ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V mestečku X. založili Vzájomnú pomocnicu. Išlo to počiatkom dosť ťažko. Nie div! Ten nešťastný miškovský spolok, ktorý novomanželom stá tisíce sľuboval, ale pekne krásne, hneď pri vzniku padol, stal sa mátohou. Keď si ľudu nášmu pripomenul spolok, jestli bol katolíkom, prežehnal sa, a jestli bol luteránom riekol: Neuvoď nás v pokušenie. K tomu nastala doba biedy. Zmenšili sa dôchodky a zveľadili sa výdavky. Pri takýchto pomeroch dobrá by bola pomocnica, do ktorej by nebolo načim vložiť, ale len vyberať. Vzdor všetkému tomuto, v mestečku X. upevňovala sa a rozhojňovala sa pomocnica. Z grajciarov usporili sa zlatky. zo zlatiek desiatky, z desiatok stovky a zo stoviek tisícky. A čosi-kamsi spolok tento obracať bude státisíce. A nie jeden neveriaci Tomáš krúti hlavou, keď náhodou príde do pomocnice, aby stal sa záručníkom, kmotrovi alebo susedovi. Nech len pán Boh pomáha každému podobnému podniku, aby stal sa dobročinným!

Neďaleko pomocnice otvorili sklep, v ktorom predávajú sa rozličného druhu maličkosti, napríklad doháň, zápalky, petrolej atď. Lež hovorí sa, že majiteľ sklepu vysprostredkoval si povolenie na lutriu. No a tak budeme môcť bohatnúť. Daj mi Bože! Človek položí 50 grajciarov na tri číslice a zhrnie stovky. Počkaj, brachu! Motyka driev vystrelí, akože vytiahnuté budú tvoje číslice.

Ale počujmeže jednu rozprávku.

Boli dvaja susedia, Polonec a Beňovec, tamtem čižmár a tento krajčír. Oba dobrí ľudia ako chlieb, usilovní, pracovití sťa včela a mravec.

Polonec vstával včas ráno a líhal pozde večer. V lete na úsvite začínal svoju prácu s nábožným spevom, pokračoval v nej až do západu slnca, a keď na veži odzvonili deviatu, poobzeral si hospodu, opatril kravičky a ošípané, vykonal svoju domácu nábožnosť a dal sa v mene Božom na odpočinok. Opätovalo sa to isté, zo dňa na deň, z roka na rok, krem dňa sviatočného, ktorý prísne zachovával, a to v deň Bohu obetovaný nielenže zdržiaval sa od práce, lež navštevoval dom Boží. Celá obec držala ho za príkladného človeka, kresťana a robotníka. Pán Boh požehnal jeho usilovnej práci. Postavil si úhľadný domčok, nakúpil si pozemky, pritom ale vždy zostal vo svojej jednoduchosti, nenasledoval módy, nebažil po úradoch, nevyvyšoval sa nad iné, jedine v tom, že keď potrebné bolo obetovať na cirkev, školy, národné a dobročinné ústavy, jeho meno skvelo sa v prvom rade. Pravda, nenávidel krčmy, a keď dostal chuť na pohár vína, radšej dal doniesť do svojho bytu, lebo za to mal, že volí doma vypiť, pri pokoji a v kruhu svojich domácich dve-tri holby, než v krčme, ktovie v akom spolku jednu. A pravdu mal. Jeden raz oslovil ho kmotor, aby šiel s ním na pohár vína do šenku.

