E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Pán kasnár

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Mária Hulvejová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

Pán kasnár

Keď ste navštívili starého Ošteru „na hôrke“, ponúkol iste aj vás drahými jemnými cigarami, previazanými farbistými hodvábnymi mašličkami, a ohnivým tokajským samorodným, ktorého už malý pohárik účinkuje ako nejaká zázračná medicína, zahrieva vnútornosti, rozohrieva srdce, rozpaľuje myseľ a rozväzuje jazyk. Keď ste sa ho spýtali, odkiaľ to má taký starý ročník, usmial sa starý kujon, zahniezdivší sa v niekdajšej zemianskej kúrii, čo tróni s vŕšku nad celou dolinou, usmial sa blažene:

— Nuž, aby ste, pán priateľ, vedeli, to mám od zaťka. To je človek, ten pamätá na svojho tesťa, vie, čo starému človeku treba!

Súsedia starého Ošteru vedeli o tej pozornosti zaťa Frkáňa k tesťovi ešte viacej. Veru, je to zať, že mu treba páru pohľadať. Zavalitá, tučná chlapina, viac široká než dlhá, líca jako pivonie, podhrdlie sa na ňom len trasie. Ale takí okrúhli ramenáči bývajú práve najlepší ľudia. Srdce by s človekom rozdelili. Veru sa tá Francka vydala! Každá jej môže závideť. To sa jej žije v hojnosti, rozkoši; má, čo jej len srdce zažiada. To už je život! Z takého dieťaťa môžu mať rodičia radosť, keď sa im podarilo dostať ho do takého dobrého bydla. Nechybí tej, leda vtačie mlieko. Muž by ju na rukách nosil, vyhovel jej vo všetkom, čo by jej len na očiach videl. A nielen žene, ale i jej rodičom. Nikdy k tým Frkáňovci „na hôrku“ neprišli s prázdnou dlaňou. I sena má starý Oštera od zaťka nejednu fúrku; ľahko je tomu ovce prikupovať, keď nevie, čo je núdza o krm; ba i sám zaťko mu ich poslal so pár, voľáku novotnú, tu skoro neznámu fajtu s vlnou čajsi ani zamat, s rohami zakrútenými voľáko divne do kotúča. Ba i pár čistokrvných yorkshirských prasiec, bielych, čistých ako sneh, dlhých, dlhonohých, ale zimovravých rozmaznaných dostali starí od zaťa. Prvé týždne ich, tuším, iba samým mliekom nadájali a kašičkou kŕmili, ako by mali nemluvňatá odstaviť. A keď zavial chladnejší vietor, do teplých handár ich zakrúcali, celé hniezda im na noc v kuchyni robili, že to svet neslýchal, tak sa babrať s takým hydom; dobre, že ich k sebe do perín neuložili. Nuž ale vypsily sa, potvory, a boly z nich utešené kusy, akých hneď tak nevidno. I dupľovku, čo tam visí v pitvore na klinci, má starý od neho. A aby sa ani stará Ošterka nemohla ponosovať, donesie jej dcéra zakaždým voľačo: tu hrudu masla jako kvet, inokedy utešených čipák alebo nejakú vyšívanú dečku na stôl, ba trafí sa, že i morku alebo kapúna.

Pravda, majú Frkáňovci z čoho. Nie sú preca u žiadneho trochára. Taký kasnár u Žedényho môže si žiť ani barón, jesť, piť, žena sa cifrovať, priateľov hostiť i rodičov podporovať a nepocíti to. Každú chvíľu býva u Frkáňov spoločnosť: notár, povestný jedák a piják, že ho roznášajú po celom okolí, na ktorejsi svadbe zjedol, vraj, v bočnej izbe, kam sa zatáral, mladuchinej matke celé prasiatko s pekáča, podnotár, organista, kedy-tedy i farár Juráš, drabálny chlap, ktorý vie svoje ovečky, keď treba, krotiť nielen slovom, ale i tvrdou päsťou. Najmä však nikdy nechyboval na takých priateľských posiedzkach Frkáňov najlepší kamarát, Julo Moštenský, tamojší statkár.

