E-mail (povinné):

Andrej Sládkovič:
Detvan

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Simona Reseková, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1821 čitateľov

III. Slatinský jarmok


99

Pôjdeme, Rozhoň môj, do Slatiny,
vidíme tam ten pekný ľud,
ktorý zvolenské teší doliny
a mierni spevom svoj osud:
tam prvý jarmok práve dnes bude,
rád by som vidieť, ako pri sude
vie žiť šuhaj toho kraja,
a ešte radšej tie bystré devy,
tie neviest švárnych pestré odevy
a oči, obloky raja.

100

Takto hovorí Matiáš, slávny kňaz,
udatnému Rozhoňovi
a hladká dlhý, krivý, hrdý väz
milému svojmu koňovi.
Rád on hovoril s týmtam víťazom,
ktorý sťa obor nad zemeplazom
nad vrahmi kráľovmi stával;
rád on hladieval vranca pekného,
ktorý ku sláve osobu jeho,
jak blesk strelu nosievaval.

101

Chlapci! — kráľovský druh ďalej volá —
Na kone a do Slatiny!
A hlas mohutný zaznie dokola
dvorom a dol’ do doliny;
a šumní cára toho druhovia,
čo s ním tak radi jelene lovia,
skáču okol-vôkol neho;
ich vrané kone bočia, cifrujú
a vzpínajú sa, chŕču a kujú
dlažbu dvora kamenného.

102

Sotva sa čerstvá rosa začala
uzerať v žiarach východu,
sotva strieborné pásy rozliala
pod zámkom na hronskú vodu,
ktorá pod pekný Zvolen chodieva
a s obrovskými sa zapodieva
vysokých hradieb dumami,
a pozdravenie od hôľ im šumí
a mlčky vlnám ďakujú dumy
a tie diaľ skáču lúkami,

103

sotva zatrúbil pastier Zvolena
na čerešňovej poľnici:
už čep na bráne železnej stená,
zareve v celej ulici;
a úzkym hrdlom hradieb zámočných
zvoní koníkov štrnásť poskočných
a bujným hrdlom voľnej doliny,
po kvetnom brehu riečky Slatiny,
zavieva zhovor panskej družiny
a s ňou letia blaha stíny.

104

Hneď samopašne sa pretekajú,
hneď druh druha v žarte pichá,
hneď rovným všetci cvalom skákajú,
hneď zhovôrka šumí tichá;
a keď odlietne včela radosti
od mladej, hrdej spoločnosti:
duch otčiny zajme duchy,
a tu každý z nich na kráľa hľadí,
a rab myšlienok svätej čeľadi
na druhé všetko je hluchý.

105

A spravodlivec takto hovorí:
Čo sa vám zdá, milí moji,
či nech zlato sa radšej zatvorí,
či nech slávu jedná v boji? —
Viete vy, Víťaz že z Ostrihoma
chce, aby kráľ váš sedával doma
na železnej pokladnici
a všetku našej krajiny slávu
zavieral v tichosť bledú, boľavú
a v chyžu úzku radnici.

106

Hoden by som bol božej milosti,
čo mi berlu požičala,
keď ja bych mlčal a huba zlosti
vrahov na mňa by kričala? —
vidíte, čo žiť, čo hniť znamená!
Vidíte, čo je duša slamená,
duša studená, skuhravá!
ktorá má radšej poklad splesnelý,
akoby z neho nakula strely
pre vrahov slávy a práva! —

107

A odkiaľ hlas ten proti nám výska? —
Viete? — Z krsteľne Štefana!
Odtiaľ, kde slávy našej kolíska
zdvihla kríž — zdrhla pohana! —
Ale počkaj len, zradná purpura,
veď verní moji zrak nezažmúra:
Mám Tatry, Váh, mám Hole, Hron!
Ba keď zbroj nedáš, hviezdu z pŕs zdrapím
a ostatnému vrahu v zrak capím,
pre tvoj blesk, Panónsky Sion!

