E-mail (povinné):

Daniel Bachát:
Básnik

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Andrea Jánošíková, Jana Kyseľová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 43 čitateľov


 

Básnik


Nedobře lidem bez zpěvu —
tak bůh v svých soudech mluvil
a lidem stvořil básníka
a to mu věno uvil:
„Co živ jsi neměj pokoje
jen o bolestech zvídej,
a v naději vždy oklamán
svůj chleb jen v pláči jídej.
Nech srdce na krev zderau ti —
Ty na tu krev se dívej,
nech štvou tě po všech končinách
ty miluj je — a zpívej.
V. Hálek

Znáte Týlove „kusy srdce mého“? — Nazre mnohý i mnohá do „Sokola“, vidí v ňom jakúsi rozprávočku. Čo je to za novália?… Či je to po telegrafe, na železnici, a či snáď na úteku pred Prušiakom písané?… Spisovateľ driemal!

Od koho je tá pletka?

Slečinka X. prevráti stranu, pozre na podpis mena, doloží v materčine: „das ist wirklich du — —“

Čísel je toho trinásť, podivno, osudné to číslo! Viac čísel nežli obsahu.

A má to aj predmluvu. Tak sa vari bude písať od dnes v „Neupreussen“u?

Nezodpoviem ani jednu otázku. Týl, nezapomenutedlný Týl písal utešené „kusy srdce mého“; ja tu osmelujem sa predstaviť vám „kusy srdca básníkovho“. —

To je var’ homeopatický spôsob písania?

Odpoveď: bude v tom dosť i hydropathie!

Tedy „gute Miene zum bösen Spiel,“ — to beh sveta. Tak hrajú sa dnes i v Prahe.

Len čítajte, bude sa vám to ľúbiť; musí sa vám to ľúbiť!

Pán odpovedný poriadateľ vulgo Redaktor (nie skladateľ?) je za to odpovedný; ja prepadnem pred súdom, — on uzavre so slavným Obecenstvom prímerie, ja viem, že pristanete naň i bez ratificatie…

To už tuhé pilulky!

„Nichts für ungut!“

Mnohých sokolov naších postrielali, môže si niekdy i náš Sokol, aspoň vtipom vystreliť a spievať si po pritom:

„Žartujem, pestvujem, očká sa mi smejú,
Ale od srdiečka slzy sa mi lejú!“

Takhľa! by ste už mali dokonalú „Veselou předmluvu k smutné povídce“. Nebanujte, že nie od Rubeša. Českobratský humor zaspal trochu, musel na čas ustúpiť prísnej nemeckej philosophii života; veď on znovu vstane z mrtvých v novej síle. Toto píšem 7/7 1866 — totiž túto predmluvu, — čo za ňou nasleduje, to je stará historia v novom rúchu — chcem uspokojiť všetkých i staro- i novovercov.

Keď ale za novou predmluvou, dostanete starú v rozprávke tejto po- a do-mluvu: ať vám slúži na zdravie!!!

I

U Hellera na „Bierquelly“ bolo dnes ako nobito. Starý Heller bol hostinský poctivý, rád mal študentov a oni jeho, i s jeho peknou dcérou „Anna Marie“ou, ešte radšej; ale jeho pivo predsa najradšej videli a pili.

Starý Heller bol „kenner“ študentov. Poznal každému po tvári, či má, lebo nemá peniaze. Niektorý prišiel len s desať krajciarikami, vypil svoju holbičku z „märzen“ového a poberal sa.

„Wohin so früh?“ zastavil ho p. Heller. Pán študent udával príčiny všeliaké svojeho skorého odchodu, len tú pravú zamlčal. Ale Heller vedel priam koľko bilo, vzal pánu študentovi klobúk, zavesil ho na miesto klobúkov na klinec, usadil pána študenta na zpät a so slovami „es macht ja nichts!“ nalial mu sám holbičku druhú i tretiu, ba pýtal sa ho i „schaffens’ kein Nachtmahl?“ — A za platom čakával trpelive, nepretiahnul nikdá; ale ani jeho nik neoklamal.

Študenti žili radostne v starom Hellerovi a on v nich; on temer nikdy žiadneho hosťa, mimo študenta, sám neobslúžil, a so študentami sa ustavične dohadoval, prekáral, a neraz s nimi do dobrej vôle sa napil a rozveselil.

Akoby som ho dnes videl toho starého Hellera, vždy usmievajúceho sa, vždy čiste v peknej čiapočke na hlave, a s fajočkou na tureckej pípke v ustách; no, nikdy nie bez zlatej tabačnici v ruke.

Bol-li niektorý zo študentov smutný, sadnúl si Heller k nemu, ponúknul ho: „Wird nicht gefällig eine Priese?“ usmial sa mu do očí, a pán študent šnupnúc si, kýchnúc, — na čo pán Heller vždy so svojím „helf Gott!“ hotový bol, — štrngnúc si dva, tri razy s p. Hellerom, už sa smial ako na to treba. Mráčky zmizely, a slnko dobrej vôle trvalo celý boží večer.

Dnes tedy, ako hovorím, bolo u Hellera ako nabito. Štrnganie, hlučný hovor, veselý spev, dišputy — to všetko bolo vo kvete. Starý Heller bol dobrej vôle. Chodil od stola ku stolu, usmieval sa, čiapočku naprával, fajku plnil a tu i tu pánov študentov s tabačnicou núkal.

Však zdá sa, že jeden stolík, pri ňomž traja priatelia, študenti, veľmi živý shovor viedli — najviac zaujal myseľ Hellerovú. Pozoroval dlho a napnuto shovor tých troch, až si konečne prisadnul k ním.

Sediací tam študenti boli: Hentz nemec, Miklósfy maďar a Luhovín slovák. Na prvý pohľad pozorujeme, že je Hentz šuhaj praktičný, obozretný; Miklósfy, prostý, srdečný, no trochu hrubý; Luhovín nežný, zadumený, chudobný, no trochu primoc ideálný.

Títo traja dohadovali sa o veľmi zanímavom predmete: „Čím je vraj najlepšie byť na svete?“

Miklósfy sa krútil len okolo „főldes-úrstva“, a vyprával ako by si on žil na výnosnom panstve — pán Heller sa usmieval. Hentz mal chuť na hostinského a chválil remeslo Hellerovo — pri čom sa tento ešte viac usmieval.

