E-mail (povinné):

Stiahnite si Krásnu Gertu ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Peter Kompiš:
Krásna Gerta

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Simona Reseková, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov


 

Krásna Gerta

Slnko ešte zplna žiarilo, ale pálčivosť počínala už povoľovať. Ľahký vánok strapatil šedomodré morské vlny.

— Konečne, konečne! — zavzdychla si malá šedovlasá pani Stráňavská, keď neveľký, bledozelený parník, čo ich priviezol s pevniny na jadranský ostrov, zastal v maličkom prístave a počal spojne odfukovať. Dlhé biele molo hemžilo sa národom. Bolo to ako nejaká národná slávnosť. Len zástavy chýbaly a dáka strhujúca reč, čo by zástup oduševnila.

Miesto toho ozvaly sa protivné piskľavé výkriky:

— Faki! — faki! (nosič!) —

— Hotel Jadran! — zvolal syn panej Stráňavskej, vysoký štyriciatnik v šedej čiapke a ľahkom turistickom obleku, na očiach zelené okuliare, strežúci žiarlive tri kufry, o ktoré sa ustavične potkýnali hundraví pasažieri. Jeho žena ujala sa svokry. Utieral si šatkou spotené čelo a krk. Mal už toho cestovania dosť. Omrzelá, ustaraná tvár prezrádzala to veľmi zreteľne. Lebo veď nasedať s dvoma ženskými na vlak v najživšej kúpeľnej sezóne pred samou polnocou a terigať sa s nimi celé štyri dni k moru a piaty po mori, nie je žiadna maličkosť, už keď vezmeme iba starosť o batožinu, volanie na nosičov, jednačky s nimi a sledovanie ich, aby neuvrzli. A potom tá večná ženská nespokojnosť, tie večné dohováračky, aký si nešikovný, nepraktický, čert aby to vzal všetko! Boly síce v tých piatich dňoch aj chvíle oddychu. Cestu prerušili tri razy a zakaždým strávili noc pohodlne v hoteli, aby mame cesta nezaškodila. Ale i tak bolo sháňačky, ťahačky dosť, nehovoriac ani o troch prasknutých gumových vankúšoch, ktoré zolhaly hneď v prvé hodiny cesty. Nie čudo, že zunovaný bratislavský redaktor uprel oči na zaľudnený breh ako na svoju spásu a opakoval zúrivo: — Hotel Jadran!

— Nekrič tak! — miernila mladá pani Stráňavská, driečna plnoboká blondýna mužovu horlivosť. — Všetok svet sa na nás díva.

Ale už pribehol na palubu a razil si cestu lakťami dlhý vychrtlý domorodec, schytil dva kufry a chcel si vyložiť na plece tretí, keď sa Stráňavský ozval:

— Kde máte štít? Ste vy z hotelu Jadran?

— Z Jadranu nie som, ale ta to zanesiem.

Stráňavský vytrhol ochotnému pomáhačovi hnevivo kufry z rúk. Na šťastie prihrnula sa už i nedbalo oblečená osmahlá ženská, dirigovaná zrejme s brehu bruchatým bielooblečeným mužským a zmocnila sa batožiny. Traja Stráňavskovci hrnuli sa za ňou dolu z parníku.

Bielooblečený pán na betonovom mole s hlavou guľatou ako dyňa predstavoval sa česky:

— Som Roubal, majiteľ „Jadranu“. Vítam vás u nás, pán redaktor, i vás, milostivé panie!

— A rezervovali ste nám pekné izby? — vyhŕklo to zo starej panej, čo pustila sa do drobčivého kroku. —

— Dúfam, že budete spokojní — zarazil sa hotelier nad všetečnou otázkou. — Zdá sa mi, že tá stará bude poriadne sekýrovať — pomyslel si a podíval sa súcitne na redaktora. — Sme hneď tuná naproti, čo stoja vo dverách tí čiašnici — ukazoval na neveľkú dvojposchodnú budovu.

— Ej, ha! Jest mi tu svete! — pomyslela si stará pani, zadívajúc sa cez okuliare kriticky na druhý breh.

Osmahlí, tmavoodení, skoro nehybní domorodci obzerali si so záujmom našu patoru, zatáčajúcu v oblúku k hotelu.

Nastala prehliadka izieb. S dvoma súvislými izbami na prvom poschodí, čo im hotelier rezervoval, nebola stará pani spokojná. — To by som bola jako uväznená — nepáčilo sa jej, že by musela chodiť cez prvú, väčšiu izbu.

Prezrely sa ďalšie izby, s odpoludňajším slnkom, s ranným slnkom, s výhľadom na prístav i s výhľadom na figovú a citrónovú záhradu. Izba s ranným slnkom mala výhľad na nechutný dvor. Do prístavnej dorážal hluk z mola. Do ďalšej izby videly nejaké zvedavé ženské zo súsedstva. A rohová izba, jediná, v ktorej našla pani Stráňavská zaľúbenie, bola už obývaná.

S ťažko vydychujúceho hoteliera lial sa pot cícerkom, keď sa stará dáma konečne ustálila na rohovej izbietke v druhom poschodí, obrátenej jedným oknom k záhrade, druhým na točitú kamennú cestu s radom domov, vinúcu sa po nábreží. Mladí vrhli sa do druhého konca, len aby boli od mamy trochu ďalej, nedbajúc, že do izby dolieha prístavný hluk celou silou.

— Mohli ste si vziať ku mne bližšie, dietky, — pozastavila sa stará dáma.

— Nechceme byť neďaleko toalety, — vyhováral sa syn. — Veď sme beztak na jednej chodbe, mama.

*

Dolu v jedálni bolo celkom príjemne. Od mora vial chlad. Hostia vyzerali dosť sympatickí. Iba veľká mladá čiernoodená čiašnica bola trochu vyžilá.

Zato hotelierova chovanica, pomáhajúca v kuchyni i v jedálni, neveľká, plavovlasá Nemka v kvetovaných zelených šatičkách, bola jako ruža v rozpuku. Stará pani Stráňavská obľúbila si ju od prvej chvíle. Chválila pri nej, ako cudne klopí oči, ani si nevšímajúc vtieravých a obdivujúcich mužských pohľadov. A ako milo odpovedalo to mladé stvorenie, keď sa ho čo spýtala. Ani keď vtáča šteboce.

— Zvláštné, vy taký Čech, a slečna chovanica Nemka — čudovala sa redaktorova matka, keď s ich svolením prisadol si k nim po obede Roubal.

— Moja pani je Nemka, a to je jej neter, dcéra po zomrelom bratovi, sirota. Ostatne, je to už naša dcéra, adoptovali sme ju.

— Á! — prekvapilo to pani Stráňavskú. — To nemáte žiadnych vlastných detičiek?

— Nemáme — odpovedal hotelier vážne a zhlboka si zavzdychol.

Amplion spustil voľačo veselého. Roubal vstal ho vyladiť. — Vo dne máme dosť biedny posluch — vysvetľoval. — To preto, že ruší to účinok slnka na morské vlny. Prahu počuť poriadne až v noci — doložil roztúžene.

— Ste z Prahy? — ozvala sa pani Stráňavská.

