Zlatý fond > Diela > Úryvky z cestopisu


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Úryvky z cestopisu

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 47 čitateľov

I. Na železnici

Sedel som zadumaný na nádraží S., pravda pri práci zaujímavej, ktorá občerstvuje telo a obveseľuje ducha, keď mi na plece položil ruku môj dobrý priateľ B. Pri všetkej úprimnej a mohutnej radosti zachoval som chladnokrvnosť a pokračoval v diele tak výbornom. Keď som posledný kus chutnej ryby z Tisy zalial maďaratským, obrátim sa k B. a rieknem:

„Veru si ma prekvapil, braček, a kamže cestuješ?“

„Do veľmesta krajiny 33/100.“

„Čo to má znamenať?“

„Nuž z kvoty čiastku.“

„Do paroma! Ty vždy čertov plašíš, ale dobre, pôjdeme spolu.“

Zacengali druhýraz a my zaujali sme pohodlné miesta v druhej triede. Krem nás sedeli tam ešte dvaja, jeden mladík, jestli sa nemýlim právnik, druhý aj mne osobne známy povrazník zo S., samouk, ktorý nie malú úlohu hrá medzi spoluobčanmi veľkého dolnozemského mesta, takže pri minulých voľbách kandidoval aj za poslanca do krajinského snemu. Už aj toto oprávňovalo ho rozhadzovať sa, tým viac, že cestoval úradne. Človek tento rečnil medzi nami ako na nejakom valnom zhromaždení z jedných aj z druhých novín, od slova do slova naučené články. Nebolo od roku 1867 ministra, zvlášť premávky, kupectva, hospodárstva a financií, ktorých by dľa jeho tvrdenia, nebol požiadal jeho o poradu. No, myslím si, jestli tvojou poradou spravuje sa naša milá vlasť, tak to toľko znamená, ako z otrúb pliesť povraz, čo vskutku dokázala jeho logika, lebo skákal z predmetu na predmet sťa zajac pred chrtom.

Bol pekný teplý čas, obdivovali sme dolnozemské roviny, na ktorých tu aj tam zjaví sa ďaleká veža.

„Ako sa menuje táto obec vpravo?“ riekol mladý právnik.

Náš pán štrangár nemeškal s odpoveďou a s obšírnymi poznámkami.

„Hľa, pane, to je pamätná osada, volá sa Kištelek, založená Segedínom. Máte vedieť, že jej obyvatelia boli pôvodne Slováci, lenže na tento čas sú číročistí Maďari. Už ani starší ľudia nepoznajú svoju materinskú reč.“

Tak to bude dnes-zajtra s celou krajinou,“ poznamenal mladý spolucestovateľ, „obzvlášť keď energia terajšej vlády bude vytrvalá.“

„Možno a žiadúce by bolo,“ odvetil politik z konopí, „ale verte mi, že doterajšie príklady sú nadmier smutné. Tak sa zdá, že odrodilci zachovávajú svoje prirodzené zlé obyčaje a privlastnia si naše hriechy, a tak stanú sa najhorším ľudom na svete. Napríklad tento Kištelek je hniezdom kmínstva a lotrovstva. To bolo stredisko Róža Šándora. Na stá bolo skrze Rádayho z tejto osady uväznených.“

„Iste je to len náhoda,“ poznamenal právnik, „veď na poli vedy a spisby práve odrodilci vynikajú, napríklad, za to sa má, že aj náš najvýtečnejší básnik bol pôvodom Slovák.“

„Verím, pane,“ odvetila politická kúdeľ pána štrangára, „veď aj moja krv nepochodí z modrej krvi Arpádovej, ale verte mi, že moje tvrdenie je nie bez základu. Poznám aj inú takže zmaďarčenú obec, menuje sa Ďopár, je celkom podobná tejto, akoby jej z oka vypadla.“

Nastala tichosť, tým silnejší dym púšťal sa z úst, a ja premýšľal som o vypočutom rozhovore a súhlasil som v tomto jednom s pánom štrangárskym politikom, že odrodilstvo a spotvorenie sú jedno. Oj, keby tí básnici v materčine boli básnili, boli by sa stali ešte svetochýrnejšími. Petrarcu nie latinské básne, ale v materčine písané znelky učinili nesmrteľným.

Vtom zahvízdal rušeň a v okamihu stáli sme si pri Félegyháze, a náš mladý spolucestovateľ vystúpil. No, myslím si, teraz už pohodlne budeme cestovať, dohromady traja, a dvaja budeme proti jednému, poobraciame trochu nášho politika zo špagátu. Lež radosť moja zmenila sa skoro v smutnú udalosť. Náš pán konduktor za dobré uznal, zavďačiť sa nám zaujímavou spoločnosťou:

„Nech sa páči!“ zavolal otvárajúc dvere nášho kupé.

