Zlatý fond > Diela > Vyhodení študenti


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Vyhodení študenti

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Miroslava Lendacká, Jana Kyseľová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

Vyhodení študenti

Septembrové slnko žiarilo ako deťom úsmev matky na staroslávné banské mesto, rozkypené po strmých brehoch a kopcoch, čo čnely ta kamsi hore až k bielym oblakom. Maškrtné osy rozletely sa po zlatožltom hrozne a veľkých žltočervených voňavých hruškách, žiariacich ako zápalná obeť jesene z plátených šiatrov štebotavých predavačiek. Čosi sladkého a preca tklivého šírilo sa vzduchom, keď Jožo Lisko kráčal hore trotoárom popri šedých a žltých starých domoch a tlmene osvetlených barokných, kostoloch, vdychujúc do seba plnými pľúcami kúzlo nových, nebývalých dojmov.

Bolo to všetko tak neobyčajné, čo zažil cestou. S hlavnej trati odbočil malý vláček s akýmsi miniatúrnym, zúrivo funiacim rušňom po úzkych koľajniciach obrovskými okľukami do hlbokej lesnatej doliny. Zapadli v more hôr, hustých a zamĺklych. Mládenca ovial tuhý ozón. Cesta zdala sa mu byť akousi púťou do poviestkovej krajiny, kde na každej zákrute čakajú naň nové divy. Študenti pustili sa do veselého spevu. Niektorí z nich posadali si na schodíky vagónu, opálajúc nohy nad železničným násypom alebo šúchajúc nimi, keď vláček spomalil tempo, suchý piesočnatý chodník vedúci popri koľajniciach. Konduktori dívali sa na to s bezstarostným úsmevom. A s ľavej strany sa blížila čo raz väčšmi čerstvá rúbaň, ktorej dali na oslavu kráľovnej podobu veľkého E, čo žiarilo červenými klátmi do modravej diaľavy.

Po hlbokom horskom tichu Joža Lisku až zarazil staničný ruch a bujný pouličný huriavok, čo ho v meste obklopil. Pod stanicou revaly stroje, a do povetria chŕlily hustý čierny dym vysoké komíny rozľahlého hámru. Poháňal ho divoký potok, rútiaci sa s ohlušujúcim hukotom dolu drevenými žlebmi. A so strán okiadzaly mesto vysokánske komíny ponurých šachiet, ktorými ako by sa boly valily pary a plyny zo samého lávovitého stredu navŕtanej Zeme.

Čo skryl sa až sem, do lona zamĺklych pustých hôr, čo utiekol až sem tento rušný, čudný svet so svojimi mosty, bránami, vežami a hradmi, zapadajúcimi tak zvláštne do tohoto starobylého mesta? A či mu to šumí a hučí v ústrety odkliata minulosť, zapudená pred vekmi duchom novej doby v tieto čarokrásne zapadlé kúty?

Bolo to všetko ako opojný krásny sen. Jožo Lisko kráčal za svojím čiernym dreveným kufrom, naloženým na bedrá černovlasého rapavého nosiča, vydláždeným zázerom medzi dvoma brehami, do ktorých viedly z každej priečnej uličky a úzučkej trávnatej medzierky nové a nové kamenné či drevené schody. Cesta viedla ho popri akýchsi sklených zámkoch, obtočených nádhernými parky, hladiacich sliepňavými čiernymi očami do kraja, plného hlbín a priepastí. Zastavil sa až proti baroknej soche sv. Trojice pred šedou gymnaziálnou budovou, oprenou do kopca posiateho domcami. Vyplatil nosiča, ktorý mu zaniesol kufor až na dlžiznú tmavú chodbu, a pustil sa hore schodmi do direktorskej, v ústrety svojmu osudu.

Postavy, čo ho tam prijaly, hľadely naň veselo a vľúdne. Červenolíci bucľatý drobný direktor s ovislou spodnou gambou bol by so svojou uživačnosťou pristal niekam na plátna Rubensove, kdežto chudý černobradáč s dlhými tenkými fúzikami, v akomsi šnurovanom šedom župane a pohodlných plátených pantofľach, hľadel vpadlými očami na prítomných, ako nejaký na chvíľu vzkriesený umrlec, čo, keď na veži odbijú hodiny a kohút zakikiríka, zas má sa vrátiť v tmavý chladný hrob. Veľký zavalitý pupkáň s odulou tvárou rozliatych čŕt hľadel zapálenými očami kamsi ponad svet do diaľky. A šedivovlasý dlhý muž v čiernom kňazskom odeve vyzeral vo svojom strnulom postoji, s ostrými črtami, končitým kostnatým nosom a zelenými sovími očami, ako zmeravený symbol prísnej učenosti a či sudcovskej necitnosti, čo kedysi vládla vo vysokých múroch tohoto hrdého, právom meča obdareného starého mesta.

Z gymnázia šlo sa točitou kamenitou cestou hore brehom popri čiernych bazách a žihľavách, ponad domy a záhrady popri slabom drevenom zábradlí, chrániacom pred skĺznutím do číhajúcej hlbiny. Až tretí rad nad gymnáziom bola ulica, ktorú hľadal. Nad ňou strmel vo výšave tmavý borový háj, pod ňou sbiehalo s brehov do dolín rázovité starobylé mesto so svojimi prečetnými domami a domci. Až dolu hlbokou dolinou vinula sa hlavná ulica, z ktorej vyčnieval hore k nebesiam ako zúfalý výkrik bôľu i vzdychot usmierenia rad vysokých kostolných veží. Tuhý korenistý vzduch vial mládencovi do rozpálenej tvári.

Tento prvý svetlý dojem vryl sa hlboko do žíznivej duše študentovej, aby ho sprevádzal na jeho pútiach po romantickom baníckom sídle až do konca. Čosi mladistvého, sviežeho bolo v tých prvých dojmoch a pocitoch, čosi hojivého, uspokojivého.

Nie, nesklamalo Joža Lisku toto vľúdne mesto, skrývajúce sa v hlbokých horách so svojím nevädnúcim šťastím. Všetko mu išlo v ňom ako po masle. Báči Menzel, zavalitý strojník s mohutným podhrdlím a večne usmiatou tvárou, privítal ho, keď sa odvolal na spoločných známych, ako starého priateľa a zaviedol hneď do útulnej študenskej izby, hľadiacej s dôverou na mesto, rozprestierajúce sa jej pod nohami. I šálka chutného nerozriedeného mlieka s čerstvou žemľou objavila sa hneď na lacnom nefarbenom stole. O cenu bytu s raňajkami sa hravo dohodli. A ešte toho dňa spriatelil sa nový nájomník poľahky aj s ostatnými domácimi.

