ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osada Bohdanice mala jedného osobitného muža v osobe Ďura Šuhaja. Človek to jednoduchý, ale ako sa hovorí, s veľkou papuľou. Kdekoľvek sa držala porada, on tam bol prítomný, a uchovaj Boh, žeby on nerečnil. Všetko vedel. Aspoň to tak myslel o sebe, že všetko vie. Boli časy, že ľud mnoho dal na jeho reči, ale časom spoznali pri ňom, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Dobre bude oboznámiť sa s týmto človekom. Bol on rodom roľník, ale povedzme si pravdu, smrdela mu robota. Keď jeho bratia potili sa pri kose a motyke, on hľadal príčinu, ako utiahnuť sa do chládku.

Vhod mu práve vtedy vypuknuvšia vojna poskytla, aby sa stal vojakom. Darilo sa mu natoľko, že dostal šaržu strážmajstra. No ktože nosil vyššie nos ako Ďuro Šuhaj? Žiaden! Po nešťastnej tej vojne, stal sa náš Šuhaj zase roľníkom, ale dlaň ho svrbela, keď načim bolo chytať kosu, tak oddal sa kupčeniu a svoj skromný majetok odovzdal svojmu spoločníkovi. Veľkú váhu kládol na maďarčinu, ktorú síce dosť lahodne lámal, ale predsa použil každú príležitosť k vystatovaniu sa, že on po maďarsky mondokuje sťa ten Debrecínčan. Táto jeho slabosť spôsobila mu vážnosť pred tými pánmi, ktorí veria, aspoň ukazujú sa veriť, že naša krajina len tak môže prekvitať, ak sa všetci zmaďarčíme. Pred pánmi, ktorí osvetu a vzdelanosť hľadajú len v známosti maďarskej reči a ktorí to zastávajú, aby sa 20, 30 tisíc duší v stolici naučilo jedinému jazyku niekoľkým úradníkom kvôli. No kedykoľvek táto strana robila pohyby, kedykoľvek k akým takým výhodám prišla, nášmu Ďurovi Šuhajovi otvorilo sa pole činnosti. On zastupoval v Bohdaniciach takých „vlastencov“. To slovo „éljen“ trčalo mu z úst natoľko, že prihodilo sa mu v kostole, keď pán farár skončil kázeň, že zadumaný Šuhaj zvolal hlasité „éljen“, nie k malému smiechu farníkov. Hus do piva viacej rozumie sa, ako on do politiky, ale predsa rozhadzoval sa proti Nemcom, Rumunom, Srbom a Slovákom, ktorých len „panslávmi“ nazýval.

Vzdor tomu, že sa im náhľady nezrovnávali, pán učiteľ vždy vítaný bol u Šuhajov, kedykoľvek ich navštívil, bo tento mal dcéru Zuzku, ktorá odšmarila jednoduché roľnícke rúcho a v tom sebeklame žila, že ona môže byť aj paňou učiteľkou. Zuzka bola deva úhľadná síce, ale darmo je, s rúchom neprivlastní si nikto ducha a rázu. Pri všetkom tom, že sa mala okolo Janka, že sa mu s úľubou usmievala, nevedela si ho získať. Predsa ale myslela si asi takto: Pan učiteľ je zaľúbený do Vochnických dcéry, ale mu tam zuby naprázdno klepnú, a potom? Potom dobrá bude aj Šuhajova Zuzka. Ale sa v tom sklamal, a to veľmi.

Bolo to v nedeľu popoludní, keď Janko Rázny zaklopal na dvere. Ozvalo sa nie „voľno“, ale „szabad“. Ďuro Šuhaj úctive privítal pána učiteľa, posadil ho na pohovku, a takmer prvé jeho slovo bolo:

„Zuzka, dones vína a poháre.“

Zuzka vkročila do izby, dosť nemotorne, predstavila sa a celou slovenskou výmluvou riekla: „alászolgája“. „Pán Boh s nami“, odvetil pán učiteľ. Zuzka začervenala sa a čudovala sa tomu, že človek v pánskom obleku pozdravuje sa po slovensky, bo veď podľa mienky jej otca, slovenčina je len pre sluhov a pre sprostých sedliakov. Nebola by to mlčaním pominula, keby ju tá nádej nebola hatila, že veď môže byť pani učiteľkou. Podľa rozkazu otcovho poháre vyumývala, povytierala a spolu s vínom predložila. Domový pán nalieval pána učiteľa srdečne ponúkajúc začal rozhovor:

„Nuž veru tak, pán učiteľ, naše vlastnecké veci vzali dobrý obrat. Tu bol Jožko,“ — pod týmto rozumel bývalého poslanca okresu bohdanického, ktorého on obyčajne len krstným menom nazýval, na dosvedčenie toho, že je s ním v priateľskom pomere a že je on aj s pánmi zadobre, — „ako hovorím tu bol Jožko a vypravoval, že Nemcom zle idú kolesá, a že o krátky čas Maďari obdržia svoje práva.“

„Ale snáď nie len Maďari, lež všetci občania Uhorska,“ poznamenal Rázny.

Rozpriadol sa medzi nimi politický rozhovor, a bolo by sa pokračovalo i ďalej v tomto rozhovore, lež Zuzka Šuhajova viacráz bola vkročila do izby, hneď toto, hneď zase iné riadiť. Bolo to náveštie, aby otec a pán učiteľ iný smer dali reči. Ačkoľvek súhlasila s otcom, predsa by tak rada bola riekla: Čo vás tam po maďarskom vlastenectve, prerečte vy pánu učiteľovi zo života manželského. Šuhaj akoby ju bol porozumel, nalial do pohárov, ponúkal a začal:

„Pane učiteľu, dajme pokoj politike. Vy zostanete pri svojom a ja tiež pri svojom. Ale, prosím, akže by nebolo k ublíženiu, či nemienite vstúpiť do stavu manželského? Veru si želá celá obec vidieť vás ženatého.“

„To je ťažká otázka, ja neobchodne mienim sa oženiť, ale tak sa mi zdá, že ešte neprišla hodina moja.“

„To veru! A prečože by nebola prišla?“

„U mňa je to ten najdôležitejší krok života, zvlášť v tom ohľade, že s kým zaviazať sľub doživotnej vernosti.“

„Daj sa mi, Bože! Dievok dosť na svete, keď nie táto, nuž druhá. Môj nebožtík otec vypýtal mi ženu, ktorú som ani nepoznal, bo tá, ktorú som si sám vyvolil, vydala sa za iného.“

„Možno, ale moje náhľady s tým nesúhlasia. Ostatne, pán Šuhaj, dajme i tomuto pokoj, je to otázka citlivá.“

Šuhaj nedal pokoja, dotierave narádzal hneď jednu, hneď druhú, a Rázny dobre vedel kam to smeruje, že mu Zuzku natískajú. A tak zrovna, ale vážne odvetil, že v tejto otázke nebude sa s nikým radiť, najmä ale so Šuhajom nie. Bol to olej na oheň. Šuhaj hrozil pomstu v srdci svojom, Zuzka, ktorá za dverami načúvala, stála ako obarená, až potom odbehla do komory vyplakať sa do dobrej vôle, a Janko Rázny s úctivou poklonou vyšiel z domu.