Zlatý fond > Diela > Zemanova láska


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Zemanova láska

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Daniel Winter.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

Zemanova láska

V michalskom hlavnom hostinci sedelo podvečer niekoľko mladých úradníkov slovenskej sporiteľne pri pive.

Naďabil sa ta starý šafraník Kohútik. Bol známy v celej stolici, povestný svojimi žartami i zaujímavými rozprávkami.

— Báťa Kohútik, sem sa, medzi nás, — volali na neho mladí úradníci. — Aspoň zaplatíte za nás cechu.

— No, na to ma vy, mladí páni, dnes nenaberiete, — uisťoval starý Kohútik svojich mladých priateľov, prisedajúc si k nim. — Ešte, vraj, cechu platiť za vás! To by bolo! Čože by ste potom robili s toľkými peniazmi, čo v úrade beriete?!

— Dajte pokoj, báťa Kohútik. Horká naša bryndza. Beztak sme samá dlžoba.

— To by bolo fajn! A kamže by ste tie peniaze podievali? Slobodní ako vtáci, ženy, detí neživia, sa to doma u rodičov stravuje a ešte by to malo dlžoby. Keby vám len veril! Ba máte život, že vám ho môže každý závideť.

— Že vás huba nebolí, takto nás pichať, báťa Kohútik! — Radšej by ste nás mali poľutovať. Živoríme celý život a jakživ k ničomu neprídeme. Ani poženiť sa nemôžeme. Musíme stáť osamelí ako kôl v plote.

— A čo by ste sa nemohli poženiť?! Prestaňte do hostinca chodiť, gazdujte a vyživíte ženy.

— Ký čert by mohol gazdovať z pädesiatzlatového platu! — rozčuľuje sa Stehlík, vysoký, statný šuhaj iskrivých očí.

— Všetko sa dá, len keď človek chce — mieni starý šafraník. — Na pädesiatich zlatovkách naveky nebudete, budete mať šesdesiat-osemdesiat. Dobre sa oženiť a pôjde to. Vyženiť, mladí páni, vyženiť treba.

— Len nám poraďte bohaté nevesty, baťa Kohútik — žartujú mladí úradníci.

— Hm, hm, poradiť, poradiť. Ešte i do toho ste leniví. Poobzerajte sa, mladí páni. Pečené holuby nebudú vám lietať do huby. Partií jesto dosť, len treba mať oči. Máte ich dosť na všetkých stranách. I tu v Medvedzom má Ondriš Horička dcéru na vydaj, dievča ako lusk. Tam, veru, majetku jesto, ten človek dá s ňou istotne dákych osemdesiattisíc zlatých.

*

Keď starý Kohútik o hodinu odišiel, počaly sa jeho slová michalským mládencom rozležiavať v hlavách. Možno, že neradí zle, žgrľoš starý. Neškodilo by niečo sprobovať.

*

Keď bol o tri mesiace v Medvedzom hasičský majáles, dorukovalo naň s poltucta michalských mládencov, počnúc od fešného účtovníka sporiteľne Kolárika, až po mladého doktora práv, Strechu, sotva vyšlého zo škôl. Všetci by sa lepili na Vieru! Ale zabávajú sa zle. Škoda im bolo prísť do Medvedzieho na majáles. Zabávajú sa mizerne. Okolo Viery Horičkovej otáča sa voľáky čudák.

Poznávajú ho. Je to Julo Tomčáni, kancelista stoličnom dome, sedmoslivkár z Fiačíc. No, na moj’ pravdu, malaže si aj koho vybrať švárna dcéra Horičkova!

Zvesť, že sa Viera Horičkova zabávala na majálesi s maďarónom Tomčánim, rozniesla sa čosi-kamsi po polstolici. Slovenská spoločnosť odsudzuje Vieru, maďaróni zasa Tomčániho.

Prvý raz ju zazrel v Michale na jarmoku. Viezla sa na ľahkej bryčke, sama poháňala. Vietor zvlnil jej zlatisté kadere, pekné modré oči zažiarily radostne, keď sa kone pustily do bujného behu. Všetko na nej také ľahké, také splývavé, jako hmlistý závoj.

Julo Tomčáni ju videl na michalskom námestí. Kupoval s kamarátmi medovníky, aby neprišiel dnes, v deň jarmoku, domov s prázdnou rukou.

— Kto je to? — spytuje sa Vila Záhorského, ukazujúc na peknú neznámu.

— Nepoznáš? Horičkova dcéra z Medvedzieho.

— Toho statkára či šafraníka?

— Toho. Páči sa ti?

