Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 3


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 3

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 33 čitateľov

O Štúrovej škole

[1]

I

Jestli z tak malichernej inštitúcie, majúcej fond celých 300 zl. šajn.[2] povstala i nepriateľmi uznaná „vlasti nebezpečná akcia, či škola, či strana“, na ktorú bolo treba vrhať sa s politickou i cirkevnou mocou, najvyššími autoritami štátu i cirkvi, políciou i generálnym inšpektorátom evanjelickej cirkvi, nepočuť rozumné slová takých umných a verných ľudí, ako superintendentov Pavla Jozeffyho a Jána Seberíniho, tedy je vec dokázaná, že tu musela byť pravdivá idea, božie vnuknutie. Lebo ani vtedy nechodili na vrabcov s kanónmi.

Veď čože bolo? Či to bol konventikul nejakých Dantonov, nejakých Martinovičov?[3] Alebo aspoň synov mocných zeme tejto, ktorí pripravovali sa k prevratu v nádeji, že obsiahnu vplyvné úrady podaním a nepotizmom famílií svojich? Nie, to boli skromné hodiny, prednášky, gramatiky, prácičky, perorácie synkov najbiednejšej triedy, okrem toho temer výlučne určených pre tichý stav kňazský a učiteľský, ako známo, neotvárajúci žiadnu inú kariéru, než kariéru tichej, zabudnutej práce v hluchých dedinkách, s výhľadom na chudobu, až po zabudnutý hrob. Ja aspoň nepoznám, okrem troch-štyroch, ktorí by sa neboli chystali na kňazov a učiteľov. Juristom medzi nimi bol hádam jediný Boleslavín Vrchovský, ktorý ostatne dosť skoro vypriahol. Z neskorších verných znám Daxnera čo juristu a Bottu čo inžiniera. Možno nájdu sa ešte niektorí, ale hlavný štáb činiteľov tejto velikej éry v slovenskom národnom živote prešiel cez prah teológie, tak i tí, čo potom inú dráhu nastúpili, ako Francisci, Viliam Pauliny-Tóth, Bórikovci, ba i sám Štúr.

Nič na svete nemôže odôvodniť tú zúrivosť nepriateľov proti týmto skromným, ako kostolné myši chudobným, nič nenárokujúcim, výhľadu žiadneho, okrem k nebu, nemajúcim, maličkým, ako to, že diabol veľmi dobre vonia zďaleka dym tymianu a pravdy, a vie, že dobro a pravda rodí sa v jasliach. Ešte aj tých 300 zl. šajn. daných k určitému cieľu slovenským dištriktom preddunajským, konfiškovali pre lyceálny fond, ktorého nominálnym pánom bola cirkev lokálna, prešporská, ačkoľvek vo veľkej časti pozostával z konfiškátov dištriktuálnych.

Keď človek číta históriu tohto lýcea od Béla očovského až po konfiškáciu dištriktuálnych fondov a srbskej bibliotéky, pýta sa, či budú ešte takí bláhoví ľudia, čo zakladali fondy pri luteránskych ústavoch a cirkvách, bibliotéky zriaďovali! Veď nimi pece kúrili a schválne ich roztafárovali… Hodie mihi, cras tibi![4] Veď je to niečo hrozného, knihy páliť a tafáriť!

Nehovoríme zo svojho špeciálneho stanoviska, ale zo stanoviska vzdelanosti a ľudskosti vôbec: to, čo sa robilo a robí s fondmi, testamentmi, pamätníkmi, bibliotékami, tá impieta a ten vandalizmus z púhej politiky, na základe okamžitej moci: to je špecifikum maďarského šovinizmu! Teraz už v luteránskych chrámoch Norimbergu nájdete celú pôvodnú okrasu, statuy, obrazy, oltáre a oltáriky katolíckej éry vzdor tomu, že i tam vírili surové boje náboženské (Lorenzer-Kirche, Frauen-Kirche), a vzdor tomu, že vírili na konci „surového stredoveku…“. Ikonoklasti[5] mali viac piety proti pamiatkam prešlosti, než šovín koncom XIX. storočia.

