E-mail (povinné):

Stiahnite si Slávnostný obed a iné rozprávky ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Elena Petrovská:
Vohľady

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

Vohľady

— Uvidím, či sa ja bohatšie ožením a či Matiáš! — hovoril mladý Tobiáš Záhorský, vykrúcajúc si pred starým, opršaným zrkadlom svoje riedke zemanské fúzy, vykrútené do špicata.

— No, no, ty už zase s tým! — ozval sa trhaným, chripľavým hlasom jeho otec zpod pece. Vždy hovorieval: — Keď sa chceš oženiť, nemysli na to, či bude chudobnejšia, či bohatšia, hlavná vec je, aby bola z familie a dobrá gazdiná.

Otec vyšiel z izby a o chvíľu doniesol chlieb, položil ho na stôl a vyšiel zase. Keď sa vrátil, doniesol zelenú širianku s mliekom. Potom vyšiel ešte pre hrnček a nôž.

— A teraz si zajedz, kým dôjdeš, vyhladneš — a vrátil sa na lavicu ku peci, položiac kostnaté, suché ruky na kolená.

Kým syn jedol, neprehovorili slova.

Do izby vstúpil sviatočne oblečený zavalitý chlapec, paholok.

— Prosím ponížene, pán urodzený, už je zapriahnuté — a vyšiel do pitvora.

— Mišo, či máš koberce na kone a pre pána urodzeného — zakričal starý Záhorský, ešte väčšmi sa zajakajúc.

— Mám — odpovedal z pitvora Mišo.

Tobiáš si obliekol krátky zimný kabát a vyšiel.

Otec ho vyprevadil.

— Šťastlive, syn môj! — volal, keď Tobiáš už bol vyskočil na bričku. Mišo pohol a pekné kone letely po hladkej ceste cez Záhorie, potom zabočily na pravo na hradskú, a o chvíľku videl starý zeman už len kúdoľ prachu za synovou bričkou, bystro uháňajúcou do Markovice do Markovských. Že hradská vedie aj ďalej, na to starý Záhorský nemyslel, lebo veď jeho syn dnes aj tak ďalej nepôjde.

— Len či bude shovorčivý — rozmýšľal otec. Veď sa Tobiáš, jeho jediný syn, mohol už koľkorazy oženiť, keby bol býval len trochu vľúdnejší. Ale on bol od malička taký odľud. Kým mu žila matka, — Pán Bôh ju osláv! — ho maznala, lebo bol jedináčik, a jako poriadna zemianka z Očkayovskej famílie nedovolila sa mu baviť so sedliackymi chlapci. Medzi zemianskymi chlapci v Záhorí namal Tóbo, chudák, vrstovníka, nuž najviac len doma sedával. Vše ho išly už mrle zožrať od dlhej chvíle, keď nemal súcej zábavky. Keď vyrástol, dali ho do mesta do polgárky (mešťanky), aby sa maďarsky naučil. Ale prepadol dvarazy, nuž odpadla mu celkom chuť do školy. Nechali ho doma pri gazdovstve. Medzitým žena — už ako Tobiášova matka — ochorela, bývala vždy slabá na žalúdok, a o pár mesiacov zomrela v päťdesiatom roku. Muž veľmi želel za ňou a napriek mnohému nahováraniu rodiny sa neoženil. Sám uznával, že by mu bola potrebná gazdiná do domu, ale oženiť sa nechcel. Varil sám, riadil sám, a syn zase okolo gazdovstva. Jedna žena — istá Fučková — chodievala im prať a rajbať. Ostatné porobil si všetko starý Záhorský sám. Len posledné roky počínaly ho jakosi sily opúšťať, bolo to na neho tej roboty primnoho. Keď ľudia robili z neho posmechy, že si aj na chlieb sám zamiesi, odpovedal vždy hnevivo: „Nuž, a pekári!“ a keď sa z neho smiali, že mu to nepristane krútiť sa okolo ohniska, odpovedal: „No, a kuchári?!“ A o pár rokov si Záhorania už ani predstaviť nevedeli, jako by to bolo, keby u Mártoňov (tak sa volalo do Záhorských podľa starého otca) varila ženská.