„Už to neučiním, drahý kmotre, ale poďme k nám a tam sa počastujeme.“

„Oj, nieže tak, kmotre! Veď ja nežiadam vám trovu robiť! Ale vidíte, je to potrebné kedy-tedy medzi ľudí ísť, tam počuje človek rozličné noviny.“

„Ja som si predplatil Hlásnika a s pánom učiteľom držíme Národnie noviny, tam si prečitujem, čo nového v krajine, vo svete. Miestne chýry dopovie mi moja starká.“

„Povedzte mi, kmotre, prečo sa tak nadmier bojíte krčmy?“

„Nuž ja vám poviem. Bol som ja raz v krčme, hostinský bol cele prekvapený mojím príchodom. Ja dal som si predložiť pohár piva, okúsim, nuž čo bolo? Hostinský nalial do piva páleného, v tej nádeji, že sa oslopem a potom bude môcť so mnou šafáriť. No reku, nebudem ja nikdy tvojím hosťom. A konečne, vše počujem, že tento alebo onen povadil, ba aj pobil sa v krčme. Dosť na tom, drahý kmotre, mňa neprivábite do šenku, lebo ja bojím sa toho, sťa cigáni šibenice!

Toto boli zásady šľachetného Polonca a bili mu hodiny zdarné. Naproti nemu bytoval Beňovec, krajčír, ktorý šťucháril s ihličkou od rokov. Bol to muž chlebový, triezvy, ústupný a pokoja milujúci. Pracoval celé noci. Natoľko bol oddaný svojmu remeslu, ze aj v deň sviatočný šil, aspoň dopoludnia, aby prišiel ku grošu. Nebol márnikom, nechodil do šenku, nekartoval sa, žil dobre, ale nie skvostne a nádherne, a vzdor tomu nemohol prísť k ničomu. Mal už aj svoj vlastný domčok, ale prešiel aj ten. Občania mestečka divili sa tomu, že dobrý Beňovec v majetku nenapreduje pri všetkej svojej usilovnosti. On sám sťažoval sa nad tým, ale vždy kojil sa nádejou, že on stane sa ešte zámožným. Akoby to bolo? Keď robotník bez okuliarov nenabudne, s okuliarmi to ťažko ide. Stalo sa raz, bolo to práve v nedeľu popoludní, že Polonec navštívil svojho suseda Beňovca. Tento privítal ho srdečne:

„Oj, oj, pán sused,“ riekol, „vitajte u nás, veru by sme mohli zaznačiť s uhlíkom v kochu toto šťastie, no nech sa ľúbi, sadnite si u nás.“

Susedia sadli si, rozhovor rozpriadol sa o rozličných veciach. Aké zlé časy sme dožili, ako padli remeslá atď. Medzitým pozrie Polonec na dvere a čo tam vidí? Nalepené tlačené sťa dva prsty kartičky, a na tých kartičkách rukou písané číslice. Zvedave opýta sa suseda:

„Čože to tu máte, susedko?“

„Nuž a či vy to nepoznáte?“

„Oj, veru nie!“

„No hľa! A svet to drží, že ste vyhrali na lutrii a tým založili základ dobrobytu.“

„Verte, susedko, nikdy som nepoložil na lutriu ani groša, a vy kladiete na lutriu?“

„Pravdaže kladiem, aj vonekda, keby som sa nebol zapôzdil, bol by som urobil terno.“

Beňovec s celou oduševnosťou začal vyprávať o lutrii. Keď on vandroval v Temešváre, v Petrohrade, a pán Boh zná kde, že poznal ľudí, ktorí lutriou stali sa bohatými. Vyčitoval svoje sny, a koľkoráz by už bol urobil ambo, terno, keby toto, alebo iné nebolo bývalo na prekážke. Jedným slovom, Beňovec bol cele oddaný lutrii. Kým oni takto besedovali, pani majstrovná predložila sklenicu vína aj dva poháre, ponúkla úctive suseda, ten zaďakoval a pokračovali v priateľskom rozhovore. Napokon začal Beňovec:

„Oj, pán sused, často vás spomíname s mojou, že ako vám je dobre, máte všetkého do hojnosti a my pri napnutej pilnosti nemôžeme prísť k ničomu. Povedzte mi, ako ste sa vy stali zámožným?“

Polonec mlčal začas a premýšľal, až konečne takto začal:

