ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď bohatý veľmož dokoná beh života, ktorý žiadnu inú zásluhu nemal, len že veliké statky zdedil po otcovi; keď Pán Boh povolá k sebe slávneho hrdinu, ktorý na bojišti sa vyznačil; keď vytečú hodiny povestných diplomatov, hercov, umelcov a tak ďalej, to vytrubuje sa vo všetkých novinách: ale keď Pán života aj smrti povolá z tejto časnosti do večnosti jednoduché roľnícke rúcho nosiaceho muža, čo akokoľvek vynikal v svojom odbore, minie pamiatka jeho ako stín. (Pravdu máte a „N. Hl.“ i ochotný je plniť túto povinnosť. My i z vlastnej skúsenosti dobre známe, že v radoch ľudu nášho nachodia sa mužovia, ktorí zaiste zasluhujú, aby ich účinkovanie a život i rovesníkom v známosť uvedený, i potomkom za dobrý príklad zachovaný bol. A to robiť ako je povolaný, tak i ochotný je „N. Hl.“ Svätá pravda je, že

Len o to prosíme, aby sme v tomto ohľade zvlášte zvonku podporovaní boli, každý zaiste uzná, že nám nemožno ani všetkých osobne znať, ani účinkovanie pozornosťou sprevádzať všetkých delníkov a pracovníkov na národa roli dedičnej! - pozn. red. „N. HL.“)

Keď roku Pána 1803, Slovenský Nadlak, na brehu Maruše v Čanádskej župe zakladali, prišli s novými obyvateľmi dvaja bratia Dorď a Martin Ambruš, synovia jedného chudobného brdkára^[1] zo Španopoľa v gemerskej stolici. Všetko toho čo sebou priniesli, bolo málo, a aj to málo bez ceny. Predsa ale oni priniesli so sebou jeden drahý poklad, pravda len u nich drahocenný, totižto triročného synáčka menom Ďurka, ktorý sa v Slovenskom Komlóši r. P. 1800, dňa 11. apríla narodil. Dvaja bratia mali toho syna, a ten syn mal dvoch pestúnov, dvoch otcov, Ďorďa dľa tela a Martina dľa ducha. Obaja útle milovali malého Ďurka a cvičili ho v bázni Hospodinovej, takže dieťa prospievalo nielen vekom, ale i múdrosťou a milosťou aj u ľudí.

Pán Boh pomáhal tým bohabojným a usilovným bratom na hospode, bo v krátkom čase orali s 12 volmi, a keď prvú brázdu vyorali, povolali aj malého Ďurka, pokľakali na kolená a ďakovali Hospodinu, že až potiaľ pomáhal im a učinil sľub, že viac volov nekúpia, aby do pýchy neupadli, a často spomínali, že viac si ani nežiadajú. Lež Pánboh požehnal tým bratom aj synovi, lebo vychovali z neho muža ctného, šľachetného, horlivého cirkevníka, statočného občana, dobročinného ľudomila, príkladného hospodára, útleho čeľadného otca a povedomého rodoľuba, takže rozniesla sa o ňom povesť aj po susedných obciach a pamiatka jeho žiť bude v Nadlaku za mnoho rokov, z pokolenia na pokolenie.

A tak nebude od veci oboznámiť sa s ním, a síce jak s čeľadným otcom. On a dom jeho, ako Jozue slúžili Hospodinu. Ten opravdive kresťanský staroveký duch prebýval v jeho dome, modlitby a chválospevy ozývali sa v ňom. Písmo sväté a náboženského smeru knihy ľúbil a čítal. Dietky, vnukov a čeliadku v tomto smere spravoval. V jeho dome nebolo čuť ničomné a oplzlé reči, zlorečenia a preklínania, hrešenia a látia. Bohorúhavého sluhu netrpel, ale hneď vyplatil a prepustil ho zo služby. Keď jednal sluhov, prvá otázka bola: piješ pálené? ak nie dám ti o 5 zl. viac.