Večer zahorely doliny a brehy tisícami svetiel. Jožovi Liskovi bolo, keď šiel sa prejsť popred dom a súsedov, ako by sa mu bola pod nohami rozžiarila hviezdnatá obloha, zatiaľ čo na vzdušnej stemnelej nebeskej báni javil sa iba jej matný odraz. Z blízkych i vzdialených študentských bytov ozvaly sa husle a flauty, guitary a krídlovky, doliny a stráne zahlaholily bezstarostne veselým mladíckym spevom, odrážajúcim sa o brehy naproti. A mladý šuhaj rozcítil sa a snil. Bolo mu ľúto, že osud nezavial ho v tieto útulné končiny už dávno.

*

Ale najväčším prekvapením bola pre Joža Lisku škola. Sotva sa trieda sišla, zvolila si zpomedzi seba na školský rok „predsedu“. Zvolili ho s veľkým oduševnením aklamáciou. Bol to, vysoký, ramenatý počerný šuhaj s podpereným zeleným poľovníckym klobúkom. Bol samý žart a smiech, keď rozprával o svojich minuloročných kúskoch. Rozhliadal sa sebavedome po triede, súc si vedomý svojej popularity. Jeho privrženci argumentovali za neho i tým, že v krčme znesie najviac vína. Zvoleného zodvihli oduševnení spolužiaci radostne na plecia a niesli po triede radostne hulákajúc.

Ešte sympatickejší boli profesori. Krátkozraký podkŕmený blondýn so šviháckym cvikrom na nose, s vyžehlenými nohavicami a zelenými topánkami vstúpil do triedy neraz s dohorievajúcou cigarou. Zbadajúc, že ktorýsi študent podriemuje, spustil hneď mravokárnu kázeň (súsedia uisťovali Lisku, že ju počúvajú aspoň po desiaty raz):

— Vidíte tú mátohu? — ukázal na spáča. — Akiste vyspáva tu včerajšiu lumpačku. Ten to ďaleko dopracuje! Keby som ho tak z milosti prepustil, mohol by ho ešte voľakedy predstavený v úrade posielať, aby si šiel od nás vypýtať nazad školský plat, keďže je také teľa.

Nehorázny smiech bol profesorovi odpoveďou. Povzbudený lacným úspechom pokračoval:

— Mňa priviedol sem, vlastne nie sem, ale do prvej triedy, môj nebohý otec (Pán Boh mu daj slávu večnú!) v gätiach. Áno, v gätiach som prišiel, ako sa u nás na dedine v Gemeri nosia. Nemal som inakších šiat. A podívajte sa na mňa dnes! — vypäl sebavedome hruď. — Chodím v salónnych šatoch, v cylindri… Terajšia mládež robí to naopak. Prichádza sem v salónnych šatoch, lumpuje, zadlží sa, čo má lepšieho, pozakladá, a na prázdniny pôjde nejeden domov v gätiach.

Ešte originálnejšia figúra bol bradatý, fúzatý šedivec, profesor dejepisu. — V čom skrývala sa sila starých Rimanov?! — zvolal patheticky ako nejaký herec, zastaviac sa na svojej prechádzke po triede. — Azda v mohutných ramenách? — roztiahol ramená prudkým pohybom, ako by bol na povel rozpažil, a rozkročil sa sťa nejaký atlét. — Ó, nie, junoši! — ozval sa afektovane. A poklepúc si ukazovákom pravej ruky na čelo, dodal: — Tu skrývala sa sila starých Rimanov — nemálo prekvapiac touto svojou učebnou metódou všetkých, čo počuli ho po prvý raz.

Ináče bol to starý podivín, mrzút, životom zlomený človek. Hovorilo sa o ňom, že dal prepadnúť zo svojich predmetov vlastnému synovi, výbornému žiakovi, ktorý si to naskrze nezaslúžil. Márne prosil ctižiadostivý mladík otca, aby ho bez príčiny netrestal, nerobil mu takú hanbu. Podivínsky chlap vzal si do hlavy, že tým najlepšie dokáže svoju nestrannosť k žiakom, a nedal sa obmäkčiť. Prepadnutý syn sa potom v zúfalstve zastrelil.

Mŕtvolne bledý či voskove žltý zeman v šnurovanej šedej attile prednášal mdlo o prenasledovaní prvých kresťanov, ktorí sa vrhali v rímskom cirku so spevom nábožných piesní na rtoch do pažerákov rozľútených šeliem. Márne sa ich snažili „prenasledovatelia“ prehovoriť, aby sa zachránili obetovaním na oltári cisárskej modly. Tvrdošijní blúznivci nedali si povedať. V profesorových poslucháčoch skrsly už vtedy, dávno predtým, než napísal G. Bernard Shaw svoju komediu „Androkles a lev“, oprávnené pochybnosti o mučeníckej gloriole tých fanatikov. „Oživlá mŕtvola“ opisovala im totiž túžbu tých nešťastníkov za mučeníckou korunou tak živo, až sa im videlo, že tie samovoľné obete pohanskej ukrutnosti pociťovaly pri svojej smrti vo svojom fanatizme skôr nejaké neprirodzené tajné záchvaty rozkoše a slasti, než ozajstné muky.

Dobromyseľný brucháň, červenolíci mladý profesor matematiky so širokou tvárou cítil sa zrejme akýmsi starším druhom svojich sverencov. Korektný počerný profesor klasickej filologie snažil sa spríjemniť všemožne svoje predmety žiakom a nepozastavil sa ani nad najväčším ignorantstvom. A zdvorilý profesor nemčiny s ostrými výraznými črtami, chodiaci stále v akomsi zelenom turistickom obleku, bol vzorom gentlemana, chovajúceho sa i k svojim žiakom úplne podľa pravidiel etikety. Klasické balady nemeckej literatúry vykladal s neobyčajným oduševnením, deklamujúc ich s vervou a virtuozitou profesionálneho recitátora. Vôbec zdalo sa, že jeho jediným cieľom je upútať žiakov, príjemne vyplniť im hodiny svojho predmetu.

Z tohoto rámca vybočoval jedine malý suchý učiteľ telocviku svojimi kočišskými spôsobami, vodiaci študentov v dvojstupoch cez ulicu hore drevenými schodmi baštou do niekdajšej zbrojnice stredovekého starého hradu. Tam i obliekli si študenti akési červené katovské košele a rozbehli sa po telocvičnom náradí.