„Ja by vám, pán sused, riekol dačo, keby ste sa nenahnevali!“

„Prečože by som sa nahneval? Len vy otvorene hovorte.“

„Tak dobre! Vaša záľuba je, pán sused, lutria.“

„Oj, do hroma! Čože by ma tých niekoľko groší nieslo na skazu?“

„Blíži sa už večer, mal by som ísť k nám!“

„Lenže pozhovejte málo, veď je suseda doma a tá opatrí všetko, a krem toho zriedka dožijeme sa toho šťastia. Nadovšetko ale zvedavý som na vaše náhľady.“

„Nuž a často kladiete do tej lutrii?“

„Kedy ako, ja vo dvoch hrám, v budínskej a v temešvárskej, kedy-tedy položím aj do iných. Na jedno terno kladiem 50-60 grajciarov, stane sa, že položím aj zlatku.“

„A koľko ťahov je za mesiac?“

„Tri.“

„A či ste už vyhrali?“

„Desať zlatých.“

„No rátajmeže, lebo ten kto počtuje, ten gazduje, jedno s druhým vložíte týždenne 2 zlatých.“

„Ach, áno, a keď remeslo dobre ide a sú peniaze pri ruke, aj viac.“

„Týždenne 2 zlatých učiní v roku 104 zlatých. Či už dávno kladiete do lutrii?“

„Počkajteže! 25 rokov tomu čo som ženatý, veru je už 30 rokov.“

„No viďme, 30 ráz 104 zlatých je 3.120 zlatých. Už samo toto je hodný kapitál, a keby ste tieto peniaze boli odkladali do pomocnice, aspoň raz toľko by bolo narástlo, takže by ste mali 6-7000 zlatých.“

Beňovec onemel, tam to bolo s kriedou napísané, na jeho vlastnom stole. On to nikdy nepočtoval a len vždy žil v nádejnej budúcnosti, že raz hodnú sumu vyhrá. Aj teraz hlavou krútiac odvetil:

„Pravda, pravda, ale či sa to nemôže prihodiť, aby som razom niekoľko tisíc vyhral?“

„To ja netvrdím, lenže, susedko, je to veľmi neisté, a čo si do pomocnice odložíte, to vám je aj s úrokami isté. A potom, verte mi, že tie lutrie sú tak vypočtované, že zo sto, alebo z tisíc ak jeden vyhrá. Tak som čítal v novinách, že to dobrý výnos donáša štátnej pokladnice, lež aj to som čítal, že kde lutria dobré zárobky má, že tam ľud hmotne aj mravne padá. Karty a lutria sú mostom k záhube a k zúfalstvu.

„Veď ale, keď ste vy, dobrý sused, začali hospodáriť, nebolo chyrovať u nás o vzájomnej pomocnici.“

To je bohužiaľ pravda, lebo tie zlatky, ktoré som týždenne odkladal, ležali bez úrokov v lade, kým som nazhromaždil stovku a kúpil za ňu viničku. Ale odkedy pomocnicu máme, s každou zlatkou bežím do nej. Jedno to, že mám pokoj a nebojím sa, že ju kto ukradne, pritom aj na zlatkách narastú čo len grajciare. Keď sa mi zhromaždí niekoľko stoviek, razom kúpim pozemky.“

„A či by vám nedali jednotlivci väčšie úroky ako pomocnica?“

„Oj, horkýže nie, lenže vidíte, susedko, ľahko si peniaze rozdať, ale ťažko zozbierať, keď ich potrebujem. V pomocnici ale vždy kolujú. Hneď jeden, hneď druhý vloží, vypožičané zaplatí, a tak sú peniaze pri ruke.“

„Bohdajže by vás pečená hus kopla, susedko môj, vy pravdu máte.“

Rozhovor trval ešte dlho, až konečne Beňovec uznal, že to veru najväčšia hlúposť skladať peniaze do lutrie a náhodou chcieť zbohatnúť. Na dvere, kde reškontá boli prilepené napísal si túto výpoveď: