E-mail (povinné):

Stiahnite si Slávnostný obed a iné rozprávky ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Elena Petrovská:
Pokútnica

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Jana Kyseľová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 27 čitateľov


 

Pokútnica

Viete deti, čo je pokútnica? Nie, strýčko. — No, rozpoviem vám, lebo ty, Zuzka, čo chvíľa sa vydáš, Janko, Miško budú sa ženiť, zíde sa vám toto poučenie, ako kus chleba. — Pokútnicu za mojich mladých čias — a isteže aj od dávna, nazývali takú ženskú, ktorá ani po smrti nemala v hrobe pokoja, chodievala do rodného domu „pokutovať“, to jest trpeť pokutu, robiť domácim protiveň a sebe tiež. Pokútnica vracala sa tedy domov a musela sa vracať preto, že ju ťažil dáky v živote vykonaný hriech. Tu ju potom vídavali buďto na rebríku, ako čaká, že dakto popri nej pôjde a ona ho na bok sotí, alebo ako stála pri maštalných dverách, videla ju slúžka, keď kravy dojila na mraku, alebo obchádzala humno a zmizla v plevinci. Takéto boly pokútnice. Ale boly aj inakšie. — Z týchto inakších poznal som jednu a jedno-druhé vám o nej rozpoviem.

*

Znáte mestečko Lipovany pri Váhu, pri hradskej, ktorá vedie zo Záhoria, až do Trnavy? Teraz je v Lipovanoch hodná železničná stanica so živou premávkou, vyvážajú odtiaľ to, čím horné Slovensko od mnoho tisíc liet oplývalo, totiž skalie, lebo u nás, hľa, je koreň vode a konec chlebu. Ačkoľvek to o Lipovanoch pred 40 rokmi nebolo možno riecť, lebo Lipovanci boli pričinliví, dobrí kupci, dobrí furmani a dobrí gazdovia. Obzvlášte Martin Makovník, ktorý už v tej dobe mal pekný, z tehál murovaný, dom, izby sklepené, osobitnú kuchyňu a od hradskej nad oblokmi cifrované prôčelie. V prostriedku prôčelia boly, dve litery „M. 1860. M.“ — keď som sa ho raz, ešte ako chlapec, spytoval, čo tie znaky, znamenajú, chytil ma Makovník za ruku a vysvetľoval mi: — To predné, to je Martin a to zadné, to je Makovník, — a hrdo sa vypnúc, doložil: — To som ja.

Makovník mal rozsiahly dvor s mnohými čeľadíncami, maštaľmi, kôľňami i veľkou sypárňou. Bolo mu aj treba. Bol on totiž veľkým furmanom, držiaval 18-20 párov koní, k tomu potrebných paholkov a chodieval na svojich vozoch do Prešporka, do Viedne i Pešti. Z našich strán vyvážal slaninu, bryndzu, zbožie a drevený riad, a z miest dovážal kupcom rozličné tovary v bednách, sudoch a vreciach. Kupci aj zo štyroch stolíc posielavali od neho peniaze na splátky svojím dodávateľom. Makovník vyplácaval, inkassúval, a jeho pugillár, ktorý nosieval vždy dobre opatrený v kamizoli pod ľavou pazuchou, obsahoval často toľký groš, za ktorý by bol nejeden zemský pán vďačne zo svojej kúrie vystúpil.

Keď si Makovník svoje veci vo veľmeste, na pr. vo Viedni pokonal, nikdy nezabudol doniesť žene, ale obzvlášte dcére Judke dáky dar. Tak jej raz doniesol peknú kažmírovú šatku s kvetami, „čo len tak na človeka hľadely“, alebo zlatohlavu na prusľak, alebo prstenček so zeleným očkom, krásne zlaté zaušnice, červené korale atď. A rozumie sa, temer bez výnimky aj cukríkov hodný balík.

A Judka to aj zaslúžila. Bola ona dievčatko pekne urastené, biela v tvári, neohorela od slnka na poli, s jemnými rúčkami, lebo neotlačila si ich ťažkou motykou, ani jej nestvrdly pri plení záhrady. Bola ona vtedy, keď som ju po prvý raz videl, asi sedemnásť ročná. Už vtedy upozorňovaly starostlivé a rozvažité mamičky svojich na ženenie súcich synkov, že tak alebo onak, že tá Judka Makovníkovie, pristala by do nášho domu, že by Jankova, Miškova mamka k nej, ako k neveste, chytro privykla, že veď, hľa, nieto horšieho ako nevesta o jednej sukni, také ničponiny že sú najväčšie horenosy a že také bohatšie skôr vedia s grošom zachodiť, lebo že od malička boly k tomu priučené. Nuž, nejeden šuhaj počal sa už okolo Judky obšmietať. Ale čože? — Judka si ešte mohla spievať, ako sa o luteránskych rozpráva: „Což můj Bůh chce, to se vždy staň“, ale mala času na rozmýšľanie. Ináč je to s dievčinou svobodnou do 25-ho roku, tá si nôti: „K Bohu patřím doufanlivě“, alebo keď sa už blíži tridsiatke, keď už zamyslene mrnká:

„Rozhněval se můj milý Pán“, alebo konečne, keď už po tridsiatom roku, vzdychá: „Takliž dlouho, můj Pane, na mne se nerozpomínáš?“ Judke nebolo náhlo, také dievča aj pod korytom nájdu.

Prišiel ináče hodný šuhaj Ďurko Prašivý z Ulice, a tak bolo vyrozumeť z jeho reči, že — keby Judka mala úprimnosť — a — že keby jej rodičia nehľadeli inde — že by on — mal úmysel, — že jeho mamka — čo raz idú do kostola — vždy hľadia do tej lavice — a že si to už aj tak umienili, — že by to tak malo byť, — že je to najlepšie, keď sa dievča v tej istej dedine vydá, — že je u nich vždy ako v kostole, — že jeho otecko aj paholka odohnali, — keď sa veľmi dušil. — Konečne Makovník stratil trpelivosť: — Veď že už vypľuj, Ďurko, čo chceš, vari by si pristal našu Judku za ženu? — Ďurko, červený ako pivonia, pološeptom, kývnul, že hej. Rodičia pozreli na Judku, ale tá sa rozchichotala, že vraj: — ja som bola vždy čistá ako list, a keby som sa za neho vydala, bola by som prašivou. — Ďurkovi sa zaleskly oči, ovisla mu spodná pera, po chvíli sa vytratil domov a od tých čias, keď mal ísť popred Makovníkovcov, radšej šiel po záhumní. Podobne sa povodilo i Mrcôňovi, Hlavajovi, Revajovi, Hluchaňovi a Rapošovi. To neboly mená pre Judku.