Ducha a účinky tohto podunajského pohybu znázorniť nemôže byť úlohou týchto skromných, krátkych poznámok. To čaká na šťastné a povolané pero. No, slávabohu, ono nájde materiály v neocenenom ešte, osobitne nevydanom životopise Ľudovíta Štúra, písanom pre „Slovenské pohľady“[6] dr. Hurbanom, jedným z hlavných súdelníkov na nesmrteľnom diele tomto, nájde ich v jeho archíve, vdovou chránenom, a archíve Domu[7] a inde. Lebo už v ére slovenského obrodenia ľudia tak nečušali, ako ich nemí otcovia. Raz počalo sa nazeranie na seba, na národ, ono muselo sa i zvečniť niečím. Raz počali dávať národnej bezforemnej mase, za príkladom Hollého, umeleckú formu, prestalo i duchovné hlivenie i prekliata lieň ruky. Obrazov tejto éry kmitá sa na tisíce: len treba umných pracovníkov, ktorí by na základe dát, tak hojných, upevnili to, čo bolo a ako bolo. Tu pole: netrpezliví a nespokojní, honosiaci sa novou silou, nech sprobujú tu sily svoje. Pravda, to je práca, seriózna práca, ťažká práca, spojená so štúdiom prameňov. Omnoho ľahšie je blysnúť frázou.

No predsa pokúsim sa načrtať bežne, ako sa mi predstavuje táto doba, ktorej hranicu možno asi určiť po založenie Matice slovenskej, ačkoľvek tu nedajú sa ťahať priamolinejné čierťaže, lebo molekulné vlny tej éry prechádzajú až k nám a budú ešte dlho luniť sa.

Bola to éra apoštolského oduševnenia, spočiatku spojená i učeníckou askézou, jestli možno tak nazvať pohyb čisto svetský, čisto kultúrny. Túto svätosť prvého slovenského pohybu jednotlivé výnimky nealterujú. Bolo to oddanie sa stratenej veci s pevnou nádejou, že bude znovu vzkriesená, že nezahynie. Boj slabých proti všemohúcnosti, proti „záplave všetko so sebou strhujúcej“, ako priznal sám Breznyik,[8] najtalentóznejší a najčestnejší protivník a súčasník týchto našich ľudí. Čistota ich želaní vymyká sa kritike, i znamená byť veľmi hlúpym alebo veľmi podlým, keď o tom niekto pochybuje. Veľkým svedkom ich čistoty a ich ideálneho vzletu je Christian Schröer (Oeser), ležiaci na prešporskom evanjelickom cintoríne, pri jehož mohyle Slovák musí hlboko zadumať sa. Profesor Schröer miloval našich borcov za slovenskú renesanciu. On bol posledný Mohykán uhorských Nemcov s národným presvedčením a charakterom, zanechavší v nemeckej literatúre dve klasické diela: estetiku a svetovú históriu pre ženskú mládež. No z tých kníh i mužská stárež má sa čo učiť. Priateľstvo a svedectvo tohto muža rúca na hromadu všetky klebety a podlosti ľudí s vrabčím mozgom a žlčou tigrovou. On o tých mladoňoch riekol, že sú soľou a skvostom celého ústavu, a súc oduševneným Nemcom, za príklad ich postavil svojim rodákom uhorským, no nevychoval medzi nimi žiadnej školy.

No nielen čistota a ideálne námery označovali túto soľ, ale i talenty, duchovné dary rozličné. „Rozliční darové jsou, ale tentýž duch,“ hovorí Písmo. To bolo tu doslovne. Jeden duch a rozmanité dary. Pravda, talent je naozaj darom a nie zásluhou. No, že toľko darov uštedril Hospodin malému hlúčku tomuto, je znakom, že to nebola veselá spoločnosť študentov poza školu chodiacich a rezonujúcich, ale školka stromov, majúcich niesť ovocie.