Julo Tomčáni neodpovedal. Krásna dievčina zaujala ho tak, že by trpel, keby mal jej pôvaby rozoberať pred inými.

Vracia sa s priateľom Vilom do úradu. Ako graciózne sedí tá ženská! A preca jako prirodzene, bez afektovanosti. Bol by sa za ňou rozbehol videť ju, dívať sa do tých krásnych mladých očí, veselých a smelých. Kde sa to len berie toľko gracióznosti v sedliackej či šafraníckej dcére?!

Čo na ňu, panslávku, tak myslí?! On, zeman, uhorský vlastenec so zadlženým otcovským majetkom! Je to hlúpe, neprirodzené. Jej je beztak súdený dáky ten zazobaný šafraník, jemu zemanské dievča. A či by preca nie?!

Ide na obed do hostinca. Inokedy číta noviny, žartuje s kamarátmi. Dnes sa voľáko zamýšľa. Je dákysi nesvoj. Keď vychádza popoludní z úradu a kráča námestím — ráno sa z domu vozieva, z úradu chodieva domov, na druhú dedinu pešky — zdá sa mu, jako by bol len pred chvíľkou videl uchádzať na pekných pejkách to pekné dievča, to strídža panslávske. Taká veselá, pružná mladica. Jako švihla tým bičom, jako jej vetrík zvlnil tie krásne zlaté vlasy.

Hlúposti, hlúposti, Julo. Nebude nikdy tvoja. Umieňuje si nemysleť na šafraníča, a čo by priam bola driečna. Obzerá si mestské slečny. Je dosť iných pekných dievčat na svete. I jeho maďarská spoločnosť ich má dosť vo svojom strede. Či je nie Etela Honécych hotová krásavica so svojimi gazelími nôžkami, havraními vlasmi, koralovými perami, dlhými, jakoby zafáťolovanými mihalnicami?! A čo Berta Vámošová, nová učiteľka na meštianskej škole?! Vravia, že by ju mohol maliar maľovať. Telo jako socha, plná, mohutná. Husté gaštanové vlasy, zelenavé, šibalské oči; a ten úsmev! A tucty iných pekných ženských. Prečo nechal oči práve na tom šafraníčati?!

Trápi sa tak v úrade týždeň-dva. No, nemôže to ďalej vydržať. Sdôveruje sa ženatému bratrancovi, tabulárnemu sudcovi, ktorý trávi prázdniny v rodičovskej kúrii svojej ženy v súsednej dedine.

— Počuj, Béla, ja akoby som upadal do dákej duševnej choroby.

— Ba ešte! A čože ti je?

— Mám takú fixnú ideu. Stále ju mám pred sebou, pri jedení, na prechádzke, pri práci v úrade, ba ešte aj v noci, pri spaní. Umieňujem si, že si ju vyhodím z hlavy. Všetko nadarmo. Máta ti ma znova. Musím na ňu mysleť. Dakedy mi je hrozne, na môj’ dušu, hrozne, Béla môj. Bojím sa vše, že sa od toho zblazniem.

— Strašné! A jakú to máš fixnú ideu?

— Ale jedno dievča sa mi tak v hlave pletie. Dakedy nemôžem pre tie myšlienky spať, v úradnej práci sa ti mýlim, zamýšľam sa, odpovedám na otázky jako vo snách. Ešte ma odvezú do blázinca z toho úradu!

— Dievča? Jaké dievča?

— Ale dcéra jedného statkára.

— Videl si ju?

— Videl.

— Ach, ty blázon, ako by si naľakal človeka! Veď je to láska, Julo môj, láska.

— Ale choď! Myslíš to naozaj?

Mladý zemanský krásavec sa chytro rozhoduje. Musí byť moja. Áno moja a nikoho iného.

Len ako sa k nej dostať?

A prvá príležitosť prichádza jako na zavolanie. Medvedzie si podalo žiadosť, aby si smelo vystaviť cintorín na Hladomeri, neveľkom vŕšku pri obci.

Prosba je už zaležaná u vicišpána.

Posúri ju u slúžneho Morvayho i u stoličného podnotára Eleméra Belnaya, vicišpánovho miláčka.

— Počuješ, Gábor, boli sme ti v Medvedzom na hasičskom majálesi.

— A čo ta chodíte, medzi také sedliacke pľuhy!

— Čo ta chodíme?! Na jar budú voľby. Treba chodiť medzi sedliakov.

— Veď ja nedbám. A čo sa vám tam stalo? Vari vás len nenabili?

— Ba ešte čo. Ale rychtár nás prosil, aby sme posúrili prosbu. Majú ju, vraj, podanú. Chcú si zriadiť nový cintorín.

