ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Než sa Milica nazdala, loď pristála. Farár Černej stál už na mostíku. Privítal sestru, synovca i neter; so synom vymenili chladné objatie a obapolne mračný pohľad, a nevšímali si viac jeden druhého. Černej spytoval sa i na Danka Žilinského. Zvediac, že ešte dnes príde, nariadil jednému z drožkárov,^[33] aby potom takého a takého pána priviezol, začo mu Milica zaslala veľmi vďačný pohľad. Potom sadli do Černejovho kočiara. Ľudovít vzal opraty kočišovi, a už leteli pustinou blíž a blíž k A. i k spriazneným srdciam. Cesta — keď sa všetci usilovali skrátiť ju hovorom — míňala sa dosť rýchle. A keď slniečko strojilo sa zapadať, zadupotali kone vo dvore a.-skej fary. a v ústrety znelo jasavé: „Vitajte, vitajte!“

Irenka so Zlatuškou temer na rukách zniesli svoju drahú tetinku, a skoro udusili vo vrelom objatí Milicu. Černej predstavoval Jankovi i Milici bratanca, Ferdinanda Adamiša, i pána kaplána Draškóciho. Na Irenkino: „A Danko?“ volala Milica radostne: „Nebojte sa, drahé, veď Danko príde; išiel navštíviť matku! Len dakoľko hodín strpenia; strýc bol taký láskavý, už mu aj drožku^[34] obstaral pri prístave. Budete nás tu mať všetkých!“

„No, veď tak sa patrí,“ dosviedčala pani farárka, uvádzajúca švagrinú do domu. Ona naposledy vítala, bo zabavila sa so synom, ktorý, zoskočiac z kočiara, bežal za ňou. Nevedela, pravda, že tento nezvykle vrelý prejav synovskej lásky môže pripísať tomu, že jej syn nevedel, ako privítať sa s oboma kamarátkami, ako vydržať pohľad tých nevinných očí, keď sa uprú na neho.

,Čo on tu chce?‘ podumal, keď predstavili i jemu Adamiša. ,Tento podvodník, ktorý olúpil rodinu a iste i krivo prisahal — pre hrudu a mamon zapredal dušu za chlieb tak ako ja. Ako sa len na mňa díva, ako protivne sa usmial, ani čo by chcel povedať: ,Hja, Lajoško, my sme si rovní!‘

Mladík najradšej zaškrípal by zubami v muke, aká srdcom zvládla. No treba udržať jasnú tvár, treba byť šťastný, hrať veselého, veď priviezli sme si domov hosťov. A čo by si pomyslela Milica, úbohá, zaslepená Milica —!

Zaviedla si pani Terézia milých hosťov do fary. Dámy prezliekli si v Arankinej izbičke uprášené, cestovné šaty, zmyli špinu z cesty. Milicu prizdobili priateľky ešte poslednými, pre ňu zachovanými ružami. Pretože bola ona prv hotová, vzala si ju Irenka so sebou do rodinnej izby, kde spolu dohotovili ešte nezakončenú tabuľu.^[35] Tu zvedela Irenka, ako skončil proces, a stálo ju to veľkú námahu, aby skryla svoje pohnutie. Veď razom akoby ju niekto presadil do besiedky, a povrával jej strašné slová: ,Ľudovít podpísal reverz.‘^[36] Ach, bola to predsa len pravda!

No Milica, úbohá Milica nevedela nič. Veď či by sa mohla ešte kedy usmiať, ona, ktorá ho milovala? Ach, ona ho milovala — a on bol zradcom!

„Odpusti, Milica,“ vravela, objímajúc družku; „no mne je tak ľúto Danka, Jurka i všetkých! Udusila by som sa, musím trochu von, premôcť seba, aby Aranka nevidela. Všakver’, odpustíš?!“

„Prirodzene, Irenka!“ Tvár devina obelela. „My sme to už prežili i vpravili sa do toho. No môžeš si predstaviť, čo sme vytrpeli; veď museli sme vidieť trpieť ich, a nemohli im pomôcť. A potom prišlo to strašné odsúdenie; a čo najstrašnejšie: keďže Ľudovítovi dovolia zložiť skúšky, podozrenie padlo na neho. Jeho — hoci je nevinný — to veľmi trápi. A že je nevinný, dokáže Danko, keď príde sem. Janíčko nám prišiel v tých najhorších dňoch. Ale choď, lebo sa potom nevymaníš.“

A devuška šla — nie, bežala — von do záhrady, naplnenej jesennými hmlami. Tam v besiedke, kde pred niekoľkými dňami tak horlivo bránila kamaráta proti nespravedlivému obvineniu, hodila sa do pleteného kresla, a zakrývajúc malými rukami tvár, plakala. Ach, plakala žalostne, že tak sa zakončili všetky ich p.-ské ideály. Plakala nad Dankovým zničeným životom, nad Ľudovítovou zahynulou dušou a nad úbohou, oklamanou Milicou. Bolo jej milé, že zvonia, veď ten kov akoby plakal s ňou nad dosnívanými snami a zlomenými nádejami. Nepočula ľahké, mužské kroky, nevidela, že rozhrnul niekto húštie, ani akým pohľadom dívajú sa na ňu dve, Miliciným tak podobné oči. Nevedela, že oprel sa Janko Žilinský o osamelý bor a že i na neho prešlo niečo z jej žalosti.

