Zlatý fond > Diela > Drina Nikulina


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Drina Nikulina

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 21 čitateľov


 

I

Rozprávka z najnovších udalostí v Hercegovine

Na úpätí Balkánu leží osada Liubuška. Možnože aj najpovestnejší zemepisci málo vedia o nej. Nie div! Čože sú Hercegovina v oku „civilizovaného“ sveta? Nič iného, ako odbojníci, ktorí rušia pokoj Ottomana, ktorí sa opovažujú svoju ľudskú hodnosť a povedomosť najavo dať. Zakladajú sa spolky proti trýzneniu zvierat, ale Mosleminovi voľno Harcegovinca zdierať, biť, mučiť, ako červa nohami šliapať. Humánny učiteľ trestá samopašné dieťa, ktoré v prostopašnosti švihá prútom pôdu, hovoriac, že matka zem nás živí, chová, ale Turek vyznávačov Krista môže prenasledovať do vôle, môže ich neľútostive palicovať. Osvietený svet zrušil otroctvo, černochom zasvietila zora ľudskosti, ale v stredisku Európy má pohan výsadné právo reťaze otroctva kuvať. Na obzore nebeskom polmesiaca niet, keď zjavia sa lúče slnca, ale na politickom obzore, kumštovne a fígľami zatieňujú plášťom diplomacie jasné slnce, aby zapadajúci polmesiac tmavú noc predstavoval.

Liubuška stala sa povestnou osadou. Už od rokov ozýval sa spev pod Balkánom, v ktorom Liubuška spomína sa. Junákom celého okolia zaplesalo srdce, keď na Liubušku pomysleli. A chlipní Turci besným revom prejavovali svoje diabolské city, keď im kto Liubušku spomenul. A teraz? Od východu až k západu roztrubujú noviny nepatrnú osadu.

A čím sa stala tak povestnou? Či snáď tu porazila trýzniteľov svojich handžármi ozbrojená hrdinská čata Juhoslovanov? Či tu zložila prísahu alebo umrieť vybojovať právo slobodného života? Oj, nie! Liubuška stala sa povestnou, lebo tam kvitla ruža, ktorej krásu neprevýšila žiadna iná na svete. Tu zrodila sa a rástla Drina Nikulina.

Či ste videli obraz najvýtečnejších umelcov, ktorí ideál ženskej krásy na plátne zvečnili? Ak áno, tak máte vedieť, že ten najdokonalejší obraz je len tôňa krásy Driny Nikuliny, lebo keby umelec tejto skutočnosť bol chcel vylíčiť, triasla by sa mu ruka a nebol by mohol dokončiť dielo svoje. Krásu Driny Nikuliny perom opísať nemožno, tá sa len domyslieť dá. A vskutku v okolí Liubušky tá povesť kolovala, že neporodila ju matka, ale Víla za vzor nie zemskej, ale nebeskej krásy. A tá poviedka tým viac udržala sa, že matku svoju nepoznala, len kopec hrobový, pod ktorým spočívala. Akokoľvek bolo, ale dosť na tom, že aj v jej srdci udomácnil sa ten cit, ktorý ľúbosťou menujeme. Nevinne, ale vrele ľúbila.

Žiaden človek na svete nemal toľko závistníkov, ako Ivan Liubovič, lebo on bol ten šťastný, komu prináležalo srdce Driny Nikuliny.

Slniečko zapadalo, večerná zora bola ožiarená, sťaby hora ako jedna veliká vatra plameňom blkotala. Staré babičky klonili sa po zem pred krížom Spasiteľa a stokrát opakovali: „Gospodin pomiluj!“ lebo veď kedykoľvek vznikol boj proti Turkovi, nebo práve tak bolo krvavé. Na celom vidieku panovala tichosť ako na mori pred nastávajúcou búrkou. Stretajúci sa kresťania mlčky podávali si ruky s výrazom odhodlanosti, akoby prisviedčali jeden druhému: pomsta, krvavá pomsta? Nápadné bolo, že kresťania rímskokatolíckej cirkvi bratsky pozdravovali pravoslávnych, tak akoby v jednom dome Božom vzývali Krista, vzdor tomu, že doposiaľ vždy v neprajnom pomere žili. Orol združil sa so sokolom, aby nad Balkánom slobodne lietať mohli. Turci kazy zišli sa u mudíra a jeden každý rozprával čo videl. Všetkým bolo nápadné, že raja[1] katolícka a pravoslávna podáva si ruky. Jeden z Turkov opovážil sa poznamenať:

„Veľký Allah mi je svedkom, že tí neveriaci psi v zlom si hlavu lámu. Ako je to pravda, že sto kresťanských psov poslal som už do pekla, tak je aj to pravda, že poznám, keď raja nože brúsi proti nám.“

