Zlatý fond > Diela > Rozpomienky na dni peknej mladosti


E-mail (povinné):

Daniel Maróthy:
Rozpomienky na dni peknej mladosti

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Karol Šefranko, Lucia Muráriková, Mária Hulvejová, Zuzana Danišová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 27 čitateľov

Rozpomienky na dni peknej mladosti

Hneď na začiatku, vrstovníci a bratia moji ľúbezní, chcem vám povedať, čo rozumiem pod „ostatkami“ školy Štúrovej, ku ktorým i ja mám šťastie seba pripočítať.

Prišiel som do Požoňa — vtedy ešte vôbec „do Bratislavy“ — v posledných dňoch mesiaca augusta r. 1845, teda dnes zajtra pred 30 rokmi. Vtedy už náš večne blahej a požehnanej pamäti Ľudovít nesedel na katedre „Ústavu slovenského“ pri ev. školách požoňských, — no v prvom poschodí, na západnom uhle „ulice pannenskej“ impozantne vyčnievajúceho domu „Fernolayovského“, odkiaľ v stĺpcoch „Slovenských Národných Novín“ a na krýdlach „Orla Tatranského“ vysielal žeravé blesky ducha svojho do lona, z tisícročného zmeravenia okrievajúceho Slovenska. Mládež slovenská bola osirotená a v mnohom ohľade na seba samú zanechaná; lebo pôsobenie zlomeného starčoka Jura Palkoviča, dľa mena „profesora řeči a literatury československé na evanj. Lyceume Prešpurském“ nepresahovalo deklinácie mluvnice českej a teóriu o osudnom „y“, — za ktoré nebožtík toľké srdnaté boje viedol!

No, nášho Ľudovíta nekonečná láska k národu a k jeho nádeji — mládeži slovenskej — postarala sa o to, aby sme celkom opustení a osiralí neboli. Jeho pôsobením povstala „Čitareň Slovanská“, majúca za členov do 80 mladíkov slovenských i srbských, jejžto on predsedom bol, ktorejžto riadne mesačné hromady slovenskou a srbskou rečou otváral a riadil, i — metal blesky ducha svojho do zápalistých hrudí mladých synov matky Slávy! Veliká je i v tomto ohľade významnosť Požoňa: on bol opravdivým ohnišťom Kollárom zvestovanej, Štúrom oživotvorovanej „vzájomnosti Slovanskej“ — i nie jedon z bratov juhoslovanských, ktorý dejstvoval a dejstvuje slávne na poli národa svojho, — pri tomto žriedle napil sa nehasnúceho oduševnenia za svätú vec národa a osvojil si heslo Ľudovíta a mládeže požoňskej: „My chytili sme sa do služby ducha, a preto preísť musíme cestu života tŕnistú!“

A krom toho — ale poobzerajmeže sa dobre okolo, či dajaký špehúň na nás nestriehne — dvaráz do týždňa, na prvom poschodí domu „Fernolayovského“ o 7. hodine večernej, tie okná, kde bola „Redakcia slovenská“, boly starostlivejšie jako inokdy čalúnami pozaťahované. Šuhajci jedon za druhým po tichúčky po jednom jako stiene večerné kradli sa k bránam domu menovaného. Letmým krokom, aby len ani „hausmeister“ o nich nezvedel, vznášali sa po schodoch do miestností redakcie, kde si uradovaní, utešení ruky podávali, že im Boh pomohol neprajnému oku nepozorovane vkĺznuť do tej svätyne mládeže slovenskej. Veru, bratia moji, také to boly smutné a trudné — i predsa pre nás nikdy nezapomenutedlné časy! Ľudovít vystúpil zo susednej svojej svetlice. No, — a jakou tvárou nás vždy pozdravil — to by som sa Vám darmo namáhal, bratia moji, opísať, to len tí vedia, ktorým nebe poprialo patriť do toho nevyrovnaného, duchaplného, šľachetného obličaja!

