Zlatý fond > Diela > Bohdanice a ich učiteľ


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Bohdanice a ich učiteľ

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Daniel Winter, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 21 čitateľov


 

I

Veľký obrat nastal v osade Bohdanice zvanej. Na miesto v Kristu Pánu zosnulého zvolili nového učiteľa v osobe Janka Rázneho, mladého to muža, ktorý pred krátkym časom skončil osem tried v hornovidieckom gymnáziu. Janko Rázny bol syn veľmi chudobných, ale bohabojných rodičov, ktorým by nebolo napadlo dať vyučiť malého Janka, a iste by sa bol nádenníkom stal, keby miestny pán farár nebol obrátil svoj zreteľ na neho. Tento sa zaujal za ostrovtipného mladíka, odviedol ho do vyššej školy, a na jeho odporúčanie podporovali ho učbári. Usiloval sa hodným stať sa toho odporúčania. Nielen vo vedách vynikal ale i v ráznosti; odhodlanosť a vytrvalosť boli jeho pekné vlastnosti.

Náš Janko ani nepomyslel na to, že by mal byť učiteľom, ale Boh vie ako, po skončení ôsmych gymnaziálnych tried rozhodol sa vstúpiť na tŕnisté pole národných učiteľov, na ktorom sa veľmi zriedka dostáva za podiel veniec uznania a vďaky, ale tým častejšie koruna tŕňová, ako aj tomu nebeskému učiteľovi. Možnože pohnútkou toho bola aj chudoba, ale mohlo byť, ako sa o tom presvedčíme, i vnútorné vnuknutie. Nepripravoval sa k tomu stavu, ale sťa chudobný žiak, vyučoval už v školách dietky, jemu skrze učbárov zverené, a tak nadobudol si toľko spôsobnosti, že s prospechom mohol učiť a vstúpiť do radu výtečnejších národných učiteľov. Jeho pevný ráz neľakal sa odporov. Čo si previesť umienil, od toho neodstúpil; pritom ale bol skromný, vľúdny, ku každému prívetivý, mal v moci reč, hovoril plynule a dojímavo. Bol úhľadného vzrastu, peknej tváre, a výrazu tváre veľmi príjemného, takže bol milým v ktoromkoľvek kruhu.

Tam ho vidíme v školskej hospode. Izbička to malá, rozumie sa nevydláždená. Bolo žeby to, aby dláždiť dali aj učiteľov byt! Pri malom, začadenom obloku stál jednoduchý, len tesárskou rukou ohobľovaný jedľový stolík, na ten si oprel ruky a na ruky hlavu a tam v tichej samotnosti sedel zadumaný. Predstavovali sa mu čierne mračná budúcnosti hneď pri začiatku jeho úradovania. Nebral do úvahy hmotný nedostatok, to nemorilo ho; bo veď vedel, keď na svoj úrad nastúpil, že učiteľ odkázaný je k chudobe. Iné ho trápilo; to opovrhovanie, ktoré zo všetkých strán pocítiť musel, a čo každý človek ťažko znesie, ale zvlášť mladý muž, ktorý len pred krátkym časom striasol zo seba školský prach, — ktorý v nádejách žil, v skutočnosti ale vidí, ako málo ctená býva učenosť a známosť. Vedel on, že ho nečaká slávna budúcnosť, že bude mať boje s predsudkami, že povolanie učiteľa neprináša vence uznania a vďaky: to ale nevedel a neveril, že by kriesitelia duchovnieho a mravnieho života, pôvodcovia blahonosnejšiej budúcnosti natoľko opovrhovaní boli. Premýšľal sám v sebe o tom všetkom, čo sa mu minulého týždňa prihodilo. Mnoho žiakov zameškávalo hodiny bez všetkej príčiny, a keď on s najlepším úmyslom poslal dopytovať sa, prečo tento, alebo tamten neprišiel v patričnú hodinu, ako ho napadol jeden u prednejších hospodárov: „Vy môjmu dieťaťu nedávate jesť, a tak ani nerozkážete s ním; to si vyprosím, aby ste do môjho domu posielali, bo ak sa to opätovať bude, ľahko Vám ukážeme cestu, ktorou môž dnu a von z obci.“ No a tá ženička, ktorá sa mu vrútila do školy, a tam v prítomnosti všetkých žiakov ho napadla; „Ako ste smeli potrestať moje dieťa, to ja nebudem trpeť. Bite si svoje, a nie moje dieťa.“ Čo viac, pán richtár sa ráčili uponížiť, a láskave pána učiteľa upomenúť, aby ten nový spôsob učenia opustil, bo veď celá obec uráža sa nad tým, že dietky brešú po škole. „Učte vy pán rechtor len tak ako nebožký. Ach, bolože to krásne, keď aj po tri roky štebotali: b-a ba, C-e ce, D-i di? nie tak ako teraz bbb, ddd, rrr. Len vy to drevené tabuľky dajte žiakom do ruky, bo tie nové šľabikáre sú drahé.“