Takí priatelia, spolu chodievali na poľovačku, spolu chytávali raky na žabie stehienka, spolu štepievali mladé stromky, spolu čítavali noviny, zapáliac si na dlhé pružné fajky-penovky a spokojne z nich pukajúc, pri čom jeden sympatizoval s vládou, druhý hromžil na ňu a oduševňoval sa za opozíciu, organizujúcu po stoliciach odpor proti novým nadžupanom, vládnym „drabantom“ a hľadiacu znemožniť ich slávnostné inštalovanie mačacinou, a hádzaním záprdkov do radov vláde verných výborníkov a ich prívržencov. Spolu chodievali do mesta na jarmoky, aby sa, vraj, dozvedeli ceny obilia, statku a iných plodín. A preca obom im šlo skôr o to, aby sa sišli pri sklenke vína s priateľmi a dozvedeli sa nejaké nové klebety zo stolice. I strovili, i zabavili sa skoro vždy dlhšie, než sľuboval pán kasnár svojej polovičke. Zato potom snažili sa ju oba obmäkčiť jarmočným, už či to bola pekná brošňa, ihlica do vlasov, neobyčajnejšia šatka a či len obyčajné srdce z marcipánu s naivnými ľúbostnými veršíkami. Spolu chodievali na postriežku na diviaka, traktujúc druh druha za mesačných nocí v húštine pred neveľkou čistinou salámou, koňakom a ementálskym syrom a hádajúc, keď v húštine za čistinou dačo zašuchorilo: je to on? Či je to nie on? Skoro každý večer hodili si v kartách preferanc alebo tartľa, nerozlúčni a preca tak rozdielni!

Peter Frkáň bol zo sedliackej krvi. Naučenému na hrubú sedliacku chovu šla rozmanitá jemná panská strava, so svojimi storakými dráždidly a zmenami, až priveľmi k duhu. Vykŕmil sa neobyčajne, pod druhou bradou tvorila sa mu už tretia, líca sa vydúvaly, oči ledva vykukovaly zo sadla. Farbu mal ako pivonia, ramená ako iný človek nohy. Ustavične sa ponosoval, že nemá apetít.

— Hm, to je s tebou zle, braček môj, — zarazila sa naoko jeho sestra Ružena, keď bola u nich na návšteve. Znala totiž ten mrcha apetít tučných ľudí.

— A to, azda, ani neraňajkuješ?

— Veľmi málo, dakedy skoro nič — vzdychol si široký ramenáč. Tvár mu dostala jakýsi ustaraný výraz. — Keď vstanem, zjem si vše so pár škvariek slaninky s chlebom, inokedy kúsok syra. Ale to len tak, aby mal človek niečo v ústach, k vôli slinám. Ale to hneď o piatej, polpiatej, skoro na svite. Človek to za hodinu rozchodí, raz aby bol tu, hneď zasa tam, na nikoho sa nemôžeš spoľahnúť.

— Nuž, a s Franckou a deťmi neraňajkuješ?

— Ako kedy. Zavše si chlipnem trošku kávy alebo čaju.

— Nezajedáš? To, azda, aby si nestučnel?

— Čo by nezajedal?! Schrumnem rožtek-dva, veď sú beztak drobné ako pre báby, alebo smidku chleba, nuž, ale to je všetko. A o tom som do samého obeda.

— Na desiatu neješ?

— Málokedy sa trafí, iba ak dáke to vajíčko na mäkko, alebo keď mi žena ukrojí kúsok teľacieho šnicľa na košt. A veríš, že i ten hlt-dva poznám pri obede. Hneď menej jem.

— Ale polievku jedávaš?

— No, trochu si chlipnem, pár lyžíc. Obyčajne zostane na tanieri, najmä tie šlichty nemôžem vystáť.

Ale mäso by pre mňa ani nemuselo byť, toho už len tak kúsok pre meno, aby sa Francka neurazila. Skôr ešte pár lyžíc prívaru, najmä kalerábu, keľu, kapusty, pár rezancov alebo buchtu-dve, ako čo kedy býva. Síce dakedy by som nevzal po polievke ničoho do úst, iba pohárikom vína si trochu apetít napravím.

— Ovocie nejete?

— Ani nie, to už musí byť. Skôr ešte večer.

— A čo olevrant?

— Ani ten nie vždycky, iba keď som veľmi vybehaný, dáku tu šálku kávy. Ale ani nezajedám.

— Ale večerať večeriavaš?

— Nuž, azda by som ani to nemal?! To by som bol už ozajstný lazar, to už len aby spravil kríž nado mnou. Ale aj to sa v tom jedle skôr iba preberám, zo všetkého kúsok. A po večeri ak dáky ten pagáčik k vínu, keď sa trafia kamaráti na posiedzku.