A čo literárne a deklamačné hodiny v študentskom samovzdelávacom krúžku, ktoré shromažďovaly raz do týždňa študentov vyšších tried?! Bolo to pre Joža Lisku hotové kuriózum. Viedol ich malý krvnatý veľkohlavý profesorík maďarčiny s pekným slovenským menom, takto veľký štréber a namyslenec, vytýkajúci Liskovi znovu a znovu nedostatočnú maďarskú výslovnosť. Žiaci prednášali v krúžku cudzie i vlastné balady a vlastenecké verše. Prihlásení kritici rozoberali nemilosrdne ich výkony. Krúžok bol akousi mimovoľnou parodiou na literárne spoločnosti. Študentské literárne výplody a deklamačné výkony s prehnanými divokými gesty a nevhodnými vyrevanými hlasmi vyvolávaly u mnohých prudké nutkania k smiechu. Jožo Lisko bránil sa im, vopchávajúc si šatôčku do úst. Ešte komickejšia bývala mimika deklamátorov, skonfundovaných užaslými a grimasovitými pohľadmi poslucháčstva.

Ale výsmešné pohľady a zdrcujúce kritiky nevedely tomu zabrániť, aby sa rodily aj naďalej nové básnické a deklamátorské talenty ani huby po daždi.

*

Na obedy a večere chodil aj s ostatnými chudobnejšími kamarátmi do študentskej jedálne, alumnea, umiesteného na samom spodku gymnaziálnej budovy, kde vyvárala školníkova žena so slúžkami pre stoosemdesiat hladných študentských žalúdkov. Jedlo sa vo dvoch túrach. Sedeli za dlžiznými stoly. Pred nosom parila sa im už chutná polievka, keď na povel malého zavalitého „seniora“ vstali a so složenými rukami vypočuli stručnú modlitbu:

„Bože, požehnaj jedlu nášmu, amen!“

a po jedle:

„Od koho jedlá a nápoje sú dané, toho meno budiž požehnané“.

Jedlo v alumneu nebolo zlé. Najmä tvarohové a lekvárové rezance robila pedelová s pomocnicami znamenité. A pre zmenu zašiel si Jožo Lisko zavše na makové halušky k príbuznému-pekárovi, čo mal na dome nápis hlásajúci hrdo, že tri razy do dňa dostať u neho čerstvé pečivo. Alebo navštívili s bratrancom Ľudom jeho známych, zlatníkovcov, rapavého veselého chlapa s pekným mladým stvorením, kde sa papaly výborné pečienky, štrudle, delikatesné ovocie a zapíjaly lahodným vínom.

A boly ešte aj iné radosti. Stalo sa, že Jožo Lisko zobudil sa na klopanie na okno. Zobudila ho tlupa spolužiakov, vybraných v čele s predsedom na nočný výlet. Musel pohádzať na seba šaty, schytiť z kufra šuplík, kus slaniny, chleba a bryndzy, čo mu poslali z domu po jarmočníkoch, a tiahnuť s kamarátmi do nočnej tmy. Pochodovali až do vzdialenej hory, kde rozbalili na čistinke panve, kotlík a zásoby potravín, dali sa sbierať raždie a klásť oheň. Varil sa guláš a po ňom hádzané halušky, uvaľkané na jeho šuplíku. Predseda triedy produkoval sa so zdarom so svojím kuchárskym umením. Domov vrátili sa až o tretej po polnoci.

V škole na druhý deň nejedna hlava ospalo kľuckala. Švihácky profesor s cvikrom na nose — hovorilo sa o ňom, že chodí školníkovi za ženou — mal aspoň znovu príležitosť otrepávať svoju obľúbenú mravoučnú rozprávku o gätiach a salónnych šatoch.

Ale zato čoskoro špekulovalo sa na nových kúskoch. Javišťom novej dobrodružnej výpravy mal sa stať veľký ovocný sad pod kalváriou. Patril bohatému mešťanovi Maulerovi. Aspoň nemali študenti výčitiek svedomia, že robia škodu chuďasovi. K tomu bol sad dosť osamelý, stranou od ľudských príbytkov.

Vyzvedači vyslaní predsedom zistili však, že sad je strážený. Sú v ňom, vraj, vo dne v noci dvaja mocní chlapi, majú tam i búdu a, jako sa dá mysleť, iste aj palice, ba ktovie, či nie aj dáke pištole, flinty.

K útoku vybral predseda iba päťčlennú partiu. Najmlčanlivejších, najnebojácnejších. Ako dostal sa medzi nich aj on, nevedel Jožko Lisko pochopiť. Iba jak za zásluhy, čo získal si šuplíkom a slaninou. Vyšlo sa večer po deviatej. Mesiac svietil ako rybie oko. Pod kalváriou bolo vidno skulinami vysokých plotov v sadoch ešte i ovocie na stromoch. V Maulerovom sade stáli pred drevenou búdou dvaja chlapi v dlhých, tmavých mantľoch, s poriadnymi palicami v rukách. Na kroky výpravy zabrechal pes, uviazaný kdesi za búdou.

Keď sa študenti presvedčili o tejto nebárs potešiteľnej skutočnosti, prešla ich čoskoro prvotná hrdinská nálada.

— Chlapci, dajme my Maulerovým drábom pokoj — rozhodol rozvážny predseda. — Vyfasovali by síce škarede, to je istá vec, ale strhol by sa krik, mohol by sa sbehnúť svet, pribehnúť policia.

Ostatní štyria schválili jednomyseľne vodcovu opatrnosť. Utiahli sa do zákutia a vyčkali trpelive, kým sa mesiac schoval za mraky. Potom v polotme vpadli pozorne a ostražite do odľahlého nestráženého sadu, vyškriabali sa dvaja na jablone, traja strážili, a naplniac si vrecká i košele, spúšťali sa po biede dolu. Popreskakoval sa plot, pri čom druh pomáhal druhovi. Museli sa zasa schovať do zákutia, lebo mesiac počal vyliezať zpoza oblakov. Až keď schoval sa znovu, vyšli milí viťúzi zo svojho úkrytu a rozbehli sa domov.

Z odľahlej ulice ozvaly sa rázne chlapské kroky.

— Policia! — zašeptal Lisko celý zdesený. Vodca však nestratil duchaprítomnosť. Rozkázal druhom, aby pochytili zpomedzi seba tučného Nemlahu za nohy a ruky a niesli ulicou. Ak ich pristavia policajti a spýtajú sa ich, čo to robia, povedia, že nesú domov kamaráta, ktorému prišlo zle. Za Nemlahu rozhodol sa prozreteľný vodca najmä preto, že mal košeľu až nápadne vypchanú jablkami. Nedajbože, aby ho tak niektorý z policajtov ohmatal. Rázne chlapské kroky však zanikly v diaľke. Z dobrodružného stretnutia s policajti nebolo nič. Hrdinovia pustili ťažkého druha na nohy. Korisť dopratali do bezpečia bez prekážky.

