E-mail (povinné):

Daniel Bachát:
Incognito

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Karol Šefranko, Katarína Tínesová, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov


 

Incognito

Bol som vo vytržení! — Myslíte si snád vy, ktorých jedine cveng zlata a sriebra rozveselí, že mi od voľakadial pár žltáčikov do vrecka prikvitlo? Alebo snáď vám v ríšach ideálov snívajúcim zaľúbencom napadne, že som ružový, zlatorezý list dostál? Či ma budete podľa sebä súdiť vy, ktorých jediným živlom sú rozkoše a zábavky, že ma niekam na veselú a nádhernú zábavu pozvali? Všetci ste na omyle, ač trocha — trocha by ste mohli mať i pravdu; no, ale počujte ma ďalej.

Nezapieram, žeby ma ponajprú lesk a cveng tých zlatých čertíkov nepotešil; ale do vytrženia priviesť — ej, to by ma už naskrze nemohol! Ale ja tu asnaď priveliké opovrhovanie zlata prezradzujem, aké hádam v srdci mojom miesta nemá! Napadá mi to staré: homo sum et humani nihil a me alienum esse puto t. j. po slovensky: som človek, a to síce človek devätnásteho stoletia — stoletia toho, v ktorom jedine peniaze panujú, v ktorom cveng zlata najmilšou je ušiam hudbou. V našom veku za peniaze všetko obdržíš; čím chceš, tým sa staneš; Rubeš o tom takto svedčí:

„Kto má hodně dvacetniků,
učeným hned pánem sluje,
ten má vtipu, krásnych zvyků,
umí víc než potřebuje.
Slovem, kdo má drobných dosti,
ten má samé zlaté cnosti;
Kdo však zlaté nemá cnosti,
ten je i nyní bez milosti,
i pod věncem bobkovým
vulgo — oslem hotovým!

Nuž ale, či to nebolo aj predošle tak, ako je dnes? Ja myslím, že je to starodávné porekadlo: kup sebe, habebis! No, tak to bolo aj predtým, len s tým maličkým rozdielikom, že predošle čo si si kúpil, to si aj mal; teraz ale, keď si aj kúpiš voľač, nenajdeš v kapse to, čo si chcel, bo len po kúpe ti bije do očú, ako ťa — ošidili. Ja znajúc všetky tyto spády zlého sveta, vätšiu váhu kladiem na rozum ako na všetky peniaze; že ale pod rozumom chytrosť rozumiem, to každý dobre vie. Ale keby mi predca niekto tak hŕbu tých žltáčikov nasypal, čiby som ozaj cele chladný ostal a neposkočil od radosti? Pod tou jedinou výminkou Vám materialistom popustiť môžem, keď si pomyslím, že moje vrecko nikdy ešte v mojom živote dukátamí plné nebolo, a tak ani neviem s istotou, akými asi citmí by ma to naplnilo, keďby som od razu plnou hrsťou ty žltáčiky rozsýpať mohol. Najlepšie by to bolo pravda oprobovať.

Ale ľubolist žeby ma bol do vytrženia priviedol — hádajú zaľúbenci. No, tí predca voľač šípä. List to bol — ale nie ľubosti lež zváci list a tak viac ako ľúbolist. — Prosím útlocité slečinky, nerád by som vás obraziť; ale rád pravdu hovorím bez obalov a myslím, že sú slovenské slečinky tiež pravdymilovné. A potom je to už tá naša slovenčina na príčine, že sa pravda tak ľahko z úst vykĺzne. Ja aspon slovensky hovoriac, nemôžem kremä úprimne, kremä prostorečne sa vysloviť: nuž sa mi to aj tu do prosta vyreklo, že je zváci list viac ako ľubolist; aspon u mňa to platilo, a mňa tedy zváci list do vytrženia priviedol!

„Aha! pomyslia si naši zabavkári, my sme uhádli! Ten lístok musí byť pozvaním na nejakú zábavu, už na akú takú, ale na zábavu istotne.“ No a ja? Ja vám, bračekovci mojí, nemôžem len prisvedčiť.

