ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poctivét. j. sobášené, zákonne uzavrené manželstvoje základom a rodišťom — dľa pochopu a mravu ľudu nášho — tiež poctivej rodiny, poctivýchsynov a dcér. Deti nemanželské alebo z tak nazvaného nepoctivého(nesobášeného) manželstva pošlé sú tiež deti nepoctivé. Výraz divéhomanželstva o nesobášených, ale manželsky spolu žijúcich ľud slovenský nezná. On hovorí o takýchto, že žijú spolu na vieru, na verut. j. na sľub či dľa sľubu sebe daného, bo viera znamená v reči ľudu i sľub, alebo že teda medzi sebou vykonali len veru, sverili sa, či soddali sa pred oddavačom a pýtačom, jak tieto sdávanky, pýtačky, prstenkyopísali sme si vyššie. Ostatne takéto spolužitie a sobranie sa na vieruprazriedka nachodí miesta, i to najviac len pre najnovšie civílne prekážky a v nádeji skorého možného sobáša, ktorý pravidelne potom i hľadajú.

Ale už, jak na základe poctivých manželstiev a v poctivej rodine rodiňajú sa, vypíšem. Rad u ľudu známej pokrevnostije, v kmenu: dedoa dedová, starý oteca stará mať, oteca maťalebo ňaňoa naňa, tiež tato, tatkoa mater, mamička, syna dcéra(dievka), vnuka vnučka, pravnuka pravnučkačiže tak rečené detné deti; v ratolestiach: otcov brat je deťom strýk, strýko, strýčík, matkin brat jim je ujec, ujčok; otcova sestra jim je strynáa matkina sestra ujčiná; v Gemeri ale i strýka i ujčoka volajú si len jedným menom báťa, báčoalebo i báčika strynú i ujčinú ňaňa, ňaňka, ňanieka, ňanieška, alebo i tetka; synovia od dvoch bratov pochádzajúci sú medzi sebou bratranci, bratináci, bratovci; od dvoch sestár sú to sestrenci; dcéry od dvoch bratov i sestier pochodiace sú medzi sebou sesternice; tamtí synovia sú jim bratrancia tieto jim tiež sesternice: strýkovia, ujčokovia, stryné a ujčiné volajú dietky od jejich bratov a sestár pošlé: môj bratovec, môj sestrenec, moja bratová, moja sestrináalebo bratov syn, sestrin syn, bratová dievka, sestriná dievka. — Rad a rozvetvia príbuznostimá sa takto: rodičia sobravšieho sa mladého páru sú medzi sebou svokrovia, oslovujú sa ale na vzájom otec, apo, mať, mamo; rovne vzhľadom k ženíchovi a mladuche sú títo rodičia svokora svokračiže testa testiná, v Gemeri apoša mamoša, mamoška, mladoženísi jim zaťa nevesta, ale zoči v oči oslovujú sa vždy nežne menami oteca mať(mati), apoa mamo, syna dievka; tak tiež starších po rodičoch rodinných považujú si mladoženísi vzájomne za strýkov, ujčokov či báťov, baťuškov a za stryné i ujčiné čiže tetky a ňaňky; bratia a sestry, bratranci a sesternice ženíchove jeho mladuche, a na vzájem mladuchine ženíchovi stanú sa švagroviaa švagrinéči lepšie by bolo rečeno svakrviaa svakrvicei svakrviné, bo tu význam i pôvod slova je ten, že muž pokrevných svojej ženy a žena pokrevných svojho muža uznáva a prijíma za svoju krv a pokrevnosť a takto svakrujú, svakrvujú sa potom do kola a kolena i bratrancov a sestreniec, ba i do ďalšieho a širšieho ešte švagrovstvači svakrvstva. I názov rodičov svokora svokrači svokruša svokrušaod tohto uznávania za svoju krv či pokrevnosť pochodí. Zhusta je tiež užívaný názov svák, sváčika sváková, sváčinká, a dávaný býva starším v rodine, platiac začasto za toľko čo strýk, ujčok, stryná, ujčiná a vlastne ženích strýctvo i ujčinstvo svojej mladej ženy, táto rovné jeho pokrvenstvo uznáva za svákov a sváčky. — Otčimstvo a macošstvo v rodine za nešťastie pokladajú a rovne i sirotstvo. Na to poukazujú pohovorky: otčim — nenačim (netreba je, nechcem ho); macocha — čertov bič, — psia knocha, — psia noha, — psia socha; sirota nevoľná, ale sebevoľná.

Rodina celá je sebe svojeť, hromadne vzato a rozumeno všetko a každého koho po krvi i príbuznosti za svojhopokladáme. A rodiňajú satakto v široké a ďaleké kolo pokrevnosti, svakrvsta a príbuznosti, že začasto je ťažko i vyhádať a vyhútať jak a po kom je kto komu rodina, v rodine. Súc raz na reči o tomto s mojou služkou, opýtal som sa jej konečne: Nuž, povedz že mi, jaká ti je to rodina? „A veru je ona mojej matkinej sestry od mamošky sestre dievkina dievka (dcérina dcéra)!“ odvetila mi bez zaseknutia sa v mysli i reči svojej. Rozumej však, kto môžeš. Bolo to takto: Jej matka rodom z Potoka mala sestru na Hrušove vydanú, táto jej matkina sestra mala ďalej tamže svokru (testinú) a táto svokra sestru a až táto poslednia dcéru v Ostranoch vydanú a táto zasa tamže tú dievkinu dievku; nuž moja milá slúžka bola u tejto najpokonejšej, jako u svojej rodiny, opáčiť t. j. navštíviť, či jej maličká dcéruška má sa dobre. — Keď ale sami nevedia si vysvetliť jako je kto komu rodina a predsa rodiňajú sa, povedia a vtipkujú o tom: „Dotkla sa žihlava (pŕhlava) plota, nuž taká sme my rodina.“ Alebo: „po Adamovi a po Eve sme my rodina.“

Zaroveň s rodinou a svakrovstvom stojí v úcte duchovné kmotrovstvoči komovstvo, kde sú si kmotroviaa kmotry, krstnía krstné. Vždy oslovujú sa: pane kmotre, pani kmotra, — a deti svojim krstným rodičom vravia: pán krstný (otec), pani krstná (mať); vyslovujúc ale bez t: krsný, krsná, krsní rodičia, ktorý poslední výraz zdá sa poukazovať na svoj predkresťanský pôvod.

Nuž ale, kde sú si raz rodina a krsní, tam chráň Boh jednodruhého zapreť a neuznávať, nectiť ako rodinu. Vzájomnými návštevami udržujú „známost a priateľstvo.“ Zvlášte pri výročitých slávnostiach posielajú i prinášajú maľučkým v rodine dary a kupujú na výročité trhy jarmočné. Chodievajú si vypomáhať pri väčších prácach poľních. Stavia—li kto dom lebo iný budinok, rodina dáva povozy i príručnú prácu. Rodina za rodinu povstáva často nielen právo hájiť, ale krivdu brániť a škodu pomstiť. Kdo kde má koho toho z rodiny lebo z kmotrovstva, netreba obzerať sa mu o obhájca už či má pravdu či nie; zastanú ho, vyhovárajú ho, bráňa ho, prichráňa i jeho veci.

Nazrime však do domov rodín pospolitých a poďme tatam rovno zo svadby či už po svadbe, ktorú pripravili rodičia mladému páru, jak v predoddieli vypísano.