Otec a syn boli vždy len doma. Mali málo poľa, málo hory, ale zato dobre gazdovali, aj peniaze odkladali. Mladý Tobiáš mal veľkú záľubu v gazdovstve. Inšie ho málo zaujímalo, ani zábavy, ani dievčence. Ba raz sa bol „zaľúbil“, ako sám hovoril, do pekného dievčaťa Pavlínky Škodovej, horárovej dcéry. Mal vtedy len 19 a chcel si ju vziať za ženu. Ale otec sa na to strašne nahneval. „Chlapčisko, ešte ani na vojne nebolo, dám ja tebe ženby! A ešte takú sedliačku sprostú! Nikdy by som neprivolil, a čo by si bol aj o desať rokov starší. Veď by sa tvoja mať v hrobe obrátila. A kdeže by si býval s ňou? Vari v tejto chajde? Ty, ty, rozum Tóbo! Keď si nagazduješ, dom vystavíš, potom sa žeň, ale s poriadnou, z familie a nie s takou sedliačkou sprostou, aj sedliačkou sprostou!“ — Tóbo bol rozumný chlapec, uznal, že si sedliačku nemôže vziať. Všetci zemani by ho pre ňu znevažovali, a pravda je, nemali by skoro ani kde bývať. Ved Pavlínka sama povedala, že by ona za neho nešla, keď je ona sedliačka. Potom sa vydala za voľákeho horára do Liptova.

Teraz majú Záhorskovci nový pekný dom, aj viac poľa. Tobiáš je už tridsaťročný, ale do tej ženby sa jakosi nemá. Otec už ustáva, už si dáva kravy dojiť cudzej žene, aj varenie sa mu už zunovalo. Rád by bol, keby sa syn oženil. Nech by si trebárs chudobnú vzal, len aby bola z rodu a dobrá gazdiná. Ale Tobiáša nedajbože nakriatnuť. A veď mu už aj núkali staršiu sesternicu od Očkajov, ale Tóbo ju nechcel, že je vraj mrzká. Aj do očú jej to povedal, ten grobian. Skoro sa poplakala, chudera. Blázon. A čože je z tej krásy?! Aj Tóbov otec bol kedysi pekný, švárny mládenec, že sa za ním dievčence len tak obzeraly. A roky sa minuly, a teraz je starý, shrbený, mrzký. Ale od jednoho času myslí Tóbo len na peniaze. Jeho kamarát Jánoš Záhorský, rychtár v Záhorí, už 40-ročný mládenec, má si brať jednu s Dolniakov a dostane vraj s ňou pätnásť tisíc zlatých. Nuž, Tóbo mu veľmi závidí, rád by aj on bohatú dostal. Dívala by sa celá dedina, keby takú bohatú do domu doviedol. A do ich nového domu by veru ani chudobná nepristala. Dosť mu otec hudie, že veď Jánoš tie peniaze nečítal a že dievča je tučné ani sud, akáže to bude gazdiná? Len vždy bude vyspávať. Bude sa tej aj veľmi chceť obracať okolo gazdovstva? A ak má naozaj tie peniaze, bude na ne spoliehať. Ani muža nebude poslúchať. Taká Dolniačka bude iste sebevoľná. Jánoš sa jej vraj sám bojí, len tie peniaze ho vraj vábia. Ale Tóbo vedel, že otec vie o nej len z ľudských klebiet. Veď ju nikto z dediny nevidel, okrem Jánoša, keď bol na Dolniakoch očistom „kone kupovať“. A má i fotografiu od nej, ukázal ju Tóbovi. Vyzerá vraj mladá, tučná je síce, ale driečna. Jánoš sa tiež dal odobrať. Vyviedol všetok statok na dvor, sám si stal do prostriedku a takú fotografiu jej poslal. O tej fotografii počul aj barónov kasnár. Robí na Jánoša žarty, že tá jeho budúca ho na tej fotografii medzi tými volmi a koňami ani nerozozná. Jánoš sa síce zdôveril Tóbovi, že sa kus bojí, či mu ju dajú. Lebo ten jej otec má byť statkár a voľáky veľký horenos. Ale veď Jánoš je tiež nie hocikto a z famílie.

Starý Záhorský sa zrazu prebral z myšlienok. Zima ho zmrvila, keď toľké časy stál za jarného rána na dvore.

— Dnes nebudem variť — myslel si. — Pôjdem do kostola, a keď prídem, prihrejem si kapusty a klobásy si vezmem k nej.

