Zlatý fond > Diela > Marína Hrúzová


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Marína Hrúzová

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Daniel Winter.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov



  • I
  • II
  • III
  • . . .  spolu 5 kapitol
  • Zmenšiť
 

I

Bolo to počiatkom tohoto storočia, keď Marína Hrúzová vyšla zo svojho rodiska, zo župy milej, kde rodia sa tie krásne devy - z Turca. Tak vravia, že Turiec je pekná záhrada, nie div, že tam aj slávičí spev sa ozýva, preto aj svetoznámy Kollár do svojich „Spievaniek“ dal vykresliť Turčianku. Celý Turiec je jedno slávičie hniezdo. Z tohto hniezda vyletela Marína, aby dala dolnozemským rovinám maďarského spevca. So žiaľom a radosťou lúčila sa so svojou domovinou; so žiaľom, bo veď aj ten najbiednejší kraj je nám najobľúbenejším, keď ho našim rodiskom menujeme, tým viacej, keď je on krásny ako Turiec; ale aj s radosťou, veď išla ku Dunaju, išla k svojmu stríkovi. Už tá zvedavosť ju tešila: vidieť Dunaj a Pešť, vidieť strýka a u neho sa ubytovať. Keď ona vyšla z domu, keď obzrela sa na osadu, v ktorej mladé dni svoje strávila, zanôtila si ľúbozvučným hlasom:

Poďme, milý, poďme preč,
Tu nás ľudia vzali v reč;
Poďme, milý, k Dunaju,
Kde nás ľudia neznajú.

Ale nič jej city tak nezradzovalo, ako pieseň, ktorú viacráz vyspevovala:

Ústa mi spievajú, oči sa mi smejú,
Ale od srdiečka slzy sa mi lejú.

Nutno nám pripomenúť, že naša Marína so spevom vstávala, so spevom líhala, bôle a radosti ním vyjavovala.

Od Pešti na východ počínajú sa briežky, po dvojhodinovom pieskovom mori, teraz už zväčša holé, ale na ten čas dojímavými lesmi ovenčené. Pod takýmto vinicami vysadeným briežkom leží čisto slovenská osada Maglód, na brehoch nepatrného potôčka. Na ľavej strane potôčka, v samom stredišti dediny stojí jednoduchá budova, pri ktorej v zimný čas čuť vravot a krik mladého pokolenia. Kto by neuhádol, že je to škola? Tu učil, aspoň by bol mal učiť miestny pán učiteľ, Hrúz. Bolo to v stredu popoludní, škola bola prázdna, ale náš pán učiteľ neľúbil prázdniny, a postaral sa, aby aspoň jeho hlava bola plná. No darmo je, vyznať pravdu musíme, aj pán Hrúz nechcel zahanbiť porekadlo: cantores amant humores,[1] a jeho najobľúbenejšia pieseň bola:

Každý deň, každý deň,
Má sa vínko píti,
Koliko, toliko
Máme sa opiti.

A čo viac, aj jeho verná rebrinka, pani učiteľka, to držala, že vo všetkom má vernou byť svojmu mužovi, a tak aj ona spievala s pánom manželom, nielen spievala, ale aj v humore podiel brala. Ktože môže z toho, že silica,[2] či je vo víne, či v pálenom, zmúti hlavu a že zmútená hlava jazyk nezbedne pohybuje, takže z reči do reči — potom väčší a väčší krik, až vznikne vada a z vady bitka, ktorá svoje bojište z počiatku nájde v izbe, potom pri reterovaní[3] jednej alebo druhej stránky na dvore a konečne až na ulici. Veru sa to, bohužiaľ, často opätovalo aj v maglódskej škole. Tak to bolo aj v spomenutú stredu, keď podvečer jedna švárna deva dorazila do bytu pána učiteľovho.

„Počkaj, bezbožníku!“

„Čo? Ja že bezbožník? Ba ty si na čertovom kolese krútená planieta!“

Tieto útle výrazy bolo počuť, keď predesená deva vstúpila do školského dvoru a bojazlivo preriekla:

„Dobrý večer, pane strýčko.“

„Dobrý večer,“ odvetil mrzute učiteľ: „kto si, čo si a čo chceš?“

„Ja som Marína Hrúzová z Turca.“

„Ach, ach, dcéra to môjho bratova Jánova. No či ho vidíš, dieťa moje, tento môj kríž? No ale veď sa sama presvedčíš. Čakal som ťa.“

Po boji stalo sa utíšenie veliké. Marínu zaviedol pán strýk do izby, šomral na svoju Rebeku, potom sa doptával, čo nového v Turci? Ako a s kým prišla? Po chvíli zavolal na svoju starú:

„Nuž ani neprivítaš moju pokrvnú? Maj rozum! Prines voľačo k večeri. Daj doniesť vína.“

Toto posledné slovo pohlo Rebeku tak, že pravda s jedom a nemotorne, ale predsa dala sa do práce. Medzitým začal pán strýk rozhovor s devou. Ona ale zhrozená tým neočakávaným vítajom, dávala len chúlostivé odvety. Priniesli jedlo, lačná bola, ale jej nechutnalo. Uložili ju do postele, ustatá bola, ale sladký sen neprišiel na jej oči. Lietali jej myšlienky ďaleko, ďaleko až ta do Turca. Slzila, modlila sa, až konečne o polnoci zjavil sa anjel sna, pávím perom potrel jej pekné čierne oči a ona usnula.



[1] cantores amant humores (lat.) — speváci majú radi tekutiny, alebo speváci radi pijú

[2] silica — prchavá vonná súčasť živice

[3] reterovanie — ustupovanie, cúvanie





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.