E-mail (povinné):

Stiahnite si Slávnostný obed a iné rozprávky ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Elena Petrovská:
Prievozné

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 27 čitateľov


 

Prievozné

Bol som vtedy v V. triede reálky v moravskom mestečku L. — začal rozprávať pán F. — a ako sa patrí na takého študenta, bol som už aj zamilovaný. Moja Helenka bolo dievča pekné ako makový kvet a pri tom štebotavé, a čo je hlavné, mala ma veľmi rada. Na prechádzke po aleji raz v nedeľu dopoludnia dohovorili sme sa, že popoludní pôjdeme do blízkého kúpeľného mesta J. na výlet. Hneď po obede začal som sa cifrovať. Obliekol som si čierne salónne šaty, cylinder postavil som si na hlavu a zvedavý, aký dojem urobím na Helenku, začal som sa obzerať v zrkadle. Šaty a cylinder mal som síce od brata, ale pristaly mi výborne. Šaty boly mi síce trochu pritesné, lebo už aj vtedy, bol som šuhaj objemnejší a cylinder, napriek tomu, že som ho papierom vyfutroval, padal mi až na uši, ale predsa som bol veľmi spokojný so svojím zovňajškom. Dokončiac toaletu zapichnutím červeného klinčeka do kabátovej dierky, pobral som sa do kuchyne požičať si od domácej panej korunu, lebo nemal som vo vrecku ani krajciara.

— Ale, Ferda, neviem, čo povie na to váš otecko, keď prijde a počuje, koľko máte navypožičiavané.

— Nič nepovie — povedal som neistým hlasom.

— Ja nedbám, ale vy ste veru nie dobrý syn. Korunu vám tedy požičiam, ale aby ste ju nepremárnili — podotkla domáca pani, vyňala z pudilára korunu a prenesúc ju na dlani viackráť popred okuliare, podala mi ju.

Opatrne vložil som ju teraz ja do pudilára a zdvorile som sa odporúčal.

Helenka čakala ma už na ulici v nových belasých šatách a s novým červeným slnečníkom.

Slniečko nám tuho svietilo po ceste. Keď sme vyšli z nášho chotára, bolo nám treba prejsť cez horičku. Dúfal som, že nájdeme v háji studničku alebo potôčik a že zahasím veľký smäd, ktorý ma nepokojil už po celej ceste, poneváč bolo teplo. Schodili sme celú horičku, ale vody sme nenašli.

Za hájom žblnkotal široký potok, a na brehu stál starý prievozník, celý zarastený, ako by večne stál len na prievoze a vôbec neprišiel inde medzi ľudí.

Radostne bežali sme ku člnu.

— Koľko sa platí? — spytujem sa a siaham rukou do vačku.

— Po dva krajciare.

Pyšne podal som mu celú korunu a on vydal mi štyridsaťšesť krajciarov.

Už na člne predstavoval som si, ako si budem v J. hasiť smäd výborným plzeňským pivom.

Keď sme sa blížili ku kúpeľnému parku, oprášil som si vreckovkou cylinder a topánky, a Helenka si svoje črievičky vyšúchala o punčochy.

V parku bol vojenský koncert, a nezbývalo mi tedy nič iného, len kúpiť dve vstupenky po šestáku. Keď som zaplatil, mal som vo vrecku ešte dvadsaťšesť krajciarov.

— Pivo za to ešte kúpim — myslím si a vediem Helenku ku prázdnemu stolíku v parku.

Kellner, vidiac pána v cylindri, hneď priskočil a odoberal mi paličku aj cez ruku prehodený svrchník.

— Čo ráčite rozkázať, pane?

— Helenka, čo sa ti bude páčiť? — spytujem sa.

— Malé pivo.

— Tedy doneste nám jedno veľké a jedno malé pivo.

Sadli sme si ku stolíku a obzerali sme sa.

Šla okolo predavačka s pomarančami a zabočila k nám.

Najprv tváril som sa, že ju nevidím, hoci nebola taká nepatrná, ale keď s núkaním neustávala, spýtal som sa Helenky: — Chceš pomaranč, Helenka? — (Bol som si totiž temer istý, že Helenka pomaranč nebude chceť a ak by konečne aj chcela, kúpiť ho môžem, lebo bude stáť najviac päť krajciarov a tak mi predsa zostane dvadsaťjeden krajciarov, z toho zaplatím pivo, moje bude stáť desať krajciarov, Helenkino šesť a kellnerovi dám päták, aby videl, že som gavalier.)

— Kúp mi jeden — povedala Helenka skromne. Vybral som najmenší a spytujem sa predavačky:

— Čo stojí?

— Šesták, mladý pán.

— Dával som jej šesták, ale poviem bez okolkov, že bol by som ju radšej búšil do chrbta.

Keď už pivo stálo pred nami, odchlipkával som len po trošíčke a každú chvíľu odbehoval som z parku ku studni, vypil som zakaždým snáď aj liter vody a akoby nič, vrátil som sa zase ku Helenke a chlipol som si piva, lebo vedel som dobre, že dnes mi je nemožné zahnať si smäd pivom.

Keď sme vyprázdnili poháre, volal som na kellnera:

— Platím.

Priskočil.

— Jedno malé a jedno veľké pivo.

— Jedno malé a jedno veľké plzeňské pivečko, to je šestnásť krajciarov, prosím úctive.“

Vyčítal som mu na stôl šestnásť krajciarov, nie viac, ani menej.

Keď videl, že pán v cylindri nenechal mu ani krajciara diškrécie, opovržlive na mňa pozrel a nepodal mi ani kabát, ani paličku.