— Nie, z Nemeckého Brodu, ale bez Prahy by som tu nevedel žiť. Starobu, ak sa jej dožijem a ešte si niečo nagazdujeme, chcel by som tráviť v Prahe — odhaľoval najvrelšiu túžbu svojho srdca.

*

A počalo sa letovať. Jedáleň bola pri samom prístavnom zálive; keď sa spenené vlny rozkolísaly, striekly vše dvermi až dnu. Stará pani Stráňavská jedla svoju diétu a zapíjala ju mierne tmavočerveným dalmatinským vínom. Dávala sa informovať o miestnych pomeroch od driečneho bruneta, mladého úradníčka z plzenského magistrátu. Roubal je fajn človek, ale neznesie, aby mu hostia chodili na víno do starého hostinca „Beograd“, k domorodcovi, kam sa vchádza veľmi náladovým, hustou zeleňou od ostatného sveta skoro úplne oddeleným stĺporadovým dvorom. Hostinský vyzerá síce ako zapustený starý lúpežník, ale má znamenité staré a lacné víno, polovičné ceny proti „Jadranu“, a vie rozprávať hrozne zaujímavé historky. Rychtár je bývalý krčmár, vinohradník, býva v dosť peknej vile, v tej strmej ulici nad pobrežným radom domov. Hovorí sa o ňom, že má mnoho peňazí, — voľakedy pašoval, vraj, hodne do Itálie — a chystá sa vybudovať „Jadranu“ konkurenciu: veľký moderný hotel s kúpališťom a tenisovými courty, polhodiny od obce. Lenže je na to trochu pristarý a nemá detí. Nuž, ale veď sa ľahko môže spriahnuť s dákym mladším človekom, odborníkom. Je to tam veľmi pekné miesto, borový hájik pár krokov odtiaľ, ohromný výhľad na širé more.

— To Roubala úplne skonkuruje — páčil sa smelý projekt pani Stráňavskej.

— Akože! Roubalovi sa toto úplne znehodnotí, bude ho museť zavreť. Ešte bude rád, ak ho prijme rychtár do svojich služieb.

— Preto je ten človek taký smutný. A ja som si myslela, že sa mu to tak za Českom cnie.

— Horky cnie. Čo by tam robil? U nás sú inakší hotelieri a nejeden len-len že živorí — podceňoval mladíček Roubala. Hrdosť Plzeňáka nadmula mu spľasklú hruď.

— No, vidíte, — ozvala sa pani Stráňavská k deťom. — Takto to tu nemôže zostať. Je to tu na posmech primitívne. Malé izbičky, krik z dediny i z parníkov.

Po obede sa šlo zdriemnuť. Stará pani zdriemla si hneď. Mladí pre hluk, doliehajúci z prístavu, nie a nie zaspať. Keď zavreli okná, nevydržali od horúčosti. Museli ich otvoriť znovu a čakať na prestávku ticha. Hneď z prvých driemot vyrušilo ich však klopanie a búchanie na dvere, sprevádzané známym milým hlasom:

— Vstávajte, drichmoši!

Horky-nevoľky museli sa zviechať s postelí a putovať s mamou cez dedinu na kúpalište. Stará dáma, moderná osoba, horlivá propagátorka mikáda a každého pokroku vo svojom bydlisku, nerobila dlhé komédie, ale obliekla sa do modrého pyjama a rozovrúc si pestrofarebný ľahký japonský slnečník nad hlavou, drobčila v kombinovaných krokodílich črievičkách. Osmahlé tváre domorodcov zaokrúhlily sa k posmešnému úsmevu, z mäsitých červených pier ozývaly sa tlmené odsudzujúce poznámky alebo nebárs šetrné vtipy.

— Čo sa ten svet tak na mňa díva?! — stávaly sa tucty uprených pohľadov starej dáme nepríjemnými. — Ako by nikdy nevideli civilizovaného človeka — odľahčovala si.

— Sú to, mama, ostrovania. A každý ostrovan je konzervatívny až hrúza — vysvetľoval syn.

— Zpiatočníci voľáki — zamrmlala.

— Nuž, áno, mamička — mrzelo nevestu, že sa jej svokra dostáva do rozporu s domorodci. — Čudné im je to pyjama na staršej dáme. Azda by si sa mohla preobliecť až v kabíne.

— Vari k vôli tým zaostalcom? Just nie! — zatvrdzovala sa drobná rezolútna osôbka so šedivým mikádom.

— Mama! — redaktor hľadel obrátiť vec na žart.

— Zakročil by som na tvoju obranu a spucoval tých somárov. Veď som tvoj syn. Patrí sa mi zastať sa ťa. Ale mohly by padnúť nadávky, zauchá. Ešte by bol z toho proces.

— Také vtipy si môžeš nechať, ty geľo pochabý! — durdila sa matka. Až o chvíľu počala sa utešovať:

— Takí hlupáci sa mi chcú posmievať, nie aby boli radi, že človek sem donesie pár groší. Ja by som ich mohla skorej skritizovať. Veď tí ľudia sa tu, tuším, ani neumývajú. A naveky chodia v tmavom, aby im nebolo na šatoch tak špinu vidno, fuj!

Na kúpališti nebolo ešte nikoho.

— Mamička, je tak horúce, hlava ma rozbolela. Nemali sme sem tak včas chodiť. Ani Lackovi nie je to zdravé — schovávala sa pani redaktorová do kabíny, zahrnujúc za sebou bielu záclonu, kdežto stará dáma rozvaľovala sa v dlhom pletenom kresle na doštenom chodníku pri samom mostíku, ovievajúc sa šatôčkou.

— Čo by ste vy, rozmaznanci, vedeli! — odbíjala nevestu svokra. — Keď som raz tu, chcem za svoje peniaze niečo užiť. Už cítim, ako ma jód a bróm ovieva z tých morských vĺn.

Kúpalište počalo sa plniť až po olevrante. Holohlavý riaditeľ s fešáckymi čiernymi fúzikmi sobliekol sa v kabíne, podíval sa samoľúbo do nástenného zrkadla, vyšiel na mostík a vrhol sa do vĺn, mohutne veslujúc ramenami. Potom sa hodil na chrbát, nabral pár lokov vzduchu a počal sa usmievať na dámy, dívajúce sa s brehu. Nepochyboval totiž, že ho obdivujú. Vrátil sa však čoskoro na breh.

— Čo tak skoro, pán riaditeľ?! — čudovala sa pani Stráňavská. — Čo ste nezostali dlhšie, taký báječný plavec?!

Usmial sa ľúbezne, lebo otázka pošteklila jeho samoľúbosť. — Človek nemá nič prepínať — vyhováral sa. — Už to tak nejde, ako keď mi bolo päťadvacať. Vtedy by som bol preplaval more trebárs až po tú pevninu, tam — ukazoval na jasný šedožltý pruh na obzore, čo sa nad ním týčily holé vrchy.

— Úžasné! — nevedela sa pani Stráňavská prenadiviť.