108

Tak rečnil veľmož. Žiaden mu reči
pretrhnúť nesmel svätý tok,
taký sa on zdal, ak nie aj väčší,
jak veľký Jehovy prorok.
A jaknáhle tie pravdy utíchli,
čo ohne sväté z neho vydýchli:
vyrútil sa mohutný hlas
z údov, ktorých tu vravela hlava,
a poľom: sláva, sláva a sláva!!!
zvonilo dlhý, dlhý čas.

109

Potom rozprával Rozhoň zjaviská,
vzniklé v Jiskrovom tábore;
Bátory a Kňaz, slávne chlapiská,
v zajímavom rozhovore
obrazy z vojny proti Osmanom,
o zemi vlastnej Sedmohradčanom
kratochvíľne predstierajú:
a čosi-kamsi mestečko vidia,
tam sedliak, tam pán, mešťania, židia,
huk, spev, buch, trh, jedia, hrajú.

110

A jak cez môstok skraja dediny
zadupocú panské žrebce,
sotva sa našiel jeden jediný,
čo o nich s druhom nešepce,
a kráľ, kráľ, kráľ, kráľ! od ucha k uchu
šumí a chce sa každému duchu
poznať pána Matiáša:
To je on — ba ten — ba tento — vraví
ľud, priateľ krás a slávy, zvedavý
úd mesta aj syn salaša.

111

Čo, je Slatina druhé Jericho?
Vreštia to trúby Jehovy? —
Ticho, šuhajci, preboha, ticho!
Zrútia sa vaše budovy! —
A zem sa trasie a hučia hory,
zdá sa, že celé mestečko horí,
že z mŕtvych každý hrob vstáva;
tak jedným reve ľud ten hrtanom
radosťou milým nad svojím pánom:
Sláva — sláva — sláva — sláva!!!

112

Sama jediná Elenka naša
skrúca sa a obzerá sa,
krásny kôň, krásny meč Matiáša,
ale to je nie jej krása!
Jej je Martinko aj za sto kráľov,
a jeho očí dvoje krištáľov
nedá za brilianty ona; —
krúti sa trhom, ako mrenička,
keď gebuľová ju mrvenička
opojí, na kraji Hrona.

113

Martinka tam niet, on z Detvy pravo
na Zvolenský zámok stúpa,
neistý, ako sa skončí právo,
či milosť a či potupa:
milosť vyžobrať ver’ druh náš nezná,
sila v ňom krivdu vie zniesť železná,
a kto potupí nevinu!? —
Tá blízkosť kráľa trošku ho mätie,
ale veselo sa s ním trávnaté
chodníčky k Zvolenu vinú.

114

Aj si zahvizdne, aj si zaspieva,
aj s ľuďmi zhovor zavedie,
a ich strachu sa on len usmieva,
že strachy on nezná bledé:
len neistoty červiak ukrytý
predsa len trochu časom ho chytí,
že oprie sa na valašku
a premyšľuje — ale zas skočí,
všetok strach v mladých prsiach znivočí
jak červiačka nohou v prášku.

115

A už je blízko zámok ten pekný,
ten verný svedok stariny:
Martinko, no, no! — radšej utiekni,
aj na vŕškoch sú bariny! —
Ej, čo, bysťuže svetu! — vidíme,
či ujdeme, či si posedíme! —
Hore vŕškom zľahka stúpa
a sokol sa mu z pleca opála:
už len ta, chlape! či bude chvála,
či bude aká potupa.

116

A už vrátneho vidí pod bránou,
dvoch drábov pri jeho boku,
ale aj desať takých bolvanov
preskočí on v jednom skoku.
Ale ho vidíš? tam ti prichádza
ten, čo sokoly kráľovské zvádza; —
jeden z drábov sa ohlási.
Poď len, poď, vodiť ťa už netreba,
dostaneš vody, dostaneš chleba
a červené pekné pásy.

117

Pán Boh daj šťastia! — Pán kráľ sú doma?
náš Martinko sa prezvedá —
Veď tebe bude! — hrom a Sodoma!
jeden z drábov odpovedá:
Sem tie povrazy! — Dajte mi pokoj! —
Jasnosť nie doma, ale chládok tvoj
ti je dávno pripravený:
Chyťte ho! — Ale keď Martin zbadá,
že je to nie žart: hop, duša mladá!
zvrtne sa — oslobodený!