Prišiel rad na Luhovína, ten kreslil ideálne a plamenne život básníka, budiaceho národ zo sna.

Hentz i Miklósfy chválili za peknú myšlienku súdruha svojho, len ľutovali, že chce byť slovenským básníkom; lebo tam mu ruže istotne nekvitnú, keď je to vraj ani nie národ, ale len „luza“; iba starému pánu Hellerovi stály slzy v očách.

Študenti sa zadivili, ale neosmelili sa pýtať po príčine; bo pán Heller neočekávane sa zmenil a zblädnúl. Naši traja študenti boli v najväčšom zadivení keď starého Hellera zrazu a neočakávane tak velice premeneného videli. Slzy mu stály v očach, tvár jeho bola bľädá, čiapočka jeho, tak hrde mu na hlave sediaca, klonila sa mu na bok; fajočka mu odpadla z úst a tabačnica vyletela z ruky. Po malej prestávke štrngnúl si Heller so študentmi nemo, napil sa a začal im vyprávať, že i on mal syna, syna jediného, vrelo milovaného — „einen brawen Sohn!“ Syn jeho stal sa „dichter“-om, písal veselohry, odišiel bez dovolenia otcovho k divadlu. A tu náš starý pán Heller sa zamlčal, akoby sa bol haňbil nad tým, že sa syn jeho tak bol zabudnúl a zablúdil ku „komödiantom“. — Syn jeho súc v spolku hercov, zaľúbil sa do herečky, zaľúbil „innig, auf leben und Tod“, — bol sklamaný — zastrelil sa. — Starý Heller sotva bol v stave slová tieto dopoviedať, tak počal srdečne plakať, že sa až od druhých stolov zadivení študenti obzerať, ba niektorí aj okolo neho hromadiť počali. Starý Heller utierajúc si slzy, napomínal Luhovína, aby nebol „dichter“-om; lebo že tak zle pochodí ako jeho syn, a hneď na to zarmútený odišiel preč, ani ho nik v ten večer viacej nevidel.

Študenti všetci boli zlej vôle, mnohí vytýkali naším trom priateľom, že Hellera do zlej vôle doniesli, a najvätšmi oproti ním tí hromžili, ktorí sa dnes na veľkodušnosť Hellerovú spoliehajúc bez hotových peňazí poriadne navečerať hotovili; tí jim to ani naskrze odpustiť nevedeli. —

Náš Luhovín ale, nedal sa odvrátiť od svojho úmyslu, byť „básníkom“; lebo on je vraj nie „nemec“, on má iné „Ansichten vom Leben“ a inú „Lebensweisheit“. On nezastrelí sa — on sťa básník bude šťastný.

II

Čo si to všetko mladosť namyslí, aké skvelé plány sosnuje, aké vozdušnie zámky nastavia! V jak utešených barvách maľuje si ona život, keď potom ale prijde do života a počne, v ňom žiť; čo div, že tie plamenné barvy oblädnú, vyšedivejú?

Utešenejšie ale nemohol si nik v tom svete život predstavovať ako náš mladý študent Luhovín.

On je Slovák. Jeho rod pravda po dnes bol a je potupený, znížený, zotročený. Však práve to pole preň. Ku slavným, šťastným a vznešeným sa pripojiť to nenie zásluha; ale nízkych povzniesť, získať, oblažiť a k cieľu viesť s mnohými odpormi, v ustavičnom boji — to hodno syna slávy. Spevom, slovom živým kriesí sa život, otvára hrob a keď na spev Amphiona pohýnaly sa i skaly, či nepohne vrelý, živý, ľúbosťou k rodu skrz naskrz preniknutý aj ten živoriaci náš ľud? Nezávidel Alexander Veliký Achillovi šťastie víťazstva jeho, no závidel mu to šťastie, že našiel svojho Homéra. Niet-li víťazov, i básník osláví národ svoj. — On držať sa bude slavného Kollára: „půlku srdce rodu, půlku Míně.“ Družka drahá, s ňouž slasť i strasť života deliť bude, ona bude blažiť dni jeho, bude spievať piesne jeho…

A rod?

Ten porozumie synovi svojmu, nasledovať bude rady jeho, povzbudzovať sa bude slovmi jeho ku slávy životu.

Niet, niet vznešenejšieho v tom svete povolania, ako povolanie básnika národnieho!

Ó kto vysloví to krásné panoráma životných obrazov, ktoré tiahlo blaženou dušou nášho Luhovína! Tu sedí stárež blažená piesňamí jeho, bláhá si na nich, teší sa mladému národniemu pracovníkovi, k srdci vinie syna, zdarilého slavných predkov, opievajúceho zašlú slávu a vznešenosť národa. Tam mužovia rázní povzbudzujú sa k činu blahodatnému piesňami jeho, a ženy, matky, ními pestujú budúce lepšie pokolenie národu. A tá mládež milá, ó jak poníma myšlienky jeho vznešené, ó jak zmáha sa zápaľ svätý a nadšenie jej skrze ne! Všetko, všetko porozumelo mu, všetko ho ľúbí tak ako on každého v srdci vždy nosí. On bude celý národ v srdci nosiť za živa, aby príbytkom jeho po smrti bolo srdce národa celého.

„Požehnaný, jenž pomazán
na pěvce rukou páně;
on v soudy boží nahlédnul
i v lidských ňáder báně.
On králem velkých království,
on knězem lidstva spásy,
a co v něm leží pokladů,
jsou neskonalé krásy“

Niet na svete radostnejšieho okamženia, ako je to, keď šuhaj vyštuduje; veci svoje, ktorých mnoho síce nebýva, sbierá a dobré školské svedoctvo v ruke drží. Ale nieto ruže bez trnia, ani orecha bez škrupiny. Šuhaj kvitne ako ruža, ale ako obrániť sa už teraz tŕňom života, ako zabezpečiť sa proti ďalšej núdzi, psote, ako dostať sa k dákemu povolaniu? Zo stromu vedomostí je za tých 15-18 rokov školských, ten orech života síce už zronený, je už v naších rukách, — ale ako že odstrániť horkú škrupinu — ako vybrať si orech nečervavý? —

Veru, veru je to osudné, veľmi osudné položenie; je to veliká starosť v mladosti. Mal ju nielen „pán Amanuensis Rubešov“, no mal ju i mnohý iný z nás — a tak mal ju práve i náš budúci básnik — Luhovín.