- Vlani tu bola jedna mladá Slovinka — ozvala sa pekná pani profesorová z Moravy, chodievajúca na kúpalište ani nie tak kúpať sa, ako skôr stavať na odiv svoje drahé moderné toalety — tá preplávala more až do najbližšieho prístavu, to je, tuším, 9 kilometrov. Dala sa sprevádzať motorovým člnom. Plávala na bruchu, na pravom a ľavom boku, na znak. V dákej polceste hádzali jej s člnu šunkové žemle, aby sa posilnila. Jedla ich položená na chrbáte, ako by nič. A keď doplávala, zjedla dupľovanú večeru a tančila do noci moderné pri gramafone. Chcela potom o pár dní preplávať až na pevninu, ale mama jej nedovolila.

— Báječné! — obdivovali skvelý výkon poslucháči. — Ako sa volá tá dáma?

— Ale, nepríde mi na um. Noviny tiež písaly o tom, nečítali ste? Uverejnily aj jej podobizeň, veľmi pekné stvorenie. Lebo veď dodržala všetky športové pravidlá. S motorky kontrolovali ju zástupcovia dvoch povestných plaveckých klubov.

Plzeňákovi venovala sa štihlá mladá blondýnka, domorodka. Plávala skvele, s neobyčajnou ľahkosťou. Položila sa na znak, ba vlastne plávala skoro polosediačky a kopala nohami vodu, že sa to beľavé telo pohybovalo stále v snehobielej pene. On plával opatrnejšie. Keď sa položil na znak, strácal orientáciu, morské vlny zaniesly ho hodne ďaleko od nej.

— Gospodica Zlatica! — ozval sa prosebne.

Ona sa rozosmiala a počala ho kárať, aký je to hrdina. Ale o chvíľu pustila sa za ním a štuchnúc ho rukou pár razy do piat, odrazila ho k brehu.

Opodiaľ v hlbine, medzi rozpukanými, vyhlodanými pobrežnými skalami, cvičili sa v plavbe osem-desaťroční opálení chlapci a so dve dievčatá. Na doštičkách, korýtkach a v šafľoch hojdali sa na vlnách drobnučkí ako dáki Jankovia Hraškovia v orechových škrupinách. Keď sa ktorý pustil svojho nástroja, uchmatol mu ho šikovne iný. —

Miestny učiteľ pozeral na nich s úľubou a vďačne informoval o nich aj hosťov, ktorí sa v tú stranu zadívali. Veru tak, sotva vidno chlapča od zeme, už ho starší kamaráti hádžu do vody. Nech sa hádže, myká, veď sa chlapä vypsí. Kamene človeka nevyživia. Za mladi musí na more Dalmatinec.

Stará pani Stráňavská prilnula najmä k „Frau Direktor“, veľkej Nemke zo Štýrska, vyzerajúcej so svojou broskyňovou pleťou a veľkým výrazným nosom, ako nejaká odkvitajúca španielska donna. Direktorová bola zaujímavá už tým, že prišla do kúpeľov sama, trebárs mala muža i dvoje odrastených detí. Vyznala sa báječne po celom Jadrane, od Abbazzie až po Kotor. Sem prišla vlastne iba k vôli zmene. Toto boly už skoro jediné jadranské kúpele, čo ešte neznala. Ináče celkom hlúpe, nudné miesto. Pravda, iné kúpele majú zasa iné vady. Malinská a Baška na Krku — to sú samé detské kŕdle a to ešte koľko biednych, neduživých detí, že sa človeku, chudiatka, ešte i vo sne zjavujú. Crikvenica — to je samý hochštapler a vlastne je to ešte nie ani more, iba neveľký kanál. Dubrovník je priďaleký, a v sezóne sa hosť potkýna o hosťa, za diškréciou otŕča sa i tucet rúk. A Ráb, ach, Ráb ten je krásny, poviestkový, zvony tam zvonia na poludnie tak jasne, tak dojemne, ako z iného sveta. Verandy a terasy sú za nekonečných teplých večerov posiate mileneckými pármi. Ale čo, keď na kúpalište musí sa človek z hotelu prevážať a keď hostia sú zväčša — beznádejní suchotinári?! Hej, Abbazia — to je rajský kútik, tie palmy sú tam také bujné, ohromné, rastú skoro navidomoči. Ale drahota je tam veľká a žije sa — pani direktorová hovorila to so zrejmým odporom — pridobrodružne.

Tieto tiché kúpeliky by ešte boly ta, keby, ach — keby tie zvony nehučaly skoro ustavične a za včasrána neozývali sa somári tak hlasne, tak žalostne, že by šlo človeku od súcitu srdce puknúť, keby ho čerti nebrali od zlosti, že má skazené najsladšie hodiny ranného spánku.

Jedlo by obišlo. Porcie sú veľké, len ryby sú pričasto a v polievke muchy. Hotelierovci sú iste hodne zadĺžení, lebo veď ona sama varí pri malej pomoci všetko a to ešte v prievane a obklopená celými rojmi dotieravých múch. Ináče je to dobrá kuchárka, len všetky jedlá varí na jednej panvi a na jednakej omaste — ó, hrúza, stará pani Stráňavská pocítila hneď šteklenie v hrdle a pichanie v žalúdku — už či sa varí pre diétistov, či pre nediétistov.

— Preboha, to mi azda nevysmáža moju teľacinu ani na masle, ale na oleji, ako ostatným! — zhrozila sa stará dáma, celá zosinejúc od úzkosti a prekvapenia.

— Celkom určite na oleji — uisťovala ju Frau Direktor. — Veď tu inšie ani nemajú. Kdeže by vzali maslo? Sú tu dáke kravy? A oslice, ako ja viem, žiadneho masla nedávajú.

O pani Stráňavskú pokúšala sa mdloba.

— Však ja to Roubalovi poviem, poviem, aby vedel — vypravila zo seba o chvíľku tíško, trhano a s námahou. — Prečo si vymyslel ten môj syn práve toto nešťastné švindlerské miesto, ach, prečo?! — počala božekať po malej prestávke. — Naposledy ani tá moja teľacina nebude pravá — skrslo v nej nové podozrenie.

— Kto ho vie; — mudrovala pani direktorova — teliec tu nevidno nijakých. Po ostrove pasú sa iba barani, i tých je málo. — Ináče nesmiete to brať, milosťpani, tak tragicky. Roubal nie je jediný. Skoro v každých kúpeľoch šudia, tí na tom, tí na onom — počala zrazu utešovať. — Ešte dostať sa do toho penzionátu na ostrove, čo je tam tá modrá jaskyňa, to áno. Alebo do Portorose, to je jedinečný, čarovný kútik. Ale, ako sa ta dostaneš, hriešny človeče? K tomu treba veľkej protekcie alebo zvláštneho šťastia. Totiž vždycky býva všetko obsadené.

A pani direktorova vstala s ľahátka, skočila s nízučkého mostíku do poldruhametrovej vody a natiahnuc sa jako veľká ryba, počala majestátne krúžiť v nej rukami, až nechávala za sebou dlhý striebritý pás ľahučkých bubliniek.

Pani Stráňavská ju úprimne obdivovala.

