E-mail (povinné):

Daniel Bachát:
Kompan

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Daniel Winter, Karol Šefranko, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 54 čitateľov


 

Kompan

Obrázok zo života

I

Kde bolo, tam bolo… r. 183… to bolo, v podtatranskej jednej dedinke bola voľba richtára. Shromaždená obec od rána čakala na kandidáciu panstva, ktorú hajdúk panský obyčajne každý rok o Všechsvätých zapečadenú obci donášal.

I dnes malo byť tak.

Starý richtár bol zložený, zprávu obce prejal dočasne najstarší občan, a obec mu bola poslušná ako zákonnému richtárovi. Obecný dom bol temer preplnený zástupom: lebo každý sa chcel súčastniť pri voľbe richtára. Za vrch stolom sedel najstarší muž obce, Adam Garban, jehož všetko len „starotcom, pánom otcom“ volalo. Podívať sa na starca tohoto, a nevyvolať so Sládkovičom:

„Oj si mi krásny v svojej tíšine
Starček môj, velebný, svätý,
Tvoj zrak tak hasne jako v výšine
Nebeskej meteor zlatý!

to je čirá nemožnosť. Tak utešeného, ráz slovenský na sebe nosiaceho vzozrenia, ako bol náš Adam Garban, už zriedka jest za naších časov starcov na Slovensku. Adam Garban, ponorený je do rozprávky s pánom notáriušom obce, ostatní šepotajú medzi sebou až celý dom zvučí a hučí jak od včiel úl hučať zvyknul.

Ale hučanie to netrvalo dlho, razom prestalo akoby ho preťal, lebo na dverách ukiazalo sa červené čáko, zaštrngala šabľa a vstúpil medzi rozostupujúci a cestu k stolu mu robiací zástup panský hajdúk. Pozdravil pozdravením slavného panstva celú obec a oddal veliký, velikou pečaďou zapečadený list najstaršiemu obce; najstarší sa hajdúkovi pozdraviac nazpäť menom obce slavné a milostivé panstvo za donášku poďakoval a srieborný ako srieň dvaciatnik mu dal na ruku, aby vraj, za ustávanie svoje vďačne prijal. To bolo tak v obci * * * voždy v obyčaji.

Hajdúk sa vzdialil. — Teraz len ešte nastalo hlboké ticho, že bys‘ bol počul muchu cez izbu preleteť, keby nebola za povalou skrytá bývala, bojac sa ukiazať na ostrú zimu, aká vtedy už o Všech-Svätých bola. Pán notáriuš prejal velký list od najstaršieho obce a slovil:

„S vašou vôľou poctivá obec!“

A zastup dodal: „Aj s Božou.“

Na to pán notáriuš rozlomil pečaď a rozvinúc list čítal: „Zo strany gruntovného panstva, s porozumením výboru obecného kandiduje sa na úrad richtársky: Matej Gäjdoš, Jano Porubän, Adam Kräjčí.“

Celá obec ozvala sa temer jednohlasne: „Matej Gäjdoš!“

A neušlo ani len polhodiny čo sa starý richtár ešte raz z úradovania svojho obci poďakoval a mladý a či novovyvolený svoj úrad nastúpil. Z obecného domu šlo sa to teraz najprv k starému pánu richtárovi, kde sa rozličné reči hovorily a truhlička richtárska a či obecnia, preniesla sa s velikým zástupom k richtárovi novému. V dome nového pána richtára ozval sa najprv nábožný spev:

„Kráľ večný nás požehnaj
Požehnaním svätým,
A všetko nám dobré daj
Chudobným, bohatým!“

Je to až po dnes spev obyčajný pri podobných príležitosťach, v mestečkách slovenských, obzvlášte pri shromáždeniach cechových a pri volení cechmaistra zachovalý.

Nový richtár hostinu sľúbil obci až na pondelok, bo vraj len na nedeľu zloží v chráme Božom svätú prísahu. Na to boli volení už v príbytku nového pána richtára ostatní poctiví magistratuálni, až na vachtára či hlásníka.

Toto bola samosprava obecná, nevieme či všade, pred 48 rokom. Kto vie ale, či by sa naša dnešnia nezahanbila pred ňou. —

Medzi tým čo sa voľba richtára konala, bavily sa deti dedinské v sieni a prevádzaly medzi sebou tiež voľbu richtára. Maly medzi sebou i najstaršieho, i obce pána notáriuša, a to bol šuhajčok, z kučtiela. Jeden, dvaja išli voždy z nich kuknúť do chyže, čo sa tam robí, a ako si tam počínali občania tak si za príkladom jích počínaly i deti v sieni.

I jím doniesol hajdúch list i jim prečítal pán notáriuš kandidáciu. A oni si tiež vyvolili za richtára Mateja Gäjdoša, syna. Malý Matej bol náčelníkom dedinských dietok, chlapcov. V škole, vo hre za pasy, všade musel voždy byť prvý; zdravý šuhajčok na tele i na duši, čo div? že sa mu všetcí chlapci pokorili, zvláštniu úctu pred ním mali; ale ho aj radi videli. Náš Matejko nebol pyšný, lebo pýcha sa vám už u dietok objavuje, bohužiaľ! znajú hu daktorí rodičovia zavčasu sami do dietok vštepuvať; — a preto, že náš Matejko ku každému z chlapcov vľúdne a dôverne sa choval, či bol chudobnejší, či bohatší, všetko jedno; že sa so všetkým s druhými rozdelil, slabších zastal, odporných pokáral: radi ho videli všetci chlapci a rovesníci jeho. Iba s Vilmošom z kaštiela sa nikdy srovnať nemohol. Hrdý panský šuhaj Vilmoš mu to nikdy odpustiť nemohol, že Matej sedliacký syn vyvodí nad ním, nad — zemänom. V škole by mu už bol i prepáčil, lebo sa Vilmoško málo alebo nič neučil; ale vo hrách chcel všade nad ním už právom svojho rodu, keď nie iným vývodiť. Voňahdy sa Vilmoško oddal do jednoho chudobnejšieho chlapca a bil a kopal ho a nadával mu „do žobrákov, bedárov“ atď. a to všetko bez viny. Náš Matej zastal nevinného, a hodil pyšného pánika o zem. Odtedy boli zjavní nepriatelia.

Po celej obci vrelo to dnes; živio Matej Gäjdoš! I chlapci prizvukovali, rozumejúc svojeho Mateja — a bola radosť všeobecná v celej obci. Iba starý pán veľkomožný nebol za Gäjdoša, a jeho syn, spomínaný mladý pánik škrípal zubami.

II

Už vyše troch rokov úraduje náš Matej Gäjdoš v obci * * * a vyvolivší ho ľud až po dnes raduje sa tomuto že má tak hodného richtára. Matej Gäjdoš je vzor všetkých richtárov v celej stolici; veď to aj sám dvorský dosvedčil. Do obci * * * prichodí p. služnodvorský len raz do roka, aj to len navstíviť; lebo richtár v takom poriadku drží obec celú, v takej korde mladých i starých, že je v nej najmenej výstupkov a len zriedka sa träfí jedna, lebo druhá pravota.

Náš richtár Matej Gäjdoš prišiel nielen v obcí, ale aj v celej stolici ku velikej vážnosti. Keď Matej Gäjdoš išiel s paličkou po dedine, to sa všetko úctyplne klonilo pred ním; čo rozkázal to vyplnil každý sväte a pán Bôh chráň, aby sa bol niekto narídzeniam jeho zpieral. Matej Gäjdoš bol na previnilcov velice prísny a trestal bez ohľadu každý sebämenší výstupok občanov; kým pokutu prisúdil počínal si velice prísne, potom ale, keď delikvent už trest obdržal bol k nemu velice ľútostivý a vľúdný. Jeho slová v taký čas boly obyčajné tieto: „Vidíš môj syn (alebo dcéra) drahý! či ti to bolo treba? Či ti je to nie hanba takto lebo onak sa chovať. Šak sa toho budeš pilne striezť na budúce?“ A potrestaný úctive poďakoval sa za obdržanú pokutu a sľúbil že sa polepší. A sľub ten aj splnil.

V stolici ale, kedy koľvek bolo zasadnutie panskej tabule, a občania z * * * dávali prosbopisy, alebo prednášaly ústne svoje žiadosti; to len richtár Gäjdoš bol k stolu volaný od panstva obyčajne tymi slovami: „Ej čo tam po vaších inštanciach, sem rychtár Matej Gäjdoš, ten nám najlepšie vec vysvetlí!“ A Gäjdoš sa rovnými nohami postavil ku stolu, podvihnúl opasok, a vykladal otáznú záležitosť pánom veľkomožným s takou jadrnosťou, výrečnosťou a s takým dôrazom, že jim až srdce radosťou skákalo. Ale ešte väčšmy radovali sa vážnym a dôraznym rečiam rychtárovým stránky; lebo ktorej sa Gäjdoš ujal, tá istotne vyhrala. Gäjdoš bol tedy aj u pánov veľkomožných vo velikej vážnosti.

Stalo sa raz, že previnilec, občan jeden, nebol s úsudkom richtárovým spokojný, a šiel žalovať na richtára Gäjdoša do stolice. Služnodvorský ho vypočul a po vypočutí stiahnúť dal a na dvanásť palíc pokutoval s tým doložením: „richtár ťa primálo potrestal, ešte si za ten priestupok toto zaslúžil.“ Potrestaný sa po návrate svojom, po tak výbornom obede a či bol len fruštík, zo stolice, nemohol zdržať, aby nebol šiel k richtárovi oznámiť mu, čo sa s ním bolo stalo a odprosiť ho za to, že mu chcel krivdiť pred pánmi. Gäjdoš ho počastoval vínom a s pekným napomenutím prepustil.

Gäjdoš bol i človek nábožný. Pod troma rokami svojho úradovania vystavil obci utešenú múranú školu, akej až po dnes niet páru v celej stolici, sám najviac na ňu obetujúc a osobne prácu dohliadajúc; nadobudnul zvon, sikačku a vôbec na podiv mnoho dobrého pôsobil pre obec i mravne i hmotne; preto Mateja Gäjdoša až po dnes v obci * * * spomína vďačný ľud, a sám som počul na svoje uši tieto slová: Ej škoda Gäjdoša! keby ten bol podnes žil, bola by obec naša učineným rajom bývala!

Najkrajšie je ale to, že čo otec medzi dospelými, to je jeho syn, žiačik Matej, medzi deťmi školskými, medzi vrstovníkami svojími. On vidiac ako si počína otec pri súdoch, tiež také výroky vynáša vo hre nad sebe podriadenými. Náš malý Matej je ľubé chlapiatko, chváli ho pán učiteľ i pán farár, chváli ho každý človek, — a otec ho má rád. Iba dvoch nepriateľov mali otec i syn, otca i syna pánov veľkomožných. Starý pán veľkomožný hneval sa v aristokratickej pýche svojej na to, že sprostý sedliak väčšej požíva vážnosti nad neho: že sami zemäni, a stoliční páni ruky si podávajú so sprostým sedliakom. Kdekoľvek sa len zavdala priležitosť, všade vystúpil pán veľkomožný proti richtárovi, ale na veľký svoj žiaľ a zarmutok voždy bez prospechu. V obci obyčajne hovorievali ľudia: Veď náš rychtár aj zaslúži tej cti, ktorú požíva; lebo on nevýslovne mnoho dobrého robí obci, pán veľkomožný ale pre nás ani len krížom slamy nepreložil, ba do biedy nás, keď sme s ním teraz pred niekoľko rokami pravotu mali, doniesol. Mladý pánik Vilmoš je chlapiatko sprosté, pyšné, jedovaté, lenivé — každého od seba len odstrkuje, nie žeby si ho pritiahnúť vedel; — nie div, že ho nik vystáť nemôže. Pravda, pravda že je veľkomožný — ale aj Gäjdoš je človek a nám roveň. Ej dobre nám mať s páni veľkomožnými pokoj — živio Gäjdoš!