Pritom bol pracovitý, usilovný, čistotu a poriadok milujúci. Nikdy nezaháľal, nikdy ničomne čas netrávil. Krčmy, kaviarne nenávidel, miesto toho, keď telesne nepracoval, vzal do rúk poučné knihy a tie boli jeho zábavou. Sťa starec pestoval záhradu a vinicu. Jeho milovanie poriadku stalo sa porekadlom: „tak je v poriadku ako Ambrušove šúľky“.

Bol on útlym manželom, dobrým ale prísnym otcom. S veľkou starostlivosťou vychovával svoje dietky, dal ich cvičiť tak v známosti Božskej, ako aj v liternom umení. Roku 1848 sám šiel sťa vlasti obranca do boja, aby jeho starší syn doma zostál, bo vraj: synu, ja som žil už na svete, a ty ešte nie, radšej nech padne, ak padnúť má, starší ako mladý. Mladšieho syna s veľkou obeťou vymenil od vojenského stavu. Poprial mu Pánboh tej radosti vidieť staršieho syna Jana, ako všeobecne cteného, ktorého dôvera spolucirkevníkov v roku 1870 zvolila za kurátora cirkvi, v roku 1873 za pokladníka „vzájomnej pomocnice“, ktoré povolanie horlive a svedomite koná a dúfame, konať bude za viac rokov. Poprial mu Pánboh tej radosti s tým povedomím dokonať v Pánu, že aj mladší jeho syn Ďuro, horlivý to národovec, bude nasledovať šľachetné šľapaje šľachetného otca.

Zvečnelý Ďorď Ambruš, ako občan a vlastenec držal sa hesla: pokoj poriadok a poddanosť, dľa toho: každému, čo ste povinní dávajte. Bol milovníkom slobody a nie svevôli. Veľmi ho tešilo, keď časoduch jarmo dežmy a poddanstva stroskotal, ale pritom bol úhlavným nepriateľom každej bezzákonnosti a bezúzdnosti. Jedenkrát ho občanské predstavenstvo nevinne odsúdilo a peňažite pokutovalo, ale on trpel a časom odplatil sa tomu istému richtárovi za zlé dobrým. Tento sa chytil za nos a peňažitú pokutu mu navrátil.

Bol on príkladným vlastencom, pravda nie slovom, ale skutkom. Nie pri hlučných voľbách vyslancov, kde sa je a pije, kde sa ničomné kriky provodzujú, ale pri plnení zákona, pri poddanosti k predstavenstvu, pri platení dane a konaní povinností. Bol on neohrozeným ctiteľom cisára u kráľa, takže, keď takmer celý svet vzbúril sa proti zemepánovi, on jemu verný zostal.

Pritom, keď ho dôvera spoluobčanov na čelo mesta sťa richtára postavila, spravoval obec, 10.000 duší počítajúcu, verne, veľmi prísne, ale pritom spravodlive. A keď prísnosť zákona požiadala ho, aby ako vlasti obranca tiahol do boja, čo to aj proti jeho zásadám bolo, neodporoval, vzal do ruky zbroj a postavil sa do radu bojovníkov. Za to máme, že plnenie zákona a svojich povinností, je to najkrásnejšie vlastenectvo.