A ešte jednu veľkú, na storočia hlásiacu sa zvláštnosť má štúrovská škola; ona, pôvodne osnovaná na Hegelovom panteizme, na schleiermacherovskom, od Kollára prevzatom plytkom poloracionalizme, ktorý chcel teológiu vyzliecť „zo starej supernaturalistickej formy“, to jest urobiť zo zjaveného náboženstva vedu, zjavenie podložiť pod lupu rozumu a len to z neho prijať, čo sa s ním, ako takým úplne zrovnáva — takto erudovaná škola stala sa prvým i jediným borcom kresťanskej ortodoxie, to jest pozitívneho, zjaveného náboženstva. Jediným borcom úprimným, iskrenným! Ona zlomila úniu. To je veľká vec! Tak ju zlomila, na čele s junáckym Hurbanom, že dodnes neopovážia sa verejne ceknúť o tom a len pod plášťom pripravujú jej cestu. Touto pozitivitou, kladnosťou vo veciach viery štúrovská škola zblížila sa k obom veľkým cirkvám vselenným a položila pod seba mocný základ. Pravda, súčasne rozovrela priepasť medzi maďarizmom a slavizmom v cirkvi luteránskej.

Vývin slovenskej intelektuálnosti vo všetkých oboroch znania (vynímajúc prísne technické vedy, ktoré v Uhorsku vôbec stáli kebsky)[9] má v tejto škole svoje korene i vtedy, jestli pracovník sám ani nebol členom ústavu prešporského. „Tolčok“,[10] ako Rusi hovoria, náraz dostal stade. Rozleteli sa títo sokolovia po Slovensku a kam zapadol jeden z nich, počala tvrdá pôda kyprieť. Otvorte len knihu literatúry! Nájdete síce primitívy, nezrovnalosti, nájdete i naivitu a nedosiahnutie, ale mnoho, veľmi mnoho toho, čo Lamanskij pomenoval u Slovákov „duchovnou slobodou“!

II

Neznám pošetilejšieho skutku, ako keď vadia sa epigóni menom predošlých škôl a smerov! Veď tí predkovia dosť navadili sa, keď krv bežala ich žilami. Vyzývať z hrobov rozopru v obore myšlienkovom môže len slabosť a chabosť. Potomci jestli chcú brániť vec tej alebo onej školy, najlepšie urobia, keď zahĺbia sa do prachu archívov a knižníc, a stadiaľ, ako dobrí potápači, z hlbín prešlých dní vynesú niečo cenného. To bude potom rozprávať, ba kričať o znamenitosti a zásluhe, vehlase a sláve. Z temnosti najavo vynesené dátum, z prešlosti objavený fakt ešte ani len hlupák nesmie nevidieť, neuznať. A jestli nevidí a neuznáva: Boh s ním, pes šteká, ale karavána kráča ďalej.