Keď o všetkom tomto rozjímal, vyvynuli sa v srdci jeho bolestné city, a myslel takto: „Človeče, ešte môžeš nastúpiť druhú cestu, svet ti je otvorený, s tvojou schopnosťou, usilovnosťou môžeš aj pohodlnejší aj výnosnejší úrad prijať a zastávať. Ach, ale nie! Vytrvalosť! Neohroženosť ducha nepozná prekážky, smelým čelom dá sa do boja. Chúlostivosť a slabosť ducha nepriviedla nikdy nič šľachetného!“

Vtom ako náš Janko Rázny takto rozmýšľal a pritom sa vrúcou modlitbou posilnil, aby ho ten Všemohúci v jeho tak preťažkom diele požehnal, otvoria sa dvere, a jeden živý, asi desaťročný chlapec vkročí do izby. Nevinnú veselosť ducha prezrádzala jeho tvár, ale poznať bolo, že šuhajček potreboval kazára. Poskakujúc okolo učiteľa, samopašne preriekol: „To povedal môj otec, aby som zavolal rechtora k obedu.“ Osoba táto nebola neznáma učiteľovi, bo to bol Julo, syn miestneho pozemkára, urodzeného pána Petra Vochnického, ktorého učiť a vychovávať mal Janko Rázny. Dobre bude oboznámiť sa s touto rodinou. Vysokourodzený pán Peter Vochnický, bol composesorom[1] v Bohdaniciach; asi 150 jutár zdedil po otcovi. Pravda pred 1848-mým rokom žilo sa pohodlnejšie. Zeman nemal žiadnej ťarchy, k tomu sedľač obrábala mu role a dávala desiatky. Pán Peter Vochnický navštevoval sťa chlapec školy, ale nie preto, aby sa stal učeným mužom, bo veď nechcel byť kňazom alebo pravotárom, ale len preto, aby poznal — akby ho pri stolici zvolili za boženíka, — čítať a písať. Pán Peter čo aj niekedy potáral a svojim zemanstvom sa pýšil, mal zdravý rozum a dobré srdce. Jeho manželka bola jednoduchá, ale tiež dobrého srdca pani, pritom výborná gazdinka. Dochovala mnoho kureniec, husí, kačíc a moriek. Chutný biely chlieb vedela napiecť tiež, a keď hostia dorazili, vďačne sa obracala, varila, piekla, a to s takou ochotou, ako keď herečka vystúpi na javisko, keď sa má hrať k jej prospechu divadelné predstavenie. Ich dcérečka Anula vyrástla v dome rodičovskom. Zdravý rozum a dobré srdce zdedila od svojich rodičov. Márnomyslenosť a pýchu nepoznala v tej miere, bo miestny farár bol jej učiteľom, a ten veľmi dbal na to, aby trvala v jednoduchosti. Anulka už vstúpila do 20-to roku, ale o láske a svetskej prefíkanosti málo vedela. O čom nie jeden pochybovať bude, ale však uverí, keď oznámime, že Vochnickovci boli úhlavní nepriatelia módam, nebrali podiel v hlukoch a zábavách novomódnych a boli cele spokojní, keď sa na Petra zišli u nich hostia a pobavili sa starosvetsky, po priateľsky, jednoducho. Pravda, začali to už tušiť, že Anulka nie tak ľahko dostane sa pod čepiec, bo mládež nového sveta hľadá peniaze, nie srdce, — prefíkanosť, nie dobrotu. No ale mysleli oni: sme chudobní a vydáme ju napokon za vdovca. Julo, jediný synáčik, matkin miláčik, a tak dá sa poznať, že je maznáčik. Mal aj toho miestny pán farár učiť a vychovávať, ale zdráhal sa prijať to na seba, bál sa rozvierenosti chlapcovej, a darmo je, bol už aj človek v rokoch, a vzdor tomu, že ho viazal k Vochnickovcom zväzok kmotrovstva, odoprel žiadosti, a tým viac, že novému učiteľovi chcel poskytnúť príležitosť. Julovo šťastie, že jeho výchova bola zaverená do rúk Rázneho.

Na veži sa prostredný zvon, na znak toho, že slnce vystúpilo na najvyšší stupeň nebeskej oblohy a že lačný môže sa chuťou pričiniť k pripravenému stolu. U Vochnických štrngot tanierov a cengot pohárov oznamoval, že je poludnie a čochvíľa sadalo sa k stolu. Predné miesto zaujala domáca pani, na pravici pán Peter Vochnický, na ľavici miláčik Julko, pri ňom Anuľka a na konci stola vykázané miesto pre pána učiteľa. Domáci jedli so striebornými lyžicami, Ráznemu sťa učiteľovi ta zbavila aj cínová. Pred pánom sa ligotalo dobré staré víno, pánu rechtorovi predložili holbičku drapáka, z ktorého čeľaď píjala.