— Nuž, a na to ty hovoríš, Peter, že nemáš apetít?! — spráskla sestra, už staršia mlynárka, matka pätoro detí, rukami. — Veď ty zješ, duša moja, — aleže sa na mňa nenahnevaj, keď ti to poviem! — veď ty zješ za dvoch. Do mňa by sa to nevpratalo, ani čo by stál s kyjom nado mnou a tak ma do toho jedenia silil. Veď je to zázrak, že teba už dávno šľak netrafil.

— Ale daj pokoj, netáraj! Koho to chceš mať za blázna?! — zahriakoval kasnár sestru. Nikto mu to z hlavy nevybil, že má planý apetít.

Ale zato nezlenivel. Na dvore sa hneď za včasrána červenala už zďaleka jeho bujná, široká postava s beľavými ako ľan vlasmi, a ozývaly sa jeho rozkazy, výčitky a hromovanie, že ešte i ten kohút celý zháčený odbehol so smetiska radšej niekam do kúta záhrady, a v zápäť za ním celý jeho hárem. A tak preháňal pán kasnár sluhov a stúpal im na päty celý boží deň. Hneď bol v humne, hneď zasa v maštali a už aj zjavil sa na poli, kde orali s dvoma pármi volov, ako huba v hore po teplom dáždi, prekvapujúc čeľaď, keď by sa ho bola najmenej nazdala.

Julo Moštenický bol pravý opak svojho priateľa Frkáňa.

Vysoký, štihlý ani jedľa, s pekným orlím nosom, počerný, s neposlušne vzpierajúcimi sa vlasmi a bujnými fúzikami, oči ako trnky zapáčil sa, veru, ľahko nejednej mladici. Chlap ako struna, silák, v meste v panskom kasíne premohol v zápase povestného bitkára, stoličného podnotára Bélu Nozdrovického. Išlo o stozlatovú stávku. Rozumie sa, gavaliersky Moštenický nedoniesol z výhry domov ani krajciara, ale strovil všetko s veselou spoločnosťou, v ktorej nechybel ani priateľ Frkáň.

Moštenický bol slobodný, trebárs po otcovi zdedil asi osemdesiatjutrové hospodárstvo. Hovorilo sa, že Moštenickovci sú bočnou, nemanželskou vetvou grófskej rodiny Žedénych. Jeden zo Žedényovcov daroval, vraj, čiastku rodinných majetkov svojmu nemanželskému synovi. Keď mu už nemohol dopriať svoje vlastné meno, nazval ho aspoň Moštenickým, aby to znelo ako-tak po zemiansky, trebárs matka bola iba zo sedliackeho rodu. Syna si vzal od matere hneď malého. Jej ho nechcel sveriť na vychovanie, lebo bola, chudera, dosť nečistotná, nedbalá osoba, tuším, aj pila. Nevidela tá potom vlastného dieťaťa častejšie, ako raz-dva do roka, i to iba na chvíľu, dlhšie sa s ním, vychovávaným za pána, nesmela zapodievať.

S terajšími grófovci sa Julo Moštenický vôbec nestýkal. (Podkladať sa im nechcel, na to bol prihrdý. A grófovci neprestávali cítiť proti nemu akýsi rodový odpor. Nevedeli nikdy zabudnúť svojmu predkovi, že sa vedel tak zahodiť.) Mal u seba obstarnejšiu gazdinú, čo im gazdovala, kým ešte žil otec. Mali i pár hofierov a ešte volávali na kopanie zemiakov na jeseň Považanov; beleli sa v tom poli ani husy, celý chotár ozýval sa ich ťahavým trojhlasným spevom. Julo bol na rozmaznaného jedináka dosť pasionátny gazda. Najmä odkedy mu otec zomrel, počal sa o majetok väčšmi starať, všelijaký zapatrošený, rozpožičaný hospodársky riad, brány, čakany, válce a čo ja viem čo od sluhov, súsedov vyhľadávať. Mal smysel pre pokrok. Naučil sa kupovať umelé hnojivá. Aj s cukrovou repou urobil skúšku, trebárs dosť biedne vypálila. Do včiel rozumel sa už menej. Akosi prestal si ich všímať, keď ho ako malého chlapca boly poštípaly, že od veľkých opuchlín nemohol ani videť; až na tretí deň, keď opuchlina spľaskla, prehliadol. Ale však priateľ Frkáň poradil, pomohol sosňať roja s hrušky.