Však chcel byť „básníkom“ poviete mi. Hja, nedivte sa, že je to u nás, ešte nie privilegované remeslo — a práve preto z neho človek ani nevyžije. Podivno! Za všetko sa platí poriadne, každý vyžije — len ten nie, kto ľudstvo vychováva; kto národ učí. Divno to: že kto kŕmi telo ľudí — zbohatne, kto ducha, zchudobnie; kto klame ľudí, dobre sa má, kto jích od klamu odvádza, biedný je; — kto oblažiť chce všetkých, sám nešťastným zostane; kto však nešťastnými robí mnohých — sám šťastným je!…

Chcete príklady na to? Obzrite sa vôkol po šírom Slovensku, a najdete jich až hrúza. Hľadajte však príklad uznalosti, odmeny, ba len slušnej pláce, a vopred môžete byť istí, že ho veru nenájdete. —

Tak hľa! i náš chudobný ale ideálný Luhovín, pri všetkej nadšenosti svojej, konečne a to z celého srdca prisvedčiť musel tým životným slovám Rubešovým, že

„Kdo chce ode země žít,
Musí na ní také dlít;
Vyleť k nejvyššímu pólu,
Chcešli žíti musíš dolu;
Z třpytících se hvězdiček
Nepučí se chlebíček,
Z milostného luny světla
Nesplete se na hlad metla;
Žito, proso kvetou v bláte; —
V propasť chodí, kdo chce chodit v zlatě. —“

III

Luhovín prvotiny básní svojich k prehliadnutiu zaniesol jednomu vážnemu národovcovi. Nemožno opísať, jak mu tĺklo nadšené srdce, keď na prvý plod Múzy svojej pozeral. Už videl tú spokojnú tvár onoho národovca, ktorú ukáže mu pri čítaní básní jeho; už cítil vopred tú nevýslovnú blaženosť, ktorú za bezsenné noci svoje žať bude: keď onen národovec v ňom novú jasnú hviezdu na obzore pesníctva slovenského videť domnievať sa bude, keď vydanie jemu venovaných básní týchto s radosťou prevezme…

Zaklopal, predniesol prosbu svoju, doručil prvotiny — však pozrite! Náš národovec zmraštil čelo, vrátil knihu ani do nej nenazrúc so slovamí: „Škoda vás mladý človeče, že s takými zaľúbenými pletkami trávíte vek mladosti svojej; mrháte drahý a nenahraditedlný čas. Čo bude z vás? Už ste mohli dávno byť v nieakom úrade; máte matku chudobnú, pomáhajte jej, a nebuďte jej na obtiaž. Veršovníctvo vás nevyživí. S Bohom!“

Či môže byť slovenský národovec tak prozaičný človek? pýtal sa Luhovín sám sebä. — Neviem ako by ste vy o tom, vct. čitatelia, súdili; ja však myslím, že ten prozaičný národovec mnoho mal pravdy. Pravda ale neprestane ani vtedy pravdou byť, keď je príkrá. A básnikové ideále boly len klam, ktoré sa razom rozplynuly pred skutočnosťou pravdy? Ideál je tedy hádam nič iného len klam? Na biednej zemi — zvätša.

Luhovín zamiešal sa potom medzi ľud. Čítal starším svoje básne, tí to naskrze nerozumeli, zaspali; iba jedná stará babka tvrdila, že jích starý pán učiteľ lepšie veršuje na pohräboch. Mládež, zdalo sa, že nadšene počúvala básne jeho ale čože? keď boly všetky také, že sa na žiadnú nôtu nehodily a spievať nedaly. Mládež spevavá nevzala jím tedy žiaden osoh. —

Obrátil sa teda na pána učiteľa, prosiac ho, aby básne jeho ocenil; ten ale mu odpovedal, že má oproti básňam hroznú antipathiu, lebo sa vraj dosť navyzvára, keď pohräbnie karmeny vypracovať musí. —

Ani národovec, ani sám ľud, ani učiteľ jeho nebol mu priaznivý. Národovec — ktorý by mu bol mal chuti dodať, pohanil ho; ľud sám, pre ktorý on sbieral svoje myšlienky a city, choval sa ľahostajne k nemu: učiteľ ľudu, jakým aj on je, má antipathiu proti vznešeným výlevom srdca jeho. Povedzte, nie je to do zúfania? —

Hádam bude mať náš básník, lepšie sčastie pri krásnom pohlaví, to je dostupnejšie krásocitu! Však kto že pochopil i Spasiteľa, mimo jeho Apoštolov a Učedlníkov, nad srdcia ženské?!

Aj Luhovína o nedlho poprosily dajedny „fräule“, aby bol laskavý dať jím prečítať svoje „Gedichty“, — avšak vrátily mu jich ešte v ten deň, že nie sú zrozumitedlné — bo nie sú nemecké. —

Pán Assessor Krivosúd, jeho rodina, upozornil ho, aby nepísal tak smelé verše, lebo že keď ích dá niekde vytlačiť, neomyľne ho posúdia a zavrú…

Úbohý básník! On nevedel, starý Heller by mu to iste bol riekol:

„Verkannt und verfolgt zu werden,
Ist das Loos des schönen auf Erden!“

IV

Voňavý svrčinový háj, klokotajúci, nezábudkami z oboch strán obrúbený potôčik, na stromoch hrkútajúce divé holuby a hrdličky a pod stromom na trávničku náš básnik Luhovín — s Marínou. Či ste videli kedy básnickejší obrázok? Avšak čo nás do žblnkavých vĺn bystrotokého potôčka, čo nás do hrkotu holubov a hrdličiek, — my počujme štebot nášho zaľúbeného párika pod stromom.

Kto je Marína? — Neviem, náš Luhovín ju sám nepozná; lebo je-li pravda, že každý človek sám seba najradšej má, tedy je pravda i to, že každý človek sám seba najmenej zná. A tak je-li pravda, že je láska slepá, musí byť pravdou i to, že zaľúbení vonkoncom neznajú sa. Hovorí sa síce v obecnom živote, že zaľúbiť sa, je toľko, ako známosť si urobiť; avšak to nemá slúť „poznaním“ — poneváč sa zaľúbení obyčajne nie po-, ale za- a preznajú.

Ctení čitatelia a vzácné čitateľky — pravda že len tí, ktorí nie sú zaľúbení — budú mať dostatočnú príležitosť behom rozprávky našej poznať Marínu.