Oj, ale hrdý mudír pustí spod hory bajúzov hustý dym výborného dohánu a s celou nadutosťou odvetí:

„Žije Allah a duch jeho veľkého proroka Muhameda! Čo sa nám môže stať? Či nadarmo nosíme pištole a nože za pásom? Skoleme a postrieľame všetky deti a staré baby, devy a mladé ženy padnú nám v korisť.“

Na žltobledej tvári zjavila sa mu červenosť krvi, ktorú chlipná myšlienka vynútila. Ako keď jastrab spod slnca zazrie holubicu a bystrým letom vrhne sa na ňu, tak túžba jeho zaletela k ruži Liubušky. Jedom by sa všetko v ňom triaslo, keby bol očitým svedkom toho, čo sa v dome Driny Nikuliny dialo.

Bol to krásny večer. Červenosť neba tratila sa, keď mesiac sťa zlatý medalion ligotal sa medzi hviezdami na prsiach nebeského obzoru. Ale ešte jasnejšie ligotali sa oči krásnej devy, ktorá sedela pod ústreším jednoduchého, ale úhľadne a vkusne usporiadaného domčeku. Dom ten nekrášlili mramorové stĺpy a nebol to palác krkolomej výšavy, umeleckým staviteľom na poschodie stavaný. Oj, nie! Veď je to domček ubitej raje, ktorá celý svoj poklad v svojom jedinom dieťati zakladala. Pritom šľachetný starčok pomocou svojej devušky snažil sa svoj domček príjemným učiniť. Ohradený je záhradkou, v ktorej aj kvetiny vidno pestované, polievané alabastrovou rukou Driny Nikuliny. No pravda, neriadil to umelý záhradník, ale prirodzený krásocit bol predsa patrný. Fialky pomiešané s rezedou v nej hojne rástli, a na úsvite, keď sa rosička na nich perlila, ľúbeznú vôňu vydávali. Tu aj tam stolistá biela a červená ruža povznášala sa sťa kráľovná nad inými kvetinami. Neprostredne vôkol domčeka zelenali sa révy, ktorými ako vencom bol ohradený skromný byt. Medzi révou a bytom, pod ústreším bola lavička, na ktorej sedávala Drina zo dňa na deň po skončenej dennej práci.

Tu bola aj v spomenutý večer. Večerná zora zrkadlila sa v jej čiernookých diamantoch. Vše pozerala sa na lúče za Balkán skrývajúceho sa slnka, vše zasa, keď začula čo najmenší šuchot, zablýskala okom sťa strela v ten smer, skade kohosi čakala. Pritom zadumaná prštekmi pohrávala sa s vlasmi, čiernym a kaderavým to hodvábom, ktorý nezapletený pokrýval krásne, sťa alabaster plece. Kedy tedy aj hlboko vzdychla, lebo veď ten nočný sen sa jej celý deň pred očami plietol. V snách zdalo sa jej, že ich Turek napadol, otca zabil a ju neľútostive chcel sebou pojať, lež vtom zjavila sa junač s Ivanom a na kusy posekali Mosleminov. Mráz ju prešiel, keď na ten sen pomyslela. Clivo jej bolo, a už mienila otca pohľadať, aby nesedela osamote. Vtom počuje ľubozvučným hlasom volať:

„Drina!“

Predesila sa, lebo veď zahrúžená v myšlienkach, nespozorovala blížiaceho sa junáka, ale ako zazrela krásneho šuhaja, razom k nemu prišla a v ústrety mu idúc, tým najútlejším tónom riekla:

„Ivan!“

V okamihu bola ruka v ruke, ktoré triasli sa obe. Možnože tajné city lietali po žilkách, ale možnože aj iná príčina tvorila rozčúlenosť.

„Ivane! Túžobne som ťa čakala, a ty na ťažkú skúšku kladieš trpezlivosť Driny Nikuliny.“

„Odpusť, ľúba moja, ale nadmier vážne veci hatili môj včasnejší príchod.“

„Ivane! Aké vážne veci? Ty sa mi dnes neľúbiš. Tvoja pevná ruka sťa oceľový handžar trasie sa, tvoje oči, ktoré ináče usmievajú sa ako dobre vyspatého decka, teraz sú ako krvou zaliate, tvoj hlas, ktorý rovná sa hlasom spevcov krásneho hája, teraz kypí vnútorným nepokojom. Ivane! Povedz mi, čo ti je? Či si chorý? Či sa hneváš? Na koho? Na mňa? Prečo?“

Takéto a podobné otázky hrnuli sa z medových úst Driny Nikuliny, ako včely z úľa, keď nevolaný hosť k nim sa dotiera.