Nič ale tak nemrzelo pána veľkomožného ako tá okolnosť; že starý Gäjdoš chcel dať syna svojho študovať. Teremtetoval dešperátne keď mu obecní ľudia vypravovali, že Gäjdošov syn bude tým — Kompanom.

Na vzdor hnevu pána veľkomožného stal sa Matej kompanom a že sa veru o veľa lepšie držal ako jeho pán študent, mladý pán Vilmoško. Tento pyšný mladý pánik rozmaznaný doma, nikam nemohol privyknúť v cudzom meste a ešte pri tak mnohom učení; len prvý semester triraz zutekal domov. Na konci roka doniesol samé secundy, lebo on nemal chuti k žiadnej práci, k žiadnej vede. Naproti tomu rád videl psov a polovačku. Mnohoraz spal i vo dne, keď bolo treba chodiť do školy ; šiel-li ta, to obyčajne nič iného nerobil celú hodinu, len zíval a ukrutečne dlhý mu tam býval čas. — Nie tak Matej Gäjdoš. Bol to šuhaj bystrý ako blesk, a pilný ako včelička. Prvý rok doniesol otcovi samé chvalitebné, až sa po treťom, štvrtom roku len samými eminentiami ligotaly vysvedčenia jeho. — Otec mal z toho radosť, professoria ho radi videli a bývalí kamaráti jeho, snímali pred ním, keď prišel domov na prázniny, klobúky, on sa ale k ním nechoval pyšne; — a všetko si ctilo a vážilo múdreho Gäjdošovho Matejka, kompana. Iba pán veľkomožný sa mal rozpučiť nad tym: že je sedliacký syn hodnejší ako jeho mladý pánik a mladý pánik, kdekoľvek potkal alebo videl pána kompana škrípal od zlosti zubami.

Tak riastol Vilmoš i Matej. Tento z roka na rok bol usilovnejšim, onen z roka na rok lenivejším, ale i sprostejším. Betiarske bolo jeho chovanie sa, jeho reči, jeho celý život; solídny bol náš Matej a uhladený v reči, v skutku, v celom živote. Celá obec tešila sa v ňom a hovorievala vzťahom i na mladého pánika študenta, i na Matejka, kompana: „aký otec, taký syn!“ A v tom mala úplnú pravdu. —

III

Divné a nevýslovné sú to city, čo zaujímajú srdce mladé, keď ono po prvýraz cíti v sebe tú bolno-milú náklonnosť ľúbosti. Jak divný tu vyzerá srdcu mladému celý svet; raz smeje sa mu celý, druhýraz a hneď na to zdá sa mu zase byť pustým hrobom. Svetu ani sebe samému človek taký čas nerozumie.

Tak divne to vyzeralo s naším Matejom Kompanom. —

V srdci jeho bol utkvel jeden krásny obraz devy a on často citom premožený zabúdal na celý svet, na všetko okolo seba, ba i sám na seba a len v myšlienke na tento obraz krásy žil. Čím menej mohol ho vídať, tým viacej myhotal sa mu pred zrakom duševním, a jeho myseľ bola voždy pri ňom. Všetky zraky zaľúbenca ukiazal náš Kompan na sebe. I do básnenia sa chytil ospevujúc nadšene ideál svoj. —

Kto bol ten ideál?

To je ešte dosiaľ hlbokým tajomstvom, len duši jeho jedinne povedomým — nebuďme zvedaví! —

I Vilmoško už pocítil bôľ lásky, len že on každý mesiac, dva, nový. Zaľúbil sa do nehodnej, do nevernej, bol jej verný za pár týdňov; potom našiel ju v náručí iného a dajúc jej s Bohom odľúbil sa len preto, aby sa zase, a to ešte do nehodnejšej do nevernejšej z novu zaľúbiť mohol. Divno pri tom Vilmošovi len to bolo na veky, že ako bol ukrutný aristokrata, tak v láske mal obyčaj prave demokratickú; jemu každá deva, každá ženská bola vhod, len keď bola ženská — jeho srdce hneď bolo jej. Tak podivné nápady má za často tá natura ľudská, tak nepochopitedlné záhadky sa nachodia v živote tých najpyšnejších aristokratov. —

V blízkom mestečku stal sa náš kompan po odbavenom gymnasiume, alebo ako sa to vtedy menuvalo ako primán — vychovateľom panských detí. Náš Matej bol šuhaj driečný, ľúbil sa svojím pánom, ktorým i tak čo najzvláštnejšie od pp. professorov bol odporúčaný. I bolo by mu docela dobre bývalo, len jedna jedinká okolnosť ztrpčovala mu pobyt jeho v panskom dome. Každodenne bol svedkom mnohého útisku, mnohej krivdy, ktorá sa na ubohom, mozoliacom ľudu poddanom páchala. On bol syn ľudu: krev z krvi jeho, kosť z kosti jeho, i nebolo mu možno na bezprávie chladnou krvou a ľahostajne sa dívať. Pri robote poľnej, keď sa šiel nekdy preisť do poľa zkúsil to najukrutnejšie tyranstvo aké sa len na svete mysleť dá, zvlášť od jednoho úradníka prevodzované. A keď tak v parne slnečnom omdlievajúcí v práci šľahami korbáča trýznení boli, a on sa skrvácajúcím srdcom, so stisnutými zubami a zaťatými päsťami na to dívať musel; vtedy zvrelo to v ňom ako v novom Mojžišovi a najradšej by sa mu bol chcel podobať v tom okamžení, bol by volil ta priskočiť a tyrana ľudu svojho zroniť na zem. Ale či by mu to bolo osožilo? Pri chladnejšej rozvahe prišiel k tomu presvedčeniu: žeby to len obom stránkam totiž i jemu, i tomu nevoľnému ľudu bolo škodiť muselo. — On bez toho bude právnikom. Na ceste práva bude sa domáhať zrútiť novovekého Baala aristokratismu, výsad a predsudkov plného a dopomôcť ľudu ujarmenému k pošliapanému právu jeho. A myšlienka, túžba táto dozrievala v ňom každodenne, on veril, že ešte raz povznesie hlavy tá „misera plebs contribuens“. —

Ani pol roka ešte nebol na svojom novom stanovisku náš vychovatel, keď ho raz velice nemilá novinka zarazila. Do kaštiela zavítali hostia a hostia tí neboli nikto iní, nežli jeho najväčší na svete nepriatelia — páni veľkomožní z jeho rodiska, z dediny * * * otec aj so synom Vilmošom.

Bol obed. Náš Kompan vstúpil aj so svojími žiakmi do obedni. Slušne ale chladne uklonil sa všetkým. Starý pán veľkomožný sa odvrátil, mladý si ho nevšímal. — Obedovali a diškurovali. Vilmoš bol cez celý obed veselý, hodne jedol a pil — ale chudobného vychovateľa si tak málo všímal, akoby ho ani pri stole nebolo bývalo. Naproti tomu ale nemal ani vidu ani slychu pre nič iného, len pre domácu utešenú slečinku Irenu, s ňou sa cez celý obed zabával, smial a dľa všetkého súdiac bolby v tom ružovom rozmare sotrval aj na veky, keby ho jedna okolnosť nebola mýlila. Domáca slečna bola tak dobrotivá, že aj k driečnemu vychovateľovi sa obrátila s jednou lebo druhou otázkou, často ho u prostred reči za svedka jednej lebo druhej veci vyvolávala a vôbec namáhala sa ho do prúdu rozhovoru vtrhnúť? kedy koľvek sa tedy slečna vychovateľovi prihovorila začervenal sa Vilmoš i bľadnúl i ozelenel od jedu. Zarazenie bolo pozoruvať i na tvári starého pána veľkomožného a ako taký starý pán nemohol sa zdržať, aby nebol pošepnul pri ňom sediacemu domácemu pánovi pár slov v ten smysel: „ako sa diví, že tá jeho dcéra s jednoduchým vychovateľom konversuje, a že by ten nie pri panskom stole, ale vlastne s čelaďou jiedavať mal“. —

Na tvári domového pána bolo čítať veliké zarazenie, on ale čosi šepkal pánu veľkomožnému kollegovi svojmu o zvyku tom, že vychovateli pri stole obedujú, aj pri iných panských a zemänských rodinách. Pán veľkomožný sa tím neuspokojil, áno tým dôraznejšie tvrdil, že vychovateli patria len ku služobníctvu, k čeľadi, vyjmúc akže by zemäni boli; takí ale že sa nedajú na tak biedny chlieb. —

Vilmoš pil pilne po čas celého stolovania, ale niekedy mu ten pohár vína, ač ho na dúšok a ako sa zdálo aj s dobrou chuťou vytrúsil, predsa tak voliakosi padnul ako blen a to len všetko preto, že pekná Irenka vlastňou rukou vychovateľov pohár vínom naplňovala.

Po stole sa celá spoločnosť asi zo štyroch cudzých pánov a práve toľko paní záležajúca odobrala prechádzkou do zahrady. Náš Vilmoš si pyšne zapálil cigarku a podal rameno slečne Irenke. Ale i tam bol ten prekliaty vychovateľ a čo viacej viedol sa s jedným panským dievčatom. Nebolo konci kraja rečiam tym, ktoré sa sypaly z napajedeného pána veľkomožného na domáceho pána v zahrade. On ho doprosta obviňoval a karhal preto, že tak veliké slobody povoľuje v svojom dome jednomu biednemu kompanovi tvrdiac: že na výsady nenie stvorený žiaden iný človek mimo zemäna, a že v dome zemänovom za rovného považovať a rovné právo, podiel dať v spoločnosti zemänskej nezemänovi je hriech proti dobrému tônu, je obrazenie šlächty, je zhanobenie jej. Domáci pán sa vyhováral, ako vedel, bol ale ako na trní.

„Už aspoň ufám, že len vychovateľ na večerňom plesi sa nesúčastní, len už to si aspoň vyprosím.“ Končil pán veľkomožný.

IV

Večer bolo panské soireé. Od poludnia hrčaly kočiare z okolitých obcí a zemänskí hostia schodili sa k zábave, ktorú k ozdobe menovím svojej milej, utešenej, jedinej dcéry dával uradovaný domáci pán. Hrnulo sa to všetko z okolia, lebo pozvaným byť a neprísť, to by urazilo i slečnu i jej otca; — a u šlächty sa toho ešte viacej vystrihajú, lež my obecní smrtedlníci, čo nepatríme k šlächtickej „haut volé“. Pán Bôh chráň, aby sa v kruhoch aristokratických niekto prehrešil oproti panujúcemu a zavedenému obyčaju, všetko jedno, či je dôležitejší, či chatrnejší, všetko jedno či je on pravý, a či len na predsudku založený. Či ale pri všetkom tom už či v spoločenskom obcovaní či v súkromnom nažívaní jesto toľko úprimnosti a srdečnosti, ako by byť malo? to je iná otázka.