Keď sa náš Luhovín ideálu svojmu, Maríne, o láske k národu, o vznešenom povolání slávy dcéry, družke to básníkovej, dosť navypraväl; keď jej stav národa ubiedeného, ktorý len nezištná obeť vlastních jeho synov a dcér povznesie a osláví, plamennými slovy znastínil: riekla Marína, oprúc svoju kaderavú hlávku o milencovo rameno, že ona tomu všetkému ani ako mak nerozumie a žeby o inom shovor viedli.

Luhovín sa zarazil; ale ktože by milenke mohol odporovať! Počal tedy všeliako rozhovor zkrúcať a obracať, ale bárs ako sa vyhýbal, bárs o čom vraveť začal, voždy len s láskou národa, s obeťou za rod, sa vznešenou úlohou slávy dcéry a slávy syna dokončieval.

Nepokojná Marína vyzývala Luhovína k návratu domov, lebo vraj možno, že dnes hostí dostanú a tu hnevala by sa maminka, keby ona doma nebola. — Voľky, nevoľky musel sa náš Luhovín domov poberať a roztržitý, zmatený, nevoľný, poberal sa tichým krokom po boku Maríny po kvetistom brehu žblnkotajúceho potôčka. Z koľaje rozhovoru bol odteraz vyrazený, zamyslel sa; Marína tiež mlčala a Bôh vie, kam myseľ jej zaletovala!

Divno to bolo s tou Marínou. Ona sa pri Luhovínovi obyčajne nudiť zdala; bo čím nadšenejšie jej on o krásach života, prírody, rodoľubstva vyprával, tým chladnejšou zostávala, tým dlhšia jej bývala chvíľa s ním. A div to tým väčší, že už asi pred pol rokom, ani nečakajúc na Luhovínovo vyznanie lásky — bezpochyby, aby sa to neuskutočnilo „že die Männer haben das Vorrecht“ — ona sa mu z lásky svojej vrelej a vernej prú vyznala. — Luhovín hned z počiatku ako sa obznámil, sotva dva tri raz s Marínou hovoriac — hneď bol k jej srdiečku pripútaný. Neviem druhý, či tretíraz sa sišli, zabávali, shovárali, i hneď vzala naša Marína kriedu a namaľovala na stôl jedno šípom preklané srdce vraviac, že to srdce jej a v tom srdci bolo napísané: „Ich liebe Luhovín!“

Luhovín pojal milú do náručia, a zaľúbil Marínu na večnosť.

Keď náš básnik Marínu domov odprevádzal bolo tam hlučno, Luhovín však, ktorý najblaženejší bol len o samote s Marínou, nevošiel s ňou spolu dnu do domu, ale porúčal sa jej predo dvermi. Tak sa zdalo, že Marínka tomu velice bola povďačná — avšak neohovárajme.

Keby sme sa mohli zamiešať do tej spoločnosti mladých druhov a družiek v dome Marinkiných rodičov videli by sme, že sa Marína, docela zmenila, lebo tak, ako prú pri Luhovínovi svojom ustavične sa nudila, ustavične mlčala, tak tuná zabávala sa veľmi dobre, ba práve ona sama zabávala spoločnosť celú a temer málokedy nechala dakoho k slovu prísť. Každý v svojom živle najlepšie sa cíti. — Ale už zase ohovárame?!

A náš Luhovín? Rozlúčiac sa s Marínou zablúdil si zas k voňavému háju, ku glgotajúcemu potôčku, k nezábudkám — a na blaženom mieste, kde prú s Marínou, spolu sedel — básnil až do samého mraku. Blažený, dvojnásobne blažený zaľúbenec!

*

Pár dní minulo a najblaženejší deň svitnúl pre Marienku. Bol to deň jej „Namensfest“-u. Od rána sypaly sa navštívenky, dary. Náš Luhovín nesmel zostať po zadu. I preňho bol tento deň blaženým. Krásnu sbierku básní svojích v peknej zlatorezom ozdobenej knižočke čistopísaných poslal básnik náš darom k oslaveniu menovín Marininých. Ó jak ho blažila knížočka táto, že nevýslovne oblaží ona tiež milenku jeho — kto by pochyboval? Zvlášte keď jej ju venoval s tak krásným nemeckým mottom:

„Wenn ich ein Kaufmann wär’ Gold und Saphir
Böt ich und Perlenglanz froh dir zur Zier;
Wen ich ein Ritter wär’ zög’ ich hinaus
Brächt Dir den Lorbeerkranz heim vom Turnier;
— Weil ich ein Dichter bin — arm am Besitz,
Lass Dir genügen dies Blättchen Papier! —“
(Laube)

Kollár zbožňoval Mínu, Sládkovič Marínu a oboch diela tie národními, a síce prujšími básnikami učinily. Petrarca mal Lauru, Mickiewicz zase Marylu. I náš Luhovín zápalistými, citom vrelej ľúbosti i roda i milenky oplývajúcimi spevmi chcel sa osláviť. Ale zabudnul na to, že sláva neblaží, a že ona človeka a smrtedlníka po nej túžiaceho ešte prú nesčastným robí. Znal že Kollár dostal svoju Mínu: ale to nie, že Sladkovič nie svoju Marínu. Myslel, že Petrarca bol blažený s Laurou, ale že Mickiewicz nikdy svoju Marylu neobdržal a ešte i z vrchu Alpov vo Švajčiarskej, v Šplügene za ňou vzdychal takto:

„Polnočniu hľadám hviezdu, zamračeno nebe;
A hľadám Litvu svoju a dom svoj a tebä —
Nevďačná! kým ja tuto v nebetyčných horách
Tu padám v priepaste a tam miznem v chmárach.

Nevďačná! Ty zatiaľ snáď tančíš vesele… na to nemyslel.

V

Večer boly u rodičov Marininých skvelé radovánky, bol aj náš Luhovín pozvaný. V hluku mnohých známých i neznámých hostí uvítala ho Marína jeho nádherne oblečená, s velikou zlatou brošňou na prsiach, — bez pochyby rodičovským to darom k meninám, — myslel si Luhovín, lebo ju dosial ešte nebol videl, — celá blažená a krásna až do očarovania. Hosťom neznámym predstavila ho panna Marína rad radom, že to „Herr von Luhovín“. Všetci klonili sa mu, že jich to teší, len jedna pani chcela dokonca vedieť: „Welcher Profession by vraj, Herr von Luhovín bol, welchen Stand er bekldeidet?“ Marinka pri takejto neočakávanej otázke prišla do hrozných rozpakov, červenala — haňbila sa za Luhovína. Úbohý! — mladí, vyfintení šarvanci šopkali si medzi sebou, že je Luhovín „Luftinspektor“.