118

Tajde von bránou — ešte obzrie sa,
či tí traja hor’ vstávajú —
vstávajú, ale nevedia, kde sa —
najprv sa poobzerajú
a vidiac nášho, kričia: Chytajte!
Martin: Pri chuti sa len nechajte,
druhý závrat vám zaškodí!
Stoj! — naňho kýsi hladolet jačí —
lež Martin sotva vidieť ho stačí,
už ten v bahne nosom brodí.

119

Či ti ma trhol! — počuť pod bránou —
Ohó, ľadvy moje! — Ba ja!
Ja dosiaľ neviem, ktorou šiel stranou,
či bol len sám a či dvaja?
Jeden, lež za dvoch, ba aj za troch nás,
máš, Fero, pekný červený ten pás,
čo si jemu bol sľuboval! —
Ej, už to sa mi ešte nestalo:
ak sa ti ešte vidí primálo,
choď ho hľadať, kde sa schoval. —

120

Pán Boh daj šťastia, Kubo môj! Kdeže?
Pán Boh daj, Martin, aj tebe!
Do mesta v malej potrebe.
Ty do Slatiny? — Tak je. — Ešteže!
Čo je v Slatine, Kubko, nového? —
Utekaj, tam nájdeš kráľa! —
No, to je dobre, veď hľadám jeho. —
A čo sa ti tam opála? —
To? Sokol. — No, ja idem prielohom.
Prielohom? No, lenže zbohom!

121

Tajde náš hriešnik a už sa blíži
k Slatine, už v ľude kape,
obzerá sa a cez stisk sa kríži:
Hej, počuješ? švagre, chlape!
Čis’ pána kráľa dakde nevidel?
Ej, ktože kráľa nebol by videl!
Ta išiel proti Vígľašu. —
Šuhajko prudko za ním sa tisne,
Už sa mu panstva sláva zablysne,
hľadiac na tú očí pašu.

122

Hej, prosím, pán kráľ! pán môj, postojte! —
Ponad ľud sa hlas vynáša,
ale druhovia pána Matiáša
stúpajú k hradbám Vígľaša. —
Vaša jasnosť! tamtoho ukojte
z milosti, kýva dávno a volá.
Ta, dočkajme ho: — Čo, môj syn? —
Pán môj, nesiem vám tohto sokola,
smrť jeho moja robota bola —
či je to váš sokol, prosím?

123

Kopa sa k nemu zbehla divákov,
ten stŕpa, tento sa smeje,
tamten nadáva mu do sprostákov,
ten súdi jeho nádeje.
A kráľ hovorí: Prečos’ ho zabil? —
Martin: A či ma sám zlý duch zvábil! —
Kráľ: Neznals’ môjho sokola? —
Martin: Hľa, keď on, že má stužtičku
a na nej vašu žltú karičku,
pán môj, proti mne nevolá.

124

Ale načo ty biješ sokoly? —
Robia ony škodu v poli? —
To nie, ale, hľa, taká mu pláca,
keď chcel zaškrtiť zajaca! —
A ako ho smieš sám ku mne nosiť? —
Nuž, pán môj, vravia, že je váš.
A neponáhľaš o milosť prosiť? —
Veď ste vy, pán môj, Matiáš! —
Vieš, že to krádež kráľovskej veci? —
Tak som ukradol mačku vo vreci!

125

Či tak sa treba s Jeho Jasnosťou
zhovárať? ty trúp surový!
Tak kýsi Nemec z jarmočných hosťov
zboku Martinka osloví.
Tento sa obzrie a nechá ho stáť;
kráľ sa len ide ďalej zhovárať
a pánovi kážu mlčať. —
Odkiaľ si, druh môj? — Ja? z Detvy, pán môj.
Máš otca? synov viac má otec tvoj? —
Otca mám, bratov celý roj.

126

A čo ty, druh môj, robievaš doma?
Ja? pán môj, čo príde k ruke,
to sa vždy nájde práca, pohroma
to v dome, to zas na lúke:
ja ale najviac statok pásavam
a za ním na fujare prehrávam
od východu do západu. —
A nik z vás nemá nič, moji drahí,
proti tomuto? — kej je povahy?
Zlodejstvo, bezbožnosť, zvadu?