Však prizrime sa na tú vyberanú spoločnosť, prizreme sa na to panské soireé. Dvorana kaštiela pláva vo svetle a len tak šustí od hodbábu. Mladší netrpelive čakajú na tanec, banda hrá práve otvárajúcu ples „ouverturu“ a mladí páni zemianici si už i tu ostrôžkami pokreskávajú. Paničky sa usmievajú budúcemu blahu a sú sčastné — sú ale aj pekné, utešené. Korunou všetkých ale, akobys’ kráľovnú videl, tak krásna a dôstojná je domáca slečinka Iréna. Starší páni začali už hrať v bočních izbách, ktorí „whist“, ktorí iné hry; len zvedavejší zastali si u dvier čakajúc počiatok plesu. Argusovýma očima pozerajú pani mámy, tieto prirodzené gardedamy na svoje ako lusky vyfintené dcéry a na okolo ních sa otáčajúcich pánikov závidiac si, alebo vypýnajúc sa medzi sebou.

Ples bol Irenín, ona ho mala otvoriť tancom. Ale s kým? to bola ťažká otázka. Mnohí uchádzali sa o priazeň Ireninú a práve bolo tým ťažšie vyznačiť niekoho so zarmútením snáď i s obrazením iných mnohých. Náš známy pán veľkomožný, ako najstarší priateľ domu a spolu i krstný otec Irenín, prišiel na tú múdru myšlienku: aby si panna Irena sama vyvolila, s kým ples započiať chce. Bol to furták ten pán veľkomožný, on s istotou rátal na to: že sa jeho Vilmošovi tá česť dostane a tým by bol povýšil ho v očiach vrstovníkov jeho, ktorí si ho nebárs všímali pre jeho ťarbavosť a neohebnosť.

Osudný, závažný okamyh prišiel, ples sa mal začiať; muzikanti už nôtili tichý, ľubý „lassú“ a Irenka sa zodvihla chtiac si vybrať niekoho ku čestnému tancu. — Všetko stálo ako na trní, všetky oči boly na Irenu obrátené. A ona si ľahučko ako jemný vetrík prešla po dvorane a v okamžení sa uklonila pred jedným z mladíkov a ples bol otvorený. Ale či to hrom udrel do tej dvorany, či čo sa to stalo v okamžení? Asi desať menšín tancuje už náš pár osamelý a nik ho nenasleduje, všetko len stojí ako primrazené, ako bez seba. Pán veľkomožný s „teremtette“ odišiel do bočnej izby, z nej i bez klobúka na dvor a dal rozkaz svojmu kočišov, aby priahal, že idú domov. Vilmoš ho nasledoval s hlasitým hrešením a šiel do čelädnej izby, kde na protivu posluhov ktorejsi komornej dvoril. Celá spoločnosť ale vyzerala ako zbúrené more.

A prečo to?

Slečna Irena bola si požiadala k prvému tanci, nášho — Kompana.

V tom zbúrenom mori spoločnosti celej len náš tanec započavší pár bol pokojný, on si blažene tančil nevediac, nebadajúc čo sa okolo neho robí. Dobre sme si to už prv spomenuli, že zaľúbený človek nedbá na celý svet; niekdy ukiaže sa mu v inej podobe nežli skutočne je, inokedy zase ani sám nevie či je on na svete, alebo či mimo neho a ľubého predmetu jeho ešte niekto žije. A tak to bolo i s týmto naším párom.

Ale či by Irena ozaj bola do Kompana zaľúbená bývala? Já vám to nepoviem a vy to z jej dnešnieho sa chovania istotne uhádnete. —

Dlho to trvalo, kým sa kolo tancujúcich naplnilo — mlaď sa radila i tak i tak medzi sebou. Jedni nechceli ani tancovať tvrdiac, že je skutok Irenin pre ních všetkých verejnou urážkou. Iní zase nechceli tomu už pre vyhybnutie podozrenia, ktoréby na ních snadno upadnúť bolo mohlo, dopustiť, podozrenia toho, že s obecným človekom ako je jeden vychovateľ v dome, žiarlia. Konečne ale utíšilo sa more zbury, keď jeden starší na to upozornil mládež, že Irena opatrne urobila, majúc k tomu činu dve dôležité príčiny za jedno, nechtiac vyznačiť i od ních nenávideného beťárskeho Vilmoša, čo jeho otec so svojou náradou patrne docieliť sa domýšľal; za druhé, nechtiac nikoho zo zemänských mladíkov ani vyznačiť ani uraziť pojala si osobu neutrálnu nepripisujúc žiadnu významnosť tomuto i tak lichému obyčaju. Po takomto chladnom rozvážení veci započal sa ples a trval akoby sa nič nebolo prihodilo.

Nech ma tu nik neobviní z protiprirodzenosti alebo suchoty môjho opisovania! Je to líčenie docela prirodzené. Pyšná aristokratia všade rozvažuje chladne dľa prísnych zákonov jalovej etikety, ona i tam, kdeby sme my púhy pozemšťania bez výsad, bez predností snadno sa prenáhlili, nezrieká sa slušnosti.

Zábava bola živá akoby sa nič nebolo prihodilo, ale vzdor toho, predsa bola uložená pokuta Kompanovi tá totež: aby mu každá slečna ktorúby snáď k tancu požiadal, košík dala. Ale toho nebola potreba. Náš Kompan akoby bol dosť mal na tom tanci so slečnou domácou, utiahnul sa a netančil viacej.

Pán veľkomožný nedajúc sa uprosiť od domáceho pána, hľadal syna, nemohúc ho nájsť sadol do koča a odišiel domov. Zábava zase akoby sa nič nebolo stalo trvala ďalej.

Až okolo jedenástej v noci stal sa strašný krik na dvore. Vydesení hostia bežali presvedčiť sa: čo to za nesčastia? Čo videli?

Náš Vilmoš na mol opilý boril sa s akýmsi kočišom panským, ktorí ho statočne obšíval. Okolo boriacich sa obskakovaly s nesmierným krikom čeľadné dievky, chtiac hneď jednoho hneď druhého brániť; rortrhať ale jich sa jim nepodarilo. To len páni urobili dozvediac sa: že pán Vilmoš počal byť k služke, milovnici toho kočiša dotieravým, a tu sa zo žiarlivosti oddal do neho.

Vilmoš nemal dosť. Tackajúc sa, rozcuchaný, rozdriapaný šiel do dvorany a hľadal Kompana. Chcel ho na súboj vyzvať, Kompan bol hotový. Vilmoš ale mu dal verejne za ucho, sloviac: „že sa zemän s háveďou biť nebude!“ Všeobecná bola výtrženosť. Kompan vrátil Vilmošovi zaucho dvojnásobne s tymi slovami: „s opitým, kočišom sa rovnajúcim sa zase ja biť nebudem.“ A zmiznul.

Vilmoša vyhodili von. Celá spoločnosť sa znevolila a zábava bola dosť nútená. —

V

Bola to včera za zábava.

Nevídaná!

Nik tak nepochodil, ako tí pyšní Hantayovci.

Otec i so synom.

Pán otec ušiel.

Pána syna vyhodili.

A vieš, čo tí dva tu chceli?

Myslím.

Boli na vohľadoch.

Chceli mať oddávky.

Ako to vieš?

Sluha Hantayích to vyjavil. Komorná počula, keď sa páni o tom doma shovárali; ako pani i pán mladého k slušnému chovaniu sa napomínali.

Veď sa jim ten zachoval!! komorná to vyjavila sluhovi, sluha kočišovi a kočiš našej Anče a naša Anča našmu kuchárovi a náš kuchár…

A tak ďalej a tak ďalej.

Ja to viem zrovna z prvých rúk.

Ano. Ale z tridsiatich úst.

Všetko jedno. Ale vieš novinu o našej kisaszonyke?

Že mu košík dala?

Nemala mu kedy, ale by mu istotne bola dala. Vieš prečo?

Že ho nechce.

Že druhého chce.

Celkom prirodzene.

Ale kto je ten druhý?

Var’ ty vieš?

Náš vychovateľ.

Ale Gäjdoš?

On a nik iný.

Nemožno! veď vravia, že je on len zo sedliackeho stavu.

Všetko jedno; ale je pekný.

A múdrý.

A dobrý. Všetcí ho radi máme, čo div že i kyšasoňka! Ale že ma nevyzraď.

Tak sa druhý deň shováral sluha s komornou Ireninou.

*

Náš Kompan bol ako na mukách. On sám nevedel, čo sa to s ním robilo včera večer. Z prvu bol očarený, a v tom tanci s kráľovnou plesu, s ideálom srdca jeho, s Irenou cítil sa byť nadzemským do sférnych výšin uneseným človekom; tú blaženosť, čo vtedy duša jeho pocítila nebol v stave ani dnes ešte pochopiť. K tomu tá protiva rozbujnelého, opilého Vilmoša tak nemile ho dojala, len že do nemoci neupadnul.

Rozmrzený, nevyspatý prechodil sa po chyži často oknom von sa dívajúc, tu čo vidí, koč starého pána veľkomožného Hantaya a v ňom, jeho samého.

Čo ten tu chce?

Divné tušenie prebehlo mu cez dušu. O hodinu stalo sa tušenie skutkom.

Jeden z jeho žiakov, mladých pánov priniesol mu list a pri ňom zapečadený balík a plakal.

Čo že je? pýtal sa vychovateľ.

Žiak slzil a mlčal.

Kompan čítal list, ktorý jeho prepustenie obsahoval a pod 12 hodinami ho z domu na veky vypoviedal.

To je dielo Hantayovo — vzdýchnul si.

Žiak sa ovesil na krk svojemu vychovateľovi, zmáčal slzami líca jeho a prosil ho, aby neodchodil. On uspokojil žiaka ako vedel a poslal ho preč.

Keď bol sám, pomyslel na Irenu a — zaplakal. —

V tom vkročila dnu komorná s malým lístočkom.

List bol od Ireny, a v ňom tieto slová!

„Večer o ôsmej v letohrádku! Tvoja Irena.“

*

Krásny večer.

Mesiačik blýska z výšiny nebeskej akoby sa usmieval proti zemi. Hviezdičky natriasajú hlávočky, akoby sa s kvietkami na zemi rozloženými v tej panskej zahrade shováraly a vše jedna zletí dolu, akoby posolstva niesla jim od sestár svojich nebeských. Vrby sa ticho klonia do jäzera zahradného, v jehož zrkadle sa odbleskujú stínom v svetle mesiačka srieborným; a z ružového kríčka zavznievá ľubý, ač smutný spev slavičí. — A vetríčok unáša spev ten utešený, ponúka ho sluchu ľudskému a zase zaniká s ním vo diaľke. Listy stromov šuškajú si vzdychy ľúbostné medzi sebou a konáre líp objímajú sa a klonia k sebe.

Krásny večer; krásny a tajomný.

U dvier letohrádku objavila sa čierná, tajomná postava, vzdýchla, pozrela túžobne do diaľky a sadla si ticho. Razom vyskočila, lebo v diaľke sa ukiazala postava bielá, ako vila, ako zakliata bájočná panna v povestiach, a šla… nie! len jakoby nad zemou vznášala sa, (a kade šla, klonily sa kvietky, lebo pestiteľku svoju dobre poznaly) blížiac sa postave čiernej. — Dvere sa otvorily a dve postavy zmizly v letohrádku. Mesiačik sa zastrel tenkým mráčkom v tvári, ako by jim bol závidel; hviezdičky potriasaly hlávkami, akoby sa tomu boly divily; slávik onemel, jäzero zašplähotalo, a konáre líp sa tajomne vo vetre knísaly.

Kompan náš prvýraz bol s Irenou celkom o samote. Dlhá nemá chvíľa nastala. Srdcia dvoch zaľúbených hlasite tĺkly, oba triasli sa sťaby zimničným zachvením; až Irena s plačom a štkaním padla v náruč Kompanovú.