Započala sa prednáška z dejín národa slovanského, alebo spisy jeho, alebo námah jeho kultúrnych alebo o povolaní jeho sveto-historickom — a oči, uši i všetky mocnosti ducha visely, lipely na drahom, vznešenom rečníkovi, až — prišiel zas nutný čas k odchodu; — lebo keby na našej vôli bolo bývalo — i svitu by sme tam boli dočakali. Ale blížila sa doba, kde sa vo veľkých mestách brány domov zatvárajú, a my potrebovali sme času, kým sme sa jedon za druhým, po jednom, tíško, nezpozorovaní, novými pokladmi ducha a srdca obohatení, domov porozchádzali. —

Inorodá mládež bavievala sa v tú dobu obyčajne v kaviarňach, divadlách, hostincoch: my — často hladní telesne — jedli sme chlieb života a ich sladkú vodu oduševnenia za najväčšie záujmy a vidiny ľudu a národu nášho. A predsa — Štúr tým na kocku položil svoje postavenie! V čase tom hrôzyplnom a zúrivom, keby sa boli dozvedeli jeho zlovoľní odporníci, že on, trebars i súkromne len, mládež slovenskú vôkol seba shromažďuje, boli by v stave bývali z Požoňa ho vypovedať a práva redaktorského ho pozbaviť…

Ach, i teraz dlie oko moje na obraze tvojom, duchu vznešený, — a zrakom v slzách zlomeným čítam tvoju slávnu devizu: „My chytili sme sa do služby ducha, a preto preísť musíme cestu života tŕnistú!“

Tŕnistá bola — a predsa — bohužiaľ! — krátko trvala!… O, jak draho kupoval si prednosť tú, môcť pôsobiť na osudy a vývin národa — čo bolo vyvýšeným cieľom života tvojho — i potom, keď ťa medzi živými viac nebude! — Jako by bol predcítil skoré zavrenie očí svojich, tak sa usiloval chvatom všetko naplniť, natehotniť duchom svojím, aby myšlienka mala svojich apoštolov, keď hlava — i padne!…

To boly „ostatky“ školy Štúrovej, ku ktorým má šťastie prislúchať i ten, ktorý vám, drahí bratia a vrstovníci moji, rozpráva tieto rozpomienky na dni peknej mladosti.

*

Dosť rád učinil by som sa vám neznámym, no musím postúpiť ďalej.

Že som z „ostatkov“ školy Štúrovej, to už znáte, — teraz nutno mi vám, pre pravdivosť rozprávky mojej, i to povedať, že som roku Pána 1842 študoval na starobylom, v tom čase slávnu povesť požívajúcom gymnáziu banskoštiavnickom.

Ej, jakože by ju nebolo požívalo! Veď v prvom jeho poschodí sedel náš Daniel G. Lichard, (ktorý je až do dnešného dňa „et desiderium et dulce decus nostrum“ — a ktorého, jako je národu nenahraditeľným, tak nech Pán Boh živí v nezlomenej sile na mnohé ešte roky) — a na vrchnom poschodí trônil i v prachoch svojich ctený Ľudovít Šuhayda, — nesmrteľný dobrodinca prvých dvoch slovensko-evanjelických gymnázií. A nad to ešte z „ružovej ulice“ hľadel zrakom otcovským na školu, učbárov i mládež, veliký syn slávnej Oravy, veliký milovník svojho slovenského národa a hlavný zakladateľ prvej „učenej slov. spoločnosti baňskej“, — veliký biskup 300.000 ev. luteránskych duší, farár, vtedy statnej, teraz zmízernenej slov. cirkve štiavnickej, Dr. Ján Seberinyi!

Môžete si myslieť, že v tom čase slovenský žiak, ktorý prekračoval prahy škôl štiavnických, vysoko nosil hlavu!

A bez marnej chlúby, Štiavnica dodávala v tých časoch značný kontingent slávnej škole Štúrovej. Medzi inými ona dala Požoňu i veľmajstra velebných, sladkých, ľubozvučných spevov — zlatoústeho Sládkoviča!

Pravda i zaspali mnohí, i hlivejú mnohí, i odpadli mnohí z tých, ktorých Štiavnica a Bratislava odchovaly na verných prsiach svojich; i hlásia sa mnohí pokrytsky k nám a vydávajú sa za našich — ale hadov chovajú pre národ náš, v odcudzenej, odnárodnenej, zpotvorenej pereputi! —

Tým privolávame so spevcom:

„Čo iskra je — to k výške nebies letí, Čo blato je — to líha medzi smeti!“

A k tomu — ďakovať Pánu Bohu! — ešte sme dobrú čaru urobili. Naši dvaja Seberinyovci, Dr. Ján vo Viedni a Andrej na Naďlaku, a mnohí iní k životu národnému precítnuvší mužovia sú nám bohatá náhrada i za tých, čo sa do kútov pouťahovali, — i za tých, čo od nás vierolomne odpadli, dajúc tým svedectvo svetu o svojej bezodnej mizerii!…

Teda kdeže sme zastali?