„Pravdu máš, Drina, všetko ti prezradím. Lež kde je otec? Aj ten má vedieť o všetkom.“

Obaja šli do izby. Ivan kráčal pevne. Mládenec to driečny. Postava ani osika. Pohyb každého údu nie kumštovaný, ale tak obratný, akoby on bol majstrom telocviku. Vedľa neho kráčala Drina ako srna na Balkáne, vzdor tomu, že ťažký kameň ležal jej na srdci: zvedavosť združená s tušením básne. Izba osvetlená bola bledým plameňom kahančeka, v ktorom tlel baraní loj. Na stene viseli sväté obrazy, medzi nimi matka Božia ako drží na rukách Ježiška. Tam visí aj za pokolenie ľudské na kríž povesený Spasiteľ. Pred týmto kľačiac modlil sa starček, otec Driny Nikuliny. Pekný to pohľad, ako osvietilo bledé svetlo poctivé šediny jeho. Na čele a na tvári pluh mnohých starostí naoral brázdy, ktoré boli výrazom pevného rázu a vytrvalosti. Pritom modré a hrubé žily, ktoré zvlášť na rukách vynikali, svedčili, že muž ten vzdor veku nie mladého je celkom pri sile. Oči jeho, ktoré inak ešte bystro hľadia, počas modlenia boli výrazom najskrúšenejšej nábožnosti. Modlil sa, za koho? Za svoje spasenie a za svoju jedinú dcéru. Tíško, ako keď muška preletí, vkročili Ivan a Drina. Nechceli búriť starčeka v modlitbe až konečne on po dokonalej súkromnej nábožnosti, povstal a privítal ho:

„Dobar večer, ľúbe deti.“

„Dobar večer, tato,“ odvetili oba.

„Otče!“ začal Ivan. Uderila hodina pomsty, nemožno nám ďalej trpieť. Statok nám odňali, daň platiť nespôsobných pália, ženy a panny prznia. Slzy sme vylievali, ale pramene sĺz vyschli, nepozostáva iného než krv cediť. Lepšia smrť, než biedny život. Tej noci postaví sa junač na nohy s heslom: Smrť alebo sloboda!“

Starčekove oči zaiskrili sa ako blesk prskavice, v žilách samu vzbúrila krv a kolovala v nich ako magnetická sila. Jeho ruky kŕčovite pohybovali sa, akoby skúšali, či by vládal handžárom zachodiť, až konečne nadšeným duchom sťa prorok Boží riekol:

„Ten, ktorý za všetkých nás vylial krv svoju na dreve kríža, žehnaj dielo vaše. Oj, synu môj, dal by Boh, aby som s tým povedomím ľahol do hrobu, že turecké jarmo stroskotané je na veky.“

A Drina? V jej vnútornostiach bol hrozný boj. Slová otcove a Ivanove oduševnili ju, lež videla spolu na obzore dejov čierne mračno. A ten nočný sen tak živo predstavoval sa jej, že triasla sa po celom tele a nebola v stave slovíčka z maluličkých rubínových úst vypustiť. Ivan chopil ju za ruku, k sebe pritiahol, a tak predstavil sa starcovi.

„Otče, čas uchádza, už súdruhovia schodia sa v mojom dome. Prišiel som prv zasnúbiť sa s vašou dcérou a vaše požehnanie vypýtať.“

„Staň sa vôľa Božia! Drina! Dieťa ľúbe, ty zdáš sa byť predesenou? Či snáď netečie v žilách tvojich krv junáckych otcov a dedov? Či volíš v háreme sultánovom sťa otrokyňa za živa pochovať sa dať?“

„Oj nie, otče drahý! Ja Ivanova som a Ivanovou zostanem, ale hrozná predtucha trápi, desí srdce moje.“

„Kto proti Bohu? Staň sa vôľa jeho.“

Starec požehnal Ivana a Drinu.

„Ešte jedno!“ zahrmel Ivan. „Počul som, že mudír v hovadskej svojej chlipnosti nešľachetným okom pozerá na Drinu. Možnože, keď my potiahneme do boja, on sťa pažravá líška vybehne z diery, aby krásna holubica Liubušky padla mu v korisť, lebo veď hnusný Otoman aj v pekle baží po chúťkach telesných. Kone vaše nech budú vždy osedlané, a vy, otče ľúby, zachráňte posvätnú nevinnosť mojej verenice. Na prípad borby zaveďte ju do O., tam bude bezpečná.“

„Dobre, syn môj. Prisahám na moje šediny, že živá nepadne do náručia psohlavcov!“

Všetci traja objali sa a za niekoľko okamihov tak trvali, až konečne Ivan opustil domček a šiel svojou cestou.



[1] raja — kresťanskí poddaní Turkov





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.