E-mail (povinné):

Daniel Bachát:
Anna Petrovna

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov

I. Vo Viedni

Bola jar roku 1769. V nádhernom letobytu blízo Viedne bývala v ten čas kňahyňa Anna Petrovna, francúzská duenna bola jej jediná spoločnica. Anna Petrovna bola deva šestnásť ročnia, utešený kvietok v rozvitku. Starostlivé jej stavu primerané vychovanie zveličovalo jej krásu, jej pôvabnosť. Spanilá zádumčivosť, usadlá na jej obličaji, činila ju v očach mladého sveta, ba v očach každého obdivovateľa a nepredpojatého posudzovateľa opravdovej krásy — zajímavou. Duenna, majúca všetky vlastnosti marnomyslnosti svojho pôvodu pri sebe, pochlebnými svojími rečami mohla mnohonásobne vzbudiť u každej krásky marnomyslnú samoľúbosť — len u veliteľky svojej, u kňahyni Anny Petrovny sa jej to nedarilo. Duenna usilovala sa i k veselosti naladiť veliteľku svoju, ale u tejto nechcela zádumčivosť a časová ťažkomyslnosť ustúpiť duenne a jej národu vlastnej ľahkej mysli. —

„Zase tak smutná, veliteľko, — slovila duenna francúzsky — a deň je dnes tak utešený, že len jeden jediný pohľad do prírody postačí rozveseliť srdce človeka.“

„I ja nachodím v prírode mnohé radosti, mnohé asnaď dosiaľ jediné požitky; ale keď je tma v nútri, darmo svieti slnce z vonku… tie tmy nerozrazí; marne raduje sa všetko okolo mňa, lebo veď mňa veselosť tá len viac a viac rmútiť musí, vidiac, jak je blažené všetko na svete, cítím aká som sama biedna a nesčastná.“ —

Duenna vyhovárala trudné postavenie kňahyni, vyhovárala ho všetkými možnými dôvodami a náhľadami, no uspokojiť kňahyňu: to sa jej nepodarilo. Táto horekovala ďalej, opierajúc sa o guirlandami a mnohými kvetinovými arabeskami okrášlený stĺp pavlača letobytu, hovoriac:

„Akože bych sa ja radovať mohla, duenno? Či celá bytnosť moja, celý život môj a všetky jeho osudy nebudia vo mne len pocit zármutku, ba čo div, že niekedy aj pocit samého zúfalstva. Cudzia som svetu a cudzí je i mne celý svet, a tak je to od počiatku môjho života? V matkinom náručí nespočívala som nikdy, otcové rameno neobjímalo ma takže nikdy; mne nepatrí nikto, ja nikomu. A vlasť moja kde? Tam, kde uzrela som svetlo sveta, tam ma ztrpeť nechcú a tuná v cudzom svete, pri cudzom národe, sťa väzeň som tiež len z cudzej vôle. Nemám veru, nemám ani tej najmenšej príčiny veselou byť.“

„Pravda, že takéto myšlienky, veliteľko! — pretrhla jej horekovanie starostlivá duenna — nenaladia človeka k dobrému rozmaru. Hľadajte veselosť, hľadajte ju v spoločnosti, vo skvelých zábavách, ku ktorým vám vždy tak darmo radím… a iste najdete ju.“

„Čo mňa po spoločnosti, čo mňa po zábavách? Smiem-li sa slobodne v nich pohybovať? Nestreže-li ma na rozkaz cárevny Kataríny náš vyslanec u dvoru rakúsského jako oko v hlave? Nestopuje-li on každý náš krok, každé naše hnutie?… Ctím si ja ostražitosť rodičov, opatrnosť matiek, akou svoje dcéry ostríhajú, ale toto, podobá sa stráženiu nevoľných väzňov. Čo som ja v rukách mohutnej cárevny? Puhá hračka, ktorou si ona dľa ľubovôle pohráva. Z jej rozkazu som tu, a bez jej dovolenia nesmiem opustiť Viedeň. Nie som-li väzeň? a môže-li väzeň byť veselý?“

Duenna utrela si slzy.