Roku 1842 bol som žiakom štiavnickým a jako taký, nosil som hlavu vysoko.

*

Dosť by som sa rád ukryl pred vami, drahí bratia a vrstovníci moji; — ale zase ďalej musím postúpiť.

Som Novohradčan od koreňa.

„Lysec môj, Vrsáč môj, ty šedivá skala! V tom tvojom úbočí kolíska mi stála, Na Teba mať sladká zrak svoj upierala, Keď ma k svojej vernej hrudi pritískala. V tom Tvojom úbočí dva kopčeky stojá: Pod jedným spí otec, pod druhým mať moja, A po pri ních ešte maličká prázdnina Čaká na ostatky najmladšieho syna!“ —

No, už som si dal!

Už vidím, jako všetci na mňa prsty ukazujete: „To on, to brat náš Vrahobor!“

Nuž, nechže bude!

Keď ma i znáte, aspoň viete, že pravdu hovorím.

*

Bol rok 1842 a boly — prázdniny.

Slovo toto, jako z vlastnej skúsenosti viete, na každého študenta čarovnou mocou pôsobí a v slovníku jednoho každého červenou barvou zaznačené je. — O velikej významnosti a vzácnosti jeho u černidlového rytierstva svedčia všetky steny a múry a brány a ohrady sídlovísk Múz — krížom krážom všetkými možnými písacími nástrojami, vo všetkých možných kaligrafiách začiarané — tradicionálnym heslom: „Vivant vacationes!“

Prázdniny sú tá modla, ktorej šuhaj študent za celých desať mesiacov — jaknáhle sa koláče, ktorými maminka kufrík naplnila, minuly, a jaknáhle groše, ktorými apík torbičku nadial, vyskákaly — svoje city, túžby, vzdychy neunavene v obeť prináša, ona sa mu vo dne javí vo vábivých myšlienkach, zlatých zámkoch, jarabých nádejách; v noc ho v čarovných snoch objíma.

Prázdniny pre študentov sú ten univerzálny flajster, ktorý on na všetky svoje rany, srdcové tak, jako i žalúdkové — prikladá; slovom — v prázdninách študentovi, ktorý za desať mesiacov niesol „bremä dňa a horko“ — znovu otvára sa a zkvitá svet, a nemá s nich inej starosti, len jako ich najlepšie stráviť a použiť? Veď, Bohu žiaľ! veľmi na krátko sú vymerané. Dva mesiace — to je pletka! A k tomu ešte notabene: „detractis detrahendis!“ — lebo sme voľakedy nelietali na ohnivých koňoch, no keď sme chceli s koncom augusta do Požoňu doraziť, pohli sme sa s poctivým slovenským voziarom netto na deň sv. Štefana kráľa z domu. Vtedy sa ale aspoň previezol človek za svoj groš, nie tak jako teraz, len brrr — — a vysadia ťa pekne rúče z teplého hniezda, ani nevieš, za čo si svoje peniaze vyhodil?…

Teda r. 1842 boly prázdniny a bol deň 16. júla.

Ja uberal som sa do dolného Novohradu k návšteve mojich pokrevných. Na nocľah dorazil som do Veľkých Stracín, kde otcovský môj priateľ, povestný latinák zo školy Jároššiho — muž poctivý a na svoj stav vzdelaný — A. F. bol školy učiteľom. Nasledujúceho rána práve sadal som ku „solídnym“ raňajkám — v tom čase v nižších triedach spoločnosti ešte o káve málo znali, najviac, jak ju mamičky naše, i to len medíkom osladenú, srebkaly — majúc potom ďalej stúpať ku piesočnatým rovinám balašskoďarmotským, keď dakto zaklopal na dvere.

„Voľno!“ zavolal som, cítiac sa jako doma, súčasne so starým baťuškom mojím.

Dnu vstúpil mladý, vysoký, štíhly, bieločervenej, otvorenej, čiernokaštanovým vlasom rúbenej tváre šuhaj, držiac v jednej ruke klobúk a v druhej — po farách a školách dobre známu suplikantskú knižočku.

Môj dobrý strýko, šľachetná duša, horlivý milovník všetkých študentov, ktorému zpod šedinami krytého čela hneď plamene blýskaly a reči konca kraja nedochádzaly, jaknáhle začal o svojich študentských časoch vyprávať — príchodziemu ani k reči prísť nedal.

