E-mail (povinné):

Andrej Sládkovič:
Detvan

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Simona Reseková, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1821 čitateľov

I. Martin


1

Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov:
či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja? —

2

Ako by Detva obrov nemala! —
Mať zrodila v poli syna,
trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína;
prvý raz oči šuhaj roztvorí,
čo vidí? — výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny,
čo vidí? — hory zázračnej stíny
a prekrásnu slovenskú diaľ.

3

Mať žne: a kto to dieťa čičíka?
Šum lístia storočných dubov;
a k akej piesni chlapča privyká?
Vietor duje horou hrubou;
a pekná pieseň šumnej materi
mladuškú dušu len s krásou mieri,
aby celkom syn nezdivel:
a preto potom rád on počúva
aj keď Poľanou víchor predúva
aj mladuchy slovenskej spev.

4

Zlatisté more leťajších bleskov
obledúvať započína,
a okrúhlinou svetlou nebeskou
ku západu sa pohýna,
ale aj ten deň Detvy je synom,
tak silne tmavým vzpiera sa stínom,
že noc temer už zúfala;
a sám už, hádam, z pamäti stratil,
kedy zahmlené ráno pozlátil,
v ktorom ho zora počala.

5

A teraz práve že je nedeľa,
tak pozde to slnce padá,
hádam sviatočnú halenu z tela
mladého nerado skladá:
alebo driečne Detvy dievčiny
odňali slncu zlaté hodiny,
aby hry ich nebúrilo:
ono pri peknej, spevnej mládeži,
pri dobročinnej tejto krádeži
ešte oko zažmúrilo.

6

Lebo skutočne pažiť zelená
zakvitla kvetmi — devami,
medzi ktorými strojná Elena
oko najvábnejšie mámi:
ony hneď v kolo tarkavé stanú,
krútiac sa z jednej na druhú stranu,
a rtom čerstvým pieseň kypí;
hneď sa rozlietnu na všetky strany
kvetnou dolinou hrdej Poľany
jak včely zo sladkej lipy.

7

Jedna sa nahne k družkinmu uchu,
zašepce čos’, okom nabok,
táto objíme tretiu mladuchu,
tak celý šumenia potok;
až všetkých oči na chodník padnú
a úsmechy sa po lícach kradnú: —
či ku hre to prináleží? —
Ej nie! chodníkom týmto hadovým
v košieľke bielej s opaskom novým
švárny Martin voľno beží.

8

Čierna kabanka plecom visiaca,
širák kvietím operený,
červená stužka kvietím letiaca
a obličaj ozorený,
a mladý fúzik a briadka mladá,
a sokolieho oka lampada,
a vrkočov havranich pár,
a na opasku ligot storaký,
a ľahkých krpcov dlhé návlaky:
to zmenilo tanečníc tvár.

9

Sotvaže zazrel Martinko milý
šumných dievčín veselý zhon,
sotva dopočul spievať tie víly,
do duše mu vrazil ten tón,
vrazil mu do nôh; jeden raz skočí
a už sa medzi devami točí,
valašku, fujaru pustí —
a schytí jednu chlap čiernooký,
vyzvŕta si ju v obidva boky,
až len tak vôkol nich šustí.

10

Vyzvŕta si ju, zrazu ju pustí,
schytí valašku, fujaru,
a čosi-kamsi vedie ho hustý
chládok na Poľanu starú:
a devy stoja ako z kameňa —
nádeja tej, tej, tej je zmarená —
a zrak všetkých mizne v hore;
hra sa navráti — lež srdce bolí,
a niet, krem jednej, veselej vôli
na celej trávnej priestore.

11

Škoda! — čo si spev šumný pobúril!
Čos’ ukojil ich samopaš!
Čos’ tichý pokoj v srdciach rozduril!
Čos’ ich ranil, Martinko náš! —
Hľa, každá krása nevinne raní,
ruži vykvitnúť nik nezabráni,
veľkosť nemôž’ stať sa malou;
a ktovie ešte čo viacej stojí:
či jedna sladká radosť v pokoji,
a či tisíc pekných žiaľov? —

12

Nad horou letí sokol jarabý,
na vysoký hrá sa on let,
hneď na ozrutné sadá si hraby,
hneď v oblakoch ho nevidieť:
mladúšik zajac hore pozerá,
pozerá zas dol’, kde aká diera,
zas na sokola šuhaja,
a dá sa vnohy prez jarky, skália:
zraky sokola naňho vypália —
už jedno sú obidvaja.

