E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Testament

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Lucia Muráriková, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 29 čitateľov


 

Testament

Ignác Starička, obstarný, vysoký, ohorený chlap, na hlave biela ruská čiapka so širokým lakovaným štítom, so žltými juchtovými čižmami na nohách, vrátil sa z ďalekého Sibíra do rodnej dedinky Malatína na Slovensko. Do rodnej obce! Znelo to ako krutý výsmech. Lebo veď obstarný svetobežník nemal v dedinke, kde uzrel svetlo sveta a prežil svoju prvú mladosť, vlastne nikoho. Veď ho tam nikto nepoznal. Pár starých dedinčanov rozpomenulo sa na neho až vtedy, keď im shovorčivý „ruský kupec“ povedal svoje meno.

Ale onedlho hovorilo sa o zámožnom šafraníkovi, navrátivšom sa domov, v celej stolici. Dáky týždeň po svojom návrate kúpil Starička na licitácii kúriu zbankrotovaného zemana Šándora Malatínskeho. Bol to hotový kaštieľ, vypínajúci sa nad okolie. A kúpil ho i s gazdovskými staviskami, záhradou, poľom a krásnym borovým hájikom. Nekúpil práve lacno. Lebo veď na pekný zemiansky majetok brúsilo si zuby celé šíre okolie. Licitácia bola hlučná. Ale Starička bol ako pes, korisť, do ktorej raz zahryzol, už nepopustil. Pridával vytrvale, až konkurenti prestali. A majetok dostal.

Majetok Malatínskych! V celej stolici, v ktorej sa toľko hovorilo o Staričkovi, nemal skoro nikto tušenia, čo tá kúpa pre obstarného šafraníka, vrátivšieho sa z ďalekej cudziny, vlastne znamená. Málokto tušil, že tá kúpa znamená splnenie Staričkových najvrúcnejších túžob, že bola preň dlhé roky snom, v ktorého splnenie skoro už prestal dúfať. Kedykoľvek rozpomenul sa Ignác v ďalekej cudzine na rodný Malatín a jeho spupného zemského pána, zachvel sa bolestným vzrušením až do najtajnejších hlbín svojej duše. Malatín — to bola stále otvorená, nezahojená rana jeho srdca.

Ignác Starička sa vlastne ani nerád rozpomínal na nevľúdny, dáždivý novembrový deň, keď spupný zemský pán, Adam Malatínsky kúpil na licitácii Staričkovskú chalúpku a dal na tretí deň vyhodiť z nej svojimi sluhami nešťastného chalupníka i s rodinou. Na hodinu a bez milosti. Rozpomienka na to vyvolávala v Ignácovej duši ešte po mnohých rokoch, ba desaťročiach strašný obraz, ktorý sa mu vryl do srdca, duše, hlavy, ba samých špikov: v pošmúrny novembrový deň našla sa celá rodina na prostred ulici; uplakaná, užialená matka v druhom stave, túliaca k sebe dvoje mladších detí, otec, zmorený ťažkou robotou, skleslý na lavici — čo vyniesli pánski sluhovia z chalupy — boriaci ustarostenú hlavu do chudých mozoľnatých rúk. Sestra Františka, bledé, dvanásťročné dievčatko hladilo súcitne užialených rodičov po hlave i rukách. Zlomení, utrápení boli všetci. Iba v ňom, šestnásťročnom zurvalcovi vyvolal tento brutálny úder osudu vzdor, ba neskrotiteľnú túžbu po pomste. Nemohol zniesť dotieravé a súcitné pohľady zvedavých dedinčanov, hľadiacich na nešťastnú rodinu ako teľa na nové vráta; srdce mu trhalo, keď videl svojich najbližších trpeť tak hrozne, domáci krb odhalený vo svojej posvätnej intimite, ba surove zneúctený. Nemohol zniesť ten strašný pohľad, nuž, utiekol ako štvaná zver do hory. V hlave mládencovej to hučalo, vírilo, jedna strašná myšlienka naháňala druhú. Blúdil, niesúc ani dobre pri smysloch, ako v horúčke, blúzniac o krvavej pomste na pôvodcoch rodinnej pohany, prekliatom zemianskom rode Malatínskych.