Mladí sobravší sa manželia započínajú domáci život len tak obmedzený a podriadený jak deti, synovia a dcéry. Ženáč síce zná už polnie práce, chodí i po furmanke; ale delá všetko len po rozkazoch otcových alebo matkiných, kde táto ako ovdovela riadi dom. Od nevesty vyhľadávajú, aby bola vzorom pokory a podriadenosti; delá len to, čo jej svokruša naručí. Jedine s venom, naskladaným na dom, sama si šafári, pod dozorom a s poradou starších. Hlavné práce ženské: šiť, variť a piecť priúča i doúča sa tuná pri svokruši, často dosť pozde a na svoju škodu i nesnádzu, keď pri včasnej smrti svokruše nezbehlá prejíma správu variva a pečiva.

Otec a mať nijak nepúšťajú z rúk veslo vlády a správy domácej, ani pri dospelosti ženatých dietok. Jako takých menujú i oslovujú jich: ten gazda, tá gazdiná; hospodára hospodárka. Otec „nosí klobúk na hlave;“ v skutku on drží klobúk na hlave v izbe, podčím synovia a služobníci povinní složiť ho z hlavy, vstúpac do izby; ale to znamená, že on rozkazovateľ, „kazár v dome.“ V jeho moci a správe je pole, stodola a almária za stolom (skryňka) s písmami, knihami a peňazmi. On vymeruje práce zvlášť mužským členom domu. — Matka má v rukách komoru a jej skryne, v nich strovu, šat a pradivo; pečie, varí a dáva na stôl i chová celú čeľaď; ženské roboty ona vymeruje a spravuje, pracuje i sama. Jesú domy, kde takto pod správou starého otca a starej matere žijú synovia a nevesty s deťmi a detnými deťmi. Otec by musel stať sa telesne, duševne neschopným, nemocným, akby vláda domu mala preísť ešte za jeho živobytia do rúk najstaršieho alebo jediného syna. I príliš vystriehajú jedni druhých, i sami varujú sa toho, by rodičia neoddali všetko deťom, nesverili sa na deti. Často po otcovej smrti mať ovdovela sama alebo s najstarším synom vedie vládu a správu v dome. Zostareli rodičia, oddajúc vládu deťom, hovorievajú o sebe, že sú už len „kladkou (zámkou) na dome“ t. j. nedovladujúc viac v poli pracovať, sedia doma a stráža dom a malé deti v ňom. Po smrti otcovej i matkinej podelia sa jich deti medzi sebou s majetkom a žijú každý o sve; ale to veru len takí, čo nesnášajú sa. Čo len trocha snášanlivejší, nedelia sa; ale správu prejíma najstarší syn a brat so svojou manželkou nad všetkými mladšími. Znám dom, kde za roky a roky traja ženatí bratia i s deťmi svorne žili pod správou najstaršieho a najstaršej. Ba keď umrela táto najstaršia, jej miesto, zastúpila strednieho bratova žena pri ohništi i v komore a riadila dom so svojim oným švagrom. V jednom dome bývajú často aj spolníci, to sú bratranci a sestrenci alebo i ďalší potomci dedov, ktorí rozdelili svoje pole; ale v príbytku jedon jím stôl, jedno ohnište, jedna komora, ba často mnohé iné náradie a náčinie spoločné. Just kde viac dietok a bratov, tí nezvykli deliť sa: najskôr podelia sa, kde sú len dvaja dedičia, už či to väčšie či menšie dedictvo obsiahli.

Muži ženia sa aj na pristačkyči prístavky. Pristača, prístavka hľadajú a berú k dievke dedičke, ktorá bratov nemajúc ostáva v dome otcovskom, nevydáva sa von z neho. Pristač už málokedy dosiahne plnej vlády otcovskej v dome: tu viac osobuje si sama dedička a znám príklad, kde sotva že odchoval a oženil si syna, hneď tomuto nútený bol oddať správu a vládu. Postavenie pristačov nebýva teda na závidenie.

Domy ľudu nášho tvoria obyčajne podlhovastý štvorhran, u prostred jehož dĺžky sú dvere, vedúce do pitvorači prítvora. V pitvore nájdeš často piecku na svárky alebo pálenicu či kotlík na pálené, pálenku, koralku; náčinie hospodárske poskladané, do múru slepé okno lebo výklenok na držanie krčahov s pitnou vodou a schody lebo rebrík vedúci hore úzkym stropovým otvorom na poval, na padláš, podľaž. Od pitvora v prednú stranu k ulici je izba, izdba, svetlica. Otvoriac dvere do izby, bude ti po ľavej ruke temer štvrtinu izby zaujímajúca múraná pec, na boku s nižším prípeckom či múrikom na sedanie i ležanie, na predku s kozubom či koškom a s ohnišťom; z kozuba i z ohnišťa strmia kochy, komíny do povaliny, ukončujúce sa hore na padláši pieckou, zriedka vymúrané (bez onej piecky) až nad strechu. Na pravo, za dvermi, nájdeš v kúte posteľ alebo častejšie len sklad pre mužskí odev visiaci, (hune, širice, kabanice, kožuchy) a pre nástroje hospodárske lebo remeselnícke. Zas po ľavej strane pred ohnišťom býva do steny okienko, popri stene lavica a niekedy aj posteľ; v kútoch ohnišťa a na najbližších stenách na klincoch i na polici najpotrebnejšie pre kuchyňu náradie. Oproti tomu po pravej strane budú vždy lavice na sedanie a blízo stola oblok do dvora. V tom poprednom a pravom kúte domu položený je teda stôl, za nímž z dvoch strán lavice čo sedadlá a v samučkom kúte na nich almária čiže armaria, v nejž hospodár domu uzaviera najvzáctnejšie svoje veci: knihy a zvlášť náboženské, písemnosti a peniaze. Almária sama je stojatá skryňka z dreva, jejž vňútornosť tvorí trojuhej, príhodne do kúta vmiestitelný. Vedľa almárie vysieva na klinci kalendár. Stôl javorový lebo lipový temer vždy je obrúskom prikrytý; nie—li cele prikrytý, to iste chlieb na ňom do obrúska zavinutý; bo toho za skupáňa a škrliaka pokladajú, kto svoj chlieb do stoľanici (priečinok pod tabulou stola) lebo inam odkladá pred domácimi i príchodzími. Nad stolom visieva, z hrady dolu, dľa dávnejšieho zvyku troj lebo štvorramenný svetár na sviece, dľa novejších potrieb lampa na petrolej. Na prednej či uličnej strane domu a izby sú vždy dva hlavné obloky a popod ne lavice; ponad ne ale čo najkrajšia polica pozdĺž steny vyvesená a na nej i po nej mysy, taniere, krčiažky, kančoviky z pogliedenej, pomaľovanej i z bielej hliny.