Ale mne na tom ani nezáležalo. Šťastný som bol, že už ideme domov, že som s korunou tak dobre vygazdoval a už žiaden výdavok ma nečaká.

Vo veselom rozhovore prišli sme ku potoku.

— Prievozné! — preletelo mi mysľou, a hoci bol už studený podvečer, obliala ma horúčosť. — Prievozné! Kde ho vziať? — hučalo mi v hlave neprestajne. — Ako som mohol na to zabudnúť!

Ale rýchle som sa vzpamätal. Prehľadal som vrecká a vravím s pretvárkou: — Helenka! Stal sa mi malér! Ztratil som pudilár. Prosím ťa, zaplať ty za prievoz.

— Ježiš Maria! — spustila s plačom. — Ja nemám ani krajciara!

— Ty nemáš ani krajciara?! Čo teraz?

Ale Helenka mi neporadila. Sadla si neďaleko na brvná a zúfale nariekala. Ja, ako verný milovník, sadol som si ku nej a bolo mi tiež do plaču. Chcel som si uľaviť v bozkoch, ale Helenka nebola teraz takej nálady a odsotila ma od seba.

Sobral som sa ku prievozníkovi a prosil som ho úpenlive, aby nás zadarmo previezol, že zajtra iste, na moju česť, prijdem a donesiem mu peniaze aj dohánu.

— Povedzte si to takému bláznovi, ako ste vy — a obrátil sa mi chrbtom.

V tom vidím na hradskej dvoch elegantných pánov prichádzať ku prievozu. Bežím im oproti, složím cylinder a doslovne žobral som od nich štyri krajciare.

Odohnali ma, pohroziac mi palicou. Prievozník ich previezol, a oni odišli.

O chvíľu, pre mňa veľmi dlhú, prišiel ku prievozu biedne odetý robotník so sekerou na pleci.

Pár slovami vysvetlil som aj tomu celú vec a prosil som ho pre Boha, aby mi požičal štyri krajciare.

Tento chudobný človek uveril mi, videl som mu to na tvári.

— Vďačne, mladý pán, na môj dušu, vďačne, ale nemám, len tieto dva krajciare pre seba. Idem zajtra do roboty, toto sú moje posledné dva krajciare, verte mi.

Veril som mu, ale to mi nespomohlo. Beznádejný prišiel som ku Helenke. Ešte vždy sedela na brvnách a dobre si oči nevyplakala. Stmievalo sa čím ďalej, tým väčšmi, a my uznali sme, že tak lebo onak, ale domov treba sa nám dáko dostať.

— Vieš čo, Helenka, nájdeme si plytké miesto a prebrodíme.

— Ale moje nové šaty…

— Ja ťa prenesiem.

Šli sme povedľa potoka a obzerali sme, kde by bolo plytké miesto. Hádzal som horlive kamene do potoka, skúmajúc hĺbku vody, ale všade bolo hlboko.

Po dlhom hľadaní našli sme konečne súce miesto na prebrodenie.

Vyzul som sa, ponožky strčil som do topánok, topánky som šnúrkami sviazal a prevesil na paličku cez plece. Potom som sa zohol, Helenka okúňavo vyštverala sa mi na chrbát, oblapila ma okolo hrdla, ja vzal som jej slnečník do ruky a kráčal som so svojím sladkým bremenom do potoka.

Nebol som milovníkom kneippovania, preto musel som potlačiť výkrik, keď vstúpil som do studenej vody.

Voda bola bystrá, kamene pichaly ma do nôh, mal som tedy s čím bojovať. Ale premáhal som všetko hrdinsky.

Už sme boli skoro na druhom brehu, tu ma ostrý kameň tak bodol do nohy, že pozdvihnúc ju, pokĺzol som sa, a boli by sme iste spadli, keby som sa nebol zadržal Helenkiným slnečníkom.

Slnečník nás síce zachránil, ale sám sa zlomil, ku veľkému žiaľu Helenky.

Keď sme už boli blízko domu, Helenka bola zase smutná. Bála sa veľmi, že dostane od rodičov, že tak neskoro ide domov a k tomu s polámaným slnečníkom.

— Helenka moja, ja počkám pred vás: ak by ťa veľmi hrešili, zavolaj ma, pôjdem ťa brániť.

Dobre Helenka vnišla bojazlivo dnu a ja stál som pred domom a čakal som, čo sa bude diať. Dlho som čakal, už som chcel odísť domov, ale práve vtedy počul som voľajaký krik z izby. Dom bol síce prízemný, ale obloky boli vysoko, tedy nemohol som nič videť cez ne.

Odo dvora na stene zazrel som zavesený rebrík. Sosňal som ho potichu, pristal ku stene a liezol som hore. Rebrík zdal sa mi byť prislabý, nuž nešiel som vysoko, len asi do prostriedku a odtiaľ načahoval som sa k osvetlenému oknu.

Ako sa tak načahujem, rebrík sa sošmikne a bác aj so mňou na zem.

Odrel som si kolená a dlane, ale to by ma nebolo mrzelo, keby sa mi neboly aj šaty, moje salónne šaty, potrhaly na rebríku. Cylinder našiel som v jarku celý zablatený.

V takomto smutnom stave prišiel som domov na byt a koho tam nájdem — otca!

Prišiel ma navštíviť a čaká vraj na mňa od poltretej popoludní, lebo mi chce „kapitolu vyčítať“ pre žaloby pani domácej.

Na tú „kapitolu“ nezabudnem nikdy.




Elena Petrovská

— autorka čŕt a krátkych próz, sestra Petra Kompiša, vlastným menom Božena Okrucká Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.