ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ach, je to pravda, že akokoľvek krásne chvíle minú sa ako sen. Než sa Irenka nazdala, bola so svojimi milými rozlúčená. Prví odišli Černejovci s tetinkou, Milicou, Jankom a kaplánom Draškócim. Potom odobral sa Ferdinand Adamiš. S ním zároveň odvážali na stanicu Danka Žilinského, ktorý si šiel k matke pre svoje veci a zároveň sa od nej odobrať. Až sa vráti, potom oni, Strakoničovci, pôjdu do Srbska.

Teraz bola Irenka sama s babičkou; lebo deduško a strýc generál mali veľa práce, a Miloš so Sávom vybrali sa s horárom na „poľovku“. Sáva zakázal, že ho Irenka nesmie titulovať strýcom, čo ona rada prisľúbila, lebo ako potom menovať generála!? A Sáva bol ešte taký mladý, málo starší od Miloša.

„Mne je za všetkými teskno okrem tých farárov,“ hovoril Miloš, „ale najviac za Dankom; sotva sa ho môžem dočkať.“

Za kým bolo Sávovi najtesknejšie, vedela by Irenka uhádnuť. Tri razy bol sa už odobral od Milice, keď Černejovci i Žilinskí odchádzali, a ešte i keď kočiar hnul sa dopredu, a Milica vykukla, spravil posunok, akoby mal vôľu rozbehnúť sa za ňou.

„Škoda,“ — myslela devuška — „veď Milica je Ľudovítova!“

Jej však sa niktorý z bratov nepýtal, za kým najviac teskní; veď odišli tak mnohí drahí: Aranka, Milica, tetinka, Danko, Ľudovít a — Janko Žilinský. No divno; veď on, hoci i zmizol, ako čo by ani nebol odišiel.

bol jej povedal.

Bol to len okamih samoty tam v jej salónku; no aký krásny. Nič si nepovedali — a všetko. Rozlúčili sa tak, ako kedysi, keď ona pred štyrmi rokmi čo nedospelé dieťa prišla k tetinke, a on načas odchádzal preč čo taktiež nedospelý mladíček. Áno, tak sa rozlúčili: ona ovinula mu ruky okolo šije; on si ju na okamih pritúlil a bozkal, a ona mu ten bozk vrátila. Bolo to tak, ako vtedy, a predsa celkom ináč. „Svieť, Irenka, a blaž; ja to tiež chcem činiť. A Pán Ježiš dá zase „do videnia“. Nuž ona verila i vtedy, i teraz, že dá. A napriek stesku bola taká šťastná, že oblažila by najradšej celý svet.

Začala si s babičkou. Lúč teploty jej srdca zahrieval i v kuchyni i na dvore; všade mala dobré, milé, pekné slovo.

Obdivovala nielen pani riaditeľová, ale i kuchárka a chyžná praktickú Irenkinu výchovu. To dieťa s chuťou a rozvahou ku všetkému vedelo priložiť ruky. Vedela pani riaditeľová, že ju to v preparandii nenaučili. A keď po obede — pri ktorom boli len samy dve, páni sa mali vrátiť až k olovrantu — naprosila ju vnučka, aby si v jej salóniku odpočinula na pohovke, že budú trochu spolu besedovať. — Sama si sadla k nej na stolček — a babičku naraz prekvapila otázkou:

„Tak, babička, a ako dlho mám vlastne byť u strýca?“

„Dieťa moje, keby na mne záležalo, ani by som ťa vôbec nepustila; no keď už musím, tak najviac do Nového roku.“

„Dobre, babička,“ vnučka pohládzala si paninou rukou svoje hodvábne líčko, „a potom čo tu budem robiť?“

„Čo budeš robiť, dieťa? Ach, nuž to, čo si robila dnes, pomáhať svojej babičke.“

„No, to by mi zostalo priveľa času k záhaľke; a škoda bolo by rokov, strávených v preparandii. Ak mi dovolíte, zriadim si školu. Vlastne až T. už bude deduškovo, poprosím ho, aby ju on zriadil, a aby do úradu povolal svoju diplomovanú vnučku.“

„Ale, dieťa,“ zamračila sa stará pani, „čo ti napadá, ostúdzať sa^[63] so sprostými deckami bírešov a sluhov; veď tých iste myslíš. Kvôli tomu sme ťa do preparandie nedali.“

