ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Helenka, Ivan.

HELENKA (sedí pri malom stolíku, navíja farbistý hodváb na kĺbečkov s pradienka, ktoré jej Ivan drží): Či ťa ešte nebolia ruky?

IVAN: Hoj, nie, moja drahá. Čo človek z lásky robí, to nebolí, ale blaží.

HELENKA: Keby to však dlho trvalo?

IVAN: Žiadal by som si takú prácu večne konať, pri ktorej by som mohol pozerať do tvojich krásnych očú, v ktorých zrkadlí sa dobrota tvojho šľachetného srdca a čistota tvojej anjelskej duše.

HELENKA: Podivná žiadosť. Život je predsa taký krásny, jeho úkol je taký vznešený, že škoda by bolo márniť ho takou malichernosťou.

IVAN: To máš pravdu, Helenka, že život je krásny, lenže pravej krásy dodáva mu láska. Ona ho sťa slnko zem ožiaruje, hreje a zošľachťuje; ona ho blaženosťou naplňuje. Život bez lásky tratil by na kráse a stal by sa nudným bremenom.

HELENKA: Kto má smysel pre krásu, ten najde v živote krásy veľa, a kto má cit lásky, ten najde v ňom i lásku, bo láska lásku kriesi, budí a živí.

IVAN: My našli sme v ňom, Helenka moja, krásu i lásku, bo ľúbime sa s celou vrúcnosťou čistej duše, celým ohňom nezkazeného srdca. Či nie?

HELENKA: Ba hej, hoci je naša láska beznádejná.

IVAN: Prečo by bola beznádejná?

HELENKA: Preto, že môj otec nikdy nedovolí, aby sme boli svoji.

IVAN: Netrať nádej, duša drahá! Mamička nám predsa praje. Splnenie našich túžob je aj jej želaním a otecko sa tiež časom poddá.

HELENKA: Neverím. Môj otec je obchodníkom telom i dušou. Jeho ideálom sú peniaze a peniaze a zasa len peniaze. Najmä od tej doby, čo zlou špekuláciou zaviazol do obchodnej krízy, chce sa len bohatým zaťom zachrániť pred konkurzom a ja mám byť obeťou tejto záchrany. (Utre si oči.)

IVAN: Neplač, Helenka, ešte nie si tou obeťou a Boh dá, že ňou ani nebudeš. Mamička predsa spomínala, že čakáte uja z Ameriky, ktorý je veľkým boháčom a ktorý sľúbil otcovi pomôcť.

HELENKA: Áno, čakáme ho každým dňom. Či však nám dvom jeho príchod prospeje?

IVAN: Musíme si jeho náklonnosť, jeho priazeň získať.

HELENKA: Nazdávaš sa, že srdce takého viacnásobného milionára bude vstave pochopiť našu čistú, ideálnu lásku?

IVAN: Prečože by nepochopilo?

HELENKA: Preto, že zlato je vrahom lásky. Kde ono dušu plní, tam odumiera každý cit nežnosti. Ďakujem ti, drahý môj, už budem mať dosť. (Odoberie mu pradienko a položí s kĺbečkom na stolík.)

IVAN: Vďačne. Čo sa to však s tebou porobilo, Helenka? Ty predtým veselá, ba chvíľami samopašná dievčinka, ostávaš razom sentimentálnou.

HELENKA (vzdychne): Ach, jaj!

IVAN: Neber si tú vec tragicky. Láska všetko zdolá, len buďme v nej stáli.

HELENKA: Naše sľuby sú nám prísahou. (Položí ruku na rameno Ivanovi a pozerá mu do očú.)

IVAN (nadšene): A naša láska bude našou spásou! (Objíme vrele Helenku a bozká ju.)

Uršula, predošlí.

URŠULA (komická staršia panna, vystúpi s perovým oprašovadlom v ruke medzi bozkom a silno kýchne).

IVAN, HELENKA (ľaknú sa a odskočia jeden od druhého).

URŠULA: Pán Boh s nami a zlé preč, to išlo od samého srdca.

IVAN: Alebo od podošvy.

URŠULA (prekvapená): Aaá — a — mladý pán, vy ste ešte tu? Pre pána Jána, čo si myslíte? Pán sa môže v každej minute vrátiť, nuž čo bude, keď vás tu najde?

IVAN: Nuž, čože bude?

URŠULA: Óoo, svätá Veronika, to by bol harmatanec! A mne by sa z neho najviac ušlo.

HELENKA: Nehnevaj sa, Ivanko môj, ale Uršula má pravdu. Môj otec, keď je namrzený, v hneve, nevyberá slová a nerozváži, čo robí.

IVAN: No, horšie sa mi nemôže stať, ako že ma vyženie, z domu vyhodí.