Stolovanie, hry, tanec, blahoželanie, nebudeme opisovať, len to jedno podotkýnajuc, že sa Luhovín zvätša nudil, naša Marína ale nevýslovne veselá, tak sa zdalo, že nadmier dobre bavila sa. Okolo nej najčastejšie otáčal sa mladý Hentz Andor, bohatý šuhaj, majiteľ kaviarne v jednom väčšom mestečku. Bol to súdruh školský nášho Luhovína. Poznali sa a Hentz bol veľmi povďačný nášmu Luhovínovi. Práve spolu tancujú čardáš a náš Hentz už po tri razy zadrapil sa ostrohami do šiat Maríniných, — Luhovín ale sedí zadumený a prizerá sa jím. Neďaleko neho sedí domová pani so staršími paniami o všeličom sa shovárajúc. Šuškavo pýta sa jedna domovej panej, tak, že to Luhovín dobre počúl: „Či je to ten, liebe! tamto vis a vis čo za tvojou Marinou sa šalie?“

„Áno, to je ten, theuere! dobre sa vraj nepoblázni za ňou, ale darmo sa ustáva.“

„Veď že jej var’ dnes aj prezent urobil?“

„Daj sa svete, veru pekný prezent, meine theuere! Voliakú knižočku, v ktorej sú verše; pováž si ešte k tomu panslávske verše popísané jej poslal. Taký prezent si veru mohol pre seba zadržať.“

„A s tým Hentzom to už len lepšie tej Marienke pristane.“

„Ten jej prezentoval tú zlatú brošňu s diamantom, je to už aj dar oddávkový.“

„A či Marína ľúbí Hentza?“

„Nevýslovne. Ako prišiel hneď mu padla do náručia a sľúbila radostne ruku svoju.“

„A Luhovína nechá tak?“

„Kindereien! Ten ju brať nemôže, nemá úrad, a Maríne je čas. Ona ináč verše hneď po obdržaní brošne do peci, v nejž sa koláče piekly, hodila.“ —

Jak ti bolo, básníku!? — On zmiznúl.

Ó čo sú perly, diamanty myšlienok básníkových! ó čo je rydzé zlato citov jeho, čo svätý zápal vrelej ľúbosti jeho, čo to všetko — oproti zlatej brošni s diamantom?!…

VI

Luhovín sa na druhí deň skutočne dozvedel, že jeho zbožňovaná Marína oddaná bola Hentzovi. Či si mal zúfať? Dnes mu prišiel na um dobrý, poctivý, starý Heller; prečo ho neposlúchnul? Už je na tej ceste, na ktorej bol Hellerov syn, už ho ľúbosť sklamala, — či sa zastreliť? Eh čo! veď on to sľúbil Hellerovi, že ač i bude básníkom, že nebude nesčastným. Znal že to básnikovo veno:

„V naději vždy oklamán
Svůj chleb jen v pláči jídej.“

Velikú ranu dostalo to srdce jeho, ale nie smrtnú. On si básnil dnes takto:

„Sládkovičovi:
Ač sme sa nikdy neznali,
Však mnoho máme rovného;
I ja ľúbil som Marínu,
A ona? Ona — druhého.“[1]

Náš Luhovín akoby bol vytriezvel, počal ináče pozerať na svet. Nahliadnúl, že neškodí v živote aj s prósou sa zaoberať; ba áno že poësia je práve daná smrtedlníkom k osladeniu prósy. Nahliadnul, že

„Spisovatelstvo a bídy
Od jakživa byly již
Nerozlučitelné vidy,
Jako umění a kříž.
Kdo chtěl žiti jen pro můzy,
Divokou měl světem chůzi;
Utopit se mohl v slávě,
A na jeho jasné hlavě,
Věnec seděl bobkový — —
Při tom byl však hladový. —“

Nahliadnúl pravdu riadkov týchto, uložil na čas svoje básnícké plány a rozvrhy na stranu a celou silou ducha svojho staral sa, aby čím skôr prišiel k povolaniu, aby čím skôr prišiel — k úradu.

VII

Na pánstve grófa X. potrebovali vychovateľa pre dve grófske deti, ktorý mal spolu aj úradníkovo miesto zastávať.

Obyčajne je vychovateľ v panskom dome taký „omnibus“; vychováva, učí, dohliadá, slavné panstvo zabáva, obsluhuje; — on sa musí do všetkého rozumieť, do francúzštiny, muziky, zahradníctva, hospodárstva, galanterii; musí ku všetkému a to vždy byť hotový, na všetko pripravený, veselý vždy, ochotný, nežný, výslužný. —

Náš básnik na ťažkosti stavu tohto nepomyslel, on chcel prísť k úradu, ku grófskemu, dvojnásobnému úradu — k vychovateľskému a úradníctvu. Hlásil sa o to na príslušnom mieste, i bolo mu to prisľúbené s istotou.

Neviem veru, či si náš básnik dal odteraz už vyhotoviť navštívenky, s prädikátom vychovateľ a úradník; ale že bol blažený to mi smele uveriť môžte. Služné bolo pre nášho chudobného šuhaja skvelé, on bez toho študovať nemôže; takéto „intermezzo“ bolo mu vítané, skusí mnoho a po pár rokoch dokončí beh s nahospodárenými peniazmi velice príjemne a snadne.

Náš básnik a vychovateľ in spe práve šiel dnes do kaštieľa. Bol vďačne prijatý a oznámeno mu: žeby odpustil, keď osvícené panstvo nie jeho, ale toho pána, ktorému ho hneď predstavili — za vychovateľa si podržuje. Bol to — Miklóšfy.

Miklóšfy objal priateľa zo žiackych čias, tešiac sa vypravoval mu: že keď nie „földesúrom“, bude aspoň vychovateľom na panstve, ďalej vyjavil mu i to, že ho panstvo preto nepodržalo za vychovateľa, lebo sa dozvedelo, že je veliký a nebezpečný „pansláv“.