O dva roky osmelil sa Ondriš Nádherný. Meno by bolo pekné, aj majetok slušný, ale Judka aj tohto ľahko odpravila, a ešte len zo dverí vychádzal, už si začala spievať:

„Hej, mala som frajera
všelijakej krásy:
škuľavý, čaptavý,
kučeravé vlasy.“

Lebo veru tú pesničku ako by boli naň skladali.

Jeden ju pýtal štyri razy, volal sa Janko Vojvoda, poriadny šuhaj, dobre sa opatroval, ale bol kedysi u Makovníkov paholkom, nuž to bola jeho kanonická chyba.

Konečne sa natrafil jeden, ktorý sa Judke zapáčil. Volal sa Štefan Debnár Zápotočný, býval za potokom. Lipovanci síce svoj jarček volali len z pýchy potokom, lebo by ho bol mohol dlaňou zastaviť, ale Makovníčka začala zemepisné položenie Debnárovho domu uvažovať, že hľa, — keby len toho potoka nebolo medzi nami, lebo že v zime zamŕza a býva tam klzko a v lete v čas búrky že sa rozvodní? Veď aj nedávno, pred siedmimi rokmi, sa bez pochyby ich sliepka tam utopila, lebo ju až do tmy hľadali a nikde ju nenašli.“ Debnár si pomyslel: „Kto nemá chuti, ľahko vykrúti,“ pekne sa porúčal a šiel domov.

Prišiel aj Paľo Drobniak z horného konca. Makovníkovci by mu boli Judku aj sľúbili, lebo Drobniakovci boli ľudia vážni, gazdovia dobrí, a Paľko, keď sedel na koni, vyzeral ako víťaz Baláž z povesti, ale v dedine sa povrávalo, že u Drobniakov skoro do každého jedla dávajú papriku, nuž toho sa báli. A keď sa spýtali doma Judky, že či by šla, nuž tá ani počuť nechcela o tom, že by jej vraj oči vytiekly od tej papriky. A tak darmo sa ustával Paľko Drobniak na tretí deň po odpoveď, matka i dcéra (otec bol práve na cestách) odpovedaly mu, že vlastne vydaj Judkin ani tak vážne nemyslely, že v takých vážnych veciach sa netreba prenáhliť, že sa Judke už triafalo šťastie i do Brezovice i inam, ale že veď vari ešte neumreme, že je život dlhý atď. Paľko nebol taký sprostý, že by nebol vyrozumel, že mu Judku nechcú dať, zvrtol sa na opätku, povedal: — Dobre sa majte — a o chvíľu rozliehal sa jeho mohutný hlas dolu dedinou:

„Keď ty mňa, dievčatko, nechceš,
hľadaj si milého, kde chceš;
ja si len za vrštek zajdem,
hneď si ja dievčatko najdem.“

Minul zase rok, snáď aj dva. Prišiel do Lipovian mladý kolár Kladivo, driečny a sveta zkúsený, zariadil si dielňu, a za pár týždňov mal plné ruky práce. Dovážali mu Lipovanci vozy, pluhy, fúriky, káry na reparáciu, i učňa mu doviedli hneď v prvý týždeň. Rozumie sa, že Makovník potešil sa, že svoj vozársky riad odteraz nebude museť dávať robiť a opravovať v Jakubovanoch, obci ležiacej v bok od Lipovian, až kdesi pod horou. Hneď objednal u Kladivu tri vozy. Vozy sa spravily, v poriadku odovzdaly; pri porátaní ponúkli mladého majstra šunkou a pohárom vína. Kladivo vedel veľmi príjemne rozprávať o svojich zkúsenostiach, lebo bol človek vandrovaný. Bolo to práve pred veľkonočnými sviatkami, on si za povinnosť držal ísť Judku na veľkonočný pondelok okúpať. Bolo tam viacej mládencov, ale Kladivo vynikal zpomedzi všetkých, ako karafiát medzi lístim. Nie div, že sa Judka pri ňom dobre cítila. Celý dom bol plný smiechu.

Po Veľkej Noci prišli Turíce, a tu ráno pred Makovníkovie oblokmi stál postavený máj, na žrdi pekne hobľovanej, dvojakou farbou cifrovanej, pätnásť metrov vysokej, so zeleným smrečkom na vrchu. Judka sa ani nespytovala, od koho je máj, ale v kostole pozrela aj sedem ráz na chór, kde Kladivo sedel. Tak prišiel majáles. Pred majálesom prišla hofierka Makovníkovie spýtať sa, či by pán majser nevsadili vytrhnutú nôžku do stoličky, ale že prosia hneď, že počká na ňu. Kladivo síce vedel, že je to práca, pre stolára, ale že to bolo od Makovníkov, hneď sa chytil do práce, a aby hofierke nebol dlhý čas, spytuje sa jej:

— Akože ste nôžku vyrazili?

— Ale Judka ukazovali panej akýsi novotný tanec, nuž pri tom ju zlomili.

— A či Judka pekne tancuje? — vyzvedal sa majster.

— Jaj, keby ich videli, tak jej idú nožičky, ako ciha.

— No a či je taká aj do roboty?

— To, pán majster, veru neviem povedať — lebo ja ta zriedka chodievam, len keď ma zavolajú, ale tancovať, to je radosť!

— A pri kuchyni mamke tiež dobre pomáha, čo?

— Veď tam netreba, to si pani Makovníčka so slúžkami sami zaobídu. Ale šikovnosť má to dievča čertovskú.

— A v čom sú už taká šikovná?

— Nuž v tanci. Tak ukladá nožičky, ako srnka.