Zato na druhý deň žasla nad ich hrdinstvom celá trieda. Nabulíkali jej totiž, že sviedli s nočnými strážcami sadu zúrivý boj. Zastrelili huňatého hnedého psa, a vartášov zlúpali palicami, poviazali motúzmi a vopchali im šatky do úst. Musia sa ísť večer presvedčiť, či tí nešťastníci ešte žijú. Síce, niet ich čo ľutovať. Lebo veď otrčili na nich, študentov, nabité pištole a priložili im so pár na chrbát, kým neboli premožení. Zvíťazili a košele napchali si ovocím. Ale čo, keď na ulici len-len že nepadli do rúk policajtom. Naháňali ich potom po meste vyše dvoch hodín. Červené telocvičné košele, čo si poobliekali na výpravu, celé prepotili, tak museli utekať, i polovicu koristi pozahadzovali, aby sa im lepšie bežalo. Ale ušli im preca.

*

Bolo to pre plachého, zamĺkleho Joža Lisku všetko také zvláštne, nové a neuveriteľné, tie neobyčajné dojmy v staroslávnom banskom meste, tá neslýchaná študentská voľnosť a romantika. Nestihol to všetko ani dobre stráviť, chvíľami pociťoval nad tým akýsi sladký závrat, kráčajúc popri rampe ponad priepastné údolie ako námesačný.

*

Cítil sa ako v inom svete po šedom pošmúrnom roku strávenom v hrdom pohronskom meste.

Tam nevedel ani vydýchnuť. Bolo mu, ako by mu sedela ustavične mura na prsiach.

Už z domova odchádzal nerád. Mama bola ťažko chorá, práve narodil sa mu najmladší brat. A otec bol v tie časy akýsi neobyčajne smutný.

Bolo mu, ako by niekto násilne trhal ich rodinné sväzky, ako by rodičovský dom nemal už nikdy, nikdy uvideť, akým ho opúšťa.

Do školy viedol ho otec. Zomdlená rodička ledva vládala mu vtisnúť na pery materinský bozk. I príroda ako by bola cítila s ním; nebo bolo zamračené, a od samého svitu pršal hustý chladný dážď.

Bol by si prial, aby aspoň cesta vlakom, uháňajúcim ponad hlboké doliny a tmavé lesy trvala hodne, hodne dlho. Ale už o krátkych pár hodín oviala ho nešetrne triezva skutočnosť: vystúpili a úzkou uličkou poberali sa k zápisu. Gymnaziálna budova bola stará a tmavá. V parku nad ňou opadávalo so stromov suché hnedé listie. Direktor bol prísny, zasmušilý. A prísne, prenikavé oči mala i stará, šedivá telnatá zádušlivá pani, kam ho otec zaviedol na byt. Spávali štyria študenti, dvaja v posteliach, dvaja v šubládňach, čo sa zpod postiel vyťahovaly, v neveľkej tmavej alkovni.

Učenia bolo mnoho. A plachý, rozpačitý Lisko nemal u profesorov šťastia. V októbri prišiel do hrdého pohronského mesta Liskov otec i so svojimi druhmi. Študentík odprevádzal rodiča so slzami v očiach do sedriálneho väzenia, kde za ním zavrely dvere.

Potom vrátil sa k svojim knihám. Ale každý štvrtok putoval na koniec mesta do sedrie žiadať si od fiškusa povolenie otca navštívíť. Ešte, že tam našiel slovenského básnika Somolického, pisára u advokáta. Poet bol starý mládenec a tak trochu pijarista, so sedriálnymi úradníkmi dokonale sbratrený. Sotva sa vo dverách objavil a mrkol na pisárov, pribehli mu hneď i dvaja v ústrety. Pozdravili: — Vitaj, kamarát! Čo sa ti bude páčiť?

Básnik osopil sa na nich slovensky: — Čo robíte, psie duše voľáke?! Zaháľate, ako vždycky, vidím. Ale teraz aló marš! Skočte niektorý pre povolenie k fiškusovi tu pre môjho mladého priateľa Joža Lisku — ukázal na študenta. — Chce tu vo vašom väzení navštíviť svojho otca. Ale už aby to bolo! — zahnal sa na kamarátov z mokrej štvrti žartovne bakuľou. Fiškus zavolal si aj študenta. Podíval sa naň však celkom ľudsky a povolenie vydal bez odkladu. Svítanie s otcom v návštevnej izbe väznice bolo dojemné. Joža prehradilo až do hlbín duše, že smie s rodičom prehovoriť iba v prítomnosti uniformovaného prísneho inšpektora, i to len dovtedy, kým ten dovolí. Inšpektor prezeral list za listom modlitebnú knihu, čo študent doniesol otcovi. Otec bol zasmmužilý; celá tá návšteva bola akási nezvyčajne trúchlivá.

Inšpektor upozornil, že o päť minút bude návštevnej hodine koniec. Nastalo lúčenie. Študent odchádzal zo sedriálnej budovy zronený.

— Á, vy ste to, Lisko? Kdeže ste to boli? — ozval sa neďaleko chladný odmeraný hlas. Skľúčený študent zodvihol hlavu o zazrel pred sebou ryšavého triedneho. Povedal mu úprimne všetko.

— Vyzeráme! — svraštil profesor čelo. — Žiak maďarského gymnázia navštevuje otca uväzneného pre panslavizmus! To neide dohromady…

Čo mám s vami robiť?! — ozval sa po chvíli. — Musím sa poradiť s pánom direktorom — profesora zrejme upokojilo trochu, že o pár týždňov bude tým väzenským návštevám beztak koniec. Liskov otec bude mať trest odpykaný.

Na tretí deň vyvolal si Lisku triedny v škole na chodbu. Sdelil mu, že v ústave ho síce ponechávajú. Ale prideľujú mu za spoločníkov dvoch spolužiakov. S iným, než s nimi, nesmie chodiť na prechádzku.

Prechádzky boly pre citlivého Lisku iba tortúrou. Spoločníci, šikmooký Kumán odniekaľ od Karcagu a miestny maďarón, panské dieťa, tárali po celú prechádzku protislovenské reči. Keď sa šlo popred dom niektorého nášho národovca, posielali ho do horúceho pekla, surove mu nadávajúc.

Triedny dohodol sa zrejme i s dospelým synom-úradníkom Liskovej domácej. Ten dostal za úkol zmaďarizovať Joža čítaním. Ale táto „duchovná kúra“ Emila báčiho bola omnoho príjemnejšia. Dobromyseľný starý mládenec strkal totiž „ohroženému“ študentovi preklady pikantných francúzskych diel, počínajúc Moliérovým „Georges Dandinom“ a mal nešerednú radosť, keď sa chlapča ťažko vžívalo do rozličných šteklivých situácií.