Frkáň gazdoval na grófskom a pre grófa. No, na tesťovcov nezabúdal. Neraz sa stalo, že voz naložený vrecami zrna dirigoval do Kočkoviec „na hôrku“. S takým vozom — bývalo to viac razy do roka — šiel nočným časom niektorý z najspoľahlivejších ľudí Frkáňových, obyčajne niektorý z bírešov. Rozumie sa, Frkáň nezostal mu za také služby dlžen, ale doprial mu dáke to prasiatko z panského chlieva alebo niečo podobného.

Gróf Žedény nebol zlý človek. Nebol ani naskrze márnotratný. Šatil sa síce gavaliersky, pár razy do roka zavolal si z mesta cigánsku bandu do domu, snáď i v jedle bol trochu prieberčivý či trochu rozmaznaný. Ináče mu chybely takrečeno všetky pánske pasie. Nehral ani na burze, ani v kartách, ani nepestoval veľmi spoločnosť, ba žil skoro utiahnuto.

Jeho žena, rodená tiež grófka, bola už iná. Rozumela sa do psov a do koní, a potrpela si na ne, čo stálo tiež niečo groší. Ináče bola to celkom rozumná osoba. Hľadela si čo najväčšmi zveľadiť mliekáreň, pri čom jej veľmi pomáhala Frkáňka.

Väčšmi kazila Žedényovcov politika. Dlhé roky bol v stolici hlavným županom a predtým pár razy ablegátom. A život v stoličnom meste, kedy-tedy v Pešti, reprezentácia, potom voľby, to všetko ide do peňazí, i keď voľby platí vláda. Politika nedoniesla Žedénymu iného osohu, než so pár veľkých zmenák.

Ale muselo grófa i niečo iného žrať, že jeho dvatisícjutrový majetok počínal ísť tak rýchle dolu vodou. I urodilo sa, i rozišlo sa to všetko, sám nevedel, kam. Predal, vyrúbal sa kus hory, stŕžily sa za to veľké peniaze. A jemu z toho krajciara nezostalo. Všetko sa to rozišlo na dane, platy, mzdy, účty, úroky. Ba často sa ani úroky nesplatily, a dlhy rástly. Zveľadila sa mliekáreň. Vozievalo sa mlieko, i stopädesiat litrov denne do blízkych kúpeľov. Tam sa speňažilo veľmi dobre i maslo a vajcia. Ale zato neprestával byť gróf v strašnej súre o peniaze.

Jedného dňa — bolo to v nedeľu — stal sa malér. Pán kasnár Frkáň chystal sa so svojou polovičkou práve k rodičom či tesťovcom do Kočkoviec. Sedeli už v peknej dlhej bryčke. Počasie krásné, vetrík lahodne povieval. Pán kasnár si zapálil na trabuko.

— Tonka! — obrátil sa k žene, sediacej vedľa neho. — Máme všetko? Nezabudli sme nič?

— Myslím, že nič. Hus je pod sedadlom, maslo, bryndza v koči.

— A víno máme?

— Akože! Je tiež v košíku.

Voľakto kýval rukou na dvore. Pán kasnár chcel kočišovi práve rozkázať: „No, tak, poďme!“ Ale vidiac nápadné kývanie, obrátil sa ku dvoru:

— Čo je?!

— Aby počkali, pán kasnár!!

— Načo?

Neodpovedali mu. Miesto odpovedi vyrazil zpoza uhla sám gróf Žedény s dvoma sluhami.

— Kam to idú, pán kasnár? — spytoval sa gróf prv, než došiel k bryčke.

— Do Kočkoviec — odpovedal Peter Frkáň celý zarazený. I Frkáňka zbledla, vidiac grófa. Lebo tie iskriace zlostné oči, tie zaťaté pery a žily navreté na rukách, na čele a na sluchách neveštily nič dobrého.

— A ku komu?

— K tesťovi — odpovedal Frkáň skoro spurne.

— Aj, aj, to je dobré, teda k tesťovi. Nevezú sebou nič?

— A čo, keby som viezol?!

— Ukážu nám, čo vezú! Svoje môžu, len aby to bolo naozaj ich! — a posledné slová prízvukoval gróf tak dôrazne, jako by bol odhodlaný dať vykonať trebárs skrze žandárov domovú prehliadku u svojho kasnára.

Kasnárovci a paholok sa ani nepohli na svojich sedadlách.

— Bude najlepšie, keď sídu s voza! — navrhoval gróf zlovestným hlasom. — Preca im nepôjdeme pod sukne! — obrátil sa ku zblednutej kasnárke, ktorá nemohla — čo bola ináč aká rapotačka — vydať zo seba ani slova.

