ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na hranici Sliezka leží mestečko Č. V knihách tohoto mestečka roku Páne 1873 ruka Hospodinova pamätné veci zaznačila, zvlášť ale kniha, do ktorej mŕtvych mená zapisujú sa, mohutne sa naplnila. Oj, keby len kniha! Lež i v hrobitove značili kríže, že padali mŕtve telá ako snopy pod kosou obratného ženca. A či to tak veliké nešťastie, zvlášť chudobných, rozlúčiť sa s týmto svetom, kde s nedostatkom a biedou bojujeme? Veď už v svätých knihách čítame: Ó smrti, dobrý je súd tvoj človeku núdznemu a ktorému sila ubýva. Nie je to nešťastie pre mŕtveho, ale pre tých, ktorí mŕtveho oplakávajú. Veď keby s otcom a s matkou aj dietky vložené boli do tmavého hrobu! Ale to je hrozné, keď nevychované siroty stoja pri hrobe, keď s otcom a matkou pochováva sa rodičovská láska. A veru aj hore udaného roku nemilosrdne šafárila Morena, zvlášť na Slovensku, a nie jedno úbohé dieťa zostalo bez otca a bez matky, aby stalo sa svetským potlkom.

V mestečku Č. žila jedna chudobná, ale tovarichárstvom poctive živiaca sa rodina, Janko Sever so svojou Betou Oravcovou, s jedným desaťročným synáčkom Jankom a s tromi, ako jazvec bystrými dcérami. Biedne sa živili, lebo veľká to úloha, dvom rukám toľko zarobiť, aby denne šesť dobre troviacich žalúdkov požiadavkám vyhovené bolo. Pri tom všetkom Janko Sever s radosťou a s pokojnou mysľou staral sa o svojeť. Tešil sa lepšej budúcnosti, lebo veď už rástol malý Janko a tu aj tu pomáhal svojej matke husy a prasce pásť, suché drevo zbierať, malú Zuzku kolísať. Poznať bolo pri chlapcovi, že on to všetko s radosťou robí, lebo neraz, keď matka hovorila: „Janko môj, ustal si pod tou ťarchou dreva, nenos toľko naraz,“ odpovedal on: „Oj, mamka moja, veď by ste tak vy musela nosiť, a veru dosť tej roboty máte.“ Na to slzy zarosili matkino oko. Boli to slzy radosti, že jej pán Boh tak dobrého syna požehnal.

Ach, ale nie dlho trvala tá domáca radosť, lebo jedného rána vybral sa verný muž a dobrý otec Janko Sever ku práci, a sotvaže slnko ohrialo pologuľu zeme, pribehli ľudia k Betke hovoriac: „Muž tvoj povážlive onemocnel, tá pliaga ho napadla.“ Kým Beta horekujúc k mužovi pribehla, nemoc rozmohla sa natoľko, že behom niekoľkých hodín Janko Sever ležal vystretý v rakve. Padla jediná podpora a ochrana domu! Úbohá manželka a matka, kedykoľvek pozrela na svoje deti, cítila vnútornú bolesť, ktorú len starostlivá matka, pozbavená verného druha života, cítiť môže. Šťastná bola v tom, že tá bolesť zmenila sa v slzy a tie slzy vytiekli. Keď to malý Janko videl, riekol matke: „neplačte, mamička moja, dobrý Hospodin opatrí vás aj nás, a pri tom už aj ja dnes-zajtra budem vám na pomoci.“ A tu slzy velikej žalosti zasa zmenili sa v slzy radosti, Janka k sebe privinula, pohladkala mu líčka a srdečne na čelo bozkala, hovoriac: „Dobré, dobré, dieťa moje.“

Na mestskom dome pod predsedníctvom slúžneho popisujú siroty. Pán notár, aby svojím vlasteneckým (?!) citom výraz dal, a veniec zásluh si uvil, vyobrazuje dolnozemský Kanaan. Načúvajúci vidia ploty z klobás upletené, počujú ako potokom tečie masť a víno, takže tam ľudia ani robiť nepotrebujú, lebo pečené husy priletia na stôl každého človeka.

Oj, skončil svoju reč, aké to šťastie pre úbohé siroty, že najmilostivejšia vláda postarala sa o ne.

Rad radom prichádzali vdovy, potom predstavila sa rodina dietok nemajúcich rodičov, aby zapísať dali opustené siroty. Prišiel rad aj na vdovu Jana Severa.

„Nože, Beto,“ riekol notár, „vášho Janka vyšleme na Dolniaky.“

„Ďakujem za lásku, ale pomocou dobrotivého Boha vychovám ho sama.“

„Netárajte, Beto, máte dosť starosti so sebou a s dcérkami, a krem toho, prečo nedoprajete chlapcovi dobrobyt? Dostane sa k hospodárovi nemajúcemu dietky, učiní ho dedičom a bude pánom.“

„Všetko jedno, ja si ho nedám, pod srdcom som ho nosila, za detinstva pestovala, a teraz, keď už vyrastá, keď už matke pomáha, aby ho šírim svetom pustila? Oj, to nie!“

„Beto! Či nevidíte tu pána slúžneho? Nuž sa vy opovažujete vzdorovať krajinským poriadkom! Ani sem, ani tam, to musí byť!“ Chopil pero do ruky a zapísal malého Janka Severa. Matka šla domov, oj ale jej cestu značili kropaje sĺz. Poznala ona prísnosť notárovu, poznala ona neľudskosť predstavených, ktorí hovorili: Ta, do paroma s tou chudobou, nech preriedi sa, veď len ostudu máme s ňou.