Obrazy visia na stenách ponad stôl a medzi prednými oblokmi, k nímž zrkadlo len v novšom čase a u poprednejších obyvateľov dostalo sa. Bývajú to u katolíkov obrazy Spasiteľa, Márie a Svätých; u evanjelikov tiež obraz Spasiteľa ukrižovaného lebo tŕnim korunovaného a podobizne Dr. M. Luthera, Katarieny z Bory, Melanchtona a Superintendentov jejich Jozeffyho, Seberiniho, Kuzmaniho atď. U katolíkov nadto nájdeš kríž (krucifiks) a nádobku s posvätnou vodou: u obojích zasa dľa starodávneho zvyku na skle maľovaných našich hôrnych chlapcov predovšetkým Jánošíka a dľa novšej prebudenosti národnej podobizne národních výtečníkov, ba už aj svetlopisy členov rodiny. Rovne tu i tam nechybujú obrázky Adama a Evy, stvorenia i raja a podobizne jak slávne panujúcich našich zemepánov a kráľov, tak aj iných europejských, ba niekedy i z inej čiastky zeme kniežat a mocnárov. — Po obzretí izby dopovedzme ešte, že z pitvora v ľavo alebo v druhú zadnú stranu domu je jedna dvere z pitvora majúca alebo za ňou i druhá dvere z dvoru majúca komora. V komorách majú po jednej strane zásoby stravy a obilia v súsekoch t. j. v skryňach z usekaných a vykresaných (nie pílených) bukových dosák, a niektoré domáce i hospodárske náradie uschované; po druhej strane truhlice (lády) i postele, čo vená matky i nevesty, rozostavené. Na komorách jedno lebo i po dve okienka sú. A kde tieto komory u majetnejších murované a sklepené, tam i krajšie usporiadané, vidnejšie, zrkadlom i obrazmi okrášlené a dvermi železnými opatrené. Miesto komôr majú na Spiši, v Liptove, v horňom Gemeri aj inde pred domami tak rečené lémhausy (Lehmhaus) alebo po slovensky sypárne; sú to skutočne z dreva stavané a hlinou omazané či chytväné stavby, ale i murované. V novšom čase však stavajú komory a zásobnice svoje viac len v jednom ťahu s bydlišťom; jako aj stavby chytväné t. j. drevenné a zvonku i zdnuky alebo len zdnuky chytom hlineným omazané prestávajú a ľud buduje si budinky z kamenia, tehiel a válkov hliňaných, nevypálených. Majetnejší radi majú chodby pozdĺž domov z tej strany odo dvora, spočívajúce na stĺpoch drevenných lebo múraných a medzi ními zábradlím jednostajným lebo mrežkovaným opatrené. Kde na priedomí niet tejto chodby, tam majú stienku lebo prietos t. j. popred steny vyvýšený nad zem múrik lebo stos, vyčnievajúcou strechou domu krytý, na ňomž dospelí radi vysedávajú a vystávajú v nedelný deň, hrávajú sa deti často.

Mladí manželia, jako jich po prvé uložili, tak spávajú v komore vždy i po čas najtuhšej zimy; privyknutí chváľa si toto spávanie v chladnom. Len keď nevesta príde do kúta, prenesú jej posteľ do izby na čas postielky a odkojenia decka. Muži ale krem toho radi spávajú spartánsky na tvrdom a „pod holým nebom,“ nielen v poli a hore pri stráži statku a kolo vatry, ale aj doma na chodbe, na stienkach, popod ciene a v sadoch, kdekolvek jejich bedlivosť potrebná. Potom len v dospelom veku, berúc k sebe 2 až do 10 ročné deti, uťahujú sa muži a ženy do izby na posteľ i na pec a prípecok, čo na spalne svoje. Odkial pohovorky: Chlapec na pec, starec za pec. Dospelí a zdraví idú spať večer o 10. i 11., vstávajú o 3. lebo 4. hodine; v lete pre polnie práce, v zime pre domáce ručnie roboty a opatrenie statku. Miesto toho majú zvyk v lete ces poludnie v poli medzi prácou odpočinúť a v zime mrakovaťt. j. na mraku večernom a pred zažatím svetla podriemať si. Vôbec je na podiv, jak málo ľud náš spáva. Málo času strávi i v izbách a komorách svojich, vždy viac na svobodnom a v poli i v hore. V tomto je zdravý; bo ináč izby svoje neprevieva, keď to i obloky malé a často zadrvené, neotvárajúce sa i po vyhasnutí plameňa rád zatkáva kochy nad ohnišťom; ač naproti tomu kladenie ohňa na ohništi alebo i v sporákoch (sparherd), v novšom čase uvedených, je dobrým prostriedkom k prečisteniu povetria. V zimných večerach tam na kozube rážďa, tu (v Gemeri) na košku lučivo (tenké drevo) blčieva veselo a to shromažďuje domácich i príchodzích na večierky t. j. k príhodným ručným prácam i k besedovaniu (na besiedky). Liehajú i vstávajú s modlitbami. Počuť neraz už pri pokročilej dobe a práci dňa v jejich besedách: Krem svätej modlitby, nemal som ešte dnes nič v ustiech.

Jedávajú hlavne len dvaraz dňa a to varené jiedlo: ráno medzi 7. a 9. hodinou na hrubý fruštik, veľký fruštika popoludní medzi 2. a 3. hod. na obed. Kremä v lete pri polních prácach majú už: tenkýlebo menší fruštikpred oným hrubým či veľkým, na dvanástu obed, popoludní olovrant, vovrant, svačinu, uživnuči užonu, havránku, na havránkya jakby to ešte volali, konečne večer i večeru. Chleba však dospelým odkrojiť si a nedospelým prosiť si od starších voľno, kedykoľvek by prehladli. Každé jedenie v společnosti a pri stole starší a robotníci započínajú od nápoja, totiž užitím sklenky páleného alebo poháru vína. Heslo jejich tu: najprv piť, potom jiesť; prvšia hlava, potom brucho; ač kto nemá, nepije; ba čerstvá voda, vraj, najlepšia. Pri stole jedávajú vždy z jednej mysy všetci, majúc hospodára za vrch stola usadeného a čeľaď — členovia rodiny i služobníctvo — kolo neho; deťom naberajú z mysy na tanieriky; dospelý však aby umel rovno z mysy pekne a poriadne najiesť sa.