*

Minulý rok ozýval sa v duši Joža Lisku už iba chvíľami, ako ťažký, nepokojný sen, z ktorého precítal zakaždým k radostnej skutočnosti. Tu nevie nikto, čo prežíval vlani, tu je rovnocenným kompanom, svojim najobľúbenejším spolužiakom, ktorých schvátily zplna do svojej moci romantické mladícke túžby. Tu blúdilo sa po horách a dolinách za mesačných nocí. Na byte sa zúrive činkovalo, a každý týždeň meraly a zapisovaly sa svaly. Dolu pod brehom šlo sa po schodíkoch do starého zeleného domu ku spolužiakovi z Dolnej zeme, kde hrávala domáca slečna tak krásne na klavír a s jej roztomilou počernou sestričkou dalo sa shovárať celkom naivne a úprimne.

Boly to ešte posledné dni babieho leta, keď sa mesto rozvlnilo volebným ruchom s hudbami, zástavami, spevom i nočným hulákaním. Študentstvo držalo s oddávnym poslancom mesta, vysokým dôstojným akademickým profesorom a porozhadzovalo šusterské a krajčírske dielne voličom, čo opovážili sa vystrčiť zástavu profesorovho protivníka. Bolo to však všetko marné, lebo zvíťazil preca len neveľký kuľhavý, papuľnatý advokát. Jeho oslavovala potom podgurážená masa, obklopiac jeho dom na hlavnej ulici a revúc mu na slávu. Musel im zarečniť z obloka.

Pri výrečnom advokátovi objavila sa však naraz vysmiata tmavovlasá slečinka. Oči tmavé, ako trnky jej len žiarily, keď počala koketne kývať voličom a z dievčenskej rozpustilosti hádzať im bozky.

Zástup počal jasať a volať jej na slávu.

Aké bolo prekvapenie zamĺkleho Joža Lisku, keď sa bola trieda dať fotografovať. Fotograf sostavil zo študentov horko-ťažko vhodnú skupinu a chystal sa odhaliť objektív, keď v poslednej chvíli pribehlo rozpustilé dievča, známe Liskovi z volebnej obločnej scény, a oprelo sa dvom fešným, veľkým žiakom v popredí o ramená.

Až potom sa dozvedel, že je to ich privátna spolužiačka. Jej otec pozýva na konci školského roku profesorský sbor k sebe do záhrady na veľký olovrant, ktorý je súčasne aj skúškou jeho dcéry. Páni profesori, vediaci už sotva o sebe, uznajú na konci bohatého olevrantu či večere, že slečna Giza je vo všetkých predmetoch výborná.

O tri týždne zahrali sa na voľby akademici. Napodobnili vo všetkom voľby poslancov, pochodovali s pochodňami v rukách, rečnili, spievali, rozvešali zástavy, ba usporiadali aj komickú srážku dvoch protivných táborov.

Gymnazisti sledovali ich počínanie so závistlivým obdivom. Ale zato našli si aj oni zábavku. Jožo Lisko zazrel plný úžasu a rozochvenia, ako schytili so traja osmotriednici v ktorýsi mrazivý podvečer pištiace plavovlasé červenolíce slúžťa, ťahajúce z verejnej pumpy v ulici vo svahu vodu do plechového krčahu a zavliekli ju do domu, iste na byt niektorého z nich. A minúta míňala sa za minútou, a tmavošedý poschodný dom nevracal svoju korisť.

A keď napadol sneh a Lisko sostupoval klzkými chodníkmi do školy, zazrel, ako shora i zdola, s prava i s ľava lietajú do štíhleho dievčaťa, zakrúteného do veľkého hnedého vlniaka, snehové gule. Tak mu ho prišlo ľúto. Ozvaly sa výkriky:

— Štefi, Štefi! K…a!

Nešťastnica nestačila utekať pred novou snehovou záplavou.

Až od doháňajúcich študentov dozvedel sa niektoré podrobnosti o spoločnej študentskej milenke, bývajúcej u matky. Jej prečetní ctitelia postávajú u nich v pitvore, vraj, i do druhej po polnoci.

A od hornej brány spúšťali sa s indiánskym revom na veľkých sánkach dolu hlavnou ulicou akademici. Vybočili však z koľaje a vrazili do skleného výkladu ktoréhosi miešaného obchodníka.

Bol pred ním ľudí hneď celý zástup, iba policia sháňala sa jakosi náramne pomaly.

Komíny domov, ktorými boly posiate kopce, vytrvale fajčily. Študenti, bývajúci hore, keď nemali čím kúriť, vyliezali za noci oblokmi a vracali sa o chvíľu s nalámanými kúskami ktoréhosi vzdialenejšieho plotu. Zo súsedovho kradnúť sa nepatrilo.

A o vycivenom, bezfúzom, zakrslom krajčírovi s voskovožltou tvárou a gnómsky znetvorenými črtami, bývajúcom v malom starom kamennom domčeku povyše mesta, bájili si študenti, že je to bergajst.

*

Bolo to ako v povesti, tak to bolo krásne, ten veselý, bezstarostný študentský život v staroslávnom banskom meste v stráni pod borovým hájom. Bolo to ako sladký sen nad ránom, čo tak lahodí, hreje a ktorý snažíme sa zachytiť mysľou aspoň v troskách, keď zrazu prchol do nenávratna.

Tým trpkejšie bolo pre Joža Lisku precítnutie.

Bolo to ktorúsi stredu okolo olovrantu, keď na dverách študentskej izby, kde býval Lisko samotretí, ozvalo sa rázne klopanie. Do prostej priestrannej izby vybielenej chyže vrazily tri tmavé postavy, za nimi špionský pedel, potuteľne sa usmievajúc.

Traja študenti vstali zháčení so svojich miest. Čo prilákalo sem, do strmého kopca, do chudobnej študentskej izby troch vyobliekaných, ináč tak pohodlných profesorov?! Lebo oni to boli: suchý, ružovolíci Natáliš, s hlavou ako chrt, krátkozraký, vždy elegantný Jankó a mŕtvolne bledý zeman Répassy, vyzerajúci tak čudne v šedom zimníku s čiernym kožušinovým golierom a mokrými hnedými kapcami.

Poobzerali sa po izbe placho, ako by chceli zistiť, či im nehrozí nejaké nebezpečenstvo.

Chrtovitý Natáliš postúpil dopredku.

— Obvinení ste, že smýšľate nevlastenecky, píšete protinárodné verše, prekrývate u seba nevlastenecké knihy, dopisujete si s nevlasteneckými elementy na iných ústavoch, že máte tajný krúžok — vychŕlil profesor dlhý rad žalôb ako kúzelník z úst dlžizný ohnivý kotúč.