13

Ale sotva to zazrie náš šuhaj,
švihne valaškou blýskavou —
spasený zajko závozom, hybaj!
Sokolík mrie medzi trávou:
Čo si ho, Martin, chudáka zabil?
Či ťa ten chochlík jarabý zvábil? —
Sokol nech si orla volí! —
Sedem hrmených! — sokol zajaca!
Mal sa do mňa dať, aby tá práca
ctila aspoň dva sokoly.

14

A čo by moja valaška riekla,
že tak pekný nedám jej skok?
Že by sa za mnou daromne vliekla,
zanedbala slávny skutok?
A moja radosť kdeže by bola?
poľovať vidieť toho sokola,
a sám predsa nepoľovať!
Do vrabca hodiť? — to by ma ctilo! —
vtáča, čo v krásnych záletoch žilo,
chcem si duši obetovať! —

15

Tak sa vyslovil, zdvihnúc baltičku,
hrdú poriskom slivkovým,
na ktorom vidieť samú cifričku
vybitú vláknom spiežovým;
z hunky v osmoro visí remenec,
naň si zavesí baltu mládenec
a stúpa hor’ a hor’ horou;
myšlienky nemá, nemá starosti,
len tajne vejú prsmi radosti
jak vetrík lístím javorov.

16

Vyjde ku svojej širokej skale,
obráti sa a dol’ hľadí,
hľadí po čerstvej zelenej diale
a na skalu sa usadí:
v širokých prsiach pozbiera paru
a vydúchne si smutnú fujaru,
prsty na dierky položí: —
zaplače hora, háje zastenú
a žiaľ za žiaľom z pŕs tých sa ženú,
v ktorých smútok nebrloží.

17

Lebo to má ľud ten špatnokrásny,
že radosti v žiaľoch spieva;
zdá sa ti, že je nad šťastných šťastný,
zdá sa, že v žiaľoch omdlieva:
a tak je. Jeho cit žiale tuší,
o ktorých jeho svedomie čuší,
ktoré v ňom len múdri znajú:
a život jeho ten vždy sa smeje,
cudzí mu je strach — cudzie nádeje,
čo svet ten náš previevajú.

18

„Zaspieva mu vtáča na kosodrevine“,
on cíti, čo vtáča spieva:
„Čo komu súdenô, veru ho neminie“,
to čuť v speve sa domnieva:
zdá sa mu, že niet, krem bied zdedených,
žije v radostiach nepremenených,
tak ako žil v nich jeho ded:
minulosť peknú sám si vybájil,
a budúcnosť mu cele zatajil
nezvedavý jeho pohläd.

19

Za čím obyčaj žialiť, požiali,
čím baviť, tým sa zabaví,
spieva, čo staré matky spievali,
reč pradedov svojich vraví:
a hneď ako blesk hromom zakľaje,
koho klial, tomu zas šťastie praje,
hneď v búrach je, hneď má pokoj;
hneď v dolinách sa tichých osadí,
hneď vrchmi lieta sťa orol mladý,
ako aj ten Martinko môj.

20

Jak si prehráva, tak si prehráva,
nič necítiac, nič nemyslí,
akoby zvuky, ktoré vydáva,
samy píšťalou sa tisli:
a ty počúvaj to ich trasenie,
to žiaľov tajných velebné vrenie,
to vlnenie, v ktorom tlejú:
a jedným okom sladké nadšenie,
a druhým okom žiaľne túženie
po lícach sa ti rozlejú.

21

Razom umĺkne a dopočúva
pieseň svoju v troch ohlasoch,
díva sa, ako vetrík podúva
dolinou v zvlnených klasoch:
a zobzerá sa okolo skaly,
hľadí pod duby, čo vôkol stáli,
hodí ďalej blesk zornice:
prst do úst vloží a hvizd vyjačí,
ako konduktor keď odchod značí
divou parou železnice.

22

Zahvizdol strašne, počuť ho mohli
na Zvolene zámku páni,
všetky ohlasy hvizdom sa pohli,
letiac od stráni ku stráni:
líca šuhaja podbehli krvou,
a zase zašli tíšinou prvou,
len zraky ešte lietajú:
strašne hvizd tento do srdca bodne
dievčinám, ktoré horou slobodne
bujné truskavky zbierajú.