Iba na druhý deň sa trochu spamätal a počal uvažovať triezvejšie o svojom položení. Všetko ho prestalo tešiť. Rodný kraj ako by bol razom stratil pre neho všetok pôvab. Protivilo sa mu vrátiť sa medzi zotročených dedinčanov a plahočiť s nimi v jednom rade. — Ta do sveta, preč od miesta, kde bol Staričkovský rod tak hrozne pokorený! Preč do sveta, kde by zabudol na ranu, ktorá ho dnes tak páli! Myslel na more, na Indiánov, Černochov a vzdialené kraje, kde by si uštvaná duša mohla odpočinúť.

O pár dní vychytil sa s rodákmi do Ruska šafraníčiť. Robil si plány, ako bude obchodovať, zarábať, rodičov, sestry, brata podporovať. Zbohatne a vráti sa domov, vykúpi Malatínskych majetok a dá vyhodiť na ulicu do blata to zlorečené zemianske plemä!

Do Ruska dostal sa šťastne. Cestu mu zaplatili rodáci, tešiaci sa na dobrú pomoc, čo v ňom získajú. Ale peniaze domov posielať, to nešlo tak ľahko. Ružové ilúzie Ignácove v tuhom boji života čoskoro pobledly. V tej cudzine zarábaly sa tie peniaze čertovsky ťažko a pomaly. A keď mladý Starička dopracoval sa po rokoch preca len lepšieho zárobku, nepotrebovali rodičia, sestry a brat doma už nijakej pomoci. Starý Starička prežil svoje osudné pokorenie iba troma rokmi. Onedlho odobrala sa za ním na večnosť i žena. Bledá Františka zomrela ešte za matkinho života na suchoty. A dvoje najmladších detí vzali so sebou do Ameriky priatelia rodiny, kde sa o pár rokov stratila po nich každá stopa.

Osirelý, osamelý Ignác nenašiel už pri svojom prvom návrate do rodnej dediny zo svojich najbližších na žive nikoho. Osamostatnil sa, zbohatol v tom Rusku, každých pár rokov prichádzal na dva-tri týždne do rodného kraja. Tam sa toho mnoho zmenilo. Ale Malatínskych majetok trval. Starý gazdoval dobre, hoci vená dcéram a štúdie synov začrely mu hlboko do vrecka.

Ignác už prestal dúfať, že by osud kedy splnil najvrúcnejšiu žiadosť jeho srdca. Roky utekaly, preriednuté Staričkove vlasy poriadne prešedively, keď dostal list od priateľa z mladosti, aby prišiel domov. Malatínskych predávajú.

V srdci obstarného Staričku zablysla sa iskrička nádeje. Vrátil sa domov zo Samarkandu, kde mal krásny módny obchod, a zadĺžený zemiansky majetok kúpil na licitácii.

Zdalo sa mu, že nastáva najkrajšia chvíľa jeho života, že všetko jeho hrdlačenie, blúdenie s tovarom na zapadlých dedinách, prevážanie tovaru cez hlboké lesy, v ktorých nejedného formana olúpili, ba i zabili zbojníci, že všetko to, čo vytrpel v živote cez toľké roky, keď musel stískať krajciar ku krajciaru, rozmnožovať svojou prácou a umom majetok cudzím ľuďom, kým dopracoval sa horko-ťažko vlastného podniku, zdalo sa mu, že všetko to smerovalo vlastne k jedinému cieľu, a až ten dáva tomu všetkému pravý smysel a hodnotu.

Nastáva hodina odplaty. Pomstí pokorenie, zneuctenie rodičov, ktoré ich sklátilo predčasne do hrobu, odplatí nenávidenému zemianskemu rodu, čo spáchal pred štyriciatimi rokmi na nešťastnej, osudom stíhanej chalupníckej rodine!