„Ach, vy suplikant? Odkiaľ? Vítajte u nás! Práve ste dobre došli; sadnite si medzi nás, zaraňajkujeme si spoločne i pobesedujeme si pri tom.“

Mladík sa usadil i meral mňa a ja jeho okom skúmavým. Bezpochyby myslel si, že má šťastie v mojej maličkosti ctiť svojho pána kolegu dakde od Oždian alebo Gemera.

Vo mne sa moja vrodená mi hrdosť pobúrila.

„A z ktorej že školy prichádzate?“ spýtal som sa ho „alto supercilio“ ja.

„Som suplikant slávneho gymnázia modranského,“ znela odpoveď.

Moje oči sa — cítil som to živo — zaiskrily radosťou a hrdosťou! Mal som patrnú prevahu nad ním: ja som bol žiakom veľgymnázia banskoštiavnického!

Vyznať mi ale nádobno, že — ačkoľvek, súc mi pri raňajkách udatne napomocným, nebol som za to z gruntu môjho srdca prílišne povďačným — predsa od prvého okamženia pocítil som k nemu jakýsi tajomstvenný súcit.

Po šťastne ztrávenej „štrúdli“ a chlapsky odrobenom kuriatku vyšli sme do zahrady, a tam, po predbežných otázkach o stave školy, o počte žiactva, o osobníctve učbárov — vypustili sme navzájom naše tykadlá, koštúvajúc jedon druhého, namáhajúc sa všetkými mužnými diplomatickými obratmi a kunštami nahliadnuť si „do žalúdka“ a vyzvedieť, „kýho dietkami sme ducha?“

Naposledy môj súdruh, keď bezpochyby z mojich rečí zavieral, že má už pôdu zabezpečenú, naraz vyrukoval s otázkou:

„A jak sa vás smiem spýtať, či na vašich štiavnických školách nachodi sa takzvaná „slovenská spoločnosť“?

Figliar — vedel on dobre, že tam taká spoločnosť kvitne pod vedením vyššie už pripomenutých mužov národných — veď sme v tom čase o každom jednotlivom učiteľovi, kaplánovi, kňazovi, ktorý „po našsky“ cítil a smýšľal, znali, — nie to o spoločnostiach slovenských, pri vyšších školách prekvetavších; — no chcel znať vlastne: či i moja maličkosť je členom spoločnosti tej?

Preto nechcel som ho už dlho držať na reči, ale podajúc mu ruku, riekol som názvukom srdečným a tvárou vyjasnenou:

„Veru nachodí sa, brat môj drahý — a túto vašu otázku nedal by som za zlato a striebro, lebo mi ona svedkom toho, že oba rovnako cítime, že v rovných túžbach a nádejách žijú, v stajných snahách stretajú sa srdcia naše!“

I jeho pekné čierne oči ohňom vnútorným sa zaiskrily, a… boli sme okamžite priatelia. Vyrozprávali sme si obapolne všetko, čo sme o našich školách, o našich súdruhoch znali dobrého a pekného, podali sme si znovu a znovu ruky — tuším i objali sme sa!

Jedna hodinka postačila posvätiť nás krstom vrúcneho, iskrenného pobratimstva!

Bratia a vrstovníci moji! Túto moc posväcujúcu len vyššie, od Boha pôvod majúce myšlienky majú!

Tí, ktorí pri pohároch a v lone rozkoší svetských potkali sa ponajprv v živote a padli si do náručia, sľubujúc si večné priateľstvo, — tí, ktorí z omamujúceho kalicha pôžitkov telesných pili pobratimstvo, — dávno zabudli už jedni na druhých, dávno volili si už druhých priateľov, i možno, že po krátkom vytriezvení nepriateľsky si zastali proti sebe; my — i v zjavujúcich sa už šedinách milujeme sa, srdcia naše mladistvou, neklesajúcou vrúcnosťou klonia sa k sebe vospolok, — lebo sme si jedon druhému drahí pre tie myšlienky, ktoré nás vospolne naplňujú, pre tie túžby, — ktoré spoločne dmú prsia naše! My pili pobratimstvo naše z posvätného kalicha čistej lásky k milovanému národu, a čo sme i „pošli v rôzne strany, hnaní žitia nevoľou“ — predsa milujeme sa, a — drahý si mi i ty tam za vodami, i ty tam za horami, vrstovník môj — druh sladký mladosti mojej, lebo duše naše pospolu viaže jedon cit, jedno súženie, jedna snaha, jedna viera, jedna nádeja! — A čo sme zovnútorne i nie spojení, osobným sa svídaním, častejším si dopisovaním, — predsa držíme sa všetci v evidencii, a máme naše národné tykadlá, ktorými cítime sa, objatými držíme sa, jedni o druhých stave, činnosti, osudoch poučení sme. Žiaľ i porážky, radosti i triumfy naše spoločne cítime i svätíme.