O chvíľu už stúpal v dlhom rade medzi ostatnými ľudmi pomaly s hrubou palicou v ruke a pod pazuchou nesúc spevník, horevŕškom ku bielemu kostolu s drevenou, na červeno natrenou vežou.

*

— Ujec Pišta hovorí, že sa on nazdáva, že dostanem s ňou hneď päť tisíc a ostatné potom — hovoril Tóbo otcovi v nedeľu večer, keď sa bol vrátil z Markoviec.

— Syn môj drahý, veď ja budem rád, ak dostaneš, zišlo by sa ono, zišlo. Aj by sa dlžoba vyplatila, aj prikúpilo by sa voľačo, ale nesháňaj sa už toľko za tým majetkom, radšej hľaď, aby mala dobré srdce, aby bola dobrá gazdiná, dobrej nátury. Radšej sa prezveď, či poslúcha rodičov a či mám povedať tetku.

Tóbo jako by ani nepočul otcove slová, pokračoval: Ja som, sa nazdal, že dostanem hneď aspoň osemtisíc a tuto ani päť je nie isté. Lebo jej tetka má v majetku tiež čiastku, a tá si veru ešte požije. A potom môže sa všeličo stať, a kto vie, komu ešte poručí. Veru tak je to… Keby si to človek dobre nerozvážil, ani by nevedel, do čoho by vliezol… V Mokradí vraj jesto jedna mladá vdova, tá má vraj pätnásť tisíc. Minulého leta bol jej zomrel muž na porážku. Keby som vedel…

— Tóbo, Tóbo, nuž, vdovu by si si vzal?! A ktože je to? —

— Veď keď neviem, ani neviem, aká je. Toľko som počul, že má dvoje detí.

— No, vidíš, ani o nej skoro nič nevieš a pletieš. Ty si vezmi Vilmu a máš pokoj. Len dobré o nej počuť.

— Veď sa budem ešte prezvedať. Dievča sa vidí fajn, len by som si nerád chudobnú na krky zavesil. To by mi ešte bolo treba, aby sa mi Jánoš posmieval. Uvidíme, či on mne bude závideť, a či ja jemu.

— Vieš, Tóbo, dievčencom sa ti to treba zaliečať. Keď ona zbadá, že ju len pre peniaze chceš, veru tá nepôjde za teba. Keby si len nebol taký ohurný, syn môj.

— Zaliečať sa ja veru dievčencom nikdy nebudem. A vari také zaľúbené listy budem vypisovať, ako Jánoš, ten starý blázon! Som nie študent dáky.

— No, no, veď sa to nemusíš hneď pre nič durdiť. Ale pretvárať sa to trochu treba, najmä pred ženskými. Uvidíš, že Jánoš tú z Dolniakov predsa dostane.

— Lenže ak ju dostane, bude tá prekvapená, keď začne pán manžel jedno ráno najprv sluhov lomiť a potom ju.

— Veďže nevrav. On vraví, že jeho žena si bude robiť, čo sama bude chceť, všetko jej nechá po vôli.

— To teraz hovorí. Aj mi listy ukazoval, čo jej písal. Samé mazny, fuj! — a Tobiáš si opovržlive odpľul. — A predo mnou sa, kujon, smeje a hovorí, že je to len taká tučná paripa. Ale že sa jej musí šmajchľovať, keď chce, aby sa do neho zaľúbila. Fuj, nikdy by som tak necigánil!

— Musíš, syn môj, musíš trochu.

— Ale dobre, dobre, len mi daj už pokoj. Ak ma nechce, nech ju tam parom vezme. Vezmem si inú, bohatšiu.

— Veď ti dám pokoj. Nebudem ti už azda dlho tu zavadzať. Pôjdem ta na cintorín, gazduj si sám.

- Vy už zase s tým, otec. Nič vám človek nesmie povedať.

*

— Ľaľa, ktože to len ide k nám na tom koči. A jaké nafintené! — kritizovala hofierka Fučková, keď raz v nedeľu večer dojila u Záhorských kravy so svojou dcérou. Páni neboli doma, boli na krštení v Kopytnom.

— A veď to idú s fary. Ktože to len môže byť?!