Jedivo i pečivo obstaráva vždy gazdina; dáva na stôl, ač sama často pod kochom zvykla jiesť a ku stolu nedošlých tiež tam potom z hrnca nachová. Bo i varieva obyčajne len jedno jiedlo naraz — v hrnci do kolena (hlbokom), kde čeliadka početná. Obvyklé a obľúbené jedlá riedke: polievkamäsová alebo masťou zasmažená, zapražená, v nejž podvarené cesto lebo nejaká strova; demikát, chlebová to polievka s brindzou i ukrojenou do toho cibuľou; juchači kapustniarka, načerpaná z kysnúceho kapustného suda, zasmažená a kašou lebo hríbmi (pencurák, komprd) sušenými podvarená; parovec, parový kyseľ, jehož polev podkvasený bol chlebovým parom (kvasom), potom precedený podlieva sa ešte mliekom, niekedy na podvarku dávajú žltú kašu a udrú vajce do toho alebo jedia ho s chlebom lebo predplameníkmi (podplamky, podymníky) lebo posuchmi pred chlebom i pri chlebe upečenými; kyseľje polievka octová, zaliata mliekom lebo riedkou mliekovou zátrepkou; mrvenička, sekanička, čír, stieranka, a jakby ju ešte volali, je cesto v mlieku alebo jestli vo vode uvarené, tehdy obrindzované a tu často s prídavkom kopru záhradného, zeleného, jehož lístky na drobnúško usekajú; husté jedlá: strova, t. j. hrach (v studenších krajoch), bôb či radšej fazuľa (v teplejších krajoch), šušovica, kaša žltá (prosaná) i pohančaná, zemiaková fučka, múčaná kaša či fučka (v Liptove riedka múčka), hrach s krupou, bôb s krupou (kontramarš), vždy každé na husto uvarené a buď zasmažené i múčnou zátrepkou opatrené, buď na myse po vrchu omastené; sem patrí i kapustabuď z hlávok narezaná a nácestou vopred podkvasená, buď zo suda vzatá a už alebo len „s jedným vajcom,“ no i viac vajcí, buď s mäsom uvarená a slaninou lebo sadlom podsmažená. Jako to aj do druhej strovy, kto má, dáva mäso hovädzie, baranie, bravčové (sviňské) čerstvé lebo údené. Kapustu zvykli variť vždy v nedelní deň, ale aj vo štvrtok. V horních krajoch na nedelní deň obyčajný je tiež hrach. Suché jedlású: halušky, rozvalkané cesto to na kúsky potrhajú (trhané halušky), to pokrájajú na rezance, uvaria, ocedia a tak na sucho s brindzou lebo tvarohom a omastené dajú na stôl; pirohy, sú podobne pripravené rožkaté závitky rozvalkaného cesta s obsahom brindzovým lebo tvarohovým lebo lekvárovým; guľkyslivkové lebo tvarohové lebo i mäsité, to čo ináč knedle; pečeňa, pečienkaz hoväda, barana, hidiny, diviny, bravov kŕmených, z týchto klbásky, jadernice či hurky, húriky a čo viac na masti lebo na ražni upečeného, tiež k suchým jedlom pripočítano býva. Jako gulášpozná i náš ľud mäso na kusy pokrájané, na horúcej slanine zasmažené a potom na polievku s prídavkom zemiakov, cibule, rasce a papriky (červený piepor) pripravené. Zbojníckou pečeňouvoláme kusy mäsa na ražni upečené a soľou, cesnakom, paprikou dobre okorenené; lež medzi každý kus mäsa musí prísť tľapka chutnej slaninky na ražeň a piecť sa spolu.

Vyjma najneúrodnrjších krajov, v žiadnom dome nesmie zchybnúť ani na hodinu chlieb. Chlieb pokladajú za bohatstvo, majeť dľa toho merajú, jaký (rožný, žitný číže pšeničný, ovsaný, jarčaný čiže jačmenný, biely, čierny) u koho chlieb na stole; z chleba aby ani omrvinka neztratila lebo na neslušné miesto nedostala sa; jeho miesto na stole, bo stôl má Slovák vo velikej úcte a hľadí, aby i na jeho stôl nič neslušného položeno nebolo (na pr. za hriech pokladajú malé deti na stôl sádzať). V krajoch úrodnejších skutočne veľa chleba strovia a Maďar preto nazýva Slováka: kenyeres Tót, chlebový Slovák. Jak za dobrý majú a chutnajú si chlieb, vysvitá i z toho porekadla, že keď chcú označiť človeka srdca i mravu dobrého, povedia: ten človek je jako kus chleba; to je taký chlebový človek. Všetko čo k pokrmu človeka náleží volá Slovák, ale nadovšetko už len ten milý chlebíček „darom Božím.“

Čo do obleku najdeš všetkých domácich od prvšieho vstania až do nočnieho uloženia sa obriadených: umytých, učesaných, oblečených, do práce a na vychádzanie hotových, jak by to vojsko do boja ozbrojené a schystané. Ženám prvšie je seba a izbu i deti obriadiť, posprávať. Bôh chráň, žeby ju príchodzí doma neogabanú, neposprávanú, t. j. slušne neoblečenú zastihnul alebo žeby neogabaná krok urobila na ulicu. Dač takého, jako sú v obleku nedbalky lebo pohovky, temer ani neznajú; znajú len robotný či každodenný a sviatočný oblek, jak sme ho už opísali. Ženu bez čepca nevídať ani za chvíľku; rovne mužskí neradi spúšťajú sa klobúka lebo baranice. Týchto síce nájdeš i holohlavých, ale u vydaných holá hlava platí za posmech, tak ako aj obstrihaná. Len u dievčíc odkrytá hlava, však hla plnovlasá s pekne stužkovaným vrkočom cti netratí. Plný oblek mužských v čas leta začasto označuje táto pohovorka: Ženo, podaj mi kabanicu (lebo prsliak lebo kožuštek), klobúk a palicu, nech oblečiem sa.

Jaký že už „zvyk,“ jaká „zvyklosť“ — aby sme označili vec slovom ľudu — v tejto domácnosti, čo dotýče sa obcovania či radšej vospolného nažívania? Bo ľud o rodine a domácich takí hovorí: tí pekne nažívajú vo vedne, dobre žijú spolu; alebo teda opak toho: tí zle nažívajú, tí zle žijú. Kde však pekne, ticho, v pokoji nažívať majú, tu vyhľadávajú, aby ženské mužským, nadovšetko mladší starším ustupovali, poslušní boli, lásku a úctivosť preukazovali. Znakom ústupnosti a poslušnosti je „neodvrávať,“ „nehovoriť na priek.“ neodporovať starším a zvlášť vykonať práce skrze otca a matku v dome i na poli prikázané. Za znak a zvyk lásky pokladajú si to, keď zvlášte starší mladších alebo vekom rovesní seba vospolok čím nežnejšie oslovujú krstným menom; nepozvať koho v tomto pomere pekne na krstné meno, temer rovná sa hotovej urážke. A zase mladší starších aby oslovovali názvami rodinného pomeru, teda: otec, apo, ňaňo, mať, mamo, mamko, brat, sestro, strýko, ujčok, strynká, ujčinká, často pán strýčik, pani ujčinká atď. „Ešte ma ani raz pekne na meno nepozval,“ žaluje sa z tohto ohľadu žena na muža, mladší na staršieho neprívetivého. „Či takto svedčí sa?“ tresce starší mladšieho, keď ho nepozve po rodine lebo slušne. Znakom úcty je hlavne „vykanie,“ rozhodne zachovalé u ľudu. Najväčšia je urážka, keď už mladší staršiemu začne „tykať;“ tykanie patrí len medzi rovesníkov, a starší tykajú mladším. Z úcty vyká často žena mužovi, ak je tento dosť málo starší od nej, tým viac teda vykajú deti a vnukovia všetkým starším; vyká syn sluhovi v dome, ak je tento vekom starší; vyká brat bratovi vlastniemu, sestra vykať bude sestre a pri tom volať budú staršieho „báčikom,“ staršiu „ňaniekou,“ „nenieškou“ na znak tejto úcty. Znám mladších bratov, ktorí vyššie studia odbavili a do stavu vzdelaných dostali sa, ale v kruhu domácnosti a rodiny svojim vlastním starším bratom a sestrám vykali a vykajú, trebárs títo a tieto len pri stavu rolníckom ostaly. By deti tykaly rodičom, jak to u nás v domoch panských slyšno, o tom u ľudu ani stopy. Ľudu nášmu odrodom je ten, kto odchyluje sa od zvyku vykania a mravu úcty k starším. Dosť komične vyníma sa to, keď v rodinách cudzotou presiaknutých počujeme, jako tie isté deti a vnukovia svojim dedom vykajú, starým rodičom onikajú a s mladými vlastními rodičmi si už tykajú, alebo i starým rodičom budú vykať a mladým to onikať to tykať. Zrejmý to ináč znak toho, že onikanie len v novších časoch vsiaklo do rodín a nepresahuje vek dedov lebo starších našich rodičov, ktorí ešte svoje deti na vykanie privykali, t. j. len zvyk vykania poznali. Dokladám, že jak v rodine a domácnosti, tak platí zvyk vykania a tykania i v pospolitom živote, o ňomž hovoriť idem; tiež že v styku s vyššími oslovovať týchto zámenom oniľudu len natisnuté je, keďže ešte poznám starých ľudí, ktorí onikať ani neznajú ani nedovedú, pánom i kňazom do očí hovoria len vy, vás, vám.

