Zlatý fond > Diela > Faust, novella od Ivana Turgeneva


E-mail (povinné):

Daniel Bachát:
Faust, novella od Ivana Turgeneva

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Simona Reseková, Daniel Winter, Karol Šefranko, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Slavomír Danko, Jana Kyseľová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 45 čitateľov

Faust, Novella od Ivana Turgeneva

(Šimonovi Nikolajevičovi V…)

I

V M… 6. lipňa 1850

Pred štyrma dňami doraziac sem, priateľ môj ľubý, ponáhľam sa splniť sľub, písať Ti. Od rána už šustí tichý dáždik, ktorý pútá má ku chyži; a mimo toho žiada sa mi pošťebotať si trochu s Tebou. Tu sedím zase v starom hniezde mojom, ktoré nevidel som — ach, boľno mi to vysloviť — od deväť úplných rokov. Čo všetko neprihodilo sa za deväť rokov tých! Já sám, keď tak dobre povážim si, zdám sa sám sebe iným človekom. Som v skutku sťaby premenený. Iste rozpamätáš sa ešte na malé, od pramatky mojej pochodiace šeré zrkadielko, čo v našej hosťovskej chyži stojí, a na krajoch ozdobené je tak divotvornými okrasami — veď zviknul si ho bol obdivovať, čo vraj ono všetko v behu sto rokov skusiť a videť muselo. Hneď po príchode mojom vrhnul som zrak svôj doň, a zľaknul sa sám seba. Nikdy ešte tak príliš a žive necítil som, jako zostaral a premenil som sa. Medzitým nie len ja sám zostaral som sa; môj dávno nachýlený domčok hrozí mi konečným rozletením, a ukazuje na všetky strany pováženia hodné nachýlenie ku zemi. Hodná gazdinka moja, Vasilevna, (tú si pod istým nezabudnul, bo Ti jej zaprávané ovocie vždy obzvláštne chutnalo) je celkom vyschlá, vyziablá a do hŕby sletená. Radosťou nad opätným shľadaním-sa, ani vykríknuť ani plakať neznala, len zajakala sa a pokašľávala, klesnúc vysilená na stoličku, s rozostretým proti mne náručím.

Starý Terenti drží sa ešte rezko a rázne hor, tak ako kedysi; vykračuje si mužne, nosí ešte voždy tie isté žlté nankínky a kamaše, s vysokými opätkami a viazkami; ale bože môj! jako opáľajú sa mu tie nankínky kolo chudých vyhradlých nôh jeho, jak šedivé sú jeho vlasy, a jak zvraskovatelý obličaj jeho! Kade náhle so mnou hovoriť začal, alebo kadenáhle počul som ho v bočnej chyži rozkazy vydávať: i do smiechu mi bolo, i ľutoval som ho. Utratil všetky zuby a nevyrečie bez hvizdu a syčania žiadne slovo viacej.

Napriek tomu zkrásila sa zahrada patrne. Rozpamätáš sa na tie akácie, kvetiny a stromky rozmanité, ktoré sadili sme spolu? — rozrastajú sa už v mohútné stromy. Brezy i javore, všetko to zbujnelo do výsosti i šírky; zvlášť stromoradie lipové je podivuhodné. Veľkú zaľubenosť mám v tom liporadí, v jeho čerstvom, ľahodnom zelenu, v jeho vôni, ktorú kol sebä šíri, v jeho svetlotkanivách, ktoré odrážajú sa skroze košaté konáre ku zemi; piesku — ako znáš — tu nieto. Mladá lipka moja rozkonárila sa široko. Včera presedel som celé hodiny v jej tônistom chladu. — Bolo mi tak voľno. Bujná trávka kol dokola; zlaté svetlo rozlievalo sa po všetkom, ba vodralo sa až do tôni; a jako vtáč spievala!! Bez pochyby nezabudnul si ešte, že vtáč je moja náruživosť. Holúbky hrkútaly, škovránok si nôtil; síkorka neprestajne ozývala sa veselým štebotom svojím, a žiarlivé svrčky vo tráve tiež nemými zostať nechceli; krom toho z ďaleka ozýval sa ešte žalujúci hlas kukulienky a nepríjemný škrek zeleného ďatla. Sliedil som — pohrúžený v sladkom snení, za harmoničnými zvukami týmito, a počúvať jich neustal som. A nielen že v záhrade všetko zrôstlo; za každým krokom potkávám rezkých šuhajcov, v níchž už ani nepoznám bývalých chlapcov maľunkých. Z obľubeného Ivanka Tvôjho, stal sa veliký mohútny Ivan; v starosti si bol o zdravie jeho a prorokoval si mu suchoty; keby si teraz pozrel na tie pevné červené ruky, čo kukajú mu von z úzkych rukávov, a ustrnul by si nad jeho mocnými svaly. Krk má — ani byko; hlava jeho ovenčená je žltkavými vlasy —; slovom, celý Herkules Farnesský. Pritom všetkom je tvár jeho premenená trochu, bez toho žeby sa plnšou stala bola; a to veselé — jako si hovorieval — zívajúce smiatie jeho, je ešte voždy to isté. Zvolil som si chlapä to za komorníka môjho; ten ktorého mal som v Petrohrade, zostal v Moskve. Z mojích kopovov som žiadneho nenašiel. Nevka prežila ostatních; môj príchod ale ani ona nedočkala, tak ako Argos Odyssea. Zhasínajúcemu jej zraku, nebolo popriaté zpatriť ešte raz svojho súdruha na love, Schavka ale je zdravá, šteká ešte vždy chripľave, má ešte vždy natrhnuté ucho a chvost gundžovitý, jako to poriadok so sebou donáša.

Udomašnil som sa v Tvojej niekedajšej chyži. Vystavená je veľmi slnku a plná much; ale pach starého domu menej cítím tuná, nežli inde. Divno to! tento ostrý, nákyslý, ztuchlý pach veľmi vplýva na obrazotvornosť moju: nie práve nepríjemne, ba práve na opak — len že robí ma i zamračeným a konečne melancholickým. Práve tak, ako ty, i já ľúbim tie staré vypuklé skryne so žltými bľažkami, tie biele stoličky so zaokruhlenými operadlami, tie muchoobsadlé kryštálové lustre — zkrátka to starootcovské náradie; ale ustavične prizerať sa na ne; naskroze nemôžem; bo ma to nudí a znepokojuje. V kúte stojí dlhá úzka skryňa s priečinkami, a na nej prachom zapadlé zelené i modré sklenené náradie, a na stene visí ten ženský obraz v čiernej obložke — vieš ešte? ktorý nazýval si portraitom Mamon Leseaut. V behu tých deväť rokov barva tejto mladej ženskej trochu zbľadla, lež oči podržaly ten útly, cituplný výraz, i gamby ten tichý melancholický úsmech, a z jej nežnej rúčky voždy padá ešte tá z poli poštíkaná ružička. Veľmy zabávajú ma opony na oblokoch; boly dakedy zelené ale teraz sú od slnka už ožlklé. — Tie pošmúrne maľby, nímiž ozdobil ich dáky vynálezlivý umelec, predstavujú hlavné výjavy z pustovníka z d’Alincourt; výjav únosu a vraždy, a všetky možné hrúzy — k tomu zúkol vúkol ten hlboký, nenarušený pokoj, a útly odblesk, jenž z opôn na zastieradlo padá!

Od príchodu môjho sem, nachodím sa ustavične v úplnej duševnej spokojnosti. Nemám žiadnej chuti robiť niečo, albo videť niekoho; snívať nemám o čom, k mysleniu som lenivý, len k dumaniu nie. Mysleť a dumať — ako sám dobre vieš — sú dve rozdielne veci. Najprv nahrnuly sa mi zpomienky detínstva môjho. Pri každom kroku, ktorý urobil som na rodinnej pôde, pri každom predmete, ktorý videl som, staväly sa až na malichernosti pred oko duše mojej; potom zamenily sa tieto zpomienky s inými, potom… a potom odvrátil som sa potišku od minulosti, a nezostalo mi inšie ako príjemné vysilenie a uspávajúca ťažoba na srdci mojom. Pomyslí si, ako som tak nedávno sedel pod jedným stromom na hati, plakať som počal, a vzdor usadlému veku môjmu bol by som i dalej plakal, keby ma sedliačka jedna stará nebola zpozorovala, ktorá po pri mne idúc, ani neobzrela sa na mňa, len hlboko poklonila sa. Tento stav duše mojej mi je, vyjmúc sĺz, veľmi vítaný, a rád by som ho zadržal až do času môjho odchodu t. j. do rujna. Zlej vôly by som bol, keďby ma z mojích súsedov niektorý navštívil; že sa ale toho čo báť nemám, viem lebo aj tí najbližší súsedia moji sú ešte hodne vzdialení odo mňa. Že ma rozumieš, som úplne presvedčený; z vlastnej zkúšenosti znáš, jaká dobrá je niekedy samota… Potrebná mi je ona teraz nadovšetko po púti mojej.

Nadto — nudiť sa nemôžem. Doniesol som i ja knihy so sebou, a aj tuná nachodí sa krásna knižnica. Keď som včera prachom zapadlé priečinky knižnice prezeral, našiel som viac diel zaujímavých, ktorým som predtým žiadnu pozornosť nevenoval; medzi iným rukopisný preklad Candidy Voltairovej; Journale z toho času: „Le camélèon triomphant“ (Mirabeau): „Le Paysan perverti etc.“ Prišly mi spisy mládeže pod ruky, ktoré z čiastky starej matke, a — pomysli si — ešte i mojej prastarej matke náležaly. — Na jednej ceľkom obstarnej francúzskej grammatike v modrej väzbe, je veľkými písmenami napísané: Ce livre appartient â Mlle. Eudoxie de Lavríne, a pod tým rok 1741. Potom som videl knihy, ktoré doniesol som z cudzozemska ja, a medzi ními Goethovho Fausta. Hádam ti známo bude, že bol čas, keď som Fausta (prvú čiastku) od slova do slova vedel nazpamäť, a ním nasýtiť sa nemohol. Iné časy, iný vkus. V posledních deviatích rokach som sotva do rúk vzal Goetheho. S jak nevýslovným citom videl som včera tú malú, mne dobre známu knižočku (plané vydanie z roku 1828)! Vzal som ju k sebe, položil sa na posteľ, a počal som čítať. Jak som bol zaujatý krásnym prvým výjavom! Zjavenie podzemného ducha, jeho slová, ktoré sú ti dobre známe;

„In Lebensfluthen, im Thatensturme
Wall’ ich auf und ab,“

vzbudily vo mne dávno necítené nadšenie. Čítanie toto upomenulo ma zrazu na Berlín a na môj žiacký život, na slečnu Claru Stich, najľúbeznejšiu to Gretku; na Seydelmanna ako Mephista; na hudbu z Radziwili, a čo ja viem, na čo všetko ešte!… Dlho som zaspať nemohol. Mladosť moja zajásala sa predo mnou, sťa zjav magický, nový oheň zohrial žili moje, rozšíril srdce moje; niečo siahlo do strún jeho, a žiadosti moje zvlnili sa…

Tu máš to rojčenie, do nehož zanoril sa priateľ Tvôj starý, takmer už v 40. roku veku svojho. Čo, keby tak niekto vysliedil bol tento duševní stav môj! Lež, čo sa mám haňbiť zaň? Nie, haňblivá bázeň v ohľade tomto je vlastnosť bujarej mladosti, a ja badám, že stárnem. Vieš ty, prečo to badám? Zveličujem si pocity príjemné a uhašujem žialné. V mladosti mojej som naopak robieval. — Mal som zaľúbenie v žalosti, chránil som si ju sťa poklad drahý, a z najmenšej veselosti robil som si svedomie.

Pri tej všetkej skúšenosti mojej drahý Horátio, zdá sa mi, že som ešte niečo nezkúsil, a to by mohlo byť to najzvláštnejšie, to niečo.

Lež kam že som zašiel? S Bohom druhýraz viac. Čo robíš v Petrohrade? ’A propos, Saveli — môj kuchár — Ťa pozdravuje. Tiež sa zostaral, stal sa tlstým a zpozdilým, čo mu ale neprekáža, mne dobrú kuraciu polievku s cibuľou pristrojiť, ako aj syrovníky ozdobnými krajkami a kyslé polievky s uhorkami, obľúbené to jedlo na stepoch naších, od nehož dostal si raz pluhier na jazyku a nepozbavil sa ho za celých 24 hodín. Len pečienky jeho sú sťa pergament suché — Teraz ale s Bohom!

Tvoj

Pavel Aleksandrovič B.