„Teda neľúbi peniaze, rozumujú materialistovia; ako sa zabaví bez peňazí?“ Tí ale nech len pekne krásne mlčia, tí to neuhádli. Oni nevedia, čo Sládkovič hovorí, že:

„Každý to ináč so žitím hrá si
každému inde svitajú krásy
každé srdce inšie blaží!“

Zaľúbenci ale a zábavy milovníci, ktorí v hádaní predca sa voľačoho domakali, zasluhujú, aby som jím ako ten dobrý pán rychtár prisvedčil: Oba máte pravdu.

*

Bolo práve po skvosnom alumnickom obede, keď som s rozpečadeným listom v ruke vbehol do jednej žiackej hospody, kde dakoľkí moji rovesníci zbytky od obedu — ten každodenní — smačne dojiedali. Musel som divne vyzerať, lebo všetci — akonáhle som dnu vkročil, a čo je prosím, veľká vec — ujiedať prestali a príčinu mojej rozčulenosti sa spytovali. Neodpovedal som jím ani slova, len som sa nepozorne hodil na tvrdú, polštvrtej nohy majúcu stoličku, ktorá chudinka ako by sa ma tiež na príčinu mojej rozčulenosti spytovala — hneď praskla podo mnou. Bratov moje chovanie sa podivením naplnilo. Boli tým zvedavejší a dotierali na mňa zo všetkých strán rozličnými otázkamí. Miesto odpovedi podal som jím hrdo lístok: „Nate, reku, prečítajte si to sami.“ Čítali. — Ja som to ešte raz načúval, aj! a — bol som vo vytržení; lež nebol som len sám, ale boli aj bratia moji všetci!

Dostali sme my v tom liste pozvanie na — divadlo. „Hm — pokrútia hlavou usmievajúc sa daktorí, teda nič viac len to? Bude to tedy čestný lístok, čomu sa študenti pri tanečných a divadelných zábavách tak velmi radujú!“ — Možno že sa radujú, ale do vytrženia jích to len neprivedie, a ja som už teraz nevedel, čo som mal robiť od radosti! Nebudem vás ale ďalej takto nič po nič na reči držať; poviem vám už čo je vo veci. — My sme neboli študenti ako študenti, lebo sme my boli — slovenskí študenti; to divadlo nemalo byť len ako divadlo, lebo to malo byť — slovenské divadlo! A u nás hľaďteže, nevolali len prizerať sa, ale nás vyzvali hrať divadlo a tak za hercov, vulgo dilettantov a po slovensky ochotníkov takrečených. A hľa, preto som ja bol teraz vo vytržení!

Ešte som bol len maličkým maličičkým študentíkom s čítankou a katechismusom pod pazuchou, keď v mojom rodisku hrali Klicperov „Divotvorný klobúk.“ Oj, a mne sa ten krásny večer tak hlboko do srdca vryl, že sa i teraz tak živo naň pamätám, akoby to bolo len včera. Vtedy a vždy za tým som si vrúcne žiadal, čím častejšie vidieť a zažívať radosti divadelného predstavenia. Potom ale keď som odrástol, pokročil som i v žiadosti mojej o krok ďalej: nechcelo sa mi už viac len trpným divákom byť v slovenskom divadle, ale som si i sám ako herec vystúpiť žiadal. A pán Beskydov uhádnul vrelú túžbu slovenských mladých sŕdc a mezi nimi aj moju napísav nám výborné „Incognito“, v ňom pre mňa úkol Jelenského, jemu ku boku úkol Evičkýň: teraz nás volali ten kus zahrať a ja — oj, ja som bol vo vytržení!