Obvinení neuznali za vhodné ozvať sa. Lisko bol ako vo snách. Celý ten výjav zdal sa mu tak strašideľne neskutočným. Len fúknuť vietor, a hrozivé postavy rozplynú sa jako ľahká hmla.

— Otvorte kufry! — ozval sa žltý Répássy hrobovým hlasom. Ochotný pedel priskočil k najbližšiemu.

Osmotriednici Valtíni a Žurko zaváhali. Iba prestrašený šestotriednik Lisko poslúchol akosi automaticky. Odomkol. Veľký okovaný čierny kufor, balený matkou s toľkou láskou, odhalil zbabele svoje vnútro: vrchnák s hŕbou listov, kefami, kusom chleba a bryndze, škarnícľou cukru, pár perami a čistými listovými papiermi. Pod ním žltly sa pančuchy, zabelela sa bielizeň a zaleskly škróbené goliere a manžety. Pedel počal to ochotne vykladať na stoličku.

Répássymu padol zrak na dve obálky. Boly adresované maďarsky, ale listy v nich slovenské. Potom počal sa prehrabávať v študentových učebniciach a sošitoch.

— Podívajte sa do postiel! — rozkázal Natáliš pedelovi. Ten počal vyťahovať nočné košele. Iného nič neobjavil.

Valtíni a Žurko smierili sa tiež so svojím osudom. Keď Natáliš pohrozil, že kufry dá otvoriť zámočníkovi, otvorili ich sami.

Tam bola korisť už trochu hojnejšia. Pod učebnicami Valtíniho našiel Répássy starú, hrubú viazanú knihu „Walasská sskola mrawů stodola od Hugoljna Gawlowiča“. Roztvorila sa mu asi v prostriedku. Počal čítať:

„Wtáka po perj a zpewu poznáwagj, ženy dlauhé wlasy, krátký rozum magj“.

— Ani nie zlé — usmievali sa druhí dvaja profesori.

Zrazu Valtíni zbledol, ale hneď zaliala tvár mu červeň rozhorčenia. Natáliš vylovil mu so dna kufru sošit veršov… Nazrúc do neho, zhrozil sa a strkal pod nos i kolegom. Krútili hlavami pohoršení. Našli ešte so dve knižky a pár listov. S korisťou poberali sa preč. Ale Répássy zastavil sa hneď vo dverách.

— Najlepšie bude, keď pôjdete všetci traja s nami — navrhol.

Študenti poslúchli. Sedemčlenový sprievod sa pohol; všetci podopierali sa v snehu a ľade o končité palice. Kráčali nemo, každý pohrúžený do svojich myšlienok.

Na námestí pustil Natáliš kolegov s dvoma osmoklasníkmi popredku, sám chytil Lisku pod pazuchu a trochu s ním zaostal… Naraz obrátil sa k nemu vľúdne, skoro priateľsky:

— Počujte, Lisko, ale dajte dobrý pozor. Ja by som vás rád zachránil. Ste môj najlepší žiak, je mi vás ľúto. Netajte nič predo mnou, neobanujete… Povedzte mi úprimne, nemáte vy niektorí Slováci tuná tajný krúžok?

Lisko zavrtel hlavou.

— Možno nemá ani stanov, ale krúžok je to preca — dorážal profesor. — Máme o ňom spoľahlivé dôkazy, škoda vám tajiť. Nehľaďte na svojich kamarátov, tí sú beztak stratení. Hľaďte iba na seba. Ja vám chcem pomáhať.

Tak vľúdne, tak priateľsky znely profesorove slová! Len ten sliedivý, chrtí výraz sa k nim naskrze nehodil. Lisko pozoroval na Natálišovi už predtým, že je štréber. Spôsobmi, prednáškami, ktoré dával hektografovať, hľadel zatieniť svojich kolegov. Hovorilo sa o ňom, že sa uchádza o profesorské miesto na akademii. I teraz hľadel byť z vyšetrujúcich sudcov najschopnejším.

— Nemali sme krúžku — obrátil sa k profesorovi.

— Škoda, že ste nie úprimnejší! — poznamenal profesor. Nedal však videť na sebe rozmrzelosť, tváril sa i naďalej vľúdne.

Oba pohli sa za ostatnými.

*

Toho dňa nechali si ich profesori v škole do pol ôsmej večer. Vyšetrovanie trvalo celých päť dní. Vyšetrovancov bolo so desať. Porozstŕkali ich po jednotlivých triedach a kabinetoch, patrne aby sa nemohli medzi sebou dorozumeť. Na chodbe strážil verný Cerberus — uškŕňajúci sa pedel, klamaný manžel-paroháč.

Trieda, v ktorej čakal Lisko, kým príde rad na neho, bola nekúrená. A vonku bola treskutá zima januárová. Ešte, že smel sa prechádzať v mantli od okna k dverám, hrejúc si ruky vo vreckách. Zvony na veži blízkeho kostola hlaholily tak tlivo, tak vážne. Popred školu ponáhľaly sa postavy s vyhrnutými goliermi a čiapkami vrazenými do čela, vyfukujúc pred seba obláčky bielej pary. A vyšetrovancovi nad hlavou ozýval sa dupot a tlmený hluk ktorejsi triedy.

Tak cudzím a preca zaujímavo novým zdalo sa mu odrazu všetko, čo vnímal. Ako by sa bol zázrakom vrátil stredovek a on čakal dolu v temnici niektorého hradu na rozsudok súdu rozhodujúceho nad živorom a smrťou a okolo okien chodili katovskí paholci a hrobári, ňuchajúci skorú korisť.

Striasol sa zimou a vzrušením. Tieň minulosti pŕchol, a okny valily sa prúdy bieleho denného svetla. Jožo Lisko pocítil zrazu divnú slasť pri pomyslení, že je zdravý, mladý, život má pred sebou. Dvere sa otvorily. Potuteľná tvár pedelova sa objavila.

— Máte ísť pred pánov profesorov — zašemotil dákosi zbabelo.

Vstupoval do sborovne so zimničným rozochvením. Naposledy kochal sa vedomím, že deje sa niečo neobyčajného, vzrušujúceho. Ovialo ho príjemné teplo.

Uklonil sa nemo a zodvihol zrak.

S oboch strán dlhého stola sedeli vážni, zasmušilí inkvizítori. Iba drobný červenolíci bucľatý direktor s ovislou spodnou gambou za vrchstolom usmieval sa ironicky.

Výsluch viedol dlhý šedivohlavý kňaz v luteráku s bielymi tabličkami pod krkom, ktorého Lisko sotva poznal z videnia.