— Vidíte tie panie, tetka, Hanka vidíš? — pribehla jedna dievka k Fučkovej a jej dcére. — To sú z Markoviec od Markovských. Poznám ich. Keď som slúžila v Markovciach, chodievali často k našim pánom.

— Čo ty nepovieš, Zuza! — trhla Fučková dievku za ruku. — Veď si náš mladý majú odtiaľ brať.

— Vari Vilmušku?

— Akože!

— Nekričte tak, veď sú tu blízko — ozvala sa Hanka.

— Ježiško, Mária, veď tie idú sem!

— Ale vari… ba veru, naozaj sem idú — šeptala Zuza.

Panie už vchádzali do dvora. Boly tri, dve staršie, tučná a chudá, jedna mladá, iste tá Vilmuška. Mladá a tá staršia chudá držaly slnečník nad sebou, ačkoľvek slnca nebolo vidno. Druhá staršia dáma, tá tučná, držala zavretý čierny slnečník v ruke. Všetky boly bez klobúkov, ako keby boly vyšly len na malú prechádzku.

— Doma sú páni urodzení od Záhorských? — spýtala sa staršia dáma, držiac slnečník nad sebou.

— Dobrý deň vinšujem! — ozvaly sa opýtané naraz.

— Nie sú veru doma, prosím ponížene, ale nech sa zato len páči dnuká — núkala Fučková.

— A kdeže sú?

— Išli, kišasonka (slečinka) moja, do Kopytného na krštenie.

— Aha, do Kanášych, však? — spýtala sa druhá staršia dáma.

— Áno, myslím, že ta. Ale nech sa páči, prosím dnuká! Síce nechali len zadnú izbu otvorenú, ale nech sa páči aspoň ta.

— Poďme, Irma! — povedala chudá obstarná dáma.

Išly za Fučkovou. Dnu ich Fučková nahovorila sadnúť si, „aby nám dáko spánok neodniesly“, a potom šla za dcérou ku dojeniu.

— Matild, ale tu je sedliacky smrad, poďme radšej von — krčila tučná dáma nos.

— Pôjdeme hneď, ale musíme pozreť, ako to tu má, ten čudák.

A stará, chudá dáma pristúpila ku posteli a zodvihla prikrývku. Bolo vidno tučné hlavnice s nečistými bielymi obliečkami.

— Vilma, pozriže sa, jaké má mrzké periny — povedala.

— Nečisté, ale dobré periny. Počkaj tetka, pozreme perinu, či je páperová. — Stiahly prikrývadlo celkom a dvíhaly perinu.

— Ale, čoby to bol páper, veď je ani cent — podotkla tetka.

Stará tučná pani sa zľakane k nim obrátila. — Zakryte chytro posteľ; zdá sa mi, že sa tá žena cez oblok dívala.

— Jaj, tetka, chytro! — volala Vilma.

V okamžení urovnaly perinu, zakryly posteľ a braly sa von.

Fučková stihla sa za ten čas vrátiť do blízkej maštale a tvárila sa tak, ako by sa nebola pohla s miesta.

Dámy zastaly na podstení pred pitvorom. Ale tetka vrátila sa nerada do pitvora a probovala otvoriť prednú izbu. Šťukala kľučkou nadarmo. — Zamknuté — riekla sklamane.

— Tetuška, veď tá žena sa ani neobzre, oblokom vidíme — a hneď prebehla podstením ku obloku, priložila tvár k obločnej table a dívala sa dnu. Tetka spravila to isté pri druhom obloku.

— Kanapa pekná, dve postele, obrazy voľáke — hovorila tetka, neodtŕhajúc tváre od skla, — aj kredenc má, dívajme sa, ale či má niečo v ňom. Ty nevidíš, Vilma?

— Nevidím dobre. Ale má tam poháre, má, ale jakoby, málo, jeden, dva… šesť ich je všetkých dohromady.

— Ej, ha!

— Veď mu Vilma donesie — ozvala sa tučná pani.

— Donesiem, mama, ale musím vedeť, či nie dákemu bedárovi, ktorý by si ma len preto bral, aby si dlžoby poplatil.

— Čo tak rozprávaš, Vilma, vieš, že bol báči v grundbuchu a videl, že má dom aj pole čisté.

— Poďme!

Tetka odstúpila od obloka, pozrela prísne na široký, okolo maštáľ slamou potrúsený dvor a oči zastavily sa jej na veľkom valaskom psovi; mal krásnu bielu srsť ako vlnu, stál pod schodami vedúcimi na šopu a hľadel celkom tak prísne na ňu, jako ona na neho.

Tetka obrátila sa k Vilme:

— Vilmuška, pozriže, jakého psiska chovajú. Načo je to? Nemohol by brava vychovať z toho, čo ten zožerie? Nepoviem držať si mopslíka, ale takúto ohavu!

Bundáš, ako by bol porozumel, čo na neho vravela, zavrčal dutým hlasom.

— Vari rozumieš, čo o tebe hovoríme? — zasmiala sa Vilma, udvihla si šaty a viedla dámy do maštale.

— Prišly sme vám pomáhať — prihovorila sa Fučkovej.

— A či by vedeli, kišasonka (slečna)?

— No, pusťteže ma, či budem vedeť.

Fučková stala so stolčeka, podala slečne šechtár a dívala sa na ňu.

Vilma začala dojiť.

— Ale, veď nemá mlieka.

— No, veď je už vydojená, veru nenadoja už mnoho.

— A koľko mlieka dáva táto krava?

— Nech sa páči pozreť — a ukázala v šechtári.

— A koľkože máte kráv?

— Šesť — ozvala sa tetka, ktorá ich už bola prečítala.

— Ale jedna je jalová — opravovala Fučková.

Vilma vstala so stolčeka a obzrela si kravy po jednej.

Potom riekla k matke maďarsky:

— Mama, poďmeže pozreť do humna, čo má tam.

— Najprv obzreme zahradu — povedala tetka.

Už som obzrela. Nemá tam nič poriadneho, len búdky na vtáčky.

— No, to je dobrá myšlienka — riekla matka po slovensky — aspoň nemá húseníc.

Vilma zavolala na Fučkovú:

— A koľko mlieka predajú pán Záhorský za mesiac?

— Za mesiac neviem, ale každý deň vezie sa do mesta tridsaťštyri-tridsaťpäť litrov.

Vilma začala zase maďarsky ku tetke:

— To je tridsaťkráť po tridsaťpäť, to je tisícpäťdesiat litrov, povedzme čo len po 10 krajciarov, činí do mesiaca stopäť zlatých. No, to je veru dobrý dôchodok. Len či mu aj inšie tak donáša?

Daly sa viesť Fučkovej ku humnám (stodolám).

— No, s Bohom! my už ideme — volaly — tadiaľto cez dvor.

— Dobrého zdravia vinšujem! A kamže ráčia? ak sa smiem spýtať.

— Na faru ideme, sme tam na návšteve — odpovedala tučná pani. — Veď je to Záhorských humno tamto?

— Áno, prosím, aj to druhé.

— Mama, nemala si jej povedať, kam ideme, nemusí všetko vedeť.

— A čo by som nepovedala, keď sa spytuje? Len ma ty neuč všetko!

Pri humnách našly deti baviace sa na „naháňanku“. Naháňaly sa iba väčšie, malé stály alebo sedely okolo humna a žmurily jedným očkom, lebo jarné slnko ostro pálilo. Ako dámy prišly k humnám, deti sa zmiatly, prestaly sa baviť, niektoré sa rozutekaly.

Tetka a Vilma kukaly so všetkých strán do humán, a keď sa presvedčily, že je tam zbožia nadostač, vracaly sa dosť spokojné s revísiou na faru.

— Nuž, poriadok je veru nie najlepší, ani Záhorský je nie práve človek na zaľúbenie. Mne je aspoň dosť protivný — ozvala sa Vilma po dlhšej prestávke. — Musím si ešte rozmysleť, či mám za neho ísť a či nie. On je síce do mňa celý zbláznený, ale ja veru nie.

— Hja, dcéra moja, už si sa sľúbila, nesmieme ho za nosom vodiť.

— O to by bolo najmenej — povedala tetka. — Keby si ho naozaj nechcela, nuž, mu jednoducho ukážeme dvere. Ale prečo by si ho nechcela, veď sme sa dnes presvedčily, že je on nie taká zlá partia. Len musíš hľadeť, aby si ty bola paňou v dome, a potom už bude poriadok, lebo toho tam veru nieto. A myslíš si, Vilma, že sa ty lepšie vydáš, čo aj máš tie štyri tisícky? Horkýže. Ja som mala desať tisíc a nevydala som sa, keď som si preberala. Máš už dvadsaťštyri rokov, treba sa ti vydať. A lump je nie, nuž, buď rada. Len mu svoje peniaze do rúk nedaj, čo by ťa jako prosil, lebo potom by ťa už tak nerešpektovali, mali by ťa v hrsti.