Za chvíľku bola nôžka vsadená, hofierka odišla. Na majáles, trochu už pod večer, prišiel aj Kladivo. Judka práve sedela, a on čisto oblečený, prišiel ju pojať do tanca. Hofierka mala pravdu. Judka tancovala ako páper. On bol tiež tanečník do radu, nuž im to šlo, že ľudia išli oči na nich nechať. Večer odprevádzal Kladivo Judku z hory domov a rozcítený povedal jej, že sa mu ona veru páči, a že ak mu bude Pán Bôh tak ďalej pomáhať, že by si prial práve také dievča za ženu, ako je ona.

— A prečo len takú, prečo nie akurát mňa? — spýtala sa ticho Judka.

— A šli by Ste za chudobného remeslníka?

— Nuž ja by som šla, len čo mamka a otecko povedia.

— Keď sme už pritom, Judka, prosím vás, prezveďte sa u mamičky a otecka.

Rozišli sa.

— Kde si bola toľké časy a s kým si sa to pred domom lúčila? — vyzvedala sa Makovníčka dnu vkročivšej dcéry.

— Kladivo ma odprevádzal.

— A čo ten tak za tebou lipne, vari ťa chce vziať?

— Ale čoby! Voľačo síce rozprával, ale že sa bojí.

— Čože sa bojí?

— Nuž, že si my vysoko rúbame, že by som za remeselníka nešla, že by ste ma ani nedali.

— Ako že to on môže vedeť, za koho by sme ťa dali a za koho nie?

— Hm, človek vyzerá spôsobný, ale keď len nedávno sem prišiel, nuž by sme sa obmýšľali len tak voslep skočiť. Nuž, a ty či by si ho mohla vystáť?

Judka zostala jako ruža.

— Nuž — ja nuž — áno, mamička. On vie tak pekne diškurovať.

— Veď diškurovať vie, to aj ja uznám aj pozdraví sa človeku úctive, až milá vec. Ale tí remeselníci bývajú všelijakí. Na vandrovke sa od zlých kamarátov len pokazia.

— A? mamička, tento je veľmi poriadny. Veď on je predsa najhodnejší z našich mládencov. Aj tancuje sa s ním tak dobre.

— Hja, dcéra moja, to je nie dosť, z toho nevyžijete. Ale ani nevieme, odkiaľ ho sem vietor dovial. Za hocikoho by som si sa ťa nechcela zadrhnúť. Ale počkaj, poradím sa s otcom. Ten ustavične chodí po furmankách, ako Marek po pekle, možno vie, odkiaľ sa Kladivo sem dostal. — S tým odišla Makovníčka do komory, kde sa Makovník preobliekal zo sviatočných šiat do všedných.

— Počuješ, starý, odkiaľ pochádza kolár Kladivo?

— Neviem, ale počkajže, poznám pri Trenčíne jedného krčmára, ten — tak sa mi vidí — sa volá Kladivo, iba ak by tento kolár bol jeho syn. — Ten krčmár je zámožný človek. Ale prečo sa ma to spytuješ?

— Nuž, hľa, teraz Kladivo odprevádzal našu Judku až pred dom. Len som sa jej tak nevdojak spýtala, či sa jej, reku, nepopáčil, keď s ňou dnes toľko tancoval, a tu sa ti mi dievča zapáli ani plameň, a vidím, že je doňho už celá zbláznená. A dnes sa jej spytoval, či by šla za remeselníka, aby sa spýtala rodičov, a čo ja viem, čo jej všetko povravel. Nuž, reku, ty ustavične chodíš svetom, možno, že poznáš jeho famíliu.

— Poznať nepoznám, ale ak treba, môžem sa hneď aj jeho samého spýtať, odkiaľ je; no a potom sa už ľahko prezvieme, z akého je hniezda.

— Choď, starký môj, choď k nemu, aby sa naša Judka darmo s ním nepašmala.

Na druhý deň ráno sobral sa Makovník ku kolárovi. Kladivo práve vsádzal oje do vozíka.

— Dobré ráno, pán majster.

— Ďakujem pekne. Vitajte u nás, pán Makovník. Ako ste spočívali?

— Ďakujem za opýtanie. Chválabohu, dobre spávam.

— Čo porábate, pán majster?

— Hľa, dorábam vozík.

— Ozaj, či máte mnoho roboty, lebo aj ja mám pre vás prácu?

— A čo takého?

— Furmanské vozy mi treba poreparovať. Ale ešte mám čosi. Videl som vám ja nedávno v Prešporku furmanský voz, môžem povedať, veľmi šikovný.

— Aký? — spýta sa živo Kladivo.

— Nuž spodok ako na obyčajných vozoch, ale boky rovné, tak, že akurát vmestily by sa doň tri bedny po polsiahe zdlžky.

— Musel by ho človek videť, keby ho mal dobre spraviť.

— Počkajte, pán majster, len si dorobte svoje oje, ja sám ho, za ten čas kriedou na stole nakreslím. Ozaj máte hodne jasenového dreva?

— Najde sa, ale by sa aj viacej zišlo. No, ale taký počiatočník, ako ja, nemôže vstrčiť do materiálu dvesto-tristo zlatých.

— Ale by ste to veru potrebovali. — Môžu vám rodičia pomôcť. Veď ste vy, však, syn Kladivu z Javorníka pri Trenčíne? No, a to je majetný človek.

— Z Javorníka? Toho veru ani neznám. Ja som z Brezovice, a môj otec, chudák, už umrel.

— A matka vám žije?

— Chvalabohu žije, ale má sama so sebou dosť starostí. Bolo nás pätoro detí, ja som najstarší; najmladší je dvanásťročný. Ako skončí o pár týždňov školu, vezmem si ho za učňa. — Dve sestry slúžia, a mladší brat s mamkou gazduje. Nuž, pravda, čo máme, je len škvarôčka, ale ak dá Boh zdravia, keď brat dorastie, oženíme ho a ja mamku vezmem k sebe.

— Veru je to kumšt a starosť vychovať toľké deti z malého gazdovstva.

— Veru kumšt — vzdychne si Kladivo — veru sme sa aj zadĺžili, ale azda Pán Bôh pomóže vyhádzať sa. Ťažko je to, ťažko, práce by sa mi triafalo, na riad som sa vytrovil a na materiál, hľa, nemám.