Julo Frkáň schádzal pomaly. Bol v dobrom mäse, len tak sa boky na ňom triasly. Síduc s voza, podával ruku žene, aby ľahšie soskočila.

— No, tak! — a gróf so sluhami počali prezerať osirelý voz, lebo paholok Jano bol už tiež dolu s predného sedadla.

— Čo je to tuná?! — roztvoril gróf veľký košík. Vyberal z neho asi dvojfuntový kus krásneho žltého masla, velikú hrudu bryndze, celú zadnú štvrť údeniny a tri buteľky vína.

— Čia je to údenina?! Nie sú to moje buteľky, moje víno?! — hrmel na kasnára rozľútený pán.

Kasnár zanovite mlčal.

— A maslo, bryndza je ich? Čo?!

Frkáňovci neodpovedali ani slova.

Sluhovia vyťahovali vrecko s prosom, zpod sedadla veľkú tučnú hus, zabitú, zabalenú do papierov. Premastené papiere sa len tak svietily. Z hnedého papieru pred košom vyhrabali sluhovia dva páry kuriat.

— To sú tiež ich, čo?! — uškŕňal sa gróf posmešne. — A to si krajšie nevedeli vybrať, pani kasnárka?!

V remennej taške bolo toho tiež niečo. Gróf vyťahoval jeden kus za druhým. Najprv drevenú škatuľu s pädesiat kusmi trabúk, za hrsť brokov, so dvacať patrónov do dupľovky, pekné rukavice z jelenej kože, desať veľkých, do osobitnej škatule starostlive zaobalených kačacích vajec.

— Kde to kúpili tesťovi tie rukavice?! Sú nové. Na ich rukách som ich nikdy nevidel! — — —

Odneste to všetko do zelenej izby! — obrátil sa Žedény k sluhom.

Kasnár neopovážil sa protestovať.

— Tak! Bolo im to treba! To som si od nich zaslúžil!? Oni zlodej voľáky!

— Ja som nie žiaden zlodej! — odhrýzal sa kasnár zúfale.

— Ba sú zlodej! Žandárov by som mohol zavolať, do áreštu im pomôcť. Do troch dní aby boli z kvartieľu vyprataný, ináče bude zle! Nechcem sa s nimi špiniť už ani hodinu! Mojím kasnárom sú už nie, aby to vedeli.

A gróf Žedény, dlhý, počerný chlap v najlepších rokoch, odchádzal celý rozčúlený od bryčky do svojho neďalekého kaštieľa.

— Basom mu dušu i s papľuchom voľákym — odľahčoval si prepustený kasnár, keď sa pán bol trochu vzdialil. — Ty ma budeš vyhadzovať, žobrák! Daj si radšej pozor, ty vôl Kristov, aby teba nevyhodili z tvojho kaštieľa i s tvojou grófskou perepúťou! Si mi, veru, aj za pána! Veritelia si nestačia u neho kľučky podávať! Ešte sa ja skôr dožijem, že ťa budú predávať, ako ty mňa.

Rozumie sa, Frkáňovcom odpadla chuť od cesty k rodičom. Kráčali smutní domov.

— Čo bude s nami?! — spýtala sa kasnárka doma muža.

— Čo? Nič. Pôjdeme k rodičom „na hôrku“. Zajtra alebo pozajtra začneme odvážať. Veď máme čo, chvalabohu!

A na štvrtý deň bývali Frkáfňovci už u starého Ošteru v Kočkovciach. Nemuseli sa hanbiť za svoj príchod. Veď neprišli s prázdnou rukou. Náradia, šatstva, bielizne, zrna, múky, strovy, cukru, omasty, zavárania, ovocia si doniesli toľko, až sa dedina sbehávala, keď to na vozoch vozili. Bolo tam i skla, riadu, kobercov, lebo veď Frkáňovci neviedli si naskrze priskromne, ale žili a bývali tak, že im mohol nejeden slúžny alebo statkár závideť.

Svet myslel, že Frkáňovci budú u Ošterov iba krátky čas, kým si kasnár nájde nové miesto. Preto bol každý prekvapený, že Frkáň sa od tesťa nehýbal, ale počal po čase s ním gazdovať. Počalo sa hneď povrávať:

— Dobre tomu, keď toho toľko nazbíjal! Veď pre neho ide gróf dolu vodou. Akoby aj nie, keď si kasnárovci žili skoro lepšie, ako grófovci sami.