— Poviem vicišpánovi.

A tak iste nahuckáva na vicišpána Eleméra Belnaya. Sám pomáha hajdúchovi a pisarke vyhľadávať žiadosť Medvedzieho.

Vicišpán odvrkuje:

— Ale nech si pre mňa spravia tie pľuhy sedliacke cintorín trebárs v —! Choďte ta so traja s komisiou. Obzrite si ten Hladomer.

Komisia pozostávajúca z Morvaya, Belnaya a Tomčániho je hneď hotová. Odpíše sa medvedzkému rychtárovi. Vŕštek si komisia obzrela. Hotové.

Olevrantovali u Horičku. Preukázal sa dosť taký šafraník. Mali čokoládu, maslo k chlebu, tortu i ovocie. Venujú sa i domácej slečne. Horička im ukazuje svoje kone, psov. Julo Tomčáni púšťa ochotne kamarátov popredku, i do maštale. Sám zostáva so slečnou Vierou.

Viere sa mladý zeman páči. Je taký slušný, mužný, vyzerá taký melancholický, nevšedný, nie dotieravý. Ktorúsi nedeľu v lete bolo niekoľko mladých ľudí na Pustom hrade. Michalskí mládenci. V ktoromsi hradnom zákutí rozletely sa pred nimi ramená splynuté v objatí. Veľký, fešný mužský v bielych šatoch, dáma v modrých so slnečníkom.

Hanba, hrôza, tak sa zabudnúť dcéra takého Slováka!

Lebo veď párik v zákutí Pustého hradu nebol nikto iný ako — Julo Tomčáni a Viera Horičková.

Tomčáni dlho neokolkoval, ale prehovoril vážne s Vierinmi rodičmi. Do Horičku jako by bol hrom udrel. Jeho dcéra, jediné dieťa v rukách zemana, maďaróna! Ach, jako nenávidel celé to plemeno! Veď on a stá jeho druhov trávili život v šírom Rusku v biede, v strádaní, v lopote, blúdiac od dediny k dedine s tovarom len preto, aby si niečo usporili a vrátiac sa domov, vykúpili majetok niektorého dogazdovaného zemanského statkára.

I jeho. Horičkov dom bol kedysi zemianskou kúriou. A hľa, on zvíťazil nad tou fajtou! Získal nazad pôdu, ktorá bola pred storočiami jeho sedliackym predkom násilne odňatá. A tú istú pôdu mal by zas len tak nemilobohu odstúpiť zemanovi?! Milý Horička brojil proti Tomčánimu. Prijal ho odmietave.

— Vy ste zeman, maďarón, moja dcéra Slovenka, zo sedliackeho rodu. Vy sa k sebe nehodíte — hovoril mu.

Nedal sa obmäkčiť dcérinym plačom, ani dohováraním svojej ženy.

Ale, hlúposti, vykúri sa jej to z hlavy!

Peknej Viere sa to z hlavy nevykúrilo. Zosmutnela, netešila ju práca, ani zábava, nechutilo jej jedlo. I spánok ju obchádzal. Každú chvíľu vybehla do sadu a blúdila v ňom ako vo snách. Krásavica počala vädnúť.

Horičková upozorňovala muža na dcéru.

Starý Horička bol síce hlaváň, ale nezniesol, aby jeho dieťa trpelo.

— Keď je už tak do neho spochabená, nech si teda urobí, ako chce. Čo si navarí, to si zje — hovoril.

A bývalý šafraník, terajší statkár pociťoval úprimnú otcovskú radosť, keď jediná jeho dcéra zase oživla a vyspevovala po dome alebo hrala na klavíri ako predtým.

Na druhú nedeľu šiel Horička i s bratrancom na priepačky do Fiačíc. Stará Tomčánička prijala ich so synom so zemianskou dôstojnosťou i roztomilosťou. Poukazovala im hospodárstvo. Maštale plné lichvy, v chlievach ošípané, hydiny po dvore a na vode celé kŕdle, v ovčiarni vyše sto oviec. I obed chutil Horičkovcom znamenite. A zariadenie v starej zemianskej kúrii sa im tiež dosť pozdávalo Keď sa večer viezli bratranci na bryčke domov, nemohol sa Jožo Horička zdržať poznámky:

— Počuj, Ondro, hovorí sa o nich, že idú na mizinu! Ale to vari, nebude ani pravda. Možno, že mali kedysi viac, jedno-druhé odpredali. Ale zato je to ešte vždy dosť pekné gazdovstvo.