23

Sotvaže stíchli diaľne ohlasy,
už vtáčky plaché lietajú,
a v nezábudok krúžik belasý
jašteričky sa skrývajú;
už odďaleka šum sa rozlieha
a vždy blíž a blíž šuchot dobieha,
už prút suchý praští blízko:
a udychčaný cvalom pripáli
a k Martinkovi svojmu sa zvalí
Belko, snehosrstý psisko.

24

Zrosené dlaby napredok vystrie,
na ne smelú hlavu zloží
a na Martinka okále bystré
oprie pekný ten tvor boží;
a krúti sem-tam chvosta kúdeľou,
zas s bručiacou sa pohráva čmeľou,
a zas žmurká, podriemkáva;
a tak si leží, jak by neležal,
keď by popri ňom čujný vlk bežal,
s ktorým tak rád sa bíjava:

25

Že keby snívať sa mu vedelo,
sníval by o kŕdli vlkov,
s ktorými sa mu ruvať zachcelo
a ktorých špatne vytĺkol;
sníval by gazdu svojho pochvaly,
prísahy, že čo by mu hneď dali
zaň päť kôz, že Belka nedá;
sníval by, ako vlkov hromady
držia o skaze jeho porady,
že ich dusí, že ich zjedá. —

26

A Martinko náš si zas prehráva
na dumných hlasoch fujary
a pokojík si posteľ popráva
na mladistvej jeho tvári:
pomaly hlasy jeho sa mocú,
vždy mu temnejšie oči blyskocú,
prsty na dierkach len blúdia,
fujara padá — aj lakeť padá —
trávou sa prestrie postava mladá,
v zrakoch driemoty sa budia.

27

A lístie šumí nad jeho hlavou,
tôňa chladí dňa sparňavu,
materia dúška s ďateľnou trávou
dýchajú naň moc voňavú; —
ostatné v duši obrazy hasnú,
hmla ide zastrieť veselosť jasnú,
cit za citom v ňom sa lomia —
nič v ňom už nehrá — všetko učúchne —
až slabosť mocná sticha vydúchne
aj ostatné povedomia.

28

Všetko je pri ňom, na ňom v pokoji,
duša jeho smrť je živá,
necítená slasť cit jeho kojí,
nežije, a preds’ užíva.
Tu i tu muška, čo prišla s Belkom,
zabrnčí sem-tam ľahkým krídelkom,
sadne na tvár Martinkovu,
on len fúzikom mrdne na stranu —
muška diaľ brnčí zas cez Poľanu
a pokoj je plný znovu.

29

A duša jeho prezrie trošičku
cez driemoty zmyslov nemých,
a vidí ako cez tenkú hmličku
štyr šuhajov ozbrojených;
na čižmách majú všetci ostrohy,
na dolománoch rovné výlohy,
cez prsia s kapsičkou remeň;
šarvanci bujní — fúz vysmolený —
z ostatnej tvári vlas oholený,
za pásom pištoľ na kremeň.

30

A pred nimi pán, vodca šuhajov,
prísny to kazár stolice,
horliteľ smelý za pokoj krajov
a napĺňateľ temnice —
zrak jeho oheň a hlas — brat hromu,
hnev tvári — pár hnevnému Paromu:
skríkne: „On je to, viažte ho!“
Drabanti schytia nové povrazy,
viažu Martinku ruky o väzy,
pot sa leje tvárou jeho;

31

krv sa po žilách pokojných búri,
tvár spiaca sa divo vzpína,
bráni sa, kľaje, uteká, zúri —
a ani sa nepohýna: —
nad jeho hlavou buk roztiahnutý,
na ňom vevierka bystrá sa krúti,
Belko ju zazrie, zašteká:
Martinko skočí na rovné nohy:
Sedemsto jasných! hľadá ostrohy
a čelom mu len tak steká.

32

Čo máte do mňa? — Ticho, Martin môj!
Veď je nič: — čo sa ti stalo? —
No, veď tak! lebo mne veru pokoj! —
Oj, či sa mi zasnívalo! —
Veď by ťa tí ver’ naraz zavliekli
ta, kde je ako v takom predpeklí —
a to len tak za nič po nič! —
Mňa naši ľudia vonkoncom znajú,
a nech povedia, čo do mňa majú,
či to gazda, či pohonič! —

33

Pretrie si oči: Ej, sto prabohov!
Či som si ti dremľu zabil!
A keď som sa ja vzkriesiť nemohol!
Čo som sa skoro spochabil! —
Keď len strašidlo to sa minulo! —
A už aj slnce to spočinulo. —
To je Jankov Zvalovie huk:
ten dobre poznám; ale aj reve —
sťa medveď maco, visiac na dreve
a bojac sa strelcových múk.