*

Pre Stráňavskovcov nastaly dni nepokoja a vzrušovania. Stará pani debatovala náruživo s hotelierom o diéte a o muchách. Hotelier jej ponúkal, že každé ráno môže si mäso, privezené parníkom s pevniny, skontrolovať. Pred obedom a pred večerou zúrivo flitoval muchy a všelijakých komárov po oknách. Dámy naučily sa chodiť pod rozličnými zámienkami do predsiene, odkiaľ videly ponad púdľu do kuchyne a bedlive kontrolovaly panve a omasty, chudery hotelierky, ktorej zalesklo sa, odkedy dámy chodievaly k nej bez volania na besedu, nad hlavou s tucet čiernoposiatych mucholapiek.

Redaktorová často nevedela ináč uniknúť svokriným ustavičným debatám s hotelierom a prázdnym afektáciam pani direktorovej, ako že rozbehla sa s rozpletenými vrkoči hore brehom do bieleho kamenného kostola. Tam, v útulnej polotme, sediac v lavici, zkadiaľ bolo tak pekne videť na starobylý model plachtovej lode, zavesený pietne nad hlavným oltárom, tam, medzi pár vážnymi, modliacimi sa ženami, našla aspoň na chvíľu pokoj a oddych.

Redaktor vydržal s dámami aspoň, kým žena prišla. Potom vyšiel akoby na vzduch na pobrežie a velikým oblúkom zmizol na chvíľu do Roubalovho útulného výčapu napiť sa trochu dobrého dalmatinského červeného vínca a pobesedovať si s hotelierom.

Zapadal ta celkom dôverne. Nikto nesmel o tom vedeť. Lebo veď pri stole piť nesmel. Žena i matka bránily mu v tom so zriedkavou jednomyseľnosťou.

*

Hostia prichádzali a odchádzali, veselili sa a sekýrovali. Roubal pracoval a dozeral, informoval a čapoval. Ale rád uvrzol, keď bolo trošku voľno, s udicou na molo alebo na skalnaté pobrežie, vedúce k borovému háju, hodil šnúru s vnadidlom do vody, zadíval sa do modravej diale a zadumal sa. Myslel s pálčivou túžbou v srdci na vzdialenú vlasť a myslel na Prahu. Či ich ešte kedy uvidí?

Bol sám a sám. Túto pálčivú túžbu nesdielala s ním ani žena, ani adoptovaná dcéra Gerta. Nemkyne, Rakúšanky nemohly jeho snom, jeho tajnej muke porozumeť.

*

Sezóna vyvrchoľovala. Hotelík bol obsadený. Plnily sa rýchle i dependance, ľudová škola i dlžizný zelený rohový štokovec starého statkára, kam nedoliehal prístavný denný i nočný hluk a zkadiaľ nebolo vidno nič, iba vše modré, vše siné more a v diaľke za ním vysoké šedé brdá pod azúrnou oblohou.

Na kúpališti nestačily kabíny, táborilo sa i pred nimi, už či na doskách, či na pobrežných skalách alebo vypráhlej kamenistej zemi na kúpacich plášťoch a pokrývkach. Iba na rozpálenom bielom piesku nemohol nikto dlho vydržať a radšej civel ustavične vo vode alebo postával či tmolil sa medzi naháčmi.

Stará pani Stráňavská zavše sa tiež namočila, vykrikujúc veselo, keď ju čľapla bystrejšia vlnka, a obracajúc sa s boka na bok ako pohodlný tuleň. Plavci skákali s vysokého môstku dolu hlavou, miestny učiteľ plával celé minúty pod vodou, a námorník s lesklým, tmavým telom, ako sadlý olej, prevádzal krkolomné kúsky na starom deravom člne.

Keď sa konečne zjavila slečna Gerta so žiariacou ružovou tvárou a slabúčko opáleným kyprým telom, všetko ožilo. Skupinky sa rozpadly, z kabín povychádzali odpočívajúci von.

Pustila sa ďaleko do mora, zamieňajúc s bravúrnou istotou a ľahkosťou všetky možné polohy. Zavše, akoby nevedela plávať, hodila sa na pospas vlnám, tak dala sa nimi unášať, splývajúc úplne s odvekým rytmom mora a svietiac svojím naružovelým telom v jeho zrkadlovej hladine. Chvíľami javila sa z diaľky ako z vody zrodená svodná siréna, ktorej jediný uprený pohľad môže strhnúť zmámeného plavca v bezodný penivý vír. Vtom zamierila rovno k spenenej vodnej brázde a vyskočila bystro na pomimo letiaci plachtový čln alebo rybársku bárku. A zasa vrhla sa znovu do prudko rozkolísaných priezračných vĺn a vztýčila sa v nich zrazu ako Venuša, rodiaca sa z morskej peny, či zakliata morská panna, ktorá podľa ľúbosti môže sa vynoriť alebo pohrúžiť do svojej tajomnej, smrteľníkom neprístupnej vodnej ríše.

Keď sa vracala k brehu, žiarily jej vlasy ako zlato, a zorničky prekvapovaly zvláštnou smaragdovou farbou, čo na suchu zmenila sa jako zázrakom v obvyklú nebovomodrú.

A keď sa obliekla a na odchode obzrela naposledy na obecenstvo, zablyskly jej oči nevdojak hrdo, divoko, ako mythologickej Kriemhilde, cítiacej sa prvou a neprekonateľnou, a odhodlanej dať priviazať sokyňu k žilnatým šľahavým chvostom bujných rýchlych paríp, povláčiť v smrteľných mukách prachom, skálim a tŕnim a rozniesť jej zohavenú skrvavenú mŕtvolu do štyroch strán sveta.

*

Nastaly strašné horúčavy. Dedinčania vypili velikú obecnú cisternu. Výčapy boly stále plné, a ľudí počala mučiť nespavosť. Kúpeľmi zalomcovala prudká životná vlna. Pani profesorová z Moravy, čo sa prevliekala aspoň päť razy každý boží deň, mala na schodoch výstup s pánom profesorom, v ktorého náručí zazrela nebárs driečnu chyžnú.

Voľakto začul ho koktať: — Ach, odpusť, preboha, moja drahá! Ja za nič nemôžem; ach, tá páľa! —

Dámam začali dvoriť i dotiaľ najpohodlnejší, najnevšímavejší mužskí. Mládež obľúbila si túlačky po kamenistom chodníku pozdĺž brehu k borovému háju. Zpoza velikých skál a z krovia ozval sa zavše podozrivý šepot alebo dráždivé vzdychanie. Jedného večera, keď hotelier viedol skupinu hostí po prístave, nábreží a po kúpališti, aby sa pokochali v hustej tme na fosforeskovaní rýb v morskej hlbine, vrzly na izbe slečny kúpeľskej dvere, a v nich sa objavila zarazená lesklá tvár fešného hlavného čiašnika, oblečeného v bezvadný frak. Pán riaditeľ z južných Čiech vzdychal pred miestnym statkárom roztúžene, obzerajúc si kyprú driečnu ufúľanú domorodkyňu tmavej olejovej tvári. Na rtoch obstarného muža zjavil sa šibalský úsmev:

— Veď áno, pán riaditeľ, možno že by to stálo za próbu, keby ženská nebola už vydatá. U nás sú huncútske pomery. Ktorá je na čo súca, má muža. A s našimi chlapmi nieto rozumnej reči. Sú to divosi, barbari. V ruke takého sprostáka blysne sa nôž, ako by si inteligentný človek zapálil na cigaretu. —

Ešte i rozumnej Frau Direktor pomútilo to hlavu. Počala sa ujímať mladého Plzeňáka, nosiť sa pred ním, zakrútená do fantastických handár, v sedle na somárovi, alebo vodiť ho za mesačných nocí po haditom nábreží. Zastávala skoro na každom kroku, zavše sa rozpustile rozosmiala a zmizla s úradníčkom v zatáčke.

