladým ľuďom, sediacim u neho na večierku. — My sme sa vedeli zabávať, i tri dni a tri noci na jeden dúšok a nebolo nám nič. Terajšia mládež má kacnjamer už od jednej noci; náhle sa počne zabávať, už je jako polámaná. Gavalieri vymreli. Teraz platí za gavaliera, kto dá kellnerovi korunu-dve diškrécie. Viete, kto bol gavalier? Starý Marek Pongrác. Keď za mladi prezabával asi päťdesiattisíczlatový rodičovský majetok, býval pri stolici diurnistom. Až po rokoch to dopracoval na kancellistu. No, príjmy boly prislabé pre takého gavaliera. Nuž, veru tu i tu opáčil rodinu, príbuzných po okolí. A tí ho už nepustili s prázdnou rukou. Ktorý mu prečaral deravé čižmy za nové, ktorý mu dal zase svoj lanský svrchník. I tých šupákov mu už len strčili do vrecka. Raz vám veru tak fáral pešo od bratranca z Beckova do Trenčína. Asi v pol ceste — bolo už po obede, pekný, slnečný letný deň — postretnú ho na hradskej cigáni, Farkaš Pištova banda. Z Pongráca žili, huncúti, roky, a roky. Ale i cigáň má bečulet (statočnosť). Vedeli dobre, že Marek Pongrác už dogazdoval, že budú hrať zadarmo. Ale poskákali predsa s vozov, složili inštrumenty, a primáš spýtal sa úslužne:

— Čo rozkážu, pán veľkomožný?

A Pongrác Marek si rozkázal:

— Zahraj mi, Pišta, „Prevez, prevez, prievozníčku!“ A Pišta hral, až starému Pongrácovi vyhŕkly slzy. Veď pri tej piesni zišla mu na um celá jeho mladosť.

A keď banda zatíchla, vytiahol Marek z pugillára desiatku, viac nemal na celom svojom bydle. Keď tú minie, bude dva týždne biediť, skoro hladovať — toľko ešte chybovalo do prvého. No, Marek neváhal, a podal Pištovi desiatku. Ten chcel rozmieňať, vydávať. Ale Marek nedal:

— Nechaj, Pišta, nechaj!

— Nuž, to bol gavalier, nie terajší lacní šviháci — končil Dino báči.

IV

Na prvom stoličnom bále, na ktorom Vilmuška Záborských s rodičmi bola, zabávala sa znamenite. Išli ju tanečníci rozchytať. Ani si, chúďa, vydýchnuť nemala času. Matka sa rozplývala od slasti, len starý Záborský mrmlal cez zuby ustarostený:

— Ešte sa jej niečo stane, šaľovi! Kto by sa to tak bláznive vrtel!

No, peknej Vilmuške — ktorej dostalo sa na bále meno „trenčianska ruža“ — nestalo sa nič. Mladé stvorenie prekvitalo krásou.

Na jednom zimnom večierku u Záborských v Záborí shromaždila sa pekná spoločnosť. Krom známych mladých ľudí doviedli dnes i nového hosťa: stoličného praktikanta Gejzu Nozdrovického, gavaliera podľa najnovšieho strihu a športsmana. Nozdrovický bol vysoký, štihlý, počerný chlapík s monoklom na oku a podlhovastou jazvou na ľavom líci, utŕženou v súboji. Tedy na prvý pohľad zaujímavý. Veľký orličí nos a malé ruky svedčily zrejme o tom, že je z dobrej, šľachtickej rodiny. Prišiel s kytkou bielych chrysantém. Do Záborských uviedol ho báči Pišta Jazernický, podslúžny.

Nozdrovický bol veľmi galantný. S komplimentami nesporil:

— Túžil som už dávnejšie uvideť trenčiansku ružu, krásnu slečnu Vilmušku. Dnes som šťastný, túžba sa mi splnila — hovoril podávajúc peknú kytku.

Vilma sa mierne zapýrila, srdce jej trochu hlasnejšie zabúchalo. — Iste je do mňa zaľúbený, veľmi zaľúbený — myslela si, celá šťastná.

No, fešný Nozdrovický, ako sa zdalo, bol k domácej slečne pozorný len zo zdvorilosti. Najviac venoval sa Jazernických Mariške, s ktorou musel byť už dávnejšie známy. Ale starí známi zostali Vilmuške verní. Kupec Višňovec — mladík ani zo škatuľky, ale trochu škróbený — vyznával jej lásku znovu, už vari po desiaty raz. Pri tom neustále hladil svoje husté, beľavé fúziky a prevracal mierne pekné beľavé oči. Bolo vidno, že je veľmi namyslený na svoju krásu. Vilmu poznal ešte z tanečných hodín. Do vyznávania lásky bol vždy hotový. Zprvu jeho slová Vilmu hodne rozoberaly. Počínala byť Višňovcovi milšia, jako ostatným záletníkom. No, zkusená sestra Irma ju vybúchala po chrbte:

— Maj rozum, ty pochábeľ! Myslíš, že si ťa Višňovec kedy vezme. Ten kurizuje aj desiatim v jeden čas. Tebe tu vyznáva lásku a po meste dáva nachtmuziky. Ten človek je strašne za peniazmi. Po panských domoch pokurizuje a vezme si dáku bohatú mäsiarsku alebo pekársku dcéru. Ešte si pre neho druhých odpudíš. Rozum, dievča, rozum!

A po čase počínala byť Vilma k Višňovcovým vrelým slovám ľahostajnejšia.

Apatekár Kordáč, druhý zo stálych, vytrvalých Vilminých záletníkov, predstavený jej bol na stoličnom bále. Bol jedným z aranžérov. Postavy bol nižšej, beľavých riedkych vlasov, zelenkastých očí, hlas vždy kus zachrípnutý. No, koril sa Vilmuške veľmi a pohyboval sa vždy v prvej spoločnosti. Záborskovci ho držali za rozhodne vážnejšieho kurizanta, jako Višňovca. Ani nebolo o ňom počuť, že by tak iným kurizoval. Vidno bolo, že je to už vyvretý človek, ustálená povaha. Bol sice kus zadĺžený a trovný, trebárs už nebol celkom mladý. Nuž, ale to nebola taka strašná chyba. Iste nechcel sa dať zahanbiť iným. A potom, však Kordáč nebol hocikto, ale z majetnej rodiny. Iste bude po rodine hodne dediť. Ak aj má pár tých vekslí, však ich on alebo rodina ľahko vyplatí.

Bol to inak hovorný, interessantný mládenec. Mal velikú brnavú doggu za stopäťdesiat korún. Prízvukoval často, že neverí v Boha. Darmo je, on vzdelaný, rozhľadený, sveta zkúsený človek zbavil sa všetkých predsudkov.

— Škoda, že je ten apatekár taký bezbožný! — vzdychávala stará pani Záborská. — A takto taký dobráčisko, jednej muche by nevedel ublížiť.

K domácej panej bol Kordáč z pomedzi všetkých mladých ľudí, ktorí do Záborských chodili, najpozornejší, podľa príslovia: „Keď chceš dostať Katku, obrábaj matku!“ Ale vedel sa vtreť i do priazne dcéry. Nosieval jej usilovne voňavky a cukríky zo svojej apatéky. Dnes bol menovite dobre zapísaný. Veď pred troma dňami dal krásnej Vilmuške nachtmuziku. Michalskí cigáni, banda chýrneho Balog Feriho, vyhrávala pred zemianskou kúriou sirotského otca v Záborí v noci so stredy na štvrtok plné dve hodiny. Hrali v zahradke pod oblokom dievčenskej izby. Rozjarený Kordáč, uzapínaný až po bradu, s pinčom stlačenym hlboko do tváre, nastál sa pod vysokou thujou a naprestupoval s nohy na nohu do sýtosti, kým sa pohly zelené žaluzie a otvoril oblok jemu tak drahý.

Slečna Vilmuška ďakovala za nachtmuziku svojmu ctiteľovi až na dnešnom večierku.

— Ach, čo taká cigáňská muzika pre takú krásku! — odmietal apatekár — taký anjel zaslúžil by serenádu od svetového virtuosa.

No, hrdinom dňa bol dnes predsa len notár Harbuľa, ktorý doviedol sebou do Záborských na svoje trovy celú michalskú bandu. Už je to len inakšia zábava pri muzike. Vilmuška, vidiac oblokom sliezať cigáňov z vozov a skladať z nich ťažký cymbal a veľkú bassu, zvýskla od radosti. Sestra Bela, vydatá za kasnárom, zapchala jej chytro ústa:

— Už zase začínaš, ty, šaľo! Kedy ty, dievčisko, len naberieš rozumu?

— Keď budem taká stará, jako ty — bránila sa najmladšia Záborských, miláček rodičov.

Notár Harbuľa bol najstarší ctiteľ Vilmuškin. Nielen preto, že blížil sa už pomaly k štyridsiatke, ale i preto, že bol Vilmuškiným ctiteľom už od dákych dvanástich rokov. Poznal ju ešte za mladého dievčatka.

Do Záborských dostal sa náhodou. V Záborí bol cirkevný konvent. Mal sa rozhodnúť spor medzi záborským evanjelickým farárom a jeho kaplánom v dcérocirkvi Mutňanoch. Farár Hazuka bol starý, vykŕmený pán. Vytučil sa vraj hlavne doma dopestovanou šúľkovou kukuricou. Veľký dobrák, ale strašný lakomec. Kde sa len dalo, hrabal k sebe. Jeho kaplán Mišianka bol driečny mladý chlapík, veľký sveták, spevák, tanečník, kurizant. Náhle prišiel do Mutňan, a už bláznela sa za ním čosi-kamsi polovica dievčat. Peknému kaplánovi sypaly sa len tak dupľované, ba i trojnásobné štóly. Väčšiu čiastku štól podržiaval si trovný kaplán pre seba, čo starého principála nemálo škrelo. Hádky a urážky boly medzi ním a kaplánom na dennom poriadku. Aby tomu, bol už raz koniec, rozhodli sa Mutňanci — majúci už i tak svoj kostol — osamostatniť od matkocirkve, no starý farár kládol neprijateľné podmienky a hrozil processom.

— Chcel by ma, starca, vyžrať z fary, ten zbojník! — vzdychával Hazuka, o ktorom bolo všeobecne známe, že má v michalských bankách uložené ťažké tisíce.

— Ten starý skupáň by chcel, aby som nemal ani na víno a chodil orašmaný, jako žobrák! Ale však ťa ja, starý, naučím! — zastrájal sa švihácky kaplán vo veselej spoločnosti, ktorá mu hlučne prisviedčala.

Mutňany boly za kaplánom, matkocirkev Záborie zostalo verné svojmu starému farárovi.

Zlý pomer medzi farárom a kaplánom budil verejné pohoršenie, a spor medzi matkou a dcérocirkvou dospieval k pravote.

No, pričinením inšpektora cirkve a seniorálneho predstavenstva urobený bol posledný pokus: zahladiť roztržky a protivníkov smieriť. Do Záboria svolaný boj cirkevný konvent.

Obe stránky dostavily sa vo veľmi hojnom počte. Mužskí ozbrojení paliciami a fokošmi. Ženské meraly si jazyky už na ulici. Pováč dalo sa predvídať, že konvent bude veľmi búrlivý a padnú na ňom slová nebárs vyberané, nebol konvent — jako obyčajne — v kostole, ale v škole. No, maličké Záborie bolo oproti ľudnatým Mutňanom v menšine. Preto starý Záborský, jeden z najtuhších prívržencov, ba možmo povedať vodca stránky farára Hazuku, postaral sa o posilu. Doviedol z Michala hŕbu stoličných úradníkov a notára Harbuľu.

V preplnenej škole začal sa konvent veľmi prudko. Inšpektor cirkve, vicišpán Chobotinský zahájil konvent, navrhujúc, aby sa stránky smierily, Mutňania odstúpili od myšlienky osamostatniť sa. Namiesto toho sriadi sa v Mutňanoch samostatná kaplánska stanica. Prv však musí pán kaplán odprosiť svojho principála, ktorého ťažko pourážal.

— Lebo kto necti si šediny kňaza, v službe Páne zošedivelého, jakože môže rátať na úctu našu! — končil inšpektor svoju „smierlivú“ reč. — A nezabúdajme, že beda tomu, z koho pohor —

— Abcúg! Von s ním! — počali revať Mutňanci.