Trápné mlčanie nastúpilo. „Veliteľko, náš zdejší vyslanec — tešila duenna kňahyňu — je muž milý, príjemný a chová sa k výsosti vašej priateľsky, zdvorile…“

„A myslíš, že neznepokojuje ma toto jeho maskírované chovanie viac, nežli keby ono protivné, a tak svojmu cieľu primerané bolo? Oj, znám ja dobre, čo skrýva sa pod úsmevom, čo pod zdvorilými rečami, čo pod gavalierským chovánim sa jeho? Veď aj cárevna ľahodne zachodí so mnou, neprestajne stará sa o mňa, pečuje o všetky moje potreby, aby mi len na jednu vec zabudnúť dať mohla, na povetrie, v ktorom jedine môže človek veselo a milo žiť… na ten najvyšší poklad človeka… na slobodu.“

Duenna po týchto trpkých ale pravdivých rečach nemala slov, nimiž by potešiť bola mohla… veliteľku svoju; kňahyňa Anna Petrovna takže zamlčala sa, zahľadiac sa po utešenom okolí, po čarovnej zahrade, ktorá letobyt otáčala, veslujúc sokolovým zrakom v plavej diaľke, akoby jej odtiaľ kynúť mal anjel slobody.

A v skutku blíži sa ktosi jej nádhernému pavillonu. Už oznamuje ho sluha. Čo to za človek? Budúcí učiteľ jej; francúz. Ana ešte hlbšie zadumala sa.

*

Alžbeta, dcéra Petra velikého, r. 1740-ho bola od starorusskej stránky za cárovnu vykričaná. Pomocník tohoto jej povýšenia bol Alexej Gregorovič Razumovsky, ktorý stál vo velikej priazni u Alžbety, tak že hneď po jej dosadnutí na trón, povýšený bol skrz ňu na hodnosť poľnieho maršala a hlavnieho lovmajstra.[1]

Zároveň iným Rusom, onoho času, vyšvihnúl sa Razumovský z prachu nízkosti až ku najvyššej hodnosti šlächty. — Pomocou pekného svojho hlasu stal sa z obecného kozáka prvým spevákom cárskej kapelly. Ženské oči s úľubou spočinuly na krásnom mužovi tomto a povzniesly ho vysoko k sebe, až sa octnúl razom na srdci mnohovládnej cárevny. Niektoré pramene historické z toho času tvrdia, že sa Alžbeta cárevna potajme s Razumovským spojila, iné odporujú tomu, znižujúc poľnieho maršala na nízky stupeň puhého zaľúbenca. —

Alžbeta obdržala od svojho miláčka trojo dietok: dvoch synov a jednu dcéru; tieto dietky obdržali titul: kniežat Tarrakanov. Jeden syn za včasu život ztratil pri jakomsi chemickom experimente, druhý bol dôstojníkom v armáde russkej; o osude Anny Petrovny budeme si rozpráväť prítome.

K lepšiemu rozhľadu však poznamenajme si ešte, že najstaršia sestra Alžbety, Anna Petrovna, vojvodovi Karolovi Fridrichovi z Holstein-Gottorpu zasnúbená r. 1728-ho syna, menom Petra porodila, ktorého r. 1745-ho Alžbeta s mladou, krásnou a ráznou Katarínou Alexejevnou s Anhalt-Zerbstu zasnúbila.

To bol ten nesčastný Petor III-tí dobromyselný, no slabého rázu, ač duševne osvietený panovník, príliš nemeckému živlu oddaný, vzdor starorusskej stránke a armáde s Bedrichom veľkým smluvu uzavrevší. Na dvore jeho, zaroveň iných panovníckých dvorov, uvedené bolo hospodárstvo maitressí; Petor sám ešte jako veľvojvoda zamiloval si bol kňahyňu Alžbetu Voronzow. Katarína Alexejevna pomstila sa za to na manželovi svojom, vďačne prijímajúc dvorenie mnohých povestných mužov. Prvý jej miláčok bol mladý Poliak Stanislav Poniatovský, jemuž brannou mocou poľskú korunu zaopatrila. Ale Poniatovského skoro vytisnúl zo srdca cárevny iný krásný muž, Gregor Gregorievič Orlov, vnuk Petrom veľkým omilosteného strelica. Krásný, obratný, herkulesskej podoby Orlov, bol dôstojníkom gardy, keď sa pozornosť cárevny k nemu obrátila. Skoro porozumeli si.