*

Nebudem vás unúvať opisovaním tej netrpelivosti, ktorá sa v každom z nás najviacej ale vo mne zmáhala dočim určený den k našmu odchodu nesvitnul, aby ste naposledok i vy do netrpelivosti neupadli. Chcete si ju ale predstaviť, to sa opýtajte modrookej dievčiny, aké sú to trapné chvíle, v ktorých po istom dni ustavične vzdycháva a ten preto skôr nesvitá akoby svitať mal — deň to nejakej zábavy, ku ktorému je už so všetkým, aj s ľalijovými šatami hotová. Ona má pred očima dvoje veľkých radostí: jednu, že sa po prvýraz verejne ukáže, (ak ale už pred tým na verejných zábavách bola, teda že bude môct zase verejne v nádhere sa ukiazať); druhú, že si známosť urobí. Toto sú ty dve hlavnie radosti, za ktorými nekonečný zástup iných radostí nasleduje, ako za mesiačikom myriady hviezdičiek na nebi. Tak asi vyzeralo to s namí. My žiaci a veľkonočné sviatky nám na pätách, v ktorých sa trochu zo školského prachu otriasť môžeme! To bola tá prvá veľká radosť naša, a druhá ako sa rozumie, to divadlo — slovenské. Koľko za týmato dvoma jích nasledovať malo? To si sami vypočujte, hádam ste lepší, no aspoň pilnejší mathematici ako ja. Ja som krem toho pred týmito sviatkamí najprú dni, naposledy aj hodiny rátal, o koľko dní a hodín sa to už vyberieme na cestu, a bol som netrpelivý, že len lezly a neutekaly, akoby som si bol žiadal. Moju netrpelivosť ale, ako hovorím, nechcem opisovať. Nie snáď preto, aby som vás milí čitatelia zašanoval (nezašanoval som vás docela už posiaľ), ale preto, že som hrozným egoistom a nechcem si muky mojej netrpelivosti ani v obrazotvornosti zprítomniť, aby sa mi — musíte vedieť, že mám veľmi mäké srdce — to mäké srdiečko voliákosi nepuklo a bolo by po mne a tak i po tejto besiedke, ktorou vás predca zabaviť chcem.

Podívajte sa na hradskú, za mestom P.; tam vidíte dva vozíky, v každom štyroch šuhajov, a počujete — štvorhlasný spev. Čo myslíte, čo je to za karavána? Tak cestovať nemôžú len veselí žiaci, napadne vám, a vetrík do uší pošepne: a — divadelní ochotníci. Už sme tedy šli do zasľúbeného mesta hrať divadlo: túžby a žiadosti naše sa počaly uskutočňovať. Z prvu to šlo veselo, lebo sme šli veselo — na voze. Ale potom to len bolo na druhý deň! Došli sme do mestečka P. a tu náš najatý vozár nazpät sa obrátil, a my sme ostali po pansky, nie na voze, lež v hostinci — sedieť. Posilniac sa k ďalšiemu cestovaniu, opustili sme hostinec. Vystúpime z mestečka von, tu pred nami stoja rozložené — velebné Tatry. Dávno som jích síce už nevidel, ale na tento čas nebol som — vo vytržení. Ostrý vetor fúkal nám do tvári a metal sňah do očí; my sme bojovali proti jeho sile a mrazom našimi riedkymi kepeňkamí, a tu som videl, že na tej divadelnej ceste nechodí sa vždy po vencoch a ružiach. Prizrite sa ale lepšie na tú ináče peknú cestu, ktorá sa ťahá pod velebnými Tatrami popri V. hostincoch do Š! Vidíte tam osmích šuhajov, ako nesú na paličkách všetek svoj majetok a zaberajú, ako čoby o závod s tým vetrom? Vidíte ako jím vetor klobúky ztrhuje, a oni na to nič nedbajú? Tak cestovať, pomyslíte si, nemôžú len slovenskí študenti, a vetor vám do uší donesie: a — divadelní ochotníci. —

O chvíľku prišli sme do V. hostincov. Tu ľudstva plno, akoby ho nabil. Čože je to tu, vari tanec? Nie: ale ľudia idú z trhu z mestečka V. a ostrý vetor nahnal jích sem sa zohrievať. Tu sú aj naši známi z Š. Ihneď nás obstali, počastovali, potom na vozy pobrali a do Š. zaviezli.