Nasledoval rečník Mutňancov, kaplánov dobrý, priateľ dr. Gajdácsy. Zastával kaplána a odsudzoval hrabivosť starého farára. Keď riekol rozhorlene:

— Veď pán farár už i tak dosť nagazdoval! — počali Záborania kričať:

— Čo ich do toho, oni mamľas? Nech len zametajú pred vlastnými vráty!

No, chladnokrevný lekár pokračoval smele:

— Aj druhému treba žiť, nielen pánu farárovi.

Strhol sa hrozný rev a krik, ľudia nepočuli celé minúty vlastného slova. Keď sa hluk trochu utíšil, dopovedal dr. Gajdácsy:

— A preto pán farár by najlepšie urobil, keby k vôli pokoju šiel do pensie.

— Ba ty do jazerného pekla, ty bezbožník bezbožný! — počaly kričať Záboranky, shromaždené vonku pod oblokmi. — Preč s tými babami! — počali sa durdiť Mutňanci. — Bolo by treba so pár prišiť tomu živáňovi! — zastrájali sa Záborania na lekára. V čele Záborancov stál Jožo Záborský Tobiášovie, chlap ani hora. Pravou rukou dvíhal palicu.

— Po hlave ho, aby nekríval! — tlačili sa k nemu rozzúrení Mutňanci, a už mu jedna-druhá ruka zachytávala palicu.

Nastala ruvačka, padaly zauchá, nadávky sypaly sa jako z vreca. Vo všeobecnej trme-vrme ztratil sa farár bočnými dvermi skoro nepozorovaný. O chvíľu počali Záborania ustupovať; po dvaja, po traja opúšťali školskú sieň.

— Protestujem proti násiliu! — ozval sa Dino báči, uťahujúc sa s bojišťa. — To je fajn, ešte nám bude rozkazovať v církvi mutňanská bagáž! — odľahčoval si Jožo Tobiášovie, červený jako moriak. Nos mu krvácal, kravatľu mal dokrčenú na handru, rukáv na kabáte rozdrapený.

Ustúpivší Záborania, ktorým nepomohla ani posila z Michala, shromaždili sa v dome Déneša Záborského. Po krátkej porade usniesli sa, že kaplána a fíliu mutňanskú zažalujú.

Pri tejto príležitosti predstavil sa notár Harbuľa pani Záborskej a starším dvom dcéram. Prijaly ho veľmi milo a volaly ho, aby sa ukázal častejšie. Harbuľa dal si povedať a popri dvoch starších nezabúdal ani na päť-či šesťročnú Vilmušku, ktorej nosieval cukríky. Harbuľa bol veľký, mohutný chlap s hodnými tmavými fúzami a hustými, do hora vyčesanými vlasmi. Neskoršie nosil i neveľkú bradu. Bol to človek málovravný, ale takto veselý, priateľ pečienok a vína. Záborských slečnám kurizoval veľmi mierne, ale v rodine zdomácnel úplne. Ťažko bolo uhádnuť, či chodí ta k vôli dobrým nedeľným večerám a či k vôli dievčaťom. Kým stál, ešte rozprával, žartoval, tu i tu sa mu podaril i ktorýsi kompliment. Ale keď si raz zasadol k poháriku, nepohol sa od stola ani za svet. Dievčatá sa ho naprekáraly:

— Ej, pán notár, veď oni pre vínečko celkom na nás zabúdajú!

— Krivdia mi, slečinky, veď ja odtiaľto ani oka s nich nespúšťam!

Nie div, že druhí kurizanti čoskoro ho vyhodili zo sedla. Keď sa onedlho najstaršia Irma vydala za notára Belicayho do Stankoviec a pekná Bela za tučného Farbaka, kasnára u grófa Motešického v Moravciach, tešil sa Harbuľa resignovane:

— Však Vilmušku nechajú mne, pani Záborská?

Načo tá odpovedala vždycky:

— Akože, pán notár, akože; len si musia na ňu počkať.

A Harbuľa chodieval do Záborských, nemajúcich už dcéry na vydaj, tak ako predtým.

Roky sa míňaly, a pekná Vilmuška dorástla na ešte krajšiu Vilmu. Bolo zase k vôli komu chodiť. No, súperi zatlačili dobráka Harbuľu zase len do pozadia.

No, dnes sa s tou bandou pán notár pochlapil a prevýšil všetkých. Ale nešťastný pohárik prikoval ho čosi-kamsi zase k stolu, tak že prenechal bojište apatekárovi. Višňovec sa krútil okolo Irény Zelinaych, a fešný Nozdrovický neodchádzal od Marišky Jazerníckých. Domáci pán s Harbuľom a slúžnym Jazernickým pustili sa do karát. Záborského synovia a zaťovia so ženami a sestrami sa diškurovali, len kedy-tedy zavznel srdečný smiech.

Po večeri sa tancovalo. Po pár tancoch bola dlhšia prestávka. Pila sa čierna káva, mužskí fajčili, dámy jedly cukrovinky. Do bočnej izby utiahol sa malý krúžok, medzi nimi Nozdrovický so slečnou Jazernických, Višňovec s Irénou a ešte so pár iných. Sobrali sebou cigáňov, Nozdrovický dal Mariške Jazernických do ucha vyhrávať. Chvíľam celá bočná izba spievala.

Po chvíli pokročil apatekár k notárovi, ktorý rozumie sa, bol cigáňvajdom:

— Mohlo by sa vari už tancovať. Naše dámy sú už veľmi nedočkavé.

— Jeden valcer Pišta! — prosila Vilma.

Harbuľa nevedel odolať. Bol už síce rozpálený nápojom a nohy ťažké jako olovo. Ale sa len dáko zodvihol, ťažkým, pomalým krokom zamieril k bočnej izbe a odchýlil dvere:

— Fero, valcer!

— Ani na krok, Feri! — dupol Nozdrovický nohou. — Neopováž sa!

Cigáni prestali hrať a pozerali váhave pred seba, nevediac sa rozhodnúť.

— No bude voľačo, či nebude?! — zkríkol notár. Cigáni počali poslúchať.

— Oni sú sprostý chrapúň, paholok! — vybuchlo to z Nozdrovického.

— Čo to hovoria, oni kôň Kristov! — sovrela v Harbuľovi krv. Chytal stoličku, že ňou ohluší svojho soka.

Dámy zdesené vykríkly, mužskí poskákali a rozdelili horko-ťažko protivníkov. Nozdrovický obliekol si chytro svrchník, uklonil sa a pobral preč.

— Ešte sa budeme rátať! — kričal notár za odchádzajúcim.

Zábava, rozumie sa, bola pokazená. Darmo domáci zdržiavali. Po malej chvíľke sa spoločnosť rozišla.

Ostatní odchádzali s ovisnutými nosmi cigáni. Pre nich bol nešťastný večierok pohromou, ktorá nesľubovala nič dobrého do budúcnosti.

O deň-dva rozprávala o trápnom výstupe u Záborských celá stolica. Mnohé rodiny — menovite kde boly dcéry na vydaj — sa i radovaly, dúfajúc, že škandál odpudí mladých ľudí od domu Záborských, že prestane sa mladý svet blaznieť za „tou potvorou“ Vilmou.

Spoločnosť rozdelila sa na dve strany, podľa toho, či kto držal s Harbuľom či s Nozdrovickým. Sympatia mladých krások bola rozhodne na strane Nozdrovického. Fešný stoličný praktikant, zeman, gavalier od hlavy po pätu, nosiaci sa vždy podľa najnovšieho strihu, športsman, štihlý, počerný mladík s monoklom na pravom oku a s podlhovastou jazvou na ľavom líci, utŕženou v súboji, s veľkým orličím nosom a malými fajnými rukami bol už čo sa týka zovňajšku, oproti tučnému, nemotornému, hodne staršiemu notárovi s kvitnúcou od pohárika tvárou, rozhodne vo výhode. Ešte viac zavážilo, že Nozdrovický bol tanečník, šikovný kurizant, veselý, hovorný spoločník, kdežto dobrák Harbuľa nemal sa tak k činu, málomluvný, pohodlný, nerád hýbal sa od pohárika a pole prenechával obyčajne bez boja súperom.

No, mužskí a matky boli skoro všetko na Harbuľovej strane. Rozumie sa, pekná Vilmuška, k vôli ktorej vlastne Harbuľa celý výstup vyvolal, tiež. Však pri víne zapustivší korene notár sa prv nehýbal a neodvolal bandu z kompánie Nozdrovického, kým nepoprosila ho „trenčianská ruža“ o jeden valcer.

— Pišta, jeden valcer! — a sladko, prosebne prenesené tri slová urobily z dobráka Harbuľu divocha, hotového prelievať i krv, len aby vyhovel svojmu ideálu.

Mnohí sa hnevali, že vo vyberanej trenčianskej spoločnosti mohlo sa vôbec niečo takého stať! Iní zase neboli spokojní s priebehom škandálu. Kasnár Farbak, Záborského mladší zať, neprestával sa čertiť, hovoriac apatekárovi Kordáčovi a iným účastníkom nešťastného večierku:

— A nevedeli ste vyhodiť Nozdrovického, tú opicu von?! Keď si dneská dovolí Harbuľovi do chrapúňov nadávať, zajtrá vás ostatných začne zauškovať. Prvýraz príde do domu a už ztadiaľ chcel vyhadzovať takých, ktorí ta od rokov chodia! Ja jako domáci som nemohol nič robiť, ale len tak vo mne vrelo. Nech som na vašom mieste, polámem toho sopliaka! Nech som dobrý, polámem!

Rozumie sa, ťažké urážky, ktoré padly na osudnom večierku, nemohly zostať bez pomsty. Musely sa smyť rytierskym spôsobom: krvou. Medzi Harbuľom a Nozdrovickým bol duell na šable. Zápas bol tuhý, výsledok pozoruhodný: Harbuľa dosekané mal pravé rameno, Nozdrovický zaškrabnutý bol na prsiach a plochou šable poudieraný po čele a ruke. Útly Nozdrovický šermoval vraj krásne, že radosť bola sa naň dívať; silák Harbuľa sekal ako mäsiar, zmoril sa, že pot s neho tiekol. A zmorenú pravicu pošramotil mu Nozdrovický nemilosrdne. Prvé časy notár ani nevychodil z bytu. Až asi po troch týždňoch objavil sa prvý raz na ulici s poviazanou rukou. Čosi-kamsi osmelil sa i do Záborských. Prijali ho jako víťaza. No, víťazom sa necítil byť ani sám poviazaný hrdina. Ale obväz, svoje zápasnícke vavríny, nosil ešte asi tri mesiace.

Pekná Vilmuška od duellu zpyšnela ešte väčšmi. Pre ňu, krásavicu, bijú sa mužskí na život a na smrť. Či si mladé dievča môže viac žiadať?!

V

Duell veľmi premenil notára Harbuľu. Voľáko ho rozobral. Utiahnutý, zkomótnelý starý mládenec voľáko omladol. Menej pil, karty skoro celkom zanechal. Bradu si dal sholiť, fúzy počínaly mu od vyväzovania stáť dohora a la cisár Vilhelm. I šatiť počal sa módnejšie, elegantnejšie. Červená lesklá tvár mu už tak neprekvitala, iste sa pudroval, huncút. Čosi-kamsi javil sa na ňom pekný nový svrchník. Vôbec mal sa k svetu. I okolo Vilmušky počal sa obracať, kurizovať, kvety nosiť. A na podiv. Premaznaná, namyslená Vilma prijímala Harbuľovo kurizovamie veľmi milo.

Pomaly prestaly i večierky u Záborských. Slúžny Jazernický, ktorý ta bol uviedol svojho času Nozdrovického, i s dcérou vystali. Vilmine kamarátky sa roztratily: Iréna Zelinaych sa vydala do druhej stolice. Zatíchla, onemela zemianska kúria Dina Záborského.

I kurizanti Vilmini pomaly vystávali. Kupec Višňovec sa oženil. Módny obchod na ryngu v Michale šiel mu síce znamenite, ale trochu kapitálu nikdy neškodí. A potom kupcovi je ťažko bez ženy. Odíde po obchode do Pešti, Viedne, a ponechávať pomocníkov a učňov na verímboha, je veru nie hodno.