II

V M… 12 lipňa 1850

Priateľ ľubý! sdeliť Ti mám zvláštnu novinu. Počuj! Zachcelo sa mi včera preisť sa, a síce nie v záhrade, lež na ceste, čo vedie do mesta. Idem dlho bez smeru jednou cestou, ktorá rozprestierala sa predo mnou. Bolo mi, ako by som pokonávať šiel kamsi dôležitou záležitosť. Zrazu vidím hrkotajúci vozík pred sebou. Hádam ku mne ide? myslím si tajne, bojazlive… Ale nie! vo vozíku sedel fúzatý, neznámy mne pán. Uspokojil som sa. V tom ako zbližuje sa mi vozík, rozkáže neznámy vozkovi zastať, sníme čiapku, a pýta sa prívetive, či má česť s pánom P. B. Hlasom pred súdnou stolicou obžalovaného odpovedám: „Ja som.“ Prizerám sa fúzatému pánovi mysliac: Pane Bože kde že som ja teba videl?“

„Neznáte ma!“ hovorí z vozíka zchodiac.

„Nie, pane.“

„A ja poznal som vás hneď.“

V tom som ho i ja poznal; bol to Primkov, náš druh zo škôl.

„Veľmi ma tešilo, keď počul som, o príchode vašom na statky vaše; bo ja bydlím vo susedstve vašom. A nie ja sám teším sa tomu.“

„Dovoľte spýtať sa, kto by bol ešte tak laskavý?“

„Moja pani.“

„Vaša pani?“

„Ano, je ona vaša dávna známa.“ —

„Smiem prosiť o vysvetlenie?“

„Vzal som si slečnu Vieru Elzov.“

„Vieru Elzov?“ vykríknul som mimovoľne.

To, priateľ mój, je tá novina zvláštna. Ale aby znal si, prečo: rozprávať ti musím jednu episodu, z mojej minulosti, minulosti dávnej.

Keď sme 1836-ho spolu Universitu opustili, bol som 23 ročný… Ty vstúpil si do služby státnej, ja odhodlal sa cestovať do Berlína. Poneváč som ale pred rujňom nič počať nemohol v Berlíne, umienil som si prežiť leto v Russku na vonkove, požiť radosť pohodlia, a len potom pristúpiť ku práci. Na koľko splnilo sa toto poslednie, o tom nehovorím teraz. Ale kde prežiť leto? pýtal som sa. Odobrať sa na statky moje, nemal som žiadnej chuti. Otec mi nedávno zomrel, nemal som rodiny blízkej; bál som sa samoty, nudenia. V týchto rozpakoch s radosťou prijal som pozvanie strýka môjho na jeho, v Tverskej gubernii ležiace statky. On bol zámožný, šlechetný muž, žil po veľkopansky, a býval v utešenom dome. Šiel som k nemu. Mal početnú čeľaď, dvoch synov a päť dcier; mimo toho ustavične bol hosťami naplnený pohostinný dom jeho. — Hostia šli neprestajne — a predca žiadneho nebolo vyraženia. — Dny míňaly sa hlučne; ani okamženie nebolo možno byť o samote. Všetko konalo sa spoločne, každý vymýšľal spôsob vyraženia, a večierkom každý rovnako ustatý bol. Život takýto je nudný. Umienil som si odcestovať, len som ešte vyčkať chcel strýcove meniny. Lež práve na nich videl som Vieru Elzov, a — zostal som. Viera bola vtedy šestnásťročnia. Žila sama s matkou na maličkom, od strýkovho päť werst vzdialenom statčoku. Otec jejej — ako vravia — bol muž výtečný. Rýchle vyšvihnúc sa na nadporučíka, bol by neomylne ešte ďalej v hodnosťách postupoval, keby nešťastnou náhodou od súdruhov svojich na polovke nebol zastrelený býval. — Zanechal Vieru jako dieťa. Mať jej bola významná, vzdelaná, viac rečí hovoriaca osoba. K manželovi — ačpráve sedem, osem rokov staršia od neho — viazala ju tá najúprimnejšia láska. Uniesol ju bol z jej domu rodičovského. Nikdy nevedela sa uspokojiť nad ztratou jeho; chodila voždy v čiernom odeve, a zomrela o nedlho po výdaji dcérinom. Akoby som ju dnes videl, tú významnú, uboľastenú tvár, husté tmavé vlasy, niečo vyhaslý zrak, a rovný útly nos. Jej otec zval sa Ladanov, bol 15 rokov vo Vlasskej, kde pojal si za choť jednoduchú Albanessku, ktorá ale nežila dlho. Po narodení dcéry svojej — matky Vierenej — od jednoho mladého Trasteverína, svojho prvšieho ženicha, ktorému ju Ladanov odlúdil, zamordovaná bola. Udalosť táto narobila vtedy veľmy veľa hluku. Ladanov vrátiac sa do Russka, zavrel sa do dielny svojej, z ktorej ani nevychádzal. Zaoberal sa s lučbou, pytvo-vedou a inými kabbalistickými vedami; spytoval tú tajnosť, predĺžiť vek ľudský; veril, že možné je s duchmi obcovať a mrtvých vycitovať… Dosť na tom, súsedia jeho mali ho za čarodejníka. Miloval nesmierne dcéru svoju, vyučoval ju vo všetkom sám; ale že uniesť sa dala Elzovom neodpustil jej. Ísť mu nesmeli ani on, ani ona viac na oči. Prorokoval jím obom život nešťastný a zomrel v samote.

Pani Elzov obrátila po smrti manželovej celý čas svoj na vychovávanie dcéry, a nevidela za dlhy čas žiadneho človeka u seba. Keď obznámil som sa ja s Vierou, nebola ešte v žiadnom meste; ba ani len v najbližšom mestočku v okoli.

Viera rúznila sa od obyčajných pannien rusských, mala zvláštný svoj ráz. Z počiatku, hneď na prvý pohľad prekvapila ma podivuhodná pokojnosť v jej pohyboch i rečách. — Zdálo sa, že nestará sa o nič, že ju nič neznepokojuje; odpoviedala jednoducho a vtipne, načúvala pozorne — a s tým dosť. Výraz tváry jejej bol otvorený, čistý a detinský; trochu studený a jednotvarný. Veselá bývala zriedka; nie jako iné dievčatá. Rýdzosť nevinnej duše jejej, ktorá je ľubeznejšia nežli veselosť, žiarila v celej bytnosti jejej. Strednieho zrastu, nežná a príjemná, mala útle, foremné ťahy, jasné hladké čelo, zlatožlté vlasy, rovný noštek, ako jejej mať, plné rumenné pery a husté, hor vyhnaté myhalnice, pod nímiž dvoje ako žúžal čierných očí vykúkalo. — Rúčky jejej, ač aj malinké, neboly pekné; vysokonadaný ľudia nemajú také ruky. A vskutku Viera ani nebola nadaná. Hlas jejej znel ako hlas dieťaťa. Na meninách strýkových bol som jej matke predstavený, hneď na to šiel som k ním na prvú návštevu.

Pani Elzov bola, jako som Ti už hovoril, osobnosť neobyčajná, ale celkom bytnosť zvláštna, rázuplná, vytrvanlivá. Mal som úctu, ba skoro bázeň pred ňou. Všetka jejej práca bola voždy sústavne sporiadaná, a v zásade tejto vychovávala aj dcéru svoju, ostatne bez obmedzenia slobody jejej. Dcéra ju ľúbila a slepú dôveru mala v nej. Keď jej matka knihu dáku dala, s tým doložením: „Túto alebo onnú stranu nečítaj“, to Viera radšej už i predchádzajúcu stranu vynechala a ani nepodívala sa na tú zakázanú.

Medzitým ale mala pani Elzov, ako Francúzi hovoria svoje idées fixes, alebo ako my vravíme svojho koníka. Tak mala ku pr. veľkú bázeň pred všetkým, čo obrazotvornosť roznecovalo; tak stalo sa, že Viera do šestnásteho roku svojho žiadon román nečítala, ani žiadnu báseň nevidela. — Naproti tomu v dejopisu, zeme- a prírodopisu tiahala by sa bola aj s čakateľom vedy tejto za prsty. Raz zamýšľal som nameriť rozhovor na spôsob vychovávania pani Elzov, čo naskroze ľahké nebolo, lebo ukazovala sa veľmi odtiahnutou. Potriasla hlavou, a riekla:

„Tvrdíte, že čítanie básnikov je príjemné a osožné; zdá sa mi, že nám v živote zavčasu buď za príjemné buď za osožné prehlásiť a potom vvvoleného pevne držať sa nádobno. I ja som chcela raz spojiť oboje… Lež nemožné je to, a vedie alebo ku zkaze, abo ku marnosti.“

Ano, matka Vierina bola neobyčajná stvora, lež nie bez istého fanatismu a povery.

„Život ma tesklivosťou naplňuje“ — vravela raz ku mne — a vskutku mala úzkosť pred životom, pred jeho vnútornými silami, ktoré ju dočiahly. Beda tomu, na koho oboria sa ony! A či ona neskusila to najhroznejšie od nich? Povážme smrť jejej matky, otca, manžela. Jaká reťaz záhruzných udalostí.

Nikdy som ju usmiať sa nevidel. Poviedať možno, že srdce svoje ako zámok obšancovala, a kľúč od vchodu do vody hodila. Nikdy nebola by sa sverila niekomu s boläsťami a utrpením svojím; všetko v hlbokej tajnosti v sebe ukrývala. Tak uvykla ukryť city svoje, že aj k dcére svojej chladno držala sa. V mojej prítomnosti neboskala ju nikdy, zvala ju vždy Viera, a nikdy útlejšie.

Málo ľudí chodievalo k pani Elzov; ja ale častejšie, zpozorujúc že mi je naklonená, a obľubiac si Vieru. S ňou zabával, prechádzaval som sa. Prítomnosť matky nám naskroze neprekážala. Viera nerada vzdialila sa od nej, a ja som nemal príčiny, žiadať si toho. Viera, otvoreného srdca dievča, mala ohyčaj hlasno mysleť a vo sne všetko to, čo namyslela si cez deň, vyštebotať. Raz mi hovorila, pri čom prísne pozerala na mňa, a dľa obyčaju jej hlavu na dlaň oprela: „myslím, že je B. šlechetný človek ale dôverovať mu nemožno“.

Náš poťah jednoho k druhému bol púho priateľský. Len raz zdalo sa mi, že som v najhlbšej hlbine očí jejej zvláštný výraz náklonnosti zpozoroval; lež možno mýlil som sa.

Medzitým prešly týdne, mesiace; bol čas pomysleť na moje odcestovanie, a nevedel som nijak odhodlať sa k tomu. Zľaknul som sa tej myšlienky opustiť toto krásné stvora, a Berlín nemal žiadnej zajímavosti pre mňa. Sám zjaviť som si nesmel, čo robí sa vo mne; sebe samému nerozumel som.

Bolo mi, ako by mi hmla zaľahla bola na dušu. Konečne jedno rano vyjasnilo sa mi všetko… Prečo ďalej hľadať? pýtal som sa sám seba; za ktorým cieľom mám túžiť? To práve naisť — je veľmi ťažko. Či by nebolo lepšie, tu zostať a oženiť sa?

Vidíš, tak málo zľaknul som sa vtedy myšlienky na ženbu, ba áno s radosti som sa jej bol chopil. V ten istý deň vyjavil som city moje — nie Viere, ako nazdáváš sa hádam, lež jejej matke. Starička ma obzrela.

„Nie, priateľ môj — riekla — choďte len do Berlína. Ste muž šlechetný, ale muž pre dcéru moju, ten ste nie.“

Sklopil som oči, a — čomu zadivíš sa ešte viac, pristal som na reči matkine. O týždeň som odcestoval, a nevidel viacej ani paní Elzov ani dcéru jejej.

Tu máš, priateľ môj, v krátkosti rozprávku dobrodružstva môjho; viem, že obšírnosť v ničom neľúbiš… V Berlíne som rýchle zabudnul peknú Vieru.

Ale Ti len vyznám, že zpráva o nej ma do vytrženia priviedla. Tu v jej blízkosti, v jej susedstve byť, v pár dňach ju zase videť, to ma veľmi prekvapuje. Celá minulosť akoby z pod zeme predo mňa vystúpila a dolieha na mňa…

Primkov mi nedávno povedal, že skroz naše stretnutie sa, chce starú známosť obnoviť a že úfa ma čím skôr videť u seba. Sdelil mi, že slúžil pri husároch a ako dôstojník vystúpil zo služby. Že statok osem werst od môjho vzdialený kúpil, a oddať sa chce výlučne hospodárstvu. Z troch dietok čo mal, dve že mu zomrely, dievčatko jedno mu zostalo.

„A pani Vaša rozpamätá sa ešte na mňa? — pýtam sa ho.