A hľa, zablesnú sa oči čierne ako noc a rozdvojené pery odhalili utešený rad zubov, sťa okúpané stádo oviec, dobrosrdečným úsmevom dala nám zdvorilý pozdrav pani vstupujúca. Dupnem rukou priateľa a rieknem: „Braček, vykrúcaj fúzy, lebo vidíš, že ich ja nemám a nabrús jazýčok, aby sme v hanbe nezostali.“

Ale vtom ohlásil sa živý verklík v osobe malého Pištíka, synáčka to vchádzajúcej krásavice, ktorý nie na chrbte, lež v náručí niesla pestúnka. Malý verklíček sa ozýval a vydával akordy z mól a z dúr. Bol to plač, bola to žaloba a nespokojnosť, bol to aj výraz hnevu. Jedným slovom, plakal a ručal, hádzal a metal sa sem-tam. Všetko krotenie bolo daromné. Matka ľúbozvučne prihovárala sa Pištíkovi, že jestli ticho bude, kúpi mu koňa, bubon, šabľu, ostrohy. Ale veľkodušné sľuby neukojili sebevoľného synáčka krásneho Maďarorságu. Až konečne pestúnka, sťa minister výchovy a výučby našla spôsob strachu nahnať neskrotiteľnému panáčkovi, opätujúc viacráz slová:

„Aha, jön a tót! A csúnya tót elviszi Pistít.“ (Aha, ide Slovák, škaredý Slovák zoberie Pištu.)

A stalo sa utíšenie veliké. Tak hľa, v našej slobomyseľnej krajine už aj deti Slovákmi strašia. Úbohý Pištík, keď stane sa mužom, živo bude pamätať na ten strach pred Slovákom, ktorý mu v útlej mladosti do srdca vštepili. Pozreli sme s B. jeden na druhého, a ten pohľad veľa znamenal. Tak sa zdá, že spozorovala to aj pani, lebo prosila za odpustenie, že tak nepríhodnou stala sa, ale že na prvej stanici vystúpi, čo aj stalo sa.

Sotvaktoré nádražie je tak živé, aspoň v Uhorsku, ako Ceglédske. Tu sa zídu cestujúci od východu a juhu. Aj my sme tu našli známych, menovite ale akési vyslanstvo jednej dolnozemskej župy a s tým aj jedného pána hospodára, Slováka sťa repa. Tento počujúc nás v svojej reči besedovať, pridružil sa k nám.

„Povedzže mi, braček,“ rieknem jednému z toho vyslanstva, „ktorý je cieľ vášho putovania do veľmesta?“

„Hia, ľúby brachu! My sme stoličné vyslanstvo. Tá energia ministerpredsedu vie nám odňať stoličnú súdnu stolicu, ba čo viac, nebezpečie hrozí aj právomocnosti!“

„Divné je to,“ odvetím, „však vaša župa je telom aj dušou oddaná svätosvätej samospasiteľskej maďarizácii.“

Tak je!“ riekne predošlý, „nemôžem chápať tú politiku. V Kikinde, v tom hniezde protivlasteneckého ducha, zriadia súdnu stolicu, a číročisté maďarské mestá pozbavujú. Každé hlavnejšie maďarské mesto by malo mať súdnu stolicu!“

„A prečo, prosím?“ zamiešal sa spolucestujúci hospodár, „či azdaj preto, že tam najviac krádeží, bitiek a vrážd sa pácha?“

„Vy, páni,“ poznamenal D., „nechápete tie vyššie štátne záujmy, práve v Kikinde a v podobných mestách majú biť súdne stolice so šibenicami. Prečo? Sami si domyslíte.“

Alberti-Irša! zvolal konduktor. No koniec nášmu priateľskému rozhovoru, lebo tu nám pridružili neznámeho panáka. Tak sa mi zdá, švihák to akých je okolo Pešti v hojnom počte. Okrúhly klobúčik na hlave s hodným perom, v pravej ruke mohutný kocár a v ľavej k srdcu privinutý psíček. Náš pán hospodár v tom domnení, že okolo Pešti slovenského hlasu nepočuť, keď panák s psíkom vkročil, naivne poznamenal:

„Tak so psami budeme cestovať.“

Pravda, my všetci smiali sme sa chutne, že užíval množné číslo. Ale panák odvetil, a to v čistej slovenčine:

„Veď ten pes nikomu nič neurobí!“

„Nuž a prosím, prečože cestujú so psom, veď tu na ceste nepotrebujú strážnika. Ja zato držím psa, aby dom ochraňoval, mohli aj tohoto doma nechať.“

Farby menil panák, a poznať bolo, že mu nie je milý tento rozhovor, ale v tom povedomí, že nie právom vodí sebou psíka, s kyslou tvárou odvetil:

„Ale ja nemám žiadnej duše doma.“

„Tak! A prosím, čo platili od toho psa?“

„Nič?“

„No keby bol vedel, bol by som aj ja psa sebou doniesol, ale neverím, že by toho darmo boli odviezli, lebo je veľký.“

Náš panák sťa vrelou vodou obarený sedel ako na tŕní, a na prvej stanici náš kruh opustil.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.