Darmo ho prišiel prosiť zbankrotovaný Šándor Malatínsky, márne spínala pred ním prosebne ruky jeho urodzená manželka. Zatvrdilý mstiteľ pohany svojich rodičov nedal sa obmäkčiť.

Ale vyhodiť dogazdovaných zemanov preca len nedal. Posledný večer prišiel k zamračenému Staričkovi príbuzný Ďuro, adjunkt u árendátora Englera. Trvalo to dosť dlho, kým sa Ignác naň rozpomenul. Ďuro prišiel prosiť za Malatínskovcov, aby mohli zostať v kaštieli aspoň do Všechsvätých. Kým si voľačo najdú. Lebo veď takto by im prichodilo nocovať pod holým nebom.

— A čo sa ty máš do toho miešať? — osopil sa Ignác na svojho príbuzného. — Čo ťa do tej hávedi?! — Ďuro sa priznal, že má sľuby s dcérou Malatínskeho. Musí ich zachrániť, musí. A keď zatvrdilý „ujec“ nechcel popustiť, vzkypela v mladom človeku náruživosť a počal hroziť, že si vezme život. „Ruský kupec“ sa preca len dal uprosiť. Ale príbuzného, ktorý sa spriahol s tým prekliatym rodom, nechcel od tej chvíle ani videť.

Túžba za pokorením spupného zemianskeho rodu nebola jediným, čo priviedlo stárnuceho kupca nazad do rodného kraja. Boly to aj pocity šľachetnejšie, nežnejšie. Z listu kamarátovho dozvedel sa Starička na Sibíri ešte pred rokom, že krásna statkárka Maria Rišianková v tretej dedine od Malatína ovdovela. Smrť jej muža vzkriesila v srdci starého mládenca nádeje dávno pochované. V duši sa mu vynoril roj sladkých rozpomienok. Jej otec mal krásny železný obchod v Samarkande, Starička sa s ním znal odprvu. I navštevovali sa. Poznal Marišku ešte ako malé, černooké dievčatko, naháňajúce motýľov po záhrade. Zavše jej sám pomáhal alebo sa s ňou preháňal. Videl dievča dorastať. Rozprával mu neraz o slovenskej otčine i o tom, z čoho sa šafraníctvo vlastne vyvinulo. Pritom zabŕdol rád i do slovenských dejín, do časov Matúša Trenčianskeho, „pána Váhu a Tatier“, a slovenských dobrovoľníkov r. 1848 — 49, keď Slováci už-už dúfali, že sa zbavia maďarského panstva. Dievča viselo na každom jeho slove, pri čom jej oči vše zablysly, vše zasa naplnily sa smútkom, keď Starička rozprával o tom, ako po každom zdanlivom zdare nasledovalo pre Slovákov trpké sklamanie, ešte tuhšia poroba. Hej, tie oči sa mu páčily už vtedy!

Neraz sa zamyslel nad tým milým, chápavým deckom, a tešil sa na nové sídenie. A v duši jeho rodil sa sen, sladká nádej.

Až keď sa jedného dňa dozvedel, že sa Mariška vydáva za mladého sedliackeho statkára na Slovensko, ktorý sa zaľúbil do nej prv, ako ju videl, — zaľúbil sa do fotografie, — až vtedy sa Ignácovi Staričkovi zdalo, akoby mu niekto trhal kus srdca. Až vtedy sa prebudil k povedomiu, že má to dievča rád, že ho zbožňuje, nemôže naň zabudnúť.

Keď Maria ovdovela, prejavil jej v liste sústrasť nad odumretím muža. Odpovedala mu vľúdne, priateľsky, ďakujúc mu za rozpomienku. Ba nezabudla sa spýtať ani na niektorých spoločných samarkandských známych. Starička písal znovu, ešte obšírnejšie. Odpovedala asi o dva mesiace na pohľadnici. Potom korešpondencia akosi viazla, ale celkom preca len neuviazla.

