Zlatý fond > Diela > Výlet na Kriváň roku 1861


E-mail (povinné):

Daniel Bachát:
Výlet na Kriváň roku 1861

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Simona Reseková, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Mária Hulvejová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov

1. Pod Kriváňom

„Hej pod Kriváňom tam Je krásny svet!“

V slovenskom podkriváňskom mestečku H. je jarmäk. Kupuje, predáva, jedná a pije sa — do dobrej vôle. Zrazu jeden zjav zaujme všetkých jarmäročníkov, všetkých oči sa obracajú na hradskú, kde sa dlhý rad vozíkov hore mestom spešne tiahne najrúznejšou strakatinou mužských i ženských osôb naložený. Známí jarmäročníci s osobami v rade tých vozíkov si sdeľujú vzájomné poklony; neznámi sa len dívajú, až kým rad tento nezanikne, a divákom kúrňavy prachu po sebe nezanechá.

Čo je to za karavána? Kde to idú toľkí páni a panie? Čo to znamená? Tyto a týmto podobné otázky sa striedajú v lone jarmaročného obecenstva, až sa aj pilný Icik zastaví v meraní tovaru svojho, a „kuntov“ svojich sa zvedavo zpytuje:

„Níí! wos hotí zu bedeuten?“

„Či si ho poznal — zpytuje sa Peter Voľný svojho priateľa Janka Kučeravého — na tom prvom voze?“

„Koho?“ — odvetí nm tento.

„Nuž nášho bývalého kapitána dobrovoľníckeho!“

„Ba ešte čo! netáraj! Kdeže by sa ti ten teraz tuná vzal?“

„Nuž ale nevieš — hovorí zase Petor — že Štefan Marko Daxner prišiel na Kriváň?“

„On je to? — vraví zadivený Janko — ja ho musím videť. Vieš čo, brat môj, pokonajme si tu naše veci čím skôr, a poďme tiež podvečer — do kolíb.“

„Dobre, tu je ruka na to; ale zverbujeme ešte i viacej, a pôjdeme kokavskou stranou a prekvapíme jich.“

„Dobre, dobre, budeže to za zábava! Jaj Petor môj, ja sa už po predku teším, ja som ti hneď vo vytržení, keď si na tie naše dobrovoľnícke časy len pomyslím. Ach, budú to za rozpomienky! Keby nám len nebo bolo priaznivé s peknou chvíľou!

*

V rezkej podkriváňskej dedinke V. zastavil sa rad vozíkov, nás výletníkov kriváňských vezúcich. Bratia Gemerskí za príhodné uznali, koníky svoje tu nechať, až kým by sme sa z Kriváňa navrátili, a dať sa pod Kriváň zaviezť na zvyklých na tú cestu koníčkoch rolnických dedinky tejto podkriváňskej. Bratia liptovskí ale mali tu k zajtrajšiemu dňu veliké prípravy porobiť; z týchto veľadôležitých príčin zastavili sme sa teda tu v hostinci. Starší sa rozdelili na dvoje a šli zpomenuté potreby zaopatrovať. My mladší ale sme vo spoločnosti spanilých Sloveniek milo trávili čas v hostinci. Pri zábavnom rozhovore prišlo sa — jako to pri takýchto príležitosťach obyčajne býva — aj na potreby naše. Rozhovor náš sa teda točil rozmanite o všelijakých dôležitosťach dňa nastávajúceho, jehož hlavnú čiastku zaujímaly potreby a dôležitosti útleho, s nami dobrodružstvujúceho pohlavia, a medzi tým na najsamprvšom mieste jakovosť obleku jejich, v ktorom sa na sväté temeno nášho kamenného slovenského hradu tatranského odhodlať a dostať zamýšľaly.

„Budúže ti pekné
Tie naše dievčiny,
Keď nám budú zajtrá
Raz bez Krinoliny!“ —

Spievali bystrí šuhaji, žartujúc s veselými Slovenkami o jich zajtrajšom bezkrinolínovom stave, až sa od smiechu celý hostinec — ináčej neveselý — s nami rozveselil.