— No, tak čo bude s tým krúžkom? — Však ste ho mali? — Dvoje veľkých pátravých očí zavŕtalo sa cez sklo cvikra do neho. A otázku tú čítal na očiach deviatim červeným i bledým, zvädlým i sviežolícim profesorom.

— Nemali — zavrtel študent hlavou.

— Netajte, veď ste mávali v noci tajné schôdzky, sú na to svedkovia! — rozhodil sa obstarný kňaz, zahľadiac sa na šuhajca ešte pátravejšie.

— V noci?! Kedy v noci? — začudoval sa Lisko úprimne. — Iba ak nás zazrel niekto, keď sme boli v noci na dreve — rozjasnievalo sa mu v hlave, a líca poliala červeň studu.

Temperamentný mladý profesorík zapálil sa tiež až po uši. Tučný mladý kolega mu voľačo pošepol. Tváre oboch priateľov oblažil na okamih blažený úsmev. Vedeli iste oba, ako sa v treskutej zime ploty lámu.

Potom počalo sa hovoriť o Liskovej korešpondencii s rodičmi, o Valtíniho knihách a veršoch. V študentovi skrsla nádej, že z toho ľahko vyviazne. Samá lapália, a on je do všetkého ešte najmenej namočený. Počal zapierať, i keď o niečom vedel. Nie, kamaráti, Valtíni, Žurko, ja s vami nevyletím, nemôžete to odo mňa žiadať.

Vychrtlý Natáliš s čiernymi, až do modra prechádzajúcimi vlasmi počal rozmarne čítať akúsi nepodarenú parodiu na ľúbostné verše, vo forme dosť živého dialogu. Študent vyznáva lásku starej panne, ktorá ho odmieta.

Študent:

Vyslyšia ma preca, ak majú kus srdca, poľúbia ma vrelo na to bledé čelo a položia hlavu na mú stranu ľavú.

Panna Fanny: Ale nech idú, oni šmajchliar!

V teplej izbe rozhostila sa na chvíľu akási voľnejšia, ľudskejšia nálada. Unudené a zasmušilé tváre profesorov sa rozjasnily, okolo fúzatých i obholených rtov počal pohrávať úsmev.

Natáliš čítal s chuťou:

Študent:

Ak ma nevyslyšia, smrť moju uspíšia. Neviem, čo sa stane; hodím sa do bane.

Panna Fanny: Keby radšej netárali také bezbožné reči!

A po ďalších podobných veršoch, v ktorých študent prenasleduje svojou láskou nešťastnú obeť, odmieta ho Fanny čím diaľ ráznejšie. Vtedy rozhorčený počne jej vyhrážať, že ju príde i po smrti strašiť.

Študent:

A keď polnoc príde, tu ich strach obíde, priskočím, ich kdesi schytím za pačesy: keď ich počnem stískať, ach, to budú výskať!

Elegantný Jankó sa rozrehotal, až sa mu tučná lesklá brada triasla. Strhol so sebou ešte poniektorých mladších.

Iba Jožo Lisko díval sa, nechápajúc, čo to má vlastne znamenať.

Zpod cvikra zablyslo sa dvoje prenikavých očí. — Poznáte tie verše, čo?! — obrátil sa prísny senior k študentovi.

— Nepoznám, nikdy som ich nepočul — svedčil Lisko úprimne.

— Hm, hm, — zamiešal sa do veci direktor. — Spolu ste bývali, a ani jeho verše nepoznáte? Ani tie protimaďarské vám Valtíni nikdy neukázal?!

— Neukázal.

— Keby sme vám len verili, môj milý — obstarný chlap v luteráku zadíval sa pred seba jako sova. — Ale čo poviete na toto? — sobral so stola list a počal čítať:

„A na toho Manigu si dajte pozor, aby vás dakam do šajtľavy nezaviedol.“

— Ani toto nepoznáte, čo?! — ozval sa generálny inkvizítor pichľavo.

Lisko pochopil, že profesori sobrali Valtínimu list Mišianku, jeho, Liskovho bratranca. Mišianka totiž ochorel a vystal zo školy. Valtíni mu bol písal domov, ako sa k nim, Slovákom hlásia ďalší a ďalší študenti. Mišianka odpovedal a nabádal k opatrnosti. Jeho list dostali však nešikovne zalepený s podozrivým švíkom. Bolo zrejmé, že správa gymnázia si ho prečítala. Odhodlal sa však zapierať a svaľovať vec na kamarátov.

— Nepoznám — odvetil v rozpakoch. — Ja za Valtíniho ani za Žurka nemôžem, ani za nikoho iného. Tí neboli ku mne, sextánovi takí dôverní. — Hlúposti, môj milý — zamiešali sa do reči viacerí profesori. — Nuž, a prečo ste šli k nim bývať? Lisko sa vyhovoril na otca, ktorý sa sišiel s Valtínim na jeho suplikačke a dozvedel sa od neho o lacnom kvartieli.

Profesori namietali síce jedno-druhé. Ale bolo vidno, že svoj hlavný trumf už vyhodili. A hlavný trumf solhal. Bol ním Mišiankov list. Hej, už je dobre. Už je zpolovice von z kaluže.

Obed v alumneu síce prepásol. Ale popoludní sobral si knižky a šiel do školy. V triede bolo ako v úle. Celý roj spolužiakov sosypal sa naň s otázkami a výčitkami.

Odhrýzal sa, ako vedel. Veľmi ho prekvapilo, že so dvaja spolužiaci sa ho zastávali. Strhla sa hádka. Až vtedy si všimol, že ozdobení sú do chlapa trojfarebnými kokardami. Iba on nemal žiadnej. Vyzerá to trochu hlúpe. Nuž, ale veď si môže zajtra i on kúpiť. Azda sa medzi nimi len udrží.

Až večer na byte akosi ochabol. Valtíni a Žurko celí horeli od vzrušenia. Keď chceli vojsť do triedy, stáli pri dverách dvaja spolužiaci prichystaní vykopnúť ich. Ani do alumnea ich nepustili. Kým je kto vyšetrovaný, nesmie tam jesť. A ešte niečo. Miesto modlitby pred jedlom spievajú národnú hymnu.

Potom rozprávali o výsluchu a spovedali Lisku. Priznal sa im so sklopenými očami, ako sa ich odriekal. — Dobre si urobil — schvaľovali. — Len sa hľaď ty z toho vysekať. Čo máš leteť i ty s nami?!

Ich veselosť kontrastovala čudne s Liskovým smútkom, zavineným výčitkami svedomia. Vyšetrovanie javilo sa v ich vylíčení akousi rozpustilou fraškou s množstvom komických momentov. Obvinili ich, vraj, medzi iným, že spievali u šustra Korduľu pesničku s refrénom „zabili sme Maďara“. Vysvitlo, že boli síce raz večer u Korduľov (jeho syn je ich spolužiakom). A, veru, aj vína si poriadne prihli a rozjarení pustili sa do spevu. Ale takej pesničky nespievali, ani jej neznajú.