— Kam podela tá stvora rozum?! — pozastavovala sa stará pani Stráňavská. — Ešte ho tam niekde bozká alebo objíme, vydatá ženská, pädesiatnica.

I hotelierka zabudla na chvíľku na sporák a sdôverovala sa starej panej nemecky:

— Nemáte pochopu, milosťpani, aký je svet tuná lenivý, pohodlný. Ledva sa hýbu, do ničoho sa im nechce. Je to kríž medzi nimi žiť.

— Ešte i Roubala sa chytá tá lenivosť. Pozrite, aký je nehybný, nechutný, ako mu rastie brucho — fľochla na muža, opretého o dvere jedálne, nenávistne, a horkosť jej zaliala hrdlo.

A keď sa mladý úradníček vymanil zo zajatia panej direktorovej a počal si znovu všímať švárnej domorodej dievčice, bývajúcej s matkou na nábreží, počala odkvitajúca donna pred redaktorovou matkou sočiť:

— To je strašné, milosťpani, čo sa tuná deje! Včera večer videla som, ako sa spustil ten pochabý námorník s terasy do izby tej dlhej čiernej chyžnej. Bola s ním iste dohovorená, nehanblivica. A toho hlupáka Novosada — hovorila o svojom nedávnom nedobrovoľnom sprievodcovi — nacvikalo si vám to vycivené vycerené nečibidlo z tej malej kuče, tu pár krokov od nás, čo sa ustavične v tej vode plačká a doma krížom stebla nepreloží. Celé je do neho spochabené, čuridlo. Vodia sa po mole skoro celkom objatí, oka so seba nespustia. Ešte voľačo vyparátia, ľahkomyseľníci nehanbliví.

— Ach, spúšťa sa ten svet, spúšťa! — zavzdychla pani Stráňavská.

— Ale tá chyžná to robí na vidomoči. To sa preca nemôže trpeť. Malo by sa to povedať Roubalovi. Pokazí to hotelu renomé, ba celým kúpeľom. Žiaden lepší hosť sem nepríde. Malo by sa zakročiť, malo. Azda by pán redaktor…

Len Gerta, slnečná, žiariaca ružovolíca Gerta zdala sa byť povznesená nad prudkú živelnú vlnu zalievajúcu ostatných. Len v jej jasavých očiach zrkadlila sa obloha, a s jej višňových rtov splývaly sladko a bezstarostne teplé, prívetivé, vážne i žartovné slová i piesne. Bola v kuchyni a už prinášala do jedálne občerstvenie významnejším hosťom. V nasledujúcej chvíli stretol sa s ňou človek na schodoch, ktorými vracala sa od chyžnej alebo predo dvermi jedálne, ako si obzerá korisť, ktorú vykladali zo svojich lodiek rybári, vracajúci sa z rybolovu. Bola večne sviežia, večne žiariaca, pružná, prekypujúca životom ako roztančená morská vlna. Osviežovala v najväčších horúčavách a zomdlenosti už svojím radostným zjavom, zapaľujúc čarovnou mocou ochablé mužské srdcia. Keď jej prišlo prejsť nábrežím popri mužskom štvorlístku, zadívala sa placho ako dieťa.

— Takú dcéru by som chcel mať! — zatúžil okúzlený redaktor. Profesor z Moravy zachvel sa mocným vzrušením, inženier zo Srbska poznamenal, že by ju mal odmaľovať slávny maliar. Iba holohlavý pán direktor s fešáckymi čiernymi fúzikmi proboval ju, trebárs márne, chytiť za ruku. Síce bol by mal sto chutí uštipnúť ju radšej do brady.

*

Zvony na veži zvonily celé noci. Pani Stráňavská prehadzovala sa z boka na bok, oka nezažmúriac. Musela dospávať vo dne.

— Čo to tak ustavične zvonia?! Ký čert ich posadol?! Človeku hučí v ušiach, je mu do zbláznenia. Čo je to za čudácky zvyk?!

— To zvonia, aby odháňali od ostrova zlých duchov — vysvetľoval hotelier. — Tunajší národ verí v také nebezpečné júlové dni. Keby sa nezvonilo, nemali by pokoja. Ešte by sa vzbúrili.

— To sú ale Indiáni — odľahčovala si Frau Direktor.

A nasledujúce dopoludnie objavila sa v strmých kamenistých uličkách mestečka dlhá procesia dievčat a žien v čiernych šatoch s čipkovými závojmi cez tváre, držiacich v rukách horiace sviece. Vyzeraly ako pošmúrné kajúcnice, odhodlané sostúpiť niekam do podzemia alebo uzavreť sa nadosmrti do úzkych tmavých ciel kláštorných. Bolo to, ako trúchlivý popolec po bezúzdne veselo strávenom fašiangu.

Človek nevedel pochopiť, kde sa ich toľko berie, či to snáď nepovstávaly z hrobov bludné duše dávno zomrelých. A musel sa skoro pohoršiť na zlomyseľných úsmevoch a jedovatých poznámkach skupiny domorodcov, ktorí obviňovali Terézky zo všelijakých tajných i zrejmých hrieškov.

Hotelier prestal chodiť s udicou do samoty. Voda bola taká horúca, že ryby nebraly. A nad každým ránom vracali sa na tmavých ošarpaných loďkách zunovaní, ospalí, nevrlí rybári — bez koristi.

*

Hotelier besedoval na mole so starým boháčom — statkárom, velikánskym učiteľom — starým mládencom a i mladým vinohradníkom, čo sa vrátil pred troma rokmi s veľkými peniazmi z Argentíny.

— Viete čo, páni?! Na jednu dôležitú vec sme zabudli.

— Na ktorú?

— Je tu už tretí týždeň československý redaktor, čo chodieva v tých bielych plátených šatoch s tými dvoma dámami. Veľmi seriózny človek. Posledné časy stále voľačo obzerá, zapisuje si. Nebodaj chystá nejaký článok o našom meste do novín. Kto ho vie, aké má dosiaľ dojmy. Mali by sme sa mu trochu viac venovať, uctiť ho, povodiť, poukazovať mu čo-to. Beztak sa s ním znáte. Taký človek revanžuje sa v novinách, našim kúpeľom urobí sa známosť.

— Nedbám — súhlasil statkár, — Keď bude chceť, môže sedeť u mňa na záhrade trebárs celý deň. Je tam celkom príjemná vôňa. Nebudem hľadeť na tých pár fíg a na tých pár pohárov vína.

— A čo vy? — obrátil sa k učiteľovi. — Mali by ste ho trochu povodiť, do kaštieľa, po krajších záhradách, po kostole, cmiteri. Vy poznáte aj historiu kraja.