Starička poslal vdove fotografickú skupinu, ktorá ho zobrazovala v kruhu samarkandských priateľov. Vdova sa revanžovala — po dlhšej prestávke — svojou fotografiou s mužom a deťmi — vraj, jej najnovšia fotografia zpred dvoch rokov. Maria zostala — jako bolo videť — okúzľujúcou ešte i po rokoch. Dvanásť rokov manželstva jej iba pridalo na dôstojnosti.

Po návrate z Ruska urobil ovdovelej statkárke návštevu. Prijala ho so starou srdečnosťou a dlho sa rozprávali o dakedajších časoch v Samarkande. Gratulovala mu ku kúpe zemianskeho majetku. Odchádzal od svojho ideálu plný nádeje, nerozoznávajúc staré kamarátstvo od hlbšej citovej náklonnosti. Onedlho však spálil zelené jarné lupene v jeho srdci pozdný mráz. Na staromládeneckom byte v stoličnom meste, kde čakal, odpredajúc obchod v Rusku, na deň, v ktorý bude sláviť svoj vjazd na malatínsky majetok, čakala ho jedného dňa obálka, z ktorej vypadlo oznámenie o nastávajúcom sobáši Marie Rišiankovej.

Sklamaný nový statkár zotavoval sa z neočakávaného úderu osudu veľmi pomaly. Mariš, krásna Mariš neschádzala mu z mysli. Dušou tiahly znovu a znovu chvíle strávené s ňou a jej rodičmi v ďalekom Samarkande. Bol to zvláštny, neobyčajne zaujímavý typ pekného dievčaťa. Matku mala Arménku. Dcéra mala neobyčajne čistú bielu tvár a pekný, jemne modelovaný nos. Najvýraznejšie, najvýmluvnejšie boly však teplé hnedé oči s nezvykle dlhými mihalnicami, čo dodávaly dorastajúcej deve akéhosi zvláštneho, zduchovnelého výrazu. Bola pružná, štihlá, dlhých, jemných prstov, okolo hlavy veniec havraních vlasov — bolo by jej pristalo byť hoci kniežacou dcérou. Tak privykol si na ňu na svojich častých priateľských návštevách u jej rodičov, že si nevedel skoro ani predstaviť, aby jej nemal vídať. Len odvahy nemal dosť. Prečo sa neprestal chovať k nej strýčkovsky, keď videl, že utešené mladé stvorenie dospieva v pannu na vydaj?! Prečo iba žartoval, že si na ňu počká, a neprejavil jej a rodičom zavčasu vážne svoje túžby a úmysly? Dievča mohlo sa naučiť inakšie naň pozerať už v rokoch, keď dospievalo, a nemuselo znovu a znovu raniť jeho srdce, oslovujúc ho „ujčekom“ a nevidiac v ňom nič inšie, než priateľa rodiny či akéhosi svojho protektora.

A či si to, Ignác Josipovič Starička, klamal celé roky sám seba, úfajúc sa, že to krásne dieťa priľne k tebe samo a nikdy sa ti neodcudzí?! Nevedel si, koho to máš tak rád, dieťa a či neobyčajne pútavú, príťažlivú bytnosť, v ktorú dievča dospievalo? Ach, starý babrák, prepásol si svoje šťastie, dal si si uchvátiť zpred nosa klenot, ktorý si mal toľké časy na očiach, uchvátiť cudzím, neznámym, možno horším od teba! A nevedel si zmúdreť, ani keď sa ti odhodlal pomáhať znovu a znovu sám osud a roztrhol púto, čo viazalo krásnu Mariš k inému.

Počal si jej vypisovať netrebne, nesmelo, obchádzať v listoch okolo cieľa jako mačka okolo horúcej kaše a dal si sa predbehnúť znovu ráznejšiemu, rozhodnejšiemu.