VIII

Náš básnik väzel v strašlivej próze. Zo všetkých strán dívala sa naň hrozná a nahá skutočnosť; zo všetkých strán dolíhaly naň starosti a bolästi storaké; celý svet stal sa mu žalárom, a najhroznejším žalárom bolo mu vlastnie rodisko. Mať jeho dobrá a ubiedená vdova, nezjavila mu síce nikdy žiaľ svoj, ani neukázala mu nevoľu svoju; pracovala bez reptania, aby syna vyživiť mohla, a jemu — podivno to! — ani dosiaľ nebolo napadlo, jak obtížným je materi. Však dosť skoro otvorily sa mu oči. Ľudia tí istí, ktorí ho ešte len pred rokom ctili, chválili, a jako sa jemu zdalo, milovali, tí istí ľudia mu vyhýbali, tí istí na ulici prstom naň ukazovali, tí istí ho ohovárali, príkro posudzovali a za nič viacej nemali.

A jak trápili oni dobrú, úbohú mater jeho! Tí istí, ktorí jej prv tak hodného syna závideli, jej teraz za takého ničomníka dohovárali, obviňovali ju z prílišnej a bláznivej dobroty materskej, keď sama ničím nevládnúc, daromného truda chová, ktorého vraj i v kaštieli pre nesúcosť a lenivosť prijať nechceli do služby, a z ktorého už len posmech, škodu a zármutok mať bude nevoľná, biedná mať. — Ubohá vdova dosť naplakala sa tam, kde ju nik nevidel.

Náš básnik väzel v strašnej próse. Od dobrého súseda dozvedel sa všetko, zarmútil sa hlboko, zúfal si sám nad sebou, nad losom svojím. Súsed mu vyjavil, že sa richtár kdesi vyslovil, že ho pri najbližšej rekrutačke ako človeka bez povolania, do vojska vriadiť dá.

*

Neznám ešte, že by u nás Slovákov niekde udomácnené bolo to slovo nemecké: „Heimweh“. I divno mi je to, že Slovák, ktorý je opravdivý domár, nemá výrazu toho ako Nemec, ktorý do Ameriky húfom putuje a všade dobre sa cíti. Však horniak len na doľnej zemi osadený, ač mu je lepšie tam, nežli nám tu hore — predsa túži až do smrti po horniakoch.

V dosť krátkom čase zkúsil to isté i náš básník Luhovín. Dostal sa na dolniu zem za vychovateľa; a ač mohol najväčšej starosti sa pozbaviť, starosti o matku, lebo tú znamenite napomáhal — predsa býval smutný. Náš Luhovín nemohol básniť.

Má ono i rovina a púšť svoju poesiu, ale nie pre každého. Náš Luhovín si srdečne vzdychal:

„U nás jináče! ne tak v cizím kraji;
Ani ty krásy vnad pro mne nemají,
Ani to ptáče tak pěkně nezpivá,
A když mi hraji, srdce při tom zivá.
O smutno, smutno! srdce ke svým skáče —
U nás jináče! ach, u nás jináče!
U nás jináče ! kdež jsou tu ty hory?
Kde ty skaliny, řeky, luky, bory?
U nás jináče! každá tvář jest jiná,
A k veselosti netřeba nám vina,
O smutno, smutno! srdce ke svým skáče —
U nás jináče, ach u nás jináče!“

IX

„Nech štvou tě po všech končinách
Ty miluj je a zpívej!“

Sme na začiatku uhorskej revolúcie. Známo nám je, ako sa vtedy robilo, že mnohí šiel k dobrovoľníctvu i preto, aby rod a trôn najvyšší proti vrahom chránil, ale aj preto, aby zachránil sebä, totiž: aby nebol na silu vriadený do maďarského vojska. —

Náš Luhovín bol odtrhnutý od sveta slovenského znal len zpotvorene a k omrzlosti vypravované pohyby národa slovenského. Nevedel si rady. Túžil ešte ináč nežli prv za domovom, avšak matka starostlivá ho listovne napomínať dala, aby sa mal na pozore v tento nebezpečný čas a rodzený Nemec, ale maďarón hrozný, u nehož vychovateľom bol, — to isté mu radil.

Raz sa bol už i niečo istejšieho náš básnik dozvedel o pohyboch národních, dostal od svojho priateľa aj odpis, „žiadostí národa, slovenského“ vypracovaných čelnejšími vodcami nášho národa a čítaných verejne na shromaždení velikom od Ľudovíta Kleina z Hýb vo Svätom-Mikuláši. Akoby bol iskru hodil do stohu tak zplápolalo to v našom milom Luhovínovi, i zahorel túžbou vrelou za domovom, za krajom slobody. I sberal sa už raz podvečer, že opustí cudzie kraje a zamení jich s drahou domovinou, chcel sa odobrať od panstva, však tu ináče zahúdli mu. Práve ako vystúpil zo svojej chyži, zastúpili mu štyria strážnici cestu na silu, a oznámili mu, že pôjde s nimi.

Dvaja první mu oznámili, že je maďarským vojakom od dnes, na čo druhí dvaja odvetili: že oni už nemajú nič s ním, keď je tak. Ba áno i to doložili, aby ešte poďakoval Bohu, keď bude maďarským vojakom, lebo že oni by mu boli poslúžili so šibenicou.

Vec sa takto mala: Jeho pán, maďarón, ktorý ho pred tým ináče rád mával, náhodou prišiel na jeho „žiadosti slovenského národa“, aj na niektoré jeho básne, a rozumiac čosi, ako rodený Spyšiak, po slovensky, natrafil práve na tú najhorlivejšiu, ktorú náš Luhovín len odpísanú mal a ktorá niekdy aj v Plešivskom žalári v Gemeri odporníkom strachu nahnala, videl teda v ňom nebezpečného vlasti zradcu a nemeškal udať ho vrchnosti. Do väzenia a pred súd ho odviesť prišli tí dvaja prvší drábi. —

Druhé nešťastie prihnalo sa naňho z domu. Pán richtár, ten istý, ktorý mu bol sľúbil, že ho k vojsku oddá, splnil svoj sľub. On vyzvedel sa od Luhovínovej, ani z ďaleka žiadné nešťastie netušiacej matky, o mieste bytu jeho, udal ho za povinnovatého k vojsku, a tým cieľom prišiel ta, práve náhodou sa sídúc s pár drábmi, ktorí ho odviedli. Tak stal sa slovenský básnik maďarským vojakom. Pán jeho žiadal mu pomoc božiu a prial šťastie k peknému stavu tomu.