Dát a faktov z histórie podunajského obrodenia máme toľko, že i pripomínať ich v akej-takej dôkladnosti nemožno v tomto bežnom pokuse. Nech tedy postačí neúplné pripomenutie mien, súvisiacich bezprostredne alebo i prostredne s týmto novým podňatím slovenského ducha; menujem len také, ktoré zanechali viditeľné, najviac literárne stopy: Ľudovít a Karol Štúr, Jozef M. Hurban, Michal Miloslav Hodža, Andrej Braxatoris Sládkovič, Karol Kuzmány, Peter Kellner-Hostinský, Ctibor Zoch, Samo Chalupka, Ján Kalinčiak, Daniel Lichard, Janko Matúška, Janko Kráľ, Štefan Daxner, Jakub Grajchman, Štefan Závodník, Jozef Emmanuel, Štefan Hýroš, Ondrej Hodža, August Krčméry, Eugen Gerometta, Ján Makovický, Michal Godra, Benjamin Červenák, Samuel Tomášik, Jozef Podhradský, August Horislav Škultéty, Pavel Dobšinský, Bohuš Nosák-Nezabudov, Mikuláš Štefan Ferienčík, Daniel Sloboda, Ľudovít Grossmann, Ján Leška, Samuel Hroboň, Ján Botto, Ľudovít Kubány, Ján Čajak, Daniel Maróthy, Pavel Hečko, Gustáv Zechenter, Juraj Slota, Samuel Ormis, Jozef Ľudovít Holuby, Ladislav Pauliny, Ján Palárik, Jozef Viktorin, Martin Hattala, dr. Andrej Radlinský, Fr. V. Sasinek, Július Plošic, Michal Chrástek, dr. Ján Mallý, Ján Gerometta, Viliam Pauliny-Tóth, Reussovci,[11] Jonáš Záborský, Ľudovít Žello, Dohnányovci,[12] Andrej Seberíni, Ľudovít Turzo-Nosický, Ján Abaffy, Ján Trokan, Jozef Kohuth, Andrej Kubina (Záhorský), František Šujanský, Romuald Zaymus, Adolf Peter Záturecký atď. To len v literatúre dobre známe mená, i to len tak zväčša som zobral. Poneváč sú literárne talenty len výnimky, a ľudia venujú sa dľa prirodzeného poriadku vecí v ohromnej väčšine životu praktickému, tedy nejdeme sa ani pokúsiť pomenovať ľudí, ktorí stojac pevne na základoch slovenského prešporského obrodenia, slúžili národu verne. Títo ľudia prislúchajú k rozmanitým skupeninám v živote, ale všetci boli na jednej duchovnej šnúre, ktorej konce boli v rukách Ľudovíta Štúra a jeho hlavných súdruhov. Levoča napríklad bola len dobrá fília prešporskej matky[13] a tak aj iné ústavy. Tí ľudia dopisovali si neprestajne po furmanoch a ináč poznali sa ako bratia. Neľutovali deň-dva cesty, aby mohli sa navštíviť. Okolo nich bolo temno a pusto, ale kde bol jeden z nich, povstal elektrický chumáč svetla.

Nie, hore sucho vyrátané mená v ušiach len trochu vedomého Slováka neznejú naprázdno. Pred okom jeho javí sa nie nekonečná reťaz úradom obyčajným obremenených ľudí, ale strojný úrad typov, charakterných hláv, osobností určitých s farbou na líci a pevnými líniami postavy. To nenie katalóg, nie schematizmus, to je zoznam osôb, aký píšu dramaturgovia na prvý list svojich drám, v nichž každá má svoje miesto v nasledujúcich dejoch na prknách histórie slovenského národa. K nim patria, ako som podotkol, mnohí dejatelia, ktorí krytí sú svojou skromnosťou, ale zato oni mohutne pomáhali. K nim patrí celý pluk mučeníkov, ktorí nie černidlom, ale krvou písali svoje bôľne články. Bratia Šulekovci, Holuby, Beláni, Langhoffer, Svatík, Kukliš, Bakulíny, Jozef Horvát, bezmenní väzni nitrianskych, zvolenských, gemerských väzení. K nim patria obetaví junácki ľudia činu: Andrej Caban, Jur. Holček, Tomáš Červeň, Bórikovci, L. Lukáč, Veštík, Sucháč, Martešík, Ján Jesenský, Štefanovič, Semian, Jurkovič, Jozef Ščasný, Čunderlík, Kyška, Ján Čipka, a k nim tisíci a tisíci ľudia, pohýbaní novým slovom a novým duchom. Zo selanky prešli sme do drámy: toto je najvážnejší obrat v živote slovenského národa od pádu dŕžavy Svätoplukovej. Pravda, dráma bola krátka a skončila sa bez posledného dejstva. Ale to mu neuberá na význame. Stopu týchto dejov nezmaže už nikto viac. Lebo ony korenili sa v národnej pravde.