Na starnúceho ruského kupca prichodily chvíle žeravého bôľu a nepokoja. Zavše bol by si šklbal vlasy od zúfalstve, že nehľadel si Marišu získať, pokým bol čas. Chvíľami sa mu zdalo, že všetko jeho blúdenie po svete, lopotenie, skyvraženie, celá jeho honba za majetkom bola daromná, keď dal si predchytiť iným svoju jedinú lásku.

No, čoskoro zunoval sa mu tupý, mučivý žiaľ i nové romantické blúznenie za stratenou láskou. Zatrpkol, zhorkol a zmenil sa. Počal hľadať zabudnutie. Prestal rojčiť a začal chodiť do spoločnosti, vyhľadávajúc rozveselenie, zábavu. Netrvalo to dlho, sbratril sa s celým krúžkom slovenských ľudí, žijúcich v malom, nevýstavnom, ale živom, rušnom stoličnom sídle, kde víril život ako v plnom včelom úle. Naučil sa chodiť do kasína i do hostincov, nechybel skoro na žiadnom spoločenskom výlete. A nedávneho melancholika obľúbila si spoločnosť práve pre jeho veselosť, stály bezstarostný úsmev na tvári, pre jeho podarené žarty a vtipy, ktorými vedel zabávať svojich spoločníkov.

Po Všechsvätých starý svetobežník konečne zakotvil. Presťahoval sa do svojho, do kaštieľa v rodnom Malatíne, kam ťahalo ho to po celé tie dlhé roky. Tam pookrial na staré kolená, zobúdzaný kikiríkaním kohútov a gáganím husí, tam potešil sa zo života, načúvajúc cvrlikaniu cvrčkov na lúke a bzučaniu včiel, poletujúcich s kvetu na kvet jeho ružovo rozkvitnutých vysokánskych jabloní a bielostných šedodrevých hrušiek, smerujúcich i vo svojom rozkošatení stále vyššie a vyššie.

A keď začínalo mu byť v jeho pokojnej dedinskej samote zavše clivo a otupno, zaviezol sa do mesta. Tam pookrial celý v spoločnosti úprimných priateľov, dohovárajúcich mu, prečo sa tak zahrabáva do svojho blahobytného brlohu ako dáky syseľ, a vymáhajúcich od neho záväzný sľub, že sa im už nespreneverí. Sbratrený s našimi ľudmi v meste, naučil sa navštevovať ich pomaly aj v bytoch. A keď bola nálada, zaviezol ich trebárs celú kopu k sebe na dedinu, hostil ich, varil im čaj, rozprával ochotne o svojich dobrodružstvách v Rusku alebo v Buchare v Azii, kde prepadli ho i s druhami zbojníci, čihajúci na kupecké vozy, ale boli ešte zavčasu zahnaní emirovými vojakmi, čo vypravili sa za nimi v plnej zbroji. Dostal sa s druhami aj k emirovi, ktorý ho báječne pohostil a daroval mu utešený drahocenný koberec. Škoda, večná škoda, že ho nechal v Samarkande. Jedál, nápojov bolo od výmyslu sveta, len plzenské pivo, čo pil emir i so svojimi dvoranmi s ukrutečnou chuťou, bolo ako pomyje, celkom skazené. Ale piť ho museli, čo im ako žalúdky dvíhalo, keď nechceli uraziť svojho jasného hostiteľa.

Starý šafraník rozprával, pripíjal hosťom. Ba po krátkom okúňaní prisadol si milý „ruský“ kupec i ku klavíru a klimprujúc na ňom neumelou rukou, spieval svojim hosťom dreveným hlasom dumavé ruské piesne.