— Veru sám by som nebol veril, že to s nimi tak vyzerá. Zadĺžené to bude, nuž, ale taký pekný majetok má aj svoju hodnotu. A veď by som už s tou Vierou čosi dal. Ak toho nemajú tak mnoho napožičané, však sa oni vyplatia.

Starý Ondro Horička vtedy ešte nevedel, že bol oklamaný. Lebo veď s Tomčáňovci vyzeralo to naozaj zle. Maštale skoro prázdne. Nestačilo sa im vyliahnuť a trochu podkŕmiť tých pár kuriat a húsat, už ich museli predávať. Horu vytínali dosť mladú. Oviec mali len so dvacať a na syr mali nabrané aj dve-tri stovky preddavkov. Nedávno predávali jednu z posledných troch kráv. Vedeli síce, že robia strašnú hlúposť. Nuž, ale čo mali robiť! Bolo treba na úroky a srážku zmenky v sporiteľni v meste. Aj iní veritelia upomínali ustavične. Tak sa len všetko predávalo, aby sa predišlo protestu alebo žalobe. A pri takom hospodárení nie div, že dom i gazdovstvo boly čosi-kamsi ako vypľundrované.

Keď mali prísť Horičkovci na priepačky, počala stará Tomčánička od priateľov, príbuzných a súsedov sháňať a požičiavať ošípané, kravy, ovce, husy, kuratá, ba i strieborné náčinie, sluhov a slúžky. Ženy bielily vápnom kúriu zvonku i zdnuká chodby, kuchyňu, maliar z mesta vymaľoval nanovo izby, stolárski pomocníci leštili staré náradie. Celý dom bol ako vynovený.

Keď bývala Viera už ako Tomčánička vo Fiačiciach a rodičia ju časom navštívili, prišlo sa pomaly na všetko. Starý Horička žasol nad vyrabovaným gazdovstvom a nechcel pomáhať, ba ani dcére nechcel veno vyplatiť.

— Do takého bankrotu nebudem strkať svoje mozoľné groše, — zariekal sa.

Tomčáňovcov spredali. Nebolo tomu ešte ani rok od svadby. Kúria i s gazdovstvom šla odpoly zadarmo. Kúpil to žid Feuerstein. Horička ich mohol zachrániť triciatimi tisíckami. Beztak chcel dať s Vierou aspoň pädesiat. Ale vidiac, že ho stará Tomčánička oklamala, zatvrdil sa a nechal šesdesiattisícový majetok odfeľať za bagateľ.

Ba ani dcéru nešťastnému Tomčánimu nenechal. Viera neprežila úpadok svojho muža vo Fiačiciach, ale už pár týždňami vopred odviezli ju rodičia i s výbavou k sebe.

Tak stratil Tomčáni naraz ženu i otcovský majetok. Úder krutý. Matka, hrdá stará zemanka, prežila ho iba pár mesiacmi.

Julo bol dákeho polroka jako bez seba. Blúdieval poľom, hájom, zatváral sa do najtmavšej, najodľahlejšej izby osamelého domku, kam odišiel bývať. — Neraz ani nespal, nejedol, týždeň sa v úrade neukázal. Už zaviedli proti nemu i disciplinárku. Ale on si z ničoho nič nerobil. Myslel na ženu, milovanú, zbožňovanú, čo ho neverne opustila. Raz — za mesačnej noci — zašiel až do Medvedzieho a prikradol sa ku kaštieľu nenávideného tesťa. Odvedie si ženu po dobrom či po zlom. Ozval sa zúrivý štekot dvoch hafanov, zabohovanie Horičkovo, a Julo vracal sa domov sám. Časom počaly sa hojiť i jeho rany. Spamätal sa, zmenil sa.

Úpadok bol preň krutým napomenutím. Zvážnel, zmúdrel. Nechal stoličný dom a vstúpil do služieb jakéhosi belgického veľkostatkára v súsednej stolici. Keď po pár rokoch Belgičan majetok parceloval medzi okolitých sedliakov, viedol mu to Tomčáni, vyjednal si tretinu zárobku a zarobil si za dva roky so tristotisíc korún. Zakúpil sa doma v rodnej stolici a žije šťastne i s rodinou. Oženiť, oženil sa ešte jako hospodársky úradník. Vzal si chudobné zemanča. Ani výstroj nemala. A hľa, stala sa z nej veľká pani.

Viera Horičková neprestala muža milovať, ani keď ju rodičia násilne odlúčili. No, citlivá duša neprežila dlho rozlúčenie. Vädla, chradla. Zomrela prv, než sa zakúpil Julo Tomčáni v tretej dedine od nich.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.