Zlatý fond > Diela > Sládkovičove básne


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Sládkovičove básne

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Katarína Tínesová, Hana Heldiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 27 čitateľov


 

I

Kto Požoň pozná, ten dobre bude poznať aj Koziu ulicu. Tou keď vyjdeme, zostane nám mesto vzadu a pred nami sú vinice. Na pravo vidíme dobre pestovaný, Noeom od potopy sveta zachovaný, vinný kmeň. Po ľavici je tiež vinica — Božia, kde tíško spočívajú život svoj v Pánu dokonavší. Dve cesty sú pred nami, na pravo a na ľavo, tamtá vedie k novému svetu a táto k vrabčacím domom. Ktorú si vybrať? Na pravo idú starší a vážnejší, na ľavo ale mladší a veselší. Zvlášť ale vzbudila pozornosť našu jeden veselý kruh čerstvých mladíkov, ktorí v živom rozhovore, bez všetkého váhania rovno na ľavo ponáhľal sa. A prečože nás zaujímal tento kruh? Ó, nedivte sa tomu, je to prirodzené, a predsa takmer nápadné počuť ľúbozvučný hlas slovenských v hlavnejších mestách našich. Ešte len aj povedomý národovec s istou obavou opovažuje sa verejne užívať materinskú reč. Sprevádzajme týchto junákov, aspoň na čas okriahneme, keď na krídlach obrazotvornosti zaletíme do minulosti, v ktorej naša mladosť kvitla.

Rozhovor bol priateľský a rozmanitý, žartom a smiechu nebolo konca. Vtipná poznámka vzbudila mnoho dôvtipov.

Nie div, že takmer v okamihu boli sme medzi vrchmi a zabudli sme hľadieť nazad a obdivovať čarovný vidiek Požoňa. Nejdeme na ten čas opísať ten krásny výhľad, kto ho pozná, ten toho nepotrebuje, kto ho nepozná, nech to ide vidieť, bo naše slabé pero nie je ho v stave tak vyobraziť, aby útly čitateľ, alebo spanilá čitateľka, mohli si pochop tvoriť. Dosť na tom, boli sme medzi vrchmi a ja sprevádzal som šuhajov, ktorí ako na komandu zvrtli sa na pravo a ubytovali sa v druhom vrabčacom dome. Je to piváreň, akých Požoň veľa má, aj tu medzi vrchmi tri. Nebude od veci, myslím si, pohárom piva občerstviť toho vnútorného človeka.

„Kde si sadneme, bračekovci?“ pýta sa jeden z nich a po krátkom rokovaní uzniesli sa, že požiadajú hostinského o osobitnú izbietku. Tak sa zdalo, že nie sú neznáme osobnosti, lebo hostinský ochotne povolil ich žiadosti.

„No bratia, sem sa okolo tohto stola, ešte jednu na rozchodnú. Dnes sme spolu, zajtra rozídeme sa, a kto vie či uvidíme jeden druhého v tomto živote?“

„No len necitlivuj hneď spočiatku, dosť času bude pri konci, tam kyjak býva.“

„Pravdu máš, Julo,“ odvetil prvý.

Hostinský im predložil poháre šumiaceho piva, mladíci postavili sa na nohy a dali sa do spevu junáckej piesni.

Naprej zástava slávy…

„No tak,“ zavolal Julo, „už teraz do práce.“ Vzal pohár do ruky a riekol: „Na zdar Naprejákom!“

Hlučné „na zdar“ ozvalo sa ako keď Prušiaci s ohromným „hurá“ napadli Francúzov.

Za tým posadali si okolo stola a zaznelo:

Ide pieseň do kola, okolo stola,
Trikrát tri je deväť, kto nespieva, medveď.

Julo ukazoval prstom na kom je rad, a tak šla pieseň do kola, až konečne riaditeľ nasledoval, ktorý pohnutým srdcom takto začal:

Hojže Bože, jak to bolí
Keď sa junač roztratí
Po tom šírom sveta poli
Na chlebovej postati;
Každý svojou pošiel stranou
Hnaný žitia nevoľou;
V osamelých sa havranov
Zmenil kŕdeľ sokolov.

Po nedokončenom speve nasledovali prípitky a rečňovanie.