Višňovec obzeral sa na všetky strany. Chodieval na bály, majálesy po celom okolí. Informoval sa, kde jesto dievčatá na vydaj a koľko by s ktorou dali. Ale nedajbože sa rozhodnúť. I oznamoval sa po novinách. Ani to sa mu nedarilo. Až naraz bolo počuť, že bere si Marišku, dcéru Rojku, zlatníka v Michale. Mariška nebola najkrajšie, ale veľmi milé dievča. Hovorilo sa o nej — menovite hovorily to o nej tetky a sestry, že je ztelesnená dobrota. Kupec Višňovec veľmi ľahko vzplanul láskou, keď sa dozvedel, že s Mariškou by dal otec desať-dvanásťtisíc zlatých. A keď sa s majetným zlatníkom skutočne o veno dohodli, bol zaľúbený až po uši, počal slečne Mariške kurizovať ako divý. O týždeň dal jej už prvú nachtmuziku. Netrvala známosť dva mesiace, už i boli svoji. Pošuškávalo sa to síce všeličo, prečo sa Višňovec tak ponáhľal so ženbou. Že vraj mu doháralo, stál pred bankrottom, len hotových pár tisíc ho napochytre zachránilo.

Tak pre Záborskovcov Višňovec prestal jestvovať.

Apatekár Kordáč tiež nemal mnoho šťastia. Kurizoval Vilmuške ešte vždy, gavalier, ani u pani Záborskej nevypadol z priazne. Ale zomrel mu otec, a vtedy vysvitlo, že starý Kordáč nebol naskrze taký boháč, za jakého ho držali. Menovite najstaršiemu synovi, apatekárovi, nenechal nič. Ten svoj podiel už vraj dávno dostal. Nebola by to síce bývala žiadna galiba, že apatekár pri delbe otcovského majetku tak na sucho obišiel, keby tých pár vekslí nie. Ale tie mladého Kordača trochu žraly.

Asi po polroku po starého Kordáčovej smrti veritelia Kordáča načali. Nevediac si pomôcť, predal napochytre apatéku. Ale na dlžoby to nestačilo. Z Michala zmizol ani gáfor. Hanbil sa jako pes, u Záborských sa nebol ani odobrať. Šiel za magistra do voľaktorej peštianskej apatéky.

Keď sa dozvedeli u Záborských o jeho odchode, bol v rodine veľký výstup. Vyšlo totiž na javo, že Šándor Záborských a Belicay, muž Irmy, najstaršej sestry Vilminej, žírujú nešťastnému Kordáčovi už od dvoch rokov za pár sto korún zmenák. Teraz, keď apatekár vyšiel na vnivoč, bolo isté, že žiranti budú museť platiť.

Tak urobili Záborskovci kríž aj nad druhým kurizantom svojej najmladšej, najkrajšej dcéry.

Zostal už len Harbuľa. Dochodil aspoň raz každý týždeň. Kurizoval o milých päť. Na Záborskovcov to učinkovalo. Záborského oslovoval notár „Dino báči“ a onikal. No, po duelli si Dino báči s Harbuľom Pištom potykal. Čo raz boli rodinnejší. Vec zrejmá: Pišta od Vilmy neodstúpi. Počalo sa s ním zachodiť, ako s budúcim zaťom. Záborská počínala chytro dopĺňať Vilminu výbavu.

No, nebolo ani z toho nič. Na Nový rok bol Harbuľa v Záborí naposledy. Zvolený bol za notára na Dolnú zem. Záborskovci pripravovali sa na oddávky. Ale notár, tak sa zdá, si vec rozmyslel a odsťahoval sa z Michala bez snubnej obrúčky. Z Dolniakov nepísal, iba po čase po nečase bolo o ňom počuť, že s voľákou kupcovou ušiel. Vlastne len ona odišla muža, lebo Harbuľa sa na tretí deň vrátil. Kupcová ho vraj futrovala grošmi, o ktoré muža okrádala.

— Fuj, že sa ten človek mohol tak spustiť! — odsudzovala ho pani Záborská.

Neočatec! — nezdržala sa Farbačka, Záborských prostredná dcéra - ale za tie roky sa u nás veru najedol a napil, že je nie toho hoden, ani čoby bol každú nedeľu dáky dar doniesol. Len vari apovi je za ním ľúto?

— Ale mne, ty stryga! — odhrýzal sa starý Záborský. — Bol by to býval aj za zaťa, taký žráč a slopaj!

Len pekná Vilma neriekla ani slova. Odvrátila sa a zamyslela. Akí sú tí mužskí neverní. Čo sa ich za ňou nablaznelo, a každý sa s pol cesty vrátil. Keby tak mala päťdesiattisíc vena, šli by ju iste rozchytať. Takto ju, krásnu Vilmu, „trenčiansku ružu“ skonkurruje hocaká majetnejšia pekárska alebo mäsiarska dcéra. Hrozné, hrozné! Ale taký je život! Veď i za každým tým bálom alebo večierkom nasleduje kacnjamer a za fašiangom škaredá streda.

Rôčky sa míňaly. Pekná Vilma slávila už štyriadvadsaťročné narodzeniny a to ešte vždy v rodičovskom dome. Krásna bola ešte vždy, ale za zábavami už tak nemrela.

Jednoho dňa ustanovil sa sviatočne oblečený šuster Pavlík Z Michala do Záborských. Doviezol sa na bričke. Záboranky vybehávaly pred vráta. Lebo veď pán šuster nedoniesol obuv, ani sa neviezol na jarmok. Bol v bielej veste, žltých poltopánkach, na hlave pinč.

Síduc s bričky, ledva sa ubránil psovi Sultánovi, ktorý tuho odbíjal neznámeho človeka. Iba sluha Mišo ratoval Pavlíka pred zúrivcom.

— Doma sú pán urodzený? — spytoval sa hosť sluhu, celý v rozpakoch.

— Akože. Nech sa páči! — viedol sluha vyparádeného šustra do prednej izby.

Pavlík zaklopal na dvere. Srdce mu tuho búchalo, keď ozvalo sa zdnuky:

— Sabad! (Voľno!)

Vstúpil a hlboko sa uklonil. Dnu pri písacom stolíku sedel šedivý sirotský otec, tuho zabratý do privátnej korrešpondencie. Zočiac hosťa, pozrel na neho ponad okuliare. Pavlík zmäteno pokročil napred, uklonil sa znovu a v ľavej ruke držiac pinč, podával pravicu domácemu pánovi:

— Som Pavlík, obuvník z Michala, ak ma ráčia poznať, pán urodzený!

— Ale akože — uisťoval ho starý Záborský.

— Nech sa páči sadnúť!

— Ale, prosím, veď ja aj postojím.

— Aspoň aby nám spánok neodniesli.

Ale Šuster zostal stáť. Vara vystupovala mu na čelo. Teraz by mal spustiť. Ale ako začať?! Cestou premyslel si i desaťrazy, akými vybranými slovami vypýta krásnu Vilmušku. Veď Florian Pavlík nebol žiaden geľo, ale remeselník vážený, človek výrečný. Aspoň v michalskom priemyselnom spolku i v hostinci u Steinera často rečnieval, a — jako sa mu zdalo — ku všeobecnej spokojnosti. Menovite po pár pohárikoch išly mu tie slová jako čoby mastil. Bol on človek predsa zčítaný. Slová vyberal. Najčastejšie užíval slová: „patrične“, „jednak“ a „dľa mojej mienky“. Že udrel vždy na pravú strunu, bolo vídavať zo všeobecného súhlasu, s jakým sa jeho slová stretávaly. Náhle ústa otvoril, už kričala celá spoločnosť:

— Výborne! Nech žije Pavlík! — a potlesk nemal konca kraja. Obyčajne ani nikdy nemohol dopovedať, čo začal.

A teraz takému rečníkovi jazyk jakoby bol zkamenel, teraz, keby ho bol najväčšmi potreboval:

— Prosím ponižene, ja by som si dovolil, ak by pán urodzený nemali za bánosť. Lebo veď patričná úcta, ktorú v mojom srdci k tomuto domu a slávnej famílii už od rokov prechovávam… nútia a ponúkajú ma, aby som patrične…

Zase nedopovedal. Celý, zkonfundovaný trochu zakašľal, začervenal sa jako pivonia. Ale po nedlhej, trebárs dosť trapnej prestávke sa vzpamätal a odhodlane pokračoval:

— Lebo čo sa toho týče, prosím ponižene, ja by som bol tej mienky, že trenčianska ruža, ktorá svojou vôňou — ach, mám to už dávno u seba a patričná vec by bola, keby, keby… tu zakašľal. Nešťastný šuster zase zaviazol tak, že nevedel sa ďalej pohnúť. —

A šedivý, červený sirotský otec díval sa ponad okuliare na úbohého Pavlíka najprv chladne, vážne, neskoršie súcitne, konečne vyhŕklo to z neho:

— Ale nechže to už raz vypľujú, pán Pavlík. Vari len neprišli moju Vilmu pýtať?

— Ba toto, to! — zvolal Pavlík skoro radostne. Až tak mu odľahlo, oči zažiarily mu radosťou, ale hneď ich v rozpakoch sklopil až k zemi.

— Nuž, to sa musíme vari jej spýtať — vstával Dino báči. Otvoril dvere od bočnej izby a zavolal pokojne:

— Vilma!

— Čo, apálik?

— Poďže sem trochu, dieťa moje.

Trenčianska ruža vstúpila. Nemusela sa obliekať. Veď krásna Vilma Záborských bola vždy vycifrovaná. Ako vnišla, uklonil sa Pavlík, prestupujúci s nohy na nohu:

— Ruky bozkávam!

— Nuž, dieťa moje, tu pán Pavlík z Michala ťa prišiel pýtať — riekol pán Záborský sucho, predvídajúc síce výsledok, ale nechtiac uraziť chudáka pytača. —

— Ale mňa, apálik?! Či dobre počujem?! — robila sa pekná Vilma, jakoby nerozumela.

— Ba ešte čo?! — vykríkla nezbedne a vybehla preč.

Zkonfundovaný ženích s dlhým nosom sa porúčal. Ale miesto slov len zamrmlal niečo popod nos.

— Nemajú za bánosť, pán Pavlík — vyprevádzal ho otec — ale ja v takej veci nemôžem svojmu dieťaťu rozkázať.

— Prosím, patrične, nič to za to, veď ja nič — plietol a miatol sa zahanbený šuster.

— Veď sa nič nestalo, tešil ho sirotský otec — urobili to trochu nenazdajky. Ktože by bol na to rátal. Ináče si ich ctím. Viem, že sú poriadny človek.

— Prosím, prosím. —

VI

Konečne už raz musím vyzradiť, ako sa vlastne krásna Vilma Záborských stala našou súsedou.

Prvou nebola, ani druhou. Ba keby moji rodičia boli kúpili parcellu vedľa nášho domu, kým nebola zastavená, mohli sme mať od súsedov vôbec pokoj. Aspoň od súsedov s jednej strany. Môj nebohý otec i vždycky naberal starú mať, aby si vybrala z banky tých pár stovák, čo má uložené, a kúpila parcellu vedľa nás. Ale stará dedinčianka si nedala povedať. Darmo jej duplikoval, že v meste idú pozemky do centy a že tá parcella by sa hodila za stavebné miesto.

— A koľkože by to stálo, syn môj?

— Jedných osemsto zlatých, ale hodno je dve tisícky.

— Ba ešte čo! Ktože by tu dával toľké groše za toľký fliačik! — híkala stará mať.

Keby boli rodičia tušili, aké dramatá, ba tragédie budú sa na súsednej parcelle odohrávať, boli by ju kúpili, čo hneď za požičané peniaze. Až keď sa v súsedstve vypínal nový dom a nové humno zakrylo nám polovicu výhľadu na michalské krásne lesy a hole, svitlo mojim rodičom v hlave. Ale už bolo neskoro. Nový majiteľ nebol by sa odstúpil ani za tisíce. Neodstúpil sa, až zomrel. Ale po ňom prišiel druhý, tretí.

Keby tieto riadky dostal tak do rúk niektorý z mojich pánov súsedov alebo paní súsediek, nech sa na nich nenahnevá, ale nech sa poteší tým, že však „je to i tak nie pravda“.