„Nech srdce na krev zderou ti,
Ty na tou krev se dívej!“

X

Kto znáte rodáci mojí Petrovaradínský zámok? Oj, akože by ste neznali krásnú pevnosť túto v súsedstve krásnej Báčky. Pod ňou vlní sa bystrotoký Dunaj a duní si svoje tajné žalmy, ktorým nikto nerozumie. Za ním neprehliadné hory a výšiny. A ten krásný pohľad dolu na Nový Sad a ku blízkej Karlovici! — oj, kde, kde máš krajší svet pre vidy svoje, básniku?!

A náš básnik bol smutný v zámku Petrovaradínskom. Sem ho s maďarským vojskom obsadili, tu on bol smutný, nemý ako vtáčik v klietke. Bol by sa modlil, ale surové hrešenie maďarského vojska pretrhovalo posvätné slová modlitby jeho; bol by dumal o slobode, o slobodných sokoloch hôr, slovenských dobrovoľníkoch, ale i to nepotešovalo dušu jeho; veď on tu jak väzeň, ba horší lež väzeň v žalári, ba horšie lež v žalári — v samom pekle. Stal sa obeťou cudzích a stojí v zbroji proti vlastnej krvi, proti vlastniemu presvedčeniu, proti sebe, zlovôľou ľudskou sotený. Čo je on? Živý v mrtvom hrobe, či mrtvý v živom hrobe?

Básniku! ty predstavuješ nevoľný národ tvôj, on tiež mrtvý v živom hrobe svojích nádejí stojí a proti sebe brojí, brojiť neprestáva, Petrom zradcom seba samého stáva sa na hradbe tatránskej.

XI

Krásne sa zrkadlila na hladine dunajskej, tvár blädolíca mesiačka v jehož svetle Petrovaradinský zámok ako obor vynímal sa, a Dunaj pod ním ako veliká srieborná stužka sa vinúl. V zámku bolo ticho ako v hrobe, iba kroky stráže tupo odznievaly.

Luhovín náš obracal sa, ako obyčajne netrpelive z boka na bok na svojej vojanskej posteli, nemohol spať a tajné vzdychy vysielal k blädolícemu, na jeho smutnú tvár ľúbo usmievajúcemu sa mesiačku. Ako si tak vzdychá, dumá, zbadá niečo jak o stín tiahať sa k nemu odo dverí. Pred ním stál muž v svetle mesiačka čarovný, utešený, mladý; majúcí na sebe rovnošatu uhorského husára. — Milo zpočinúl zrak Luhovína na domnelom súdruhovi. Ten ale lapil ho za ruku a sklonil a tajomne k uchu jeho a pošepkal mu: „Poď so mnou.“

Luhovín sám sebou nevládnul.

Domnelý husár viedol ho po tíšku k hradbe, tak, že jich stráž nezbadala, a prijdúc k jednomu miestu, ukiazala mu na povrazový rebrík, ktorý vetrom hýbaný knísal sa, visiac dolu po nad člnom v Dunaj, so slovami: „Ratuj sa!“ Luhovín zišiel dolu rebríkom do člnu, za ním husár. V člne bol jeden šuhaj bystrý, ktorý hneď veslo chytil a k druhej strane Dunaja s člnom zameril. Hore v zámku ukiazal sa, ako stín, jeden chlap, ktorý rebrík dolu pustil do vĺn Dunaja. Luhovín bol ratovaný. Naší úteci boli už práve na druhej strane vystúpili z člna, keď tento guľky strážou strieľané zo zámku dosahovaly. —

XII

U Hellera na „Bierquelly“ je akoby nabil. Stoly sú všade obsadené, v každom kúte plno, všade hluk, vrava, veselosť. A ten starý Heller len sa tak točí na všetky strany, práve tak, ako pred pár rokamí. Čiapočku na hlave z boka na bok popráva, fajočku vytriasa a keď túto odložil, zlatou tabačnicou si pohráva. Hneď ho vidíš pri jednom stole hovoriť: „Schaffen sie Märzen-bier;“ hneď zas pri druhom: „Schaffen sie kein Nachtmahl?“ hneď zase pri treťom: „Wird nicht gefallig eine Priese?“ —

Študenti — naši hostia sú zväčša študenti — sú na pospol veselí; len niektorí z nich sú nemí, smutní. Až pozdejšie, keď sa pán Heller už dobre bol vypotil, keď študenti už hodne „Märzen“-ového pohli, keď sa jazyky ešte lepšie rozviazaly, zavznely aj spevy. Nemeckí študenti si nôtili:

„Oesterreichs Sieg und Waffenglück,
Gab uns den Frieden bald zurück!“

A slovenskí študenti spievali:

„Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú;
Nebojme sa bratia, veď sa oni ztratia;
Slováci ožijú!“

Iba maďarskí študenti pri jednom stole búšulovali si takto v tej známej:

„Ho nan jössz te olly leverten, óh pajtás!
Mért sir egyik szemed jobban mint a más?
Világostól liozom e’ nagy bánatot;
Mert hazámnak ott egy mély sir ásatott.“

Starý Heller to všetko vypočúval ľahostajne, mrmlal si niečo nesrozumitedlného pod nos a silne si zašňupal. Iba na jeden stolík obracali sa zraky jeho, a síce na ten, pri ktorom traja páni docela od študentov sa líšiací si boli zasadli. Tak sa zdalo, že to boli veľmi dobrí známí pánu Hellerovi; — ale i že boli dobrí, veľmi blízki priatelia sebe samým. — Oni tak hlboko ponorení boli v rozhovore, že na všetkých ostatních nedbali a tak sami sebou zaujatí boli, že ani nebadali, čo sa okolo ních robí.

Starý Heller tu i tu si prisadnúl k ním a keď sa pustil s nimi do rozhovoru, darmo ho niekto volal, on to nepočul; on načúval alebo rozprával svojím milým, ba dnes najmilejším hosťom, a nebol by sa hnul od ních ani za celý svet. A kto že to už len bol, tí vzácní traja hostia? Boli to traja naší známí, po desať rokoch pri tom istom stole dnes sediací: Hentz, Luhovín, Miklósfy. Rozprávali si svoje osudy, skúsenosti. Všetko by nás nezanímalo, len niektoré zlomky. Starý pán Heller počúval ako v kostole; bolo-li niečo smiešneho vo vyprávaní priateľov, smial sa tak srdečne, že sa mu čiapočka na hlave do tancu dala; bolo-li ale čo smutného, tu si utieral slzy a potriasol tabačnicou.