Pospolitýmživotom volá si ľud svoj spoločenský život, kde v dome i von z vlastnieho domu s druhými ľuďmi stýka sa, obcuje. O tom, že pospolitý život vyžaduje svoje a to poriadnejšie a krajšie mravy i zvyky, hovorí ľud: Doma ako doma, medzi ľudmi ľudsky (chovaj sa), t. j. doma prehliadnuť, prepáčiť možno, jestli v čom trebárs proti dobrému mravu pochybíš lebo urobíš si po vôli; ale na verejnosti a v spoločnosti šetrí prísnejšie pekné Iudské mravy a zvyky.

Zvyky pospolitosti či zvyky pospolu, spolu schodenia a stýkania sa začneme líčiť ešte od domu a domácnosti počnúc.

Príchodzí do domu neklope na dvere, má prístup vždy voľný; bo i dom od svitu poriadený i domáci vždy hotoví prijať ho. Slyší—li ľud zaklopať, to mu značí návštevu z tých vrstiev spoločenských, kde nebodaj len od cudziny prijali zvyk zaklopania, keďže naň až po dnes i tu i tam len cudzým „herein,“ „szabad“ odvetovať zvykli. Vstupujúc tedy voľne rovný k rovnému i nepozdraví sa hneď od samých dvier, ale prejde pár krokov vpred a len potom je zvyk pozdraviť sa. Mužskí nie pri vkročení, len pri tomto pokročení napred v izbe snímajú klobúky, začínajúc obvyklý pozdrav. Príchodzí žobráci, cigáni a podobní zvykli pri dverách a prípecku zastať. Pozdravujú domácich u katolíkov: Pochválen buď Pán Ježiš Kristus! u evanjelikov: Pán Boh vám daj dobrý deň! lebo: dobrý večer! („Dobré ráno!“ poviedať u ludu nezvyčajno; jemu hneď kremä deň i brieždi sa.) Z prítomných domácich kto starší, ten vstane a popojde prichádzajúcemu v ústrety i ďakuje za pozdrav, a tam: „Až na veky, amen!“ tu: „Pán Boh si daj i vám!“ odvetuje. I dokladá: „Vítajteže u nás!“ Príchodzí riekne: „Ďakujem pekne. Akože sa máte? Či ste zdraví?“ — „Ďakujeme za opýtanie; ta sme pomaly zdraví. Akože sa vy máte?“ — „Zdraví sme i my, chvála Bohu.“ — „Len kde ste sa tu vzali? Sadnite že si!“ I obdiv i ponúkanie vyslovuje obyčajne domáca gazdinká a ak je hosť len trocha vzácnejší, už mu lebo stoličku lebo miesto na lavici u stola to ofukuje to chytro schytenou čistou handrou utiera, hoc by miesto ináč jak čisté bolo.

Cieľ príchodu svojho hosť neoznámi hneď a zrovna. Porozprávajú si o chvíli, o statku, o čom obojetnom, až prikročí k predmetu návštevy. Ak baví sa na krátko, ponúknu ho chlebom, z ktorého koľko toľko by odkrojil si alebo odkroja mu. Dlhšie baviacich sa a zvlášť príchodzích z druhej dediny častujú dľa okolnosti a potreby nápojom, chlebom, brindzou, slaninkou, oštepkom, ovocím „na zákusku;“ alebo i varivom, alebo v čas obedu usadia ho k stolu. Zapýta—li hosť vody, bežia do pitvora lebo do chladnej komory po krčah, na prostred izby vždy trocha odlejú z neho a len potom podajú mu ho k pitiu alebo nalejú vody do pohára.

Odchádzajúci ďakuje za ponúknutie chlebom lebo za počastovanie, volá, by prišli ho tiež „opáčiť, zapáčiť,“ a odberá sa slovom: „No, dobre že sa tu majte!“ „Zdraviže ostávajte!“ „Lenže zdravi, s Pánom Bohom idite, choďte!“ — reknú domáci a odprevadia i najmenšieho aspoň po dvere, ktoré oni zatvoria za ním. Odchodiacemu by sotva i na um prišlo dvere za sebou zatiahnuť, taký tuhý je zvyk zatvárať dvere za odchádzajúcimi. Ale milších a vzácnejších hosťov vyprevadia do pitvora, až na dvor; ba odprevádzajú na ďaleko, za dedinu, až na chotár, keď je milý lebo rodinný hosť z druhej dediny. Ešte len pri odprevádzankách radi besedujú, dojednávajú nedojednané, uhovoria nedohovorené, vyžalujú si všetky svoje biedy, potešia sa. Tam von šíre pole a vid sveta lepšie roztvára city, mysli, srdce i ústa. Konečne rozchodiac sa, upozdravujú hosťových domácich ale tak „na stokrát!“

Pri Ratkovej v gemerskej stolici boly dve dediny: jedna Prôža a či Pruža pri západnom, druhé Červeňany pri východnom rameni potoku Turca. Obyvatelia oboch rodinali, kmotrali, priatelili sa vospolne a kedykoľvek, vraj, jednodruhých navštevovali, vždy odprevádzali sa cez vršek z doliny na dolinu, od dediny až do dediny, tak že Pružan chodil s hosťmi do Červenian, Červeňan prevádzal si jich na Prôžu. A že boli majetní baníci a námorníci, radi hostili sa. O týchto zachovalo sa až do mojich časov porekadlo: „Ej, Prožania a Červeňania, počkajte, vyprevodíte sa!“ Čím v okolí časté hostinky a dlhé, prácu meškajúce vyprevádzanky karhali. I veru vyplienili Turci obe dediny a tie viac nepovstaly z toho, i tak hostinkami a vyprevádzankami zchudobnelé. Po prvej pamiatka je len mlyn i dnes Prôžou zvaný, po druhej studňa Červená, v nejž mali by ešte byť alebo pri nej zakopané dávne poklady.

Pri návštevách a vyprevádzankách nalezneš síce i chýry, klebety a ohováračky, najmä u ženičiek, v kvete; ale lepšia stránka jejich tá, že ľud záležitosti rodinné, hospodárske, vozárske, obchodné a druhé svoje podniky užitočné zvyknul si pokonávať. Rád má tiež návštevy s ručnou prácou: pletením košov, delaním bŕd, pradením a s čím ešte spojené, kde v spolku pracovať sladí sa mu, zvlášte na večierkach.

Prenocujú, koho nikdy nevideli, tým viac známych pocestných a obchodníkov. To dávajú jedni druhým i nalezajú u jednidruhých nocľah, nôcku, a nocľažníkovešte i opatria(jedenia a čo najpotrebnejšieho udelia).