34

Z výšin zbojníckej Poľany dolu
hučí gajdí mohutný bas,
a cez ozrutnú letí homoľu
poskočný piskora ohlas:
to jednostajné prísne tečenie
a tónov hrubých zúfalé vrenie
podobné je časov toku;
a gajdeniec ten štebot spevavý
ako radostí kŕdeľ ihravý
vo veselom jarom skoku.

35

Huk ten ohluší prózu života,
v chripení tom zachrípne žiaľ,
v ňom vieri sa tá šťastná jednota —
tá večnosť — tá bez kraja diaľ: —
huk ten je taká tmavá noc sveta,
a pieseň, čo sa hukom prepletá,
je deva, čo krásne sní si:
huk ten je taká tabuľa biela,
kde šialeného v slastiach anjela
vymaľoval van Dyck kýsi.

36

Huk ten je osud slovenských časov,
prísny, smutný, nepremenný,
tá harmónia tarkavých hlasov
je, nádeje svet zelený:
vtedy, keď čuješ, rodák môj milý,
gajdičiek našich ohlas spanilý,
spomeň si zvon nášho žitia
a v tých duniacich dumách hukových
nech ťa nádeje osudov nových
do sladunkých citov schytia! —

37

Tak ich počúva aj Martinko môj
a tajné čos’ ho unáša,
tuší on, že ten krásny nepokoj
nezvratná je sudba naša:
lebo syn verný večnej prírody,
veštectva v duchu nosiac zárody,
nevedome prorokuje:
ľud vám je takým tajným hadačom,
ktorý v tom onom, akomsi, dačom
tušenie skutočné čuje.

38

Tak ich počúva Martinko švárny
tie leje, letiace horou,
až pohybuje ohlas ich čarný
mladé vrcholce javorov:
a váha trochu, či zísť v osadu,
kde z zakvitlého vyzerá sadu
matička si svojho syna;
či na zbojníckej temä Poľany
má sa vydriapať hlasom volaný,
čo stadiaľ dol’ sa pohýna?

39

Milá mu mati, otec mu milý,
drahý mu brat, sestra drahá,
rád má domčok, kde dedovia žili,
žertvy času, žitia vraha:
ale bárs aj noc háje pokryla,
hudba tak sa mu do srdca vryla,
že nevie s ňou šuhaj zdolať,
a krok sa jeho bystro pohýna,
kam ho veselá z hory družina
šla gajdeniec hukom volať.

40

Sú mohutnosti v mládenských dušiach,
ako vranci tvrdopyskí,
kde len jeden zvuk zvoní nám v ušiach,
jedny oko zajmú blysky:
nemožno, ľudia! — Nevzbúrite ho,
lebo nemá on zmyslu žiadneho,
nemáte kde zač ho chytiť;
on za svojou si letí vidinou
a v nebi svojich dúhových stínov
sám seba nezná pocítiť!

41

V prsiach šuhaja zvrie túžba slávy,
zvrie ľúbosti jasný požiar,
jedna myšlienka zmyslov ho zbaví
a zvukov úst jediný pár,
jediný oka blesk ho očarí,
utonie v ťahu jedinkom tvári
a zblázni sa do závisti:
blázon? — oj, blázon! pekný syn blaha! —
ktorému či vlasť, či deva drahá
je svet jeden, pozlátistý.

42

A niet mu smrti, niet mu hodiny,
niet myšlienok, niet mu citu,
niet mu materi, otca, rodiny,
niet mraku mu, niet mu svitu:
len časom hrmot života búri,
sladké driemoty jeho rozdurí —
oko jeho sa roztvorí:
no, vidiac mračnú zeme oblohu
a žitia svojho hadie potvory —
k svojmu sa zas vrhne Bohu.

43

Oj, časy v mojej duši hlivejú
ako nadnílske múmie;
hodiny v mojom živote znejú
ako nebies harmónie;
chvíle mi moja spomienka nosí,
ako blažené perlence rosy
pre kvetinky ostatný dych,
a okamženia v duši mi svietia
božské — až tieto tiež mi uletia
ako tône z citov mladých.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.