V Š. u nášho priateľa stavilo sa veľa žiakov z R. a K. na sviatky domov idúcich. Minulo trocha času kým sme sa vzájomne uvítali, až sme z rozličných proeludij na tú pravú nôtu natrafili. „Vy idete divadlo hrať do L.?“ spytoval sa akosi starostlivo známy náš z R. menom Krajský. — „„Áno!““ bola moja krátka odpoveď. — „Škoda vášho ustávania!“ odvetil on. Ja bľadnem; moji bratia vyvaľujú naňho oči, akoby ho zesť chceli; on sa obráti k nášmu P-skému priateľovi a hovorí: „Palko, ukáž jim list!“

Palko nám nemo podal písmo. Prečítam ho nahlas — písmo mi z ruky vypadne, všetci sú ako na tŕni, oj a ja — ja som ešte len vo vytržení! List ten bol od nášho priateľa a brata z L. na Palka písaný a v ňom čo? Počujte ty osudné štyry slová: „Odopreli nám povolenie k divadlu.“ To je hrôza! kričali temer zúfanlivým hlasom všetci moji spolubratia razom. Ja som nemohol ani slova prehovoriť, klesnul som ako bez seba na pohovku v tom vytržení. „No len nezúfajme!“ potešoval nás brat Palko. Moji bratia sa aspoň na oko uspokojili, len ja som sa nemohol. Uspokojujte, že divadelného herca v čas jeho príjmu, keď v divadle kremä pár chlapcov na galérii vidí, či vám neodpovie zúfale:

„Ach! není tu není, co by mě těšilo;
Ach! není tu není, co mě těší!“

Konečne ma predca ukojily nádejou; tak asi ako keď takého herca uspokoja, reknúc mu: Preložíme predstavenie na zajtra, dnes je asnáď nepríhodný čas obecenstvu! Palko t. j. ukazoval na dátum toho lista osudného, ktorý bol ešte pred dvoma týždňami písaný. „Od tých čias možno, že sa veci premenily, hovoril on; lebo som ja bratovi B. do L. písal, aby sa zrovna k vyššej vrchnosti obrátili, keď jím je nižšia v ceste.“ Tyto slová nás novou nádejou naplnily, a tak sme ešte ten deň strávili po študentsky veselo.

Priblížil sa večer. K bratovi Palkovi došiel z mesta L. vozík nám v ústrety poslaný a vozka doniesol zase na Palka — list. List sa hneď rozpečadil a my sme čakali, čo v ňom bude, ako výrok, nad životom a smrťou. Palko číta: „Vyhrali sme, Tvoja rada bola dobrá. Povolenie od vyššej vrchnosti máme už v rukách.“ Ďalej ešte čítal rozličné veci, ale ja som nepočul; lebo som bol ešte len teraz — vo vytržení.

*

Stojíme na čarovných brehách bystrotokého Váhu. Tak ako luny tohoto tatranského pútnika valily sa prúdy krve po žilách mojich, lebo som s krásneho vršku pozeral na vyvolené mestečko slovenskej Thalie. Deň sa práve nachyloval k večeru. Bol to utešený pohľad na to čarovné okolie Váhu, na ktoré sme sa my teraz v tichom večerňom dumaní zahľadeli až nás hlasy zvona upomenuly, že je čas divadelným ochotníkom vtiahnuť do mesta. Nevítal nás síce nikto, ani by nikto nebol poznal v nás to, čo sme vlastne t. j. ochotníci, ale my sme predca s akousi hrdosťou a samoľubou vtiahli do mesta ako ochotníci. Zatiahli sme rovno k nášmu bratovi B. a poznali sme ihneď v jeho sestričke herečku — Borku. Naše rozhovory okolo samých príprav k divadlu sa točily, až sme cestou i rozhovorom unavení na odpočinok sa odobrali, tešiac sa na zajtrajšok, kde sa s ostatnými herečkami a ochotniciamí uvítame. Pán Potomský myslel na pani Sokolovú, kosci na svoje hrabačky, ja na všetkých týchto korunu — Evičku. Nastalo ticho; všetci usnuli; len ja som za veľa oči zažmúriť nemohol, a len čo som zaspal, už som sa videl na — prôbach.

Svitlo utešené ráno. Räd rädom sme sa predstavili našim spoluochotniciam a vzájomne sme sa s nimi obznámili. V tento deň sme mohli hneď prôby začiať a to čo viac na lešení divadelnom; ale niektorí prespolní herci ešte chybovali a jednej hrabáčky tiež ešte nebolo. Držali sme teda čítacú prôbu a po nej sa zabávali — až sa pekne minul deň.