Javišťom, ba stredišťom pospolitého života ostáva i krčma, hostinec. Každá má priestrannú, tak rečenú pijácku izbu, v nejž pre krčmára a meranie latami oddelená kavétla. Schôdzky tu najmä v nedeľu odpoľudnia. Iste tu mravokárca nájde i predmety kázne, výstupky; ale nech len tieto karhá a kázni; druhému, čo tu deje sa, môže dať i pokoj. Zde často pri miernej sklenke a priateľskej besede uzavierajú kúpy a predaje, shodujú sa o cestách a obchodoch, usrozumievajú sa o rodinných sväzkoch, pretriasajú obecné, občanské záležitosti, sdeľujú si zkúsenosti svoje. A kde len Icík nepomieša sa do toho, alebo nápoj nepomúti hlavy, ide to počestne. V povahe tohto ľudu je, stať sa pri poháriku shovorčivejším a rozhodnejším i k dobrému podniku; zdráhaví takto dajú sa na voľač nakriatnuť. Mrzký zvyk korheľstva a pijatiky tam je zakorenený, kde ľud nemá dostatok dobrej potravy a živnosti alebo už v následkoch odvyknul od dobrých pokrmov. V mojom okolí na pr. viac platí jatka a mäso, jako krčma a nápoj.

Na ulici a kdekoľvek postretnúť sa a nepokloniť, nepozdraviť, ba prívetive neprihovoriť sa, to toľko ako byť nemcom či nemým ako skala, sprostým i tvrdým ako roh; ba povedia, že nemáš ani trocha toho človectva v sebe. Pozdravujú sa a ďakujú si, vypytujú sa na zdravie, rozchodia a rozžehnávajú sa tuná tak a upozdravujú domácich jako asi vypísal som už pri návštevách v dome. Pozdrav a prihovor sa pekne, vľúdne, získal si už postretnutých a vďačne ti dajú vývod o čom chceš, upravia ta, ucestia ťa, sprevodia ta. Tu jim hneď žiadna tvár nie cudzia; človek človeku stal sa človekom, sdielnym a živým tvorom. V nedeľu odpoľudnia oživené bývajú priedomie a ulice dedín národom shovorčivým a baviacim sa. Tu si radi postávajú i shrknú sa v kolo shovorčivé a baviace sa, jak mladí tak starší. V robotné čiže v delacie dni vidíš len po práci pospiechajúcich a leda na krátce pozastavujúcich sa. V dobe jarních a leťajších prác bývajú ulice dedín i mestečiek jako vymreté, keď všetko je na lúkách lebo v poli.

„Na mena“ či u katolíkov „na deň svojho svätého“ majetnejší tiež navštevujú sa. A tu je zvyk povrieslom poviazať toho, kto má odmieňať sa priateľom.

Jako v rodinách, tak i pospolite radi oslovujú sa len krstnými menami. I opýtaní súc jak jich volajú, povedia obyčajne svoje krstné meno. Chceš—li zvedieť rodinné meno, opýtaj sa, jako koho píšu. Povie ti. Bo hľa píšeme jich do matrík i oni podpisujú sa náležite rodinnými menami; ale na rozoznanie popri krstných menách ľud dáva medzi sebou každému priezvysko. Ním ho najprv naozaj len prezývajú, až i hnevá sa; ale to potom prischne i jeho potomkom. Priezvyská tieto zaiste dávané bývajú najčastejšie z toho, čo kto mimozvyčajného, často smiešneho vykonal lebo poviedal, lebo jestli čo neobyčajného na ňom a pri ňom zpozorujú a to jim ho potom charakterisuje, na pr. kršo, krcho, kršniak, kľavo, keľo, geľo, ľavo, ľäveš, ľavko i levko i ľavoč, ľvoč sú priezvyská takých čo kršňavou, kľavou, Iavou rukou miesto pravej pracujú; klipkáni a žmurkáni očima hmúrajú; brtáni, brptáni a brptoši, čo chybnú výmluvu majú, geľo, geco, gečo, zťažka nosí svoje telo; nosko, putra, putrohoš (putroh = brucho), brucháč, labák, od údov tela dostali priezvyská; červenovlasého prezvú liškáňom, lysého lyšiakom lebo holým, neučesaného kostrákom i strapáňom, hrbatého hrbáciusom, na zrost vysokého poldruhákom: telesne i duševne nešikovný je ľaľo, ľoľo, lajdák; hermaphrodit bude ščuriak, ščiriak, štiriak; čulečkou prezvali ženu mavšiu tanec sv. Víta; počulkou tú, čo často hovorievala: či počujú? atď. Všetky temer remeslá a zamestknanie ľudské, všetky tri ríše prírody podávajú predmety, po nichž prezvali premnohých. Prišlého osadníka prezvú hneď menom jeho rodnej osady: ratkovským, jelšavským, rožňavským, bystrickým, zvolenským, žilinským atď.

Krstné mená s rodinnými alebo s priezvyskami spojujú tak, že toto poslednie stojí vo forme prisvojovacieho čiže neurčitého prídavného, na pr. Janko(toho) Kukukov, (tej) Kukučkin; Andro(toho) Dupárov, Pečkov, Hromadov; MarkaKukukova, Dupárova, Pečkova; alebo: Janko(tých) Kukukových, Kukučkiných, Maruškin, Maruškiných (od ženského Maruška); Andro(tých) Dupárových, Pečkových, Hromadových. Niekde vyslovujú pri krstnom rodinné meno takto: Kukukovech, Dupárovech, Pečkovech, Hrumadovech; alebo odsúvnuc ch: Kukukove, Dupárove, Pečkove, Hromadove. Pri mäkko ukončených zneje táto prisvojovacia príveska: Janko Blažejé, Felixejé, Hlaváčejé; v Drienčanoch: Janko Blažejev, Felixiev, Hlaváčiev; Hanka Blažejeve, Felixieve, Hlaváčeve. Na ský ukončené rodinné mená za krstnými: Pavol Dobšinských, Martin Šôňavských; rovne latinské na i ukončené: Maria Fabrich, Anna Franciscich. Hovoríme tiež kollektivne či v hromadnom význame vzaté tietože rodinné mená, teda: tí Dupárovci, Pečkovci, Kukučkiní, Maruškiní. U kohos bol? U Dupárovcov, u Pečkovcov, u Kukučkiných, u Maruškiných, u Dobšinských, u Fianciscich a podobne.

Ku krstným menám, v rečach a zábave s deťmi, radi pridávajú milkujúce rýmy: Janíček — Ďundíček, Palíčok — lastočok, Ondríček — orlíček, Martinok — holúbok, Martinko — holúbko, Janík — tulipánik, Mišíček — ružíček, Mištek — pištek; Anička — dušička, Anička — ružička, Zuzička — perlička, Marienka — zorienka, atď.

Ale krstné mená, pri hrách detinských aj ináč, vystavené sú i výsmešku : Prišiel Petko — našiel všetko, prišiel Edko — našiel riedko; prišiel Jožka — našiel troška, prišiel Gusto — našiel pusto, prišiel Tomáš — už nič nemáš; Janko — kabanko, Paľo — ľaľo, Onder — ponder, Ondrej — neondej, Eva, Eva — zpadla z dreva, Anna — planá, Milka — bilka, Marka — starká, atď.