URŠULA: Nuž veď to dosť. Len si pomyslite, čo by sa narobilo v meste rečí. To by bol frmol! A čo by ešte len vaši žiaci povedali? Ztratili by ste celý váš peršpekt.

IVAN: Ale — ale…

URŠULA (výstražne): Radím vám, že by ste sa radšej pred vyhorením ako po vyhorení asekurovali. (Ukazuje na dvere.)

IVAN: Nuž veď hej, ja sa dnes chcem asekurovať, chcem pána vyčkať a o tvoju ruku, drahá Helenka, ho požiadať.

HELENKA, URŠULA (prekvapene): Dnes?

HELENKA: Dnes, keď niet mamičky doma, ktorá by vedela otecka tíšiť?

URŠULA: Ja by som vám neradila dnes dačo začínať, bo náš pán je tým včerajším telegramom, že sa stal dedom, a to dedom dvojčeniec, taký rozmašírovaný, že by mal kuráž i to najhoršie podujať.

HELENKA: Uršula má pravdu, a potom chystá sa na cestu, nuž je celý rozrušený, nervózny…

IVAN: Strachy na lachy.

HELENKA: A že by sme bez prímluvy mamičkinej svoj cieľ dosiahli, pochybujem.

URŠULA: A ja duplom, bo kto chce prísť do neba, musí sa so svätými pod pazuchy vodiť.

IVAN: No, ja by som mal pri tom všetkom sto chutí dnes otecka osloviť. On vo svojom šťastí, že sa stal dedom, bude povoľným.

URŠULA: Dobre. Ja nedbám, bo komu nie je rady, tomu nie je pomoci, ale (hrozí oprašovadlom Ivanovi) vyhni svade — vyhneš bitke. (Očuť zvoniť.)

HELENKA (preľaknuto): Otec ide!

URŠULA (úzkostlivo): Ó, svätá Veronika, už je tu! (Ivanovi.) Čo s vami počať? Jaj — jaj, jajajáj, vy nešťastný človeče! On vás tu nesmie nájsť… On vás roztrhá a mňa zomele na pagáč, že som vás do domu pustila. Ukryte sa voľakam!

IVAN: Ukrývať sa bolo by zbabelosťou.

URŠULA (rozčulená, trie si ruky, Ivanovi): Prosím vás, ukryte sa!

HELENKA: Ivanko môj drahý, skry sa voľakam.

IVAN: Ale kam? (Očuť zvoniť.)

URŠULA (behá po izbe): Kam? Kam? Sem! Poďte sem! (Ťahá ho za záclonu.) Ták, tak, tak, tak, tak, tak, a buďte ticho, ani nedýchajte! (Helenke.) A vy choďte do spálne, aby ste sa neprezradili…

HELENKA: Ale ja mám o neho strach…

URŠULA (napodobní ju hlasom): Strach — strach — na strach niet teraz času. Poslúchnite a choďte do spálne, lebo vy s vašou limonádovou povahou ho skôr vyzradíte, než naň pán naťapí. Choďte, choďte! (Tisne ju ku dverám na pravo.)

HELENKA (vbehne za záclonu druhého obloka): Už som tu, ani dýchať nebudem.

URŠULA (zalomí rukama): No, to sú podarené deti! (Silné zvonenie.)

URŠULA: Ó, svätá Veronika, už sedím v kaši! (Utiera si fertuškou pot s čela.) Bude to patália, ak ich nájde! (Zvonenie.) Už — už — už — už… (Beží prostrednými dvermi von.)

Predošlí bez Uršule.

IVAN, HELENKA (vystrčia razom hlavy).

IVAN: Ako sa cítiš, anjel môj?

HELENKA: Ako ty. Len buď tichúčko, aby si sa neprezradil.

IVAN: A keď ma najde?

HELENKA: Bude beda! A čo, ešte len až nás tak oboch najde!

IVAN: To budú dve bedy. Povieme mu, že sa bavíme na schovávačku.

HELENKA: Nežartuj! Nebude nám do smiechu!

IVAN: Len sa neboj, dušička! (Očuť shovor.)

HELENKA: Očuj! To nie je otecko… To sú cudzie hlasy. Schovaj sa!

IVAN (pošle Helenke bozk a skryje sa).

Anička, Darinka, Želka, Uršula, predošlí.

URŠULA (otvorí dvere a volá): Slečinka! Dostanete vzácnu návštevu… Prosím, nech sa páči!

DARINKA, ANIČKA, ŽELKA: Dobrý deň, Helenka! Dobrý deň! Servus!

ANIČKA (Obzerá sa): Kdeže je?

DARINKA: Ukryla sa nám!

ŽELKA: To je figliarka!

URŠULA (ukazuje na oblok, kde je Helenka, a postaví sa chrbtom ku obloku, kde je Ivan).

ANIČKA: No, veď my ťa nájdeme!