„Naprejáci!“ takto začal jeden z prítomných. Ľahko som vyrozumel z rozhovoru Joža Horanského, blíži sa čas, v ktorom ako sme spievali: každý svojou pôjde stranou. Kto vie ktorého kde z nás chlebová postať povolá, lež pôjde z nás kto k severu lebo ku juhu, k východu, lebo k západu, jedno máme so sebou niesť, a to vrelú lásku tej vlasti, v ktorej sme sa zrodili, k tomu národu, ktorého sme synovia, k tej reči, ktorú sme od rodičov zdedili. Tu v tomto kruhu utešených spomienok, zaviažme sa čestným slovom, že ani bieda, ani sláva, ani hrom, ani peklo, neodtrhne nás od vznešeného rodoľubstva. Peklo zradcom, nebo Slovákom verným!“

Na to všetci postavili sa na nohy a s nadšeným zápalom spievali:

Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije…

Hneď nato Janko Cuker, vždy dobrého rozmaru šuhaj, zavolá:

„Prosím za slovo!“

„Počujme Cukera,“ znelo zo všetkých strán.

„Prosím za slovo, páni moji bez panstva. Tak ma dojala reč nášho Joža, že vo vnútornostiach mojich horí ako v pekle a aby ten pekelný plameň nevybuchol, radím, zalejme ho pohárom piva,“ všeobecný úsmev a poháre štrngnú. „No tak, a už teraz k veci. My sa rozídeme hnaní žitia nevoľou ako Sládkovič spieva, lež na jedno zabudol, že vraj zmeníme sa v osamelých havranov. Oj, nechcem ja osamelým zostať, ale postarám sa o družku a pán Boh postará sa o nás.“ „Pán Boh pomáhaj!“ volali s úsmevom. „Pán Boh usliš,“ odvetil Janko. „Nuž tak, keď je v piesni, nech sa kliesni: na zdar tým našim budúcim!“

Zatým on začal pieseň:

Ej, zamiloval som si dievča na majeri,
Takô bolo peknô, strela mu v materi.

Po dokonanom speve vstal hore Vlad. Vaňanský. Od počiatku pozorom sprevádzal som tohoto mladého človeka. Postava vysoká a súmerná, tvár vľúdna a príjemná s výrazom rozhodným, jeho čierne oči sa iskrili a celá tvár dávala oduševnený výraz vnútorných citov. Kedykoľvek spievalo alebo rečnilo sa, istým povedomím a s istou hrdosťou dal posunkami najavo, že s tým súhlasí. Poznať bolo, že spoludruhovia si ho vážili, už aj preto, že je synom jedného z národných výtečníkov. Študoval právo v Požoni a bol takrečeno dušou „naprej“-u. Keď dal na známosť, že rečniť chce, zo všetkých strán ozývalo sa: „Počujme Vaňanského!“

„Náš, takmer vždy dobrého rozmaru Janko,“ takto začal rečník, „žartovne udrel na stranu nebeských citov. Neberiem ja to žartovne, ale vážne. Politici tvrdia, že kto má školy, ten má budúce pokolenie, ale ja tvrdím, že matky vychovajú vlasti a národu synov. Nie škola, ale matka učinila víťazov, keď odovzdávala synom paväzu a riekla: s ňou, alebo na nej vrátite sa z boja. Na zdar budúcim našim, ale pod tou výnimkou, že to národu verné dcéry budú. Bratia, teraz keď si posledné zbohom riekneme, teraz keď rozídeme sa, aby každý svedomite pestoval dedičnú roľu národa, zaviažme sa čestným slovom, že národovkyňám venujeme naše srdcia.“

„Sláva! Nazdar!“

Kto Slovenku zamiluje,
Ať žije, ať žije!

Spievalo sa z chuti. Vtom pozriem na vačkové hodinky a s prekvapením vidím, že je deväť hodín. Človeče, myslím si, s večerným vlakom máš odcestovať, a ty tráviš, pravda s úľubným pôžitkom, večerné hodiny. No, zbohom, bujarí junáci, riekol som sám sebe a vybral som sa na cestu. Na celej mojej ceste rozmýšľal som o tom, čo som v kruhu oduševnených videl, počul a cítil. Oj, keby všetci slovenskí mladíci tak zmýšľali, tým duchom presiaknutí vybrali sa na cestu života, a to aj skutkom potvrdili, tak isteže:

Zavznie posvätný hlas Tatry, matky našej:
„Dietky! Už vám je tak, ako vám nebolo!“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.