Mesiac zvedave vykuknúl z poza mrakov a škúlil oblôčkom do letohrádku, hviezdičky sa za ním dívaly; vetríčok rozknísal konáre stromov, luny jäzierka tajomne o breh zašplähotaly, a slávičok zanôtil tak sladkobôľne, tak milo-jemne, že sa list na stromach triasol a celý kríčok ružový zachvieval. No, zachvely sa i srdcia naších zaľúbených a prvý bozk odšumel na perách ružových. Nebe i zem rozkochaly sa blaženosťou.

„Irena!“

„Matej!“

Sníva sa mi to, či je to na ozaj? Nie! toľko nebeskej blaženosti nemožno mi v skutočnosti pocítiť, chudobnému šuhajovi!

Ľúbiš ma ty Matej?

Nebeská otázka! —

Ale zem je zradná, nepriaznivá. My sa máme lúčiť! —

Mladým šuhajom to trhlo boľastne.

Ty ma zabudneš. —

O anjel môj, Irena! toho ja sa bojím. Predo mnou cesta ďaleká.

Ja ti budem anjelom strážnym na nej.

O svätica moja!

Nový objem. —

Lúčili sa, mesiačik zahalil mrakom tvár svoju, hviezdičky zažmúrily svoje nebeská očká, luny jezära búrne o breh zašplähotaly, konáre stromov polnočním vetrom dive sa zachvely a sláviček vydával tóny tak boľné ako čoby krú od srdca kvapkala.

Ešte jeden objem a so slovami Ireninými: „s Bohom, miláčku duše mojej, vytrvaj!“ sprevádzaný, ako stien vzdialil sa z letohradu očarený, rozkochaný žiaľ nesúci Kompan náš. —

V tom zablyslo sa, buchlo, výstrel odznel a Kompan padnul s výkrikom: „Iréna, Bože môj!“ na zem. Na tej strane odkiaľ výstrel pochodil, bolo počuť dupot kopýt a útek jäzdca. Iréna s boľastnym výkrikom letela v tú stranu, kde miláček duše jej padnul a tak rýchle ako tá hviezda, čo práve dolu z neba zletela padla na ukrvaveného miláčka omdlelá.

Larma sa ztrhla v kaštieli. Služobníctvo sa sbehlo do zahrady, prišiel i domáci pán a všetci ustrnuli nad krvavým divadlom, ktoré sa jich očiam predstavilo. —

VI

V obci… nachodil sa jeden mlyn. Mlynár bol velice výborným človekom, rada ho videla obec celá, lebo bol poriadný, striezlivý, spravodlivý; prázdneho slova nikdy neriekol, ale hovoril ako z kníh. V remesle svojom bol nadmier usilovný a velice dobre mu rozumejúci. A preto nielen z obci samej, ale i z celého okolia prichodili ľudia mleť, a keď všetky okolité mlyny stály, to tento ustavične klepal. Mlynár náš mal utešenú dcérku Júliu. Dievča toto bolo pri kráse svojej i velice dobré a nad svoj stav vzdelané. Ženičky považovaly ju za opravdového anjela a celé okolie chválilo ju. Júlia bola vrstovnica Mateja Gäjdoša. Ako deti spolu sa oni na detských hrách bavili a nebolo dňa, žeby Matej nebol prišiel do mlyna, alebo že by sa neboli sišli v dedine. I potom keď Matej študoval, každé prázdniny, každé sviatky rád si on zabehúval ku švárnej Júlinke a čítaval jej knihy a rozpriaval mnoho pekného. Dievčatá gazdovské švárnej Júlinke toho sčastia veru závidely, mnohá si myslela: však som ja majetnejšia a k tomu i nie špatnejšia ako Julinka, a o mňa sa Gäjdošov Matej ani neobzre. Starší, zkúsenejší, zvlášť ale závidiace matky si šepkaly: „do tedy chodí krčah do studne, kým sa nezabije! Pyšný Matejko si pri moc do toho mlyna zabehuje; veď uvidíme, ako sa tá študentská láska skončí.“ Iba rodičia dobre smýšľali o zdarných dietkách svojich; rychtár Gäjdoš často vravieval s úsmechom mlynárovi: „tá vaša Júliška a môj Matej… No, no, prídeme do rodiny!“

Matej o láske k Júlinke ani nesníval; ale deva horela k nemu ľúbosti plameňom.

Nikdy neprišlo to síce medzi nimi k tomu; aby si snáď boli ľúbosť vyjavili, ale oči Júlinkiné vravely to dostatočne, čo sa v jej duši dialo. Keď náš Matej bol dokončil Gymnasium, vtedy bola naša Julinka už práve šestnásť ročnia, najkrajší kvietok v rozvitku. Matej bol už tri dni doma a vo mlyne ešte nebol. Julinka bola čo deň blädšia, na tretí deň už bola celý deň vyplakaná a nič nejiedla. Otec krútil hlavou, matka ju tešila tým, že Matejko snáď nestačí, snáď si ešte dobre neoddýchnul z cesty, snáď… ale ktože by vyrátal materinské potechy? Minúl štvrtý i piatý deň, ba i týdeň celý; ale nášho Mateja kde nič, tu nič.

Julinka bola ako stien, ľudia sa jej divili, bola chorá. Len o dva týdne dozvedeli sa vo mlyne, že Mateja v dedine niet, že hneď na tretí deň po svojom príchode odobral sa ako vychovateľ k panským deťom do…

V nevýslovnom bôli a mučení sa srdca minulo štvrťroka. Oj tento štvrťrok bol storočím pre utrápenú Julinku. Ale „láska učí divným ľudí spravám“ a ešte láska devy; čo nevykonala naša Julinka? Neviem či i s úplným privolením otca a či len na orodovanie matkino dostala sa ona do toho istého panského domu, v ňomž bol náš Matej Kompan, za chyžnú. Matej sa príchodu Julinkimnu do domu panského pranič nedivil, bola to obyčaj a je až po dnes do panských domov dcéry stredného a mešťanského stavu dávať — a na lásku Julinkinú ani nepomyslel.

Čo ale ju čakalo v panskom dome? Ona stala sa svedkyňou vrelej ľúbosti Mateja k Irene. To dobré srdce sa morilo, pukalo; — ale nebolo mu pomoci.

*

V obci *** bolo dnes hlučno a veselo. V celej sa ozývalo: „živio Matej Gäjdoš! Vari je zase voľba richtára? Ešte trochu viacej.

Obec *** pravotila sa s pánom veľkomožným už asi desať rokov o nemalú čiasť pozemkov, ktorá obci prináležala síce, ale už od mnoho rokov si ju pán veľkomožný svojil. Pravota táto bola velice príkrá a zamotaná. Celá obec odhovárala Gäjdoša, ba i často vyslovila a dokazovala svoju nevôľu proti nemu, že sa do tej pravoty a to ešte s pánom veľkomožným pustil a že od nej na žiaden spôsob odstúpiť nechce. Obec prijde, hovorievalo sa, len do daromných keľčíkov, nadobudne si u pána veľkomožného zlé oko a konečne pri všetkom namáhaní prehrá pravotu.

Richtár Matej Gäjdoš nedbal na všetky reči, stál pevne na svojom, chodil, behal do stolice, k advokátovi obce a nedbal ani mak na to, keď mu hovoreno, že sa darmo namáha. On bol ale ráz opravdový, on na pol ceste nezastal; ba ani toho sa nezľaknul, čo mu hovoreno, že o celý svoj majetok prijde, ho nezrazilo a neodradilo od cesty tej, ktorú ako on hovoril k obecnému blahu, a ako všetci iní mysleli, k obecnej zkaze, nastúpil.

A o desať rokov bola pravota skončená. V prospech čí? V prospech obci.

Pán veľkomožný, nepriateľ richtára Gäjdoša, bol konečne od neho porazený a len to nemohol vo svojej až na smrť siahajúcej rozhorčenosti pochopiť: ako on veľkomožný, proti sedliakom, ako on s advokátom zemänom, proti advokátovi nezemänovi prehrať mohol!

Pán veľkomožný sa vztekal. Ale sláva Gäjdošová u ľudu bola nevýslovná.

Celá obec obliekla dnes slávnostné rúcho na seba a všetko shromaždilo sa do domu richtárovho, kde skvelá hostina čakala všetkých. Vynšov a pochvalných rečí Gäjdošovi, richtárovi nebolo konca kraja a starší i mladší len to ľutovali, že ostarievajúci Gäjdoš nezanechá jim po sebe tak hodného syna v obci ako je on; lebo že jeho syn, pán Kompan bude veľkým pánom a nebude sa starať o obec viacej, a tak keď zomre starý Gäjdoš, úbohá obec ostane úplnou sirotou. No Gäjdoš sa len usmieval na všetko tvrdiac, že sa obec i bez jeho syna zaobíde, lebo ufá, že má v lône svojom mnohých, čo videli od neho, ako treba pečovať o obecné dobro, a že jeho syn nielen pre túto obec ale aj pre celý národ účinkovať a pracovať bude.

Na to sa hodovalo vesele a muzika hrala. Len to nepokojilo starého Gäjdoša, že jeho syn, ač ho sám povolal a sľúbil sa mu prísť predvčerom, ku slávnosti tejto nechodil.

Odrazu kde sa vzala, tam sa vzala, prišla Julinka mlynárovie celá bľadá a až do nepoznania ztrápená medzi hodujúcich. Svojmu otcovi i richtárovi vyrozprávala to, čo sa tejto noci v panskej zahrade stalo a o čom my už vieme, dodávajúc: že Matej mnoho krvi ztratil, že lekár hlavou krúti nad ním a božekala a bedákala.

Všetci dozvedevší sa o tom ľutovali Kompana Mateja i jeho otca, iba niektorí si mrmlali: že tak je to hľa! držať s pány a chceť byť pánom. Matej Gäjdoš richtár dal si zapriahnúť a s Julinkou ponáhľal do panského domu.

VII

Zomre?

Sotvaj obžije.

A čo lekár?

Krúti hlavou.

A slečna?

Utopí sa v slzách.

A panstvo?

Ubedované.

Ale ty nevieš ešte nič o tom, ako sa to stalo?

Všetko mlčí?

Čo chcela slečna v zahrade o pol noci?

To neviem. Ľúbila vychovateľa. Iste sa tam sišli.

Veď on mal vypovedané.

Práve preto!

Iste kovali plán, akoby panstvo udobrili. A to sa nezdarilo. —

Nuž sa vychovateľ zastrelil.

V prítomnosti slečny?

A prečo nie?

Ale veď že utekal zo zahrady i jäzdec?

Tak hovorí náš sluha.

Mne čosi napadá.

Tuším. —

Či po tých ľubiacích dakto iný nestrelil?

Na príklad. —

Trebárs mladý Hanty.

Čit, prst na ústa!

Veď sa to vyjaví.

V tom zahrkotal vozík.

Kto to ide?

Naša chyžná Julinka so sedliakom sa vezie.

Kto je ten sedliak?

Iste nášho vychovateľa otec.

Bože! ako sa to skončí?

V tom zmiznul sluha i komorná do domu. —

*

Po odchode richtárovom zostala obec *** síce po hromade, ale veselosť akosi nechcela sa uhostiť medzí hodujúcimi. Muzika utíchla, rozhovor bol vždy tichší, zriedkavejší; až sa konečne s ovesenými hlavami počali občania rozchodiť rozlične si vypravajúc.

A v panskom dome u pána veľkomožného panovalo také ticho, akoby bol mrtvý ležal v dome. Hej, smutno to vyzeralo, smutno v tom panskom dome!