Poviem vám príklad.

Tu je náš Pavol Hečko.

Od požoňských dôb nevidelo ho oko moje; ale koľkoráz koľvek stretnem sa vo všetkých takmer časopisoch slovenských s jeho rýdzimi článkami, toľkoráz mu dám vrúcne poľúbenie a pritisknem ho k srdcu môjmu. Milujem ho dvojnásobne — lebo vidím, že verným zostal šľachetným predsavzatiam a námahám peknej mladosti a podľa miery výtečných darov ducha — naunavene pracuje na dedičnej roli národa! — A ktorí zapreli mladosť svoju a s ňou i nás — tí mrtví sú — i pre srdce naše!

Ja len to vám chcem zrejmým učiniť, že priateľstvo naše, ktorí sme verní zostali mladosti našej — nemôže zkrpatieť; — lebo prijalo vyšší z neba krst, lebo nenie zakorenené v pôde, ktorá hnije a k hnilobe neomylnej privodí.

*

V posledných dňoch augusta roku 1845 niesla ma paroloď „Erzherzog Karl“ hore Dunajom do staroslávnej, pre Slováka i žiaľnych i radostných pamiatok — Bratislavy. Do Bratislavy, — na jejž poliach, krvou slovenskou skropených, zapadla sláva ríše Veľkomoravskej, — do Bratislavy, kde po tisícročnom sne zavznel mohutný, veľduchom Štúrovým vykolísaný zvon, vzbudzujúci rodné kraje naše k novému životu.

V živom pocite povedomia toho zaspievala mládež požoňská:

„Už Slovensko vstáva, lôžko zanecháva, Hoj rodinka milá, hodina odbyla, — Šťastná matka Sláva!“

Vacov, Vyšehrad, Ostrihom — tieto pamätné sídloviská na brehoch siného Dunaja, tieto pomníky zapadlej slávy predkov našich — dychtivo prežieral zrak môj i kochal sa v ich malebnom výzore; duch môj zabiehal do tých časov, keď dľa našej starobylej piesne:

„Stála bitka stála vyše Ostrihoma, Červená krv tiekla polovicou Hrona!“

Pri Komárne nás jesenná noc ovládala, — len v tienoch večerných hrozivo vystupovaly z vĺn dunajských nedobytné hradby a bašty pevnosti tej, ktorú ešte nikdy nepoškvrnila noha vraha, nepriateľa.

A bola noc — a bol deň.

A v diaľke nad hladinou Dunaja, s jehož vlnkami si tichý ranný vietor zahrával, zkúpané v zlatých bleskoch vychádzajúceho slnka vypínaly sa pred zrakom mojím bašty hradu — a početné veže mesta Požoňu.

To mesto ležalo rozprestrené pred zrakom mojím, — a ja každým úderom parostroja blížil som sa k nemu, — v ktorom som duchovne už žil, skorej, nežli moja noha dotkla sa pôdy jeho, — to mesto, ku ktorému som nie menšiu úctu choval v srdci mojom, jako synovia israelskí ku zemi svojej zasľúbenej…

V Bratislave našiel som už húf bratov, známych i neznámych, ktorí z čiastky toho roku predo mnou ta dorazili, z čiastky už minulého roku tam študovali, a teraz sa zase tam navrátili. Prišiel večer, a priatelia moji zaviedli ma, čo v nove pribyvšieho, do Schöndorfskej ulice k „Urambátyámovi“, kde sa obvykle „obznamo-večierky“ v najprúdivejšom rozmare odbývaly. Bol som v každom ohľade „medzi svojimi“ a preto: uradovaný, uveličený!