Miklósfy dokončieval svoje vypravovanie takto: „Bol som tým „honvéd“-om, zkúsil som mnoho; ale moje presvedčenie, barátim! je len to: že by sloboda mala byť majetkom všetkých vo vlasti národov, a že, ako my traja tu sedíme svorne: tak by vo vlasti našej svorne za stolom sedeť mali všetky národy uhorské. Ja som sa práve oženil bohate, som „földes úrom“, ale nikdy nevzdám sa tohto presvedčenia.“

Všetci si štrngli na to vrele.

Hentz vyplával: „Ja som sa do vojny nemiešal, ale ona ma o všetko pripravila. V hostinci ktorý bol majetkom mojím boli rozličné vojská striedavo ubytované a málo ktoré platili, temer úplne ma na mizinu priniesli. A „mein Weib“ — ty si ju znal Luhovín — die schöne Marie, utiekla mi k tomu s voliakým dôstojníkom ulánskym.“ — Luhovín práve držal v ruke pohár, na tie slová mu on ale z rúk vypadnúl a rozbil sa na zemi a Hentz končil: „Teraz mi pán Heller pomôže z biedy a prepustí svoj hostinec.“ Štrngli mu zdar. Anna-Marie, dcéra Hellerová, ktorá nedávno len ostala vdovou, pribehla rozbité sklo posbierať. Pán Heller predstavil ju ako budúcu manželku Hentzovú. Miklósfy jej blahoželal, Heller sa usmieval, Anna-Marie sa prlila; iba náš Luhovín nedbal na to všetko, sedel zamyslený. On myslel na svoju i jemu i Hentzovi nevernú Marínu; rozpomenúl sa na to srdce, kriedou nakreslené na stole a v ňom na svoje meno. Také kriedové srdce mala ona — hneď napísala doň šuhaja, hneď ho vytrela a napísala zas ta druhého atď. Či Slovenka môže mať také srdce, alebo lepšie, či tá, ktorá má také srdce, môže a smie byť Slovenkou? Naše panny ju netrpia. —

Druhovia vytrhli Luhovína zo zadumenia jeho a nútili ho vyrozprávať osudy svoje. Náš básnik verne vyrozprával jím svoje nehody, i to jím vyjavil, ako mu jeden i druhý v šťastí prekazili. Všetci traja uznali, že to vyššia ruka riadila. Luhovín končil svoju rozprávku: „Z Petrovaradínského zámku, ako som vám opísal, vyslobodila ma Maria, dcéra onoho pána, u nehož som vychovateľom bol, lebo bola do mňa smrtedlne zaľúbená, bez toho, že by som to ja bol znal. Jej otec ma zradil, dcéra pomocou bratov svojích, ktorí obá slúžili v maďarskom vojsku, ma šťastlive vyslobodila. Teraz vás mám tú česť bračekovci, pozvať na moju svadbu, ktorú na druhý týdeň blízo mestečka tohoto, k vôli matke mojej tu (lebo potom prestehujeme sa do Záhräbu) — s Mariou sláviť budeme. — Šuhajci sľúbili a štrngli si „na zdar“ s Luhovínom. —

XIII

Svadbu Luhovínovú Vám opisovať nebudem, bola to svadba slovanská; tatranskí Slováci i juhoslovani dobre zabavili sa na nej, ba aj naší šuhajci Hentz a Miklosfy, áno aj starý Heller. Po svadbe odcestovali naší novomanželia do Záhräbu, kde naša Maria dom od zomrelého maďaronského otca zdedila a kde náš Luhovín literatúre slavianskej vôbec a juhoslovanskej, chorvátskej, zvlášte sa venoval.

U nás to po revolúcii špatne vyzeralo, nemali sme žiadného spoločenského, národnieho ani literárnieho života. Ale načo o tom slov šíriť, veď vieme ako sme stáli. „Pohľady slovenské“ prestať musely a mimo „slovenských Lichardových“ novín — nemali sme ničoho. —

Náš Luhovín, keď ho Maria tak hrdínsky vyslobodila bola, opäť precitnúl k ľúbosti vrelej. Len teraz znal, čo je to ľúbiť Slovenku. Možno mu bolo dva roky po revolucii študovať na Universitách ďalej, čo mu bratia Marininí usnadnili, a Marina — na znak že mu bude verná napísala mu na rozlučnú do jeho albuma toto:

„Prišiel gróf, princ slavný s kytkou vňadnou,
Láska lásku z ních štebotala;
Prijala som jich kyticu ladnú —
Srdce moje, to som jim nedala.
Junoš prišiel! na bľadom mu čele
Boläsť veľká, tichá sídlila —
Krása ducha v slabom jeho tele:
Básnikovi srdce som podala.“

Jaká je táto Marína proti tej prvšej! —

Luhovín stal sa slavným literátom i redaktorom juhoslovanským; došiel svojho cieľa u súsednieho kmena, — ač z domoviny svojej mal len samé boľné rozpomienky. Mati jeho dobrá tešila sa v ščastí syna milého, ale nemohla privyknúť v cudzine. —

Koľko naších talentov dobylo si slávy lebo u národov docela cudzích alebo u iných kmeňov rodu nášho, — no vlastnia otčina jejich nevedela jím byť iba nemilou macochou.

„Ej škoda, škoda slovenstvo
Tvoje deti len tak hynú…
Ako keď zo zeleného
Zpadne vrštek rozmarínu.“

Náš Luhovín cestoval už po otčinnom kraji, navštívil všetkých svojich druhov, všetky dobré duše a drahé kraje, ale svoje rodisko nikdy nie. A prečo to? —

„Nekamenujte proroky
Neb pěvci jsau jak ptáci,
Kdo hodil po ních kamenem,
K těm více se nevrácí.“



[1] Z rukopisu jednoho nášho básnika prevzato. M. D.




Daniel Bachát

— predstaviteľ doznievajúceho romantizmu, autor poézie, próz i dramatických diel, prekladateľ, evanj. kňaz. Pseud. Miloslav Dumný a i. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.