Pán veľkomožný ležal a pán syn sa divo prechodil cez izbu. Pán veľkomožný vzdychal a jeho pán syn hrešil a klial náramne. Pán veľkomožný preklínal richtára Gäjdoša; pán syn jeho syna Mateja. Pán veľkomožný ľutoval, že nežije v tých časiech, kde zemänský pán mohol beztrestne života pozbaviť svojho poddaného; pán syn tvrdil, že si on aj bez toho práva vzal satisfactiu na sedliackom synovi.

Pán veľkomožný si zhlboka vzdýchnul a so zamračenou tvárou k synovi prehovoril: „Ale ako sa to skončí, fiam?“

Nemáme priateľov?

Veď sme jich mali, fiam, aj pred tým a čo že mi pomohli v pravote proti obci? Ani jeden nič, kto vie, či mi neškodili. Degeneruje naše zemänské pokolenia, klesajú naše výdobytky, za ktoré krv liali otcovia naši, miznú výsady naše. A tu si pán veľkomožný z hlboka oddýchnul, pán syn ale zase náramne zahrešil, až sa obloky otriasaly. — Nedbám, čo aj o život prijdem. — slovil zase Vilmoš — ale na tom prekliatom richtárovi sa ešte krvave pomstiť musím. —

Až posial mi krev vre, keď si na to soireé, na ten prvý tanec, fiam! a ešte keď si na ten „košík“ pomyslím. Pán veľkomožný si na to z hlboka vzdychnul a pán syn zahrešil, až sa obloky otriasali. —

Pán veľkomožný pokračoval ďalej: na tom soireé ma za formalného blázna držali. Nie takej sotízy som ešte akoživ neslýchal. Pán veľkomožný si zhlboka vzdýchnul a pán syn zahrešil, až sa obloky otriasaly.

A k tomu — slovil zase hnevive pán veľkomožný — k tomu všetkému ešte košík. Môjmu synovi košík! Veď moja nebožka žena bola grófka a nedala sa nikde zahanbiť; ona i v dome klobúk nosila na hlave a ja tancovať musel, ako mi kázala.

A čím odôvodnily ten košík? pýtal sa zubami škrípajúc pán syn.

Lári fári fiam, ničím. Že si vraj za dievkami v kuchyni behal a že si sa opil — to ti mal za zlé otec. Pane Bože! poviedal som jim, krv nie voda, i my sme boli mladí! Hoj’ koľko komornám som ja dvoril, všade kde som prišiel a predsa si ma grófka vzala. A opil sa z protivne, pokračoval som, preto že Iréna so sprostým sedliakom tancovala. A vieš, čo to dievčisko mi odvrklo, mne krstnému svojmu otcovi? Že ona toho sedliaka ľúbi a že radšej pôjde zaň ako za teba. Pán veľkomožný si z hlboka vzdýchol a pán syn zahrešil, až sa obloky otriasaly.

No, veď ten sedliak už odpokutoval — slovil syn.

Ale i my pokutujeme — slovil otec — ja tú haňbu neprežijem a tu si zhlboka vzdýchnul, zakašlal a pán syn hrešiac až sa obloky otriasly; išiel von, jagerských psov svolávať.

*

Chudiaka richtára Gäjdoša v panskom dome nechceli pustiť k synovi; lebo že by mu to poškodilo, že to lekár výslovne zakázal. On ležal v zimnici pochodiacej od rany bez vedomia.

Slečna Irena klesla tiež vysilená a otrasená na ložu, rad bol teraz na Júlii, aby ošetrovala nemocného. A ona to urobila s vďakou.

Kľačala samotná pri loži chorého raneného miláčka duše svojej; jej rúčka dotýkala sa ruky jeho, ale tá sa nehnula, jej oči hľadely starostlive na oči jeho zavreté; ale ruka jeho zmeravená, ale oči jeho zavreté — ach, veď ony také boly pre ňu na veky. Jej dobrá duša ustavične obletuvala drahúška svojho a on to práve tak netušil, necítil ako i dnes. Prikradla sa potichu bližšie k nemu, priložila úško svoje ku ústam jeho a pozorovala jeho oddych, oddych strmý a ťažký. I obľadnutý v nemoci tak utešený, tak spanilý bol oblyčaj jej miláčka drahého. Nemohla sa zdržať, poobzerala sa do okola, nevidela nikoho, sklonila sa k nemu, zaprlila sa ako ruža, a dlho, dlho váhala — až konečne nepočujúc, že dvere vrzgly, pritisla pery svoje na pery chorého a zdala sa primreť na ústach jeho. Keď sa od ních odtrhla vzdýchnul si nemocný zhlboka ale hlasitejší vzdych začula odo dvier, obozrela sa a — videla pri nich stáť Irenu. Irena nemohla vydržať v posteli, prišla zase len k loži nemocného a Júlia vidiac ju, blízká bola omdletiu; vrhla sa na kolená pred veliteľkou svojou a bozkávala jej ruky. S plačom vyznala jej tajnosť srdca svojho. Obe nesčastné devy plakaly. Irena sa bála o život milého; Júlia vedela, že nebude jeho. Žiaľ má tú povahu, že ľudí priatelí, duše spojuje: tak bolo i tu. Veliteľka i chyžná u loži chorého Mateja ostaly vrúcnymi priateľkami. —

VIII

„Hor sa Slovák, čuj otčinu,
Tu pravý čas maj sa k činu;
Či v tých putách pohniť chcete,
Či si voľnosť vyberiete? —
Pánu Bohu prisahám!
Že svoj národ nenechám!“

Tak to zavznievalo dolami, hoľami slovenskými 1848-ho roku. Práve sa publikovala sloboda ľudu. A „sloboda, bratstvo, rovnosť“ to boly heslá všeobecné, z každých úst sa ozývajúce. — Po chrámoch, obecných domoch, rynkoch svätili zástupy uradostneného ľudu úsvit blahej slobody, vymanenia sa svojho z pod jarma a pút urbáru a nábožné i veselé spevy len tak hrmely z pŕs a hrdiel uvoľnených.

I v obci *** bola radosť všeobecná. Ľud uradovaný spiešil do chrámu božieho, kde mu verný pastier jadrne, srozumitedlne, nadšene tlumočil zvesť slobody radostnú. Ľud slzil keď mu spomínal v nábožnej, výbornej reči svojej stav jeho otrocký; no, slzil ešte viacej radosťou keď mu jasnými líčil barvami budúcnosť spanilú, sčastlivú, blaženú pod štítom slobody. Po službách nosil ľud svojho obľúbeného richtára Mateja Gäjdoša a veselil sa nevýslovne. Na rynku rečnil syn richtárov, bývalý Kompan, teraz už vyučený právnik ľudu svojmu drahému reč takú: že ho tento na rukách nosil po ulici.

Iba v jednom dome bolo clivo a smutno. Len pán veľkomožný žalostil nad tým, že je ľud slobodný, lebo v to nikdy neveril, že by sa stať mohlo — a hľa! predsa sa to stať muselo. Vtedy, keď sa ľud najhlučnejšie veselil, pána veľkomožného porazilo. On to nemohol preniesť, — skonal. Vilmoš si zúfal. —

*

Preskočili sme v rozprávke našej pár rokov. Nehajúc nášho hodného Kompana na loži nemocnom, opät sme sa potkali s ním tam, kde ho ľud rečniaceho zápaluplne na rukách svojich nosil. On tedy musel sčastlive vyzdraveť. Pár slovami doplníme medzeru.

Pod starostlivým a verným opatrovaním dvoch vrele ho ľúbiacích duší zotavoval sa náš Kompan na vidomoči. — Pár mesiacov ubehlo a on sa už pár hodín pobavil, aj mimo posteli. Starostlivý otec jeho chcel ho pojať so sebou domov; ale páni to nedovolili tvrdiac, že oni sú povinní liečiť ho, lebo sa neslušne chovali k nevinnému a šlechetnému vychovateľovi svojmu; zasadili mu hlbokú ranu prepustením ho, že mu teraz koľko toľko chcú nahradiť, aby jim odpustené bolo, čím sa proti nemu previnili a velice previnili. Bolo to už na javo vyšlo, kto strelil bol po ňom. Ireniná komorná, ktorá znala jediná o tajnej schôdzke Ireninej s vychovateľom v letohrádku, zradila to Vilmošovi, súc dávno s ním v dôvernú známosť zapletená. A on jej to odplatil aj peňažite. — Ona tedy prechovávala celý ten deň Vilmoša u seba, on hneď ako ho boli z dvorany vyhodili rovno k nadrečenej komornej sa uberal a v úkryte tom až do polnoci čakal; potom potíšky na koni od komornej, ktorá na stráži byť mala, vedený čihal, až ohavný čin vykonal a utiekol. Dvaja sluhovia ho videli, poznali; ale ženúc sa za ním dohoniť ho nemohli. Na tretí deň po spáchanom zločine sa to všetko vykluvalo. Domácemu pánovi to ťažko padlo na Vilmoša žaluvať; ale richtár Gäjdoš to nechcel mladému pánikovi odpustiť, lebo by bolo mohlo ešte i niečo horšieho prísť, keby sa tomu nebolo zavčasu predišlo. —

Domácí pán neprekážal tomu, lebo žeby Vilmoš tak zkazený byť mohol, že sa i na vraždu oddal, to by predsa nikdy nebol sa domnieval. Na rozličný spôsob chcel ho v mysli svojej sám pred sebou ospravedlňovať, vyhovárať; ale nešlo to naskrze. Richtár Gäjdoš nespočinúl do tedy, kým koľvek vec súdu podaná nebola a vyšetrovanie sa nezačalo. Ťahalo sa to dlho až ranený syn jeho sčastlive ozdravel. Ale ani druhá stránka nespočinula, pán veľkomožný ošedivel od trápenia a mnohonásobných starostí; Vilmoš len hrešil a zlorečil ustavične. —

Vec sa takto skončila: Komornú získali peniazmi i sľubami pán veľkomožný i rodina jeho a nadovšetko Vilmoš súc v pomykove, nasľuboval jej Bôh vie čo? Keď tedy sluhovia svedčili, čo videli, o čom znali; komorná sa vyznala: že ona na vychovateľa strelila, lebo ho nenávidela, preto, že jej ľahostajným bol, s domácou slečnou milkoval, kdežto ho ona smrtedlne ľúbila. Na otázku: čoby Vilmoš na koni bol robil tak pozde v noci v kaštieli odpovedala: že je bezpochyby pravda to, čo on udáva, že keď mu slečna prv predtým košík dala, že ju uniesť chcel, keď ale výstrel počúl, bojac sa, že to jeho zbadali a naňho niekto namieril, zutekal. Jej výpoveď sa s Vilmošovou srovnala, súd sa s ňou uspokojil, lebo nevedel, že sa títo dvaja vopred boli o veci usrozumeli a dohovorili. Komorná slovila ďalej, že ona neznala úmyseľ Vilmošov, ani ho nevidela v zahrade; iba utekať ho počula, lebo že keby to bola znala, nebola by tak veľkú vinu na seba uvalila, bola by sa uspokojila s tým: že mu milenku unesli.

Po skončenom dlhom a opätovnom výsluchu a vyšetrovaní komornú na viac rokov uväznili; Vilmoša ale za nevinného uznali a prepustili.