Ach, bratia vrstovníci! odpustite mi, že radosť nášho ohliadania sa opisovať nebudem. Kto by ju bol v stave opísať? To sa len pocítiť, to sa len zažiť môže…

Keď rozmar náš a dobrá vôľa naša najvyššieho stupňa dosiahla, — rozletely sa dvere svetlice, k našim dnešným večierkam slúžiacej, a v sprievode dvoch iných vstúpil medzi nás vysoký, štíhly šuhaj, bielo-červenej, tmavokaštanovým vlasom rúbenej tváre, majúc prevesenú cez plece quitarru — známy to a v tom čase veľmi pochytený nástroj hudobný.

Ten výkrik radosti, ktorý pri spatrení jeho zavznel odrazu zo sto hrdiel rozjarenej družiny — až dosiaľ ešte znie v ušiach mojich.

Všetko skočilo do rovných nôh. Pivové džbánky a poháre tancovaly po rozkolísaných laviciach i poprevracaly sa pri skoku vítajúcich. Stískaniu rúk, objímaniu nebolo kraja a nebolo konca.

Ja sedel som v kúte utiahnutý a sám jediný zdal som sa nesdielať všeobecné oduševnenie; — ale vyššie, nežli mnohých iných radosťou tĺklo srdce moje.

Vo hlučne vítanom junákovi — s nevýslovnou rozkošou srdca môjho — zpoznal som moju známosť z Veľ. Stracín z roku 1842 i tešilo ma nevýslovne, že nesklamal som sa v druhovi mojom, že videl som ho celou požoňskou slovenskou družinou tak vrúcne milovaného.

I on poznal ma — milým úsmevom, sprevádzaným kynutím, vyzval ma z úkrytu môjho, a čo v zahrade veľkostracinskej stalo sa len slovom, to sa teraz previedlo slávnostne, keď sme si, pri hlučnom speve priateľov našich — v reťaz — symbol to nekonečnosti — zaokrúhliac pravé ramená, — pripili na potvrdenie nášho pobratimstva…

Od tej doby boli sme verní a dôverní priatelia. Nikdy žiadon mráčok nezakalil nebe priateľstva nášho. Len — vyznám úprimne pred vami mdlobu moju, — veď sme všetci synovia prachu a starý Adam v každej podobe mátoží v srdciach našich — len to v skrytosti hnevalo ma vše, že jemu vrúcnejší bozk vdýchla na čelo bohyňa spevu — nežli mne. Kedykoľvek o závod básnili sme — vždy ma prevýšil! Keď vzácny slovanský hosť navštívil Bratislavu a Ľudovít náš naložil nám príležitostnou básňou poctiť ho: vždy jeho práca bola tá, ktorú z viacej súbežných „pán Ľudovít“ k oslave hrdiny dňa vyznačil. On bol prvý medzi v tom čase študujúcou mládežou, jehož báseň „Hviezda“ „Orol Tatranský“ rozniesol na krýdlach svojich po milom Slovensku.

A to znamenalo mnoho!

A ešte jedno. Ale to celkom „in intima camera sinceritatis!“ I zemské bohyne, — o ktorých priazeň oba uchádzali sme sa, viac jemu nežli mne — áno, len jemu, boly naklonené. V každom ohľade ma zastienil! Ja hneval som sa, — ale som to nikdy nikomu nezjavil.

Teraz sa Vám spovedám, bratia drahí…

A ešte Vám jednu epizodu rozpoviem z pobytu nášho požoňského. Mnohí ste ju spolu so mnou a s ním zažili — ale ste hádam na ňu už i zapomneli. Neškodí obnoviť ju v mysli našej.

Roku 1846 shrnul sa neobyčajne valný počet mládeže srbskej do Požoňu. Bola to práve neblahá doba tá, kde sa vo školách našich začala maďarčina pánovite rozkladať a všetky iné reči, menovite latinskú, z jej starobylého práva a miesta vytískať. Mladým Srblínom našim to nijak nebolo po vôli, že sa už všetko malo v reči im neznámej — i povedzme pravdu — nie veľmi ľúbeznej učiť, a nie jedon ohnivý syn juhu zaškrípal zubami, zaťal pästi, a „Vrága mu…!“ zahrmelo z úst, pekným čiernym fúzom tienených.

Mnohí zamýšľali opustiť Požoň a navrátiť sa nazpäť do svojej domoviny. My Slováci priviedli sme ich na inú myšlienku.