Ostatným mojim pp. čitateľom prezradzujem dôverne, že čo som napísal, to je pravda od slova do slova.

Nuž, mali sme my, mali mnoho súsedov, alebo nebolo v nich mnoho požehnania. Nechcem tým naskrze povedať, že by neboli mali detí, ale nemali na nás blahodárny účinok. Ja ešte i dnes, keď počujem slovo „súsed“, nemôžem si pomysleť na inšie jako bitku, nadávky, jajkanie, výkriky, sekeru, drúk, krv a poviazané hlavy.

Božechráň, aby som našim pánom súsedom krivdil. Sú to súsedia dobrí. Za 26 rokov nemali sme s nimi mrzutosti ani priečky, nažívame s nimi v priateľstve, pozdravujeme sa, shovárame sa. A predsa nie je to s nimi tak, ako by malo byť. Vlastne máme už tretích súsedovcov s jednej strany, druhých s druhej strany. Zamieňajú sa, lebo nevedia dlho vydržať taký hlučný život, akým žijú.

Prvý náš súsed bol šuster so ženou a dvoma deťmi. Človek malý, plešivý, ale udatný. Stával zavčas rána, ale remeslo mu nebárs šlo. Naskrze sa neplnilo na ňom porekadlo: „Kto včas ráno vstáva, Bôh ho požehnáva“. Iba ak ho požehnal na druhom svete. Lebo náš pán súsed Miták, vlastne i pani súseda sú už nebohí.

Býval u nás bratranec — študent. Neraz sa ho otec pred zkúškami spytoval:

— Nemám ti, Jožko, natiahnuť budíček na piatu? —

— Ďakujem ti, strýčko, netreba. Však ma Mitákovci zobudia i pred treťou.

A skutočne, ledva počalo svitať, už sa to začalo:

— A táto žranda ožratá, zase sa včera nahltala! A potom už tára zo sna, jako bláznivá. Veď je to len kríž s takou fľandrou!

— Ba s takým kundrákom! Sám by všetko zožral a mne nič nedoprial.

— Keby si len chcela zgegnúť! Ale by mi odľahlo, ty korhelica oslopaná!

— Hej, aby si mohol za druhými chodiť, ty kundrák! Však ťa ja naučím! Kdeže je tá sekera?

Voľačo treslo. Iste mu ju hodila pod nohy.

— Ju-ju-júj! — Švandra všivavá! Zabijem ťa, mrcha!

Zase voľačo kleplo. Iste jej hodil šusterské kladivko do chrbta.

Po obede boli už oba poviazaní. Ona okolo ruky, on okolo hlavy. Boli opatrní: on sa kuroval u doktora Stehlíka, ona u doktora Zimmera. Rozumie sa, keď bol chorý, nemohol robiť. K pánu šustrovi vošlo dievča:

— Prišla som si, pán majster, pre tie čižmy.

— Zajtrá budú, dievka moja.

— Vždycky len zajtrá!

— A či ja za to môžem, že ma tá fľandra ohlušila?!

— Mamka povedali, aby som si tie čižmy vzala, či sú hotové, či nie. —

— Tu ich máš! — hodil Miták dievčaťu čižmy zlostne. — Však ja vyžijem i bez vás!

Bolo mu sice na uznanie. V blízkosti takej ženskej reparovať obuv nie je veru passia. Pán súsed mal rád pokoj, rád sa uťahoval do samoty, na pr. kravu pásť. Krava bola len jeho, lebo žena sa o ňu nestarala. Dojeval ju u bratranca. Tam pijával i mlieko.

— Vari ju ten strygôň v tom poli ciciava! — paprčievala sa pani súseda, keď nemohla od kravy nadojiť vyše pár deci. Keď mala tak málo mlieka, ký div, že čo raz väčšmi navykala na ten kvit.

Podvečer ozývalo sa už zase v súsedovie dvore:

— Rebrá ti polámem, ty zlý duch, ty sviniar sviniarsky!

— Zaškrtím ťa jako šteňa, ty draňa naničhodná! — zastrájal sa pán súsed, bystro odskakujúc na bok, keď jeho polovička do neho kameňom zamierila.

Na druhý deň cez obed prišiel pán súsed k nám.

— Doma sú apuška? — spytoval sa nás detí.

— Doma, ešte obedujú.

— Rád by som sa s nimi shováral.

— Nech sa len páči! — volal otec z izby.

— Odpusťte, že vás mýlim, pán súsed — ospravedlňoval sa Miták. —

— Nerobí nič. Čím môžem slúžiť, pán súsed?

— Odpustíte, pán súsed, ale divím sa Vám, že nerobíte dáky poriadok s tou švandrou!

— Akou švandrou?

— Nuž, s tou mojou žrandou, korhelicou naničhodnou.

— A jaký, pán súsed?

— Nuž, mali by ste žiadať, aby ju mesto dalo odtiaľto vyšupovať. Veď pre Vaše nevinné detičky je otrava každé slovo, čo tá ožranica z úst vypustí!

*

Pod večer hľadala otca zase pani súseda. Nebol ešte doma. Po úrade chodieva na chvíľu do hostínca.

— Buďte taká dobrá, pani súseda! — obrátila sa Mitáčka k našej mame, — prosím Vás, povedzte pánu súsedovi, že mali by ste páni súsedia žiadať od slúžnovského úradu, aby netrpel v meste takú sviňu!

— Akú sviňu?

— Nuž, toho môjho odroňa — muža, chcem povedať!

*

Mitákovci mali dvoje detí: syna Janka a dcéru Marišku. Mariška bolo krásne dievča, mne sa náramne páčilo, ale čože, keď sa mi matka nedovolila s ňou kamarátiť.

Keď sa otec a mať najtuhšie prali, Mariška len nariekala a prosila: „Otecko, mamička!“ a plakala usedave.

Syn Janko bol rozhodne na otcovej strane. Keby bol býval doma, beda by bolo bývalo materi. Na jej šťastie, bol stále preč. Bol stolárskym učňom, potom tovaryšom, potom slúžil u kanonýrov. Raz prišiel domov na urlaub. Ten urlaub materi presadol. Otec s matkou — jako obyčajne — pobili sa zase. Starý Miták už-už prehrával. Mitáčka vidlami tuho na neho dorážala. Miták mal v ruke iba kopyto.

— Syn môj, ratujže ma pred touto saňou! — modlikal otec v tiesni.

Milý syn nelenivý, priskočí otcovi na pomoc s dlhočiznou žrďou. Zdesená matka síce ustupovala na ulicu, ale žrď ju zasiahla po hlave a dokrvavila.

— Zabili ma, živáni! — stenala pani súseda, rozpleštiac sa do decembrového sňahu. Chcela vzbudiť na seba pozornosť, ale nevšimnul si jej nikto. Bolo privčas ráno. Vstala, vyniesla si na ulicu dve stoličky, na jednu vyniesla lavór s uterákom. Spravila si obkladok. Pardon! Najprv si ľahla na zemi a poroztierala krv po sňahu, aby sa jej zdalo byť viac. Potom si uterák namočila do lavóra a priložila obkladok na čelo. Sadla si na druhú stoličku a revala:

— Rata, ľudia, rata, zabili ma, zabili-li-i-i!

*

Čo raz, to šlo u Mitákov tuhšie. Dcéra šla do služby. Mitáčke bolo smutno, vlastne mala ďaleko do krčmy. Vzala si teda do prednej izby krčmárku. Arendu u nej prepila, vše jej zaniesla i zrna, vajcia od sliepok atď. Sála prijala všetko. Od besnice dostala Mitáčka guráž. Muž ustupoval. Odkedy ho bola raz obliala na spaní horúcim mliekom, — podnes má chrasty na tvári — vysťahoval sa z izby a odišiel bývať do maštale. Aspoň bol blízko svojej milej kravy.

Remeslo celkom nechal. Divili sme sa, z čoho ten človek žije. Ale došlo to i na súsedu. — Obľahla. Súsed omladol od radosti. Bolo to u nej od pijatiky. Miták dúfal, že do týždňa bude hotová. Aby svet nepovedal, že ju nemal rád, najal jej opatrovnicu. Ale keď to trvalo mesiace, a žena len neumierala, smyslel si ináč. Opatrovnicu odpravil. Izbu so ženou zamkol, krčmárku vyplatil a šiel na týždeň bývať k bratrancovi. Po týždni vrátil sa domov, odomknul izbu a kričal:

— Ach, ľudia Boží, žena mi zomrela!

Lebo pani súseda bola už mŕtva. Ležala na rozhádzanej slame, ani vankúša nemala pod hlavou, prikrytá tiež len dákym kobercom. Bolo zrejmé, že ju muž odpravil so sveta hladovou smrťou.

Súsedia sa radili, či Mitáka nemajú oznámiť pre vraždu. Ale upustili od toho.

— Ešte by nás podpálil! — mienil súsed Svoreň.

Bol slávny pohrab s troma farármi i s kázňou v kostole. Miták nariekal, až sa tak zachodil od plaču.

*

Všetci súsedia si vydýchli. — Už budeme mať pokoj!

Len študent Jožko u nás musel si každý večer naťahovať budíček, aby ráno nezaspal. My deti odučily sme sa čosi-kamsi hovoriť špatné reči.

*

Po šustrovi Mitákovi kúpil dom mäsiar Habrdáň. Nový súsed bol starý mládenec, majetný chlapík. Gazdovala mu sestra Berta, veľmi driečna, mladá stvora. Habrdáňovi šla jatka dobre. Veľmi si ho svet obľúbil. Bol to i mäsiar, akého treba pohľadať. Nakupoval vo veľkom. Choré alebo podozrivé hovädo nekúpil, čo by sa mu jako lacno bolo triafalo. A tá čistota v jatke! Všetko sa len tak lesklo.

Poriadny človek, dobrák, ale so sestrou nebárs dobre nažíval. Veru sa tí niečo navadievali, ba často i bili. Prečo to bývalo, sme sa nebárs dozvedeli.

Raz milý súsed Habrdáň zmizol. No, sestra viedla remeslo ďalej. Tovaryšia a učnia zostali všetci. Len po čase-nečase dozvedeli sme sa, že neborák súsed dostal sa — jako áno, jako nie, nevedeť — do blázinca. Po polroku prišiel domov, nepreriekol ani slova. Pred jeho príchodom zmizla mu sestra z domu.

Súsed Habrdáň veľmi ožil, odkedy sa domov vrátil. Neviem, či sa tak tešil z toho, že je doma, či sa tešil, že sestry nevidí. Kde bol, ako sa mal, to sme sa od neho nijakým činom nemohli dozvedeť.

Raz sedelo nás asi osem Michalčanov u Steinera pri poháriku. Slovo dalo slovo. Dobrý mok rozviazal nám jazyky. Remenár Vrabec hovorí:

— Ach, ako nám je tu fajn! Lebo ja som — basom mu dušu, človek by sa mal vlastne hanbiť — ja som dnes ušiel sem pred mojou starou!

— Moja, tá mi tiež nebárs praje chvíľku priateľskej posiedzky pri poháriku. Vždy jej musím povedať, že máme zasadnutie v priemyselnom spolku lebo čo takého. Inak by ma tá ani nepustila do mesta.

— Veru, páni moji — ozval sa stolár Matlocha — každý máme svoj kríž. Ale kto sa zapriahol do jarma, nechže si ho i vlečie. Každému nám nemôže byť tak dobre, jako tu pánu Habrdáňovi.

— Jest ti mi tu za dobrotu! — bránil sa súsed mäsiar, ktorého vínko bolo už trochu rozobralo. — Ja som veru s mojou sestrou viac vystál, ako druhý s troma ženami.

— Ale choďte, kto by Vám len veril! — smial sa Matlocha.

— No, už či veríte, či nie, to na veci nemení — nedal sa mäsiar Habrdáň. — Kľampa ona bola vždy, tá moja sestra! Ale to by ste, páni, neverili, jako ma tá dostala do blázinca!

— Vás? — ozvali sme viacerí, poznajúc mäsiara Habrdáňa jako celkom normálneho človeka.

— A veru je tak. Mňa tá dostala do blázinca.

— Hrozné! A koľkože ste tam boli?