Keď sa domov navrátila, v ústrety jej bežali deti a Janko s nevinným úsmevom privítal matku, ale ten úsmev stretol sa s výrazom vnútornej bolesti, ktorú Beta zatajiť chcela, ale nemohla.

„Čo vám je, mamka moja! Načo vás volali do mestského domu!“ riekol chlapec.

„Oj, zle je, dieťa moje! Zapísali ťa, že musíš ísť na Dolniaky, kde ťa má akýsi bohatý človek za svoje vziať.“

„Lenže ja nepôjdem, mamko ľúba, ja vás neopustím. Ktože by vám pomáhal? Ktože by mal starosť na vaše kačice, húsky? Ktože by vám suchého dreva nanosil? Kto by vám moje sestričky, keď z domu odídete, pestoval? Nechcem ja ich bohatstvo, ja sa s mojou sladkou, čo aj chudobnou mamkou nerozlúčim!“

Radostný, spolu aj bolestivý cit prenikol srdce matkino. Radostný, že tak dobré dieťa jej pán Boh požehnal, bolestný, že ak by jej tú dobrotu, ten najdrahší poklad besná neľudskosť vyrvala. Objala Janka, k srdcu ho privinula, slzami ho kropila a zvolala: „Nedám ťa, dieťa zlaté, nedám ťa, a volím s tebou umrieť, než ťa prepustiť.“

Dojímavé to bolo, ako všetky dietky s utrápenou matkou plakali.

*

Roku Pána 1874 v jeseni, úradníctvo T. stolice veľkú činnosť dokázalo. Akože by nie? Jednalo sa o to, aby úbohé siroty, ktoré pravda pred rokom rodičov utratili, zaopatrené boli. Ktože by tento šľachetný úmysel neschválil? Istotne založili sirotince, aby každá sirota vychovaná bola v svojej viere, národnosti? Oj nie! To by zdĺhavé bolo, lebo budovy by nevyschli tak ľahko a sirotám by to zaškodilo. Ľahšie to bolo siroty doprevadiť sťa stádo oviec na dolnozemské roviny a tam rozdať ako dobytok, nemajúci hospodára. A ktože môže z toho, že výzva, aby sa majetnejší za siroty zaujali, len maďarským obciam doručila?^[1] Krem toho Slováci majú výdavky, ktoré Maďari nepoznajú. Už v škole, kde sa maďarčina natíska, musia krem slovenského šľabikára aj maďarský kupovať. Keď sa mu aká-taká listina úradne doručí, musí tlmočníkovi platiť. Krem toho, podľa svedectva ministerstva, Hornozemci viac dane platia ako Dolnozemci. To snáď je príčina toho, že tie siroty odovzdali sa Maďarom, aby časom medzi tých patrili, čo menej dane platia. Činnosť spomenutých úradníkov mestečko Č. neobišla. Dovedené boli siroty na obecný dom, rovnošata bola naporúdzi, zo šedého súkna nohavice a kabátik, čapica vojenská z tejže farby. Oblečenému mladému janičiarovi pripli na prsia kartu, na ktorej napísané bolo patričného meno, rodisko a osada, v ktorej prijatý byť má. Meno otca, matky, rok a deň narodenia, vieru, v ktorej sa zrodil, nepotrebuje ani časom poznať, je to zbytočné, a tak sa to na výves nezaznačilo. Krem toho každé dieťa malo sa znovu zrodiť v samospasiteľskej maďarčine. Dosť na tom, že ten, ktorý sirotu prevzal, písomne zaviazal sa: chlapca vo vlasteneckom duchu vychovávať.

„Tu sú všetky siroty?“ opytuje sa pán slúžny.

„Takrečeno všetky,“ znela odpoveď, „len Beta Severová neprišla so svojim synom.“

Dráb oznámil, že zdráha sa odovzdať ho, lebo sám chlapec povedal, že on matku neopustí.

„To by bolo, aby taká žobrač vzdorovala prísnym rozkazom. Drábi! Razom predstavte nám Betu so synom!“ zreval jeden z predstavených.

Pôsobilo to nadobyčajné pohnutie, keď drábi priviedli Betu s jej Jankom. Tento kŕčovito držal sa svojej matky a volal žalostne: „Neopustím moju sladkú, čo aj chudobnú matku za bohatstvo celého sveta. Mamko moja, nedajte ma! Nedajte ma! Ja s vami chcem žiť a mrieť!“ Matka v hroznej rozčúlenosti privinula do náručia svojho Janka a riekla: „Nedám ťa! Nedám ťa! Volíme oba hodiť sa do rieky, aby spolu zahynuli sme.“

Tragický tento výstup dojal aj najchladnokrvnejších, takže odstúpili od predsavzatia Janka silou odňať.

Slováci! Učte sa od malého Janka Severa milovať vašu úbohú, opustenú slovenskú rodinu!