— Nuž, keď to musí byť, stane sa — vycedil nevľúdny učiteľ nevrle zpomedzi zubov. Musel sa premáhať. Jeho sebavedomie sa búrilo proti nebárs dôstojnej roli cicerona.

— Ja ho preveziem na motorke, — ponúkal sa Amerikán, a hnedé oči zasvietily mu hrdosťou.

— Mohlo by sa povedať i Veselinovičovcom — navrhoval statkár, ledva potláčajúc šibalský úsmev.

— Načo? — odrádzal učiteľ — tí nepozvú, žgrloši.

— No, kto vie, — zastával sa ich Roubal naoko. Že bol prisťahovalec, hľadel zachovávať voči domorodcom neutralitu.

*

Začalo sa to hneď na druhý deň. Stráňavskovci sedeli ešte pri neskorých raňajkách, keď pán učiteľ, čerstvo vyholený, napomádovaný, prišiel ich pozvať na poolevrantovú prechádzku mestom.

— To že je mesto? — začudovala sa stará pani. Mala na jazyku pár štipľavých poznámok. Ale nevesta štuchla ju pohotove do boka, nuž, umĺkla.

— Ako by nie, a staré mesto, spomínané už v benátskej historii — vypjal učiteľ, tamojší rodák, mužnú hruď.

A po olevrante sa šlo. Slnko ešte pražilo. Zem až pálila pod nohami, a pľúca odfukovaly ako mechy. Lebo veď pán učiteľ vyhľadával voľáke čudné neznáme partie a viedol svojich sverencov pomedzi vysoké, tvrdé, tuho voňajúce a zapáchajúce tráviny a kroviská, strmými úzkymi uličkami, neraz ostrým kamením stále vyššie a vyššie. A nechápal, ako môžu tak neuveriteľne zaostávať za jeho kamzičím krokom.

Stará pani necítila nôh, a nevesta stratila oba opätky.

Na šťastie obzeraly sa na druhý deň záhrady nízko na pobreží.

A ktorési dopoludnie zastal pri mole miesto motorky veľký, skoro nový plachtový čln a vzal redaktorovcov na palubu. Amerikán s bratom pustili ho po vetre pekných pár kilometrov. Kormidlom pomáhali si až pri návrate.

Stará pani Stráňavská dívala sa na čln iba s mola. Na radu pani direktorovej zdržala sa plavby. To je nie ako na veľkom parníku. Ešte by mohla dostať morskú nemoc.

— Ejha! To vás nemohli povoziť aspoň do obeda?! — vítala deti, vracajúce sa s plavby o poldvanástej. — A prečo nevzali radšej motorku? — Iste im bolo ľúto, skupáňom, trochu toho benzínu.

More bolo posiate rybárskymi člnmi ako motýlikami, keď Frau Direktor po obšírnom lúčení odchádzala. Pani Stráňavská kúpila jej na rozlúčku veľkú kyticu kvetov a nevedela sa ubrániť slzám, keď parník, odvážajúci jej milú spoločnicu, zahúkal a odrazil i s pol tuctom jej kufrov a kufríkov. Necestovala ešte domov. Aspoň na osem dní zastaví sa vraj v Lovrane. Bez Lovrany by sa pre ňu leto ani nerátalo. Na pár dní skočí ta i muž a odvezie si ju domov.

Pani Stráňavskej sa veľmi za ňou cnelo. Prvý deň nechutilo jej skoro nič jesť od samého žiaľu. Ešte, že si sľúbily písať.

*

Kúpele dostaly vzácnych hostí: slávneho hudobného skladateľa s paňou. Prišli oba na ľahko, v bielom, velikí, tuční, vysmiati, ubytovali sa v dependanci, najtichšom mieste v obci. Chyžná musela ta iba k vôli nim chodiť izby riadiť a slečna Gerta nosiť im raňajky. Veď i žiarila šťastím. Takému slávnemu človeku niečo zaniesť, to je niečo iného, ako tmoliť sa medzi obyčajnými smrteľníkmi po hoteli.

Skladateľovci mali báječný apetit. Jedlo pred nimi len mizlo. Nové a nové taniere sa donášaly. Čerstvých fíg zjedli po obede trebárs pätnásť, a nič im nebolo. Piva a vína stály pred nimi vždy celé baterie fliaš.

A sotva sa naobedovali a vyfajčili, besedujúc s boháčom-statkárom, ktorý k vôli nim vyrukoval s celou svojou zásobou pikantných anekdôt, po dvoch-troch cigaretách, hybaj rovno do vody.

Pľačkali sa v nej dopoludnia a celé popoludnie až do podvečera. Plávali nádherne ako delfíni, inokedy zasa ako morské kone, každý ich obdivoval, ako to môžu s takými preplnenými žalúdkami. Nuž, ale veď boli objemní ako sudy, voda ich, tuším, sama niesla.

Boli to náramne milí ľudia. Žiarili úsmevom ako dve slnká, kývajúc na všetky strany rukami na pozdravy. Redaktora vyhľadal on sám, hovoriac mu, že budú mať robotu v ktoromsi ministerstve. Ten sa z toho vytáčal, ale slávny majster opakoval.

— To až sa vrátime domov. Ešte si do tých čias oddýchnete… Ale rátam na vás istotne.

A hľadel rozveseľovať starú pani Stráňavskú, nalievať jej do pohára znamenitého tmavého prošeka. Neodišiel od stola, aby jej nepreukázal nejakú pozornosť.

Stará dáma si ich zprvu veľmi chválila. Na pár dní ju upútali. Ale žiaľ za pani direktorovou sa vracal. Nepomáhal ani ľúbezný štebot slečny Gerty, ktorá, keď len mohla, skočila k nej na pár slov a bola samý úsmev, samý žart.

Počala horšie spávať. K tomu zaškodila jej, diétistke, čerstvá figa, čo jej vnútila na kúpališti pani skladateľová. Hotelierova bola síce so svojimi liekami naporúdzi. Ale voľáko nepomáhaly.

— Domov, domov! — vzdychala, preťahujúc sa v bôľoch na posteli pred synom a nevestou, ktorí márne snažili sa ju uchlácholiť, rozveseliť.

— Mama, máme zaplatenú okružnú cestu až do Dubrovníka a Kotoru a potom nazad Hercegovinou a Bosnou. Škoda by nám bolo prepásť toľké krásy a zaujímavosti. Ozdravieš, a pôjdeme.

— Ja nepotrebujem Dubrovník ani Bosnu, ja chcem domov! — opakovala tvrdošijne.

Stráňavský si ráno privstal. Ledva sa naraňajkoval, už klopal na ordinačnej sieni jediného miestneho lekára. Bol to veselý, zábavný chlap. Napriek svojmu piatemu krížiku preskakoval vajanské ohne o závod s mladou chasou.

Otvorila mu pani. Vyhovorila muža, že ešte spí. Stráňavský naliehal, že je prípad súrny, nuž, napokon sľúbila, že ho o polhodiny zobudí.