Hovorím hostinec neveselý v každom ohľade. Nebolo tu žiadneho pohodlia, jakého by sa aspoň pre naše dobrodružky na tento čas bolo vyhľadávalo. Hja, ale darmo! Kto cestuje, ten skusuje; tešily sa naše veselé Slovenky. Mne ale napadol prvý výstup z mojej úlohy z „Incognita“, v ňomž som pred troma týdňami Jelenského predstavoval, a s dilletantsko-komicko-tragicko-theatralistickou minou som začal rečniť, prechodiac sa po dlhej dubovej, prosried krčmy stojacej tabule, v krčmách našich všade napospol sa nachodiacej, akoby po divadelnom lešení k smiechu a obveselení všetkých — takto:

„A tie hostince — to je do porazenia! Fuj, hanba to pre nás, že temer na celom Slovensku nemáš statočného hostinca! Chcej nechcej, musíš hospodu hľadať v ušpinených krčmách židovských, a lepšie ju zaplatiť, nežli v prvých hôteloch veľkomestských. (Obzerá sa vôkol.) Hm, i toto sa zdá byť taká jakási diera židovská! Vari by toto mal byť hostinec podkriváňský? Hahaha, to by ver nebolo velice poeticky! vtedy by prvá charakteristika čisto-slovenského nášho výletu podkriváňskeho mala byť táto ušpinená židovská krčma?!“ —

*

„Hoj hrmen prabohov! var je čertová svatba, či vari sám ten „Černokňažník“ sem k nám priletuje s tou hrbou panskou?“ — zahrmel hromovým hlasiskom valach Matej na kriváňskom salaši, vidiac nás sa sbližovať.

„No len narychtujte tie gajdy Matejko, zaskočíme si od zeme!“ — žartoval jeden z naších.

„Hej, bysťu bohu bude dač! Chlapče zavolaj chytro baču, nech ide pánov žinčicou pohostiť, veď tu takýchto hostí zriedka máme!“ — Sám ale odskočil pre gajdy, nafúkal jich parou, a počal svoju obľúbenú:

„Stojí Tatra stojí,
I Kriváň rohatý;
Cic kozy kozina,
Cic Maďar fúzatý!“

Čo len vládalo, všetko sa točilo okolo neho. Dievčiny spievaly. Prichodiaci bača iskril očami radosťou: „tak tak, hrmeň sa mu, to hľa sú naši páni! Voňahdy ti tu boli voliakí nemčúri, čo sa ti jim bridilo z mojich črpákov jesť. Hrmeň sa ti reku, nuž veď si ty ani v tej prvej kúpeli čistejší nebol, ako moje črpáky. Ej, týchto si ja ver uhostím; akejže, či sladkej, či kyslej?“

„Bača! — ozve sa jeden hlas hromovitý — sem celý kotál!“

„Ba už živiem Bohu to bude — zahľadel sa s obľubou na Marka, potichu doložiac: — ej, to ti je, nech som dobrý! ešte hen z tej rebelúcie hľaďže, justik takú gubku má, jako tí, čo tu u mňa pár razy nocuvali z tých dobrovoľníkov. Chlapče, umy tie črpáky aspoň pre mladé panie, a týmto hodným pánom ja kotál prihotujem.“

My sme spievali:

Bača náš, bača náš,
Umývaj kotál náš;
Umývaj svrčinou,
Razí baraninou.“

„Ale len kde sa jich to toľko nabralo? Bezpochyby pôjdu hore na Kriváň. Ej, pán Bôh pomáhaj! Veru už dávno neboli tam tak hodni naši na ňom!“

*

„Viete, odkiaľ ideme šuhajci?“ — zpytoval sa nás statný Marko, keď sme zo salaša do kolíb kriváňských sa poberali.

„Zo salaša, zo salaša!“

„Zo slovenského hostinca! To bola náhrada bratku za ten židovský vo V.“ obrátil sa ku mne.

„Nech žijú salaše, slovenské hostince!“

„Nech žije pôvodca memorandum!“

„Živio Okolia!“ voláme, jasáme.

„Nech žijú salaše, slovenské hostince!“

„Nech žije pôvodca memorandum!“

„Živio Okolia!“ — čuť odpoveď z blízkych kolíb. —

Či je to podkriváňská ozvena? divíme sa.

Hneď nato počuť strelbu a veselý spev:

„Hej pod Kriváňom
Tam je krásny svet!“

To sú šuhajci z Hýb, zo Sielnici, z Kokavy a z Lupči, čo šli stranou kokavskou.