Makovník sa o chvíľu vyhovoril, že musí ísť domov čosi pozreť, že príde druhý raz, a ponáhľal sa domov. — Makovníčka ho už vo dverách stretla:

— No, čože?

— Ale, to ti je všivač. V Brezovici majú vraj voľáku škvarku zeme, ale dlhu iste viac, ako je to hodno, detí ako červených myší. Kolár je najstarší a ledvaže sa zohrial, už si chce vziať brata a mater na krk. Akživ k ničomu nepríde.

— Nuž, tedy je nič.

— Akože môže byť, za žobráka nevydám Judku.

V tom sa ohlási Judka celá zronená.

— Nuž, veď vy máte pekné gazdovstvo, dostala by som pár tisíc, a bol by bohatý.

— To by nám ešte bolo treba. Také ničobidlo keď dostane groš do ruky, spustí sa práce. Z teplého do chladného sa zle privyká. Veď sa ešte dačo lepšieho trafí.

Judka sa odvrátila a utrela si oči. V ten deň bolo u Makovníkov veľmi ticho.

Ešte v ten deň pod večer prišiel Kladivo do Makovníkov, že sa chce s Makovníkom o novotnom voze poradiť. Makovník bol síce na Hôrke, ale Kladivovi to bolo tým vítanejšie. Myslel si, že sa bude môcť s Judkou shovárať. Vošiel do izby. Judka si práve zásterku žehlila.

— Dobrý večer, Juduška.

— Dobrý večer. — Žehlila ďalej.

— Či vás nebolia nohy po včerajšej zábave?

— Nie. — Nepozdvihla očú k nemu.

— Čože ste taká smutná?

— Nie som smutná.

— Ale ba ste smutná. Vari sa na mňa hneváte?

— Ale dajte mi pokoj, už je z toho nič.

— Z čoho?

— Nuž z toho, čo sme sa včera shovárali.

— Aha, a prečo, Juduška?

— Nuž, otecko sa o vás prezvedeli, že nemáte nič, že si chcete vziať ešte aj matku na krk aj brata — aj dlžoby že máte.

— Tedy ták? Hm, hm. Nuž ale, Juduška, veď ja nemám príčiny hanbiť sa ani za matku, ani za bratov a sestry, ani za dlžoby. Mám dve zdravé ruky a chuť do práce, snáď je to toľko hodno, ako váš majetok. Ä ja som sa veru nazdal, že sa váš otecko u mňa dnes z dobrého srdca vypytoval. Nuž, ale, poručeno Bohu, už som všeličo preniesol, prenesiem aj toto. A vy, Juduška, rozumie sa, ste tiež spokojná, keď sa s kratšej cesty vrátime?

— Nuž — viete — ja — ja som nie naučená na psotu.

— No tedy, porúčam sa — dokončil Kladivo, plesol dvermi a šiel preč.

O týždeň oddával Kladivo pluh u Gajdošov. Tam ho zdržali na večeru. Gajdošovie Marienka obsluhovala, ba i večeru vraj sama prichystala. Kladivo videl, aká je milá, poslušná, pracovitá, nuž nevedel ani, ako sa to stalo, že nemohol ani spávať, kým si ju nevypýtal. Na Judku celkom zabudnul. Vzal si Marienku od Gajdošov a bol s ňou šťastný. Nedávno, keď som bol v Lipovanoch, som ich navštívil Veľmi dobre sa im vodí a majú sa radi.

*

Prešly zase tri alebo aj štyri roky. Judka Makovníkovie sa už blížila k tretej desiatke a predsa si ešte nemohla muža vybrať.

— Ale načože by sa mala aj vydávať? Veď ona má z čoho žiť, nemusí sa s nikým o dedictvo deliť, všetko len jej zostane. Najlepšie jej bude, keď sa nevydá, lebo má sa vydať zle, radšej nič, veď je starým pannám tiež dobre.

Takto tešievala sa Judka, keď videla, že sa už nik nehlási o ňu. Jej vrstovníci a pytači, všetko sa už poženilo. — Jedného dňa vrátila sa Judka celá uplakaná s muziky domov, lebo celú noc iba petržlen predávala. A od tých čias na muziky vôbec nechodila.

Po čase začalo byť rodičom toho staro-panenského potešenia už dosť, a keď sa raz Makovník vrátil z Pešti domov, povedal svojej žene:

— Žena moja, to naše dievča sa už raz musí vydať, takto na posmech sveta to nemôže zostať. Všade sa ma známi vypytujú, za kým je moja dcéra vydatá, a ja vždy musím povedať, že je ešte len v parte. Musíme sa dáko postarať o ňu.

— Veru, ja už dávno o tom premýšľam, a tak ma to trápi, ani ti neviem vypovedať, ale som nechcela pred tebou spomínať, aby si sa nenahneval. — Dievča už celé zbiednelo, a prosím ťa, včera rozhrýzala orech, nuž ti jej predný zub vypadol, tak ju to pošpatilo. — Vieš čo, muž môj, Jano Vojvoda sa ešte neoženil, keď ju toľko raz pýtal, kto vie, či by nebol rád, keby sme mu ju dali. Nože ho ty hľaď zajtrá k nám privábiť, ja už dačo prichystám, aby bola lepšia vôľa.

Tak sa aj stalo. Na druhý deň bola nedeľa. Makovník bol v kostole a nazpät idúc šiel s Vojvodom shovárali sa o všeličom. Makovník hovoril o svojich koňoch, ktoré nedávno kúpil, Vojvoda zase pochválil svoje mladé voly. — Keď prišli pred Makovníkovie dom a Janko sa chcel odobrať, povie mu Makovník:

— Ale veď nechoď, Janko, ešte je len pol dvanástej, radšej poď pozreť moje kone.

Vojvoda poslúchol a šiel za Makovníkom do dvora. V tom vybehla Makovníčka celá vyhriata predo dvere:

— Vítaj u nás Janíčko! Bože, odkedy som ťa nevidela. Čože ty, taký hodný šuhaj, ani medzi svet nechodíš? Poď dnu, aspoň na minútku.

— Ale ďakujem pekne, ideme s pánom Makovníkom kone pozerať — vyhováral sa Vojvoda a bol celý prekvapený, že je gazdiná taká milá k nemu, keď predtým mu skoro ani na pozdrav neodpovedala.

— Ej, veď nám kone neujdú, už len vojdi, veď si už aj tak dávno u nás nebol. Hľa, tu už aj Judka ide, — obrátil sa Makovník k vyobliekanej Judke, ktorá práve vchádzala so spevníkom v ruke cez bránku.

— Ľaľa, Janko, vítaj! Čože si taký pyšný, že sa o náš dom ani neobzrieš?

— Ja že som pyšný, Judka? Ój, to už nie — bránil sa Janko.

— Ba si pyšný, keď ani teraz nechceš dnu vnísť — ohlasila sa Makovníčka.

— Ale veď ja vďačne vnídem, len som myslel, že ak ma už moja gazdiná čaká s obedom — a Janko už vchádzal za Judkou do priestrannej izby a za nimi Makovník.

Za ten čas zavolala Makovníčka chytro jedno dievča zo dvora a rozkázala mu:

— Bež chytro do Vojvodov a povedz tam gazdinej starej Mrkvičkovej, aby dnes mladého Vojvodu nečakali s obedom, že nemôže prísť, lebo že bude u nás jesť, má sa s mojím mužom voľačo shovárať. Len sa ponáhľaj, dám ti koláča.

Dievčatko sa radostne zasmialo, očká sa mu zaiskrily a už letelo dolu dedinou.

Teraz vyšla Judka pre obrus. Vzala biely s krásnymi votkávanými ďatelinkami a šla do izby prikryť, kde si otec aj Vojvoda upíjali pezinské.

Vojvoda, keď videl, že sa tu ide obedovať, začal sa sberať domov, ale Makovníčka nechcela ani počuť o odchode.

— Ty zostaneš, Janíčko, u nás obedovať, už som aj Mrkvičkovej odkázala, že neprídeš, tá ťa už ani nečaká, darmo by si šiel, a my budeme radi, keď zostaneš, aspoň nám porozprávaš, ako si doma gazduješ.

— A veď je nedeľa, nemáš roboty, môžeš zostať Janko, — preriekla Judka a podívala sa naňho milo.

To ho zdržalo. Už mal klobúk v ruke, ale teraz ho vešal, čo aj trochu nerozhodne, nazpät, a sadal si na predošlé miesto na lavicu ku peci.

— Ale, ale, zavrch stola si sadni syn môj, — núkal ho Makovník a potiahol ho za rukáv, druhou rukou ukazujúc na stoličku za vrch stolom.

Makovníčka doniesla polievku, potom bravčoviny, k tomu chrenu, kapusty, rezancov s makom a potom pár fliaš vína.

— Nech sa ti páči, Janíčko, a ty, starý, máš rozum, ponúkneš sa sám — núkala Makovníčka Vojvodu mäsom — aj chrenu, Janíčko! — Hovorí sa, že „kto má mrcha ženu, netreba mu chrenu“, ale ty ešte nemáš ženy, môžeš si smelo vziať.

Keď vyšla Makovníčka pre čisté taniere, vzdychla si v komore:

— Kríž s tymito dievčatmi. Už je staršia, ako mladšia a nič sa nemá okolo neho.

— To je dobrý znak, že mu dali bravčoviny — hovorila po chvíli, keď Makovníčka už bola v izbe, želiarka, ktorá pomáhala pri umývaní riadu.

— A prečo je to dobrý znak? — spytuje sa druhá, ktorá stála predo dvermi.

— No, a či neviete, že keď dajú prasa, to znamená: „príďte zasa“, a keby mu dali bryndze, to by bolo „choďte indze“.

— Hahaha, to som veru nevedela! — Nuž a či on prišiel k vôli Judke?

— Nuž, mne sa všetko tak vidí, že by ju chceli, viete jemu na krk zavesiť. Veď je už stará a teraz keď už ľudia vedia, aká je planica, málo kto sa…

V tom vyšla Makovníčka z izby a klebetnica sa zarazeno ponáhľala utierať riad.

Makovník, keď už bolo po obede, začal milému Vojvodovi jednostaj nalievať vína do pohára. Kým on vypil jeden pohár, nanútil Jankovi dva, a keď bol už Janko tak trošku lepšej vôle, prihovárala sa mu Makovníčka:

„Janíčko a prečo sa ty neženíš, veď by si sa mohol, máš už pekné gazdovstvo.“

— Ach, čo tam po tom, ja sa nikdy ženiť nebudem. Nehodno, terajšie dievčatá sú všetky nanič.

— Máš pravdu, Janíčko, skoro všetky sú nanič; ja neviem pochopiť, prečo ich len tak vychovávajú. Bez roboty, ani k Bohu sú nie vedené, ani rodičov si nectia. Ja by som už nikdy neurobila, že by som moju Judku ku práci nepridržiavala. Tá sa veru vyrovná v robote bársakej zkúsenej gazdinej. A počúvna je, ako jahňa. Ale, vedže pi, Janíčko.

— Napi sa, synku, — núkal ho Makovník, — to je dobré víno; keď budeš mať veselie, nuž si takého kúp.

— Ale, veď hovorím, že sa ja nebudem ženiť, nuž načo by mi bolo víno na veselie.

— A prečo by si sa neoženil, Janíčko? Taký driečny šuhaj, ako si ty! Škoda by ti bolo tak zostať. O starých mládencoch sa hovorí, že nikdy do neba neprídu a aj v svätom Písme stojí, že: Neni dobře člověku býti samotnému.

— Veď ja to všetko viem, pani Makovníčka, ale načo by som sa ja ženil, keď tá, ktorú by som ja chcel, za mňa nepôjde a ktoré by ma možno aj chcely, tie sa mi nepáčia.

— Ale chodže, choď, Janíčko s takými rečmi. Ty dostaneš aj z najhrdšieho domu dievča za ženu, veď si ty šuhaj podarený, súci do sveta, — posmeľovala ho Makovníčka.

— Ej veru, to by som rád videl, keby si zaklepal, kde by ti neotvorili, — ohlásil sa Makovník a zase mu doplnil pohár vínom.

— Veď ja by som sa aj oženil, a rád by som sa aj s vami poshovárať, — alebo nie — radšej pošlem sváčika.