— No, to už veru neurobím, že by som im len krajciar dala zo svojich.

— Veď tak moja. Človek nevie, čo sa všetko môže stať. Nech by si tak vdovou zostala, aby si mala niečo istého v rukách.

— A polovicu domu musí dať na mňa prepísať.

*

U Markovských sedia pri olevrante: domáci: slečna Vilma, teta Irma a flegmatická domáca pani, a hosť: pán Tobiáš Záhorský.

Teta Irma je veľmi ľúbezná ku všetkým, ale menovite k pánu Záhorskému obracia chudú, zapudrovanú tvár, zdobenú roztomilým úsmevom.

Ale nadarmo sa usmieva, Tobiáša to nepohne. Ten sedí s prísnou tvárou a zapaľuje si cigaretu, nepýtajúc si ani od dám dovolenie ku fajčeniu v izbe.

— Pán Záhorský, prosím ich, nech povedia, či si oni našu Vilmušku z lásky berú? — spýtala sa, ačkoľvek bola istá, že je Tóbo až po uši zaľúbený.

— Či z lásky? — a Tóbo vyvalil na čudnú dámu svoje chladné, sivé okále, ale pri tom sa rozosmial.

— Veď som vari nie blázon?! Ako sa ma len môžu niečo takého spýtať?!

Vilma sa chytila stola, aby nespadla, a vyvalila sa na stoličku. Matka Vilmina sa začerveňala a vyšla von. Ale tetka priskočila chytro k na smrť zbľadnutej Vilme.

— Vilma mrie, Ježiši! — Začala ju kropiť vodou z pohára.

Záhorský servítom postieral kvapky vody s Vilminho čela.

Dievča prišlo o chvíľku k sebe a s výčitkou zahľadelo sa na tetku, jako by chcelo povedať: „Ach, teta, čo si ma mala oblievať?!“

Záhorský podal vzkriesenej servít, aby sa poutierala a spýtal sa súcitne:

— A čo sa im stalo, kišasonka (slečna)? Vari sú na srdce chybná?

Vilma podívala sa naň vyčítave a začervenala sa.

— Neboja sa, na srdce jej je nie nič — odpovedala miesto Vilmy tetka. Ale pre nich zamdlela, pre nich, pán Záhorský.

— Pre mňa?

— Nuž a nevedia, jako ju urazili, oni, oni. Mohli by si všetkých desať prstov oblízať, že dostanú takýto klenot za ženu. A takto jej povedať do očú, že si ju neberú z lásky! Jaj, pán Záhorský, nech odpustia, ale veru oni naskrze nemajú panského chovania. A z čohože si ju chcú vzať, keď nie z lásky, nech povedia — dodievala prísna tetka do chudáka Tóba.

Matka vnišla dnu.

— Ale prosím ich, čože sa tak pajedia?! Veď predsa vidia, že som nie chlapec ani študent, aby som sa zaľuboval. Keď som mal osemnásť rokov, nuž, vtedy som bol zaľúbený, ale teraz; v tridsiatom sa vari len nebudem blazneť!

— Nuž, ale prečo si ju chcú vlastne vziať? ozvala sa konečne i matka.

— Hm, hm. Nuž, preto, lebo otec chce, aby som sa oženil. A sám vidím, že potrebujem gazdinú do domu. Teraz sa aj Vilma ozvala.

— Vedia, keď nepotrebujú inšie, jako gazdinú, ja im poradím našu starú hofierku. Tá im bude dobrá, ale ja nie!

— Kišasonka, veď nech sa hneď nehnevajú! Ale ja chcem mať aj ženu, a chcem, aby bola z famílie a driečna.

— Ale jesto aj druhé z famílie a driečne, nuž, prečože chcú akurát našu Vilmu? — spýtala sa tetka podráždene.

— Nuž, keď chcú vedieť pravdu, aj preto, lebo sa ufám, že je nie chudobná, a mne sa veru peniaze zídu.

