ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[56]

Môžeme smelo tvrdiť, že slavianske literatúry, keď dozrievajú k samobytnosti, volia si za umelecký predmet ľud, takže v tomto ohľade nemožno s nimi porovnať ani jednu neslaviansku. Ľud, ako objekt umenia, je slavianskym, posiaľ málo povšimnutým vynálezom, a pevne veríme, že nemecký prírodospytec ľudu Riehl, učil sa nevdojak od nás. Riehlove teórie^[57] sú správne, ale zostali teóriami. Nemecké umenie nepoužilo jeho naučenia. Lebo neznamená brať si za predmet umeleckého tvorenia ľud, keď spisovateľ nastolí v románe epizodickú figúru nejakého prostoľudína alebo maliar namaľuje scénu dediny. Ľud musí vyplňovať celú osnovu diela, on musí byť hlavným hrdinom. V Tolstého epose „Vojna i mir“, je ľud hérosom. Gogoľ dušu ľudu našiel. Dostojevskij v „Mŕtvom dome“ odkryl ju ešte i v zlodejoch, Ostrovskij ľud uviedol na scénu, Chomiakov^[58] uzákonil ľud vo filozofii, Lamanskij^[59] osvietil ho v jeho byte, Danilevskij^[60] vykázal mu miesto v histórii a kultúre.

Za velikými duchmi ide dnes už každý talent a človek dobrý. I u nás bol už dávno a stáva sa ľud vždy viac a viac hlavnou osobou. „Ten ľud náš pozrime, vrstovníci moji,“ spieva Sládkovič, Hodža vzdychá: „Ach, keby vám tak bolo v sebe, ako vám je v oku a srdci mojom, vám, ľudia v lone hôr týchto.“ A to nie sú osamelé výpovede našich prvých borcov a mysliteľov, hlavným hérosom je ľud u Hollého, Chalupkovcov, u Janka Kráľa, Čajaka, Kalinčiaka, Matúšku, Bottu, Podtatranského, dvoch Paulinyovcov;^[61] z novších u Hviezdoslava, Kukučína atď.

Jestli sme vec i nepreviedli posiaľ na ideálnu výšku a do želateľnej hĺbky, umeleckej pravdivosti, o ľude nenie chudobná naša literatúra.

Ale je u nás jedna veľká mýlka, s ktorou stretáme sa častejšie. Niektorí z našich nerobia dosť zjavný rozdiel medzi tým: o ľude a medzi tým: pre ľud.

A je to súrna praktická otázka, na ktorú týmto článkom chceme upozorniť, necitujúc príklady, lebo by nás mohli zle poňať a aprehenzia je hotová.

Tak známe brožúrky, poviedky, články a iné prejavy písané pre ľud, a ľud ich negutíruje, neprijíma, ľahostajne na ne hľadí — a obsah ich je predsa len ľud. To sú veci o ľude, a nie pre ľud! Obyčajne chatrné veci o ľude, nesúce pre ľud.

Písané sú jednoducho, pretože je ľud zdanlivo jednoduchý, plytko, pretože je ľud zdanlivo plytký, obyčajne a triezvo, pretože je ľud zdanlivo obyčajný a suchý. V tom väzí ohromná mýlka a osudné zablúdenie.

Pre ľud písať je prenáramne ťažké; to potrebuje celého muža, celého spisovateľa, ba i celého umelca. Máme umelcov, písavších prekrásne o ľude, ale málo písavších dobre pre ľud. Kto píše o ľude pre ľud, marí čas svoj.

Hviezdoslavova báseň „Roľník“, v ktorej opisuje oranie, jedna z perál jeho poézie, je iste o ľude, o jeho najväčšom a najdôležitejšom zamestnaní. Ale či je pre ľud? Nie. Jehože „Hájnikova žena“ má sujet čisto ľudový, ale či je pre ľud? Podobne väčšina majstrovských prác Kukučína je ovšem o ľude, z jeho žitia a bytia, ale nemyslíme, že by jeho verné, reálne obrazy našli úľubu u tých, o ktorých hovorí pieseň. K pôžitku takých obrazov treba už vycibrenosť, vkus, príprava, ako napríklad nizozemské obrazy Brouwerov, Breughelov, Ostadeov, Teniersov atď. v sedliackej chyži nemajú miesta, trebárs sú tam sami sedliaci zobrazení, ale áno v sálach múzeí a salónoch bohatých znateľov a umeleckých gurmandov.

Ľud túži tiež po fantázii, po svete jemu neznámejšom. Preto v poviedkach svojich hovorí o princoch, princeznách, hradoch, dvoroch, drakoch, zlate, pokladoch, hodváboch. Píšeš mu, trebárs umelecky nezrovnateľne, o orbe a bránení, o kosbe a žni, tu pochytí ho nuda. Neleží v tom i tá záhada, prečo ľudu tak chutia „Bruncvikovia“ a „Genovefy“, „Kartigamy“^[62] a rytierske pabásnenia?

Viliam Pauliny to pozoroval a počal vydávať také knižky s cieľom náučným.^[63] Pokus tuším nevydaril sa, ale to nemení na tom, že Pauliny narazil vernú cestu k duši ľudu.

Ani večným poučovaním ľud neprilákame k čítaniu a neoslobodíme dušu jeho. Poučenia musíme hodne okoreniť zábavou, ako to robil a vedel robiť Lichard a August Horislav Škultéty, neznámy mne autor „Pálenky“^[64] a iní.

Chudoba našej literatúry pre ľud je preto taká veľká, že spisy pre ľud síce napísané, ale pre ľud žiadnej príťažlivosti nemajúce, zostávajú ležiakmi.

Nuž keď starší, keď sme i my v tomto ohľade zameškali (a tým urobili iste veľký hriech), prečo tí, čo počínajú vyrážať nespokojnosť, nejdú davom napraviť pokazené, vyplniť medzeru? Tu stala sa opravdivá chyba, padajúca pod spravodlivú kritiku. Ale papuľovať, jazyk vypľazovať a nič neurobiť, je vec chlapčísk a zlostníkov. Taká vec dá sa len dielom napraviť a zameškané len pozitívnym skutkom dohnať! Požehnaný bude ten novotár, ktorý nám talentom a skutkom udelí zaslúženú lekciu.

Starí slovenskí pismáci písali ľudu o Amerike, o Palestíne, o iných dosť oddialených predmetoch. To bolo pre ľud. Tu značí hlavne: ako. Jasne, no príťažlivo, aby nielen rozum, ale i fantázia i srdce dostalo pri tom kŕmičku. V tom je celá tajnosť. Ale k tomu treba tri veci: talent, talent a zase talent.

O talenty u nás niet biedy: treba, aby sa len obrátili k takejto literárnej činnosti. Staršia vrstva vyplnila slávne svoju úlohu, urobiť ľud hlavným hrdinom literatúry a poézie, ona prekrásne písala o ľude od Štúra po Ľudmilu Podjavorinskú. Slobodné, málo obrodené pole kynie: písať pre ľud! A je to už súrna potreba.