ANIČKA, DARINKA, ŽELKA (idú k obloku, odkryjú záclonu): Kuk!

HELENKA (vystúpi z úkrytu): Vítajte, dievčence! (Podáva im ruku.)

ANIČKA, DARINKA, ŽELKA: Servus! Schovala si sa nám! Ale sme ťa našli! Ako sa máš?

HELENKA: Urobila som si malý žart. Čo nového, dievčence?

ANIČKA: Prišly sme ti gratulovať.

DARINKA: Veru, veru, gratulujem.

ŽELKA: I ja zo srdca.

(Podávajú jej ruky.)

HELENKA (zadivene): Mne gratulujete? — Z akej príležitosti?

ANIČKA: Že si sa stala tetičkou.

DARINKA: A to hneď duplovanou.

ŽELKA: Máš radosť, čo?

IVAN (počas výstupu potiahne Ušulu raz za mašľu na hlave, raz za fertušku a ona držiac oprašovadlo za chrbtom, zavše ho ním alebo udrie, tak, aby to dievčatá nespozorovaly.)

HELENKA: To hej, mám veľkú radosť, najmä že sa sestra dobre cíti a dvojčiatka sú zdravé.

ANIČKA: Nepôjdeš ich pozrieť?

HELENKA: Otecko sa ta práve sberá. Nech sa vám páči, sadkajte si!

ANIČKA, DARINKA, ŽELKA: Ďakujeme. (Posedajú si.)

HELENKA (si tiež sadne.)

ANIČKA: Očuj, Helenka, mne sa vidí, že sa ty rada ukrývaš za tú záclonu a pozieraš von tým oblokom… čo? (Smeje sa.) Hahaha, Helenka moja, po čom farbička? Ale som ťa lapila!

HELENKA: Prečo?

ANIČKA: Či nie je ztadiaľ výhľad na školu? Dovoľte! (Vstane, odhrnie záclonu.)

HELENKA: Je. Nuž a?

ANIČKA (zadivene): Jaáj! Aký utešený! Pozriteže, dievčence, celú školu vidieť!

DARINKA, ŽELKA (pozerajú von oblokom): Skutočne! Báječný výhľad!

ANIČKA: A hentým oblokom kam vidíte? (Čelí k obloku, kde je Ivan.)

URŠULA (zastane im cestu): Ta, slečinky, nepozerajte, bo videly by ste tú najväčšiu špinu z celého mesta.

IVAN (šťuchne Uršulu).

HELENKA: Posaďte sa, moje drahé, a rozprávajte, čo nového v meste.

ANIČKA: Ako zahovára staré téma! (Hrozí Helenke.) Helenka, Helenka!

HELENKA: Čo si praješ, Anička?

ANIČKA: Rada by som vedieť, či tým oblokom zavše na školu a či na toho nového učiteľa kukáš. Je to fešák, čo?

HELENKA: Páči sa ti?

DARINKA: Nedopaľuj, prosím ťa, s tým učiteľom! Ja neviem, čo máš na ňom, že ho stále spomínaš?

ANIČKA: Lebo sa mi páči.

ŽELKA: No, má sa ti čo páčiť!

ANIČKA: Či nie je driečny? Hotový krásavec.

DARINKA, ŽELKA (smejú sa): Ha-ha-ha, že vraj krásavec!

DARINKA: To by tá mužská krása na lacnom strome rástla.

ŽELKA: Takých krásavcov možno na tucty napočítať.

DARINKA: Čože je na ňom? Tá pýcha? Chodí nadutý ako pytel.

ŽELKA: Taký vztýčený, ani čo by bol linonár prehltol.

ANIČKA: To všetko mu pristane.

DARINKA: A skupáňom musí byť prvotriednym, lebo keď deťom cukríky dáva, predelí každý cukrík na dve polovičky a len po polovičke tým úbohým deťom rozdáva.

ŽELKA: No, však ho ľudia za to dosť vysmievajú. Naša súseda povedala, že ten — ak sa kedysi ožení — bude žene zemiaky do hrnca čítať.

DARINKA: Na ulici robí takú parádu, ako dajaký magnát a školníča nedávno u nás spomínala, že ani len dobrej košele nemá.

ŽELKA, ANIČKA: Škandál!

URŠULA (šťuchne Ivana. Tento jej rozviaže fertušku, čo ona nezbadá.)

DARINKA: A viete, čo sa o ňom povráva?

ŽELKA, ANIČKA (zvedavá): No?

DARINKA (tajnostne, tlumeným hlasom): Má to vraj byť hotový Don Juan, za každou fertuškou vraj behá. (Očuť slabo zvoniť.)

URŠULA: To iste učeň z obchodu, poznám ho po zvonení. (Odchádza, spadne jej fertuška, zakoptá sa na ňu.)