Zvečnelý Ďorď Ambruš bol pritom bezpríkladným cirkevníkom. Od tej doby ako Bohumilá Nadlacká evanjelická cirkev začala napredovať a do kvetu prichádzať, všade vidno stopy jeho účinkovania. V rade presbyterov nielen sedával, ale svojou výmluvnosťou, blahonosné snahy mohutne podporoval. Dvakrát zastával úrad cirkevného kurátora a vždy zanechal za sebou pamiatku. Jeho vplyvom obnovený je aj kľuč dane, na spravodlivej zásade, komu viac dané, od toho viac žiadané, to jest podľa imania. On bol na čele horlivých cirkevníkov, ktorí dvoch kňazov mať chceli, a aj to previedli. On obetoval sa navštevovať z domu do domu neochotných cirkevníkov, a to nie exekvovať, ale Božím slovom prebudzovať a napomínať. Bol on ten spravodlivý muž, ktorý ako verejne, tak aj súkromne šľachetné snahy podporoval a zastával. Nešetril priazeň, lebo nepriazeň, chválu lebo hanu obecného ľudu, ale šetril výchovu, vzdelanie a osvetu ľudu. Pri schôdzkach ľudu viedol predok, pri hostinách sa modlil, pri svadbách bol najobľúbenejším starejším, pri mŕtvych zrušil ten neslušný obyčaj kartovať sa, aby bdiaci nespali a uviedol domácu nábožnosť, prečitoval rozličného druhu prevyškovania. Krem toho vytknuté a zlomené údy tela s prospechom hojil, takže dom jeho bol lekárňa, šťastne liečil lychvu a starého Ďura Ambruša poznalo a ctilo bez rozdielu stavu a náboženstva, nielen celé mesto, lež i celý vidiek, a považovali ho za starozákonného patriarchu.

Konečne nutno pripomenúť jeho rodoľubstvo. Na Dolnej zemi vôbec nešetrili tú výpoveď písma svätého: „Od Hospodina je reč jazyka.“ On bol prvým povedomým národovcom medzi obecným ľudom na tomto vidieku. On milovanie tej reči, ktorú sme materinským mliekom do seba vsali, držal za tak prirodzené, ako milovať a ctiť otca a matku, a tú vieru, v ktorej sme sa zrodili. Čo by sme poviedali o tom, ktorý by zaprel vieru otcov svojich? Istotne to, že je podlý, že je zradca krve, tak je podlý a zradca krve, kto sa odrodí a potupuje tú mluvu, v ktorej sa mu sladká matka prvýraz prihovárala, v ktorej sa prvý otčenáš modlil, ktorá jemu od Hospodina určená je. Kto je neverný svojmu rodu, ten nie je žiadnemu verný, ani samému Pánu Bohu, tomu nič nie je sväté, a všetko považuje sťa prostriedok k dosaženiu hmotných, alebo Boh zná akých cieľov. Zvečnelý Ďorď Ambruš bol povedomým a horlivým rodoľubom a národovcom. Neokrašľoval sa cudzím pierom a chlúbil sa svojou ľúbozvučnou materčinou. Zasadzoval sa za svoju národnosť, podporoval slovenskú spisbu, pomocou st. Jána Kutlíka vydal knihu, rozširoval spisy rozličné, v jeho dome založená je slovenská knižnica. V tomto smere vychovával svojich synov, od ktorých očakávame, aby pokračovali na tej ceste, ktorú ich veľactený otec prekliesnil. Posledné jeho vystúpenie bolo roku 1872, pri voľbe mestského notára. S veľkou oduševnosťou konal všetko možné za národnieho kandidáta a jeho zásluha je, že táto strana víťazstvo obdržala.

A jestliže na Nadlaku, čomu sa aj nádejáme, všetken ľud príde k národnému povedomiu, tak istotne dom zvečnelého bude Betlehemom rodoľubstva.

Zvečnelý vstúpil do stavu manželského roku 1819 a pojal za manželku poctivú pannu Zuzanu Cerovský, s ktorou 12 roov žil v láske a v svornosti, od tejto manželky pozostáva syn Ján. Roku 1831 následkom cholery utratil manželku, aj spomenutých pestúnov a otcov. Po druhýraz pojal za manželku Ilonu Vladár, s ktorou žil 42 roky, s touto splodili syna Ďorďa. Vdovcom bol od 11. septembra r. 1873. Usnul tiše v Kristu Ježiši dňa 14. januára r. 1874 večer o 8. hodine, následkom konečného zoslabnutia. Vyplnil 73 rokov a 9 mesiacov a 3 dni. Pokoj prachu jeho!