ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hurá! Nebojme sa! Nedajme sa! Zabavme sa! Smiechom porazme potvory, nie sú hodné, aby sme vážne bojovali s Don Quichotami. Ešte len aj zábavy naše sú šľachetnejšie, lebo nepotrebujeme červíčka svedomia liekom dočasne umoriť.

A aká zábava je na rade? Maškarný bál, lebo ten predstavuje v malom celý svet a je vernou fotografiou skutočnosti.

Zaujímavé sú v maškarnom bále aj jednotlivé osobnosti, lebo často vyobrazujú osobu v jej prirodzenosti, ale ešte zaujímavejšie sú zdarne prevedené zoskupenia. No viďme niekoľko exemplárov jedného aj druhého druhu.

Zastúpené sú všetky národnosti a idú v jednom kruhu; hegemoniu predstavujúci sedí hrdo na koni so zástavou s nápisom „rovnoprávnosť a voľnosť“ a rovno drží k jednej paničke, ktorá na pártici má to významné slovo napísané „Maďária“. Za ním tíško kráčajú putom okovaní spoluobčania. Nesú potravu, obete tej paničke, niektorí aj seno a obrok vranému koníčkovi, a aby sladký pokoj trval medzi nimi, aby ani len rečou neublížili jeden druhému, všetkým vyrezali jazyky, takže aj Hospodina nie slovom a jazykom, ale duchom a pravdou budú oslovovať.

Trubač zatrúbi a sprievod sa rozpŕchne. V okamihu zjaví sa druhé zoskupenie. Minerva sa predstaví a sadne na kreslo, nosiac na hlave alabastrovú nádobu, v ktorej utešeným plameňom horí olej osvety a vzdelanosti. Prichádzajú jednotlivci, aby jej poklonu učinili a zapálili si kahance osvety, lež napadne ich ražňami ozbrojená zberba, povyráža trpké kahance, na konce ražňov napichnú slaninu a chlieb, aby na počesť Minervy na tom plameni osvety žiarili hrianky a tak učinili magnum aldomáš, s červeným vínkom, ktoré aj Minerva dum quando užíva, aby sa zápal osvety omni modo roznecoval.

Trubač zatrúbi a sprievod sa rozpŕchne. Vyvolený ľud boží sa predstaví. Horkýže predstaví, lež skáče, behá. Tableaux nemohol nemým zostať, lebo vyvolený ľud boží s nohami, rukami do pohybu doniesol aj jazyk. Jedni z nich naškľabovali sa, druhí jazyky vyplazovali a niektorí kričali: et cum spiritu tuo, aj veru nie! ale s árendášovým špiritusom. Obecenstvo sa chutne, ale chutne smialo, niektorým sa už gombíčky a háčiky trhali na prsníku. Krik, lomoz a smiech tak veliký, že hlas trúby sotva bolo počuť, a zjavil sa nový výstup. Muži rozličného stavu a druhu s mlynárskym mlačkom a varecou. Na čele skupiny chlap s nosiskom, sťa na semä nechaná uhorka, myslel by si, že je náčelnica, a ono je nosisko v celej svojej prirodzenosti. Tam vidíme aj Jakubka v bekeši, ktorý predstavuje žabu, natoľko, že sa nadúva. Všetci títo majú stavať chrám humanity a osvety, lež nie na základnom kameni kresťanstva, ani nie na základe Petrovom, ale na ľudskom rozume a na citoch srdca. Kto stavať chce, ten musí driev rúcať, tak aj títo páni oboria sa na všetky staroveké chrámy humanity, osvety a mravnosti. To len náhoda, že slovenské gymnáziá im v ceste stáli. Podobnou horlivosťou boli by rúcali aj sväto-štefanský kostol vo Viedni, keby certum quoniam nebolo v ceste. A kedyže budú stavať tie chrámy osvety a humanity? Hia, kde materiálu niet, tam nemôž budovať, a vždy je ľahšie jestvujúce rúcať než znovu postaviť.

Trubač zatrúbi a nový výstup sa predstaví, pravda nie tak solidný ako predošlý, ale tým zaujímavejší, taliansko-španielska to komédia. Direktor bandy Radovano, dobre zamaskovaný harambaša. Nie od uší, ale od nosa začal šedivieť, a tomu nie div, lebo je to nie žart, direktorom byť komediantov, ktorí by jedným „šanžé marš“ tri milióny chceli uvrhnúť novomódnemu Molochovi do hrtana. Často musel on dlhým krútikom-chvostíkom mrdať, pod baldachínom za biskupom od Ipľa luteránskou vierou chodiť, kým si vydobyl direktorstvo. Za ním poskakuje poddirektor, v ruke má kocár, ktorého rúčka perlami je vybíjaná, keď pukne kocárom, vyskočia opice. Milé to zvieratká! Rozličnej srsti, ale všetky rovno vyskakujú, ako by ich jedna mater mala. Opičiarstvo na taký stupeň dokonalosti doniesli, že aj noviny píšu. No nachádzajú sa opice, ktoré svoju politickú múdrosť z tohoto jediného prameňa čerpajú. Ťahajú za sebou na saniach vypchatého medveďa a divákom dávajú znamenie, že táto severná potvora každú opicu zhltne, ale vraj oni držia ju reťazou na uzde. Dráždia medeveďa, ale ten sa nepohne. Do hroma! Ešte konečne zvie publikum, že to všetko je komédia za groš, ktorý poddirektor prijíma a ním kŕmi svoje opice.

Obecenstvo začína netrpezlivé byť, zvlášť mládež obojého pohlavia mileradi by už nohy do pohybu doniesli. Oj, tie podošvičky svrbia, keď hudba zaznie. Len o trochu trpezlivosti prosíme, posledný výstup nasleduje — a potom dolu s maškarami, a s celou chuťou sa do tanca, až do bieleho rána!

Pán Jagelodedinský predstaví sa.

Okále má ako sudisko z Krupinskej sudodielne, takže všetko vidí od Karpatov až po Adriatické more. Uši má Midasove, ktoré počujú každé vykanie a každý šepot slovenský, len jedno nechcú počuť: to vzdychanie verných vlastencov nad krivdou slovenskej národnosti činenou. Ruky jeho zasahujú ku dverám rodoľubov. A či je to možné? Ach, áno! Farizejovia a zákonníci uplatili Judáša. Strieborné, čo sa s nápisom „Zehn Gulden“, otvárajú aj najsúkromnejšie izbietky pokojamilujúcich občanov. Zberba jeho inkviruje protivlasteneckého ducha, keď ho nenájde, utvorí si ho, a tak zavďačí sa vlasteneckým daríkom. Medzi týmito vidíš ľudí rozličného druhu a stavu. Kňazov s tabličkami a so štolou, alebo infulou. Učbárov, učiteľov, notárov, slúžnych, veľkomožných, osvietených, s maškarami a bez maškár, s presvedčenia a bez presvedčenia, za česť, kríž, hodnosť a peniaze, často z nenávisti a osobnej pomsty. Lež bije dvanásta hodina, dolu s maškarami! Po dvanástej nie je voľno náličnicu zadržať. Zo všetkých strán hrmí slovo: dolu s maškarami a tie nechcú rozlúčiť sa s tvárou. Veru nie, lebo sú to maškary, nie rukou ľudskou urobené, ale sú skutočným biľagom, novomódneho bludného vlastnenectva. Nič to preto, príde leto, uschne blato, a ty gajdoš zadudaj, aby maškary spievajúc zatancovali!

Geld ist hin, alles ist hin!^[24]