— Zomrem, zomrem, — šeptala pani Stráňavská, keď syn a nevesta stáli zasa nad jej posteľou — už sa ani návratu domov nedožijem. Ale dám vám čierne na bielom, že nemáte viny na mojej smrti. Aspoň sa budete môcť pred bratmi a sestrami ospravedlniť.

— Nerob mi to, mamička, neumieraj! — prosil syn. — Narobila by si nám veľkých trov tuná v cudzom svete. Ani neviem, kto by mi tak napochytre požičal.

— Veď si už voľáko poradíš. Len ma tu nepochovávajte, ale prevezte domov. Musíte mi to sľúbiť.

— Sľubujeme, mamička, — ozvala sa nevesta poslušne. Nespúšťala sa dosiaľ nádeje, že je choroba nie taká vážna, že je to u svokry z veľkej čiastky azda iba hypochondria.

Lekár prišiel. Doniesol opiové kvapky. Pacientka očakávala ho natiahnutá skoro nehybne na posteli. Bola samý vzdych. Na otázky ledva odpovedala.

Redaktorovci vyprevádzali doktora dlhou chodbou až na schody.

— Čo je to vlastne mame, pán doktor?

— Ale diaré od toho čerstvého ovocia. Nie je na to naučená. Ak nepomôžu tie kvapky, príďte ešte dnes. Pani mama je už beztak dávno katharická. Zoslabla a potom nudí sa tu asi. Ale to prejde. Keď sa trošku zotaví, o tri-štyri dni môžete odcestovať. Znesie to.

— A čo s tým Dubrovníkom, Bosnou? Nemusíme to vynechať?

— Najradšej rovno domov. Mali by ste s ňou iba trápenie.

V sklených dverách, vedúcich na schody, zjavila sa biela tvár.

— Ach, ty si to, mama! Čo ťa to napadlo vstávať! — vyčítala nevesta svokre. Lebo bola to naozaj pani Stráňavská, oblečená do pyjama, na nohách kvetované pantofličky. Ani účes si nezabudla trochu upraviť.

— Ale pribehla som, aby ste sa neradili tu, mantragy, s pánom doktorom za mojím chrbtom. Ja to chcem tiež počuť — zapotácala sa bledá od slabosti.

— Všetko bude dobre, — porúčal sa doktor. — Ale pacientku hneď a zaraz do postele!

Popoludní, keď mame bolo už lepšie, navrhol redaktor:

— Mama, napíš nám, prosím ťa, tých pár riadkov na ospravedlnenie, keby sa niečo stalo. — A podával jej namočené pero a papier. —

Pani Stráňavská si sadla. Zadívala sa na syna vyčítavo. Vošiel do nej vzdor.

— Nie, nenapíšem, just nenapíšem. Čo si ty myslíš, že ti ja idem umreť, ty somár sprostý?!

*

Čosi-kamsi sa napodiv zotavila. Ale keď syn chcel zostať, spierala sa rozhodne:

— Ja ti tu nebudem. Všetko sa mi tu zunovalo. Deti, moje deti chcem videť! A jesť už voľačo inšie, nie len ustavične rybu a teľacinu.

A keď syn svolil k odchodu, pookriala akoby zázrakom. Zdalo sa, ako by sa jej až teraz popáčilo biele kamenné mestečko, spínajúce sa nad morom k hrebeňu ostrovného pohoria, keď ho má opustiť.

Novosad z Plzne odišiel po Frau Direktor. Pre pani Stráňavskú o spoločníka menej. Komponista so ženou počali sa náramne uťahovať. On ponosoval sa redaktorovi, že dostal anonymný výhražný list. Bolo až smiešné, aký význam tomu prikladal. Iba večer sa mu tučná, okrúhla tvár trochu rozjasnila, keď sedeli na terase so starým domorodým statkárom. Štrngajúc si perlivým rubínovým vínom, spomínali staré zašlé časy. Zvädlý statkár uznával za svet iba Viedeň a Gastein. Ostatné sa neráta, to je nič. Škoda o tom hovoriť.

— Ach, Viedeň, Viedeň! — zašeptal slávny majster roztúžene, a oči sa mu sňaly so ženinými v hlbokom porozumení.

*

— Bože! Viete, aké nešťastie nás zašlo?! — šeptal redaktorovi Roubal nad púdľou kuchyne celý zničený. — Gerta, Gertička sa nám stratila. Sme celí zúfalí. Moja celú noc nespala, dostala nervový záchvat.

Redaktor uprel oči ku kuchyni. Roubalová sedela tam v kresle, čelo previazané veľkým bielym obkladom, jako živé umučenie. Okolo sporáku točila sa voľáka nádeníčka. —

— Nemožno, — nechcel redaktor svojim ušiam ani očiam veriť. Zdalo sa mu všetko ako halucinácia.

— Stratila sa! — bedákal hotelier tlmene, obzerajúc sa, aby ich nikto nepočul. Hovorím to len vám. Nikto nesmie o tom vedeť; sľubujete, však? — stískal redaktorovi ruku. — Včera šla ranným parníkom čo-to nakúpiť. Mala sa vrátiť o poldvanástej. Reku, zdržala sa, príde o druhej. Aby ju, reku, bola zdržala priateľka? Má tam jednu,veľmi poriadne dievča, majú sa náramne rady. Azda len neprechorela?! Ale čakali sme márne.

Ani žiaden odkaz od nej. Bol som už v S., spytoval sa na ňu v obchodoch i u tej jej priateľky. Nevideli jej, nebola vôbec u nich. Čo to má znamenať, Bože nebeský?! My sme nešťastní, stratení ľudia, ak sa nenajde. Popoludní pôjdem to oznámiť do S. na políciu. Aká hrôza sa to na nás valí?! — Zabudol sa na chvíľu a chytil sa za hlavu.

Po chvíli dodával akosi beznádejne:

— Čo sa to s ňou len mohlo stať? Bola vždy taká dobrá, poslušná. Iba ak by bola dačo vykonala v nejakom návale krvi do hlavy. Viete, mladé, zdravé dievča, nedotknutá panna, naozaj nedotknutá, — opakoval dôrazne, dívajúc sa uprene do očí redaktorových, v ktorých na okamžik zablčaly ohníčky.

Zdá sa, že ustráchaní, zarmútení rodičia nevedeli dlho utajiť svoj žiaľ. Na druhý deň hovorilo sa o Gertinom zmiznutí v celej obci. Pre hosťov bola to senzácia, iba domorodé dievčatá prijaly zvesť akiste s pocitom odľahčenia. Najskôr si prialy aby sa nikdy nevrátila kráska, čo ich tak veľmi zatienila. Staré baby, vysedávajúce a postávajúce pred kučami, hovorily tiež o utešenej Švábici, zvedavé, ako sa skončí tá napínavá historia.