— Ale, čo tam sváčika, veď ti už temeno zarástlo. Nie si malý chlapec, aby si posielal sváčika. Ty sa budeš ženiť a nie sváčik.

Veď už len povedz, Janíčko, čo by si chcel? Veď sme nie cudzí, poznáme sa dávno, — hovorila Makovníčka.

— Nuž, viete, ja by som nechcel, aby sa mi malo zase zle povodiť.

— Ahá, to ty na to narážaš. Ale to ti boli taľafatky, nedorozumenia, ty si sa akurátne nevyslovil, ja som mal plno starostí. A potom, veď Judka tiež nebola pri rozume, ako je dnes, bola len dieťa.

Teraz sa už Vojvodovi rozviazal jazyk. Povedal, že sa on len preto nežení, lebo Judku ešte vždy nemôže zabudnúť, že len tá mu je milá atď. atď. Výsledok bol, že rodičia zavolali Judku, spýtali sa jej, či pôjde zaňho, ona povedala, že nedbá, a tak ešte v ten deň odbavili oddávky a ustálili, že o tri týždne na ostatné fašiangy bude svadba. Lebo veď Judka mala už dávno aj periny nasypané, aj truhly naplnené.

*

— Nuž, akože sa ti tie prasce spravujú, čo som ti poslal, dcéra moja? — spytuje sa Makovník o pár mesiacov po svadbe, príjdúc mladú Vojvodovú navštíviť.

— Oj, dobre otecko, krásne sú jako lasice, mohli by ste ich veru aj pozreť. Počkajte trošíčku, práve im idem dať žrať. — Judka vbehla do kuchyne, schytila so sporáka hrnce s horúcimi zemiakami, ocedila ich, vysypala do válova, tĺkom trochu po nich pobehala, naliala na to teplých pomýj. Ani nepomiešala, nepresvedčila sa, či sú nie horúce, ale hneď vypustila prasce, ktoré ako divé letely, žrať.

— Veru sú krásne, na môj pravdu, a dobre hlcú. Len ty si im mala hojnejšie postielať, aby boly čistejšie.

— Veď keď som nevedela, lebo obyčajne im len Janko dáva, ja to nerada robím, lebo sa pri tom zafúľám. Ale poďme už dnu, otecko, rada by som, aby ste mi poradili, kde si mám zavesiť zrkadlo, čo ste mi doniesli.

Na druhý deň videl mladý Vojvoda, keď vypúšťal prasce, že ku válovu nebežia tak veselo, ako inokedy, a keď aj prišly, oňuchaly žrádlo a nechaly tak.

— Čože je týmto prascom, Judka moja, veď nežerú. Aj jačmeň, čo som im včera nasýpal, nezožraly, tam je skoro všetek. Či si im nedala včera primoc, alebo prihorúce?

— Ale čo by, ja som im nedala ani primoc, ani horúce. Majú takú fantásiu, nuž nežerú — odsekla Judka a sobrala sa nahnevaná k materi.

Mladý gazda nepovedal nič, len sa zmračil a rozmýšľal, ako by prasce liečil. Aj ich liečil, ale darmo; o týždeň mu zdochly.

O pár čias, keď sa začaly poľné práce, hovorí večer Vojvoda svojej žene, ktorá sa práve v truhle prehrabávala.

— Judka, zajtrá pôjdeme sadiť zemiaky za pluhom na Panovo. Ja pôjdem s jedným pluhom, Bartoš pôjde s druhým, a najal som štyri ženy: Buľkovú, Nebožkovú, Juráškovú a Hnilicovú, tie budú zemiaky rozhadzovať. Nuž, prosím ťa, uvar nám dobrý obed, a hľaď, duša moja, aby si o dvanástej už tam bola s ním. A na frištik daj mrvancov v mlieku alebo halušiek. — Či si ma počula, Judka? — obrátil sa Vojvoda, lebo sa mu zdalo, že je žena priveľmi zabratá do prezerania hábov.

— Počula, počula! veď som nie hluchá, aby som nepočula.

— Nuž, prosím ťa, sprav len všetko tak, ako ti vravím, aby nás neohovárali.

— A čože majú ohovárať? potvory žobrácke! V zime je to rado, keď mu človek otrčí kôrku z chleba a v lete, keď má všetkého vyše práva, nuž by malo ohovárať. A potom, ak aj budú tie sprostane ohovárať, mňa to veru nebude mrzeť.

— Ale by ťa veru malo, — povedal Vojvoda a vyšiel ticho otvorenými dvermi.

— Čože by ma malo, teba by malo mrzeť, že toľko robím. Keby som sa bola za inakšieho gazdu vydala, nuž by som sa veru nemusela tak drať, ako pri tebe. Ale ty mi nič neuznáš, ty by si aj oral na mne, keby si mohol.

V tom sa Judka obzrela, a vidiac, že dnu nikoho nieto a že len sama sebe hovorí, treskla vrchnákom truhly a šla k materi. Vrátila sa až kedysi o pol jedenástej. — Na druhý deň ráno nájomníci čakali na dvore, kedy ich gazdiná zavolá na fruštik. Ale gazdiná ešte spala, a hoci ju bol gazda už aj budiť, predsa nevstala. Tedy on, chudák, nevediac si rady, lebo už bolo dosť neskoro, dal im po kuse chleba a hriateho, vyhovoriac ženu, že je akási nezdravá a musela ostať ležať.

Vzal chleba a hriateho aj do poľa a šli. — Dobre sa im robilo až do poludnia. Keď počuli na obed zvoniť, zastali všetci v práci, poobzerali sa, či im ešte obed nenesú. Keď však nič nevideli, pobrali sa zase do práce. Asi o pol jednej ohlási sa jedna zo žien:

— Či to už zvonili a či sa mi to len tak zdalo?

— Ojej, už je dávno po zvonení, — odpovedal Bartoš, sadol si na medzu, zapálil na zapekačku a zamyslene bafal. Ale o chvíľu ju hodil do trávy, hovoriac:

— Ej, keď je človek hladný, ani fajka mu nechutí.

O chvíľu si posadaly aj ženy, len gazda chodil nepokojne sem-tam a ustavične sa obzeral ku dedine, či ešte neide Judka s obedom.