V rozhovoroch domáceho a pospolitého života často a radi pripomínajú na dosvedčenie, objasnenie, okrášlenie i dôraznosť svojich rečí nepočetné svoje porekadlá a príslovia národnie, takže „prípovede a veršíky“ z Písma Svätého a z nábožných piesničiek. Medzi jejich dosť krátkou „besedou“ počuješ neraz viac príhodných a k veci povedaných prísloví; a príhodné prednesené príslovie býva často rozhodnejším i lepšie presvedčujú jim v pospolitosti, nieželi jakékoľvek iné rozumovanie a dôvodovanie. Kto z Písma (z Biblie) zná dobre a veľa „citovať,“ toho volajú „biblistom.“

Rovne a nekonečne užívajú v reči podobenstvá či prirovnanie jednej veci ku druhej: každú možnú velkosť a jakosť porovnajú s druhou. To už n. pr. jako zo stereotypu alebo dľa odvekej shody a zvyklosti zneje: veľký jako dom, vysoký jako väža, — jako hora, široký jako more, — jako svet, tenký jako vlas, hrubý jako buk, vyrastený jako jedla, mocný jako dub, obšarpaný jako lipa, rovný jako svieca, — jako jedla, mäkký jako páper, ľahký ani prášok, — pleva, sladký ani mäd, horký ako blen, červený jak ruža, biely ani sňah, nadurený, naježený ako jež, nasršený jako sršeň, srditý jako osa, opilý jako čík, slobodný jako vták, zdravý jako ryba, — jako orech, sprostý jak teľa, úlisný jako mačka, klebetný jako straka, chlap ani buk, chodák ani olovený vták, tak čuší ani voš pod chrastou, dodrvil ho ako kyslú plánku, fučí ako moch, chodí ako na strunách (hrdo, pyšno), ide mu to jako po masle, letí, beží jako strela, — jasná strela, leží jako snop, svíja sa, mece sa jako had, tak mu je ani v Božom lone, pusto jako na dlani, smutno jak na cintoríne, ticho, žebys počul mušku prebrnknút, — preletieť, toľko ho jak lísťa, veľa ako dreva, — ako piesku, má peňazí ani čert pliev, atď. atď.

Ľuľkajú sa (milkujú sa) s menšími: rád ťa mám ako mäd. — ako dušu, dobrý si mi ako kus chleba; ty môj zlatý holúbok, sokolčok, sokolík, lastočok; duša, dušinka, dušička ty moja dobrá, zlatá, premilená; srdce, srdcko, srdiečko moje dobré, zlaté, drahé; anjelčok môj milý; synčok zlatý, drahý; dievka zlatá, milá; ty môj medovníček, ty moja perlička atď. Vidz tiež hneď výš ku krstným menám pridávané milkujúce rýmy. Satyrične naproti tomu povedia: rád ťa mám ako koza nôž; rád ťa ako kyslú plánku. Prosia sa, druhému: pekne, krásne, šumne, pre Boha, pre milosrdenstvo Božie, pre Kristove rany, pre všetkých Svatých, pre Božiu odplatu v nebesiach; aby to vynahradil sám Pán Boh na tele, na duši, na zdraví, na statku a zavaroval od škody za to, čo dáte; aby vašou odplatou bol sám pán Ježiš Kristus atď.

Ďakujú simedzi sebou pekne, šumne, uctive; ďakuvať ponížene, toto ujíma sa len tvrdo vzhľadom ku vyšším v společnosti ľudskej. Tiež zvyk je poďakúvať sa na stokrát, a ďalej týmito výrazmi: Pán Boh zaplať, vynahraď; Pán Boh zaplať — a viac naklaď; Pán Boh daj stokráť na miesto toho; Pán Boh ti daj zdravia; Pán Boh ťa osvieť; Pán Boh vás požehnaj; Pán Boh vám daj zdravia i za to! „Pán Boh vás zavaruj, aby ste neprišli do toho, v čom som ja; — aby ste sa nikda prosiť alebo utisnúť nemuseli!“ — hovorí ten, kto v škode, v nešťastí pomoc obdržal. Núdzni prespevujú: Málo máš, málo dáš, len daj z úprimnosti; bude tvoja duša v nebeskej radosti. Rovnými výrazmi zvykli požehnávaťi najmenších dobrodincov a často za dosť malú vec alebo i len sľub upožehnávajú ťa na tele i na duši, na zdraví, na majetku a prajú nadovšetko „tú slávu večnú v tom nebeskom živote.“ A pri najskromnejšej skleničke, pri priateľskom pobavení sa či pri posedení zavinšujú si, okrem hojnosti darov zemských, tie dary Ducha Svatého, rozumu zdravého, dar lásky a pokoja medzi ľuďmi na zemi a potom v nebi slávu večnú.

Naproti tomuto hrozia, vyhrážajú a zahrážajú i zastrájajú sa neprajným, nepovoľným a neústupným; kľajú, lajú, hrešiaprotivným a preklínajúskrivodlivých (krivdu činiacich): Bodaj si zkamenel, — zdrevenel, — zhorel, — zcepenel, — umieral a zase ožíval! Bodaj ťa porantalo, — Parom (Perún) vzal, — čert vzal, — vychytilo (zrádza vychytí), — rozpuklo! Diuk (Džuk) ti dušu jiedol. Daže teba Parom trestal, Parom abo Perún ti do duši, do srdca, do teba, — ti v materi, — mu v košeli, — ubil ťa na skutku, horúci Perún doňho uderil! Hrmeň Bohov do teba páralo! Parom ho bral! Iď v čerty, — do pekla do Sytna, odprevadím ťa zo sveta, pôjdeš na druhý svet, vylom grgy, kameň mu do očú, nevôľa po ňom, zlá nevôľa (zrádza) ho metala, okovaná strela doňho, naučím ťa po kostole hvízdať, príde na psa mráz, pomora (smrť, zhuba) na vás, rozbliakneš sa ako smola, sedem Bohov v tebe, sto hromov ti do rebár, strela ti do duše, — do kuše, — do matera, tisíc hrmených do teba páralo, uši ti poobtínam ako psu, zavialo ťa, porazilo ťa, zdivel — zbesnel si sa, zhor, zmok ťa vzal, zrak sa mu do pečene, zošialil si sa, zvetrel si sa — žeby ti rozum ani pozajtro domov neprišiel, ztrasiem ťa ako plánku (plané (divé) jablko, planú hrušku), zdrvím ťa na kyslú plánku! Nadávajú(mená si dávajú, prezývajú sa) druhým, a to mužským: ty bachor, baran, baraný roh, cmuľo, cundroš, čulek, čudák, daromník, drnaj, dromo, fičúr, frckoš, galgan, goldoš, groňo, gryňo, halapirkoš, hurtoš, chmuľo, chňupák, chroňo, chrt, chrúst (zelený), jašťor, jazyčník, ježo, kamas, kapusný hlúb, kľago, kolodej, kostrák, kujon, ľaľo, lecikto, lušták, moriak, muro, murckoš, nekázanec nezkázaný, neogabanec neogabbný, obšivkár, odzgaň, pes, poľagan, polpalček, starý poplesnenec, poťmák, potkan, pšocher, rajko, rojko, rašmák, roháč hrdy, roňo, skydon, slezák, strapák, strapúň, strygôň, suky syn, sviňúr, svrčok, šibenec, tarandák, ťarbák ťarbavý i netrebý, žoliak neočatý, zogaň, žogan. — Ženským: ty bachra, cmuľa, culfa i zulfa, čilečka, daromnica, drnda, fľandra, gryňa, halapirka, hajda i hojda, hajštra i haštra, chňupaňa, jašterica, jazyčnica, kostra, kľampa, lecičina, lojda, lušta, morka, murcka, nekázanica, neogabanica, ňafľa zaslinená, ošva otrhaná, planieta, poťma, rapaňa, rašma, rádzga, sajha, saňa, sotona (Xantippa), strapaňa, stryga, suka, sviňa, šuta, ťapa, taranda, ťarba, tmoľa, vida vysuhá, výšľa vysoká i chudá, zoľa neočatá, žova skrčená a hlúpa. — Obojemu rodu:ty baba, briďota, čoriak zakrpený, čudo, čvarga, divok, drobisk, dúdok, duduk, farahún cigáňsky, fijalka, haftoš pažravý, haraburda, haťapa, nemotorná, horenos, hrdopisk, kalika, koťuha, komprd, krpec, kvander (eingewanderter), kvietok, mosúr, motovidlo, mršina, mumák, mumľavý, odkundes (cudzinec), odrôd (odrodený), ohava, opica zaškriataná a naničhodná, osol Pána Kristov, ostuda, pandrava, papaj, papľuch, papuľa, paskuda, pijavica, pimpeľ nadúchaný, pleťuha, pobehaj, potmehúd, prošťa, rangas, rešeto, ryniak, ryncko, sova neučesaná — nadurená, šašo, šelma, šepleta, škrata, šmál cigáňsky, šmajták, tetivo, tĺk, trlo, truľo, vavrek, zmok umoknutý, žaba, žrút pažravý.