„Ano,“ — odpovedal zdĺhavo. „Ona bola, keď ste ju poznali ešte veľmi mladá, matka jejej Vás vždy chválila, a viete, jak drahé jej je každé slovo matkino.“

Tu mi napadly tie slová, ktoré mi pani Elzov poviedala: „Vy nie ste muž pre moju dcéru“, a pozrúc stranou na Prímkova, pomyslel som si: „ty si tedi bol, muž pre ňu!“

Viacej hodín bavil sa u mňa. On je príjemný, dobrý muž, hovorí skromne a pozerá tak dobrotive. Nemožno ho neľúbiť. Ale jeho duchovné schopnosti, od toho času, jako sme ho poznali, nič nepokročdy. Navštívim ho istotne, možno že hneď zajtra. Zvedavý som nevýslovne videť, čo stalo sa s Vierou.

Ale ty špatný človeče vysmievaš sa mi v Tvojom bureau-ve. V priek tomu, uvedomím Ťa o tom, aký dojem na mňa urobí

S Bohom!

Tvoj Pavel B.

III

V M… 16. lipňa 1850

Tak teda, priateľ môj ľubý! som bol u nej, videl som ju! Predo všetkým Ti ale jednu okolnosť sdeliť musím. Či veríš, či nie, Viera nepremenila sa naskroze ani v jejej podobe, ani v tvárnosti. Keď mi v ústrety prišla sotva zdržať som sa mohol výkriku prekvapenie; videl som to isté sedemnásťročné dievča pred sebou, priam tak ako voľakedy. Len očiam chybel ten výraz detský, ktorého ale ani nikdy nemaly; boly ony už vtedy priohnivé pre ďetské oči. Ináče je celkom taká ako predtým: tá istá pokojnosť v chôdzi i v držaní-sa, ten istý hlas, to isté hladké čelo. — Jakoby celý rad tých rokov ztrávila bola pod dajakou snežnou pokrievkou!… A má teraz už 28 rokov, a mala troje detí!… Je to k nepochopeniu! — Nemysli ale, že preháňam asnaď zo zaujatosti za ňu. — Naopak, táto „nepremenlivosť“ nepozdáva sa pri nej.

V 28-om roku nemá pani tak vyzerať, ako dievča dáke; veď nežila darmo.

Viera ma prijala veľmi vľúdne a jejej muž tešil sa veľmi návšteve mojej. To dobrotisko zdá sa mi skutočne len o to obzerať, komu pridružiť by sa mohol. Obývajú pohodlný, čistotný dom. I strojna Vierina je celkom dievčenská. Mala biele šaty s modrým opaskom, a peknú zlatú reťaz na krku. Jejej dceruška je ľúbezná, ale neneponáša sa na ňu, a upomína viac na starú matku. Podarená podobizeň tejto podivnej ženy visí v svetlici nad pohovkou. Hneď mi padla do očí, ako som vstúpil; zdala sa prísne pozerať na mňa.

Viera zaujala svoje obľúbené miesto na pohovke pod obrazom, ja sadnul som si proti nej a hovoriac o minulosti, zdržať som sa nemohol, žebych nepozdvihnul oči k zasmušnému obrazu matky jejej. Predstaviť si môžeš moje podivenie, keď Ti poviem, že Viera pamätlivá na naučenia matky svojej, ani dosial ešte — ako vyjadrila sa — žiadno vymyslené básnické dielo nečítala. Ľahostajnosť táto k najšlechetnejším duše požitkom ma veľmi domŕza. Vzdelanej, a — na koľko som v stave posúdiť ju, — útlocitnej žene, odpustiť sa to naskroze nemôže.

„Uložily ste si to teda za povinnosť“ — pýtal som sa jej — „nikdy nečítať diela podobné?“

„Nie,“ — odvetila ona — „ale nestihla som, nemala som času.“

„Nestihly ste? Divím sa. Ale Pane“ — obrátil som sa k Primkovi — „prečo ste manželke svojej chuti nedodal k literatúre?“

„Já by som to bol velmi rád urobil, medzi tým…“

Viera mu vpadla do reči.

„Nepretvaruj sa len, ty sám nie si veliký milovník veršov.“

„Veršov, pravda nie, ale románov, ako na príklad…“

„Nuž a jakože trávite večierky?“ — pýtal som sa Viery — „hráte karty?“

„Niekedy. Zaneprázdnenia jesto dosť. A aj čítavame. Jesto i mimo poézie ešte mnoho výborných diel a knižiek.“

„Ale čože len máte proti dielam básnickým?“

„Ja nič; ale od malička som jich nečítala. Tak to mať chcela mati moja, a čím viac stárnem, tým lepšie presvedčujem sa o tom, že všetko to, čo mať moja hovorila, svätá pravda bola.“

„Dobre, dobre; avšak prisvedčiť vám predca nemôžem. Zdá sa mi, že nemáte príčiny pozbavovať sa požitku tak čistého a oprávneného. Neopovrhujete hádam hudbu a maliarstvo: prečo teda len samé básnictvo?“

„Ja ho neopovrhujem, len že ho dosiaľ ešte nepoznám; to je všetko.“

„Dovoľte teda postarať sa mne o to. Pani matka vám to bezpochyby nezakázala na večnosť oboznámiť sa s krásnou literatúrou?“

„Naskroze nie. Pri mojej svadbe nazpät vzala všetky príkazy svoje. Ale mne samej to ani nenapadlo — tie — akože ste jich menovali? — no hej, tie romány čítať.“

S podivením počúval som ju: to som neočakával. Ona pri tom tak pokojne hľadela na mňa, ako vtáci pozerajú, keď sa nebojá.

„Doniesem vám jednu knihu“ — zvolal som ja. (Náhodne mi Faust napadnul.)

Viera tíško vzdychla, a s akousi tesklivosťou riekla:

„Knihu… lež hádam nie od George Sand?“

„Ach, vy počuly ste, o tom básnikovi? Nuž, a čoby to kniha priam i od neho bola, čože by to škodilo?! Ale nie, ja prinesiem vám od iného autora. Nezabudly ste vari svoju materčinu?“

„Nie.“

„Priam tak ju vraví jako nemkyňa“ — sloví Prímkov.

„Znamenite. No uvidíte, jakú divotvornú knihu vám ja doniesem.“

„Pekne; uvidíme. Ale teraz poďte do zahrady, moja malá Natália tu ďalej nevydrží.“

Postavila si okrúhly slamenný klobúk, opravdový to detský klobúčik na hlavu, vcele taký ako jejej dcéruškin, len trochu väčší. Ja šiel som popri nej. V čerstvom vozduchu, vo vonnom chladu vysokých líp, zdal sa mi obličaj jejej ešte ľúbeznejším, obzvlášte keď hlávku zvoľna nazad nachýlila, aby z pod širokej partici klobúčka na mňa pozerala. Keby Primkov za nami a malá Natália pred nami nebola šla, nazdávať by som sa bol mohol, že som ešte ten dva a dvadsať ročný do Berlína odisť hodlajúci šuhaj. Tak žive cítil som sa presadeným do času toho, a to tým viac, že zahrada, v ktorej nachodili sme sa teraz, veľmi podobala sa zahrade pani Elzov. Zdržať som sa nemohol, nevyjaviť Viere dojem tento.

„Všetci mi vravia — vetila ona — že málo premenila som sa zovnútorne. Ja som ale aj vnútorne ešte voždy tá istá.“

Zblížili sme sa k čínskemu letníku.

„Takýto domčok — poznamenala Viera — nemaly sme v Ossinovke. Nezarazte sa nad tým, že je zvonku taký ošumelý a ošarpaný; vnútrok má dosť čistotný a chladný.“

Vstúpili sme dnu; ja som sa poobzeral.

„Viete čo — slovil som k Viere — keď zase prídem, dajte sem priniesť stôl a par stolcov. Tu je skutočne milo. Tu vám čítať budem Goethovho Fausta; nič menšieho vám čítať nemienim.“

„Pravda; tu niet aspoň múch — poznamenala ona naivne. — A kedyže prídete zase?“

„Pozajtra.“

V tom trhla sebou malá Natália, ktorá spolu s nami vkročila od strachu celkom zblädnutá a pustila sa do kriku.

„Čo ti je?“ — pýtala sa Viera.

„Ach, mama! pozri, pozri to hrozné zviera!“ — kričalo dieťa, a ukazovalo na ohromného pavúka, ktorý hore stenou liezol.

„Čo sa ho bojíš?“ — pýtala sa Viera. — „Nič ti neurobí.“

A skôr, lež by som jej prekaziť bol mohol, vzala hnusný hmyz do ruky, dovoliac mu liezť po nej, a potom ho vyhodila von.

„Ej!“ — zvolal som ja — „aká ste hrdinná!“

„Prečo hrdinná? To nebol z tých jedovatých pavúkov.“

„Vidím, v prirodozpytu ste ešte voždy doma. No ja nedotknul bych sa veru toho špatného hmyzu.“

„Niet sa ho čo báť“ — opetovala Viera. Natália pozerala na nás a smiala sa.

„Ako podobné je to dieťa matke svojej!“ — zvolal som ja.

„Ano,“ — vetila Viera s úsmechom uspokojenia — „to ma veľmi teší. Daj Bože aby jej nebolo iba tvárou podobné.“

Volali nás ku stolu, po stole som šiel preč. Mimochodom Ti rieknem, Ty pamlskár, jedlo bolo veľmi dobré a chutné. Zajtra jim doniesem Fausta. Len aby som s tým starým Goethom neprepadnul. Opíšem Ti všetko obšírne.

No čože povieš na všetky tieto udalosti? Myslíš, že ma tak dojala, že zaľúbil som sa do nej? Pletky, Bratku! Čas je stať sa rozumným. Viviedol som ja už dosť bláznovských kúskov. A nie som viac v tých rokoch, v ktorých znovu počína sa život. Ostatne neboly mi ani takéto ženské nikdy nebezpečné. Ktoré že mne ženské vôbec boly nebezpečné.

„Mein zitternd Berz beginnt voll Grämen
Seiner Idole sich zu schämen.“

Na každý pád teším sa súsedstvu tomuto, teším sa príležitosti, často vídať tú dobrú, tichú, detskú ženu. Čo ďalej nasledovať bude dozvieš sa svojim časom od Tvojho

P.B.

IV

M…, 20. lipňa 1850

Priateľ drahý! Čítanie, o ktorom zmienil som sa Ti, dialo sa včera; čo a jako, to Ti poriadkom teraz rozpráväť idem. Predovšetkým nadobno mi vyznať, že výsledok bol nad všetko očekávanie. Výsledok — to je ani nie to pravé slovo. Ale počuj.

Prišiel som priam v čas nastolenia obedu… Šiesti sedeli sme pri stole: Viera, jejej manžel a jejej dcéra, potom tejto bľadá, bezvýznamne vyzerajúca učiteľka a jeden starý Nemec, v krátkopristrihnutom fraku škoricovej barvy, čisto vyholený, skromného zovňajšku, s prirodzeným srdečným úsmevom a s ústami bez zubov. Tento statný Nemec veľmi páchnul cichóriou — pachom to u všetkých starých Nemcov nevyhnutným. Predstavili mi ho: zovie sa Schimmel, a je niekoľko verst odtiaľto, v dome kniežaťa Ch. vychovateľom. Viera, ktorá zdá sa mu byť naklonená, prosila ho, aby prítomný bol i on čítaniu nášmu. Sadli sme dosť pozde ku stolu, pri ktorom sme dlho sedeli. Potom nasledovala prechádzka. Chvíľa bola utešená. Ráno bolo trochu vetrno a daždivo podvečer ale vyjasnilo sa opet nebe, a my šli sme všetci spolu na von do poľa. Vysoko nad nami vo svetlom vozduchu kolembal sa ružový oblak, zôkol vôkol šerými chmárami otočený. Za jejich najkrajnejším obrubkom ligotala sa — hneď objavujúca hneď zas skrývajúca sa — krásna hviezdička; kus ďalej zase odbleskoval sa na zľahka zapálenej modrine nebeskej biely kosák mesiačka srieborného. Upozornil som Vieru na oblak ten krásny.

„Hej“ — slovila ona — „to je veľmi pekné; ale hľaďte len sem.“

Obozrol som sa. Tam dvíhalo sa — zapaľujúce slnko smutne zastierajúca tmavomodrá mrákava. Vyzerala práve tak, ako vrch sopkový; končiar jejej bol ako široký snop plamenný; vôkol tohto jasný obrubok s purpurom pohromu veštiacim, ktorý na jednom mieste, práve na prostriedku ťažkú massu túto prebíjal, akoby zo žeravého hrtána sopky vystrelený bol…

„Bude búrka“ — poznamenal Primkov.

