Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 2


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 2

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

Ján Kollár

[1]

Géniovia národní temer bez výnimky putujú životom cestou tŕnistou, lebo chytili sa do práce duchovnej. Prichodí zmieriť sa s týmto ich osudom: zato po ich víťazstve šťastní následníci v mieri a pohodlí prežívajú sladké plody krušných, tŕnistých námah. Ale veľmi veľké tragikon zdá sa mi byť, keď neďaleké pokolenia zabúdajú na géniov, v premenách, búrach, smeroch, módach, víroch prestávajú ľnúť srdcom k veľkým mužom blízkej či ďalšej minulosti. Pravda, u českých národov takáto zábudlivosť býva len veľmi dočasná, jestli ide o pravých géniov. Zažili sme dobu hriešnej zábudlivosti vzhľadom na Puškina. Bola perióda v ruskom spoločenstve, v ktorej Puškin považovaný bol za niečo prežitého, efemérneho, premoženého, odbytého. Bola doba, v ktorej nebolo „chic“[2] hovoriť o Puškinovi. Minula sa skoro, a celý národ vzmužil sa a povzniesol duchovne, uctil sám seba, keď postavil Puškina na piedestál, jemu právom prináležajúci.

My zabúdame na svojho Jána Kollára! My všetci bez výnimky: „od Athosa k Trigle, k Pomořanům, ode Carigradu k Petrovu, od Blatona k Baltu, ode Prahy k Moskvě, od Uralu k Tatře“ — všetci, všetci žijeme nevďačnú, bohdá, krátku periódu všenárodného zabúdania na velikého génia slovanského, na obživiteľa, kriesiteľa, tvorcu! Znám osemdesiatročných starcov u nás, ktorí dosiaľ naspamäť vedia recitovať desať-dvanásť Kollárových zneliek, ale oni sami sú už zabudnutí. To sú odzvuky ďalekých, zabudnutých časov, riedkosti, relikvie, od žitia odtrhnuté. Víriaci sa život v spoločnosti i literatúre zabúda Jána Kollára a rozpamätúva sa na neho, ako na nejaký odbytý, prežitý, premožený petrefakt,[3] ktorým možno tĺcť chutné orechy.

Pol stoletia minulo od jeho smrti. V našom pohnutom, rýchlobežnom čase polstoročná lehota úplne postačuje, aby obraz spisovateľa stal sa jasným, vypuklo zrejmým, zo všetkých strán osvetleným. A jestli ide o muža veľkého, tvorivého, jestli ide o iniciátora, raziaceho nové dráhy duchovné, po päťdesiatich rokoch jeho skonania mali by prestať všetky druhostupňové, bočné ohľady, všetky dňové záujmy, všetko vnášanie do spisov a života jeho vecí dnes aktuálnych… Hriech je stín jeho vyvolávať do boja straníckeho: on zažil dosť bojov vo svojom vlastnom živote a dobojoval ich, vydýchnuc dušu na smrteľnom loži. Rozpomínanie naše, naše nezabúdanie má sa vzťahovať na jeho čistý, presvetlený, zduchovnelý obraz, na to, čo v ňom je veľké, čisté a krásne. Pátranie a pátranie po životných troskách môže byť „vedecky“ zaujímavé, ale nepridá a neodníme postave jeho ani jeden lakeť.

Ako pravé „lux ex tenebris“[4] zjavila sa žiara Kollárovho ducha z temného, zahodeného, až k čiernej zemi potlačeného kraja slovenského, z ňadier slovenského ľudu, už vtedy obetovaného blízkemu zahynutiu. A ako slovenský národ obetovaný bol zahynutiu, utlmeniu, vyhasnutiu, tak rozhodnými silami obetovaný bol i duch Kollára, jeho talent, jeho genij živoreniu v úzkych hraniciach Mošoviec, jeho rodného mestečka. S krvácajúcim srdcom, ranený v hlbine duše, vyrval sa z pút; v tomto boji bolo mnoho heroizmu, mnoho smelosti, ktorá mala koreň svoj nie v bojovnom, tvrdom temperamente, ale v hlbokom poznaní pravdy a v posvätnej viere na vyššie povolanie.