„Pozri, babička,“ vztiahla vnučka ruku. „Ak si chcela, aby tvoja Irenka prelenošila život, tak si jej nemala tamten obraz tu postaviť. Mne otcove pery akoby privolávali: Ži, Irenka, k blahu svojeti, za slobodu ktorej som ja život položil! Babička moja, polovica našich sluhov nevie čítať, a sú následkom toho bez Slova Božieho, bez Boha, bez Krista. Tak ja chcem mať školu, nielen malých, ale i veľkých; a ty mi to dovolíš. Ty mi ešte i deduška pomôžeš pre to získať. Teraz v Srbsku naučím sa správnejšie cyriliku;^[64] no budem tých ľudí učiť i latinku, a Danko Žilinský ma pocvičí lepšie v slovenčine. Veď tie dve-tri hodiny denne, ktoré takto strávim, zase pilnosťou nahradím, aby si ty, babička moja, nebola ukrátená.“

Čo mohla stará pani protirečiť, keď sa vnučka na otca odvolávala? To bola jej najslabšia stránka.

Ako tu pred ňou sedela, hlavičku do dlane podoprenú, tak, celkom tak aj on sedával. Však sa mu len veľmi podobala!

„Nuž, dieťa, ja spravím, čo budem môcť,“ sľúbila s ústupnosťou slabosti. A vnučka ju práve tak celovala, ako to kedysi syn robieval.

„No, babička moja, ešte niečo by som ťa prosila,“ začala Irenka po chvíli, keď o inom už boli vraveli. „Viem, cítim, že bytosť mojej zosnulej matky obtáča akýsi tieň. Neraz myslela som nad tým, že mi ju nikdy nikto nespomína. „Až budeš veľká,“ povedal mi bol deduško raz, „potom ti povieme všetko. Je to smutná vec; nespomínaj ju babičke.“ Nuž, ja som poslúchla, ale čas je už tu; prosím, babička, povedz mi to; čo teba rmútilo, môžem i ja vedieť. Predvčerom odovzdal mi Petrovič kader môjho otca, ktorú tento poslal mojej matke i s posledným bozkom lásky. Prečo neoddal ju jej? Niečo ma zdržuje, spýtať sa muža. Prosím, povedz mi ty, babička: stálo snáď moje narodenie moju matku život?“

„Nie, dieťa. Ale nepýtaj sa ma, nie; ja ti to povedať nemôžem.“

Devuška zbledla.

„Zná Miloš osudy našej matky?“

„Miloš? Zná.“

„No tak sa spýtam jeho. A nermúť sa, babička moja; nebudem potom nikdy viac o tej veci s tebou vravieť. Pán Ježiš hovorí: Nieto nič tak tajného, aby nebolo zjavené. Zvedieť to raz musím.“

Nuž pani bola rada, že nemusí vnučke rozprávať. Veď od Miloša sa ona toľko dozvedieť nemôže. Ale aby predsa ďalej o tej veci nevraveli, dala sa radšej odprevadiť do spálne, že si ide trochu zdriemnuť.

„A ja si zatiaľ trochu zajazdím.“

Ba keby bola stará pani vedela, kam má vnučka namierené, či by ju to tak tešilo?

Nebolo Petroviča doma; viezol pána riaditeľa. Pustila sa devuška samotná. A bolo jej milé, že nemá k tej návšteve svedka.

Zadivene vítali v letohrade grófa Gejzu B. mladú dámu. A keď žiadala byť zavedená za pani grófkou a poslala svoju ružovú navštívenku ocitla sa čo nevidieť v salónku, kam ju pani grófka kázala doviesť; sama že hneď príde.

Devuška neobzerala rozkošnú izbu. „Daj mi, Pane, jasné, určité svedectvo!“ modlili sa ústa. „Daj, aby som svoju lásku k Tebe mohla vyjadriť. Ó, by som mohla svietiť!“

Počuť ľahké kroky. Záclony sa rozhrnuli; pani vnišla. Devušku až prekvapila krásou a oslnila milotou, ktorou ju privítala.

„Teda ste predsa prišli, slečna!? Už som pochybovala.“ Pani viedla milého hosťa do útulného výklenku obloka.

„Prv nebolo možno.“

Irenka srdečne vysvetlila, čo všetko ju včera zdržovalo. Tak slovo dalo slovo. Ale napadlo Irenke, čo povedal Danko: „Nedaj sa zapliesť do rozhovoru; lebo ak hneď neprídeš k cieľu, tak sa ta nedostaneš.“

„Priniesla som vám, pani grófka, sľúbenú knižku; ak dovolíte, prečítam z nej kúsok, aby sme mohli o tých veciach vravieť.“

Pani prisvedčila.