Lež oddialil som sa od hlavnej veci. Pozabol som Ti v poslednom liste mojom podotknúť, ľútosť moju nad tým, že práve Fausta vyvolil som si za predmet čítania môjho. O veľa lepšie hodil by sa bol ku tomu Schiller, keď už raz s nemeckou literatúrou urobený mal byť počiatok. Predovšetkým znepokojovali ma prvé výjavy až po soznámenie sa s Grétkou, a i poťažne na Mephistophelesa nebol som celkom spokojný. — Medzitým ale ja stál som raz pod dojemom Fausta, a žiadne iné čítanie nebolo by mi bývalo tak po vôli.

Keď zmrklo sa konečne, shromáždili sme sa v letníku, už predo dňom k tomu cieľu pristrojenom. Práve proti dverám stál pred pohovkou okrúhly zastretý stolík; vôkol neho stolce a leňošky. Na stole svietila lampa. Ja posadil som sa na pohovku a vzal som knihu do ruky. Viera posadila sa blízko dverí na stolec. Pri svetle lampy pozorovať sa dalo ľahké kolembanie pred letníkom stojacích akácov a tu i tu bystro zavieval dnu nočný vetrík cez dvere polootvorené. Prímkov sedel hneď pri mne pri stole, vedľa neho zase starý nemecký vychovateľ. Učiteľka zostala s malou Natáliou doma. Pred počatím čítania prehovoril som pár vysvetlujúcich slov o legende, o Faustovi, o básnickom geniovi Goetheho, a prosil som, aby ma pristavili, jestli zdalo by sa jim daktoré miesto básni nejasným. Potom odkašlal som…

Prímkov pýtal sa ma, či nežiadam pohár cukrovej vody, a bol ako som zpozoroval, veľmi spokojný so sebou, že obrátil sa s touto otázkou ku mne. Ďakoval som. Hlboké ticho nastalo. Počal som čítať bez toho, žebych pozdvihnul bol oči svoje; bolo mi tak úzko, srdce mi prudko bilo, hlas môj triasol sa. Prvý výkrik úľuby vyvinul sa z úst Nemcových, on bol jediný, ktorý čítanie pretrhoval… „Wun lerbar! Erhaben!“ často opetoval, tu i tu doložiac ešte: „Aber das ist ein wenig stark!“

Prímkov nudil sa; dľa zdania môjho z čiastky preto, že po nemecky len povrchne znal, z čiastky, že — ako aj sám vyznal — verše vôbec neľúbil… Kto mu aj kázal počúvať? Už pri stole kynúť som mu chcel, že pri čítaní prítomným byť nemusí, ale bál som sa, že ho s tým obrazím.

Viera ani len nepohla sa. Pár rázy som okradomky pozrel na ňu: oči jejej boly pevne na mňa uprené; bola bľadá. — Po prvom potkání sa Fausta s Gretkou, zohla sa trochu na stolci, složila ruky do lona, a zostala v položení tom až do konca. Z prvu mýlila ma ľahostajnosť Prímkovová, avšak o nezaveľa zabudnul som naň, stával som sa vždy zasmušilejším a čítal som s citom a nadšením… Čítal som jedine pre Vieru. — Vnútorný hlas šeptal mi to, že Faust veliký dojem urobí na ňu. Keď som dokončil (intermezzo noci Walpurgisovej tak ako i niečo z výjavu kuchyne bosoráckej som vynechal) a keď poslednie: „Heinrich!“ zavznelo, vykríknul nemec s nadšením: „Gott wie herrlich!“ Prímkov vyskočil uradovaný; chudák vzdychnúc ďakoval mi za radosť, ktorú som mu pripravil!… Neodvetil som mu nič na to; len som pozeral na Vieru; bol som zvedavý počuť, čo ona povie. Ona pozdvihla sa bez toho žeby slovo preriekla, šla neistým krokom ku dverom, postála za chvíľu na prahu, a išla potom tíško ta von do zahrady. Ja ponáhľal som sa za ňou. Len pár krokov bola odo mňa vzdialená, ale som vo tme ledva rozoznať mohol jejej biele šaty.

„Nuž“ — slovil som, — „neľúbilo sa vám?“

Zastala.

„Nemohli by ste mi tej knihy požičať?“ — vetila ona.

„Darujem vám ju, je-li vám ľúbo.“

„Ďakujem vám,“ slovila, a zmizla.

Prímkov a starý nemec blížili sa ku mne.

„Je veľmi horúce“ — začal Prímkov — „až sparno. Ale kam že šla moja pani?“

„Tuším, že šla dnu do domu“ — vetil som ja.

„Myslím, mohli by sme už večerať. Výborne čítate“ — doložil o nedlho.

„Panej vašej zdá sa Faust veľmi ľúbiť.“

„Bezpochyby“ — riekol Prímkov.

„Ó, jistotne“ — vpadol mu Schimmel do reči.

Vnišli sme do domu.

„Kde je pani?“ — pýtal sa Prímkov v ústrety nám idúcej chyžnej.

„Milosťpani tašly do nocovnej chyže.“

Prímkov šiel ta.

Ja zostal som so Schimmelom na pavlane.

Starý pozdvihnul oči svoje ku nebu.

„Koľko tam hviezd!“ — mrmlal, berúc šnupku tabáku. — „A všetky tieto hvezdy sú svety samy o sebe!“ — doložil, pri čom druhú šnupku vopchal do nosa. Nedržal som za potrebné odpovedať, pozeral som nemo ku nebi. Tajná pochybnosť trápila ma… Zdalo sa mi, že tie hviezdy prísne pozerajú na nás.

Po pár okamyhoch vrátil sa Prímkov k nám a zval nás do obedni.

Hneď na to prišla Viera. Posadili sme sa.

„Obzrite len moju ženu“ — riekol Prímkov.

Ja oprel som môj zrak na ňu.

„No, nič nepozorujete?“

Zpozoroval som ovšem premenu v jej tvári, ničmenej predsaj odpoviedal som, ani sám neviem prečo: „Nie, nič nepozorujem.“

„Či nemá červené oči?“ — pokračoval Prímkov.

Mlčal som.

„Pomyslite si, keď som do chyži jejej vstúpil, našiel som ju v slzách. To nestalo sa dávno s ňou. Viete kedy plakala poslední raz? keď nám naša Saša zomrela. To ste vy s vaším ,Faustom‘ zapričinili“ — doložil s úsmechom.

„Teraz už nahliadnete“ — obrátil som sa k Viere — „že som pravdu mal, keď…“

„Nebola by som to čakala“ — odpoviedala mi. — „Ale Bôh vie, či ste so mnou dobre učinili. Hádam mi moja mať také knihy len preto čítať nedovolila, bo vedela že…“

Viera umĺkla.

„Prečo?“ — pýtal som sa. — „Vyslovte to.“

„Načo? Už sa i tak dosť hanbím. Ako som ja len plakať mohla? Budeme ale ešte hovoriť o tom; neporozumela som dobre všetkému.“

„Prečo ste sa ma hneď nepýtaly?“

„Slová rozumela som všetky, aj smysel jejich; ale…“

Znovu zamĺkla a zamyslela sa.

V tom okamžení počuť bolo šušťať vetor lístím stromov zahradných. Viera trhla sebou, a obrátila sa k otvorenému obloku.

„Hovoril som, že bude búrka“ — riekol Prímkov. — „Ale Viera drahá, čo si tak trhla sebou?“

Nemo pozrela naňho. Odblisk bladého blesku na okamyh, tajnostne ožiaril obličaj jejej nepohnutý.

„To všetko ,Faust‘ narobil“ — ohlásil sa zase Prímkov. — „Najlepšie bude hneď po večeri ľahnúť. No či nie, pane Schimmel?“

„Po napnutí síl duchovných je physický odpočinok práve tak dobročinný ako aj užitočný“ — odvetil dobrý starec a vyprázdnil kalištek liqueru.

Keď bolo po večeri, rozišli sme sa. Pri rozchode stisknul som Viere ruku, bola chladná. Šiel som do vykázanej mi chyši a dlho stál som pri obloku kým nezobliekol som sa a neuložil do postele. Proroctvo Prímkovo splnilo sa; búrka zblížila sa, romonila. Počul som ako dul víchor, a dážď šlopotal na stromy; videl som, ako ukazoval sa mi blízký pri jäzere ležiaci kostolík dedinský pri svetle blesku hneď čierno na bielom, hneď zas jasno na šerom záhume, a v ok amihu zmiznu zase vo tme nočnej… Ale myšlienky moje blúdily ďaleko. Myslel som na Vieru, na to, čo povie, keď sama ,Fausta‘ prečíta, myslel som na jejej slzy, na tú pozornosť, ktorú mi venovala bola pri čítaní.

Búrka dávno zatíchla; ligotaly sa hviezdy, všetko zatíchlo. Neznámé mi vtáča spievalo v rozličných zvukoch voždy jednu a tú istú pieseň. Osamotelý a zvučný spev jeho podivne zavznieval v tichosti nočnej; ja som ešte voždy neľahnul.

Druhý deň ráno bol som prvý vo svetlici. Zastanúc pred obrazom pani Elzov, hovoril som s tajným triumfom: „No hľa! predsaj čítal som dcére tvojej jednu z tých zapovedaných kníh!“ V tom zdalo sa mi… Bezpochyby zpozoroval si, že tak zdá sa, akoby podobizne tvárov v tvár hľadiace pozorovateľa obzerali. Teraz ale zdalo sa mi, akoby na mňa uprela bola zrak plný výčitok pani Elzov. Odvrátil som sa, prikročil k obloku, a spatril som Vieru.

Šla, so slnečníkom v ruke, s bielou šatkou na hlave, na prechádzku do záhrady. Ponáhľal som sa za ňou; pozdravili sme sa.

„Celú noc som spať nemohla“ — riekla mi. — „Bolí ma hlava. Vyšla som na vozduch čerstvý, hádam mi lepšie bude.“

Asnaď to len nebude od včerajšieho čítania?“ zpytoval som sa.

„Ba predca. Ja nezvykla som k tomu. Vo vašej knihe sú veci, ktorých ztriasť sa nemôžem. Preto ma tuším, tak veľmi hlava bolí“ — riekla tisknúc si ruku na čelo.

„Veď je to krásné!“ — vykríknul som. — „Bojím sa len, že vám toto hlavy bolenie, chuť odníme od čítania kníh podobných.“

„Myslíte?“ — vetila Viera a odtrhla mimochodom konárik z divého jasmínu. — „Bôh vie! zdá sa mi, že kto ráz túto cestu nastúpil, vrátiť sa mu viac nemožno.“

V tom odhodila kvietok odtrhnutý.

„Poďte, hovorila ďalej, posaďme sa do tohto chládočníku, a prosým vás, nespomínajte knihu tú, kým ja sama vraveť nepočnem o nej…“

Povedala „knihu tú“ akoby bála sa vyrieknuť to slovo ,Faust‘.

Vojšli sme do chládočníku a posadili sme sa.

„Nedbám teda, nebudem hovoriť viac o ,Faustovi‘, a dovoľte aby som vám blahoprial a vyznal, že vám závidím.“

„Vy mi závidíte?“

„Ano, lebo viem, ako vás teraz znám, aké naskytujú sa vám, pri vašom citu, ešte požitky. Jesú i kromä Goetheho ešte veľkí básníci: Schakespeare, Schiller; i nášho Puškina menovať môžem… S tým vás tiež obznámiť musím.“

Mlčala a kreslila v prachu na zemi s koncom svojho slnečníka.

Ó, priateľ môj drahý, keby si ju bol videl, aká bola ľúbezná v tomto okamžení! Temer priezračne bľadá, zvolna vopred naklonená, trochu ustatá, vnútorne skormútená a predca tak jasná, ako samé nebe!… Hovoril som dlho, až som zamĺknul“ — nemo sedel vedľa nej a pozeral na ňu. Ona nezdvihla očí, kreslila slnečníkom ustavične v piesku, a nakreslené zase zotierala. Naraz počuli sme rýchle kroky dieťaťa a malá Natália skočila do chládočníka. Matka jejej zodvihla sa rezko a udivený som bol nad tým, s akou láskavosťou objala dieťa svoje. To naskroze nebolo dľa jejej spôsobu. Neskôr prišiel aj Prímkov. Pán Schimmel, to svedomité dieťa so šedivými vlasy, už na svite bol odcestoval, aby nezameškal svoje hodiny.

Šli sme k čaju.

Ale som už ustal v písaní; čas je, aby zakončil som list môj. Zdáť sa ti bude zmateným. Ja sám sebe zdám sa byť zmateným. Je mi tak obzvláštne. Neviem čo mi je. Bez prestania tone mi na mysli ten malý letník s holými stenami, tá horiaca lampa, polootvorené dvere, nímiž čerstvý noční vetrík dnu veje, a tam pri dveroch tá načúvajúca mladistvá tvár, tie ľahké, biele šaty… Teraz pochopujem, prečo vziať som si ju chcel za ženu. Vtedy, pred mojím odchodom do Berlína, som ja predsa nebol tak sprostý, ako som to dosial veril.