ANIČKA, DARINKA, ŽELKA (smejú sa a tľapkajú): Túži, tetka Uršula, túži voľakto… náramne túži po vás.

URŠULA (zdvihne fertuchu a tisne ju k srdcu): Ó, svätá Veronika, keby som ja vedela, kto to za mnou túži, ako rada by som jeho túžby splnila a čoby mi hneď len po polovičke cukríku dával a do hrnca zemiaky čítal, ba čoby ani košele nemal, by som ho chcela, a — a — (haneblive zakrýva sa fertuškou) celé noci bozkávala! (Odbehne.)

Predošlí bez Uršule.

DIEVČATÁ (smejú sa).

ANIČKA: To je veselé stvorenie!

DARINKA: Starý blázon!

ŽELKA: Tá by sa ešte rada vydala.

DARINKA: No, že či!

ANIČKA (k Helenke): Nemá dajakého šamstra?

HELENKA: Ja neviem, či má a či nemá, ale ktorý pán na ňu pozrie, o každom myslí, že sa mu páči.

ANIČKA: To je podarené stvorenie!

DARINKA: No, dievčatká moje, svoju povinnosť sme už vybavily, Helenke sme zagratulovaly, nuž poberme sa domov. (Vstane.)

ANIČKA: Máš pravdu.

ŽELKA: Poďme!

(Vstanú.)

HELENKA: Nechoďte ešte… Ostaňte!

DARINKA: Musíme, duša drahá! Keď však budeš teraz sama doma, to ťa častejšie navštívime.

ANIČKA, ŽELKA: To áno!

HELENKA: Nech sa vám len páči!

ANIČKA (Helenke žartovne): Zatiaľ, moja pekná, nekukaj stále len do toho obloka (vedie Helenku k obloku, kde bola ukrytá) lebo by ťa mohlo srdiečko rozboleť, lež kukaj aj cez tento oblok na dol, kde my bývame. Nie je to tam také hrozné, ako to Uršula maľuje. (Odhrnie záclonu, za ktorou je Ivan, zbadá ho a skríkne.) Jaáj!

IVAN (vystúpi, ukloní sa): Ruky bozkávam! (Aničke.) Vám, slečna, najsrdečnejšie ďakujem, že ste ma konečne z môjho úkrytu vyslobodila. Mal som v ňom hrozne kritické položenie.

DARINKA, ŽELKA (javia trapné rozpaky).

ANIČKA: Tak vám treba, nemali ste sa pred nami ukryť!

IVAN: Ja že som sa pred vami ukryl? Vonkoncom nie! My sme si chceli urobiť malý žartík, ale nie s vami, slečinky. Či nie, Helenka?

HELENKA: Ba hej! Ja som ani tušenia nemala, že by ste ma dnes vašou ctenou návštevou poctily.

ANIČKA (Ivanovi): Očuli ste všetko?

IVAN: Všetko do poslednej litierky!

ANIČKA: To vám na naučenie, že kto za dvermi očúva, ten počuje svoju vlastnú vinu.

IVAN: Prosím! Ja vám, slečinky, ďakujem za vašu úprimnosť, len ráčte láskave dovoliť, že by som vás z omylu smel vyviesť. Pri poslednej nadielke cukríkov mojim žiakom musel som päť najväčších bonbonov prekrojiť, aby sa všetkým tridsiatim žiakom ušlo. — Zemiaky žene do hrnca čítať nebudem, bo moji rodičia majú rozsiahle hospodárstvo a zásobia nás každý rok hojne zemiakmi. Že by som dobrej košele nemal, nezakladá sa na pravde, bo môj bezdetný ujo má obchod bielizňou a pri každej príležitosti obdarúva prádlom. Že by som bol Don Juanom, neverte. Ja milujem len jedno dievčatko na svete, a to je moja drahá Helenka. Dnes práve chcem požiadať o jej ruku.

ANIČKA: Taák!… Prajeme mnoho šťastia. Vec je vyrovnaná, nuž s Bohom! (Ukloní sa odchádza.)

DARINKA, ŽELKA (nemo sa uklonia a idú za Aničkou).

HELENKA (volá za nimi): S Bohom! Nech sa vám páči zasa čím skôr k nám!

IVAN (tiež tak): Ruky bozkávam!

Helenka, Ivan.

IVAN (smeje sa): To bol tuš za tým horúcim kúpeľom!

HELENKA: Odišly ako obarené.

IVAN: To odmena za to ohováranie.

HELENKA: Ale čo bude teraz rečí po celom meste, za jedno že ťa našly u nás, a to ukrytého za záclonou, a za druhé, že si im sám povedal, že chceš požiadať o moju ruku.

IVAN: Reči sa hovoria a chlieb sa jie. Nech si len pohovoria, čo sa im páči, to nás nepomýli. (Objíme Helenku a hľadí jej ľúbostne do očú.) My preto vstúpime do svojho neba, ktoré kvetmi radosti a blaženstva stále prekvitať musí. (Bozká Helenku.)