Ktorýsi profesor, dívajúc sa do akýchsi lajstrov — akiste boly to udania nejakého špióna — hľadel podopreť ich pamäť. „Zabili sme ho v noci“ bolo v tej pesničke.

Študenti museli sa rozosmiať. Ach, áno, spievali o zabití aj o noci, lenže znelo to trochu inak:

„Zabili sme jeleňa, zabili sme ho v no — zabili sme ho v no — zabili sme ho v noci.“

Veselá jágerská pesnička vykúzlila úsmev i na zasmušilých tvárach profesorov. Iba veliký inkvizítor v luteráku krútil hlavou. — Nie, nie, neverím. Tá pesnička nebola taká nevinná.

Bol to čudný život. Kamaráti boli plní zápalu, i zaspievali si, zažartovali. Iba jemu bolo čo raz otupnejšie. Zdalo sa mu, že druhov zbabele zradil, že sa zadržal podle. Zdôveril sa im s výčitkami svedomia. Vysmiali ho. Blázonko, ratuj sa, ako vieš; čo by sme sa na teba hnevali!

Nevedel ani spať. Udrží sa, či neudrží?! A čo, ak mu dajú profesori nejaký reverz podpísať? A jaký to bude preň život, ak sa i udrží? Spolužiaci nebudú mať už k nemu predošlej dôvery, a profesori, hm, — tí ho budú skoro celkom iste prenasledovať. Kde bude jeho hrdosť najlepšieho žiaka v triede?! Konečne, veď v druhom trimestri ani neodpovedal nejak výborne. Áno, bude sa museť učupiť, krčiť, mlčať, dávať sa urážať, ešte väčšmi sa pretvarovať, spriahnuť sa s fanatikmi, zúrivcami, aby odvrátil od seba podozrenie. Bude sa vliecť ako tieň, zapierať zbabele všetko, čo mu je drahé, živoriť biedne, v strachu so dňa na deň, s mesiaca na mesiac ešte celé roky?!

Mráz ho obišiel. Cítil, že by dostal odpor k sebe samému.

Keď bol na štvrtý deň predvolaný zasa pred profesorov, bol už pevne odhodlaný.

Odhodlal sa k vzbure. Na otázky odpovedal smelo, úprimne, až vyzývavo. Na tvárach profesorov zjavil sa úžas. Podivínsky profesor dejepisu počal s ním politizovať. Keď došli tak ďaleko, že Lisko mienil: tu na gymnáziu v slovenskom kraji by sa nemalo maďarsky vyučovať, spraskli profesori ruky nad zimnične horiacim študentom. Osud jeho bol spečatený. Zato však zamyslel sa nevdojak, keď na chodbe počul jedného zo starších študentov rozkladať svojim druhom: „Lisku by nemali vyhodiť, ten si to nezaslúži, je to dobrý chlapec. Urobia chybu, ak toho chlapca vyhodia. Toho by ešte šlo prerobiť.“ Druhovia prijali ho večer s výčitkami. — Vinovatý človek, čo ťa to napadlo? Sám si to kazíš. — Ale jemu bolo po toľkých dňoch zas tak dobre, tak ľahko na duši!

A nadišlo posledné dejstvo tragédie. Pustili ich štyroch do jednej triedy. Znamenalo to, že ostatní siedmi vyšetrovaní s omáčky vybŕdli. Tušili už, že vyhadzov ich neminie, nuž, upokojili sa. Dívali sa skôr von okny na mesto a zasnežené kopce, lúčiac sa s nimi v duchu. Žurko vzal kriedu, postavil sa pred tabuľu, nakreslil na ňu veľký kruh a vpísal doň:

„Toto je ten tajný panslávsky krúžok, na ktorý sa páni profesori toľko dopytovali.“

Bolo už neskoro večer, keď ich pedel volal do sborovne.

Mestský farár-katecheta prečítal im tam pred profesorským sborom slávnostne ortiel: Valtíni a Žurko vylučujú sa pre nevlastenecké smýšľanie z ústavu, Lisko a Walner opúšťajú na radu riaditeľstva ústav. Direktor pozval ich na druhý deň na jedenástu, aby si prišli pre vysvedčenia.

Opúšťali sborovňu ako nejakú špiritistickú seancu. Nikto neprehovoril ani slova.

Vyšli von. Bola krásna zimná noc, sneh chrapšťal im pod nohami. Na vyjasnenej modravej oblohe nad bielymi horami trblietaly hviezdy.

Na byte čakal ich Liskov rodák, kupecký učeň Maxo Wachsberger. — Je to pravda, že vás, pädesiatich Slovákov vyhodili?!

— Kto ťa to tak nabáchal?!

— Hovorí sa to v meste. Zajtra vás, vraj, odovzdajú policii.

Vyšlo, že Maxo prišiel sa ponúknuť, že im donesie niečo zo sklepa, aby ich snáď študenti cestou neprepadli. Ale bolo už neskoro. Síce, zásobení od včerajška, beztak nič nepotrebovali.

*

Na druhý deň spustila moldánky domáca. Aká, vraj, hanba pre ich dom! Akože teraz dostanú na byt nových študentov? Rozkričia ich, nikoho k nim bývať nepustia. Bolo im tých dobrých chudobných ľudí úprimne ľúto. Mať tak peňazí, boli by ich iste aspoň trochu odškodnili.

Direktor odovzdával im vysvedčenia s potupnými klauzulami, otcovsky ich napomínajúc. Potom sa ponúkol, že im napíše odporúčanie na iný ústav. Naivných šuhajcov pobúrilo však do duše také „farizejstvo“.

Direktorovu nábidku s rozhorčením odmietli. Odchádzali z gymnázia, opľúvaní sfanatizovanými žiakmi z oblokov.

— Preč s vlastizradci! — ozýval sa za nimi divoký rev.

Popoludní poberali sa s kuframi na železnicu. Cestou stavili sa vo vinárni u Hoška. Zajedli si, zapili, zaspievali. A potom vyšli von, aby sa ešte raz porozhliadli po šachtových komínoch, vežiach, zaviatych uličkách pod hrebeňami vŕškov, podívali sa naposledy na široký starý zámok i na jeho mladšieho štihlejšieho druha, spjatého tak nerozlučne s veselým hýrivým životom a trúchlivým koncom svojej krásnej majiteľky. Lúčili sa ešte naposled s bezstarostnou mladosťou a veselou študentskou voľnosťou. Potom vrazili si čiapky do čela a pustili sa proti nevľúdnemu severáku, v ústrety novému životu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.