V tom čase učil na gymnáziu modranskom slávny Karol Štúr, brat starší našeho Ľudovíta. Na gymnáziu tom, sedem tried obsahujúcom, držaly sa ešte prednášky v latinčine. Všetká teda srbská mládež, ktorá do niže ôsmej triedy patrila, hromadne opustila Požoň a ubierala sa do Modry. I niektorí Slováci, dôkazom bratského súcitu — sprevádzali bratov Srbov do mesta ich budúceho pobytu, — medzi nimi i ja s priateľom mojím.

Do Pezinku viezli sme sa všetci spoločne na železnici koňmi ťahanej. Od Pezinku do Modry, išli sme zase všetci spoločne, tými peknými, pod pätami vždy k väčšej výške vyrastajúcich Malých Karpatov rozprestretými rovinami, a to — pešky.

Môj priateľ, — v ktorom vždy vrelo, ktorý vždy mal originálne myšlienky — nedopustil, aby sme len tak — jako sa vraví — „bez poriadku“ kráčali, sriadil nás v rad vojanský, po štyroch do jednoho šiku, on sám — s velikou spôsobnosťou pretvoriac svoj klobúk v dejepisne pamätný napoleonovský dvojroh — prevzal velenie nad nami. Tak sme pri hlučnom speve slovenských i srbských piesní, zvlášte známeho srbského maršu: „Rado ide Srbin u vojnike“, ťahali cez zbaláchaný Trling, a v bezúhonnom vojorade vtiahli — k velikému zadiveniu tamojšieho obyvateľstva — do Modry.

V hostinci, na prostriedku námestia ležiacom, bolo vítanie sa s modranskou mládežou, ktorá o našom príchode poučená súc, priateľsky nás prijala; — i po vesele strávenom večierku — lúčenie naše s pobratimami našimi, Srbmi. Práve jedonásta večerná odbila na starobylej mestskej veži. Keď vozkovia, ktorí batožinu srbskej družiny boli doviezli, chystali sa k návratu do Požoňu, a my s nimi nechtiac zameškať príležitosť, dostáť sa domov pohodlne, a čo bola hlavná vec — lacno!

Dvaja z vozkov, súc fiakri, mali nádherné, vnútorne mäkko vykladané koče, — posledný zo troch mal obyčajný košinák plný slamy.

Všetko, rozumie sa, tislo sa, jedon pred druhým, do tých pohodlných, mäkkých kočov.

Môj priateľ pošopkol mi do ucha:

„Bratku, poď so mnou do toho posledného prostého vozíka, — neobanuješ!“

Poslúchol som ho.

Tma bola jako v rohu.

Vliezli sme do nášho korábu, porovnali sme si slamu, zavinuli sa do našich kepenčokov, a — prosím za odpuštenie — ľahli sme si v celej zdĺžke nášho tela. Veď, jako hovorím — bola jedonásta hodina večerná a pozdná septembrová noc začala nás veľmi živo upozorňovať, že sa už blíži doba tá, kde bekeše a bundy dochádzajú poctivosti.

Prvý fiaker, v predku brány stojaci, obzrel sa nazad zo svojho kozlíka, a zavolal na ostatných svojich súdruhov:

„Sitzen schon die Herren?“

A náš vozka nelenivý, ktorý predsa, čo i tma bola, zbadal, do jakej situácie sme sa s mojím priateľom položili, odvetí:

„Ja sie liegen schon, — wir können schon fahren!“

Posmech nám bol za väzami. Medzi všeobecným smiechom zaplieskaly bíče — a my uháňali šerom nočným nazpät do Bratislavy…

Brieždilo sa už, keď nás náš statočný vozka na „Heuwaagu„“ z príjemného nočného spánku prebudil.

Naši kamaráti zaplatili draho svoju pýchu.

Vyprávali nám, že v nádherných kočoch svojich cez celú noc ani oka nezažmúrili, — zima ich morila a tiskali sa vraj dovedna jako netopieri, aby sa trochu zahriať mohli.

My s priateľom pomysleli sme si, že predsa lepšie skrovné pohodlie, jako skvelá bieda. A nášho vozkova múdra veta: „Ja sie liegen schon“ nieraz nás do dobrého rozmaru priviedla, keď sme si ju v kole priateľov našich pri rozpomienke na „slávnu emigráciu srbskú z Požoňu“ čas po čase pripomínali.

*

To, čo ešte v tejto závierke rozpovedať mienim, nepatrí síce už k rozpomienkam na dni „peknej mladosti“, — lebo to už bolo jako pri Dumasových Mušketýroch „zwanzig Jahre später“, — no predsa patrí k celku a k najkrásnejším rozpomienkam nášho života.