— Celých šesť mesiacov. No, mne to trvalo večnosť. Už som prestal dúfať, že sa kedy odtiaľ vysvobodím. Už sa mi zdalo, že zahyniem žiaľom, alebo zblazniem sa v takej hroznej spoločnosti.

— To je fajn!

— Nuž, ako sa vezme. Predtým som bol v Chyžnom v Gemerskej. Mal som tam hostinec, skliepok a jatku, jako tu. Nuž, keď človek robí, voľačo aj zarobí. Mal som i niečo uložené v banke. Moja sestra, múdre stvorenie, šikovná do všetkého, ale, chudera, hrozná pucknédľa. Len furt vydierala odo mňa peniaze na samé cifry. A ja, blázon, dával. Až raz jej hovorím:

— Nuž tak, ja sa budem len na tvoje cifry drať? Ja budem drhnúť, a ty naveky pred zrkadlom stáť! Tu nám síce ide lepšie, ale žiadne vrece je nie bez dna. Nie, to tak nemôže ďalej ísť. Ani krajciara viac na cifry! Teraz máš šiat narobené aspoň na dva roky. Nedám a nedám, a čo sa hneď rozpukneš!

Zostala bez seba od hnevu. Podiel odo mňa nemohla žiadať. Bola ho dostala, keď sa vydávala. Bola už rozsobášená. Vydatá bola za notárom. Pil, kartoval, bil ju. Keď ho nechala, spustil sa ešte väčšmi, podefraudoval. Keď šli preň žandári, až vtedy sa spamätal. Ale už bolo neskoro. Pamätám sa jako dnes, ako viedol k nemu žandárov jeden úradník. Uškľabil sa jakosi škodoradostne a ukázal na notárov, už ako môjho švagrov dom so slovami: — Tu býva ten defraudant! — Nikdy na tie slová, na ten diabolský úsmev nezabudnem. Dosť na tom, švagor zomrel v žalári. Kým tam sedel, bola sestra jako bez duše. Často ho navštevovala, vždy plakala. Mala ho hrozne rada. Ale to všetko nepatrí k veci.

— Dosť na tom, od tých čias, ako som jej to odoprel peniaze dávať, veľmi sa zmenila. Zprvu som to nemohol ani pochopiť, či sa mi to len zdá a či je to pravda. Tá stvora počala byť ku mne lepšia. Ani na šaty a klobúky už odo mňa nedrela.

Raz mi hovorí:

— Brat môj drahý, ty by si si mal trochu oddýchnuť, nervove sa zotaviť.

— Ale ja?

— Veru ty, braček môj. Mal by si sa kus povyraziť, niekam sa podívať, na pr. do Pešti.

— Či by sa mi chcelo! — Ale dotklo sa ma dobre, že sa tak o mňa stará, trebárs to predtým nikdy nerobila.

— Ja by som sa tiež podívala s tebou. Na turíčne sviatky by sme si mohli spraviť ten výlet. Aj ujcovcov by sme navštívili. Ale složili by sme sa, rozumie sa, v hoteli. Šli by sme do divadla, do orfea, pochodili po museách, podívali by sme sa do Párisi nagy áruházu (Parížskeho bazáru). Bol by to krásny výlet. Aspoň by človek zabudol na tento gápeľ tu.

— Na môj pravdu, nabastvila ma, potvora. Dostal som chuť a hovorím:

— Nuž, ja nedbám.

Ešte v sobotu pred sviatkami hybaj my do Pešti. Nachodili sme sa po uliciach, až ma skoro nohy bolely. Obzreli sme si aj so dve museá.

— Ešte jedno museum ti ukážem! — hovorí mi sestra, lebo tá sa v Pešti lepšie vyznala, jako ja.

— A ja dbám! Ale ja som už ustatý. Ďalej neidem pešo ani otcovi!

Zaopatrila fiakra, čosi mu pošepla, a už sme aj uháňali k tomu museu.

Zastaneme pred museumom. Na schodoch stojí voľáky portýr s dvoma sluhami.

— Ľaľa, to je fajn! — usmial som sa — vari nás vítajú?

Sídeme s koča, sestra zaplatí, a kráčame hore schodmi. Portýr a sluhovia za nami. Vnídem na chodbu musea, sluhovia za mnou, sestra zostala vonku.

— Veď poď, Irma!

Tá ani slova. Razom sluhovia zachlopia dvere a zdrapia ma.

— A čože to má byť? hrklo to vo mne.

— To si vyprosím! — a vylepil som voľaktorému zaucho, až tak člaplo.

Sputnali mi ruky. Pribehne doktor. Premeral som ho opovržlive od hlavy do päty.

— Orült (bláznivý)! — hovorí doktor maďarsky.

— Ja bláznivý! Vari sa vám rozum čistí?! — vybuchlo to zo mňa.

Doktor sa len usmieval.

— Nesmejte sa, pane, — hovorím — lebo ten smiech vám draho padne!

Bolo mi jasné, že som v blázinci. Ale žeby tá kľampa bola toho schopná, neišlo mi ani do hlavy.

— Ta s ním do celly Nr. 16.

— Protestujem proti takému zachádzaniu! To je predsa sviňstvo! Tá kľampa chcela sa ma zbaviť, nuž… —

Ani ma nepočúvali, oplani. Vsotili ma do maličkej celly a zamkli ju za mnou.

Zotmilo sa mi v očiach. Nevedel som sa opanovať. Počal som kričať:

— Pusťte ma naskutku, lebo vyrazím tie dvere! Som celkom zdravý! Preskúmajte ma, hovädá, a uvidíte!

Počal som dupkať nohama. Vybil som tably na oblokoch, až som si všetky ruky dokrvavil, ale von som sa nedostal, lebo obloky boli mrežované. Ustal som a zaspal. Na druhý deň ma vizitírovali. Doktori mi ohmatávali puls, kládli ruku na čelo, merali teplotu, počúvali srdce, zakrývali oči a náhlo odkrývali, a parom by to vedel, čo to všetko so mnou vyvádzali.

— Zúri — hovorí jeden.

— Chudák! Ten ztadiaľto sotva kedy vyjde — mienil druhý súcitne.

Dali mi vypiť pod dozorom šialku kávy s dvoma rožkami.

Choval som sa pokojne. Reku, čím väčšmi budem zúriť, tým bude horšie. Budem tichý, poslušný, azda len zbadajú, trubirohovia, že mi je nie nič, a pustia ma von.

V celle som bol asi za týždeň. Keď videli, že som krotký, dali ma do väčšej dvorany. Tam nás bolo so dvadsať. Okrem mňa samí blázni. Jedávali sme všetci blázni spolu. Pri jedení boli skoro všetci normálni. Najkrajšie jedol istý Pataky, bývalý direktor železiarne. Toho napodobňovali všetci. Raz ma ten bývalý direktor zavolá na bok a hovorí:

— Prosím vás, pane, dajte si pozor! To okolo nás sú samí nebezpeční blázni. Len ja mám rozum. Dávam na nich pozor. Keby ja nie, veď by jeden druhého poškrtili. Blázni boli všelijakí. Mali sme belasú uniformu. Jeden bol presvedčený, že je kráľom jeruzalemským. Ustavične kričal, trhajúc si šaty:

— Shodíš tie šaty! Či je toto rúcho dôstojné kráľa jeruzalemského?! Táto handra!

Alebo:

— Nie, nesmieš byť v takých handrách, služebníku kráľa jeruzalemského — a počal trhať šaty s niektorého spolublázna.

Keď raz chcel so mňa šaty trhať, vylepil som mu také zaucho, že sa od tých čias neopovážil ku mne ani priblížiť. Ale on sa nezmiatol. Počal revať hlasom velikým.

— Škarlát mi dajte! Červený škarlát! To je rúcho dostojné kráľa jeruzalemského!

Iný blázon nechcel sísť s postele. Ešte i potrebu na nej odbavoval. Že by vraj zomrel, keby s nej sišiel. Chceli ho nasilu s nej stiahnuť. Nedajbože ho od postele odtrhnúť; držal sa zubami-nechtami.

Prechodím sa raz po dvorane. Zo súsednej miestnosti počujem známy hlas. Kto to ozaj môže byť? Vnídem dnu. Tam v železnej ohrade na stoličke sedel môj súsed Okoráček, klobučník. Sedel a čítal voľáku obrázkovú knižku.

— Čo tu robíte, pán súsed? — spytujem sa ho.

— Čítam, čo sa to u nás v Michale bude robiť.

— Čo takého?

— Oheň a síra bude pršať na hriešnikov.

— Vari aj na mňa?

— Aj.

— Aj na vás?

Súsed sa usmial blažene: — Čo to hovoríte?! Na mňa?! — spýtal sa s pohľadom, ktorý zreteľne prezradzoval urazenú hrdosť.

— Prečo nie?

— Veď ja som predsa štvrtá osoba Trojice svätej. Lebo my jedno sme: Bôh Otec, Bôh Syn, Bôh Duch Svätý a ja.

— Ale, ale — nemohol som zatajiť svoj obdiv. — A tože je kto okolo nás? — dovolil som si otázku, chcejúc skúmať duševný stav Okoráčka.

— To sú samí hriešnici, chudáci! Budú sa pražiť na večnom ohni!

Prizrel som sa na knižku, ktorú sused čítal. Lebo veď iste ona učinkovala najväčšmi na neboráka. Bol to missionársky spis český: „O wěcech posledních. W Linci. Léta Páně MDCCLIV.“

— Ozaj, súsed moj! — obracal sa nešťastný klobučník ku mne. — Aby som dáko nezabudol. Mám na pôjde tri milliony klobúkov. Fajné, nové. Nuž, million darúvam Vám. Ale si ich nezabudnite čím skôr vziať, lebo u nás v Michale je zlodejstvo veliké, ešte by ich ukradli! No, však skoro už bude pršať oheň a síra na tú hriešnu čeliadku — končieval súsed s hlbokým presvedčením.

Vedľa mužského blázinca bol ženský. Ženské rapotaly, jako straky. Darmo je, to plemä nezapre svoju prírodu, ani keď sa zblaznie. Daktoré boly dosť orašmané. Ja som ich vídaval najviac vo velikom parku, ktorý maly okolo svojho oddelenia. Vôbec ženskí blázni či bláznivé ženské sa veľmi mnoho po parku prechádzaly. Je to zvláštny, obraz. Jedna vykračuje s hlavou do hora, namyslená, jako nejaká páva. A na sukni od chrbta rázporok jako svet. Moja milá premilená dáma! Druhá, obstarožná, zahráva si na mladicu, poskakuje po pažiti, po chodníkoch a nôti si jako mladé dievča. A hlas má pri tom jako rozbitý hrniec. Iné robia furt ručné práce, poniektoré zase sa stále modlia. Zvláštne je, že mužskí menej zabúdajú na svoje bývalé povolania. Ale ženská by chcela byť každá aspoň grófka.

Najväčšmi zdala sa mi jedna mladá, pekná ženská. Vysokej postavy, bujných blond vlasov. V lilla krepdešínových šatoch, samá brüsselská čipka, okolo hrdla zlatý krížik, ružové atlasové črievice. Vo vlasoch mala vždy čerstvé kvety. Každú chvíľu pozierala na svoje zlaté hodinky. Opatrovníci si medzi sebou rozprávali, že muža alebo deti, keď ju prišli navštíviť, prijímala veľmi ceremoniálne, blahosklonne. Keď muž prišiel, oči plné slz, prvé bolo, že mu otrčila na bozkanie ruku.

Ja som dlho nevedel, čo je to za ňu, či nejaká grófka, či čo. Až od opatrovníkov som sa dozvedel, že je to žena jednoho peštianskeho pisára. Také sú tie ženské.

*

Po šiestich mesiacoch uznali ma za normálneho a pustili domov. Tých šesť mesiacov ma stálo 1200 korún. Za ten čas sestra vybrala na moju vkladnú knižku 5000 korún. Doma som našiel všetko zhumpľované, obchod zanedbaný a — veliké dve nové zrkadlá.

— Ako ste sa svítali so sestrou? — spytujeme sa, vediac, že ušla pred bratrom.

— Nijako. Bála sa ma, nuž, nedočkala ma, ušla z domu. Bola najprv spoločnicou u advokátskej vdovy.

— A potom?

— Prišla do blázinca, ale, chudera, jako nenormálna. Mala maniu, že je arcikňažna. Vlani tam zomrela.