Asi o pol hodiny prerečie konečne:

— Neviem, prečo obed ešte nenesie, ale musíte odpustiť, že bude neskoršie, lebo ráno ju veľmi hlava bolela.

Veru, veru, gazda, veď už pol hodiny takto sedíme o hlade a smäde. — Keby som Vás nešianal, dávno by som bol odišiel — ohlásil sa Bartoš, a ženy mu prisviedčaly, stále si medzi sebou dačo šeptajúc. Keby to bola Judka počula, iste by ju to bolo mrzelo.

Asi o pol druhej bolo počuť zase zvoniť.

— Vari to len teraz na poludnie? — povie Juráška.

— Ale veď to zvonia na umieráčik. Nebude vari o druhej poludnie — odpovedal jej Bartoš.

— Ba koho to pán Bôh zase povolal? — vzdychla Hnilicová.

— Veru neviem, ja som sa tešila, že je to ešte na obed, ale obeda sa iste do večera nedočkáme — povie Buľková. Vojvoda už bol celý rozčúlený: — Viete čo, ľudia moji, ja sbehnem do dediny podívať sa, čo sa stalo, a vy ma za ten čas počkajte.

Letel ako bez duše domov. Príde do dvora a stretne sa s Judkou, ktorá vchádzala práve, zpoza uhla, držiac v ruke bielu hodvábnu šatku.

— Žena, pre Boha, kdeže je obed? — tázal sa prísne Vojvoda.

— Hneď bude, len čo ohňa rozložím, neboj sa. — Práve som prišla z domu: pozri, akú krásnu šatku mi otecko doniesli. Veľmi sa mi…

Nedopovedala. Vojvoda vytrhol jej šatku z ruky, hodil jej ju do tvári a zakričal:

— Parom ma je po tvojej šatke, obed si mala uvariť! — Bol by jej ešte všeličo navravel, ale sa premohol. Judka sa však hneď pustila do plaču, potom nadala mužovi a hybaj rovno k materi.

Vojvoda sa ponáhľal do poľa. Povedal robotníkom, že obed ani nebude, ale že viacej ani robiť nebudú, aby šli domov. Zaplatil im na celý deň, a aby im nahradil obed, dal ženám po kuse slaniny a Bartošovi k tomu ešte aj dohánu. Poďakovali sa a šli domov. Nespytovali sa, prečo nedostali obedu, no domysleli sa, čo asi bolo príčinou. Veď sa to nestalo po prvý raz, že Judka od muža odišla.

Večer sedel mladý gazda pri otvorenom obloku, fajčil, hľadiac smutne do dvora. Už bol mrak. V izbe stála v kúte zapálená svieca na malom okrúhlom stolíku. Vojvoda díval sa von, do krásnej záhrady, ktorá až tak voňala jarom, a mohol počúvať, ako mu tam vtáčky krásne spievajú. Inokedy vždy tak robieval. Ale dnes sa díval, díval a nevidel tam vlastne nič, lebo myslel na celkom inšie. Myslel na dnešný výstup so ženou, myslel si, že keď si Judku vezme, že bude mať s ňou raj, a ono, hľa, má každý deň iba svadu. A ešte väčšmi ho mýlilo, čo teraz pocítil, že ju vlastne ani nemá rád. Celkom mu od srdca odpadla. Ako len bude s ňou žiť, keď je taká zlá? On nechce byť k nej zlý, nuž má sa pretvarovať? To je ťažko. Dnes v hneve sa zabudol a hodil jej hodvábnu šatku do tváre, a ona mu za to nadala, a veď druhý muž by ju bol ubil preto, že obedu nenavarila. V tom počul pri obloku dačo zašuchotať a hneď videl svoju testinú kráčať pitvornými dvermi do izby. Obzrel sa.

— Dobrý večer, Vojvoda — povedala rázne Makovníčka.

— Dobrý večer, mamka; vítajte.

— Ani sa ma neopýtaš, načo som prišla. Poviem tedy sama: Prišla som ti povedať, že moja dcéra je nie na bitku naučená, my sme ju nebíjali, a tebe tiež zakazujem, aby si ju bil.

V Jankovi zovrelo. — A či ju ja bijem? — spýta sa, buchnúc na stôl.

— Vari by si chcel odtajiť, že si ju dnes ubil? Oj nie pán zať, to tak ľahko neide. Na môj dušu, na to som ju nechovala, aby ju hocikto otĺkal. — Hej, to už…

— Mamka, necigáňte, ja som ju nebil.

— A ty mi neskáč do reči. Vychovala som ti dcéru za ženu — buchla Makovníčka päsťou na stôl.

— No, mohli ste ju radšej inak vychovať. Taká žena, no radšej nepoviem nič. Len nevymýšľajte a nekričte mi tu, už mám toho dosť. Choďte domov, nepotrebujem sa s vami shovárať. — Vojvoda buchol silne na stôl.

— Aha, teraz už: nepotrebujem sa s vami shovárať. Tak povie vlastnej testinej. Ale predtým si bol taký pokorný, ako: „Skloň sa k nám, Pane Ježiši“, a teraz si už vytrčil rožky, vytrčil, ale nie rožky, ale rohy, rožiská, ako vôl, čo kole.

— Ticho v mojom dome! — skríkol Janko a buchol na stôl, že len tak zhrmelo.

— A čo ty mne máš po mojom stole búchať? Či si ho ty kupoval? Nie je to z mojich mozoľov? Ty zbojník voľáky!

— Ja že som zbojník, mamka? Dajte pozor, aby som sa nezabudol, — a chcejúc si zlosť vyliať, tak trepol päsťou na stôl, že sa slabá doska zlomila.

— A čo ty mne môj stôl lámeš, ty beďár?

— Keď je váš, nuž si ho berte! — zareval Janko a buchol ešte raz. — Čo je vaše, všetko von vyhádžem.

— Nepotrebuješ vyhadzovať, pošleme si sami preň.

Vojvoda kopol do stoličky a vyšiel von.

Na druhý deň za včasrána, stálo päť vozov pred Vojvodovie domom, a šiesti chlapi vykladali na ne náradie. Judka poslala preto toľko vozov, aby ľudia videli, koľko má náradia a perín.