Istotne má i peniaze v bankách, a kto vie, čo všetko. Alebo mu je sám gróf dlžen. Nuž, čerta ti ten bude miesto hľadať. Myslí si: mám toho už dosť, vyžijem už i bez roboty.

Mali pravdu. Frkáň vyžil bez grófa, jako on nechybel grófovi. Chyba bola iba v tom, že trebárs nebanoval za Frkáňovci nikto, banoval za nimi ich najlepší priateľ a každodenný hosť v Mošteniciach, mladý statkár Julo Moštenický.

Že nemohol byť bez svojich priateľov, navštevoval ich aj v Kočkovciach. Pri takej príležitosti prišla reč na staré časy, na večierky, besiedky u Frkáňov, kým boli u grófa. Potom sa kuly plány do budúcnosti. Moštenický objímal priateľa:

— Peter, Peter môj! Odkedy si ty preč, v tých Mošteniciach ma ani život neteší.

Zlé jazyky hovorily, že mladý Moštenický chodí „na hôrku“ viac k vôli švárnej pani kasnárke, jako k vôli jej mužovi. Tí dvaja mali sa, vraj, radi už v Mošteniciach. Že ten Frkáň bol taký slepý, že to už dávno nezbadal! Ale ten sa staral iba o to, aby pána pripravil o čo-to, aby ho čo najlepšie vycical. A potom o svoje brucho. Lebo veď Frkáň bol jedák povestný. Zjedol za troch. Hovorilo sa o ňom, že vie zjesť za večer celú hus. Bolo to na ňom aj poznať. Bol krv a mlieko, viac široký, jako dlhý.

Jednu nedeľu bol „na hôrke“ hotový súdny deň. Kasnárka nariekala, rodičia sháňali baby, lekára, nosili obkladky, zamieňali ich každú hodinu. Lebo veď so zaťkom, s dobrým drahým zaťkom bolo tej nedele veru zle. V noci so soboty na nedeľu ho porazilo na poltela. Lekár dával málo nádeje a obával sa, že porážkou bude zasiahnutá o pár hodín alebo deň-dva i druhá polovica. Tú nedeľu sa „na hôrke“ skoro ani nevarilo.

Ale najväčší malér stal sa večer či v noci. Julo Moštenický zabával sa celé odpoludnie v meste s priateľmi vo veľkom hostinci. Tieklo šampanské, hrál cigán. A bola nálada. Keď mal Julo hodne v hlave a sberal sa domov, dostal nový nápad: vezme cigánov so sebou do Kočkoviec „na hôrku“ a dá zahrať pod oblokom svojej starej frajerke, už ako pani kasnárke. Nebo sa mračilo, ale čiašnik musel sohnať dva vozy a cigáni naložiť a pozakrývať plachtami inštrumenty a viezť sa s mladým Moštenickým. Lebo veď Moštenický bol gavalier, dal im neraz pekné peniaze zarobiť.

Cestou do Kočkoviec cigáni s Moštenickým zmokli. I sušili sa a hriali vareným vínom v Posúchove v krčme na hradskej. Pred polnocou dorazili „na hôrku“.

Tam si ich nikto nevšimol. Vozy zastaly pred bránou. Mladý statkár vyskočil z voza.

— Ticho! Aby nás nebolo ani počuť! — prikazoval.

A cigáni brali z vozov inštrumenty a kradli sa za rozjareným mladým statkárom do záhradky.

— Sem pod tento oblok! — prikazoval Moštenický. Vedel dobre, kde kasnárka spáva.

A cigáni spustili veselý pochod.

— Ježiš, Maria, Jozef! Čo, preboha, či sa blazniete! Čo to stvárate?! — vybehli ľudia z domu, kde ležal porazený kasnár. — V dome chorý na smrť, a vy sa šaliete! —

— Aký chorý?

— Ale pán kasnár.

— Čo, môj najlepší priateľ chorý?! — rútil sa do domu náhle vytriezvievajúci Moštenický.

Bolo neskoro. Kasnár už dokonával. Bol práve precitol. I hudbu pod oblokmi začul. — Čo to?! Komu to hrajú?! Načo?! — preletelo mu hlavou. A v nasledujúcom okamžiku, vidiac zdesenie ženino, pochopil všetko. Áno, to jej dali hrať. A že ten, kto dal hrať jeho žene, bol Moštenický, jeho najlepší priateľ, bolo mu v tom okamžení tiež jasné. Nová porážka. Dokonal.

O polroka neskôr predávali grófa Róberta Žedényho.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.