Vedel mládenec, čo dievčina oplakáva, domýšľal si, a jeho duša zaplakala s ňou. No, či sa môže mladík dlho dívať na plač dievčaťa a na svete najdrahšieho? Prebehol Janko Žilinský medzeru, deliacu ich oboch.

„Irenka, neplač, prosím! Veď Pán Ježiš i toto zlé obráti na dobré; už i obrátil.“

Spustila ruky z tváre, vzhliadla a usmiala sa na neho medzi slzami. Ach, bolo toľko dobroty, detskej nežnosti, nevinnej prelesti v tom úsmeve a v tých slzami ligotavých očiach!

Pokľakol mladík ku kreslu, vzal podávané ruky do svojich, pritisol si ružové, malé prsty ku perám.

„Ó, Janko, či jestvuje dosť sĺz, aby mohli dostatočne oplakať to, čo sa stalo a už neodstane, oplakať naše strasti?“ Bolestný ťah zovrel malé ústka.

„Máš pravdu, drahá. My zaiste, keď hľadíme len na vec samu, musíme volať s Jeremiášom: Ó, kto mi to dá, aby moja hlava bola plná sĺz, aby som tak mohol oplakať zmordovanie môjho ľudu! No musíme hľadieť ďalej, na Neho, ktorý nám privoláva: Nie sú moje myšlienky, ako vaše myšlienky, ani moje cesty, ako vaše cesty; ale jako vysoko sú nebesia nad zemou, tak prevyšujú moje cesty vaše cesty. — Bez Božieho dopustenia sa nestala ani táto vec. Srdce Márie, matky nášho Pána, musel preniknúť meč, aby bolo zjavené zmýšľanie mnohých sŕdc. Keby neprišlo vonkajšie zlo, nikdy by sme nepoznali zlo, ktoré je v nás. Zlo a vonkajší hriech je tá magnetická ihla, priťahujúca a dvíhajúca vnútorné zlo a náš hriech. Choroby, ktoré vystúpili na povrch, môžu sa omnoho ľahšie vyliečiť, ako vnútri hnijúce, ktoré život podožrali a človeka nechali v domnení, že je zdravý. Hrozné bolo, čo dopustil Pán na Danka, ale že ho tak priviedol k Pánovi Ježišovi, že mu dal samého seba, celý život môže Mu byť vďačný za skúšku, do ktorej ho teraz postavil. Raduj sa, Irenka, i on pôjde už s nami z Mezopotámie do Kanaánu.“

„Čo nevravíš!“ vzrušila sa radostne. „Keby si vedel, ako on to bral!“

„Viem; písal mi. No teraz už i on volá, tak ako ja som volal:

Irenka, či pre taký vzácny dar nie je hodno i trpieť? Ja verím, Pán Ježiš si týmto utrpením Danka preto k sebe priviedol, aby, keď mu svet všetko vzal, On sám mohol sa mu stať všetkým.“

„Ach, to verím. Ale, Janko, keď veci tak stoja, či práve to nie je veľká strata, že vzali mu možnosť stať sa farárom a hlásať poznanú Božiu pravdu nášmu ľudu!“

„Nie je ešte všetko stratené. Náš Boh je všemohúci. Až On bude chcieť, veď oni musia Dankovi dovoliť skúšky zložiť; ak nie — ani to nebol farár, ktorý mne dopomohol k poznaniu pravdy. Dnes v noci som mnoho premýšľal o jeho ďalšom živote. A tu som si sľúbil — mám, ako vieš, dobré postavenie, a dá Pán, o krátky čas bude ešte lepšie — chcem sporiť, žiť striedmo, aby on mohol ešte ďalej vyštudovať, a potom sa vrátiť späť do vlasti a pracovať tu ako slobodný, nikým neviazaný evanjelista. Ceremónia^[37] a miesto žiadneho nespraví spaseným, živé hlásanie Slova Božieho a krv Krista Ježiša, tak blízko prinesená ľuďom, že ju musia prijať.“

,Amen!‘ zahučal kov zvonu ešte raz a stíchol.

„Janko, ja tiež chcem k tomu pomôcť. No svojho ešte nič nemám,“ narovnala sa devuška, vstala, — i mladík vyskočil — „zato mám niektoré cenné šperky, tie sú moje a len moje, ja ti ich dám. Mne i tak, ako Pánovej učenici, neprislúcha nosiť zlato. To speňažíš a dáš na jeho potreby. Ja nemohla by som mu to dať, lebo by ho to snáď bolelo, hanbila bych sa. Od teba ho to nezabolí, pravda; vezmeš to odo mňa?“

„Ó, Irenka!“ mladík spravil posunok, akoby mal vôľu zavrieť devušku v náruč, no ovládal sa. Pristúpila sama k nemu a oprela si hlavu o jeho rameno.