Tak sa stalo, že sotva nastúpil Petor III-tí trôn, už obtočilo ho strašné sprisahanie, k nemužto i manželka jeho prináležala, sama túžiac po cárskej korune.

Najčinnejšie, ale i najpodlejšie nástroje Katarininé k tomuto cieľu boli: Gregor Gregorievič Orlov a tohoto brat Alexej, oba chceli v hodnosti postúpiť a stali sa najväčšieho opovrženia hodnými zločincami.

Dňa 8-ho júla 1762 bola u kňahyni Daškov poslednia schôdzka sprisahancov. Gróf Razumovský, otec sotvaj deväť ročnej Anny P. Tarrakanov, sprisahal svoj regiment k vernosti Katarine, potom ju sprevodil do kathedrálného chrámu, kde ju arcibiskup Novgorodský za cárevnu vyhlásil. Ľud klamali, že cár Petor III-tí práve zomrel, … a nesčastný, hrozne oklamaný panovník žil ešte, ani len netušiac nič zlého.

Kým predstavila sa Katarína, novotná panovnica, v jäzdeckej rovnošate na koni radosťou opojeným plukom, započalo sa dielo ukrutnej vražby. Dvaja Orlov-ci a s nimi dôstojníci gardy, vojvoda Fedor Baratínsky a Teplov zavraždili cára. Alexej Orlov bol prvý, ktorý ruku vztiahnul na obeť túto. Zato bol od Kataríny vrah tento najvyššími hodnosťami a vyznačeniami vyznačený. Gregor Gregorievič Orlov stal sa druhou osobou cárstva rusského. Katarína nabídla mu potajmo svoju ruku, on ale žiadal verejné zasnúbenie a účasť na trône.

Cárevna Katarína bola síce o veľa pyšnejšia, lež aby obávala sa bola dietok predchodkyni svojej Alžbety, vzdor tomu ale znala sa proti tomu ohradiť a šatriť; Annu Petrownu Tarakanownu najprísnejšie strážiť dala, takže táto stavu primerané síce, ale neslobodné vychovanie obdržala. Len v 15. roku života dovolila jej Katarína odobrať sa do Viedne s jej starkou duennou. A ač cárevna, zavierajúc z vernosti otca a brata Annínho, mohla i na jej oddanosť rátať, predsa bola táto poslednejšia v nevoľnosti držaná, tak že bez dovolenia cárevny nesmela Viedeň opustiť.

*

„Ľúbí sa ti môj novotný učiteľ?“

„Driečny junák!“

„A jak vzdelaný!“

„Vaša Vysosť takého potrebuje.“

„Zbadala si jeho vznešené chovanie sa?“

„Takí vzdelaní ľudia znajú sa hodiť do okolností.“

„Mýliš sa. Všetko na ňom je prirodzené.“

„Možno. Ja pýtať sa chcela, či je s jeho prednáškou Vaša Vysosť spokojná; teraz zdá sa mi, že osoba viac zaníma, nežli jej pôsobenia.“

„Môj učiteľ je milý a príjemný človek.“

„Tí predošlí boli zväčša starí, zasmušení mužovia, tento je ozaist protivou jejích.“

„Vidíš, že sa ti ľúbi!“

„A či získal si aj spokojnosť Vašej Vysosti? —“

„Úplne. Jeho prednáška je samý život. Za pár týdňov som si viac pri ňom osvojila, nežli pri predošlých za roky.“

„To ma teší, Vysosť; teší tým viac, že vážnej mysli Vašej Vysosti zodpovedá umenie a veda a Vysosť Vaša teraz bude spokojná a blažená.“

„Ja v skutku po prvýraz cítim sa blaženou v živote. V tomto učiteľovi našla som anjela potešiteľa, s ním zavítal pokoj do skormúteného srdca môjho, v ňom poslal mi Bôh vysloboditeľa v kríži, oblažiteľa v samote.“

Tak švitorila Anna Petrovna starej duenne, vesele si zanôtiac na to:

„Zostaň, zostaň, chłopcze lubyj;
Ne pochoty mojej zhuby“

zmizela v stromoradí.

Duenna povážlive krútila hlavou.