Roku 1863 doťahovali sme viac menej do štvrtého krížika, ale v štyridsiatom roku ešte vždy môže človek o mladosti, bars už i nie „o tej peknej“, — hovoriť.

Roku 1863 bolo prvé valné zasadnutie „Matice slovenskej“.

I ja s mojím bratom Martinom Sebökom uháňali sme ku srdcu, ku rajskej zahrade Slovenska, ku okrúhlemu — dľa slov Janka Kráľa — jako to jabĺčko — Turcu. Za večný hriech boli by sme si pokladali, keby niekto z Novohradčanov nebol prítomným býval pri slávnosti tej, po ktorej tak dlhé časy túžili otcovia naši, a ktorej svit urýchlil nám náš večne požehnaný Náthan Petian — Novohradčan od koreňa — položiac na oltár národa všetko, čo pracne v živote svojom — Bohu žiaľ!… tiež prikrátkom shromaždil.

Prejdúc prvým pred rokom usnuvším v Pánu spevcom naším ospievanú Detvu, — prejdúc rodoľubú Slatinu, sídlo to požehnanej rodiny Medveckých, ktorá v synoch i dcérach zveličuje, ozdobuje národ náš — prejdúc zlatoklasý — v najnovšej dobe k nádejám zlatého ovocia rodoľubstva oprávňujúci Zvolen i dolné Pohronie — vstupovali sme do brán prvého slobodného kráľ. a banského mesta Kremnice. Hoj! tu zrazu zvuk zvonov zo všetkých strán naplní uši naše. Pozerali sme jedon na druhého, i neznali sme si vysvetliť, čo to znamená, komu sa tá úcta deje, keď razom jako strela preletely popri nás dva kočiare, prvý štyrmi vranníkmi, druhý štyrmi sivkami ťahaný.

V tom poslednom sedel Otec Národa veľký biskup Moyses, ubierajúci sa s družinou svojou do prvého valného shromaždenia „Matice slovenskej“.

I vedeli sme s bratom Martinom, prečo nám tak tie zvony nad hlavami zahučaly, keď sme vstupovali do brán kremnických…

V predvečer toho večne slávneho a pamätného dňa prechádzal som sa po námestí svätomartinskom.

Zrazu zastúpi mi cestu jedna obrovská postava — objíme ma atletickými ramenami tak, že vo mne biednom všetky kosti zprašťaly.

„Už sme dobre,“ myslel som si v mojom sovrení a dával som v duchu „s Bohom“ mojej drahej manželke i milým dietkam — „toto je iste jedon z tých, ktorých naši protivníci vyslali do Martina, aby nás všetkých do posledného vykántrili!“ a smrteľný pot v hrubých kropajách vysadol mi na čelo.

No ďakovať Pánu Bohu! strach môj dlho netrval. Vypustil ma z osudného objatia a vľúdnym hlasom zvolal:

„Nepoznáš ma, brat môj drahý?“

„Nie!“ odpovedal som ešte vždy drkotajúcimi zubami.

„Nepoznáš ma v skutku?“

„Storáz nie!“

„To je nemožné! Veľké Straciny — Požoň — Modra — Sie liegen schon!

„Ach! nemožno,“ zvolal som. „Tys to? ten štíhly dakedy šuhaj? A teraz…“ I prizrel som sa mu lepšie, odhrnul som mu tmavokaštanové vlasy z čela. — a on to bol!

Voľakedy: Vilhelm Pauliny; teraz Viliam Pauliny-Tóth!

Voľakedy: náš jenerál na lúkách pezinsko-modranských; teraz náš vodca vo svätej borbe za pravdu a právo národa!…

Ja — a mnohí iní, zostali sme prostými bojovníky.

Šťastní bojovníci, ktorí majú horlivého, skúseného, obetovavého vodcu; — ale i šťastný vodca, ktorý má hojnú, z verných bojovníkov pozostávajúcu družinu.

Boh Teba a Tebe rovných — požehnaj nám!

Boh nás — a aspoň nám rovných požehnaj Tebe!

Aby sme ešte za života nášho mohli povedať o všetkých zúrivých nepriateľoch života nášho slovenského: „Sie liegen schon!“

Vrahobor, spolučlen „ostatkov školy Štúrovej“




Daniel Maróthy

— rodoľub a národný buditeľ, evanjelický farár a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.