Na druhý deň prišli všetci ochotníci. Maly byť dve prôby cez deň. Sídeme sa do dvorany divadelnej; vystúpi Evička s Borkou; no, a počínajú si hneď vtedy dobre! Predohra sa skončila. Za tým v bočnej chyži vedľa dvorany sporadujú sa už všetci k prvému deju, a medzi ních vpálim i ja dnu. Tu ma chytí môj priateľ B. za ruku a predstaví ma ešte nevídanej hrabačke Miline… Ja chcem chladnú urobiť poklonu a povedať to obyčajné: „Teší ma, že mám šťastie!“ — ale — pozrem na tú postavu aňjelskú, zahľadím sa do tej významnej tvári i — nemohol som slova preriecť, len som stal ako primrazený. Dívam sa, dívam na tú už do zmatku prichádzajúcu krásku, a čím viac sa na niu dívam, tým viac prichodím — do vytrženia. Všetko sa mi tak zdalo, akoby som túto Vilu už dakde bol videl, a verte mi, nikdy ju moje oko nevidelo. Divný to úkaz! ako čoby ten obraz krásy zrovna z môjho srdca vyňatým bol býval! Jednoduchá hrabačka ma cele očarila! Vystúpiť na divadlo — a trebas to len prôba bola — viacej mi nebolo možno; prôba sa na druhý raz odložiť musela. Ochotnice sa divily mojej premene a boly starostlivé, aby som len neochorel; hrabačka Milina bľadla, chvela sa ako osyka; moji bratia sa ale smiali a uškŕňali mezi sebou a šopkár šopkal: „Tak mu treba, z očú mu prišlo, na čo sa zahľadí na krásu!“ Ja som si len na bolenie hlavy sťažoval; ale krv sa divo prúdila po žilách mojích, v očach sa mi menilo, a bol som — vo vytržení.

*

Prôby trvaly. Nuž či som neuľahol do postele nemocou zdrobený? spýtajú sa zvedavo útlocité a súcité slečinky a čitateľky. Nie drahé moje; ale som ani zdravým nebol. Nemoc srdiečka je ale nemoc tajná, zatajím si ju pred vamí aj ja. — Na ten prvý výstup s Milinou skoro sa zabudlo. Ona ale a ja — my — kedykoľvek sme sa potkali, prichodili sme do — vytrženia!

Prišiel žiadaný den samého predstavenia. Od rána do večera hŕkaly vozy prichodiacích hosťov po uliciach. Prišiel aj večer a my už so všetkým hotoví, len vystúpiť treba. V tom Piťo krásnu zahudie trávnicu a nadchne hercov všetkých. Mne pri slyšaní hudby všetky žilky hrajú, tancujú! V tom padne ešte zrak môj na utešenú hrabačku Milinu — — i prichodím vám do vytrženia! Dobre len, že som nemal hneď prvý vystúpiť; ináč by zle bolo bývalo. Ale čo to bola za nadprirodzená krása že ťa, šuhajko, tak omámila? Mne vám ju nemožno opísať, len toľko vám riecť môžem, že bola prirodzene krásna, jednoduchá, aňjelsky tichá, utiahnutá, čistá, nevinnná dušička. Aké mala oči? Dosť som sa do toho rýdzeho zrkadla jej kryštálovej duše nadíval, ale — vždy som prichodil do vytrženia, a práve preto vám jích nemôžem opísať.

Šopkár zacengal — hra sa započala. Nám s Milinou nebolo treba vystúpiť, i zabávali sme sa spolu za kulísňami ako holúbky nevinné. Ale holubičke závidí hrkútanie holúbkovo druhá holubička. I mojej Miline sa tak prihodilo; ale o tom, potom. — Predihra sa skončila. V prvom dejstve vystúpim i ja. Dej sa pradie — príde mi preobliecť sa za kosca — vystúpä hrabačky — Milina mi chce podávať veniec — ja pozrem na niu, ona sa zachveje, čo v úlohe poviedať mala, na to zabudla, prichodila do zmatku a ja do vytrženia — no Piťo zahúdol trávnicu, my sme začali mechanične za ním spievať: „Ach čože si šuhaj v poli pripomína za rána za rosy keď trávičku ztína“ i boli sme von z blata.