127

Nič, nič, nič! — celý zástup zavolá —
Statočný to mladý človek!
Martin Hudcovie veru odolá
žalobe bárs akejkoľvek: —
Teda, Martinko! — kráľ ho po pleci
poťapká — Zbohom! mačku vo vreci
zabils’! no, to mýlka bola:
veď si ja za to, ak Boh dovolí,
vo vašom peknom, hojnom okolí
krajšieho chytím sokola.

128

Ale som ja aj jastraba zronil,
čo mi zdrapil holubicu,
kto zná, či jeho duch už odzvonil
cez chladnú smrti ulicu:
valaškou som ho naskutku zrazil,
obratno nad obratným zvíťazil,
čo za to vezme Detvy syn? —
Aj sekerkou som obratne hodil,
nevinné vtáča som oslobodil,
nie to pekný aj dobrý čin?

129

Pekne, Martinko — jasný kráľ vraví —
hodný si, pekný vezmeš dar:
No, čo chceš? tamto visí blýskavý
pekný, vyšívaný kantár:
ten vezmi, ja zaň platím majstrovi,
keď ho založíš tvojmu vrancovi,
celý svet sa bude dívať. —
Ale tie oči tvoje blýskajú
a v tých blyskoch sa tajomstvá zdajú
pred duchom mojím ukrývať.

130

Nuž jasnému to poviem kráľovi —
smelý náš Detvan odvráva
a kantárik si bohatý, nový
s prstami jeho pohráva: —
Nezabil som ja dravca jastraba,
ale som zabil divého vraha,
strach a hrôzu nášho poľa:
holubička to nebola slabá,
ale to veru tá moja drahá,
tá dobrá Elenka bola.

131

A jeden starčok, druh dávnych časov,
dobadká bližšie zhrbený,
sníme si klobúk a z jeho vlasov
blýska pablesk postriebrený:
Jasnosť kráľovská! — tu knieža slávy
sa skloní, starcu klobúk postaví —
Jasnosť vaša! — starčok vraví —
ja, vidíte, už kraj hrobu chodím,
sotva pominie pár dní, pár hodín,
a úmor dych mi zapraví;

132

ale zásluhám svedectvo vydať,
podať pole vašej cnosti,
ku mojim činom jeden kvet pridať,
v diele dobrom zložiť kosti,
toto si žiadam. — Dovoľte tedy,
dovoľte moje osláviť biedy
vaším láskavým pozorom:
veď my krem toho s nášmi biedami
len zriedka môžme vášmi bránami
ku kniežatským kročiť dvorom. —

133

Vravte slobodne — starčoku vraví
slnce panónskych prestolov —
Vravte, otče môj! dlhé prípravy
na stranu: von s vašou vôľou. —
A tá, zakvitlá kvetom jabloni,
hlava pokorne pánu sa skloní,
snujúc zas diaľ myšlienky niť:
Znalo zbojníka celé okolia
a jeho rany dosiaľ nás bolia,
kto nemôže ho obviniť?

134

Mozole naše, naše krupaje
hltal a sal divý ten drak,
triasli sa pred ním domy a staje,
jaknáhle nočný padal mrak:
oddychu duše naše nemali,
v strachoch sme cesty naše konali,
mnohých našich on bol vrahom:
ba ver’ surovosť jeho čiahala,
jakby ho bola zlosť pekla hnala,
aj po tom dieťati drahom!

135

Nemožno bolo jať toho diabla —
drábov županských oklamal,
pri ňom moc naša sťa hmla oslabla:
a tento mu rohy zlámal.
Tento mládenec statočný, smelý? —
Ten, Vaša Jasnosť, na náš kraj celý
z božej moci pokoj zložil. —
Oj, neobrátim sa v mojom hrobe,
keď v zbojníckej nie ľud náš porobe
a keď som váš pohľad dožil.

