E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Lúčenie

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Mária Hulvejová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

Lúčenie

Do breznianskej sporiteľne vchádzal jedného letného dopoludnia k jedenástej vysoký človek, prešedivelých už vlasov, s okuliarami na nose a dlhou hustou bradou. Cez ruku mal prehodený šedý svrchník, pod pazuchou stískal čierny hodvábny dáždnik. V druhej ruke držal bielu ruskú čiapku s tvrdým štítom.

Praktikant Mikota, sediaci najbližšie ku dverom vstával nerád od novín, v ktorých sa bol začítal do štipľavej, osobničkárskej polemiky miestneho slovenského vodcu-lekára so staviteľom Ondrejčekom. Lekár vytýkal staviteľovi, že na stavbe spolkového domu nekresťansky mnoho zarobil. V dnešnom čísle sa staviteľ dušoval, že na stavbe opálil tri tisícky. Rozumie sa, nechýbaly opaprikované narážky na „matádorov“, „samozvaných vodcov-egoistov“, ktorí by nedbali snaživého odborníka na mizinu doniesť.

— Mohol by som hovoriť s pánom Chamuľákom? — ozval sa príchodzí.

— Pán účtovník! — obrátil sa praktikant k černovlasému, kŕmenému, závalitému pánovi, nahnutému nad veľkou obchodnou knihou, rozloženou na pulte.

— Prajete si?… Do paroma, človeče, skoro by som ťa ani nepoznal! Veď si to ty, Gusto?! Akože sa máš? Ale, ako videť, dobre. Istotne inak, ako my chudobní úradníci.

— Ach, Roman, braček môj zlatý! Dobre, že som ťa tu zastihol. Mám tu malú prácu. Musím sa s tebou o niečom poradiť. Ale prichádzam najviac k tebe. Veď sme sa my, duša moja, už sedem rokov nevideli!

— Nehovor, človeče! Bolo by to možné? A, veru, preca. Ľahko možeš mať pravdu. Veru, ten čas uteká, Gusto môj! Mne pribúda detí, tebe majetku. Neviem, neviem, či si už nie milionárom!

— Ale daj pokoj, človeče! Nuž, a z čoho? Z toho gazdovstva? Daj sa mi svete. Trvalo to dosť dlho, kým sme sa z dlžôb vykýchali. Lebo veď hotových peňazí sme do toho moc nemali.

— Nekrúť, ty huncút, neprekrúcaj! Máš tam, vraj, hotový raj pri tom Čiernom mori. Neboj sa, ja som o tebe informovaný. Zem, vraj, máš čiernu, sypkú, žiješ si ako barón. A skoro každým rokom prikupuješ ďalšie pozemky.

— Ktože ťa to tak nabaláchal? No, nechcem si haniť. Dá Pán Boh, že som nepracoval nadarmo. A deti zdravé, súce. Nuž, ďakovať Bohu, obíde to. Ale neidem ťa mýliť. Kdeže by sme sa mohli večer sísť?

— Čo večer? Ja som ti k službám hneď. Veď si ja prácu vynahradím — preobliekal si Chamuľák kabát, sberajúc sa s priateľom do mesta.

Chamuľák zaviedol priateľa Gusta Rišianku domov. Tam sa složili. Rišianka bol pozvaný k Chamuľákovcom na obed i na nocľah. Hneď pošli na pivo do mesta. Dali si nejaký gábl. Domov prišli po jednej hodine.

Popoludní boli v hostinci zasa. Pustili sa do vína. Raz jeden, raz druhý rozprával svoje životné osudy. Chamuľák svoju biedu, Rišianka svoj zdar. Lebo veď bol skutočne bohatým statkárom v južnom Rusku. Kým sa ta vysťahoval, bol na Slovensku kupcom. Zbankrotoval. Ale pár tisíc si zachránil. A jeho žena celé svoje veno. S tým sa zakúpili v Rusku. Kúpil lacno, za bagateľ, pekný kus Černozemia. A majetok pekne zveľadili. Dcéru vydali za ruského kapitána. Syn gazduje a prevezme azda rodičovský veľkostatok. Len ho oženiť.

Polliter míňal sa za pollitrom. Z jedného hostinca sa išlo do druhého. Potom sa šlo večerným vlakom do Zvolena, kde sa zabávali priatelia (lebo veď boli z dvoch súsedných dedín a v Trstenej boli na gymnáziu štyri roky spolužiakmi) v kaviarni pri cigánoch. Vrátili sa až druhého dňa dopoludnia. Potom vyspávali kacnjamer. Popoludní vyprevádzal Chamuľák priateľa. Najprv sa častovali v Banskej Bystrici. Ztadiaľ vyprevádzal Rišianku, vracajúceho sa domov do Ruska, vlakom až do Zvolena. Tam sa lúčili v daktorej bočnej ulici u krčmára žida. Obidvaja lietali už vo vyšších sférach.