Uršula, predošlí.

URŠULA (ražno vstúpi, vidiac milostný výjav, zarazí sa; pre seba): Svätá Veronika, to je pusa ako hrom! Až človekovi od chuti sliny idú a srdce mäkne, keď dačo takého vidí. (Zaklope Ivanovi na rameno.) Pst, mladý pán, nechajte si to na druhý raz, bo pán ide.

HELENKA# (preľaknutá odskočí od Ivana): Môj otec?

URŠULA: Áno, videla som ho cez kuchyňský oblok. Čo chvíľa je tu.

IVAN: Ja ho len predsa dočkám a požiadam o tvoju ruku.

HELENKA (prosebne): Ivanko, dočkaj s tým, až sa otec vráti!

IVAN: Môj ty dobrý Bože, ešte čakať!

HELENKA: Veru hej, potom bude i mamička doma.

URŠULA: Tak-tak-tak, mladý pánko, slečinka má pravdu!

IVAN: Teda s Bohom, Helenka!… (Odchádza. — Očuť zvoniť.)

HELENKA, URŠULA: Už je tu!

URŠULA: Ó, svätá Veronika! Vráťte sa! Už je pozde odísť, stretli by ste sa na chodbe. Už je pozde! On má svoj kľúč! (Ťahá Ivana zpäť.)

HELENKA: Skryj sa, Ivanko! (Za kulisňou volá Bachráčik: Uršula! Uršula!)

URŠULA: Tak-tak, už je tu! (Ivanovi.) Schovajte sa! (Vtisne ho za záclonu, kde bol predtým.) Tak-tak-tak!

IVAN (zpoza záclony): Ó, božie muky!

URŠULA (Helenke): A vy, slečna, ta do spálne. (Vtisne Helenku do spálne vpravo.) Tak, tak, tak! (Utre si pot s čela fertuchou.) Svätá Veronika, pomáhaj mi!

Bachráčik, predošlí.

BACHRÁČIK (za kulisňou): Uršula! Helenka! Kde ste? Ej, tisíc rozvrtaných, kam ste poprepádaly? (Vystúpi silný, komický pán, nesie v oboch rukách balíky, húpacieho koňa a škatule.) Uršula!

URŠULA (beží proti nemu): Tu som — tu som!

BACHRÁČIK (nahnevaný): Kusom ťa — kusom! Ty maškara, keď sa ťa neviem dovolať. Kde trčíte obe?

URŠULA: Vo spálni sme riadily. (Odoberá mu škatule a balíky.)

BACHRÁČIK (odkladajúc poslednú škatuľu, odfukuje): Pán Boh nás chráň od všetkých škatúľ na svete!

URŠUĽA: Tak… (Nedopočuje.) Čo sa páči?

BACHRÁČIK(hlasite): Aby nás Pán Boh chránil od takých starých škatúľ, ako si ty.

URŠULA (koketne): Tak-tak, milosťpán voždy rád žartuje.

BACHRÁČIK: Na žarty teraz nemám času. Očuj, Uršula, toto sú darčeky, ktoré vezmem so sebou, Tie mi musíš do cestovného koša alebo do dajakej veľkej škatule zabaliť. — Rozumieš?

URŠULA: Tak-tak-tak, rozumiem. To bude radosti, ó, svätá Veronika!

BACHRÁČIK: Čit! (Stranou.) Ty stará harmonika, čo ty môžeš o radosti rozprávať, keď nevieš, čo je v tom? (Ukazuje na jednu škatulu.) Toto je skvostná a drahocenná vec pre moju dcéru za tú bolesť.

URŠULA: Tak-tak, no, keď je len všetko v poriadku, tá bolesť sa už potom ľahko zabudne.

BACHRÁČIK: Čit! Nemiešaj sa do vecí, ktorým čerta rozumieš, veď si ty nebola jakživ vydatá, ani decko si nemala.

URŠULA: Tak, ale za to ja nemôžem, lež tí naničhodní chlapi…

BACHRÁČIK: Preto nemudruj o porodných bolestiach, keď si ich neprežila a nič neporodila.

URŠULA: To nie! (Naivne.) Ja som posiaľ panna, ale si to môžem predstaviť.

BACHRÁČIK: Ty si nemáš také veci predstavovať a dosť! (Ukáže druhý balík.) Toto je pre môjho zaťa odmena za jeho statočnosť a dobré držanie. Chlap na mieste.

URŠULA: Tak-tak, znamenité držanie — veru, samá statočnosť!

BACHRÁČIK: Čiít! A toto sú darčeky pre tie dve babuliatka (ukazuje koňa), to pre mladého pána a to pre malú slečinku (ukáže veľkú bábu). Aký krásny musí to byť obrázok, takí dvaja anjelíčkovia v jednom vozíčku!