136

Hlboko do pŕs mojich sa vryli
slová vaše, starčok milý!
Šťastný kraj, v ktorom šediví chváľa
svoju mlaď a svojho kráľa! —
A ty, Martin môj, vedz, že skutok tvoj,
ktorým si zrušil kraja nepokoj,
cítim, chválim a odmením:
kráľovskú si ty zastal úlohu
a to je predsa, ďakovať Bohu,
dobrým pre trón môj znamením.

137

Kráľ berlou dusí buričov vlasti,
zaháňa vrahov krajiny:
ty si vytrhol kraj tvoj z priepasti,
utíšil vaše doliny:
spasils’ holuba, zabils’ jastraba,
to je vec pekná, zásluha slabá,
za to máš len pekný kantár:
zabils’ zbojníka, spasils’ otčinu,
cnosť veľká veľkú premohla vinu,
za to väčší dostaneš dar.

138

Na staji mojej rehce sto vrancov,
najkrajšieho si ty vyber,
tie statných nosia vlasti obrancov
a honia divú vrahov zber.
Podaj mi ruku, priateľ môj mladý,
okrasa našej vernej osady,
nezabudnem tvoju krásu:
ľúbim ja mladosť, ľúbim obete,
prázdnotu v tvojom nenechám kvete,
keď Boh dá šťastia a času. —

139

Šuhajík môj si udrie na pätu,
obraz jeleňa Zbihoňa:
oj, vrstovníci, bisťuže svetu!
Budeže mi to za koňa! —
Retiazkou si nad hlavou potriasa,
Elena moja havranovlasá,
či ho vidíš, je to krása!
Zrak ľudu v mládencovi sa tratí,
sto ráz za kráľom ešte sa vráti,
tam závisť, tam radosť jasá.

140

O ňom si jeho Detva rozpráva,
všetky duše k nemu letia,
pochvál, vzývania až vyše práva,
o ňom starý, o ňom dieťa;
srdcia dievčeniec za ním búchajú
a dosť že miesto mu nedúchajú,
kdekoľvek vníde do domu:
on radosťou sa prv zaligotal,
a už tvár prísnym žiaľom zamotal,
sťa pozrel by na Sodomu.

141

Zvonili v rukách jeho retiazky,
ceng ten mladou dušou šumel,
šumom tým tajné hrali otázky,
ale on ich nerozumel;
počul už v duchu rehot koníka,
vydobytého smrťou zbojníka —
no, nač mu ten koník vraný?
On si koníka nezvykol kovať,
lež hrabce, dubce si preskakovať
a hrať s ohlasmi Poľany.

142

Ej, bude si on s jeho Havranom
do veselých družín skákať,
slobodným poľom zaletí na ňom,
keď bude chcieť srdce plakať:
a povedať si povesti budú
o ňom, keď srdce hlinenú hrudu
pod pažiťou bude nosiť; —
a čo tie tajných žiaľov tušenia!
Dve moci moc vo všemožnosť menia:
účinkovať — Boha prosiť!

143

Ale ľahko je navyhutovať
klamy pre dušu, svedomia,
vám, ktorí aj smrť viete pochovať,
ktorých sily osud zlomia:
no, nejde to tak, klamať sa duši,
v ktorej stoústa myšlienka čuší
prírodou učičíkaná:
nejde to duši, ktorá svet malý,
svoj dvor, svoj háj, svoj syr, svoje skaly
nedá za raje Sultána.

144

Tak môj Martinko plecom prehodí
kantár striebrom vybíjaný,
a na fujare poľom zavodí
hlas piesne žiaľom pijaný:
a vše sa obzrie, či ho kto honí,
vše čuje, zdá sa mu, rehot koní,
ale vidí, sám je sťa prst;
a celý ľud, čo k Detve sa valí,
diví sa, aký žiaľ toho kalí,
čo v hrsti dnes mal kráľa hrsť!

145

No, vrstovníci! nemýľteže sa,
že Martinko môj sa bojí; —
čo by zhrčali naňho nebesá,
ich lom ho neznepokojí:
ale duše to ľudské zdedili,
že na okamih zmĺknu ich sily
a mráz prejme mladé kosti:
keď príroda v svet slávy zabrodí
a nízkosť vysoká sa prerodí
do nových nížin výsostí.