— Roman môj, Roman môj, akože ťa opustím?! — žalostil Rišianka. — A prečo ja, nešťastník, musím utekať do cudziny, keď moje staré srdce mre za rodným krajom?

— Nepustím ťa, brat môj, nepustím — vešal sa Chamuľák na krk priateľovi. — Ty zostaneš tu! Musíš zostať!

— Ach, žena, deti, gazdovstvo ma čaká. Už vidím, že ja nesložím kosti v svojej rodnej zemi. Ber sa, pútnik, do sveta! — svieral dlhý, suchý Rišianka vo svojom náručí krátkeho, širokého úradníka. — Ešte niečo, Roman môj! Mám vo vašej sporiteľni robotu. Ty mi to musíš zariadiť. Chcel by som si uložiť dve tisícky na knižku. Aby som mal aj vo svojej domovine niečo. Neviem, čo s tými peniazmi urobím, či si kúpim účastiny, či dáku chalupu u nás v Orave. Ja sa už do Brezna nechcem vracať. Mohol by si mi tie peniaze uložiť ty.

— Prečo nie? — bol Chamuľák hneď samá ochota.

Nápojom premožený statkár horko-ťažko vybral z vrecka z koženej taštičky peniaze. Tisíc, dvetisíc, tritisíc korún, jednosto, dvesto, tri, štyri — — tak deväťsto, štyritisíc — odovzdával statkár peniaze priateľovi-úradníkovi. Chamuľák, trebárs nebol naskrze triezvy, shrabol peniaze pomaly, opatrne, aby neprezradil, ako za nimi dychtí.

— A vkladnú knižku ti na akú adresu poslať?

— Čo máš posielať! Necháš ju u seba. A keď sa rozhodnem, kúpiš mi účastiny.

— Nedbám — prijímal Chamuľák priateľovu nabídku.

Nasledovalo lúčenie. Spievali, dali si vyhrávať. Ba i zatancovali si, poplakali si, vyobjímali sa. Rozumie sa, boli už hodne nacenganí. Rišianka rozbil dva poháre, a Chamuľák sa povážlive tackal.

Rozchádzali sa nad ránom. Vlastne Chamuľák zostal spať u krčmára, a na železničnú stanicu viezol sa — pešky by už nebol vládal — Rišianka sám, aby ho unášal najbližší rýchlovlak do Bohumína a odtiaľ na Podvoloczyska do Ruska.

Chamuľák priateľovi do Ruska často dopisoval. Vkladnú knižku mu, rozumie sa, neposielal. Z peňazí si, súc ustavične v súre o groš, časom „niečo vypožičal“. Ostatok uložil na meno priateľovo, ale s tým obmedzením, že iba on sám smie s vkladom dišponovať. A dišponoval tak, že čosi-kamsi nezostalo na knižke skoro nič. Chamuľák bol ženatý, otec pár detí. Ženil sa s dlžobami, dlhé roky živoril na biednom plate. Nuž, veru, dlžôb skôr pribudlo, než ubudlo. A keď sa tak k dlžobám pripisujú ešte úroky, to by už potom nestačil splácať ani čert. A keby len tie zmenky a preddavky na plat. Ale keď má toho človek v každom sklepe nabrané na rohy, tak potom vlastne ani dobre nevie, kde mu hlava stojí. Kúpi sa fúra dreva, zaplatí sa krajčírke, zariadia sa dve-tri zmenky, priplatí sa na účet v štyroch piatich sklepoch, a peniaze sa rozkotúľajú, ani nevie človek, ako.

Neminuly dva roky, Chamuľák bol s Rišiankovými peniazmi hotový. Jedného pekného dňa však dostal od priateľa z Ruska list, aby mu, vraj, poslal účastiny.

Dáš mi pokoj, pačrev voľáky! Vypekáš sa tam niekde v Rusku na výslní a nehanbíš sa driapať zo mňa, žobráka, mizerné dve tisícky — hundral si Chamuľák popod fúz.

Po čase písal Rišianka znovu. Výsledok bol ten istý. No, tretí list prišiel do štrnástich dní. Bol rekomandovaný. — Človeče, — stálo v ňom — čo si urobil s mojimi krvopotnými peniazmi?! Pošli mi účastiny. Ak si peniaze uložil, pošli mi vkladnú knižku. Ak si ich spotreboval, požičaj si, vezmi si preddavok za plat, predaj hodinky, predaj ženine náramnice, náušnice, prstene, len mi vráť moje peniaze.

Milý Chamuľák počal sa za uchom škrabať peniaze sháňať. Horko-ťažko podarilo sa mu požičať si v židovskej šparkase na zmenku tristo korún. I vedľajší zárobok sa trafil. Roman uložil na priateľovo meno dohromady štyristo korún. Umienil si, že si radšej zavše tú cigaru, pohár piva, predobed v hostinci odopre, ale dlh splatí.

No, osud zmaril jeho dobré úmysly. Dostal list: „Vráť mi peniaze, lebo obanuješ!“ Chamuľák chodil celý zronený. Predal prsteň, ale peniaze, ktoré zaň dostal, spotrebovaly sa na domácnosť.