URŠULA: Tak-tak, aká radosť, keď môže jedno na jednej a druhé na druhej ruke pestovať. (Vezme koňa a bábu a napodobní pestovanie.) Ach, keby to naša pani videla, tá by mala radosť!

BACHRÁČIK: Budem jej do kúpeľa telefonovať, že by nechodila domov, lež hneď ku dcére. Ty, Uršula, budeš mať Helenku a celý dom na starosti, keď odcestujem. Rozumieš?

URŠULA: Tak-tak, rozumiem.

BACHRÁČIK: Myslím, že sa môžem na teba spoľahnúť?

URŠULA: Dvadsať rokov slúžim u milosťpána a myslím, že som sa v ničom neprehrešila, že som vo všetkom vyhovela.

BACHRÁČIK: Až na niektoré tie kotrmelce, ktoré si tu i tu vyčíňala, si osoba dobrého fundamentu. Ináč by som nemohol celý dom a moju mladšiu dcéru, Helenku, na teba znechať. To ti však hovorím, že mi dáš na ňu pozor!

URŠULA: Tak, ako na svoje oko!

BACHRÁČIK: Až mi toho hladovlka, to učitelisko, nepustíš do domu, bo ťa zahrdúsim a ho rozdrúzgam, ako ho tu zastihnem.

URŠULA: Bože uchovaj! (Sebe.) Ó, svätá Veronika!

BACHRÁČIK: Taký vytiahnutý linonár myslí, že som ja svoju dcéru pre neho choval, ale opuchne, kým ju dostane.

URŠULA (vykríkne): Jáj, sršeň! Sršeň je tu! Pozor, aby vás nepoštípal! (Strhne zásteru, hodí ju na hlavu Bachráčika.) Zakryte sa, aby vás neštúril, bo to je samý jed!

BACHRÁČIK (zakryje si hlavu, prikrčí sa ku stene a kričí): Jaáj! Zabi ho! Vyžeň ho! Jaáj!

URŠULA (otvorí dvere a volá): Kšš! Ideš von! (Vytiahne Ivana, ukazuje mu otvorené dvere.) Marš von!

IVAN (vybehne von.)

Predošlí bez Ivana.

URŠULA: Ták-tak-tak, už je vonku. (Zatvorí dvere, utiera si pot.) Chvála Pánu Bohu!

BACHRÁČIK (vystrčí hlavu): Ty-ty potvora stará, naženieš človeka do hrôzy, že by mohol od samého strachu do-do-dokonať, a to pre mizerného sršňa! (Hodí zásteru do Uršuly.)

URŠULA (priväzuje zásteru): No, pane môj, taký sršeň, aký ten bol, má veru nebezpečné žihadlo! Ja som to už zkúsila a mám pred tým peršpekt.

BACHRÁČIK: Naá… tu ju máš, zasa mi bude vykladať celú kroniku svojich zkúseností, kedy ju aké žihadlo pichlo, ako by som ja sám nemal celú hŕbu takých pleták za sebou.

URŠULA: Ták-tak-tak, to verím, ale…

BACHRÁČIK (okríkne ju): Čuš už raz! Netrep toľko, lež radšej toto všetko zabaľ, bo čas ubieha (pozre na hodinky) a vlak ma nedočká, ak ja nebudem naň čakať. (Odíde do izby vľavo.)

URŠULA: Tak-tak, zaraz to zabalím. (Berie balíky.)

Helenka, predošlá.

HELENKA (vykukne zo dvier, poobzerá prejde k Uršule): Ďakujem vám, teta Uršula, že ste takým šikovným spôsobom úbohého Ivana z hroznej situácie vyslobodila.

URŠULA: Tak, bol to tvrdý orech, ale čo fígeľ, to groš!

HELENKA: Hoj, vy ste zlatá osoba!

URŠULA: To verím! Človek má svoje zkúsenosti, ktorými sa vyzná v živote. Očuli ste?

HELENKA: Očula všetko a trnula som strachom, ako sa to skončí. Kam to nesiete?

URŠULA: Do spálne. To sú dary, ktoré pán so sebou vezme. Musím ich zabaliť.

HELENKA: Pomôžem vám. (Očuť zvoniť.)

URŠULA: Už zasa voľakto zvoní. U nás je to dnes ako o výročnom trhu, jeden druhému zvonec podáva. (Odíde.)

HELENKA (odnáša škatule a balíky do spálne; keď ich odnesie, ostane tam).

Uršula, Bachráčik.

URŠULA(nesie telegram, klope na dvere vľavo): Milosťpán, telegram došiel!

BACHRÁČIK (vystúpi): Čo? Telegram? Zkadiaľ?

URŠULA: Neviem.