*

Prekrásne žil chvíle náš Kompan Matej v kaštieli po svojej nemoci, pri svojom zotavovaní sa. Pred obedom i po obede chodil prechádzkami po panskej zahrade, na ktorých prechádzkach ho ráno Irena, po obede Júlia, alebo naopak, ale pravidelne každodenne sprevádzaly. Srdce jeho srástlo sa so srdcom Ireniným a ony si oboje sľúbili vernú, večnú lásku. Však niemenej utešených chvíľ zažila aj Júlia; každodenne mohla sa shovárať, zabávať, mohla opatrovať ľúbený predmet svojej tajnej, ač nesčastnej, neopätovanej lásky. A Matej bol tak vľúdny, tak dobrý, tak útly teraz naproti nej. Ó keby bol vedel, jako ju blaží jeho vďaka, ktorú jej za verné ho opatrovanie dokazuje, bol by istotne aj život svoj jej v obeť položil. Ale ona mlčala ako hrob — nezjavila sa mimo Ireny nikomu. Irena dopriala jej každodenne potešenia toho s Matejom sa shovárať, a jako by aj nie? Veď jej opatere má čo ďakovať že jej ozdravel.

Ale nič netrvá na svete večne. Otec Matejov po úplnom vyzdravení nenechal dlhšie syna svojho v kaštieli ale ho vzal domov a z domu ho vypravil hneď preč, študovať práva. Lúčenie Mateja s Irenou bolo velice boľastné; no, tím nežnejšie bolo ono s Júliou. Naposled pobozkal Matej Júliu vrelo a ďakoval jej ako sestre za tú opateru. Richtár nazýval ju drahou dcérou svojou. Netušili oba, že tým srdce Júliino len ranili. Ale ten bozk, ach! ten bozk prvý i poslední od Mateja bol jej blaženosťou i boľasťou večnou.

Úbohá Júlia!

Po návrate svojom z university našiel Matej Júliu v úplnej kráse rozvitú: bola ona ako nežná fijala v skromnom úkryte mlyna; mala vohľadačov mnoho, ale nešla za žiadneho, bola smutná, vydať sa nechcela. Ale čo bola Júlia proti Irene, u nejž s krásou prírody i nádhera sa spojila? Matej omámený, skoro bez seba zavrel milenku do náručia svojho.

A teraz tam nadpriadieme niť rozprávky svojej, kde sme prestali, pri publikovaní slobody.

IX

Nedlho trvala radosť nad úsvitom slobody uveličeného ľudu, lebo hneď na to vyšlo krvavé slnko na obzore Evrópy i našej milej otčiny Uhorskej — vypukla revolúcia. Ako čoby každá sloboda musela byť krvou sklopená, krvou posvätená. A ono to skutočne tak bolo voždy na svete, tak bolo i teraz. Od srdca krajiny, Pešti počalo sa to búriť, až sa víchor, až sa búrka stala všeobecnou. Nenie tu môj úmyseľ široko ďaleko rozprávať o udalostiach zbury tejto, len tie výjavy pospomínať, ktoré samo sebou patria v obor našej poviedky a rozprávky.

„Nad Tatrou sa blýska,
Hromy divo bijú:
Zastavme sa bratia,
Veď sa oni stratia:
Slováci ožijú!“
„To slovensko naše,
Dosial tvrdo spalo;
Ale blesky hromu,
Vzbudzujú ho k tomu:
Aby už povstalo!

A Slovensko povstalo. Povstanie národa slovenského známo je i nám i odporcom naším; však známo nám je všetkým i to, ako sa nám Nemci za našu pomoc odmenili. Dosť na tom: že piesne hore vyše spomenutej účinok bol veliký; tak ako i iných mnohých. Spev najlepšie povzbudí národy do boja, spev národný, z duše vyňatý. Tak povstalo mocou živého slova a piesni živej, rodnej — slovenské dobrovoľníctvo.

Veď tak a nie ináč ozbrojil sa i maďarský národ. Revolucionárne piesne Petőfiho mali nesmierny účinok na ľud. Divy tvorila i táto pieseň národnia maďarská:

„Kossuth Lajos az üzente
Hogy kevés a regementje,
Ha még egyszer azt üzeni:
Mindnyájunknak el kell menni.“

Akoby hrom s čista, jasna uderil, tak to bolo všetko v okamžení vo zbroji. Školy sa rozpustily a študenti chytali na miesto pokojného pera smrtonosný meč do rúk svojích; ale nie len mladá i staršia krev zahorela a čerstvejšie v žilách zakolovala a — mužovia opúšťali ženy, otcovia deti, a deti rodičov a z tichých úkrytov, domov i chalúp, z miest i z dedín spiešilo to všetko do táboru, pod zástavy, do boja. —

I v obci *** nebolo to ináč.

Starý Matej Gäjdoš bol kapitáňom gardy, akú vtedy skoro všade každé mesto, každá obec na rozkaz krajinský malo, a len to ľútal: že ešte nenie trochu, aspoň pár rôčkov mladším, aby si mohol výnsť nadšeným duchom pod zástavou slovenskou do boja. Ale on to len porúčal na syna. A syn sa stal dobrovoľníkom. Bol to utešený šuhaj, ten náš Matej Gäjdoš! Vysokorastlý, štihlý ako jedla, a tá šablička tak mu prisvedčila ku boku, akoby s ním spolusrastnutá bola bývala. Všetko vybehuvalo von z domov dívať sa na krásného šuhaja, keď cez dedinu išiel. Matej Gäjdoš sosbieral mnoho sto chlapov, lebo reči jeho boly ohnivé, zápalu a života plné; výrečnosť jeho ako meč na obe strany ostrá. A to vieme zo skusenosti, ako zápalistá reč na poslucháčov účinkuje a obzvláštne v časoch zbury a všeobecného pohnutia plných, ako boly tie roku 1848-ho. Náš Matej Kompan, lebo až po dnes tak ho v obci nazývali, že nebolo viacej študujúcich z dediny mimo neho — odobral sa k priateľom svojím veliteľom sboru dobrovoľníckého a bol skoro za dôstojníka povýšený. Starý Matej Gäjdoš modlieval sa každodenne za sčastie svojho syna a víťazstvo toho, kto pravdu má.

Medzi tým i krajinská vláda uhorská bola naložila rekrutovať, a to prísne rekrutovať, lebo boj bol veliký a bojovníkov málo. Nik sa tak nebál tej zatrolenej vojny ako náš Vilmoš. On, ktorý bol tak ochotný strieľať po iných; bál sa boja otvoreného. Iní mladíci zemänskí s radosťou chytili sa zbroje a spiešili pod zástavy svojho presvedčenia; no, náš Vilmoš sa ukrýval, aby ho neprinútili vstúpiť do radov vojenských. Len že pravda, kde že by on bol mal, kde že by on vzal aké presvedčenie? I tak sa vo dne skrýval po horách a len v noci prichodil potajomne domov s jedným sluhom a viacej podlých služobníc prebývajúc a pelešiac v kaštieli otcovskom.

Po smrti pána veľkomožného divotvorné to bolo hospodárstvo u mladého Vilmoša Hantaya. On nikdy nebol k žiadnej práci navyknúl. Jeho život záležal len zo spania, krmenia sa a pitia a behania za bielym pohlavím; nič ho nezanímalo, ani práca hospodárska, ani pestovanie koní, dobytka, zhola nič výjmuc poluvačky. Ale i tú niekedy preklínal a bol velice rozmarný; keď psi niečo prihnali, či bol zajac, či srna a on nemohol ju zastreliť od jedu zastrelil psa. Jeho kone boly tie najvychudlejšie v celom okolí, jeho statok zdychal; lebo pri neporiadnom pánovi ani čeľad nebola poriadná. Najradšej videl jednoho starého sluhu, ktorý sa bol v službe ešte u otca zostaral prijdúc do nej ako vojak vyslúžilec: človek to na jedno oko slepý a velice ničomný. Ten podporoval vo všetkom zlom pána svojho, ten ho utvrdzoval v jeho bezbožnom živote a podporoval v každom zlom na svete. S týmto oplanom žil; žil?… hnil, živoril Vilmoš, súc v mladom veku starým, nenapravitedlným a do zkazy časnej i večnej rútiacím sa hriešnikom. Matej Gäjdoš richtár mal vždy mrcha oko na pyšného, surového a bezuzdného pánika Vilmoša; lebo on, to dobre tušil i veril, že ač aj súd inače bol zakročil, inakší výrok vyniesol, že jeho synovi len predsa nik by nebol chcel v panskom dome vtedy život odobrať, mimo neho. Richtár Gäjdoš ač nebol človek pomstychtivý, ale pomýšľajúc predsa na to, čo on so svojim synom chudiakom vystál, vystojí; nepokladal si to za žiadon hriech trochu aspoň postrašiť bojazlivého pánika. Dal čihať naňho, a znajúc, že je už doma jeden večer, sohnal si môj milý richtár Gäjdoš asi dvadsať chlapov a šiel milého Vilmoša chytiť za vojáka. Vilmoš sa moci nespieral, prosil richtára, chcel ho i zakúpiť; ale veru sa môj milý richtár k tomu nechcel naskrze znať; lež dal mladého pána veľkomožného poviazať a expediroval ho rovno do mesta k správe vojanskej. — Ale tento pokus sa nášmu richtárovi naskrze nepodaril. Vilmoš, ač on sám žiadných priateľov nemal, predsa si vynašiel priateľov svojho otca, a tí ho vyslobodili i bol na slobodu prepustený. Mladý, hnevlivý pánik nemohol to zniesť bez toho, aby sa na richtárovi nebol pomstil. Obžaloval ho aj so svojím sluhom pri stolici, že prechováva nepriateľov a vlasti zradcov vo svojom dome; že má pokrytú zbroj, stojí v porozumení s vojskom cisárskym a Bôh vie, čo ešte všetko. O pôl noci raz zobudili richtára Gäjdoša zo sna, polapili a poviazali ho a kým ho jedni strážili, iní prehliadali dom — a na nesčastie našli list od syna a var’ aj proclamatie niektoré; to mu dopomohlo. Len pár dní sedel náš Gäjdoš v žalári mestskom, hneď bol do Segedína i s inými nepočetnými väzňami vedený. Keď išiel sprievod väzňov z mesta, bol tam aj náš Vilmoš prítomný, a nemohol sa zdržať, aby nebol starému Gäjdošovi, ako vlasti zradcovi verejne nenapľuval do očí. Taký ochranca vlasti ako bol Hantay Vilmoš, to veru aj mohol s dobrým svedomím urobiť.

X

Vilmoš nebol ešte jakživ tak veselým, jako práve teraz. Jeho plány dozrievaly, jeho čas prichodil, len ešte niekolko trpelivosti a sčastie jeho bude hotové, završené. Jemu ustavične ešte Irena v hlave vrčala, že by bol zaľúbený býval do nej, to nie; lebo kdeže by sa uňho cit jemnej ľúbosti ešte bol vzal? Ale uňho bolo čosi iného, čo ho ku Irene tiahlo. On bol na mizine. Dlhy jeho skoro prevážily jeho majetok; on špekuloval tedy na majetok milenky Kompanovej a previesť špekulátiu svoju zdal sa mu byť tu čas príhodný. Starý richtár Gäjdoš bol odvedený, ten už sotvaj kedy príjde zo svojho väzenia nazpäť; syn jeho a milenec Irenín stanúc sa dobrovoľníkom je tiež na takej neistej ceste postavený: dnes žije, zajtrá padnúť môže. Nestojí mu tedy nik v prekážke.