O jedenásť dní dal ho k sebe volať direktor. Bral ho na zodpovednosť pre tie Rišiankove peniaze. Chamuľák sa zatvrdil. — On mi žiadne peniaze nesveril, on mi ich daroval.

— Daroval?! Prečo? Začo?

— Prečo? Rišianka je bohatý človek. Spolu sme chodili do školy. Sme z jednej dediny. Videl ako živorím so ženou, s deťmi. Ustrnul sa nado mnou.

— Pán Chamuľák, mne sa zdá, že tá záležitosť s tým Rišiankom je nie kóšer.

— Pán direktor, vyprosujem si také narážky! — Všetka Chamuľákova hrdosť sa vzbúrila. Čo direktor?! Taký niktoš opovažuje sa s ním takým tónom shovárať…! Taký analfabet! Keď sa podpisuje v úrade, ruka sa mu trasie, a vyzerá to ako od sopľavého školáka. Taký nedouk, práca mu smrdí, žije iba z fígľov. Vyučený kušnier, ktorému remeslo nikdy nevoňalo. Iba čo ženbou a pozemkovými špekuláciami trochu toho majetku nahonobil. Keby boly zákony, aké by mali byť, patril by taký špekulant, čo vyháňa ceny do výšky, beztak do kriminálu. Ale meštianstvo, — samo pozostáva skoro zo samých takých trúdov — má k takému poživkárovi dôveru. Pán direktor! A nechybí na žiadnej licitácii, všade čihá ako hyena! A taký človek je jeho predstavený! V Chamuľákovi to len tak vrelo. Čakal, že direktor sa zabudne, vzplanie, urazí ho. Bol hotový vyzauškovať darmožrúta, bravčovú hlavu.

Ale direktor odpovedal celkom pokojne:

— Dobre. Záležitosť musí riešiť osobitný čestný súd.

— Nedbám. Ja sa nebojím. Moja nevinnosť musí vyjsť najavo.

— Ak vyjde, ja svoju poznámku tiež odvolám — sľuboval direktor.

*

Ale čestný súd, složený zčiastky zo správy ústavu, zčiastky z úradníkov, nezbavil Chamuľáka ťažkého obvinenia. Uznal ho vinným z defraudácie. Dostal hneď výpoveď. Chamuľák žaloval sporiteľňu, aby mu vyplatila trojmesačný plat. Súd mu ho prisúdil, lebo sporiteľnin advokát mu nevedel defraudáciu dokázať. Z Ruska žaloval Chamuľáka na vrátenie štyroch tisíc korún pred okresným súdom Rišianka. Vinovatý človek. Robil si len zbytočné výdavky. Svedkovia, na ktorých sa odvolával: hostinský-žid, kelnerka a starý hluchý pisár z okresného úradu, ktorý v tú noc za súsedným stolom popíjal, nevedeli alebo nechceli vedeť o peniazoch ničoho, nepamätali sa.

*

Keď sa Roman Chamuľák uchádzal o pár týždňov v čadcanskej Ľudovej banke o miesto účtovníka, behal po okolitých vlivnejších katolíckych farároch, aby sa za neho primluvili. Predstavoval vec tak, ako by bol vyletel z breznianskej sporiteľne, ovládanej luteránmi, pre svoje katolíctvo.

— Ach, veď som sa ja tam za tých pár rokov natrpel! — chytal sa Chamuľák pred svätoondrejským farárom za hlavu. — Strašné! Ale tá luteránska banda drží spolu ako jedna reťaz. Katolík sa medzi nimi neobstojí, najmä keď si nedá svoju vieru urážať.

*

Rišianka nedostal zo svojich dvoch tisícok ani krajciara. Zámožného statkára pri Čiernom mori to síce nezabilo. Ale ešte po rokoch, keď sedel so ženou v záhrade v besiedke, zarastenej divou révou, upíjajúc si popoludní čaj alebo pukajúc z dlhej fajky, čo zavalitá pani statkárka látala pančuchy, odpľul si, čítajúc v novinách, ktoré si dal z domova posielať, v rubrike národohospodárskych zpráv, v bilancii meno účtovníka čadcanskej Ľudovej banky, Romana Chamuľáka.

— Že, vraj, účtovník Ľudovej banky! To si pustili pekného capa do záhrady. Lociga mizerná, klamár klamársky! A ja starý chlap sa ti ešte s ním lúčim ako s milenkou milenec, keď rukuje na vojnu! Veď som sa ja šiel pominúť od žiaľu, bozkával, vinul som k sebe toho hada. A v tom žiali a v tej maznačke s tým galganom túlal som sa z obce do obce, plakal, tancoval s ním, cigánom si dal vyhrávať. Vari mi to vtedy sám čert rozum zatemnil! A že, vraj, lúčenie?! Ej, veď mne to lúčenie draho prišlo!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.