Stráňavskovci sa pre krásnu Gertu skoro pohádali. Stará pani hádala, že mladé dievča ušlo najskôr k príbuzným do Rakúska, aby nemuselo toľko robiť, ako u Roubalovcov. Mladá sa jej zastávala, že ju práca tešila, a vysvetľovala si Gertin záhadný odchod nejakým tajným ľúbostným pomerom, schôdzkou, ktorá sa mohla skončiť tragicky. Iba redaktorovu živú fantáziu dráždily hotelierove slová o dievčenskej nevinnosti. Čo, ak ozaj vyviedla v mladistvej poblúznenosti dáky nerozmyslený kúsok?! Alebo či ju nemá na svedomí naša premilá, podozrivá Frau Direktor, čo sa o ňu dosť zaujímala a tuším ju k sebe i do Štýrska volala na návštevu? Ostatne, je vôbec otázka, či je tá úlisná, prešibaná ženská, s očami slizkými ako had, vôbec pani direktorová. Na fotografii, čo ukazovala, nevyzerá ten jej muž naskrze na hlavného direktora veľkej fabriky, ale skôr na praobyčajného faktora na nejakej menšej píle, takého bývalého „fescher Kerl-a“, čo ho mohly vyniesť z tuctového nádeníka trochu na povrch — sukne. Chvastať sa, farbiť, to vedela. Ako s tým plávaním. Lebo veď vôbec nevie plávať. Zašla si do vody na známe miesto a počala trepať rukami a jednou nohou okolo seba, že sa len tak penilo. A druhou nohou sa podopierala. A prečo tá ženská ustavične cvŕľa z kúpeľov do kúpeľov?! Čo nemôže nikde dlhšie vydržať, ani znovu sa ta vrátiť?! Hej, tu voľačo smrdí. Tá tvoja nová priateľka, mama moja, kto vie, či je nie medzinárodnou obchodnicou s nežnou pleťou. Kto vie, či sa nevotrela slečne Gerte do dôvery a niekam ju nezlákala. O zámienku nemala tá stvora iste žiadnej núdze.

Pani Stráňavská protestovala rozhorčene proti synovým fantastickým nesmyslom. Direktorová je veľmi slušná dáma. Po celý čas nevykĺzlo jej z úst ani jediné neslušné slovo. Naopak, mala veľmi mravné náhľady. Nie, na tú nemôže padnúť ani len tieň podozrenia. Ostatne nie je to žiadna jej priateľka, iba že spolu kedy-tedy pár slov stratily. Tu sa muselo stať niečo iného, neobyčajnejšieho.

Až popoludní svitlo mladej panej Stráňavskej. Či to nevylákal niekam Gertu ten holohlavý riaditeľ z južných Čiech, s tými čiernymi fuzikami a prenikavými očami? Ten človek hovorieval na kúpališti zavše tak opovážlive, že si musela presadnúť. A už šeptal s potuteľným úsmevom daktorej inej dáme niečo do ucha, až jej to vohnalo červeň studu do líc. Taký mlsný kocúr, starý mládenčisko voľáky!

— Iba ak ten, — prisviedčala mama, — z toho by to vystalo. Sama som si všimla neraz, ako obchádza kabiny a pasie oči po dámach, už či si hovely na plášťoch po zemi, či na ľahátkach. Má naozaj také hypnotické oči a úlisné reči. Je to rafinovaný, sveta skúsený chlap, k tomu má veľké príjmy. Mohol by ľahko pomútiť hlavu neskúsenému dôverčivému decku. Hop! Veď sa ten človek stratil ztadiaľto už pred Gertou! To je fajn. Iste ju má on na svedomí.

Redaktor videl pred sebou znovu výjav, keď stál s riaditeľom samoštvrtý na brehu a zastavili okoloidúcu modrookú Gertu. Ako huncútsky žmurkal ten kujon, keď ju chytal za ruku, ako sa mu lepily oči na to ružovohnedé rameno! Mať tak riaditeľa v tejto chvíli pred sebou, vrazil by mu päsťou do chlípnej, výsmešnej tvári, uškrtil by padúcha!

*

Posledný deň pri mori mali Stráňavskovci obzvlášte pekný. Starý boháč-statkár pozýval ich znovu, aby si prišli v popoludňajšej horúčosti k nemu odpočinúť. Na mole striehli pána Laca traja bratia Veselinovičovci a zvali ho na večer do svojej hrdej vily „na pohár vína“, naznačujúc diskrétne, že sa môže tešiť na dobrú zábavu. Vyzerali veľmi zarmútení, skoro bezútešní, keď redaktor s poďakovaním odmietol, vyhovárajúc sa na krátkosť času, že si musia veci sbaliť, oddýchnuť si, vyspať sa na dlhú cestu.

A večer vyhľadal Stráňavského v jedálni Američan a počal hrozne banovať, že už odchádzajú:

— Prečo nám to robíte, prečo? — dohováral temperamentne, že by bol človek skoro uveril v úprimnosť jeho žiaľu. — Veď my vás chceme previezť i s pani mamou a vašou paňou z hotelu do našej vily. Je to ďaleko od hluku a dymu. Tam by vám bolo tak dobre, krásne, ešte len tam by ste sa poriadne osviežili. Už sme vám dve izby pripravili, do záhrady sme dali rozostaviť k vôli vám novú pletenú garnitúru. A tu sa človek dozvie, že nás chcete akoby naschvál opustiť. Škoda, veru, škoda, bude nám veľmi, ale veľmi ľúto!

Slávny majster nechcel sa ani lúčiť. — Zajtra idem do S. i ja. Cestou si o tej veci ešte prehovoríme — dával redaktorovi dovidenia.

Rozlúčka druhého dňa bola, ako obvykle, veľmi srdečná, až dojemná. Prípitky, kytice, vyprevádzačka, mávanie šatkami a čo ja viem. Stará pani celá žiarila, mladá sa spokojne usmievala.

Iba redaktor vyhýbal úzkostlive skladateľovcom, ktorí si vyšli na hornú palubu a dívali sa osamelí melancholicky do šírej diaľavy. — Čo ťa nepáli, nehas — bolo jeho heslom.

V S. bolo, ako vždy, horúce a plno prachu. Mladá pani nabrala si do fľaštičky na pamiatku zelenomodrej morskej vody.

Na železničnej stanici uložili mamu vedľa bagážie v jedálni. Že mali ešte poltretej hodiny do odchodu vlaku, išli sa prejsť ešte raz po meste. Vrátiac sa, zazreli na peróne známu tvár.

— Á, pán riaditeľ! — pristupovali k nemu. Lebo on to bol. Sedel za prestreným stolom s nejakou peknou mladou dámou, pred nimi jedlá, nápoje. V Ladislavovi Stráňavskom zovrela krv. Trvalo to chvíľu, kým sa premohol. Ešte, že ju vyplnila rozhovorom s riaditeľom a tou dámou jeho žena. Až potom prikročil celkom ku stolu, podal riaditeľovi ruku a spustil čo najpichľavejšie, premeriavajúc si ho prísne:

— Kde sa tu beriete?! A nepočuli ste nič o slečne Gerte?

Riaditeľ díval sa nechápave: — Nepočul nič. A čo som mal počuť? — hovoril s úsmevom, celkom pokojne. Bol veľmi elegantne oblečený, pečlivo vyholený, akýsi bledší, chudší než posledne. Potom vstal, zažmurkal očami, ozval sa slávnostne: — Dovoľte, milostivá pani, pán redaktor, — a ukážuc na svoju spoločnicu, dodal obradne:

— Slečna učiteľka Máňa Povondrová, moja sľúbenica.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.