Vilma zvolala rozčulene:

— Keby som bola vedela, že ma neberú z lásky, nikdy by som sa nebola s nimi shovárala.

— Ale, kišasonka, nuž, a oni idú z lásky za mňa? Čo majú robiť komedie! Vari som sa nedozvedel, že boli minulú nedeľu u mňa všetko prezerať, od postele až po humná. Nuž, či to bolo z lásky?

Tetka sa trhla, ani čo by jej bol niekto chladnej vody za chrbát nalial.

— To je cigáňstvo! My sme boly na prechádzke a chceli sme aj ich zavolať. Keď neboli doma, nuž, sme sa dvorom prešly.

— Ale, ale, prosím ich, nuž, a načože moje periny ťažkali, či sú páperové; načo mi oblokom do izby kukali! Načože išli také vyparádené do maštale?! Vari boli na kravy zvedavé? Načo kukali do humna?! Nuž, či to bolo z lásky?!… Ale aby si nemysleli. Ja sa na to nehnevám, veď musia vedeť za koho sa vydávajú. Veď človek musí mať rozum; dnes sú zlé časy, kto sa chce ženiť alebo vydávať, musí hľadeť na zadné kolesá.

— Ale mi je veľmi ľúto, pán Záhorský, — povedala Vilma — že sa tak vyslovili. Veľmi ma to mrzí.

- No, nech odpustia, kišasonka, veď viem, že so ženskými treba fajne, aj môj otec mi to hovorievajú. Ale keď ja som im to už raz taký, s mosta do prosta.

— Pán Záhorský, ale manželstvo bez lásky nestojí nič — riekla tetka.

— Ale ja myslím, to láska už potom príde, len aby sa mohli vystáť. A keď sú poriadni ľudia, nuž sa znesú — mudroval Záhorský.

— Nuž, veď trochu by aj mali pravdu, — prisviedčala matka, — ale keď je to z lásky, nuž, je to predsa len inakšie.

— Veď ja nehovorím, že, kto sa žení, nesmie byť zaľúbený, ba je to vždycky lepšie, ale človek nesmie rozum potratiť.

— No, nech je jakokoľvek, ale to je nie pekne od nich, pán Záhorský, že ich nepriviedlo k nám srdce, ale… nech sa nehnevajú, keď im to doprosta poviem… ale špekulácia.

— No, už čo sa toho týka, nech si nemyslia, že som na tých pár groší odkázaný. A keby sa mi Vilmuška nepáčila, či by som teraz tu sedel?! Veď je dievčat dosť, aj bohatšie jesto. Ja už za to nemôžem, že sa akurát na nich kapricírujem.

— No, to sú už inakšie reči. Lebo, nech mi veria, pán Záhorský, nech by boli ďalej tak hovorili, jako začali, boli by sme sa chytro rozišli. Ale takto sa mi páčia.

— Vilmuške by sa bolo aj dosiaľ dosť šťastia triafalo, ale my sme vždy hľadely, aby bol človek poriadny a z famílie. Lebo ona je veru dievča hrdé, nie z tých, čo sa hneď za hocikým bláznejú, len nech na ne pozre.

*

Keď Tobiáš večer od Markovských odchádzal a Vilma ho vyprevádzala, hovoril:

— Vilmuška, vieš, ten kanap z prednej izby dám ešte zajtrá obtiahnuť.

— Dobre, Tóbo môj, ale zišlo by sa aj izbu premaľovať. Nedal by si, prosím ťa?

— No, dám, keď tak chceš. Aj rámy na oblokoch dám prefarbiť.

— Rámy môžu zostať aj tak, veď donesiem záclony, nuž, sa tým zakryjú. Len inšie, prosím ťa, aby bolo v poriadku.

— A, Vilmuška moja, prvé ohlášky môžu byť na druhú nedeľu?

— Ale môžu, čo by nemohly. Nech sú čím včaššie — usmievala sa smierená Vilma na verande.

Medzitým hovorila tetka dnu v izbe ku svojej sestre: — A predsa je to fajn človek, Matild, kus ohurný, ale úprimný a pozerá na zadné kolesá. Azda už len budú spolu šťastní.




Elena Petrovská

— autorka čŕt a krátkych próz, sestra Petra Kompiša, vlastným menom Božena Okrucká Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.