O pár rokov starý šafraník umrel. Hovorilo sa, že ho dorazila nečinnosť, čo nebola po vôli človeku, ktorý predtým prelopotil skoro celý svoj život. Každý ho ľutoval. Pohreb mal krásny, okrem okolitých dedín vyrukovalo naň pol mesta. Známy slovenský národovec odobral sa od Ignáca Staričku menom slovenského národa. Lebo veď starý šafraník korunoval svoje skromné životné dielo činom dosť neobyčajným: poručil všetok svoj pohnuteľný i nepohnuteľný majetok trom známym slovenským popredným mužom so žiadosťou, aby ho vynaložili na podporovanie slovenskej študujúcej mládeže. Tak to stálo v testamente.

Že to poručil mládeži do rúk troch jednotlivcov, stalo sa na radu advokátov, ktorí chceli predísť tomu, aby maďarské súdy ustanovenia testamentu zmenily alebo ho vyhlásily za neplatný.

Maďarské stoličné úrady hľadaly zimnične zádrapku, aby mohly zmariť testament povedomého šafraníka. Po dlhom hľadaní vykutil konečne vicišpán Horinkay vzdialeného Staričkovho príbuzného — Jura Staričku. Bývalý hospodársky správca sa za tie roky poriadne spustil. Žena, dcéra to Malatínskeho, pre ktorého uprosil kedysi „ujca“ Ignáca, aby nedal hneď vyhodiť z kaštieľa zbankrotovanú zemiansku rodinu, uvalila ho do dlžôb, ba dohnala ho i k defraudáciám, ktoré ho stály miesto. Keď bol muž v najhoršom, ušla mu s milencom notárom. Zničený, zúfalý muž sa dal na pitie a rýchle sa spustil, klesnúc na stupeň obyčajného tuláka. Vicišpán ho vykutil niekde vo Ľvove, poslal mu peniaze na cestu a predvolal ho pred seba. Hľadel ho nahovoriť, aby napadol „ujcov“ testament žalobou a žiadal, aby majetok bol prisúdený jemu, príbuznému a to tým viac, keďže nemá z čoho žiť.

Spustený tulák, oblečený v roztrhané handry, odoprel podať žalobu. Nech sa stane, čo si jeho príbuzný prial. Nie, on tomu prekážať nechce, nebude. Vicišpán sa chytil triku: dal opiť nešťastného Ďura do nemoty. A potom ho voľáko nabrali, aby podpísal žalobu a napadol testament.

Vykonavatelia Staričkovho testamentu poukázali pred súdom na vicišpánov trik, ale márne. Zdalo sa, že pozostalosť môže zachrániť pre slovenské národné ciele jedine zázrak.

A zázrak ten sa stal. Pijan Ďuro Starička osvedčil sa pred súdom, že žalobu odvoláva.

Vicišpán a stoličná maďarónska klika zúrili. Ale vyhútali hneď ďalší fígeľ. Dali prezreť Ďura Staričku súdnemu lekárovi, a ten zistil, že Starička je pijak a preto slabomyseľný. A slabomyseľný človek nemôže žalobu odvolávať. Vykonavatelia testamentu dali nato vyšetriť Staričku odbornému lekárovi v Pešti, ktorý pozoroval pijana dlhší čas a potom dosvedčil o ňom, že je na ňom síce patrný vliv nemierneho pitia, ale napriek tomu je v zákonnom smysle príčetný. Novodelegovaní súdobní lekári pochopili však snahy vicišpánove a uznali Staričku preca za slabomyseľného.

Vicišpán triumfoval. Pijan Ďuro Starička vtiahol do kaštieľa svojho „ujca“. Dedictvo bolo prisúdené jemu. Dostal síce ako „slabomyseľný“ tútora a to tým skôr, že majetok bol následkom toľkých súdov zadlžený.

Ale dlžoby starého korheľa nemýlily. V malatínskom kaštieli nastal život veselý. Starička hodoval skoro ustavične so svojimi kompanmi zo stoličného domu.

Hodovalo sa tam tak i jedného pošmúrneho októbrového večera. Po stole tieklo šampaňské. Cigáni hrali rozjarenej spoločnosti „do ucha“.