Prvý dej sa skončil; opona spadla, potlesk trval. Mezi hrou zase idem k Miline; ona ma odstrkuje od seba; ja prichodím do — vytrženia nad týmto divným úkazom; ale nechcem odstúpiť; kým mi nevysvetlí príčinu tohoto podivného chovania sa. „Páčte len — vraví a myhne na stranu očkom — ako zazerá na nás!“ Obzrem sa a vidím — Evičku, ktorá tu stojí ako prísny sudca proti mne, ako žiarlivá holubička proti Miline. Ona to nechcela trpieť, že jej za kulisňami tak nedvorím ako na javišti. Chudina! nevedela, že svet na divadle a svet mimo divadla su celkom rozdielne dva svety a že sme hrali — incognito.

Nasledoval druhý i tretí dej. Prišlo na to, kde som ja na divadle kúru strihal Evičke, kde som jej lásku vyznával. Milina sa na to dívala z poza kulisien; ja som tiež tu i tu hodil zrak svoj na niu. Ona mne rozumela, vzdych sa jej z pŕs vyvinúl a ja som mu porozumel: my jedine sme znali, že svet na divadle a svet za kulisňami sú celkom rozdielne dva svety a že sme hrali — incognito. Obecenstvo si myslelo keď som nad sokom Jelenfym zvíťazil: Pekný to párik! Ono to ale tiež nevedelo, že svet na divadle a mimo divadla alebo lepšie za kulisňami sú celkom rozdielne dva svety, a že sme hrali — incognito!

Hra sa skončila a nasledovala tanečná zábava. Na prvý tanec som sa bol sľúbil Evičke. Vtom ale ako som ju práve pojať mal, prikvitne v slovenskom kroji odiata moja premilená Milina a ja vo vytržení — schytím ju. Pekná to bola zábava! Výborne som sa bavil i Milina si chválila; len ktosi, vraj, predca tam bol, čo túto noc preplakal. Ľúto mi bolo, ľúto tej dobrej duše! Nuž ale kto z toho môže, že svet na divadle a mimo divadla sú celkom rozdielne dva svety a že sme my hrali — incognito?

*

Prebral som sa z krásneho sna, pretrel som oči a a bežal som rovno k obloku, či aj deň tam von tak krásny, ako bol môj sen. Deň bol pravda jasný, ale pred domom môjho priateľa stál vozík, na ktorom sme sa mali nazpät zaviesť do P., ta, odkiaľ sme boli prišli, ta ďaleko, ďaleko od — Miliny; a hľa! to jediné bolo, čo tomuto dni vadilo, že predca nebol tak krásny ako môj sen. Odberali sme sa v spoločnosti räd rädom od každého; od Miliny som sa šiel odobrať sám jediný. Slzila. Ja som perly jej krásnych očičiek poutieral jej bielym ručníčkom. A chúdera ešte neznala, že i v tom svete mimo divadla človek rozličné úlohy hrá a raz jích aj dohrá — bola by iste horkejšie slzy ronila. Rozlúčil som sa s ňou na veky.

Nemé to bolo lúčenie, nemé ale opravdové, smutné, bolästné. — Sedíme na vozíku — priateľom ešte kývame klobúkmi na rozlučné — vozík sa pohne a hrkoce dolu mestom — zatočí sa na most do druhej ulici — ja sa mimovoľne obzrem v pravo — Bože! to ona stojí v obloku — kýva ako aňjel bielým ručníkom a ja div že nezabudnem so slzami v očach pokývať jej a zavolať: S Bohom! s Bohom! na večné rozlúčenie! — Ale veď porekadlo hovorí: Hora s horou sa nesíde, ale človek s človekom ano. A ja vám odvetím, že človek s človekom sa stretá, aj my sa snád stretneme; ale srdcia naše — ty sa pri tomto lúčení večne rozlúčily.

Koho by toto všetko neprivedie do vytrženia? Vy odchovanci rozkoše, zábav a milosti, viem že mi prisvedčíte; ale tí necitní materialistovia mi neveria. Oni, čo len žalúdkom žijú, držia sväté boľnocity srdca za bláznovstvo a reknú mi, že toto všetko bol len ružový sen, ktorý sa pominul, ruže jeho opŕchly a po zobudení sa z neho nezostal len ostrý, srdce bodajúci tŕň skutočnosti. Pravdu síce majú, že prebudenie sa z takéhoto sna musí byť bolné; ale nech vedia, že si nedám ten boľný sen —

Nie za tú vašu slastnú skutečnosť,
ktorú si podlá vaša výrečnosť
tak chváli a tak vynáša.
Bôľom sa duša moja krmieva,
bôľom si srdce moje tlučieva:
sladkým bôľom sa zanáša!