Irenka začala čítať. Ako bolo, ako nie, keďže ju pred ňou ticho sediaca dáma nemýlila — bo ten pozorný pohľad ju pobádal pokračovať — tak prečítala celú brožúrku. V salóne stíchlo.

„Na základe tejto knižky,“ hovorí grófka po nemecky, „rozhodli ste sa, že nepôjdete na ples?“

„Ach, nie, pani grófka, rozhodla som sa, že pôjdem s tými dušami, ktoré opustili svet a prišli k Pánovi Ježišovi. Šla som k Nemu, On mi odpustil, On ma prijal; som Jeho časne i večne, a chcem na zemi žiť pre Neho a s Ním.“

„Chcete sa stať snáď diakonkou?“

„Nie, drahá pani. Predbežne idem teraz do Srbska; tam pokúsim sa o to, žiť v svojej rodine tak, aby môj Kráľ, Pán Ježiš, bol so mnou spokojný. Potom, keď sa vrátim, ukáže mi zase, čo mám robiť tu; popredne budem blažiť svojich milých.“

„Nakoľko ja znám pani Strakoničovú, ona iste túži po tom, uviesť svoju vnučku do spoločnosti, kam táto rodom i vzdelaním patrí; ona sotva bude spokojná s vaším predsavzatím.“

„Mám dve zbrane, pani grófka, ktorými si hodlám vydobyť túto spokojnosť; jedna je modlitba, druhá láska. No dovoľte, pani grófka, čo súdite o tomto pozvaní vy?“

„Ja?“ zmiatla sa pani. „O akom pozvaní?“

„Prišla som k vám s týmto posolstvom Božej lásky, prišla som vám povedať, že Boh, Otec nebeský miluje i vás a že Pán Ježiš čaká, kedy sa pre Neho rozhodnete.“

Zádumčivá panina tvár akosi schladla.

„Myslíte, že je mne tak ľahko rozhodnúť sa, ako vám?“ Z hlasu vyznela horkosť.

„Ó, ani mne to nebolo ľahko.“

Devuška živými farbami opisovala svoj boj, prv než nechala padnúť ideál stať sa speváčkou.

„Vy ste sa chceli venovať opere? Či smiem prosiť, aby ste mi niečo zaspievali, napríklad z tých piesní, ktorými ste chceli svojmu rodu získavať slávu?“

Irenku zabolelo srdce; videla, že pani sa chytá príležitosti, ktorú jej nechtiac poskytla, aby mohla odbočiť od predmetu. No bola príliš dobrou Slovenkou, aby zároveň nezajasala, že smie tejto maďarskej magnáške tu v jej maďarskom dome zaspievať opovrhnutú, do chatŕč a hôr vyhnanú slovenskú piesenku svojho potlačeného národa.

Pani viedla ju k skvostnému pianinu.

„Neviem hrať, pani grófka, len toľko, čo sa môžem v samote ku spevu doprevádzať,“ ospravedlňovala sa devuška mile. A ako bolo, ako nie, sama ani neznajúc, prečo, zanôtila svojím prekrásnym, pre spev slovenskej piesne akoby len stvoreným hlasom jednu z najzamilovanejších svojich slovenských pieseniek:

Nevedela devuška, akú spravodlivosť jej prisluhuje nevinná slovenská piesenka. Oknom milo vnikal jesenný vetierok, rozhúpal salónne palmy okolo pianina; ony akoby šumeli: „Čo to spievaš, Irenka, a komu!“

Ach, devuška neznala, komu spieva tú prekrásnu piesenku s takým citom, nežnosťou, že rozplakať by mohla i tisíce poslucháčov. Ona, keď v P. tú piesenku spievala, vždy myslela si pod tou matkou Sláviu, a pod rozžalostenou dcérou ukrivdené, šírym svetom rozohnané deti slovenskkého národa. I teraz myslela na Sláviu, ale mimovoľne myslela i na rozhovor s babičkou, a bolo mladému srdcu tak teskno. Preto toľko žiaľu, srdce kradnúceho, spočívalo obzvlášť v poslednej slohe.

„Nespievaj,“ — šumeli palmy, „veď utrápiš!“ Už pri prvých slohách klesla pani do rohu pohovky, pritisla bledé, zalomené ruky na tvár a sedela tak nepohnuto ako socha. Ba čo sa dialo v nej? Ó, to čaro Bohom darovanej slovenskej piesne, piesne národa ujarmeného, utláčaného, ale neusmrteného, kto mu kedy odolal? Ak na cudzinca nezostane bez dojmu, čo deje sa vnútri srdca, odcudzeného svojeti!