„Nuž amice,“ začal pán Vochnický rozhovor, „asnáď ste secundu dostali, že ste prijali túto mizernú učiteľskú stanicu?“

„Ach veru nie, vysokourodzený pane, ja som výborne skončil moje štúdia.“

„A tak ste bezpochyby nejaký fígeľ vykonali a preto ste museli školu opustiť.“

„Práve nie, som síce veselého ducha a ľúbim nevinné zábavy, lež nikdy som neprestúpil medze slušnosti a môžem hrdo priznať, že som si vydobil priazeň učbárov.“

„Nemožno! Tak iste hrozná chudoba Vás prinútila k tomuto kroku.“

„Pravda, bol som chudobným žiakom, ale mojou usilovnosťou som si zarobil statočnú výživu, takže by som bol akékoľvek drahé štúdiá zavŕšiť, k tomu mal som dosť priaznivých dobrodincov, ktorí by ma boli v mojich snahách podporovali.“

„No to je veru divné a sotva poznám podobný príklad, že by schopný a dobre podkovaný mladý človek, ak len mu možné bolo, bol sa zadrhol rechtorstvom.“

„No tak ja som výnimka, bo ja som odhodlane s tým najlepším úmyslom zvolil si toto povolanie, a v tom ma potvrdili aj slová Cicerove, ktorý to poznamenal: že vlasti sotvakto činí tak velikú službu, ako ten, kto učí dietky!“

„Cicero? To bol všakver latinský spisovateľ? Ľaľa, amice! Nepijete vína? Môžem Vám ho odporúčať, v alumnii[2] ste ho iste nemali.“

„Ďakujem, spokojný som s dobrou čerstvou vodičkou.“

Anulka počúvala s veľkou pozornosťou tento rozhovor. Pri ponúkaní vína začervenala sa jej tvár, hľadela na otcovo aj na Rázneho víno. Cítila ona, že je to urážlivé. A tá lyžica! Tá ju mrzela. Premýšľala, čo má robiť, až konečne rozhodla sa, vziať ju potíšku, aby Janko nezbadal. Ach, ale zočil on to a pritom tušil, čo ona myslí. Líčka jeho horeli od hanby, ale predsa mu dobre padlo, bo to bol prvý prípad v jeho úradovaní, kde videl, že ho ctia, a to spanilá panna.

Vtom pán Peter preriekol:

„Starká moja, mnoho si mi dala tej pečienky, no ale veď to užije pán učiteľ, ktovie, kedy sa mu dostane niečo dobrého?“

„Ďakujem, mal som dosť.“

Na tieto slová sa Anulka celkom začervenela a nevedela v zmätku čo má robiť, akoby hľadala čosi, konečne vyšla z izby, na jej šťastie, lebo by bola zradila svoju nevôľu nad nešetrným chovaním sa otcovým. Vtom pán Vochnický pokračoval v rozhovore:

„No, pán rechtor, len majte starosť na toho môjho šuhaja, aby bolo z neho voľačo. Tak sa mi zdá, že v terajšom svete bez známostí a učenosti nepríde človek k ničomu. Aj v latinke ho cvičte, bo mienime ho dať do vyšších škôl.“

„Na mne chyba nebude a dúfam, že moja usilovnosť nezostane bez zdravého výsledku. Beriem si ale voľnosť o to prosiť, aby ste i Vy podporovali výchovu. Bo daromné bude všetko moje namáhanie, ak aj domáca výchova, rodičovské naučenie a zvlášť dobrý príklad nebudú podporovať moje snahy. Samo učenie nie je ešte výchova, to jest tvorenie rázu a šľachetného srdca. Ja mu ukážem cestu, Vy ale mu nedovoľte, aby chodil mimo nej. Tak ovšem môžem sľúbiť, že bude z neho človek, a stane sa statočným údom cirkvi a užitočným občanom vlasti.

S tým sa Rázny do priazne porúčal a pán Vochnický pri všetkej svojej jednoduchosti myslel asi takto: Chlap na mieste tento pán rechtor, zdá sa byť dobre podkovaným. No trochu je horenos, ale veď ho naučí život a bieda!“ Anulka oblokom hľadela za mladíkom a preriekla celkom úprimne mamke: „Matičko! Ten mladý pán učiteľ zdá sa byť driečnym človekom.“



[1] composesor — spolumajiteľ pôdy

[2] alumnia — študentská stravovňa





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.