A toto poznanie, táto viera dodávala citnému, lyrickému, kabinetnému, ba temer, možno povedať, strachostivému mladoňovi a mužovi opravdivú chrabrosť, mužnú smelosť vyriecť bez obalu to, čo uznal za pravé a nevyhnutné. On mohol mýliť sa i mýlil sa v jednotlivostiach, radách, plánoch a návrhoch, ale nepomýlil, i v časoch najchúlostivejších, hlavný kardinálny smer: duchovné pozdvihnutie, oživotvorenie a zjednotenie velikého plemena slovanského.

Bez všetkého sporu Kollár nebol Kolumbusom slovanskej myšlienky, nebol bez predbežných Jánov Zvestovateľov, omnoho vedeckejších, exaktnejších, ako bol napríklad Dobrovský, ustálenejších, ako bol Jungmann, tamten patriarch slavistiky, tento „tichý genij Slovanstva“. Ale čo nebolo pred ním ani u Križaniča,[5] ani v Dubrovníku, ani po univerzitách, ani vo filozofii a poézii, ani u cudzích mudrcov, ktorých mu násilne a niekedy až zábavne vtískajú za pramene, z nichž údajne čerpal to, v čom je on Kolumbusom i Koperníkom, iniciátorom, tvorcom a prvoučiteľom, to bolo hlboké, srdcové, citové a pritom vysoko umelecké ponímanie i stelesnenie, vyslovenie nádherné, presné a pádne nádejí, krívd, historických podaní, túžob a ideálov celého slovanského plemena, to bol žiarivý, podnecujúci, so sebou strhajúci veliký oheň, blahorodý, kriesiaci, pozdvihujúci a zušľachťujúci zápal. Ján Kollár nebol silným, psychologicky skúseným vyraziteľom všeobecne prijatých myslí a verovaní, vlastnosť, ktorá vozvyšuje ľudí razom na fenoménov a verbuje razom stotisíc učeníkov vo vlasti i za hranicami. Nie; kde by v Uhorsku, v kossuthovskej Pešti mohlo byť reči o popularite kollárovského panslavizmu, kde by mohlo byť o nej reči v Čechách, keď dľa svedectva samého Jungmanna báli sa nahlas hovoriť o Kollárových „Básňach“, chrániacich ešte len in nuce[6] „Slávy dcéru“, báli sa ich chváliť i haniť, a čítali ich tajne, a tajne prepisovali… Kollár nebol interpretom podhotovených, prichystaných nálad, ale bol vyraziteľom, tvorcom, nastolovateľom a čiastočne hneď i riešiteľom otázok nových, silou novou, formou pred ním nebývalou, s prenikateľnosťou a nadovšetko umením a citom, idúcim z najtajnejších hlbín duše ľudskej! On obnovil v nás život a zahrial ho čistejším, svätejším plameňom citu. Lebo „vládu nad ľuďmi majú len tie idey, ktoré sú zviazané s citom a duševným rozochvením“ a za ktoré ich prvý proféta[7] vie pracovať a trpieť.

U Kollára blčala posvätným plameňom na jednej strane láska, na druhej hrozný, surový, ohromujúci hnev. Áno, hnev! Bez tohto hnevu, ktorý jeho prezdarný učeník Karol Kuzmány pomenoval svätým — bez tohto svätého hnevu, trebárs i nehumánneho, nebolo nikdy opravdivého profétu a veštca; lebo nehnevať sa na utlačenie, násilie, zabíjanie národa, nevzkypieť svätým hnevom pri pohľade na tupú lieň, podlosť, chabosť, mámenie, na rozpadávanie sa hmotne velikého tela pre vnútornú lož znamená byť alebo idiotom, alebo zakúpencom.