Stará kuchárka Verona, čo vyvárala po veseliach, vyprážala, vysmážala im s pomocníčkou do noci. Spievalo sa, krepčilo, ba stávalo sa, že nechybely ani ženské, i keď to boly len také ľahké futrá, dovezené napochytre z mesta. Cigáni rezali, a ktorýsi mladší úradník, syn zbankrotovaného zemana, vyskočil, povzbudzovaný kamarátmi, na stôl a cifroval tam ani medzi vajcami virtuózne medzi fľašami, kališkami a pohármi, privádzajúc celú rozjarenú spoločnosť do vytrženia.

Pánovi kaštieľa, Ďurovi Staričkovi prišlo zrazu zle. Vytratil sa však zavčasu von, takže si toho nikto nevšimol. Odľahčiac si, odrazu vytrezvel. A pocítil hlboký hnus sám nad sebou.

Čo sa to s ním vlastne deje? Lumpuje s korheľmi, pôživkármi, opíja sa do nemoty s tou huncútskou zemiansko-stoličiarskou chasou, čo ním hlboko pohŕda a staričkovské mozole ponáhľa sa zožrať, len aby sa nemohla splniť vôľa jeho nebohého strýca Ignáca.

Zachvel sa. Tu, kde jeho dobrý strýc spriadal svoje čisté sny, prechvestujú sa na pohoršenie celej dediny poloobnažené nehanblivice, aby zneuctily miesta, kde malo byť odčinené neslýchane surové potupenie staričkovského rodu.

Ani nevedel, ako sa našiel v sade. Bledý mesiac sliepňal, skrývajúc sa vše za oblaky; holými konármi stromov divo lomcoval zúfale skučiaci prudký vietor.

Starému pijanovi zdalo sa, akoby z toho skučania ozýval sa vyčítavý, káravý hlas nebohého strýca. Akoby vyčítal a hrozil, akoby volal k nebesiam o pomstu.

Starička mozolil, Starička triumfoval, Starička obetoval, poručil na vyššie ciele, a on, Starička dal sa viesť diablom, aby to všetko zmaril! Dedina ho nenávidí, každý mu vyhýba, keď sa má s ním stretnúť, farár odsudzuje s kancľa Sodomu a Gomorrhu, čo zavládla v kaštieli niekdajších patrónov kostola, a strýc preklína ho z hrobu.

Starému pijanovi zhnusil sa život. Čo robiť? Nemá sily, nemá vôle. Vrátil by sa, sohnal sluhov a dal vyhnať zo staričkovského majetku tú spustlú bandu! Ale nemá sily, nemá odvahy, sluhovia by ho neposlúchli.

Rozpomenul sa, ako sa mu dal strýc uprosiť. Áno, on Ďuro orodoval u neho za tú prekliatu zemiansku fajtu, čo ho zradila. Jeho žena, potomok toho jašterčieho plemena, pohŕdla ním prvá.

Srdce plnila mu horkosť, dušu žravý bôľ. Keby mohol aspoň odčiniť, čím zhrešil! Ale je pod kuratelou, je bezmocným nástrojom v ich rukách.

A výčitky svedomia vyštvaly zroneného, zúfalého chlapa až na cintorín k strýcovmu hrobu. Halucinácie vybičovaly ho až k nepríčetnosti. Čo mu pozostáva?! Veď ho po smrti ani tá zem neprijme, i ten hrob ho vyvrhne. Vietor skučal, meniac zašiel za mraky, a rozboľavený Ďuro Starička účtoval v mukách so životom.

Pár hofierov, poberajúcich sa na svitaní pre stelivo do hory, našlo nešťastníka obeseného na smútočnej vŕbe.

Veselí hostia všimli si až po hodnej chvíli, že domáci pán sa vytratil. Mysliac však, že si šiel ľahnúť, zabávali sa hlučne až do rána. Iba nad ránom vyrušil ich zo zábavy príchod pár želiarov, ktorí doniesli do kaštieľa ssínalú, napuchnutú mŕtvolu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.