„Pán Bôh daj šťastie pod Kriváňom!“

„Bože daj, Bože daj!“

V kolibách i vôkol kolíb kriváňskych je hlučno a živo. Spevy, žarty, vtipy často sa striedajú. Pred kolibámi stojí hŕba vozov vyzerajúcich práve tak, ako tábor hussítov. Toto srovnanie myslíme nekulhá. Hrdinný Marko je opravdivý potomok hussítov, a on bol hviezdou, vodcom, hlavou našej peknej spoločnosti, tak ako aj v Martine v duchovnom ohľade stal sa Žižkom, braniacim ho proti bludu mandarínskemu. Roku osudného 1848 stál ale aj pod šibenicou v Plešivci. Spieva o tom náš chór. Počujme! Na vrcholec väčšej koliby kriváňskej vylezli šiesti šuhajci, bystrí jako tá voda kriváňská, pevní v rodnom smýšľaní jako žuly jeho, smelí jako temä jeho velebné. Šuhajci títo zpredmetnili a predstavili nám hlasami svojimi úplný chór muzikantov z pol tucta záležajúci, a verím, že i sám lubozvuký Piťo by bol naslúchajúc jich takú rozkoš pocítil ako my, ktorí sme s nevyslovne blahým pocitom pozerali hore k divotvornému chóru tomuto k improvisovanému to sboru muzikantskému. Nôtili oni predne z dobrovolníckých krásnych bujarých časov piesne života i ducha plné, a síce najsamprv k oslave Marka, Rimavského a Kyjova tú plešivskú:

„Hoj traja sokoli,
Či vás smrť nedesí?
Nedesí, nedesí,
Ale sa nám hnusí.

Hoj traja sokoli,
Či hrob váš hlboký?
Nie je tak hlboký,
Ako je vysoký.

Hoj traja sokoli,
Kto pomstí smrť vašu?
Jedine sám pán Bôh,
Čo zná krivdu našu.“

Zdalo sa, že i sám velebný Kriváň pocítil rozkoš chóru tohoto, lebo len čo sa zvuky jeho roznášať počaly u päty jeho, zachmúrený predtým, hneď temä svoje vyjasnil, a sa nám v celej sláve svojej, pri zapadajúceho práve slnka posledňom blesku objavil.

„Živio Kriváň!“ pretrhnutí boli budebníci svojim obecenstvom, ktoré sa nad vyjasnením Kriváňa v nádeji zajtrajšieho pekného dňa rozradovalo; načo keď pretrhnutý od nich sbor, ako hudebníci „tušom“ odpovedal, ešte viac zajásalo a ešte viac na jeho spevy upozorneným sa stalo. Významné vážné spevy zamenily teraz žartovné, aby sa poslúchajúce obecenstvo dľa toho starého „varietas delectat“ tým lepšie zabaviť mohlo. A sbor oslavujúci dobrovoľníctvo, teraz žartovne i jeho nehody pospomínal, zvlášte v tej vtipnej:

Tú piesničku skládal
Od brigády hajtman,
Keď on chudák pod Muráňom
Reteriroval!

Zpomienka táto vzbudila v niektorých protivné a tak žalostné city, lebo si v odrodilom meste Muráne pripomneli všetky tie naše hniezdá vulgo mestečká Slovenska odrodilé; ale obecenstvo vôbec podržalo svoj húmor; žijúc len prítomným blahým pocitom a radujúc sa nad tým, že chmáry z Kriváňa odreterirovaly.

Kriváň zostal jasný, oblaky sa prehnaly, nad ním zajasaly tri krásné hviezdy. Počalo mrkať. Okolo ohníka, z ktorého chviľkou celá vatra sa rozplamenila, sedia šuhajci a mužovia poberajúci sa zajtra na Kriváň. Zpomienky zašlých dňov, lebo bolo medzi nami moc dobrovoľníkov, boly predmetom všeobecného rozhovoru. Za nimi prišly najnovšie udalosti, a medzi nimi — samo sebou sa rozumie — najvýtečnejšia sväto-martinská a jej odporujúce protesty.

S nadšením načúvali sme prorocké slová politického nášho Marka, tak asi ako čítavame, s nadšením úvodné jeho články výborné vo „Vedomosťach“. a to s prospechom. On nám otváral brány žitia verejného na poli politickom, on nás naúčal spôsobu nášho života verejného tu pod Kriváňom; na jeho reči, už sú po pár týdňoch tu skutky v župe našej, ako to číta Slovensko milé vo „Vedomosťach“.