Myslím, bolo by zbytočné uvádzať citáty a slová Kollárove, v nichž zrkadlí sa nepodkupná, bohatá láska k svojmu národu, k svojmu slovanskému plemenu. Áno, k svojmu národu, k svojmu plemenu. Proti týmto výrazom lásky, či v próze, či vo veršoch, nesčíselným a jarko[8] horiacim ako hviezdy na modrom nebosklone, hasnú ojedinelé citáty „všeľudské“ ako biedne kahance, miznú ako nevyhnutná daň časovým vianiam a blúdeniam. Kollárova žhúca láska v preplnenosti svojej zachodí i ta, kde len zvuk slova alebo mena zdá sa mu byť slovanským, on je temer neskromný, zabierajúci a výbojný v svojej všeobjímajúcej láske, ale predsa márne snaží sa „oheň hněvu hasit deštěm lásky“.

My zabúdame na nášho Kollára predovšetkým ako na inkarnáciu[9] a na citovo-umelecké uzákonenie a upravidelnenie neistých dúm a snov, vedeckých teórií a rezultátov, ako na novotvorcu, zjednotiteľa a pozitívneho činiteľa. Náš wagnerovsko rýpavý vek pozastavuje sa na rozmanitých ľubôstkach, hatiacich „pôžitok“, na archaizmoch a došiel tak ďaleko, že ústami istého svojho predstaviteľa riskol zábavné diktum: „Z Herderovy charakteristiky Slovanstva je zbásněna každá věta v ,Slávy Dceři‘.“ Tento kvietok neokriticizmu nech slúži za celú hradu seberovných rastlín. Či nepoňal Kollára pravdivejšie, hlbšie básnik Asnyk, hovoriac k nesmrteľnému Jánovi Kollárovi:

Bliźszym jest bowiem dla polskiego serca Ten, który skupia — niź ten co rozprzęnga, Droźszym, kto wskrzesza — niź ten, co uśmierca — I źadna wladćow światowych potęga, I źadna chwala równać się nie moze Z tą, co ludowi nowa nesie zorze!

[10]

Ostatne, myslím, uznávajúc mnohé „pôžitok“ hatiace jednotlivosti v „Slávy dcére“, jej krásy a veľké umelecké prednosti ďaleko presahujú momenty, v ktorých usínal bonus Homerus,[11] a neokritika, zlabužníčená ďalším literárnym vývinom, mala by byť trochu skromnejšia v svojich porovnaniach. „Slávy dcéra“ konečne ani nepovstala pre umelecký pôžitok, ale pre umeleckú pravdu a krásu, pre veliké, posvätné kalokagaton.[12] A toto sa nikdy neantikizuje, nezostarie, lebo duch a genij nepozná žiadnej preskripcie.

Znelky, ktoré činia poetickú slávu Kollárovu, vyznamenávajú sa bohatstvom vzletných, neobyčajných myšlienok, rezkými kontrastmi, stručnosťou a plastikou. Počínajúc sa, skočia in medias res,[13] prejdú celý orgán citný, a zakončujú sa ostrou pointou. Nič podobného nebolo v predošlej západoslovanskej literatúre, nič v súčasnej, a veľmi pochybujem, že by našlo sa i v pozdejšej.

Nie je tu čas a miesto na rozbor. No už čo len vytrhnuté počiatky a vety z jeho zneliek zvučia milo uchu, budia veľké city: „Jak tě vítat, slzou čili zpěvem, jako matku, či jak macechu!“ volá pri vstúpení na zem českú. „Od Uralu k Tatrám na temeno!“ „Stíny Lauritasův, Svatoplukův!“ „Nuže, pokud srdce mladé bije!“ „Co z nás Slávů bude o sto roků?“ „Dunaji, ty i všech toků kníže i všech Slávů děde nádherný —“, „Jestli Slávy rumy ještě vstanou!“ „Toť jest ona veleslavná Praha, ty zdi, hrady, věže obrovské!“ „Nepřipisuj svaté jméno vlasti kraji tomu, v kterém bydlíme!“ „Slávie! ó Slávie! ty jméno sladkých zvukův, hořkých památek!“ „Slávové, vy ducha nesvorného, živí v rozbrojech a hryzote!“ „Hory, hory, slyšte hory skalné!“ „Kolikráte myslím o tom našem národu a jeho velkosti —“, „Stokráte jsem mluvil, teď už křičím, k vám, ó rozkydaní Slávové!“