*

U súsedov je zase hlučno. Skoro každý deň sa k nám ozýva:

— Ty ožran ožratý! Hanbi sa, ty starý pes! Veď sa už i paholok z teba posmieva! Fuj, ty korheľ! Kto by ťa ohlušil, dobre by urobil! Do smrti by som mu bola povďačná! —

— Čušíš, ty pľuha! Vyhodím ju alebo zabijem! Ukážem jej, kľampe, že som tuná ja pánom! Na môj’ dušu, ju vyhodím! Ako že som Ďuro Lobodáš Rapkáče! Nech som dobrý, však ja tú bosorku naučím!

Náš pokoj netrval dlho. Aby nám nebolo clivo, požehnal nám Pán Bôh nových Mitákovcov poťažne Lobodášovcov.

Nič to za to! Poručeno Bohu! Keď sme vydržali s Mitákovci, Habrdášovci, vydržíme azda i s Lobodášovci. Tešíme sa aspoň tým, že Mitákovci boli ešte horší.

— Som rád, že ich máme! — hovorieval otec — mohli by prísť po nich ešte horší!

VII

Krásna Vilma Záborských stala sa našou súsedou. Konečne po takých strygách raz taká dobrá duša. Veru sme si vydýchli. Mladá pani urobila nám hneď i návštevu s mužom. Našej mame sa veľmi pozdala. (Mne zdala sa už dávnejšie.) Ďuro Lobodáš iste prvý raz v živote bol na návšteve, krem u rodiny. Nehovoril skoro nič. Veď odbavila to zaň žena.

— Aspoň nám bude veselšie — hovorila matka, keď návšteva odišla.

Súsed Lobodáš sa nachodil niečo, kým si svoju Vilmu vychodil. „Trenčiansku ružu“ prvýraz videl na hasičskom majálesi v Michale. Zapáčila sa mu hneď náramne. So dva razy s ňou i tancoval. Ale bol rozpálený pivom, tanečník nechýrny, nuž, pekná Vilma mu chytro poďakovala. Keď jej v prestávke doniesol cukrového a predstavil sa matke, hrdá Vilma odmietla.

Nuž, ale to Ďura Lobodáša naskrze nemýlilo. Chvalabohu, jeden Lobodáš nepotrebuje po majálesoch chodiť, aby sa oženil. Jeden Lobodáš potrebuje iba kývnuť, a pôjde zaň dievča ktorékoľvek. Preto Ďuro Lobodáš sa mnoho láskou netrápil, mnoho nešpekuloval, ale umienil si, že nebude robiť nijaké okolky a obchodiť okolo horúcej kaše, ale Vilmu — vypýta.

Lobodášovci sú najprednejšia meštianska rodina v mestečku Sv. Michale. Je to rodina stará, rozvetvená a nadovšetko majetná. S Chrenkovci a Bugáňovci sú Lobodášovci v blízkom príbuzenstve. Tieto tri rodiny tvoria tak „hodvabnú rodinu“. Čo „hodvabná“ rodina chce, to sa musí v našom mestečku stať. Oni volia farára, oni rychtára, oni urbárskeho präsesa. Pre novoosadeného človeka u nás je najlepšia politika držať s „hodvabnou rodinou“. Ak chce človek v Michale prísť k vplyvu, urobí najlepšie, keď sa do „hodvabnej rodiny“ prižení.

Samo Bugáň je v Michale farárom, Štefan Lobodáš rychtárom, Jano Chrenko urbárskym präsesom, Michal Chrenko vicerychtárom. Parná píla patrí Jozefovi Bugáňovi staršiemu. Notárom je síce Gejza Macháň, ale jeho matka bola rodená Lobodášovská. Vláda je tedy v rukách „hodvabnej rodiny.“ A — jako vieme — vláda vládze.

Lobodášovcov je mnoho, rozoznávajú sa podľa prímení. Ale držia spolu všetci jako jedna reťaz. Majetní sú všetci, polovica by ich mohla žiť z hotového. Ale oni len honobia, honobia ďalej.

Najväčší skupáň v Lobodášovskej rodine bol Fero Lobodáš Drlička. Chýr mu šiel po celom okolí. Bol veľký boháč, ale žil ako hofier.

Dopočul sa bol o ňom i jeden mlynár, tiež strašný držgroš. Lobodáš bol starec, mlynár ešte dosť mladý chlap. Čo mlynár jako sporil, predsa nebol so sebou spokojný.

— Jednako by som sa mal dakedy podívať k tomu Lobodášovi a naučiť sa od neho lepšie gazdovať. Ten viac prežil, viac zkúsil, nuž, predsa bude toho len viac vedeť.

Nuž, vybral sa raz k starému Ferovi Lobodášovi na návštevu. Rozumie sa, nešiel vo dne, aby prácu nezmeškal, ale už podvečer. Odišiel síce v čižmách, ale cestou si ich vyzul, aby daromne podošvy nedral.

Lobodáš prijal mlynára vľúdne. Zaviedol ho do zadnej izby (v prednej sa nebývalo, aby sa nezašpinila). Rozumie, sa, sedeli po tme. Škoda drahé svetlo páliť. Domáci pán hosťa ničím neponukol, lebo veď sám zo samej sporivosti ani nevečeriaval.

— Nuž, pán Lobodáš, prišiel som sa podívať, ako vy gazdujete. Som ešte mladý, nezkúsený, zíde sa mi niečomu priučiť. Človek i gazduje, gazduje a pri najväčšej sporivosti málo nagazduje. Ako to vy robíte, prosím vás, pán priateľ?

— Nuž, ako vidíte, pán majster. Celý deň robíme, včas vstávame, svetlo nepálime, iba v zime. Keď človeku pretroví, nemusí hneď zas do seba pchať. Trochu vody si vypiť, a hlad zase na chvíľu prejde.

— To všetko i ja robím — rečie hosť.

— Ale na čom to vy sedíte, pán majster? — spytuje sa starý Lobodáš celý prekvapený, zbadajúc, že mlynár má spustené nohavice. Prv to pre tmu ani nezbadal, iba teraz sa trošku rozhľadel.

— Na čomže by som sedel, nuž, na svojom, na holom, aby sa nohavice nedrali — vysvetľuje mlynár pokojne.

— Tak sa vy, pán majster, nemáte čo odo mňa učiť, skôr ja od vás. Lebo jako vidím, vy ste ešte lepší gazda, jako ja.

Sklamaný mlynár vstal, porúčal sa a odišiel domov. Čižmy mal zase cez plece prehodené. Na konci obce — bola tmavá noc — počal do neho brechať jako divý jeden pes. Mlynár chcel sa pobrať v nohy, nuž, zlostný Dunčo uhryzol ho do nohy.

— Ach, chvála Bohu, že som nemal čižmy obuté! — tešil sa mlynár, chytajúc si krvácajúcu nohu, ale nedbajúc na boľasť. — Aká by to bola teraz diera na čižme!

*

No, náš súsed Ďuro Lobodáš nebol žiaden skupáň, skorej trovný chlapík. Na muziky, majálesy, do krčmy chodieval, muzikantom platil, vypil, atď. Ako sa buchol do Vilmy Záborských, prešiel k strýcovi rychtárovi a prosil ho, aby mu Vilmu vypýtal.

— Ale choď, Ďuro! — zostal Chrenko celý prekvapený — vari ti počarila tá fiflena?!

— Mne sa len tá páči — vyhŕklo to z dobrodušného Ďura.

— Ale veď je to nie pre teba. Taká lačná pýcha. Zeman, chleba nemám. Rozmaznané, sebevoľné dievčisko! Tebe treba dobrá gazdiná, syn môj.

— Ja som si už rozmyslel. A ja od nej neodstúpim — rozhorlil sa Lobodáš. — Tak pôjdete, strýco, do toho Záboria, keď Vás prosím, či nie?!

— Ľaľaže ti ho, jaký je za ňou zpochabený. Či ti je tak náhlo?! Však si ty to rozmyslíš. Náhlivá robota nikdy dobrá nebýva. Ja by som myslel, že tak Zuzička Junasovie by lepšie k tebe pristala. Dobrí gazdovía a mající. S tou by aj dali pekných pár tisíc. Alebo tak Marka Vrabcovie —

— Vari to chúďa, biedne jako voš! — posmieval sa Ďuro.

— Len tak nehaň! — miernil ho strýc. — Druhý by si prsty oblízal, keby také dievča za ženu dostal.

— Lebo Vilmu alebo nikoho!

— Však sa my, syn môj, o tom ešte porozprávame.

A rozvážny Chrenko dal vedeť celej rodine, čo si nešťastný Ďuro Rapkáče nabral do hlavy. S kým sa len z rodiny sišiel, každý obracal reč na ženbu a chválil pred ním meštianske dcéry.

Ale tvrdohlavý Ďuro neodstúpil. A na tretiu nedeľu zaviezol sa strýc Jano Chrenko na novej bričke do Záboria.

Prijali ho milo. Sirotský otec sa s ním z mesta už od rokov dobre znal.

— Čo tu v Záborí nového, pán Záborský? — spytoval sa Chrenko.

— Ach, ďakujem za opýtanie, všetko pri starom. Je to pravda, že michalský urbár kupuje od baróna horu za štyridsaťtisíc zlatých?

— Už je kúpno-predajná smluva aj podpísaná — referoval urbársky präses.

— Že vraj dobrá kúpa?

— To si myslím! — prisvedčil Chrenko sebavedome. Za drevo na koreni dostaneme viac. Quastler z Mutňan nám nedávno núkal zaň 45.000. A grunt nám celkom zdarma padne.

— Jaj, ľahko je je michalskému urbáru také kúpy robiť, keď má takého präsesa! — počal starý Záborský hosťovi lichotiť.

— Ach, chvalabohu, negazdujeme zle, nejednomu urbáru by to mohlo za príklad slúžiť. Ale my starí už z toho toľko mať nebudeme, ako skôr naše deti a detné deti.

— Ja som bol mal tiež pár podielov. Bol som ich kúpil, myslím, po 20 zlatých, od starej Chvostkovej, ale vlani som ich predal Milchovi po 30.

— Koľkože ich bolo?

— Ale, len pár, so desať.

— No, ja sám by Vám bol dal po 40.

— Škoda, škoda, no. — A koľkože je to tých podielov dohromady?

— Osemtisíc.

— A ktorí sú najväčší podielnici krem pána präsesa?

— Rychtár, Ďuro Lobodáš Rapkáče a farár.

— Hm, hm, druhí ľudia hory kupujú, a ja som predal.

— Kde?

— Ale v tých jaminách „Na Síheľnom“.

— A komu? ak sa smiem spýtať.

— Kohnovi z Tepličky.

— A po čom?

— Ale po 120 zl. jutro.

— To je veru lacno.

— Netriafal sa mi napochytre iný kupec a človek potrebuje peniaze. Zaťovi Farbakovi triafala sa výhodná árenda.

Rozhovor trochu zaviazol. Po trochu trápnom mlčaní začne Záborský:

— Jaj, jaj, len čo to bude s tou suchotou!

— U nás, chvalabohu, ešte tak nepoškodila. Michalský chotár mokrý. Ba môj syn Ďuro Rapkáče na pr. teraz bude mať najkrajšie zemiaky „na Močariskách“. Keď je rok trochu mokrejší, hneď mu hnijú. Teraz bude mať znamenitú úrodu… Niektorý človek to má veľké šťastie. Ten človek nedávno zdedil po tetke 10.000 zlatých, a vlani mu ujec — ako matkin brat — bol poručil 40 urbárskych podielov.

— Počul som, počul. Veru celý gavalier z neho — chválil sirotský otec.

— Veru, partia ten človek. 60 jutár má svojho, dom, peniaze, urbárske podiele. A dobrák! Človek ako kus chleba. Veru, ktorá sa za neho vydá, neobanuje.

— Že sa ten človek už dávno neoženil?!

— Kým mu matka žila a deti neboly podelené, nebolo sa mu treba. Ale teraz pomýšľa stav svoj zmeniť.

— Veru i týchto mojich corgoňov zišlo by sa poženiť! — mienil Záborský svojich dvoch neženatých synov.