Tak, draky Šimko môj! priateľ Tvoj je v divnom rozpoložení ducha. Myslím ale, že to prejde, nuž a keď neprejde… nuž, nech tak bude! Som vzdor tomu predsa veľmi spokojný. Predne, prežil som veľmi utešený večer, a potom, ktože mi smie preto výčitky robiť, že som tú dušu obudil? Stará pani Elzov visí na stene a vraveť nemôže. Podivuhodná starena! Nie sú mi známe všetky okolnosti jejej života; no to jedno viem, že ušla z domu otcovského. Nezadár mala matku taljanku. Hm, chcela si dcéru poistiť. No vidzme…

Už odkladám pero z ruky. Nemilosrdný posmeškár Ty, mysli si, čo len chceš; ale nevysmievaj sa mi v listoch Tvojich. Sme starí priatelia, a prezrieť si musíme, dač jeden druhému. S Bohom. Tvoj P. B.

V

V M… 26. klasňa 1850

Dávno tomu, drahý Šimko! ako som Ti písal; celý mesiac už, jestli nemýlim sa. Toľko by som Ti mal vyjaviť, ale bol som lenivý, a vyznať Ti musím, že som za celý ten čas málo myslel na Teba.

Zpozoroval som v posledňom liste Tvojom, že bezzákladné alebo aspoň nie celkom základné domnenky máš o mne. Nazdávaš sa, že rojčím za Vierou; mýliš sa v tom velice. Navštevujem ju často, to je pravda, a ľubí sa mi aj nesmierne… Komuže neľúbila by sa ona? Rád by som Ťa raz videl na mojom mieste. Jak divotvorné stvora to! Bleskorýchlé pochopovanie spojené s detínskou nezkúsenosťou; jasný, zdravý rozsúdok a prirodzený krásocit; neunavná snažnosť po pravde po všetkom vyššom, najdokonalejšie srozumenie vecí akýchkoľvek, ba ešte i jak hriešnych tak smiešnych, a nad to všetko jakoby bielyma aniela krielami rozprestrená ženská pôvabnosť a čistota. Čože Ti povedať ešte? Cez celý tento mesiac som mnoho s ňou štebotal a čítal. Spolučítanie s ňou poskytuje mi požitok dosiaľ ešte nikdy nepocítený; otvárajú sa mi priestranstvá dosiaľ nepoznané. Ona do hlasitého nadšenia neprichádza nikdy; všetko čo je hlučné a kriklavé, vzdialené je od nej. Jestli páči sa jej niečo, vtedy útlo jasá sa celá jejej bytnosť a jejej tvár dostáva výraz tak šlechetný, výraz to dobroty, — áno opravdovej vnútornej dobroty. Lož Viera nikdy neznala; od malyčka privykla ku pravde a dýcha len pravdu. Odtiaľ je to, že zdá sa jej i v básnictve len to prirodzeným byť, čo je spolu aj pravdivé; to vynajde ona hneď, bez všetkého namáhania, sťaby tvar dajakú dávno známú… Veľká to prednosť, riedke štastie! A k pochvale matky soznať nádobno, že za toto jej blahodariť má. Jak často myslel som si pri shliadnuti Viery: pravdu reku vraví Goethe,

„Ein guter Mensch in seinem dunkeln Drange
Ist sich des rechten Weges wohl bewusst.“

Iba to jedno ma mrzí, že Prímkov obšmietá sa vždy vôkol nás. (Prosím Ťa ale, nerob že z uprimného vyznania môjho žiadne žarty nevčasné, a neznesväť žiadnou nehodnou myšlienkou čisté priateľstvo naše.) Tento človek tak pramálo rozumie sa do poesie, ako ja do pískania flauty, a predsa chce byť vždy prítomný a stavia sa, jakoby ho to práve tak zanímalo, ako jeho paniu. Niekdy ale aj Viera tvrdo skusuje trpelivosť moju. Hneď nechce o básnictve nič počuť, nič čítať, nič vraveť; sadne si a šije, alebo hrá sa s malou Nataliou, zaneprazdňuje sa s gazdinou domu, beží do kuchyne, alebo pozerá podoprúc si ramená von oknom, alebo jej práve napadne karty hrať s pestúnkou.

Spozoroval som, že v takom páde je najlepšie nechať ju tak, kým nepríde sama zase a nezačne rozhovor, alebo knihu dajakú do ruky nevezme. Má mnoho samostatnosti; čo ma veľmi teší. V mladosti našej — vieš ešte? — často stalo sa nám to, že počuli sme panny, vlastnie naše slová opätovať, a ozvena táto nadchla, často i k holdovaniam priviedla nás; až kým sme zbadali, čo skrýva sa za tým. Ale táto — nie tak! Tá má svoju hlávku pre seba, tá nedôveruje nikdy slepo, a nekorí sa pred žiadnou autoritou. Nepúšťa sa síce do hádky; ale ani nepopustí. Často besedovali sme o Faustovi; ale pamätná to vec, o Grétke ona sama nikdy ani slova nevetí, lež len počúva, čo ja o nej vravím. Mephistopheles nedesí ju ako diabol, ale viac dačím, „čo v prirodzenosti každého človeka byť môže“.

To sú jej vlastnie slová. — Chcel som jej vysvetliť, že my toto „dačo“ refleksiou nazývame ale ona neporozumela tomu slovu tak, ako ho Nemci užívajú, ona pozná len francúzsku „réflexion“ a navyknutá je považovať ju za niečo veľmi užitočného. Divný to pomer medzi nami! V istom ohľade povedať môžem, že mám veliký vplyv na ňu, a že ju takrečeno vychovávam. Ale i ona účinkuje na mňa bez toho žeby si toho povedomá bola, a síce jako pozorujem k môjmu dobrému. Tak jejej zásluha je na pr. že som len nedávno na to prišiel, aká hromada prídavkov z oboru konvnitie a rhetoriky nachodí sa vo mnohých slávnych výtvoroch poetičných. Pri čom ona chladná, ostáva, to mi je hneď podozrivé. Ano, môj rozsúdok zdokonálil sa kroz ňu. V jejej blízkosti, byť, s ňou obcovať, a nepremeniť sa, to je čiročistá nemožnosť.

Kam toto všetko ale viesť má? pýtaš sa. Skutočne tak myslím, že nikam. Do jasene zabavím sa tu príjemne, potom odcestujem… Prvých pár mesiacov bude mi život smutným a nudným prichodiť; potom ale zvyk zase učiní povinnosť svoju.

Viem, jak nebezpečný je každý pomer stávajúcí medzi mužom a mladou ženskou, jak nezpozorovane tam jeden cit do druhého prejde, a preto, ver mi, násilne odtrhnul by som sa, keby som nebol o tom úplne presvedčený, že sme oba celkom pokojní.

Raz pravda udalo sa medzi nami dač neobyčajného. Z čoho to pošlo, neviem — pamätám sa len, že spolu čítali sme „Onägína“ Puškínovho. Boskal som jej ruku. Ona pomkla sa ďalej a uprela na mňa zrak (zrak tomuto podobný nevidel som nikdy u nikoho; ležala v ňom zamyšlenosť, pozornosť a istá prísnosť)… Zrazu zarumenila sa, vstala a odišla. V ten deň nepošťastilo sa mi viac s ňou byť o samote. Vyhybovala mi. A štyry úplné hodiny hrála sa karty s mužom, s vychovateľkou a pestúnkou. — Druhý deň ráno vyzvala ma na prechádzku do zahrady. Prešly sme sa až k jazeru. Zrazu šopkala mi, bez toho, žeby bola obrátila sa ku ume. „prosým vás neurobte to nikdy viac!“ A hneď na to počala mi čosi vyprávať… Bool som veľmy zahanbený.

Už len vyznám, že mi jejej obraz už ani z mysli nevychodí, a píšem Ti list tento temer len preto, abych o nej hovoriť mohol.

Avšak počujem už dupot koňský: to je môj vozík. Letím ku nej. Kočiš môj nezpytuje sa už nikdy, kam ísť má; akonáhle sadnem si do vozíka, uháňa rovno k Prímkovcom. Dva wersty od dediny, tam kde od razu zkrútne sa cesta, vykukáva z pomedzí brezín dom jejich… Voždy zachváti ma blahý radocit, keď len obloky domu jejej zajasajú sa mi z diaľky. Staručký dobrý Schimmel, ktorý z času na čas k ním dochodí, nie bez príčiny hovorieva mravnosviatočným spôsobom vravy svojej, poukazujúc na byt Vierin: „Das ist die Stätte des Friedens.“ V skutku ubytoval sa v dome tomto sám aniel pokoja.

Básník náš spieva:

„Zastri ma svojmi kriedlami
Utíš bolasť divú —
Mier vlaje tvojmi tôňami
V dušu blahochtivú…

Avšak dosť; bo ináče ešte Bôh vie čo budeš si mysleť. O nezaveľa Ti zase písať budem… Ale čo Ti budem mať sdeliť pri najbližšej príležitosti? — S Bohom! — A’ propos: ona nikdy nepovie len: „s Bohom“, ale voždy: „Tedy, s Bohom.“ To ľúbi sa mi nevýslovne.

Tvoj P. B.

P. S. Nepamätám, či som Ti to už povedal: ona vie, že som ju bol pýtal za ženu.

VI

V M… 10. srpňa 1850

Už len vyznaj, že čakáš dnes odo mňa list, plný zúfalstva, alebo nadšenia. Chyba lávky! Aj tento list iba taký bude, ako všetky ostatnie. Nového nestalo sa nič, a jako zdá sa mi, ani stať sa dač nemôže. Pred pár dňami vozili sme sa na člnku po jäzeri. Opíšem Ti to. Boli sme traja: Ona, Schimmel a ja. Nechápem, čo za radosť má na tom starom Nemcovi, keď ho tak často pozýva. Hovorí sa, že kňahyňa Ch. je s ním nespokojná, lebo že prednášky svoje zanedbávať počína. Ostatne bol teraz veľmi zábavný. Prímkov nemohol s nami ísť, hlava ho bolela. Chvíľa bola utešená, veselá; veľké phantasticky roztrhané mraky visely na modrine nebeskej; všade jasanie, veselý hluk v krovine; na pobreží šplächot a šlopot vody; na kolembajúcich sa zlatolisklých vlnách bystrota a slnca blesk!

Z počiatku veslovali sme, Schimmel a ja, potom vytiahli sme vetridlo, a ta šli sme sťaby letmo napred. Čln náš oral pyskom svojim vlny ustupné; a za ním zostávala šumiaca, peniaca sa brázda.

Viera spoľahlivou ruku riadila veslo, a smiala sa, kedykoľvek jej voda do tváry šplechla. Kadere jejej vykypovaly zpod šatky okolo jej hlavy ovinutej, a vlaly vo vánku vetierka tichého. Ja som ležal utiahnutý na dne člnka temer pri jej nohách. Schimmel zapálil si na čmudku, kúril a príjemným basový hlasom spievať počal.

Najprv spieval starú známu pieseň:

„Freut euch das Lebens.“

Potom áriu z „Zauberflöte“, po tejto romancu: „Das A B C der Liebe.“ V tejto romanci prejde sa celá abeceda — rozumie sa, že primerenými výpoveďmi —: od „A, B, C, D, — Wenn ich dich seh“, po „U, V, W, X, — Mach einen Knix“. Schimmel s cituplným výrazom odspieval všetky sloky, a mal si ho videť, ako figliarsky pri slove „Knix“ ľavým okom žmurknul. Viera nemohla sa zdržať nepohroziť mu prstom, pri čom usmiala sa milostne… Poznamenal som: že ako zdá sa mi, pán Schimmel v mladom veku svojom veselý furťák byť musel.

„Ó hej, bol som veru šuhaj — odvetil on s ctihodným povedomím, popol vytriasajúc. — Keď som žiak bol, o ho ho!