BACHRÁČIK (otvorí telegram a číta hlasite): Teš sa, máme dvojičky. Všetko šťastne odbavené. Som zdravá. Teším sa na tvoj skorý príchod. Oľga.

URŠULA: Čože, aj naša pani?

BACHRÁČIK (hľadí na telegram a premýšľa): No, to som baran… Dcéra dvojičky… žena dvojičky… To je škandál!… Dobre, že už naša babka nežije, ešte aj tá by bola mohla mať dvojičky. Čože sa tie porodné babky s bociánmi dojednaly, že budú od terajška po dvoch nosiť? No, to je škandál!

URŠULA: Ták-tak-tak, ale o našej panej by som si to nebola myslela, veď mi nič nepovedala.

BACHRÁČIK: Čože mala tebe hovoriť, keď ani mne, svojmu mužovi, sa nezdôverila. Každá žena je nevyspytateľný tvor, v ktorom sa ani parom nevyzná. Ide do kúpeľov liečiť reumu a zrazu ztadiaľ telegrafuje: „Teš sa, máme dvojičky.“

URŠULA: Tak-tak, veď je sa aj čo tešiť. Je to radosť, také dvojičky.

BACHRÁČIK: Radosť — radosť, ale čo to stojí námahy, potu a roboty také dvojčatá. Čo ty vieš! (Utre si čelo vreckovkou.) Ešte aj teraz sa potím, keď si na to pomyslím. Čo teraz? (Rozmýšľa.) Musím plán svoj zmeniť. Najprv k žene, potom k dcére.

URŠULA: Tak-tak, bo bližšia košeľa, ako kabát. Ja idem slečinke tú novinu zvestovať, že aj my máme dvojičky. (Chce do spálne.)

BACHRÁČIK: Nechaj, ja to vybavím. Ty sa radšej postaraj, že by bolo všetko pripravené, čo mi treba na cestu. (Odíde do spálne.)

URŠULA: A ja zabehnem k súsedom do Šidlov i do Baranov s tou vzácnou novinou. Tí sa počudujú. Tá naša pani, to je figliarka! (Odchádza, lež vtom očuť zvoniť.) Už zasa kohosi parom vlečie! (Odíde.)

Šidlo, Baran, Uršula.

URŠULA (uvádza prišlých): Nech sa páči ďalej!

ŠIDLO (tenký, vysoký, breptavý): Ďa-ďa-ďa-kujeme.

BARAN (tučný, silný): Dobrý deň!

URŠULA: Pekne vás vítam, páni súsedi! Práve som sa chystala k vám s novinou.

BARAN: S novinou?

ŠIDLO: A-a-a-akou?

URŠULA (tajnostne): Máme dvojičky.

BARAN: To je stará novina, tú sme už včera počuli, a prišli sme gratulovať šťastnému dedovi.

ŠIDLO: Pr-pr-pr-pravda je, e-e-e-ešte včera.

URŠULA: To je nič. To ste očuli o dvojičkách pánovej vydatej dcéry, ale dnes vlastne teraz, došiel telegram od našej panej z kúpeľov, že aj ona má dvojičky. To je paráda, dcéra aj mať povijú razom dvojičky. Prírastok štyroch detí v jednej rodine.

BARAN (prekvapene): Čože, aj pani Bachráčiková?

ŠIDLO: A-a-a-aj on?

URŠULA: On nie — len ona, jeho žena, má dvojičky.

BARAN (Šidlovi): No, čo povieš na to?

ŠIDLO: Ho-ho-ho-hovorím, že sa z-z-z-zázraky dejú.

BARAN: Prečo zázraky, veď pani Bachráčiková je ešte statná žena.

URŠULA: A náš pán je veru ešte chlap na mieste.

BARAN (Šidlovi): To musí ona (ukazuje na Uršulu) najlepšie vedieť. Ha-ha-ha! (Smeje sa.)

ŠIDLO (prikyvuje hlavou a tiež sa smeje).

URŠULA (udrie Barana po chrbte a hovorí polohlasne, ukazujúc na dvere spálne): Ticho! Tam je. (Zaklope na dvere.) Prosím, pane, máme návštevu.

Bachráčik, predošlí.

BACHRÁČIK: Aá, pekne vás vítam, páni súsedi! (Podá každému ruku.) Čo dobrého ste mi doniesli?

BARAN: Prišli sme ti gratulovať ku dvojemu kršteniu. Vieš, kamarát, to nie je každodennou vecou, stať sa razom dedom aj otcom dvojičiek. To je taká neobyčajná udalosť, ktorá by mala byť v historii zaznačená. — Gratulujem ti! (Podá ruku.)

ŠIDLO: I-i-i- ja gr-gr-gratulujem! (Podá ruku a komicky sa klania.)

BACHRÁČIK: Ďakujem vám, páni! (Uršule.) Donesže dajakej tej nemortiky, nechže si pripijeme.