Ale ako vyviesť plán tento? Na poctivej, otvorenej ceste to naskrze nešlo. Aký figeľ použiť, aby sa mu to podariť mohlo? Tým cielom spojil sa a radil zase len so svojím sluhom a dôverníkom slepým. Iba jedna cesta stála pred nimi. Uniesť tajne v noci Irenu a ukryť ju až do tedy, kým by prišiel príhodný čas na to, aby i verejne pred svetom obdržať ju mohol. Na to, aby sa ani otec ani dcéra nezpierala, jest jeden výborný prostriedok u zločincov a neznabohov; toho v najhoršom páde chcel sa dopustiť Vilmoš totiž — násilia. Peklo by sa bolo samo kochalo nad Vilmošom a slepým sluhom jeho, nad týmito dvoma už dávno jemu patriacima dušami ako bezbožne kuvali plány a hotuvali osýdla anjelskej nevinnosti. —

*

Utešený bol večer. Pri kaštieli v ***, kde Irena bývala, opatrne obchádzal akýsi človek, keby sme sa mu boli bližšie prizreli, vyzeral ako žid. Túžobne pozeral na cestu a zase k oblokom osvetleným kaštiela, ta hore. Bolo videť, že by bol rád dostať sa do dvora; ale v ten nepokojný čas všade ľudia opatrní boli, všade radi zapierali bojac sa nebezpečenstva. — Neznámy žid obzeral sa i po chalupách sedliackych v dedine; a tam sa nikde nesvietilo. Kde sa vzal, tam sa vzal prikvitnul ku neznámemu židovi druhý podozrivého vzozrenia človek a tí dvaja sa medzi sebou tíško shovárali.

Čo ty tu čiháš?

A ty čo?

Usrozumejme sa. Kto si?

Povedz kto si ty?

Ja som veľkomožného pána Vilmoša Hantaya sluha.

Ja prchlý väzeň bez prístrešia.

Si mi vhod. Spojíš sa so mnou?

Vďačne, ak je len niečo dobrého.

Pre nás hej. Ty budeš mať dobrý zárobok.

Vrav určitejšie.

Tí dvaja neznámi a podozrelí ľudia sa potom po tichu shovárali a zmizli.

Polnoc odbila. V kaštieli i všade po dedine svetlá vyhasly. Ticho bolo všade ako v hrobe. Hlásnik od deviatej netrúbil, ale silne chrápal na kostolňom prahu. —

Odrazu sa nebe červeným plameňom zapálilo a blízo kaštiela vypuknúl stĺp ohnivý a ľudia sa na zúfanlivý, strašný ten hlas „horí!“ prebudili. Strašná trma vrma nastala. V kaštieli behala čeľaď ustrašená až jim prišli chlapi na pomoc a striekali sikačkou do ohňa i na okolité stavy, ďalšie zbíjali zo šindlov. — Panstvo kaštieľa tiež behalo ustrnuté sem tam po dvore, medzi nimi bolo vídať i naľakané ženské. Na sčastie bolo ticho, nedúl vietor a keď jeden stav shorel podarilo sa zahasiť škodlivému živlu cestu ďalšiu. Pri hasení ohňa súčastnili sa aj bližšie obce a cudzích ľudí bolo v tú noc mnoho v obci ***. I náš neznámy žid, aj so sluhom Vilmošovým, slepým na jedno oko, na koči zostali blízo ohňa a bránili čo mohli. Sluha Vilmošov vypravoval čeľadi zámockej, že pána vozil do mesta a teraz že sa vracia domov bez neho, tu práve na ceste že zazrel oheň a spiechal na miesto nesčastia.

Práve vtedy, keď oheň bol najväčšmi v blku a lárma a zmatok akoby rýchlosťou blesku bolo videť utekať z kaštiela koč, na ktorom dnu dve osoby jednu ženskú držali a ako by chlácholili, kojili boli, na boku ale sediací, ako pán vyzerajúci kočiš ťal, nemilosrdne do koní, ktoré tak leteli, že za každým krokom kopytá na skalách iskry vyrážaly. —

Na druhý deň ráno bol v kaštieli a po celej obci *** ukrutný zmätok, plač a krik. Slečna z kaštiela, nám známa Irena, bola razom pri včerajšom ohni zmizela. Hľadali ju všade, hádali všeličo — ale jej nebolo.

*

U Vilmoša Hantaya sedeli si traja ľudkovia vo veľmy veselom rozmare, dôvernom rozhovore pri dobrom vínku spolu. Boli to: on sám, jeho slepý na jedno oko sluha a žid. — Štrngli si hlučne, pripíjali a smiali sa.

Bez teba, žide, by sme jednako nič neboli vykonali — slovil Vilmoš. —

Ty si nám prišiel v príhodný čas — svedčil jednooký. — Ja som zýskal času pohodlne tú chalupu podpáliť. Pán držali kone a nám dvom to s tou pyšnou kišasonynkou ľahko šlo hore do koča.

Dhobre, dhobre, to všhetko rhád uvherím; lhen už theraz phán vhelkomožný shem s thou odmenou!“

Odmenu ti vtedy dám, židáku, keď mi povieš, kde je Irena skrytá a keď ju budem ja mať tu.

Mhôžte jhu mhat už hneď zhajtra. —

Dobre; ale kde je ona? Ako si ju skryl? —

Žid upomenul pána Vilmoša na to, k čomu sa mu bol zaviazal, že len medzi štyrma očima mu to zjaví. —

Sluha porozumel tomu a vzdialil sa. —

Žid po odchode sluhovom slovil čistým ne-židovským názvukom a to Vilmoša hneď zarazilo, nasledovne:

„Slečinka Irena, tá dobrá duša, ktorej som ja tak velikú nevďaku za jej dobrotu preukázala bola, je tam, kde má byť — u svojích rodičov.“

Žide — čerte — či kto si; rozdrapím ťa.

Žid medzi tym odhodil náličnicu a pred Vilmošom stála odrazu jemu dobre známa — komorná.

Diable, kde si sa tu vzala?

Utiekla som z väzenia a došla som v príhodný čas, aby som tvoj zločin prekazila. Bola som práve na ceste k tebe, pekný panáčku, aby som za svoje nevinné utrpenie žiadala odmenu. Sľúbil si mi tvoju ruku, ale o tú mi neide, ja potrebujem peniaze.

Ja peňazí nemám, vrav, kde je Irena.

Ja som vás oklamala, nahovoriac vám, že ju ja ukryjem, aby ju u vás tu nenašli; ja som ju odviezla nazpäť domov. —

Diable zastrelím ťa. —

Ďakuj mi hriešniče, že som ťa od nového zločinu oslobodila; ja som už svoju pokutu vytrpela — ako že ty znesieš svoju?

Star sa o seba, ty čertica! V tom chytil Vilmoš pištol a mieril na komornú, tá ale nezaháľala, chytila mu pištol a chcela ju odstrčiť; ako sa tak pasuvali, rúra prišla obrátená k Vilmošovi, odrazu vystrelila, a Vilmoš sa so strašnou kliatbou zrútil na zem. —

XI

Revolúcia trvala a hospodárila ukrutne v krajine. Už mnohé bitky boli svedené, jedni k prospechu maďarov, iné zase k víťazstvu cisárskych. Mestá ľahly popolom, dediny pustly, všetko holo na ruby obrátené. Ale moc cisárskych bola slabá k tomu, aby bola oddolať mohla zbúrenej premoci. I tak bolo chyruvať, že si vláda mohutného cára severnieho požiadá ku pomoci. Roku 1849-ho prišli Rusi skutočne do Uhorska. Kade šli, tam trnulo všetko strachom, lebo chýry šli o ních prehnané, ani o tatároch a mongoloch divých, čo pred tri sto rokami pustošili i ovládali boli našu otčinu. —

V jednom mestečku bola posádka vojska maďarského a väzňov plno na hŕbe. Väzni títo nachádzali sa vo velice smutnom stave, nečistí, vychudlí, ošarpaní ležali na polo shnitej slame. Mnohí modlili sa k Bohu o pomoc a vyslobodenie, iní kliatbu sypali na svoj mizerný a ukrutný los; len jeden starčok, celkom sošedivelý, pokojne sa choval a jeden mladý väzeň ho tešil. Ale ten starčok bol velice utrápený, vysilený, a chorý. Mladý väzeň neustával prosiť stráž, aby veliteľovi posádky oznámila smutný stav väzňa starého a prosila, aby ho dovolili z ohyzdného väzenia tohoto do iného, zdravšieho miesta preložiť. Dlho to trvalo kým sa stráž k tomu odhodlala, ale povolenie konečne predsa prišlo a náš starký väzeň bol z peleše tejto žalárnej do miesta zdravšieho prenesený, bol i opatrovaný, liečený. Mladý väzeň, ktorý mu to vyprostredkoval, zostal pri ňom a vo dne v noci ošetroval starkého nemocného väzňa. —

Ktoby vypočtoval všetky ty bezsenné noci, ktoré náš mladý väzeň u loži starého, chorého väzňa prebdel a presedel? Ktoby všetky ty starosti vyslovil, nímiž bol o jeho čím skoršie uzdravenie tak vrele a svedomite zaňatý?

A náš starký väzeň najlepšie vyrozumel tomu, lebo zotavovanie sa jeho každodenné najvýmluvnejšie hlásalo peč vernú, opateru nevyrovnanú, akou ho spoluväzeň jeho mladý zahrňoval. O pár dní bol ten vychudlý, staričký väzeň silný a zdravý sťaby kvitnúci mládenec. Tu ale nová starosť napádala väzňa mladého, a síce tá, že teraz po vyzdravení sa jeho nazpäť dajú jich zase do toho hnusného žalára, z nehož jich nemoc bola vyslobodila. Preto radil mladý väzeň starému, aby sa za krátky čas ešte ako chorý tváril — on ale, patrné to bolo na voľačomsi zvláštnom, si lomil hlavu.

V jednu tmavú, búrlivú noc zobudil mladý väzeň v sladkom spaní ponoreného starého a kázal mu, aby sa sobral a tíško išiel za ním. — Starý väzeň sa ťažko zpamätoval, keď ale vyrozumel, že tu ide o vyslobodenie sa zo žalára, o útek: nechcel naskrze privoliť ku kroku tomuto.

Mladý väzeň sa ale neodhodlanosťou staršieho naskrze mýliť nedal, ale stojac pevne na svojom tiahol ho za sebou von z väzenia.

Vyšli von.

Sčastlive prešli až za bránu cez troje stráže; lebo ty všetky tri spaly.

Ale kam sa obrátiť?

Tma bola veliká a kraj neznámy. Ej, veď nás dobrý pán Bôh sám viesť a sprevádzať bude, oddajme sa len do ruky jeho: dúfajme v neho, on nás cez nebezpečenstvá bez úrazu prevedie a k cieľu nášmu pokojne doprevodí. I tak šli vo mene božom. —

Viac hodín šli tmavou nocou bez toho, žeby boli znali, na ktorom mieste, v ktorom kraji sa nachodia a kam sa obrátiť majú? Išli pustými poľami, dolami bez chodníka, bez cesty. Všade pusto, všade hlucho, všade tma. Naraz zastali a pozerali v jednu stranu, odkiaľ ohňov žiara sa svietila a vrava zavznievala. Či to bola dedina, či tábor? Iste bolo poslednejšie. Unavení blížili sa k miestu tomu, a čo bližšie prišli, to lepšie rozoznávali, že je to rozložený vojenský tábor. Chceli cúvať zpäť, lebo sa obávali zase upadnúť do rúk cudzích, nepriateľských; ale už pozde bolo. Predstráž sa jich zmocnila. — K velikej radosti svojej ale počuli, že je to jích rodinka, boli v tábore dobrovoľníckom a len čo svitlo, predviedli jich pred majora Levartovského. Major vyrozumejúc čo sa s nimi dialo, a kto by boli, dal jich zaviesť na hospodu a rozkázal opatriť čo najporiadnejšie.

Naši vyslobodení väzni ožili. Medzi svojeťou cítili sa dobre, dôstojníci jich navštevovali a častovali nádherne. Večer prišiel, keď už naši väzni samotní boli a Bohu za vyslobodenie sa poďakúvali v skrúšenej modlitbe, jeden pekný, vysokorastlý, štihlý dôstojník.