Ďalej nehovoril nič, ale v tom jeho „o ho ho“ ležala výrečnosť velavraviaca. Viera ho prosila, aby nejakú žiackú zaspieval, a on i hneď počal:

„Knaster den gelben,
Hat uns Apoll’ präparirt“ a t. ď.

pri čom ale v refrainu trocha denotoval. Slovom veľmi rozkrákoril sa. — Medzitým zdvihnul sa vetor, vlny niesly sa vysoko, člnok počal sa kolembať; lastovičky husto obletovaly nás po nad dmúcu sa vodu. Vetridlo ztiahli sme dol, a počali sme krúžiť. Zrazu zvrtnul sa vetor, a nám nepodarilo sa parirovať mocnému postrku jeho: jedna vlna prelomila sa cez obrub loďky, a my dostali sme kopu vody do člnka. Pri tejto príležitosti zobracal sa starý nemec s opravdovou mládeneckou silou a zručnosťou. Vytrhnul mi provaz z ruky a umele postavil vetridlo do pravidelného položenia, reknúc: „So macht mans’ in Cuxhaven“

Viera zľakla sa iste trochu, lebo zbľadla; avšak obyčaji svojej verná, nepreriekla ani slova. Udvihla si trocha šaty a položila nohy na krížné brvno. Mne zrazu na um zišly slová Goetheho (od jednoho času som plný ním):

Auf der Welle blinken
Tausend schwebende Sterne.

rečnil som na hlas celú pieseň. Ale ako som ku tej sloke prišiel:

Aug’, mein Aug’, was sinkst du nieder?

nežno pozdvihla Viera oči svoje (ja sedel som nižie než-li ona, tak že jej zrak dolu na mňa padal) a hľadela dlho do dialky, pri ťahu vetra mimovoľne žmurkajúc.

Tichý daždík počal poprchať a bubliny házal na jäzero. Ponuknul som jej môj svrchník (paletot), zavesila si ho na ramená. Prišli sme na breh, a ja podal som jej rameno, abych odprevodil ju domov. Cítil som potrebu o všeličom pohovoriť s ňou, avšak mlčal som. Pamätám sa len, že pýtal som sa jej, prečo sedáva v dvorane voždy pod podobizňou pani Elzov, sťa by vtáča pod krielami matere svojej.

„Vaše prirovnanie je výborné,“ — odvetila — „nechcela by som nikdy byť bez týchto kriel strážných.“

„Prečo slobodu svoju užiť nechcete?“ pýtal som sa opeť.

Ona neodpoviedala.

Vlastne ani sám neviem, prečo Ti o tomto výlete píšem. Hádam preto, že on bol pre mňa v posledních dňoch tou najblaženšou udalosťou, ačpráve bližšie vec povážac udalosťou menovať sa naskroze nemôže. No mne bolo tak blaho, tak ticho, tak veselo vôkol srdca, že slzy, blahé tklivé slzy tisly sa mi neprestajne do očú.

A pomysli si: keď zbližoval som sa v druhý deň letníku, počul som príjemný, ľubozvučný ženský hlas spievať piesničku: „Freut euch des Lebens.“ Zblížil som sa — bola to Viera. „Znamenite“ — skríknul som — „veru nevedel som, že máte tak čarovný hlas.“

Začervenala sa a mlčala. Má vskutku utešený sopránový hlas. Som ale presvedčený, že to ani netušila.

Aké poklady môžu ešte driemať v nej ukryté! Ona nezná sa sama. Ale či je ženská taká nie opravdový zázrak v našom čase?

12-ho srpna

Mali sme včera spolu divný rozhovor, prišli sme na zjavovanie sa duchov. Viera tomu verí, a tvrdí, že má i dostatočné dôvody na to. Prímkov ktorý tiež prítomný bol, sklopil oči a kýval hlavou, akoby na potvrdenie jej slov.

Predložil som jej dakoľko otázok, no dosť skoro pobadal som, že jej predmet tento nebol velice príjemný. Počali sme vraveť o obrazotvornosti, a moci tej, ktorou na nás vplýva. Vyprával som, že v mladosti snívalo sa mi často o šťastí (ako mnohým, ktorý ho v živote nikdy nemali alebo nemajú). Medzi inými spomenul som sen mladosti mojej, ktorý ma najviac nadchýnal: s milovanou manželkou pár týdňov v Benátkach prežiť. Predstavoval som si to tak často, tak žive, zvlášť v noci, že som úplný obraz toho mal, ktorý som dľa ľúbosti, kedy koľvek pred oči duševné vyčarovať si mohol len mi bolo treba oči zažmúriť. Vymaľoval som si to nasledovne. Noc levnú, mesačnú, vôneplnú… nazdávaš sa hádam, od oranžov? nie, od vanílie a kaktusov; k tomu priestranné vodné zrkadlo, veľký olivami vysadený ostrov; na tom ostrove, pri samom brehu, tichý mramorový dom s otvorenými oknami. Hudba znie, Bôh vie odkiaľ: z nútra svetlo polozastrenej lampy slabou jasnotou norí sa v konáre tmavých stromov. Z výklenku jednoho obloka vlaje báršonové tkanivo so zlatými strapcami visiac až až po hladinu vodnú. Na tkanive tomto opretí sedia on a ona, a hľadia von na ďaleké, akoby z mora vykukávajúce Benátky. A celé to malovidlo tonulo mi tak živo na mysli, jakoby som ho bol videl na vlastné oči svoje.

Viera načúvala phantasiam mojím a slovila: že i ona tak často snije, ale celkom v inom spôsobe. Tak že vsnije sa do pustín Afrických ku boku dákeho odvážlivého pútnika, alebo že sleduje stopy Franklina na ľadovom mori, a živo predstavuje si všetky tie strádania, tie namáhania a nebezpečenstvá, s ktorými jej zapásiť prichodí…

„Ty čítala si moc cestopisov“ — sloví Prímkov.

„Možno,“ — odvetila ona — „ale keď snívať máme, na čo máme snívať nemožnosť?“

„A prečo nie?“ — ohlásil som sa ja. — „Prečo zatracovať sny nemožnosti?“

„Zle som sa vyslovila“ — vetila ona. — „Chcela som riecť: čo nám je z toho, snívať o osobnom šťastí našom? S tým ho jednako neobčiahneme; načo ho teda stíhať vo snách? Je to s ľudskou blaženosťou práve tak ako so zdravím: dotial ju máme kým na ňu nemyslíme.

Slova tieto zázračne zatriasly mnou. Táto ženská má velikého ducha, ver mi to.

Z Benátek prišli sme na Vlachy a Vlachov.

Primkov tašiel von, a ja zostal som s Vierou samotný.

„I vo vaších žilách koluje vlasská krv.“ poznamenal som ja.

„Tak je“ — odvetila ona. — „Či vám ukázať obraz mojej starej matky?“

„Budem vám za to veľmi povďačný.“

Šla do chyže svojej a doniesla velikú zlatú medaillu.

Otvorila ju, a ja zočil som v nej dva výborné obrázky v miniatúre: jejej starého otca a matku, to spomínané Albanské dievča. Obraz jejej starého otca, mal veľkú podobnosť s pani Elzov; len mal trochu prísnejšie a ostrejšie ťahy a z očú jeho malých, nážltkavých, skril zasmušilý vzdor.

Ale jaký bol obličaj Vlašky! Bujný, otvorený ako úplne rozvitá ruža, s veľkými vlažnými očami a samospokojne úsmevajúcimi sa sviežo-červenými perami; útle, pohyblivé nozdry zdali sa ešte triasť, akoby po boskoch horúcich, barnavá tvár žiarila sa mladosťou, zdravím a ženskou silou. — Sláva Bohu! toto čelo nebolo schoravené bľadosťou myšlienky… Odmaľovaná bola v albanézskom krojí; umelec (slavný) vovil vinnú ratolesť do jej žúžaločierných, modro žiariacích vlasov. — Táto bachusovská ozdoba hodí sa dobre ku jejej tvári. A vieš Ty, na čo upomína ma obličaj tento? Na našu Manon Lescaut v tej čiernej obložke. Čo je ale najdivnejšie pri tom: zdalo sa mi pri dlhšom pozorovaní obrazu toho, že aj Vierin obličaj vzdor základného rozdielu ťahov, istú podobnosť s ním má v úsmeve a v pohľadu…

Ano, opätujem to: ani ona, ani nik druhý na svete nevie o všetkom tom, čo v nej spočíva…

Ešte niečo. Pani Elzov pred svadbou Vierinou, porozprávala jej celý svoj životopis, smrť matky svojej atď. bez pochyby z didaktičnej pohnútky.

Na Vieru účinkovalo zvlášte to, čo o svojom starom otcovi o tom tajomností plnom p. Ladanovi, počula. Či reku hádam jej viera v zjavovanie sa duchov nepochodí odtiaľ? Divno to, že práve táto tak čistá a jasná duša ľaká sa tmavého, podzemného sveta, a verí voň.

Ale načo že Ti to všetko píšem? Ostatne keď hodil som to už raz na papier, nech to už len odíde ku Tebe.

Tvoj P. B.

VII

V M… 22. srpňa 1850

Desať dní prešlo, ako som Ti písal… Ach! Priateľ môj, tajiť to viac nemôžem, musím Ti povedať, ak mi je teskno, ako ju ľúbim!… Môžeš si mysleť s akým bôľom, slovo toto píšem. Nie som už chlapec ani útly mládenec; nie som vo veku tom, kde nemožno druhých, a možno tak ľahko seba samého klamať. — Viem a vidím jasne všetko. Viem že som už skoro štyridciatnik, že Viera patrí druhému a že ľúbi manžela svojho; dobre viem, že z neblahého pocitu toho, ktorý zmocnil sa ma, nič, krom tajných bôlov a konečnej zkazy životných síl mojích, inšie očakávať nemôžem. — To všetko viem, a nedúfam, nežiadam nič; a predsa neposkytuje mi ani toto oddanie sa moje žiadneho poľahčenia.

Od mesiaca pozoroval som, že náklonnosť moja k Viere viac a viac rastie, bol som i znepokojený i uradostnený nad tým… avšak či bol som v stave pomysleť si, že opetne budem uchvátený jednou z tých náruživostí, ktoré miznú práve tak ako mladosť, bez toho, aby vrátily sa zase kedy? Avčak čo to vravím! Takto som ešte nikdy, nikdy neľúbil! Manon Lescaut, Frétillon boly kedysi idoly moje! Také idoly zlámu sa ľahko. Teraz len viem, čo to znamená: ľúbiť? Hanbím sa temer takto hovoriť, ale je to raz tak. Hanbím sa… Ľúbosť je len sebectvo, a v mojom veku je sebectvo nie viac k odpusteniu. So 37 rokami neni viac slobodno žiť len sebe samému; tu stať sa nadobno už užitočným, mať svoj cieľ, posvätiť sa povolaniu, vyplniť povinnosť svoju. Začal som bol i ja prísne pracovať… Ale dobré predsavzatie moje rozprchly sa, sťa pleva vo vetre! Napadá mi, čo som Ti v prvom liste mojom písal že chybí mi čosi, čo som ešte nepocítil — a hľa jako razom prišlo na mňa teraz pokušenie! —

Tu stojím, bez myšlienky zahľadený do budúcnosti: hustý závoj zastierá ju pred zrakom mojim; srdce mi je ťažké a smutné. Zovnútorne namáhám sa pred druhými i sám pred sebou pokojným byť, — viem sa dobre držať, nechovám sa sťa dieťa; ale v hlbine duše mojej ryje červík vo dne, v noci.

Ako skončí sa to?

Dosiaľ som bol iba vo vzdialenosti od nej, smutný a nepokojný; jejej blízkosť postačovala k uspokojeniu môjmu… Teraz som už aj v jej prítomnosti nepokojný — a toho hrozím sa.

O, priateľ môj! jak bôľno je, hanbiť sa museť za slzy svoje a ukrývať jich! Len mladosti dovoleno je plakať, jedine jej náležia slzy…

List tento mi prečítať nemožno; vymanil sa on jako ťažký vzdych zo srdca môjho, a nemám čo dodať k nemu, nemám čo rozprávať… Daj mi len času. Posnažím sa prísť sám k sebe a zase hovoriť ako muž ku Tebe; Teraz ale rád sklonil bych hlavu moju na prsa Tvoje a — —

O Mephistopheles! Ani ty mi spomôcť nemôžeš. Naschvál som sa premáhal, naschvál som ironickú žilu drážil v sebe. — Sám chcel som sa vysmievať všetkým slabosťam lásky, sám upomínal som sa na to, jak smiešné, jak nudné sú mi všetky tieto bôle lásky o rok alebo už o pol roka… Avšak Mephistopheles bol mdlý a žihadlo vtipu jeho bolo zatupené.

Tvoj P. B.

VIII

M…, 8. jaseňa 1850

Drahý priateľ môj!

Poslední list môj bral si s’ prílišne ku srdci. Veď vieš, že som vždy bol náklonný k tomu, preháňať city moje. To stáva sa u mňa mimovoľne: mám niečo ženského v náture mojej. Časom to prestane. So vzdychaním Ti vyznám, že ešte dosial nepremohol som slabosť túto. Medzitým uspokoj sa. Nechcem tajiť dojem ten, ktorý na mňa Viera učinila; no opätujem Ti predsa, že je to nič nie neobyčajného. Píšeš mi, že sem prísť chceš — neurob že to. — Cestu na tisíc werst, nič po nič konať — to by bol nesmysel. — Ale ja som Ti srdečne povďačný za tento nový dôkaz priateľstva Tvojho, a ver mi, že Ti to nikdy nezabudnem. Cesta Tvoja semká je už aj preto nemožná, že sám poberám sa o nedlho do Petrohradu. Keď sedeť budem vedľa Teba na pohovke, mnoho Ti rozprávať budem; teraz veru nemôžem. Mohol by som zase všeličo do hrby zmiasť a potárať! Pred odchodom mojím odpíšem Ti ešte raz. Tedy do skorého videnia! Buď zdravý a veselý a netráp sa príliš nad osúdom

Tvojho verného P. B.