URŠULA: Prosím. (Odíde a o chvíľu sa vráti, donesie na podnose fľašku so slivovicou a kalíšky, položí to na stôl, naleje a odíde do spálne.)

Predošlí bez Uršuly.

BACHRÁČIK (pokračuje): Práve som sa vystrájal k dcére ako šťastný dedo dvojičiek keď ma prekvapí telegram od manželky z kúpeľov. (Číta telegram.) „Teš sa, máme dvojičky. Všetko šťastne odbavené. Som zdravá. Teším sa na tvoj skorý príchod.“ Čo poviete na to? No, zapime to! (Pripije obom.)

BARAN: Nech Pán Boh živí oba párky dvojičiek i celú rodinu! (Pije.)

ŠIDLO: Žžžžižiživili! (Pije.)

BARAN: Ale ty si vedel, čo je s tvojou manželkou, preto si ju poslal do kúpeľov. (Ide do popredia.)

BACHRÁČIK: Čerta som vedel, nič som nevedel. Ona sa vybrala do kúpeľov reumu liečiť a dnes dostanem telegram: „Teš sa, máme dvojičky!“ Prekvapenie, čo?

BARAN: To máš tak s tými ženami. V ženách sa nikto nevyzná, tie nikto nevyskúma. Každá ti bude švitoriť ako lastovička: „ništ, ništ, ništ“, a keď je zle, potom to na tebe zhorí.

ŠIDLO (kým Bachráčik s Baranom rozpráva, si viackrát naleje a vypije; teraz položí pohárik): Ttttak je, tak! (Smeje sa.)

BACHRÁČIK: No, zapime to! (Naleje a priťukne obom.) Na zdravie!

BARAN: Na zdravie statným otcom dvojičiek!

ŠIDLO: T-t-t-tak je! (Nápadne sa smeje.)

BARAN (potľapká Bachráčika po pleci): No, chlap si ty, kamarát môj, chlap na mieste. V tvojich rokoch byť otcom dvojičiek, znamená niečo. Ha-ha-ha!

BACHRÁČIK (hrdo): To si myslím! (Smeje sa.)

BARAN: Nadarmo sme neslúžili u kanonierov, čo? (Obejme pravicou Bachráčika a smeje sa.)

ŠIDLO (glgnul z fľašky, popevuje): A u kanóna stál — a furt jen ládoval. (Tacká sa.)

BACHRÁČIK: Pozrimeže, keď spieva, nebreptá.

BARAN: On by mal namiesto hovoriť spievať ako kanárik, ale keď on škrečí ako žaba v konopiach…

Uršula, predošlí.

URŠULA (Bachráčikovi): Prosím úctive, auto je už dávno tu a šofér hovorí, že už je svrchovaný čas odísť z domu, aby mohol doraziť k vlaku.

BACHRÁČIK (pozre na hodinky): Skutočne, najvyšší čas. Tak, páni súsedi, ešte na rozlučnú. (Pripije.) A srdečne vám ďakujem za gratulácie. Až sa vrátim, budeme pokračovať. (Podá ruku.) S Bohom!

BARAN: S Bohom! Šťastnú cestu! Ty hrdina!

BACHRÁČIK (Šidlovi): S Bohom! (Odíde do spálne.)

ŠIDLO (odchádzajúc obejme Uršulu a nôti): U kanóna stál a…

URŠULA: Pán Šidlo, pani majstrová je tu! Tá vás kopytom učeše.

ŠIDLO: Ra-ra-ra-radšej čerta, a-a-a-ako ju!… (Otočí sa a veľkými krokami odíde.)

BARAN (sa smeje a ide za ním).

URŠULA (odprevadí ich a hneď sa vráti do spálne).

Bachráčik, Helenka, Uršula.

BACHRÁČIK (vo vrchnáku, s čiapkou na hlave, v jednej ruke má dáždnik a škatuľu, v druhej dve škatule): Ako som vám povedal, keď by prišiel náš pán ujo z Ameriky skôr, než sa vrátim, uhostite ho náležite, postarajte sa mu o zábavu, že by sa dobre u nás cítil, bo veď viete, že jedine on svojím kapitálom nás môže zachrániť pred celkovým úpadkom, od neho závisí naša spása. Rozumely ste?

HELENKA: Áno, otecko! (Ide za Bachráčikom, nesie v jednej ruke cestovný kufrík, v druhej balík.)

URŠULA: Tak-tak-tak, rozumely každé slovo. (Vystúpi za Helenkou, nesúc pred sebou veľkú škatuľu.)

BACHRÁČIK (obzerá batožinu): Myslím, že mám všetko, že som nič nezabudol.

HELENKA: Ja mám cestovný kufrík a balík.

URŠULA: A ja mám veľkú škatuľu! (Všetci odídu.)

(Opona padne.)