Nebadáte, veľactené dámy a páni, že môj suchý výklad, ku ktorému som prišiel bez oprávnenia, pozdvihuje sa na hymnickú výšku prostým výpisom Kollárovských sád a vytrhnutých veršov? Jestli áno, tak je to šum jeho génia.

Nebolo by ťažko náhľadne dokázať vysokú lyrickú poéziu celými sonetmi; môže byť niečo rozkošnejšieho ako znelka: „Lampa bledne, oknem tichá leje luna světlo v plné proměně; stolík nechám, patřím zmateně, lampa bledne a šum kýsi věje.“ To prišiel navštíviť poetu duch zomrelej Míny. On ho pozná a zavolá: „Ty si, Míno! Ty si!“

Málo básní v západnom Slovanstve, vzdor všetkej vycibrenosti a precibrenosti, môže porovnať sa s intuitívnou silou tohto kollárovského sonetu. Tam už len čudný literárny labužník nenájde i pôžitku.

No moja neposilná[14] úloha ide ku koncu! Kollárovi sme všetci zaviazaní vďakou, i tí, ktorí o tom nemajú potuchy. Lebo v tom je sila ducha, že vlíva na vedomých i nevedomých. Jeho triumfom a splneným želaním všetkých opravdivých Slovanov bude tá blahá minúta, keď antikizovaná, petrifikovaná, iba ako historický moment zvečnená bude jeho nasledujúca znelka:

Nejedenkrát věru tak se zdálo Mysli mé a srdci bolnému, Jakby ku otroctví věčnému Všecky Slávy nebe odhodlalo! Tak je duší samostatných málo, Tak se chladně mají ke svému, Tak se přilepují k cizému, Jakby vlastních síl jim chybovalo! Nejvíc však to rozhořčuje žale, Že lid náš v tom manství úbohém Křižuje sám i své spasitele; V zoufání jen to zve k víře nové, Kdo dá počet z toho před Bohem, My, či naši otročitelové? —



[1] „Národnie noviny“ 1902, č. 45

Pôvodný podtitul: Z prednášky Svetozára Hurbana Vajanského v pražskom „Slovanskom klube“ 17. apríla 1902.

[2] „chic“ — (fr.) šik, vo význame vhodné

[3] petrefakt — (gr.) skamenelina

[4] „lux ex tenebris“ — (lat.) „svetlo z temnôt“

[5] u Križaniča — Juraj Križanič (1618 — 1683), chorvátsky slavista, ktorý v gramatike ruského jazyka podáva zároveň gramatiku jazyka všeslovanského

[6] in nuce — (lat.) v zárodku

[7] proféta — (gr.) prorok

[8] jarko — (rus.) jasne

[9] na inkarnáciu — (lat.) na stelesnenie

[10] Doslovný preklad citátu poľského básnika Adama Asnyka (1838 — 1897): Bližším je totiž poľskému srdcu ten, ktorý zhromažďuje, než ten, čo rozhadzuje. Drahším, kto kriesi, než ten, čo zabíja. A žiadna moc svetových vládcov a žiadna sláva nemôže sa zrovnať s tou, čo ľudu prináša novú zoru.

[11] bonus Homerus — (lat.) dobrý Homér

[12] kalokagaton — (gr.) grécky ideál dokonalosti, ktorý spočíval v zlúčení krásy s dobrom

[13] in medias res — (lat.) doprostred veci

[14] neposilná — (rus.) namáhavá





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.