Starší väzeň sa obzrel a prišlý dôstojník vykriknúl:

„Môj drahý otec!“

Otec a syn ležali si v náručí.

Kto to boli?

Nik iní ako Gäjdoš rychtár so svojím synom Matejom, tak zvaným Kompanom. —

Otec i syn chceli vedieť, kto by bol mladý väzeň, vysloboditeľ Gäjdošov?

Mladý väzeň sňal náličnicu a Matej Gäjdoš Kompan sovrel do svojho náručia, a starý Gäjdoš rychtár položil požehnávajúc ruky svoje na hlávku roztomilej, vernej, vyprobovanej — Julinky zo mlyna. —

*

Bez duše pribehnul jednooký sluha do chyže, ktorej bol práve výstrel odznel. Komorná mu vyjavila, čo bolo vo veci. Naľakali sa oba, z počiatku, ale zločinci sú hneď zase hotoví so svojími plánami a duchaprítomnosť neopúšťa jich ani v tom najkritickejšom položení. Jednooký si podal ruky s komornou a oni sa jednomyslne na tom usrozumeli, že pred svetom povedia, ako pána zastreleného našli v chyži a na jeho stole že našli cedulku, dľa ktorej jim, dvom verným sluhom svojím všetko čo sa po dražbe a zapravení dlhov zosnulého zvýši takým spôsobom porúča, aby sa s tým na polovicu podelili. Samo sebou sa rozumie, že si tú ceduľku sami napísali. Jednooký vedel veľmy dobre nasledovať podpis ruky pánovej. Ostatnej čeľadi, ktorá sa bola sbehla, poviedali to isté. Dražba sa previedla a čo sa zvýšilo, to si tí dvaja skutočne podelili. — Zpustošený kaštieľ i k nemu prináležajúce role, kus hory kúpil bohatý mlynár a s kúpou tou veľmy dobre obstál, lebo ju platil košutkami, ktoré o nedlho stratily svoju cenu a pálené boly. — Mlynár vedel, že sa za pár rokov stane pri opatrnosti a rozšafnosti svojej v obci gruntovným pánom; ale čože mu bolo zo všetkého toho majetku, keď nemal najväčšieho pokladu svojho — dcéru Júliu doma. Ona bola razom zmizela a živá duša nevedela kde je, čo je? Žiaľ mlynárov i manželky jeho opísať sa nedá. Každý človek žičil v obci *** mlynárovi statočnému kúpu jeho; ale každý ho ľutoval a plakal s ním, kedy koľvek hodnú svoju dcéru spomínal a oplakával.

*

Rusi už boli zaplavili krajinu celú a už tak to vyzeralo, že sa revolúcia ukončí. —

Naši Gäjdošovci boli už pár mesiacov i s Júlinkou v tábore dobrovoľníckom; Júlinka jim vypravovala, ako nemala vo dne, v noci pokoja, keď richtára Gäjdoša uväznili; až sa pobrala za ním, po mnohých nesnádzach ho našla a preoblečená za chlapa uväzniť sa dala k nemu; až jej Bôh pomôhol život mu zachrániť.

Málo pred Világošskou katastrofou chytili v tábore dobrovoľníckom špiona a vešali ho. Nebol to nik iný, nežli jednooký sluha Vilmošov; od neho sa dôstojník Gäjdoš dozvedel o smrti Vilmošovej, o kúpe kaštieľa jeho skrze mlynára. Júlinka počujúc to, potešila sa a všetci traja zatúžili po domove drahom.

Jednooký ale odvisnúl na vŕbe.

XII

Po katastrofe Világošskej prišli domov i honvédi i dobrovoľníci; prišli a zavítali domov i naši traja známi. — Bolo to radosti, bolo to vítania! V obci *** bola celá dedina na nohách a za celý týdeň nebolo hodom konca kraja. Mnoho škody našiel starý Gäjdoš richtár v dome svojom, ale neľútal za stratou obzvláštne statku značnou tak veľmy, len ďakoval Bohu a po ňom Júlinke hodnej, že mu pomohli z nemoce povstať tak, že domov svoj a súsedov i priateľov svojích vďačných ešte na staré mdlé oči svoje videť mohol. Len syn jeho Kompan ľútal si veľmy za svojou knihovňou, ktorú v dome otcovom skrytú mal, lebo mu tú guerilly do čista boli spálili. Ľudia ho ale tešili: že čo tam vraj po knihách, že je on múdry dosť a zaobíde sa bez tých mnohých kníh v svojom novotnom, nastávajúcom úrade pravotárskom. — Nevýslovná radosť panovala vo mlyne nad návratom obetivej, šlechetnomyslnej Júlinky. Matka jej chudinka nevedela sa dosť natešiť s dcérou svojou, a otec tešil sa už nadobudnutému panstvu, keď už mal dcéru, ktorá z toho budúcne úžitok mať a život pohodlný viesť môže. Júlinka sa tiež zdala tešiť bohatstvu otcovmu; ale kedy koľvek otec spomenúl: že teraz sa Júlinka už vydať musí a obydliť kaštieľ ako náhle popravený a obnovený bude, preletel cez mramorové čielko jejej temný mrak smútku a nevôle. Otec a mať boli blažení v blahej myšlienke na skvelú budúcnosť, netušili ale, čo sa v srdci mileného dieťata jích robilo. —

Kto pohádku srdca rozluští?!

Minúl už rok od skončenia zbury od navrátenia sa domov naších známych a ešte sme si nič nespomenuli o kaštieli, o — Irene. —

V kaštieli boly dnes skvelé a veselé oddávky. Irena síce už od roka bola sirotou, lebo jej dobrý otec podľahnúl bol nemoci pochodiacej z prestydnutia od času toho nesčastného ohňa. Mnoho prispely k ukráteniu jeho života i nepokoje revolúcie, v ktorých pred blížiacím sa nepriateľom viacraz musel utekať, kaštiel svoj zanehať a po neschodných horách sa ukrývať.

Matka Irenkiná, opustená vdova, nebola na prekážke vôli dobrého dieťaťa svojho, ale dala jej na vôľu dať ruku svoju i srdce tomu, koho si dobrá duša jej bola svolila.

Slávny pravotár v blízkom slovenskom mestečku sa osadivší Matej Gäjdoš, a už pod tým krátkym časom vynikajúci medzi všetkými pravotármi, pýtal o ruku Ireninú a dnes mu mala byť oddaná na veky.

V kaštieli sedeli za bohatým stolom: vdova, Irena z jej rodiny viacej pánov i paní zemänských; zo stránky advokátovej: jeho šlächetný, staričký otec mlynár i s utešenou a dobrou Júliou a viacej súdruhov a priateľov Matejových.

Medzi stolovaním rozpomínali sa všetci na prežitie mnohonásobné nehody a utrpenia prešlych búrlivých dňov a každý znal čosi zanímavého, bárs aj smutného vypráväť. Najviacej týkaly sa hodovníkov našich osudy troch známych naších a tá udalosť o ohni v obci… s nímž v spojení malo byť unesenie Irenkiné. Medzi hojnými a rôznymi prípitkami na zasnúbencov našich najvrelejšie vynímala sa zdravica od samého mladého zaťa Mateja, Júlinke, ochraňkyni jeho i otcovho života vynesená. Zo všetkých očí perlily sa slzy radosti, i Júlinka plakala, ale jej bohaté perly slzné boly tak žalostivé, ako by jej bola krv od srdca kvapkala. Svadba nášho pravotára Mateja Gäjdoš sa pretiahla mimo nadania; lebo starý Gäjdoš pobral sa tiež k otcom. Od tej nemoci v žalári nebolo viacej jeho zdravie pevné, pokašlával, polihuval, klesnul na smrtedlné lože. Syn jeho neodchodil pred smrťou od neho, celé dni sedával s otcom a tešil ho, posilňoval rečami milými. Nie ináč chovala sa aj, jeho budúca nevesta Irena, a tej veľkomožnej, panskej slečinke nevedela sa celá dedina dosť vynadiviť, že je taká vľúdna, milá, dôverná, bez všetkej pýchy a vysokomyslnosti. Každý deň bol u chorého richtára dom plný súcitných občanov, v chráme Božom modlievali sa za jeho zdravie každodenne. Ale s ním to šlo už len na dol, už len do hrobu.

Jeden deň bol richtár Matej Gäjdoš už za včas rána hore na svojej posteli. Vyzeral ako duch, ale bol na podiv sebe prítomný a silný. Zavolal si výbor obce a odberal sa od neho. Všetko plakalo. Syn jeho Matej divili sa aj s Irenou, že je mu všetko tak oddané, tak náklonné. Chorý richtár napomínal občanov ako svoje deti ku svornosti, poriadku a bohabojnosti, potom sa dlho modlil pripravujúc sa k smrti. Na to prišiel pán farár a u prostred vrelých sĺz pripravil ho k smrti a zaopatril sviatostiami. Všetko svoje imania poručil cirkvi a obci — jeho syn i tak nepotrebuval, mimo toho, čosi niečo na pamiatku po otcovi zadržal. —

Konečne ešte shováral sa so synom, potom kľaknul syn aj Irena ku posteli, trasúcima sa rukami jim otec požehnal. Na to sa obrátil na druhý bok a — usnul, usnul na veky.

Syn jeho prerieknul: „Tak umierá spravodlivý!“ Irena mu zatlačila oči. —

O pol hodiny smutno zavznely zvony, oznamujúc smrť jednoho spravodlivého; celá obec sa žalostne rozplakala. —

Ešte o jednu slzu a to slzu vrelú prosím čitateľov a potom bude koniec.

Konečne slávila sa svadba Mateja Gäjdoša s Irenou. Bola velice skvelá a veselá. Z obci *** bolo mnoho pozvano na ňu, samo sebou sa rozumie, že i mlynár s manželkou a s dcérou Júlinkou. Júlinka bola za družičku požiadaná. Ale v deň pred svadbou do posteli sa uložila, rodičov svojich na silu vypravila na tú svadbu, matka chcela ošetruvať dcéru a zostať doma; ale Júlinka tvárila sa dosť silnou byť a ujisťovala matku, že pod večer príjde za nimi. Tak ostala Júlia sama doma.

Podvečer prišli po Júliu zo svadby poslovia, medzi nimi i jej starostlivá mať. Vnídu dnu, Júlia ležala oblečená na posteli. Vníšli tíško, že spí; zblížila sa k nej po tichu mať, vykríkla a padla omdlelá na zem — Júlia bola mrtvá.

Lekári druhý deň našli, že jej — puklo srdce.

Všetko plakalo za dobrou Júlinkou, ale nik nevedel príčinu jej smrti; iba Irena takto sa vyslovila pred svojím manželom: „Júlia, tá dobrá duša, ratuvala tvoj i otcov život, ale utratila svoj!“

Matej bol hlboko zarmútený nad osudom úbohej Júlie!

Každý rok navštevovali naši blažení manželia hrob svojej vernej priateľky Júlie, a pokrývali ho slzami a kvetami zároveň i s hrobom otca svojho.

Matej Gäjdoš stal sa cteným a prospešným človekom a obec *** bola voždy pyšná naň. On bol priateľom a otcom slovenského ľudu. Pane Bože daj, že nám takých Kompanov z ľudu čím najviacej na Slovensku!!

Tak si žil blažene a pokojne náš Matej s Irenou a žijú až podnes, ak nepomreli! —




Daniel Bachát

— predstaviteľ doznievajúceho romantizmu, autor poézie, próz i dramatických diel, prekladateľ, evanj. kňaz. Pseud. Miloslav Dumný a i. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.