146

Na kraji neba ružová zora,
na zore tôňa večera,
v tôni večernej zelená hora,
v hore bralo sa prestiera,
na brale hradby, v hradbách zámok náš,
zámku je meno vysoký Vígľaš,
vo Vígľaši izieb rady
a v jednej z pekných, bohatých dvorán
chodí, prechodí sa pevnosti pán,
veliký kňaz, Matiáš mladý.

147

Deň, čo zhasína, leží skrášlený
pred očima jeho duši,
radostných ľudu krikov ozveny
bijú v jeho citov uši.
Veliká chvíľa kráľovskej slávy,
slávneho šťastia a veličavy
veľkým duchom preletuje,
v ktorej duch všetky života strany —
kráse anjela, silné satany —
jednej idei obetuje.

148

Len jeho tôňa je s ním v dvorane
a mládenca jeden obraz,
sto ráz aj bez mládenca zostane
a naspak ho volá sto ráz:
kráľovské oko po zemi nosí,
zas po Poľane okom tým kosí,
zrovnáva ju s vlastným trónom;
a zas diaľ pláva slovenským krajom,
ako duch slávy radosti rajom,
ako snežná labuť Hronom.

149

To mu jatagán cvendží Osmana,
to kolby Nemcove čuje,
to mu mohutná Jiskrova strana
srdcom veľkým prebleskuje:
to moci svojej prezerá sily
a maká, či dosť tuhé sú žily
pre víťazstvo kráľovských rúk; —
uspokojíš ho, krajiny bieda?
Či skaza skaziť len sa mu nedá?
Ha, mám ešte môj Čierny pluk! —

150

A v myšlienke tú vidí mrákavu
ťarchavú bleskmi, hromami,
tam vidí v synoch mocných Moravu,
tam Českú s nášmi horami,
tam deti hodné Hrona a Váhu,
tam Sitna, Tatier družinu v ťahu,
v zraste, v jazyku poznáva:
ako bohyňa krásy a práva
na tej mrákave sediac lietava
jasná Huňadovca sláva.

151

Deň, čo zhasína, leží skrášlený
pred očima jeho duši:
hlasov mládenca smelé ozveny
bijú v jeho citov uši:
Martinko sa mu že jeleň javí
v mohutnom kvete jeho postavy,
v obraze perly zaviatej
zdá sa mu vidieť zárod hrdiny,
udatnosť sviežu, dušu bez viny,
blesk myšlienky nepojatej.

152

Ale v kniežacích prsiach boria sa
túžba vrelá s milým právom
a jedna druhou mocne zatriasa
v pasovaní tvrdohlavom:
a v hlave kráľa myšlienka živá
na boj ten dolu do pŕs sa díva,
kuje, váži a pripráva
nesklamné, silné, pekné nástroje,
ktorými zmieriť žiada to dvoje:
právo túžby s túžbou práva.

153

Detvou sa nočné tmy pováľali,
v nich život sťa v starých bájach,
tuhé sny duše v tichosť zakliali,
len tu i tam v nízkych stajach
rehot koníkov mladých mihoce
a pár dievčeniec ešte drkoce
na podstene vymazanej:
mestečkom hore sa hýbe tôňa,
hádam šuhaja a jeho koňa
štrng retiazky vyliskanej.

154

Kôň je; počuješ ho, ako chŕka?
A štvoraký lom kopyta,
vidíš, biela mu pena z úst fŕka,
a aký blesk z oka svitá! —
To bude iste dáky pán z mesta,
tmavá ho ďalej nechce viesť cesta,
k hostincu sa na noc tára:
alebo hádam župan Zvolena
prišiel — — či vidíš, naša Elena?
Vráta do Hudcov otvára! —

155

Nad horami si slniečko svitá,
kôň vraný zas Detvou chŕka,
čuť rovnomerný dupot kopyta,
od kopyta oheň fŕka;
žiaden do Detvy neprišiel župan
a nenocoval žiaden dnes tu pán —
šuhaj vyletel z osady
a na vrancovi poľom sa brodí,
kde tajde? čo chce? načo vychodí? —
Lieta si sťa sokol mladý.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.