— Čože je tým?! Sú doma, pri rodičoch, má ich kto opatriť, variť im, prať na nich. Aj gazduje sa to celky inak, mužskí, ženské v dome. Je vám predsa na závidenie. A tá svornosť, láska! Svet vás druhým za príklad stavia. Bôh Vás požehnáva, pán Záborský, na dietkach. Menovite slečinka Vilma, krása, že jej chýr ide.

— Bohu ďakovať, dobré dieťa.

— Ten môj synovec — už ako Ďuro Rapkáče — išiel nedávno na tom hasičskom majálesi v Michale na nej oči nechať. Furt len vzdychá a vzdychá. Len slečnu Vilmušku spomína.

— Hm, hm, to mladí ľudia tak. Raz spomínajú tú, raz zase druhú a tak to býva.

— No, tomu sa iná ešte vari nikdy nepopáčila. Usedlý chlapík ten môj synovec, nie dáky šaľo. A robotný, zkúsený. Hja, koho rodičia odomrú a má, toľký majetok, ten sa veru musí obháňať… Ten by Vašej dobrej, krásnej dcérušky bol hoden.

— Nemám šťastia pána synovca bližšie poznať.

— No, každý môže na neho len to najlepšie povedať. Nuž, nebolo by vám to, pán Záborský oproti, keby sme si tak dovolili so synovcom najbližšiu nedeľu prísť prosiť o to, čo máte vo svojom dome najdrahšieho, najkrajšieho?

Starý Záborský — trebárs počínal pomaly tušiť cieľ príchodu Chrenkovho, bol týmto trochu náhlym obratom predsa len prekvapený. Nevedel však nájsť napochytre vhodnej odpovedi. Toľko vedel, že Lobodášovci patria k „hodvabnej rodine“, najvplyvnejšej v celom Michale. Trebárs ho jeho zemianske otcovské srdce kus zabolelo, keď si pomyslel, že by on — najobľúbenejší zeman v celej stolici, mal dať svoje najmilšie dieťa za ženu obyčajnému meštianskemu gazdovi, skoro sedliakovi, hovoril mu rozum predsa zreteľne, že majetný Ďuro Lobodáš stojí jako zať za uváženie.

Trápne, napínavé mlčanie trvalo kus pridlho. Treba sa bolo ponáhľať s odpoveďou. Zakašľal, prešiel si rukou po čele, napravil pravý fúz a rozvážne odvetil:

— Ja nemam proti pánu Lobodášovi nič. S dcérou som sa o ňom ešte nikdy neshováral. Ak by bola náklonnosť na oboch stranách, nuž, poručeno Bohu! Ináče si vec uvážime a dáme vám vedeť dcérinu odpoveď. Mňa s mojej strany veľmi tešilo, že som mal šťastie.

— Mňa s mojej strany tiež! — odchádzal urbársky präses vyprevádzaný domácim pánom.

Odpoveď bola vyhýbavá. Že je ešte primladá, že ju ešte nemienia vydať, to Záborskovci o štyriadvadsaťročnej Vilme nemohli povedať. Že sa mladí ešte primálo znajú, že Vilmuška ešte veľmi visí na rodičoch. Ale že dúfajú, že časom sa náklonnosť vyvinie.

V skutočnosti však Vilma robila veľké komedie. Že sa ona radšej do studne hodí, jako by sa mala za takého chrapúňa vydať. Darmo ju mať buchnátovala, Vilma nedala sa nakriatnuť.

— No, ja nechcem mať v dome starú dievku! — hovorieval Dino báči rozhodne.

A Ďuro Lobodáš dovolil si urobiť návštevu. Prvýraz so strýcom, neskoršie sám. Vilminu chladnosť nezbadal, postačila mu vľúdnosť rodičov. Po pár návštevách dostal Záborských Šándor od Lobodáša list.

„Vážená podobnosť budúcnosti!

Veľmi by ma tešilo, keby som čím skôr do poriadku prísť mohol. Nie som človek zkade ruka zkade noha, že by sa bolo treba mnoho o mne prezvedať. Lebo veď my sme z prvšej famílie. Myslím, že i slečna Vilmuška má otázne veci v poriadku, a u nás sú veru tiež plné kasne. Najlepšie bolo by to už pred tým adventom skončiť, čo sme vzali pred seba. Načo dlhé ťahačky! Budúcu nedeľu mohla by byť prvá ohláška. Dajte mi, prosím Vás, vedeť, či aj Vám to tak passuje, aby sme si ani ja ani vy nenarobili daromných kelčíkov.

Srdečne Vás i slečinku Vilmušku pozdravuje

Váš budúci švagor Ďuro Lobodáš Rapkáče.

Pánom rodičom vzkazujem službu.“

Šándor Záborských odovzdal netrebne, ťažkou rukou písaný list sestre. Na ľúbostný list boly Lobodášove riadky prisuché. Pekná Vilma v hneve list svojho budúceho roztrhala na kúsky.

Lobodáš nedostávajúc odpovede zašiel do Záborských. Zdráhanie Vilmino nepomáhalo. Naivný Ďuro držal to iba za dievčenskú haneblivosť. Ale keď mu Vilma rozhodne odsekla, že za neho nepôjde, nedal sa milý Lobodáš odbiť a vyhrážal sa, že on si voľačo urobí. Že on zmárni i seba i Vilmušku. Že ho budú mať na svedomí.

Vilma nedala sa ani rodičom prehovoriť, že ju bude muž na rukách nosiť. Pohnevala sa i s rodičmi, vybrala si z michalskej banky posledných päť stovák, ktoré mala uložené na doplnenie výbavy, a vybrala sa do Ameriky. Mala v Chicagu ujca hostinského.

Lobodáš zostal ako zabitý. Zprvu strašne smútil, zbiednel, potom počal žiaľ po troche zapíjať. No, nádej celkom neztratil. Po čase počal za Vilmou vypisovať do Ameriky. Rodičia i ujec v Amerike zostali mu naklonení.

Prešly dva roky. Zrazu dostala Vilma od milého Lobodáša list. V liste šífkarta. Lobodáš volal ju domov. Že ak nepríde, vezme si život.

Vilma sa síce o Lobodášov život málo strachovala. Ale tento raz si skutočne vec rozmyslela. V Amerike sa jej primerané šťastie netriafalo, s ujcovci tiež nebárs chýrne vychádzala. Prišla domov. O štyri týždne bola už Lobodášovou ženou a — našou súsedou.

Čo by sa nikto nebol nazdal, stalo sa. Z rozmaznaného, popáneného zemančaťa bola o rok-dva obstojná gazdina. Muž ju mal rád, rodina mužova tiež si ju obľúbila. Ale ona k mužovi nikdy celkom neprilnula, iba ak trochu privykla. Ani dieťa, jediné dieťa, syn Samo, ktorý ju skoro život stál, ich dáko nesblížil.

Zomrel starý Dino Záborský. Vilmin podiel vypálil slabo. —

— Mal si sa aj na čo lakomiť, Ďuro! — hovorila Lobodášovi rodina. — Je to aj za veno pre jednoho Lobodáša, mizerných pätnásť stovák! Dvadsať tisicok si mohol dostať. Taká lačná pýcha! Kto by si to bol myslel, že sú tak zadĺžení! Veď majetok takto hodný.

A milý Ďuro bol priveľmi žialil, kým mu bola mámilá v Amerike. Ešte vtedy bol sa tak naučil piť, že nevedel sa odučiť ani po svatbe. Ba, čím ďalej, tým to bolo horšie. Súsed Lobodáš počal zapíjať každú mrzutosť. V krčme zapíjal žiaľ, keď mu sviňa zdochla, v krčme si zjednal kraviara, v krčme predával drevo. Keď nebolo peňazí, dal Steiner na borg.

Pekná Vilma Lobodáška najprv plakala, potom mužovi dohovárala. Neskoršie sa s ním aj vadievala. Zvady bývaly furt častejšie, furt hlučnejšie. Neskoršie pridružily sa k nim i bitky.

— Ach, Bože, dietky! — vzdychával náš otec — staré časy sa vracajú. Čosi-kamsi to už aj týmto pôjde, jako Mitákovcom.

Zpočiatku, keď od súsedov ozval sa krik a jajkanie, sme sa súsedia i sbehávali, bojac sa, že sa nešťastný pár ešte ohluší. No, časom nám to zovšednelo. A keď sa tak u Lobodášov strhla nová zvada, súsedia si toho ani nevšímali. Iba keď sme tak mali u nás návštevu a zaviedli sme ju počúvať manželskú vojnu ku kuchynskému obloku, stávalo sa, že súseda Vilma, zbadajúc bezočivého zvedavca, šustla ho šaflíkom pomýj. No, to na našom dobrom súsedskom pomere nezmenilo ničoho.

Proti mužovej pijatike bojovala súseda všemožne. Dohovárala mu, bíjavala ho. Do drevárne ho zatvárala a to obyčajne za pomoci kraviara Jana, ktorý jej dakedy pomáhal i gazdu vybuchnátovať.

Do drevárne zavretý súsed sa tam vyspal. Keď sa vyspal, hľadel sa dostať von. No, žena sa ho neodvážila vypustiť. Zostala tá úloha kraviarovi.

— Jano, pusť ma, lebo ti hnáty polámem! — ohlasoval sa súsed z drevárne. Vedel, že keď ho gazdiná bije, pomáhava jej pri tom i kraviar.

Jano pokročil k dverám drevárne:

— A ma, prosím ich, mladý pán, neubijú?

— Aha, ty lotor, bojíš sa?!

— Však ja som ich to nie, ja som ich len držal, aby nespadli.

— No, neurobím ti nič, len ma pusť!

— Ale ozaj mi nič neurobia?

— Na môj’ dušu hriešnu, sa ťa ani nedotknem!

— Podajú si, mladý pán, fajočku, čo im ju napchám.

Lobodáš podal fajku cez špáru. O chvíľku podával mu ju Jano napchanú dohánom.

— Ale teraz otvor!

Kraviar vytiahol závoru a hybaj v nohy.

— Veď sa neboj, ty somár, keď som ti raz povedal!

A súsed zapriahal kone do pluhu, sberajúc sa orať. Rozumie sa, pred najbližšou krčmou ozastal fruštikovať. Obed poslala mu žena do poľa. Na večeru prišiel domov. Po večeri sa obliekal do mesta.

— Kamže zase ideš? — spytovala sa žena.

— Ale k strýcovi Chrenkovi, o ten urbár má čosi byť.

— No, len si daj pozor, aby ten urbár nebol u Steinera!

— Hneď som nazpät.

Ale sme už i súseda dávno spali, keď vracal sa súsed domov. Mohlo byť s jedenásť-poldvanástej, keď ozval sa na dvere u Lobodášov tuhý buchot:

— Otvor, otvor!… Zase ma vymkla tá potvora! — a dvere sa len tak striasaly, obloky rinčaly a psi na hornom konci počali sa jeden za druhým ozývať.

Ani slova. Súsed počínal už cítiť nepríjemný chlad aprílovej noci. Ale chytil sa rozumu a zmenil taktiku:

— Vilma, Vilmuška, žena moja drahá, otvor mi, prosím ťa.

Účinok nevystal. Dvere sa otvorily, a súsed vkĺzol sa potíšku dnu.

VIII

Bol pošmúrny jasenný deň. Opršané stromy boly čo deň holejšie, všade plno blata. No, súsed Lobodáš robil dobrotu. Za včas rána odišiel Milchovi do súsednej obce drevo voziť. — Posledné časy voľáko menej pil, nuž, sa i so ženou lepšie snášal.

Súseda Vilma práve riadila prednú izbu. Už od rána pobolievala ju mierne hlava, sychravé povetrie zaliehalo jej na prsia, keď prišiel listonoš s poštou a cez otvorený oblok podával jej list.

Súseda vzala. Oči padly jej na adressu:

„Veľactený Pán Ďuro Lobodáš

Sv. Michal.“

— Ktože to píše? — bola zvedavá, otvárajúc list. Celkom neznáme písmo!

„Košice, dňa 4. apr…

Drahý Ďurko!

Dávam ti vedeť, že 200 zlatých, čo si mi bol dal, som už minula. Ale moc mi toho už nechybí. Buď tak dobrý, pošli mi ešte aspoň stovku.