Mladý, spomínaný učiteľ bol každodenním hosťom Anny Petrovny aj mimo hodín vynaučovacích. Veď ona tak bola blažená, že mala aspoň koho toho vôkol seba v tejto cudzine a samote. A s mladým učiteľom skutočne radostne a vesele míňaly sa hodiny kňahyne. Jeho ritýrská postava okúzlila kňahyňu, jeho čistá francúzština bola jej ľúbou zábavou.

V besiedke, stojacej v odľahlom mieste záhrady, sedí, ač už mesiačik vyšiel, i teraz Anna Petrovna s obľúbeným svojím učiteľom. — V prírode milá tichosť panuje, len srdce Anny Petrovny jakosi silne bije; príroda podobá sa raju v sriebornom svetle blädého mesiačka, srdce Anny Petrovny cíti rozkoš nebeskú v spolku muža tajomstvenného. Vždy dôvernejšie a milšie plynie jích rozhovor, medzi nimž švárny učiteľ už pár razy pritisknúl sňažnú rúčku kňahyne k ústam svojím.

A div to, ako vypráva jej ten múdry učiteľ o rodnom kraji, jak zná dávny stav i terajšie položenie Russka! — „Samo nebe — pomyslela si blažená kňahyňa Anna Petrovna — poslalo mi muža tohto!“ A jak líči on karakteristične odvažnú, pyšnú, geniálnu Katarinu Alexejevnu, terajšiu panovnicu Russka, veliteľku, ba tyranku i jej slobody, jej osudu, jej života! Vznešený, nevyrovnaný to muž! —

Má to ten slabý lesk mesiačika na ľudské srdce veľkú moc; má to ten tichý dojem večerní na dušu našu veľký vplyv. To dokázalo sa i pri Anne Petrovne. —

Čo ďalej to sladšie a sladšie plynuly slová učiteľové, v jej srdce; čo ďalej to viacej vnikaly jej v srdce až do najhlbšej hlbiny duše reči jeho, ale čo ďalej, to viacej rozohnil sa i on u boku jejej; čo ďalej to stával sa výrečnejším, zanímavejším, až razom klesnul na kolená k nohám kňahyne a vyznal jej svoju vrelú, nevýslovnú lásku.

Učiteľ kľačal a zavrel oči, sklonil hlavu, akoby odsúdený očakával smrtedlnú ranu a s ňou koniec svojho života; Anna Petrovna sklopila tiež zrak, nehnula sa, mlčala a divo, potrhano pozerala pred seba.

Viem, že každému ctenému čitateľovi napadne tu nerovnosť stavu medzi učiteľom a kňahyňou a možno, bude si mysleť, že táto záhadka zdržiavala i Annu Petrovnu, aby ho nevyslyšala. Ale sú i takí, ktorí znajú, že láska nezná žiadných otázok rodu a stavu, nezná žiadneho rozdielu panujúceho u chladnej mysli ľudskej; a k tomu, naša Anna Petrovna nepatrila nikomu, ako i jej nepatril nik; srdce jej ale už háralo po splynutí so srdcom vrelým; čo div teda, že zrak jej razom vyjasnil sa, že po obličaji rozlial sa blažený úsmev a že razom octnula sa — v náručí učiteľovom? — Tak otvoril sa v nadšenosti mužovi mohútnemu, nežný, ľubovonný kvet srdca pannenského kňahyne Anny Petrovny.

Oblažený muž vztýčil sa, ulapil kňahyňu za roku a pevne pozerajúc jej v oči, prehovoril: „Veliteľko! vďaka, vrelá vďaka ti! Ty mešťanskému, nízkemu učiteľovi otvorila si svätinu srdca svojho, láska tvoja k osobe mojej je pravá, neocenitelná, dovoľ, abych predstavil sa ti aj ohľadom stavu, jako muž priazne a ruky tvojej hodný. Anno Petrovno, ja tvoj učiteľ, tvoj miláčok, som knieža Karol Radzivil!

„Palatín Vilny?“ vykríkla deva blažená.

„A korunný vojvoda Litvy!“ — dodal on.