„Vezmeš?“

„Vezmem, drahá,“ pritúlil jej ruku k svojej hrudi. Ó, keby vedela, akú mu pôsobí muku, do akého ohnivého prúdu ho vrhá, utiahla by vonnú, rozkošnú hlavičku z jeho ramena.

No, ona myslela, že je to ešte tak, ako pred dvoma rokmi, keď ona bola nedospelým dievčaťom, a on nevedel, akým meno nazvať pocit, ktorý k nej choval. No, dnes vedel, vedel dobre, že jej nemôže byť len bratom, že jeho srdce dávno prekročilo hranice toho pekného priateľstva, zmietané túžbami, ktoré nikdy nemohli dôjsť splnenia. Keby nebola bohatou Irenkou Strakoničovou, vtedy — ach, vtedy použil by tento nečakaný, vytúžený, obavami strašný i šťastný okamih, privinul by dievča, vonný kvet, k srdcu, ktoré hrozilo si preraziť cestu z mladej hrude. Takto načo vrhnúť ju do víru boja, pokušenia? Strakoničova rodina mala s ňou zaiste veľké úmysly. Dobrovoľne by mu ju nedali, a kresťan si nikdy násilne nemohol privlastniť ženu, ani vtedy nie, keď by ju tým vytrhol zo sveta. Veď Pán to, čo bolo Jeho, mohol i v tom svete zachovať. Dosť bolo na Zlatuškinom ranenom srdci. Toto mladé, dôverčivé srdce nevydá tiež na pospas biedeniu; musí si podržať to pekné, blažiace, či čisté priateľstvo za každú cenu.

,Tak čo nič nevravíš?‘ káral rozum. ,Kúp obeťou svojho srdca mier jej duše!‘ Násilne zavrel mladík oči. Odtrhol tak pohľad z tej drahej, predrahej tváre, nezbadajúc v svojom rozrušení, ako zvláštne na nej svitalo svetlo. Veď okamih tej tíšiny, keď tu spolu stáli objatí jesennými hmlami a nič nepočuli, len ohlas vlastných mladých sŕdc, bol taký kratučký. — A predsa dosť dlhý, aby pod vplyvom mladíkovho pohľadu, aký predtým na ňu upieral, zabudla devuška i na kamaráta, o ktorého sa chceli starať, i druhého, na ktorého sa len chcela spýtať. — Zabudla všetko pre sladkosť pocitu, ktorý, sťa zorové červánky, objal náhle jej celé srdce, a naplnil májovou vôňou fialôk, rezied a ruží. ,Už viem všetko,‘ preletelo mysľou devušky; ,aj prečo mi tak strašne bolo v povedomí, že on sa vydal na púť z Mezopotámie do Kanaánu a ja nie, že nás taká priepasť delí. On vznáša sa k nebu a ja som prikutá k zemi. Už viem, prečo ma to tak veľmi blažilo, že zase budeme kráčať spolu — ach, už viem všetko. Viem, že by sme si mohli zaspievať, ako Danko raz spieval:

Hľadeli devuškine oči do mladíkovej tváre. A keď konečne mladík dobojoval víťazne boj srdca s povinnosťou a otvoril oči, stretlo sa týchto dvoje očí. Nad tým, čo mu devuška v svojom sladkom, čistom pohľade podávala, mladík zvíťaziť nemohol. Nezavrel ju síce v náruč, nepovedal, že a ako ju ľúbi, ale bez ďalšieho pokusu zložil zbraň, a nechal nad sebou zvíťaziť jasavo blaženému povedomiu: ,Aj ona mňa miluje, aj ona‘ —

„Irenka, Irenka!“ zaznel zo dvora hlas pani farárky.

Devuška sa strhla. Kúzlo bolo pretrhané, pekné priateľstvo na povrch zachované, — a mladík zostal sám, zahľadený za svojím unikajúcim šťastím. Obrátila sa devuška, zaslala mu ešte jeden pohľad; ešte jeden dobrý, nevýslovné pekný úsmev ožiaril tu slnečnú tváričku, — potom húštie zapadlo a pod šuhajom podlomili sa kolená.

„Pane Ježišu, ja som to nehľadal, vieš. Ja som chcel zamedziť, nepokúsil som sa to vyvolať; ja za to nemôžem, ale ani zvíťaziť nemôžem, ak mi Ty sám nepomôžeš. Ach, Pane Ježišu, alebo vysloboď nás oboch z toho kúzla, alebo mi ju daj. Veď ty si všemohúci! Či leží v bohatstve šťastie? Či nebola by ona šťastnejšia v obapolnej láske na mojom srdci? Ty si všemohúci. Sľubujem Ti, že ani krok neurobím, aby som si ju získal, ale ak mi ty sám cestu prekliesniš a dáš mi ju, celý život budem ti za ňu ďakovať.“

Vyskočil mladík a domýšľajúc si, že i jeho budú hľadať, ponáhľal sa k fare.