Od tých čias som mal príležitosť do podobného prísť vytrženia, ale neprišiel som. Kedykoľvek som mu už podliehal; kedykoľvek sa srdce nad rozum zmáhalo: vždy mi v duši blysla aňjelská postava s bielým ručníkom v ruke, v ktorom boly schované perly jej duše — ty slzy, ktoré moju mladosť oplakávaly, požehnávaly, a k svätým bojom posviecaly, a tu — bolo po vytržení! A tak koľkoráz podliehať budem; koľkoraz srdce nad rozum zmáhať sa bude: toľkoraz mi v duši blysne aňjelská postava s bielym v útlej rúčke ručníkom, v ňom budú perly duše kryštálovej — jej slzy vrelé, ktoré mladosť moju oplačú, požehnajú k sladkým bôľom a k veľkým bojom posvätia, a — bude po vytržení. Ľubil som raz a viacej tak ľúbiť nebudem!

„My ťa ale šuhajko nerozumieme; ty blúzniš!“ — — Nerozumiete? Teda nerozumiete ideálom života? Teda nerozumiete prvej láske mladíka! Ľúbil som a vzýval krásu panny raz; viac ale tak ľúbiť nebudem. Ľúbiť ale neprestanem: jest čo zaľúbiť, jest čomu život posvätiť; posvätím ho i ja tomu, čo je hodno posvätenia mladíka!

Miline som napísal do pamätníka nezábudku, ktorú i vám tu sdeľujem, aby ste ma lepšie rozumeli:

Nezábudka Miline

Nezabudnem na ty časy,
V níchž som, družko poznal Tebä,
V ktorých si mi zazrieť dala
V citov Tvojích krásne nebe.
Nezabudnem na ty chvíle,
V ktorých sa mi objavila.
V celej kráse duša Tvoja
Rýdza, aňjelská, spanilá.
Nezabudnem tú hodinu,
Kde si slzy venovala —
Slzy môjmu losu, nad nímž
Súcitne si zaplakala.
Nezabudnem na ten večer,
V ktorý nad Váhom sme stáli,
A pri vlniek sladkom šume
O národe si dumali. —
Na ten večer — krásny večer,
Keď si Rod náš spomínala;
A tú žialnú dumku moju
O ňom s citom zaspievala. —
*
Kedykoľvek v zemskej púti
Srdce zajmú trpké žiale,
K utíšeniu bôľov svojích
Teba spomniem neustále.
Kedykoľvek duši mojej
Bôľmí budú dni ztrpčené,
Tvojej duše krásny obraz
Poskytne jej oblaženie.
A keď si nad losom mojím
Stýskať bude duša moja,
Poteší ju losu môjmu
Venovaná slza Tvoja.
A zas, keď nad Roda biedou
Dumať v trpkom budem žiali,
Stíšim sa, zpomnúc, nad Váhom
Ako spolu sme dumali.
Tak ty v mojom žití zemskom,
Strasťmí, žialom pretkávanom
Vždy zostaneš drahou perlou,
Mojím drahým — talismanom!

Či ma rozumiete? Či blúznim? Viem ale, že som vás neuspokojil, že ste čakali zakončenie môjho románu svadbou alebo — smrťou pošlou zo žiaľu. Ja som ale nechcel román napísať; začal som len o srdci poviestku, ktorej koniec ani sám ešte neviem a — — — No, ale dosť, aby som oriešok pre vaše zlaté zúbky určený nerozhrízol a nezabudnúl, čo som napísal na čelo mojej rozprávky, a čomu aj verným ostať chcem a tak aj ostávam i na ďalej — incognito.




Daniel Bachát

— predstaviteľ doznievajúceho romantizmu, autor poézie, próz i dramatických diel, prekladateľ, evanj. kňaz. Pseud. Miloslav Dumný a i. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.