Ešte vrelejšie, nežli prv splynuly dve srdcia spolu, objalo sa štvoro ramien, a potkalo sa štvoro rtov vo vrelom bozku. — —

Po prelietnutí prvého blaženého dojmu slovil Radzivil k Anne Petrovne: „Ľubá moja! keď už jako v učiteľovi videla si anjela potešiteľa vo mne, teraz ako knäz, a milenec tvoj, dovoľ, abych stal sa i anjelom vysloboditeľom tvojím. Ty nesmieš v najkrajšom veku mladosti svojej hynúť tu v púšti cudziny, ty určená si inému životu, ty hodná si iného osudu. Ty stvorená si na trôn, a máš i nároky naň. Dnes stala si sa kráľovnou srdca mojeho a srdce toto, ja učiním ťa veľmocnou panovnicou russkej ríše. Berla tá, ktorú ti Katarína zločinom vyrvala, musí prísť do tvojej ruky, a z pod svevolnej ruky Kataríny vymkni sa hneď. Ja ťa vyvediem z nevoľného žalára tohto, a kým prijde čas verejného slavného povýšenia tvojeho, ukryjem ťa v svätom, Kataríne neprístupnom Ríme. Vlož ruku do rúk mojich a ja ti prisahám, že sa nie len pomstím na tyranke tvojej, ale že ti aj dopomôžem k dedictvu trôna, právom tebe prisluchajúcemu.“

A Anna Petrovna neodporovala — za pár dní bolo všetko hotové k úteku, ku čomu všetkému len verná duenna povážlive hlavou krútila.

*

Prvý miláčok cárevny Kataríny, Stanislav Poniatovský, pod hanobnými výminkami dosadený bol pomocou rusského vojska na trôn poľský. Väčšina poľskej šlächty zoprela sa proti tomu a zbrojila sa k odporu, na jej čele ale stál knieža Karol Radzivil. Bol on jedon z najmocnejších a najbohatších pánov poľskej šlächty. Na panstvách jeho 66 zámkov, držal 3 — 6000 žoldnierov, mal 1 1/2 milliona toliarov ročitého dôchodku a mal jak korunný vojvoda a palatín Vilny rozsiahlý a znamenitý vplyv.

Osoba jeho bola imposantná, mal pýchu kráľa, ale temer i kráľovské potreby; keď udusilo sa sprisahanie Radomské a jeho statky zhabané boly: on sám stal sa síce vyhnancom, no ale nevydržal dlho vo vyhnanstve svojom, lež blížil sa generalovi Repnínovi, agentovi cárevny Katariny, načo pod istými, obmedzujúcimi ho výminkami statky svoje nazpät dostal.

Po boku Repnínovom vtiahnul do Varšavy a tu mal zostať. Násilie toto a dozor nad ním vedený tak rozmrzely pyšného muža tohto, že po druhýraz postavil sa na čelo nespokojníkov. Opätne od Rusov stiesnený, zhabal, čo mohol z pokladov svojích a ratoval sa do Rakússka. —

Vo Viedni dozvedel sa, že tu žije Anna Petrovna Tarrakanovna, a jako blesk prelietla hlavou jeho tá myšlienka: devu túto čarovnú jako zbroj proti cárevne Kataríne použiť.

Radzivil to dobre znal, že veliká čiastka stránky starorusskej zaplesá, keď vnučka Petra Velikého nároky svoje ku korune povznesie a vytrhne túto z rúk domu Gottorpov.

Týmto úmyslom blížil sa kňahyni Petrovne, a že s prospechom, videli sme. — On prisahal jej vernú lásku, prisahal, že ju k moci a sláve povýši.

Tak sa stala Anna Petrovna skoro predmetom a nástrojom zámerov politických, či k tej sľubovanej skvelej moci a sláve života, a či na opak? Uvidíme.

Či ale knäz Karol Radzivil po svojom oboznámení sa s Annou Petrovnou, vidiac tejto čarovnú krásu, presvedčiac sa o jej opravdovej vzdelanosti, o jej vrelej k nemu ľúbosti, jako prvom výkvetu pannenského jej srdca; či zaľúbil si ju opravdove, a či len i na potom použiť ju chcel jako púhy nástroj k dosaženiu politických cieľov? V krátce zdovieme sa.



[1] K. Műhler Histor. Skizzen.




Daniel Bachát

— predstaviteľ doznievajúceho romantizmu, autor poézie, próz i dramatických diel, prekladateľ, evanj. kňaz. Pseud. Miloslav Dumný a i. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.