Pred paňou padlo do mora zabudnutia posledných devätnásť rokov. Jej sputnaná, pokalená duša striasla na chvíľu putá cudzoty; niečo viac, než rozpomienka, pozachvelo srdcom. Na pohovke schúlená sedela terajšia grófka B., ona — a nie ona. Keď padli ruky, zakrývajúce tvár, pozreli na speváčku čierne panine oči, a z tých očí hľadela duša dakedajšej, z tvrdého spánku zobudenej Oľgy Milinskej. Tak cítila, milovala kedysi aj ona, s takým citom spievala aj ona tomu kedysi najdrahšiemu, ktorého tvár tam spomedzi tých palmových ratoliestok stranou bola sem obrátená. Snáď nikdy nespodobala sa Irenka otcovi tak, ako práve v tejto chvíli. „Ona je moja a jeho, a ja som si ju dala preč!“ — zaúpela pani. „Ona je jeho dcérou, je tým, čo sme si z našich detí vychovať túžili, a ja — ach — čo stalo sa zo mňa — —!“

Kto by hľadel do tej temer ľadovochladnej paninej tváre, ani zďaleka by netušil muky, aké zvierali srdce na rozskočenie plné.

No devuška prestala hrať; zvyknutá ešte z P., že po jej odspievaní v salóniku vládavala tíšina, nevšimla si, že pani grófka hneď zdvorile svoj súhlas nevyslovuje. A v túžbe, aby predošlý rozhovor mohla zase nejak nadpriasť, zanôtila ešte piesenku, ktorú si Zlatuška bola zložila na slávu nebeského Ženícha na utešený národný nápev.

Doznel posledný akord, zašumeli palmy, a pri nohách strnule sediacej panej zaznela z pier ľúbeznej speváčky otázka rozhodujúca nad celou večnosťou:

„Pôjdete aj vy s nami, pani grófka?“

Grófka sa strhla s výrazom, ktorý devuška nemohla rozlúštiť a ktorý pozastrel jej krásnu, náhle rozchvenú tvár. Irenka, vášnivo privinutá, ocitla sa v náručí, na paninom srdci.

„Dieťa, ó, dieťa!“ vzdychli chvejúce sa grófkine pery. „Čo chcete odo mňa?“

„Aby ste išli s nami, pani grófka, z Mezopotámie sveta, ktorému ste posiaľ žili, do nebeského Kanaánu, pre ktorý bola stvorená i vaša duša.“

„Nuž, veď ani vy tam ešte nie ste, Irenka.“

„Nie som, pani moja, ale som na ceste, a Duch Svätý sa postará, aby som prišla do tej poludňajšej zeme.“

„A ak nezotrváte? V Písme stojí, že kdo zetrvá až do konce, ten spasen bude.“

Irenka sa narovnala. Veď až teraz zbadala, že vedú rozhovor po slovensky, keď pani použila český citát zo Slova Božieho. Ale náhle trhnutie zvonku, oznamujúce, že niekto žiada vstup, pretrhlo nečakane rozhovor. Vnišla komorná s telegramom. Obe vstali. Grófka popošla oproti, odobrala, rozbalila —. I dlho očakávané veci dakedy prekvapujú. Videla Irenka preľaknutie v zraku panej.

„Oznámte služobníctvu, že starý pán gróf B. zomrel, a pripravte mi všetko na cestu; odchádzam hneď. Vy pôjdete so mnou,“ nariaďovala grófka.

Asi o päť minút pozdejšie jazdila už Irenka von z letohradu. Odporúčala sa panej rýchle, nechcela ju zdržovať. Cítila ešte vždy to rýchle, vášnivé objatie a horúci grófkin bozk. A sprevádzal ju zvláštny, túžobný pohľad panej. Ba čo bolo v ňom? Niečo ako prosba a žalosť. Prečo?

„Ona mi nedala odpoveď, nič som nezískala,“ myslela smutno. „Ach, škoda, že nás prerušili. Je Pán Ježiš so mnou spokojný? Keby tam bol šiel Danko, ten by to bol iste ináč začal; ja som taká neumelá! Ako to povedal Janko: „Vydaj tej panej svedectvo, a ak by ho aj hneď neprijala, ona bude naň myslieť, a my sa budeme za ňu modliť.“ „Áno, áno,“ rozveselila sa devuška, „my sa budeme modliť.“

S modlitbou na perách i v srdci za grófku Oľgu B. vracala sa dcéra Dimitrija Strakoniča domov. Nik sa jej nepýtal, skadiaľ prichádza, lebo i tu mali už telegram o grófovej smrti, a robili sa prípravy na cestu. Deduško so Sávom mali ísť na pohreb —.