Na hrozbu ubijemťa znajú temer nekonečné výrazy: vymydlím, vyčešem, vyobšívam, vytrieskam, namastím, opatrím, nachovám, naučím, spláknem, capím, prasknem, vylácem, vyhasím, vylúznim, vyoflinkujem, vyzáuškujem, vymikám, vyšticujem, za pačesy zdrapím, preženiem, vyonačím ta! Nakladiem, nameriam, navážim, odvážim, nadelím, udelím, zaplatím ti! Krvavá polievka ťa zaleje, červené iskry ti z nosa vyfrknú! Ty mne to zaplatíš, posbieraš sa, zoberieš si, zprplíš sa, prídeš na psí triciatok, dostal sa na psí drúčik atď.

Do zvyku si vzal ľud i mnohé nadávky, kliatby a hrozby z reči maďarskej, menej z latinskej a nemeckej; ale tieto pominieme. Hreší, laje nielen človeka ale i svoje hoviadka, na ktorých pracuje. Zatracuje to sám hovoriac: „tak laje, až zemi ťažko“ — a za najväčšiu urážku pokladá, keď mu kto Krista, Boha, dušu, matera, otca takto pospomína; — ba vraví, že „zlé slovo iba tomu za väzy padá, kto laje, klaje,“ a že „kto do neba pľuje, na jeho vlastniu tvár slina padá;“ ale zlozvyk je zakorenený a plní sa i u nás slovo písem: z jedných a tých istých úst pochádza dobrorečenie i zlorečenie — ač ne tak má byť.

Ďalej takto zvykli božiť, dušiť, veriť, zariekať, prisahať sa: Bysťu bohu kamennému bohu, bysťu bohu prabohu, do paroma, pri samej zemi (prisahám), hrmeň bohov, na moju hriešnu dušu je tak, na moju vieru je nie inak, na moju kušu tak je, na moju pravdičkú pravdu stalo sa, stalo — nestalo — ale ak stalo sa, viac neodstane sa; nech ma čert vezme — nech do rána nedožijem, jestli je inak; bude mi na duši, — na svedomí; Otcu Nazaretskému je tak; nech zbesniem sa, nech zdiviem sa, nech ma zaveje, — porazí, nech tu zhorím, nech zem prepadne sa podo mnou, ak čistú pravdu nehovorím; Bohu Otcu prisahám, tristo Bohov prabohov, tristo tisíc hrmených by sa udrelo v tvú dušu — atď.

Podivenievyjadrujú: aj, divy sveta, bolby to čert, — pes, čert zabil sa z býla, Gospodine pomiluj, ká to jazerná strela, to čudo, — div, — zázrak, to je hák, to ti je celý fígel, radosť na to páčiť (hľadeť), ký to Parom, ba ký hrom, ba kýho hroma! — a nepočetnými podobenstvami. — Veci zveličujú: nedám ho za tri svety, — za šíry svet, — za sto zlatých, — a čo mi taký kruh zlata odvážiš, jako si sám: hoden je toľko otcu materi, nemá páru pod slncom, atď. — Chatrnosťvyjadrujú: nestojí za máčny mak, — za páper, — za glg vody, — za pípku dohánu, ani babky, chlp sena, za hrsť otrúb; toho ani pod jedon zub, — ani toľko čoby myš uniesla, nesúci ani vlkom na újesť, jaký zvonka taký zdnuká, Parom tam po ňom, nestojí to ani horkú cibuľu, atď.; oboje tiež v prepočetných podobenstvách a prirovnávaniach. Napospol milujú reč a vyjadrenie sa vecné, obrazné a maľobné; ač majú i odťažné čiže čistomyslné pohovorky a príslovie n. pr. pravda predsa zvíťazí; chudoba cti netratí; kto veľa hovorí, alebo luhá alebo chváli sa; potreba zákon ruší; ešte je nie tak zle, žeby horšie byť nemohlo.

Majúc v reči i najmenšiu neslušnosť pripomenúť odpytujú, prepytujú: prepytujem pekne to veru je, bolo toto a takto — a vtedy už vypovedia vec tú, ktorá dľa jejich pochopu je neslušná. Takto pekne prepytujú svojho poslucháča, keď majú pripomnieť na pr. vola. kravu, koňa, ovce, trus, pomyje, blato a čo také z hospodárstva; brucho, prirodzenie, lono, vemä, škurák a čo z údov tela zvieratského lebo i ľudského. Ale keď pripomenú statok, čo u nich značí vždy dobytok, pri tom slove nikda nepočul som prepytovať. Kde viac osôb poslúchajúcich, tam jich odpýtajú takto: odpytujem pekne vaše poctivé hlavy; a jestli je to v izbe: odpytujem pekne vaše poctivé hlavy i tento stôl, na ktorom Božie dary bývajú! Ostatne, keď čo nemiestneho a neslušného spomnú, vyhovárajú to a seba i týmto porekadlom: Čo je v piesni, nach sa kliesni!

Keď spomnú v reči vzdialeného priateľa, dodajú pri jeho mene dobropranie: nach mu Pán Boh dobrý deň dá, tam kde je; nach ho sprevádza Boh i anjel jeho svatý, kadialkoľvek chodí, — kamkoľvek obráti sa; nach mu Pán Boh tam bude na pomoci, kde je; a t. ď. Lež podobne pri spomenutí neprajníka svojho, doložia niektoré z toho zloprajenia, čo sme výš uvedli. Jestli mŕtvych, zosnulých pripomínajú, to nezabudnú dodať: Pán Boh ho osláv, Pán Boh mu daj večnú slávu; — pokoj mu tam kde je; no veď je už na Božom súde, — ale toto poslednejšie vravia vtedy, keď neveľmo prajne vyslovili sa o zosnulom.

Ľud náš nadovšetko miluje rodinu, domácnosť a pospolité toto nažívanie so sebe rovnými. Robotovať bude, krivdy a nátisky snášať bude, slúžiť bude cudzým, pochodí za obchodom a zárobkom celý svet; len si má kde potom utiahnuť sa do svojho kúta, do svojej tichej domácnosti, prísť medzi svojich, stroviť s nimi ťažko a tvrdo zahľadaný groš, poveseliť sa i požalovať sa pospolu. Kde tohto zpúšťa sa — a jako on hovorí — Boha; len tam je vlastne mravne zkazený, ba hynie i hmotne i mravne.