Tak bývali za týždeň rozdelení. — Makovníčka síce dávno oľutovala, že na zaťa tak nakričala, lebo teraz videla, aká je vlastne Judka. Už bola od nej odvykla, zabudla na to, a Judka teraz ako vydatá, dovolila si o mnoho viac proti rodičom, ako predtým. Judke sa to u rodičov tiež nevidelo, bola by najradšej zase išla k mužovi, ale sa hanbila.

Janko počul od súsediek, že Judka by už veru k nemu najradšej prišla, ale nedbal na to. Len v nedeľu, keď pán farár kázal o svornosti manželskej, tak ho dojalo, že sa hneď z kostola pobral do Makovníkov.

Prišiel do dvora. Makovník práve stál pri dviercach zahradky a majúc ruky o plot opreté, díval sa dnu.

— Pán Boh daj dobrý deň!

Makovník sa prekvapene obzrel: — Ďakujem, Janko: vítaj. Z kostola ideš?

— Ako vidíte, a vy čo robíte, otec?

— Nuž nič. Len dnes som prišiel z Pešti. Do kostola som nešiel, lebo som bol ospalý, a teraz obzerám záhradu, čo reku ešte treba v nej spraviť. A vy s Judkou že sa vraj ešte vždy hneváte?

— Hneváme, a práve som sa prišiel spýtať, či to reku má na vždy takto byť, či ona už tu bude bývať a či ako?

— Ale ešte čo, len sa vy pomerte, my jej už máme dosť. Choď k nej, ľaľa, tamto je v zahrade.

Janko šiel. Keď už bol pri Judke, celkom sa zmiatla. Najprv počala trávu trhať, ale hneď sa vystrela a obzerala sa sem-tam, robiac sa, že Janka nevidí.

— Dobrý deň, Judka.

— Dobrý deň.

Prestávka.

— Aký je dnes pekný čas — prerečie po chvíli Janko.

— Veru je pekný — povie Judka.

— Sotva bude pršať — povie zase Janko po hodnej prestávke.

— Veru sotva — doložila Judka, dívajúc sa na oblohu.

Janko si dodal smelosti a povedal konečne:

— Prišiel som sa ťa spýtať, či chceš na veky tu bývať?

— Ja by som šla domov, ale len ak ma odprosíš.

„No, Judka, myslel som, že sa s tebou dá dačo vykonať, ale teraz vidím, že nič. Čo ťa ja mám odprosovať? Som ti dačo urobil?

Judka sa zľakla, že sa nahnevá a odíde, preto povedala:

— No nie, Janko, veď ja už nič. Ale keby si vedel, čo som ja pre teba pretrpela — a začala plakať.

Janko nezniesol sĺz. Pristúpil k nej, chytil ju okolo pása a začal ju bozkávať.

Tak sa pomerili. Rodičia boli tomu veľmi radi, lebo sa tešili, že Judka odíde, a že aj klebety prestanú, ktorých už bolo plno po dedine. Až si vydýchli, keď si Vojvoda odviedol Judku domov.

Na druhý deň dovážali zase náradie nazpät do Vojvodov. Museli dať niektoré veci poreparovať, lebo sa toho veru hodne pokazilo dovážaním.

Tak bývala Judka u muža zase asi mesiac. Podohadovali sa síce za ten čas tiež viac ráz, Judka odišla domov, ale len tak na krátko, ešte v ten deň sa vrátila. — Ale raz v nedeľu, keď si muž pýtal čistú košeľu, odsekla mu, že čistú nemá, že ona nie je práčka, aby prala košele.

— Keď si chcel mať práčku za ženu, mohol si si mňa nebrať — doložila.

— No, veď bodaj by som si ťa nebol vzal.

Z tohoto povstala zase taká zvada, že ľudia do kostola idúci sa rad-radom zastavovali pred Vojvodovie domom. Judka sa sobrala k rodičom. Na druhý deň si poslala pre náradie.

Keď ženy videly, že tam zase stoja vozy a chlapi nakladajú na ne náradie, povrávali si:

— Aha, už zase Vojvodová od muža. No to je len pokútnica, tá nebude mať nikdy pokoja. Celý život bude behať a možno že aj po smrti.

— Veru je to pokútnica, a Vojvoda má s ňou len kríž.

— Veru je on na poľutovanie s takou stvorou. Ale ona vám aj v noci behá, nedávno som ju videla, keď sa z obloka spustila — vymýšľa žena.

Onedlho nevolali ľudia Judku inak, iba pokútnicou. Ona sa to tiež dozvedela. Povedal jej to muž, keď sa raz pohnevali a ona chcela odísť k rodičom. Myslel si totiž, že ju tým zadrží. Ale horkýže. Ona práve zato, na truc, odišla k rodičom, zase tam zostala so desať dní a náradie si zase dala previezť. — Neskoršie sa už aj pán farár do toho zastarel. Napomenul ju ale laskave a prísne, ale nič neosožilo: behala ďalej. Ľudia hovorili, že ona už za to nemôže, že je už čertom posadlá.

Tak to trvalo asi dva roky. Robila mužovi doma protiveň, pohnevali sa, odišla k rodičom, zase prišla, zase odišla. Ale Janko to už konečne zunoval, sobral sa raz preč a nikdy viac neprišiel. Nedávno som bol s ním v Trnave. Tam je tesárom. Dobre sa mu vodí. Opýtal som sa ho aj na pokútnicu. Povedal, že nič nevie o nej. Iba že ešte vždy po dedine behá a že známi, ktorí prichodia z Lipovian do Trnavy, hovoria, že to preto, lebo ju Pán Boh potrestal, keď si toľko preberala.

— A Vy sa ako máte, Janko? — spýtal som sa ho.

— Ďakujem za opýtanie, teraz už chvála Bohu, dobre, keď jej nemám pred očima. Veď som ja pri nej vystál. — A Janko si zhlboka vzdychol.

*

Teraz už budete vedeť, deti, čo je pokútnica, však? Keď sa budete ženiť, chlapci, a ty Zuzka, keď sa budeš vydávať, nuž hľaďte, aby ste tak nepochodili, ako Judka Makovníkovie… dokončil strýčko rozprávku o pokútnici.




Elena Petrovská

— autorka čŕt a krátkych próz, sestra Petra Kompiša, vlastným menom Božena Okrucká Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.