Sestra mi je veľmi milá. Tak mi je tu dobre. Aj na váhe som pribrala, červenšia som. Ale za tebou túžim, môj drahý, ustavične. Neviem sa dočkať chvíle, kedy ťa zase uvidím. Vždy len na teba myslím, vždycky sa mi len o tebe sníva. Budúci mesiac už azda prídem domov. Do tých čias do videnia! Píš!

Bozkáva ťa na stotisíckráť

tvoja verná až do smrti

Anna.“

Súsede zotmelo sa v očiach. Musela sa zachytiť stola, aby sa nepotočila od mdloby. Ach, tak! Teraz sa jej oči otvorily. Teda muž ju klame. Za druhými chodí, frajerky si drží! Hrozné! A odkedy?! Možno už roky. Už vie, kam sa tie peniaze podievajú. To sa vie, ona stíska krajciare, šestáky, zlatovky, a muž rozhadzuje len tak po stovkách. Preto toho oplana vždy ťahá voľačo z domu preč. Ona si myslela, že on len pije. A tu ti ho máš! Za ňou sa blaznel toľké roky. Ona len rodičom k vôli obetovala sa za takého chrapúňa. A taká špata klame ju, Vilmu Záborských, takú chýrnu krásku, „trenčiansku ružu“! Bože!

A pustila sa do usedavého plaču. Chvíľami kričala od zúfalstva. No, neskoršie premenil sa žiaľ v hnev, a súseda počala sa rozkrikovať. No, prvé rozčulenie prešlo, a súseda chystala sa na pomstu. Vyšla pod kôleň a doniesla si poriadnu batinu. Postavila ju do izby do kúta.

Potom hľadala zabudnutie alebo aspoň uspokojenie v práci. Ale červík — mužova nevera — hlodal v jej ubolenom srdci celý deň.

Podvečer prichodil súsed Lobodáš Rapkáče domov. Iste sa cestou potúžil, lebo krok mal nebárs istý. Nôtil si:

Hejs, húsky, do pšenice, hejs, húsky do žita,
lepšia je tá malá holka, jako je tá veliká.

Súsedu šlo vychytiť od hnevu.

— Dám ja tebe holky, ty živáň! Však ťa ja naučím za druhými chodiť, nehanebník! So mnou by sa vadil pre pár korún a frajerkám rozdáva stovky. Aby ťa Pán Bôh zkáral, ty neverník! Ach, čoho som sa ja nešťastná, dožila! Mohla som sa radšej do studne hodiť, keď si prvýraz za mnou prišiel. A takýto korheľ ešte ma bude klamať!

A pochytiac batinu, počala muža lomiť, až tak pukalo. Krik privábil kŕdeľ zvedavcov.

— Dívajte sa na tohoto galgana! Či si ty Anne prisahal vernosť! A ešte ho vraj bozkáva na stotisíckráť, takúto opicu! Nuž, ale keď ju tak peniazmi pchá, čoby nie!

— Ach, Vilma, čože ma tak biješ? Čo som ti ja urobil?! — stenal súsed skoro plačúc, nechápajúc ženino počínanie. Od nemilosrdných úderov čoskoro vytriezvieval.

— A ešte sa ma spytuje, že vraj čo ho bijem! Vari sa ti mám poďakovať, alebo by si chcel všetko odtajiť?! Aj dneská ti písala. Chystaj zase stovky. Tak je to, môj milý, podaj čertu prst, už ťa má za celú ruku.

— Kto čo? — nechápal súsed.

— Ach, moje milé, premilé neviniatko! Akým sa nevedomým robí! Tu si máš! Čítaj si! — a hodila mužovi k nohám nešťastný list, celý dokrkvaný.

Ďuro Lobodáš Rapkáče zodvihol. Utrel si zaslzené oči a uprel mutný pohľad na osudné riadky.

— Ach, však je to nie naše. To je pre Ďura Lobodáša Drličké, čo si má tú Annu Lizoňovie brať. Ahá, keď na adresse nieto prímenia — pochopil súsed omyl, ktorý on síce nezavinil, ale mu tak presadol.

— A čo si mi to hneď nepovedal! — počala súseda Vilma chudáka muža lomiť batinou znovu.

IX

Súsed piť neprestával. Darmo zamykala žena pred ním peniaze, darmo bola ona pánom v dome, darmo ho vodila do kostola o dala mu prisahať, že už piť nebude. Milý súsed vedel si vždy peniaze zaopatriť. Keď nešlo ináč, predal v krčme odpoly zdarma lúku. Alebo hybaj ku mne:

— Súsed moj drahý! My sme si už vlastne dávno mali tykať. Servus! Ako sa ty voláš?

— Peter.

- Aha, Peter! A — ja som zase Ďuro. Nože, daj doniesť liter vína. Budeme piť bruderšaft. Len moja stará aby nezvedela.

Súseda sa už smierila so svojím osudom. Muž prechorieval, časom ho i triaslo, blúznil zo sna. Nuž ako spitý človek. Súseda spytovala sa profesora, ktorý u nich býval:

— Pán professor, prosím ich. Koľko ten môj muž ešte tak potiahne?

— Do roka už nie, pani domová. Už je ten jednou nohou v hrobe.

Ale o tri roky už božekala:

— Ach, oklamali ma oni, pán professor. Zlá zelina nevyhynie. Pije a nie mu je ani parom. A už predpredlanským rátali, že do roka nevyžije! Ten aj mňa prežije!

— No, pani domová, tomu už dohára. Že je taký naliatý?! To každý pijan krátko pred smrťou.

Ale professorovo proroctvo sa neplnilo. Zo samej dešperácie dala sa na pitie ona. Vlastne pila ona — jako hofierky hovorily — už od rokov, lenže potajomky. Ale posledné roky počala piť celkom verejne. Zprvu si pre trúnok len posielala. Neskoršie šla si už aj sama vypiť do krčmy. Nehaňbila sa ani za bieleho dňa.

Ale s jej mužom stal sa pravý opak. Prestal piť. Čo nedokázala ani prísaha v kostole, ani zvady ani ženine náreky, to dokázala rodina. Počali sa o neho starať. Rychtár chodil mu často dohovárať:

— Čože sa ty, syn môj, tak spúšťaš! Iba rodine hanbu robíš! A jaký by si ty mohol byť pán! Strýco Jano chce ten urbár nechať. Ešte by si mohol byť präsesom. Aj za vicerychtára by sme ťa vyvolili. — Človek z takej rodiny a tak sa zabúdať! Aj dbať musíš viac na seba, obliekať sa, holiť. Aj šaty robia človeka.

Šmajchlovala mu aj ostatná rodina. Ako by si ho svet ctil, keby to pitie nechal. Ani žena by sa po ňom tak nevozila. Atď., atď.

A milý Ďuro prestával piť a počal dbať na seba. Kedy-tedy síce potkol sa znovu a nakukol do pohára hlbšie, jako bolo treba. Ale strýc, ujec, bratranci nedali mu upadnúť do starej koľaje. Navštevovali ho, vyvolávali k sebe. Strýc Chrenko daroval mu na mena streborné hodinky. Bratranec Fero Lobodáš poradil Ďurovi kupca na jednu parcellu. Náš súsed predal jednu veľmi lahodnú roličku na stavebné miesto. Tri tisícky dostal za zem, ktorá mu ročne nedonášala päťdesiat zlatých čistého úžitku.

Dostal chuť do gazdovania, sporenia. Lobodášovská hrabivosť sa v ňom prebudila. A rodina budila v ňom ctižiadosť.

— Driečnieš, Ďuro môj! — chválievala ho tetka Milka. Pristalo by ti byť aj vicišpánom!

A milý Lobodáš stal si na také slová pred zrkadlo, naprával si kravatľu, vykrúcal si fúzy.

A napravený Ďuro stal sa čosi-kamsi členom urbárskeho výboru a pri obci boženníkom.

A Vilma klesala hlbšie a hlbšie. Často preleňošila celý deň. Pila a pila, vadila sa s čeľadou, mužom, synom i súsedmi. Neraz sa už stávalo, že opitá svalila sa na dlážku a prespala tam i pol dňa. Chodievala už často orašmaná, ufúľaná, strapatá.

Jeden večer prišiel muž neskoršie domov. Vyvolili ho za podrychtára. Po voľbe bol oldomáš. A šťastný Lobodáš prijdúc domov, zapálil sviečku a nezdržal sa, aby sa, prv ako by sa uložil, nepodíval do zrkadla. Bol v nových čiernych šatoch, golieri, svetlá mašľa, z vrecka na veste visela mu dlhá zlatá retiazka.

— Pristane ti byť vicerychtárom, Ďuro! — usmial sa Lobodáš pred zrkadlom blažene.

— Bohdaj ťa! — o voľačo sa potkol. — Jaj! — vykríkla súseda. Lebo na zemi ležala to opilá Vilma.

— Ach, ty devla naničhodná, zase si sa nahltala! A ja Ďuro Lobodáš Rapkáče, vicerychtár, musím žiť s takou žrandou.

Súseda ležala na zemi viac od slabosti, jako v opilosti. No, na mužove príkre slová sa horko-ťažko zodvihla a vytratila z izby. Posledné časy bola sice veľmi upadla, ale bývalú hrdosť celkom neztratila. Poníženie, jakého sa dnes dožila, bolo pre ňu neznesiteľné. Tomu musí byť koniec. Taký chrapúň nebude sa vláčiť po nej, dcére sirotského otca, pred ktorou skladal voľakedy klobúk i sám vicišpán.

Zašla do maštale a dlho horko plakala. Nemohla sa nijako uspokojiť. Vyšla na povalu, sišla dolu a zašla za humno. V ušiach hučaly jej slová: „devla naničhodná!“ Razom zrodilo sa v nej pevné predsavzatie. Nie, urobí to, urobí!

Nasledujúce ráno odrezal ju kraviar Jano v maštali.

*

Pohrab mala krásna Vilma slávny: pochovával ju sám senior s troma farármi. Pohrab bol v nedeľu, sveta bolo hrúzu. Farári uznali, že bola chorá, chudera, ved všetko súsedstvo vedelo dosvedčiť, že už od rokov trpievala na hlavu. Preta kázeň bola pekná. Michalský farár opísal nebohú súsedu jako vzornú dcéru, milujúcu a milovanú manželku a príkladnú matku. Kázal tak dojemne, že celý kostol plakal.

Hmlisté zimné odpoludnie dodalo pohrabu voľáky zvláštny sviatočný ráz. Pohrabný koč viezly štyri kone. Truhla bola zamatová, zlatom vybíjaná. Zasypaná bola venci. No, len čiastka z nich zmestila sa do pohrabného voza. Za pohrabným vozom viezol sa ich ešte plný osobitný voz. Vicišpán Chobotínsky, nebohého Záborského dobrý priateľ poslal drahý kovový veniec s nápisom: „Krásnej Vilme — Gejza báči“. „Hodvabná rodina“ poslala vencov s pätnásť; najkrajší z nich, veliké lillavé chrysantémy, mal nápis: „Nezapomenuteľnej neveste — Ján Chrenko s manželkou“, rychtárov veniec mal nápis: „Spi sladko!“ Ale zo všetkých najkrajší bol veniec magistra Kordáča z Pešti. Bol zo živých bielych ruží. Na bielej hodvabnej stužke stálo veľkými zlatými literami: „Trenčianskej ruži“.

Krem Michalčanov dorukovalo na pohrab skoro celé Záborie. Za truhlou kráčal muž, preblednutý a celý zlomený. Slzy mu vyschly, podopieral ho plačúci syn. Nasledovala bližšia i ďalšia rodina. Chorá matka sa viezla na koči. Zastúpené boly spolky: michalský priemyselný, michalský gazdovský, pohrabný spolok, hasičia zo Záboria a z Michala atď. atď.

My poslali sme veniec so stužkou: „Najlepšej súsede“.

Od pohrabu minulo päť rokov. No, súsed Lobodáš je ešte vždy vdovcom. Darmo sa mu rodina nahúdla, že toľké gazdovstvo nemôže byť bez gazdinej. Ďuro Lobodáš nemôže ženy zabudnúť. Neminie jedna nedeľa, žeby sa nepodíval na cmiter na hrob svojej nebohej. Tam vykladáva, neborák: Vilma, Vilmuška, žena moja dobrá, krásna, prečo si ma opustila?!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.