„Pozrite tie kriváňske vily“ — prerušil pozornosť našu a rozhovor náš, hlas od kolíb. Všetci sme sa obzreli a videli šesť dobrodružiek našich, na čele úprimnú pani Markovú k zajtrajšej púti, bez krinolín vystrojených. Vyzeraly skutočne jako vily; v jednoduchom tom slovenskom obleku boly tak krásné jako nikdy. Boly to ale, a sú aj opravdivé dcéry národa, akých, daj Bože! čím viacej na Slovensku. Ony sú a boly zvlášť teraz okuzlujúce srdcom, telom i dušou prekrásnou. Oči sa jim žiarily radosťou, keď sa takto videly, žiarily z príčiny zajtrajška, k nemuž sa tak úhľadne pristrojily. Ja — dľa Czaykovského — nado všetky arcidiela sveta, milujem oko ženské, lebo to je to najkrásnejšie, najvelebnejšie arcidielo božie:

„Oči panny, oči moje,
Ako nebo obidvoje!“

Nado všetky rozmluvy rozumných a vzdelaných mužov milujem rozmluvu ženštiny, lebo v nej, a zvlášť v reči opravdivej ženštiny slovenskej, opravdivej Slovenky je poklad veľkých právd srdca i duše. I čo div, že som politizujúcich šuhajov opustil, a k rozmarno sa zabávajúcim vilám sa pridružil. Pod Kriváňom v kole víl slovenských jedon večer ztráviť, je viac ako krásné!

Nezabudnem drahé moje,
Nikdy tú prekrásnu chvílu,
Pod Kriváňom v jasný večer
Tak utešene prežilú.

A teraz kedy len pozrem
Na štít jeho usnešený,
Hneď mi je v mysli ten večer
I náš výlet utešený!

*

Hore Hronom, dolu Hronom,
Hore Hronom, dolu Hronom
Dúha vodu pije,
Dúha vodu pije —

Kto si Kriváň, memorandum, Okolie Sv. Martin, Hurbana, Hodžu, Daxnera, Francisciho, Kuzmányho, Sládkoviča, Paulínyho, Tomášeka (pôvodca piesni: „Hej Slováci!“), Cochiusa, Závodníka, Gotschára, Tvrdýho, Hýroša, Štrossmayera, Dobranského, Palackého, Riegra atď. atď. zamiluje —

Ať žije, ať žije!
Ať žije, ať žije!

ozývalo sa ľubozvučne z úst vôkol vatry stojacích výletníkov kriváňských, a trvalo to dlho, dlho, až sa všetci výteční mužovia Slovenska i Slovanstva slavnostne pospomínali. — Za slavnostnou piesňou touto nasledovaly druhé národné piesne rad radom.

V prírode bolo ticho. Miriady hviezd dívaly sa na nás, aspoň na mňa; lebo ja som sa veru nie, — nie snáď preto, žeby som pre tie svetlá božie, lampy nočné žiadneho citu nemal, ale jedine z tej jednoduchej príčiny, že som krajšie hviezdy očí Sloveniek mal v blízkosti, v ktoré som radšej ako do hviezd pozeral, mysliac si:

Pekné ste vy hviezdy nebies,
Krásu od’preť nechcem vám
Ale v krásnych panny očách
Krajšie blesky ja poznám.

„Dobrú noc, náš Kriváň, dobrú noc!“ vyspievajúc mali sme sa poberať k odpočinku, keď nám jeden z našich bystrých šuhajcov zaimprovisoval, a my za ním takto spievali:

„Na nebi ligota hviezdičiek,
Pod nimi sbor slavských detičiek,
Slovenka
I Slovan
Strojá sa zajtrá isť na Kriváň.
K ligotu hviezdám pozerajú,
A takto dnes večer vzdýchajú:
Ó Bože!
Ty máš moc:
Daj zajtra jasno, dnes — dobrú noc!

„Dobrú noc, dobrú noc!“ — poberalo sa všetko spať.

Len ja som zostal a kráčal v bok Kriváňa, obdivujúc krásnu tichú noc, očarený výjavami dnes sa udavšími, i nebolo mi za dlhší čas, vzdor tomu, že zajtra púť nastávala, hlavu k spánku zložiť. — Bol som očarený. Kolo opravdivých Slovákov a Sloveniek, zvlášť týchto posledných tak krásnych ako víly tatranské, by nemalo očariť slovenského mladíka, keď si ešte na to pomyslí, jako málo bez toho tých opravdivých dcér národa máme?! A čo viac pod Kriváňom,

Kde tak krásný je svet,
Kde videl roda svojho jarý kvet;
Kde počul rodné uprimné hlasy
Pamätné, drahé na večné časy.




Daniel Bachát

— predstaviteľ doznievajúceho romantizmu, autor poézie, próz i dramatických diel, prekladateľ, evanj. kňaz. Pseud. Miloslav Dumný a i. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.