IX

P… 10. marca 1853

Dlho neodpovedal som na list Tvoj, avšak po tieto dni ustavične myslel som naň. Cítil som, že nešoptala Ti ho marná zvedavosť, lež uprimná podielubravosť priateľská; a predsa váhal som, či radu Tvoju nasledovať, či žiadosť Tvoju vyplniť mám. Konečne odhodlal som sa, Tebe všetko porozprávať. Zdáli mi zpoveď moja oblahčí srdce moje — ako Ty myslíš — neviem! avšak zdá sa mi, že nemám práva ukrývať pred Tebou to, čo život môj na vždy úplne premenilo; ba zdá sa mi, že bol by to hriech opominutia… Ach! ešte väčší hriech naproti tej nezapomenutelnej milej duši, kebych trúchlivú tajnosť našu nesveril tomu jedinému srdcu, ktoré mi je ešte drahé. Ty jediný — okrem mňa — na svete rozpomínaš sa ešte asnaď na Vieru, a i Ty posudzuješ ju ľahkomyseľne a nepravo: to ja sniesť nemôžem. A preto všetko vedieť máš. Ach! toto všetko vysloviť dalo by sa dvoma slovami. Čo udalo sa medzi nami, prišlo neočekávane, rýchlo ako blesk, a sťa blesk prinieslo smrť a záhubu.

Od toho času, čo utratil som ju, od toho času, čo utiahol som sa do samoty tejto, ktorú až do konca života môjho viacej nezanechám, viac lež dva roky uplynuly, a všetko je ešte tak jasné v pamäti mojej, moje rany sú ešte tak svieže, môj žial ešte tak horký, že — —… Avšak nemienim ponosovať sa. U iných asnaď ponos — jenž bôle drážieva — snaď bôle tie zaraz i kojí; u mňa nie. Ja iba rozprávať budem. —

Či rozpamätáš sa na môj list poslední — onen list ktorým zapúdiť chcel som obavy Tvoje — a v ňomžto odhováral som Ťa od Tvojej ku mne zaumienenej cesty? Ty nedôveroval si silenej neostíchavosti jeho tónu, neveril si v naše skoré shľadanie sa — — a mal si pravdu. Predvečer toho istého dňa, keď som Ti ten list písal, dozvedel som sa, že ma Viera miluje.

Tieto slová píšuc, hlboko cítim, ako ťažko padne mi, zakončiť rozpravu moju. Neprestajná myšlienka na jej smrť trápiť ma bude sdvojenou silou; rozpomienky tieto spáľa srdce moje… Avšak budem hľadeť zmužiť sa a radšej prestať písať, nežli trebars len o jedno slovo viacej povedať.

Teraz počuj teda najsamprv, jako dozvedel som sa že ma Viera milovala. Predo všetkým ujistiť Ťa musím (a Ty mi to uveríš), že až do spomenutého dňa nemal som o tom ani najmenšieho tušenia. Ovšem že nachádzal som ju tu i tu — proti jejej predošlej obyčaji — zamyslenú, rozpačitú; no nepochopoval som odkial to pochodí. Tu konečne jednoho dňa, a síce siedmeho septembra — pamätný deň to pre mňa! — udalo sa nasledujúco. Ty vieš ako miloval som ju, a aká tíseň trápila srdce moje. Chodil som okolo ako tá tôňa, a nikde netrpelo ma to. Chcel som doma zostať, avšak nevydržal som to, a ponáhľal som sa ku nej. Samotnú našiel som ju v jejej chyžke. Prímkov nebol doma, tašiel na polovku. Keď sbližoval som sa Viere, ztrnulým zrakom hľadela na mňa, bez toho žeby vetila bola na pozdrav môj. Sedela pri okne, v lone jej ležala kniha, ktorú som zaraz poznal: bol to Faust. Tvár jej mala výraz unavenosti. Sadnul som si naprotivá nej. Prosila ma, aby prečítal som jej ten výjav, v ktorom zpytuje sa Grétka Fausta, či verí v Boha. Vzal som teda knihu a čítal som. Keď som dokončil, pozrel som na ňu. Hlavu svoju sklonila bola na operadlo stoličky, ruky uložila si krížom na prsá, a neprestajne hľadela na mňa.

Moje srdce — neviem prečo — hlasne biť počalo.

„Čo ste urobili zo mňa!“ vravela tichým hlasom.

„Prečo?“ pýtal som sa zarazený.

„Čo ste urobili zo mňa!“ opetovala ona.

„Chcete snáď povedať“ — vetil som ja — „že prečo dal som vám také knihy čítať?“

Mlčiac zodvihla sa a vyšla z chyže. Moje oko sledovalo kroky jejej.

V dveroch zostala stáť, a obrátila sa zase ku mne.

„Milujem vás“ — preriekla. — „Teraz znáte, čo ste zo mňa urobili.“

Krev tisla sa mi do hlavy…

„Ľúbim vás, zaľúbená som dom do vás,“ opetovala Viera.

Odišla a dvera zamknula za sebou.

Nechcem robiť pokus, opísať Ti to, čo dialo sa vtedy vo mne. Rozpamätám sa iba, že padil som do zahrady, tam ztratil som sa v húšťave, oprel na strom, a tak stáť ostal — jak dlho, už ani sám neviem. Bol som ako ztrnutý, ale spolu rozlial sa mi po srdci nevýslovný cit blaženosti… Nie, také dač nedá sa opísať. Hlas Prímkova zobudil ma zrazu z omámenosti mojej. Ohlásili mu príchod môj, následkom čoho navrátil sa z lovu, a teraz mňa hľadal. Čudoval sa, naleznúc ma v zahrade bez klobúka, a zaviedol ma dnuká.

„Moja žena je v svetlici“ — hovoril, — „poďme ku nej.“

Predstaviť si môžeš, s akýma cítami prekročil som prah svetlice.

Viera sedela v kútiku s vyšívaním zaneprázdnená. Viac razy pozrel som na ňu okradomky; k môjmu nemalému prekvapeniu zdala sa mi byť pokojnou. V tom, čo vravela, ba ani len v zvuku jejej hlasu nebadal som ani najmenšej rozjarenosti. Napokon smelo uprel som na ňu môj zrak. Naše oči stretly sa… Ona začervenala sa trošku a hlbšie sklonila sa ponad vyšívačku svoju. Skúmal som ju veľmi pozorne. Bola akoby sama so sebou v rozepri, a neľubý úsmev zabresknul chvíľami na jejej perách. Prímkov vzdialil sa. Naraz zodvihla hlavu a pýtala sa ma hlasite: „Čo teraz učiniť zamýšľate.“

Otázka táto ma zmiatla, avšak rýchle odvetil som jej stisneným hlasom: „Mienim tak jednať, ako svedčí sa na muža statočného, lebo… lebo ľúbim vás Viera Nikolajevna, ako ste to bezpochyby už dávno zpozorovaly.“

Zase sklonila sa ponad vyšívačku svoju, a zanorila sa do dúmania.

„Nadobno mi s vami prehovoriť“ — riekla ona. — „Prijdite dnes večer po čaji do letobytu, v ktorom ste nám Fausta čítali.“

Slová tieto tak hlasite vravela, že ešte ani teraz nepochopujem, ako to mohlo byť, že Prímkov, ktorý práve vtedy vkročil do svetlici, nedopočul dač z nich.

Pomaly, unavujúco pomaly vliekol sa tento deň. Viera tu i tu pozerala vôkol seba s výrazom, akoby pýtať sa chcela: „Či snijem, a či bdiem?“ ale spolu prezradzovala tvár jejej pevnú odhodlanosť.

Ja nemohol som nijako viac ku sebe prísť. Viera ma ľúbi! Tieto slová kolovaly mi ustavične v mozgu; avšak nerozumel som jim — nerozumel som vlastne ani sebe, ani žene milovanej. Neosmelil som sa dôverovať sčastiu tak neočekávanému, tak podmaňujúcemu. S namáhaním uvádzal som si minulosť v pamäť, a vyhliadal a vravel som tiež ako snívajúci.

Po čaji, keď nalámal som si už na tom hlavu, ako mohol bych sa najlepšie vykradnúť z domu, naraz osvedčila sa ona sama, že by rada ísť na prechádzku, a vyzvala ma, abych ju sprevádzal. Vstal som, vzal môj klobúk a šiel za ňou. Neopovážil som sa slova preriecť, ba sotvy dýchal som. Očekával som prvé slovo zo strany jejej, čekal som osvedčenie dáko; avšak i ona mlčala. Mlčiac prišli sme do čínskej búdky, mlčiac vkročili sme dnu, a tam — ani posial neviem, ba ani len pochopiť nemôžem, ako stalo sa to — naraz našli sme sa v jeden druhého náručí. Dáka tajomná neviditelná moc tiahla ma ku nej a túlila ju ku mne.

Poslední blesk dňa osvecoval jejej kaderami otočenú tvár, z nejžto úsmev blahého sebazabudnutia žiaril — a pery naše potkaly sa v bosku horúcom, dlhom.

Bosk tento bol prvý i posledný. —

Naraz vytrhla sa mi Viera z náručia, a s výrazom hrúzy v ďaleko otvorených očiach, potáčala sa nazad.

„Pozrite len!“ — vravela trasúcim hlasom. — „Či nič nevidíte?“

Rýcble obzrel som sa. „Ja nič nevidím. Vidíte vy dačo?“

„Teraz už nie, ale videla som…“ Hlboko a zdĺhavo vzdýchla si.

„Čo, koho ste videly?“

„Moju matku“ — šoptala trasúc sa.

Aj ja ztriasol som sa, sťa mrazom opálený. Úzkosť akási zaľahla mi na srdce, sťa zločincovi dákemu. A či nebol som zločinec v tomto okamžení?

„Prestaňte prosím vás!“ — vetil som — „k čomu je to? Povedzte mi radšej…“

„Nie, pre boha nie!“ — pretrhla ma Viera, chopiac sa oboma rukama hlavy svojej. — „Je to pomätenosť… Tratím rozum… S tým niet čo žartovať… To je smrť… S Bohom!“

Chopil som ruku jejej. „Pre Boha vás prosím len ešte na okamyh zostaňte! — zvolal som v nenadalej rozjarenosti. Nevedel som, čo vravím, a ledvy že držal, som sa na nohách. — Pre živého pána Boha!… to je ukrutné…“

Uprela oči svoje na mňa, a rýchlo vravela: „Zajtra, zajtra večer, dneska nie. Prosím vás… dnes tájdite domov… zajtra večer prijdite k dvierkam zahrady, tam pri jazeri. Ja tam budem, prídem, naisto prídem… Prisahám ti, že prídem! — opetovala s výrazom vytrženia, a oči jejej svietily. — Nik ma zdŕžať nesmie, prisahám ti! Potom vyjavím ti všetko, len dnes ma pusti…“

A prv lež som jej len slovo vetiť mohol: zmizla.

V hlbokovrúcnej zkormútenosti zostal som sám. Hlava točila sa mi. Do vzteklého blahocitu, ktorým moja celá bytnosť prekypovala, vkrádalo sa čuvstvo úzkostlivosti.

Pozrel som okolo mňa. Clivo mi bolo v tej temnej vlhkej izbe, majúcej nizké sklepenie a tmavé múry. Zanechal som pavillon a ťažkým krokom blížil som sa k domu. Viera čekala ma na terasse; avšak keď zbližoval som sa, zmizla, vníduc do nútra a hneď odobrala sa do svojej nočnej chyžky. Ja tašiel som domov. Ako strávil som noc a nasledujúci deň až po večer, nemožno mi opísať. Iba toľko viem, že ležal som na tvári, skrývajúc ju v oboch dlaniach, že živo predstavoval som si blažený úsmev Viery pred bozkom, šoptajúc: tu je konečne!

Aj tie slová mi napadly, ktoré mi Viera o jejej matke sdelila. Táto vraj k nej raz vravela: „Ty si ako ľad: pokym neroztopí sa on, je pevný ako kameň: ale raz roztopený, nezanechá stopy po sebe.“

Ešte voľačo mi na um zišlo: keď zabával som sa raz s Vierou, o tom vraviac, čo menuje sa hlbším umom a čo talentom, povedala ona: „Ja mám iba jeden talent: mlčať po poslednie okamženie.“ Vtedy nerozumel som ani slova z toho.

Ale čo znamenal jejej ľak? pýtal som sa sám seba… Či skutočne mohla jejej matku videť? Bola to hra obrazotvornosti a nič ďalej — myslel som si — a znovu ponechal som sa tesklivému pocitu očekávania.

Ten istý deň písal som Tebe ten schytrale vymyslený list — — — je to pre mňa trapná rozpomienka.

Večer, ešte pred západom slnka, stál som už na pädesiať krokov diaľky od osudných zahradných dvier, vo vysokom a hustom kroví na brehu jazera. Celú tú cestu z domu až ta som pešky vykonal. K mojej hanbe Ti vyznať musím, že bázeň, opravdivá detínska bázeň prebiehla mi ňadrá moje a mrazivo striasala ma; ale ľútosti necítil som. Ukrytý v krovine neprestajne číhal som po dveroch, ktoré boly a ostaly zatvorené.

Už zapadalo slnce; bolo pozde. Už trblietaly sa hviezdičky na nebi a šerá tma nastala. Nikto neukazoval sa. Mňa akoby zima drobila. Už nastala noc úplná; dlhšie nemohol som to vydržať. Prozretelne zanechal som môj úkryt, a blížil som sa k dvierkám. V zahrade všetko ticho bolo. Ja volal som šoptavým hlasom „Viera!“, volal som hlasitejšie po druhý, i tretí raz… Žiadnej odpovedi. Minula pol hodina — celá hodina. Medzi tým zotmilo sa celkovite. Čekanie toto zbavilo ma všetkých síl. Nato potisknul som klučku dvier, otvoril som jich, a na prstoch — tíško ako zlodej — zbližoval som sa ku domu. V tôni líp zostal som stáť. V dome boly takmer všetky okna osvietené; v izbách videl som ľudí chodiť sem a tam. Toto mi divné bolo. Moje hodinky — na koľko som pri mútnom myhotu hviezd rozoznať mohol — ukazovaly na pol dvanástu. Naraz počujem hrkot za domom; jeden voz šromotil von zo dvora.

Bezpochyby mali navštevu, myslel som si. Nato ztratiac i nádeju, že bych Vieru ešte toho dňa videť mohol, zanechal som zahradu a rýchlym krokom vrátil som sa domov. Bola tmavá septembrová noc, ale teplá a tichá. Cit, ktorý opanoval ma — nebola to tak namrzenosť, ako rádnej útrapa a skormútenosť — utíšil sa pomaly, a ja prišiel som do bytu môjho, trošku unavený síce od náhlej chôdze, uspokojený avšak tichom noci, v sčastnom, ba takmer veselom rozpoložení duše. Vnišiel som do mojej nočnej chyžky, prepustil som môjho komorníka Timoteja, hodil som sa nevyzlečeno na posteľ a zanoril do rozmýšľania.

Zpočiatku to boly radostné snenia, ktorým oddal som sa; dosť skoro ale nastúpila zmena neobyčajná. Nevoľky prikvačila ma nevýslovná clivosť, tesknota, a hlboký, hlodajúci nepokoj. Nebol som v stave pochopiť príčinu toho; avšak bolo mi vždy tráplivejšie a tesklivejšie, ako by mi dáke blízke nesčastie hrozilo, ak by v tom okamyhu dajedna milá mi duša trpela, a mňa o pomoc volala.

Na stole horela voskovica slabým, nepohyblivým plameňom; hodiny klepaly, odmerane a jednotvarne. Ja oprel som hlavu na ruku a prebehnul som zrakom mojím po pološeru chyžky mojej osamelej. Myslel som na milenku, a hlboký bôľ prelietnul mi dušou mojou. Všetko, na čo tešil som sa tak veľmi, zjavilo sa mi teraz v svojom svetle opravdivom: ako nesčastie, ako zkaza, ktorej utiecť nemožno. S každým okamyhom riastla úzkosť moja; nemohol som ďalej ležať ostať, a zase zdalo sa mi naraz, akoby ma dakto prosiac volal… Trasúc sa dvíhnul som hlavu do výšky… Skutočne, nemýlil som sa! Z diaľky ozýval sa úpenlivý hlas, a tíško znejúc odrážal sa na tmavých sklách okien. Zretelný nárek voškrel sa do chyže, a trasavo prezunel mi ponad hlavu. Strasúc sa od hrúzy, začul som jeho poslednie, doznievajúce vania.

Znelo to, ako by dakto v diaľke pod nožom vraha svojho o ľútosť prosil. Či to bol krik sovy v lesi? a či stonanie dákeho iného stvora? — V okamyhu tom nezpytoval som čo by to byť mohlo, a nevoľky vyvolal som hlasite: „Viera! Viera! či si to ty, čo ma volá?“

Krik môj zobudil Timoteja. Udivený a rozospaný pribehnul ku mne.

Sobral som sa opet, vypil som pohár studenej vody, a šiel som do druhej chyže; ale spánok neprišiel na oči moje. Srdce tĺklo mi chorľavo, trebas i nie rýchlo. Nebol som viacej v stave oddať sa snom blaha; nepovážil som sa už viacej veriť v ščastie moje.

Nasledujúceho dňa ponáhľal som sa ku Prímkovi. So starostlivou tvárou išiel mi v ústrety.

„Moja žena je chorá — počal on: — leží v posteli. Dal som lekára zavolať.“

„Čo že jej je?“

„Nepochopujem to. Včera večer tašla do záhrady a naraz vrátila sa celkom bez seba od strachu a hrúzy. Jejej komorná pribehla za mnou. Já prídem a pýtam sa mojej ženy: čože ti je? Ona neodpovedala nič, a od toho okamženia leží v posteli. V noci fantazirovala. Bôh sám vie, čo všetko pohovorila. Aj vás spomínala. Jejej komorná rozprávala mi divnú históriu, že vraj v zahrade zjavila sa mojej Viere jej nebohá matka, a vraj zdalo sa jej, ako by jej táto s otvoreným náručím v ústrety išla.“

Môžeš si predstaviť, čo cítil som pri slovách týchto.

„Pravda, že je to všetko len samá sprostosť — pokračoval Prímkov, — ostatne vyznať mi nadobno, že moja žena podobným spôsobom už prepamätné veci dožila.“

„Ale povedzte mi, je vaša žena skutočne povážlivo chorá?“

„Neomyľne, veľmi chorá je; mala veľmi zlú noc. Teraz trochu usnula.“

„Nuž a čože vraví lekár?“

„Lekár vraví, že choroba jejej ešte určitého rázu nemá.“

12-ho marca 1853

Nemožno mi drahý priateľu! tak pokračovať, ako som započal. Veľmi ma to donímá, a pribolestne driape rany moje. Choroba Viery — abych použil slov lekárových — dostala určitý ráz, a ona zomrela na ňu. O dva týdne po osudnom dni nášho krátkeho dostaveníčka, nebola viac medzi žijúcimi. Pred smrťou jejej videl som ju ešte raz. To je najukrutnejšia rozpomienka moja. Už od lekára som počul, že nebolo viac nádeje. Neskoro večer, keď uložilo sa už všetko v dome, prikradnul som sa ku dverám jej chyžky, abych ju videl ešte raz. So zatvorenýma očami ležala v posteli, celkom schudnutá, majúc oči zimnične rozpálené. Ako zkamenelý stál som pred ňou. Naraz otvorila oči, na mňa jich uprela nezvratne dívajúc sa na mňa, a — k postrachu môjmu — naraz zdvihla sa, vystrela vyziablú ruku, a vravela slová Gretky:

„Čo ten chce na tomto mieste posvätnom? On mňa chce!…“

Hovorila to s hlasom tak hrúzyplne znejúcim, že ja — ustrnutý, dal som sa do úteku. Takmer počas jej celej nemoce fantazirovala o Faustovi a matke jejej, ktorú hneď Martou, hneď zas matkou Gretky nazývala.

Viera zomrela. Pri jej pohrobe bol som prítomný. Od toho času zriekol som sa všetkého, a tuná osadil som sa trvácne.

Rozvaž teraz všetko, čo som ti rozprával, mysli na ňu, na tú tak rýchle pominutú krásnu dušu. Ako stalo sa to, ako vysvetlovať má sa toto podivné zasahovanie jednoho mrtvého do osudov žijúceho to človeka, ja neviem a ani nikdy vedieť nebudem. Ale dopustiť musíš, že to neboly puhé „hypochondrické vrtochy“ — ako vyjádril si sa ty — čo pohlo ma k odtiahnutiu-sa od spoločnosti. Nie som viac taký, akého znal si ma predtým. Teraz veľa verím, čo neveril som kedysi. Celý posledný čas rozmýšľal som tak veľa o tej nesčastnej žene (skoro bych „deve“ bol povedal) o jejej pôvodu, a o tajnoplnej ihre losu, ktorý my v našej sleposti, slepou náhodou nazývame. Kto vie, koľko siaťa zanecháva každý človek na svete, ktoré dla určenia svojho, zísť má teprv po smrti jeho. Kto nám to povie, aká tajná reťaz spína osud človeka s losom jeho dietok, jeho vnukov, ako ožívajú v nich zase náruživosti jeho, a ako kajajú a trpia ony za hriechy a zablúdenia jeho? My všetci pokoriť sa máme a zkloniť hlavu našu pred neznanou mocou, ktorá vladárí nad námi.

Ano, Viera zahynula, a ja zostal som.

Ešte z mojej mladosti rozpomínam sa, že mali sme v dome našom utešenú čašu z priehľadného alabastru. Žiadna škvrna nehanobila jejej čistotu panenskú. Jednoho dňa, keď som sám bol v chyži, počal som potriasať podložku na ktorej stála… Naraz zkydla sa čaša a roztrieskala sa na tisíc kusov. Ja ústrnul som od ľaku, a nepohnute stál som nad črepami.

Môj otec vkročil dnu, zazrel ma a povedal: Vidíš, čo si urobil! Krásnej čaše nemáme viacej, a nemožno ju nijak viac spraviť takou, akou bola.“

Pustil som sa do plaču. Veril som, že som zločin spáchal. —

Dorastúc a stanúc sa mužom — ľahkomyseľne rozbil som nádobu stotisícraz drahocennejšiu nežli tamtá!

Darmo vyhováram si to, že som také zakončenie očekávať nemohol, že mňa samého ono svojou rýchlosťou prekvapilo, že nemal som ani tušenia o tom, čo za bytnosť je Viera. Skutočne znala mlčať až po okamyh posledný! — Moja povinnosť bola vyhýbať jej, kadenáhle mal som povedomie toho, že ju ľúbim, že vdanú ženu milujem…

Ale ja zostal som, a teraz to utešené stvora zlomené leží v črepoch, a ja s nemou zúfalosťou hľadím na dielo rúk mojich.

Ano, pani Elzov žiarlive strážila dcéru svoju, ochraňovala až do konca, a pri prvom neopatrnom kroku ztiahla ju za sebou do hrobu.

Čas je zakončiť… Ani stú čiastku nepovedal som ti toho, čo som ti povedať mal; ale i to bolo pre mňa dosť. Nech ponoria sa teraz už všetky rozpomienky tieto v hlbinách duše mojej zkadial vyzdvihly sa!

Dovoľ mi povedať ti napokon ešte toto: jedno presvedčenie získal som zo skušeností a skúseb mojich posledných rokov. Život je ťažká práca. Odriekanie, ustavičné odriekaniesa — to je jeho tajný význam, to jeho pohádka. Človek starať sa má nie o uskutočnenie svojich obľúbených myšlienok a ideálov, čo by trebars ako vznešené boly; — ale jedine o vyplnenie povinnosti svojej. Kto nevezme na seba železné putá povinnosti, ten konca púti svojej bez potknutia-sa nikdy nedosiahne. V mladosti myslíme: čím voľnejšie, tým lepšie, tým ďalej zájde sa. Mladosti môže byť dovolené takto rozumovať. Ale komu ráz už prísna tvár pravdy nazrela v oči, ten nech stydí sa kochať v šalbe a mamu.

Maj sa dobre. Voľakedy bych bol doložil: buď sčastlivý: teraz ti vravím: usiluj sa žiť, — nie je to tak ľahko ako myslíme. Rozpomínnj sa na mňa, nie v hodinách smutku, lež v hodinách pochybnosti, a zachovaj v srdci tvojom obraz Viery v úplnej nepoškvrnenej čistote… Ešte raz — s Bohom.

Tvoj Pavel Aleksandrovič B.

Preloženo: „Z Rusk. Revue“




Daniel Bachát

— predstaviteľ doznievajúceho romantizmu, autor poézie, próz i dramatických diel, prekladateľ, evanj. kňaz. Pseud. Miloslav Dumný a i. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.