Škola táto vykonala niečo neobyčajného, temer neslýchaného, požehnaného a srdcove dobrého. Ona ešte i obdobia dosť rôzne ležiace spojila, prešlosť a ľudí prešlých skôr k sebe pritiahla, preto nájdete medzi menami hore vyčítanými i ľudí starších, ktorých nemožno striktne pomenovať žiakmi Štúrovými. Ale predsa patria do toho krážu: staré duby sklonili vekovité koruny svoje k mladým bukom, a ačkoľvek rôzna bola štruktúra ich dreva, ony patria do jednej hory odvtedy, čo premenila sa idyla a selanka slovenského života na čulú drámu. Škola tá vykonala taktiež niečo neobyčajného, neslýchaného, požehnaného a srdcove dobrého, keď zmazala v národnom ohľade príkrosť konfesionálnych rozdielov, ktoré inde jeden a ten samý národ rozpolťujú a utvrdzujú hrozné priepasti. Naši bratia spoza kordónov, príduc k nám, žasnú, keď vidia objímať sa dvoch ľudí, z ktorých každý patrí k inej, historicky utvrdenej, jasne oddelenej viery — a to nie z chladnosti k svojim vieram, ale z bratstva pokrvného a povedomia národného. Nie z chladnosti alebo mĺkvej, takzvanej tolerancie; ale práve horúci, čestní, nefarizejskí horlitelia za svoju vieru spojení bývajú najužšími duchovnými, priateľskými zväzkami. Príkladov na tisíc! Zato môžeme len Boha chváliť, a okrem neho to veľké, ideálne určité, filozoficko-eticky, kresťansky blýskavo odôvodnené, geniálne pochopené, čestne prevádzané bratstvo, ktoré zjavilo sa na Devíne, v sieňach lýcea, v Aue i horách prešporských,[14] kam vychádzala krásna mládež, vedená krásnym duchom Štúrovým a poslušnosťou a vernosťou jeho pomocníkov a žiakov. Toto sladké ovocie trvá a bude trvať a nepoškodí mu kúsnutie nejakej muchy, či s takými alebo onakými krídelkami. Na konci zvíťazí česť a duch bratstva a lásky. Už s týmto veľkým činom podunajské obrodenie stalo sa večne pamätným. Ono dokázalo sa byť univerzálnym pre celý slovenský život, všetko zahrňujúcim. Ono neutvorilo stranu, ale stalo sa jediným, oprávneným reprezentantom slovenského národa. Kto drží sa jeho zásad, nestáva sa prívržencom nejakej strany, nejakej vrstvy, nejakého „smeru“ (týmto slovom v naše dni mnoho sa hreší), ale opravdivým Slovákom, mužom národa, národovcom a patriotom. Táto univerzálnosť je drahocenným skvostom toho pohybu. Kto nenie s ním, je proti nemu, a nepatrí k národu dušou, ale len telom!

III

Slovenskí ľudia prvého dramatického prebudenia ocitli sa pred veľmi ťažkou otázkou, ktorá zdanlivo bola viac kabinetná, teoretická, ale de facto vrývala sa do života ostrým hrotom. To bola otázka spisovného jazyka. Idyla prestala, bolo treba utvoriť pevnú formu a pritom zodpovedajúcu novému veľkému ruchu vo filológii slavianskej. Otázka jazyková, pravopisná, gramatikálna u nás išla do živého, nehriala sa dlho v kabinetoch. Ona zaslúži, aby bola geneticky znázornená, čo nepôjde bez preštudovania nielen tlačeného materiálu, je on dosť veľký, ale i listín netlačených. Bez toho nedá sa vec odbaviť. My sme povinní v krátkej práci podať len nálady, ako znie nadpis našej práce, preto nemôžeme púšťať sa do detailného rozboru.

Ani chladnú históriu podávať nejdeme, predpokladajúc, že je ona v hlavných črtách známa.

Vec už teraz prestala byť chúlostivou, možno o nej hovoriť priamo v riadkoch a nie medzi riadkami.

Búrky minuli sa, mladý mušt prešporský stal sa už vínom. Bolo treba ustáliť tak vážnu otázku. Počiatky prešporskej renesancie korenia v takzvanej česko-slovenčine, vzdor tomu, že už v minulom storočí slovenčina, pravda, vo forme málo obrobenej, ešte menej vedecky odôvodnenej a najmenej vystihujúcej zrno slovenského jazyka, hlásila sa do života, a roku 1825 — 1827 mohla preukázať také kapitálne diela, ako Bernolákov „Slovár“, Rešetkove „Kázne“ a Palkovičovo „Sväté Písmo“[15] atď. Prešporská kultúrno-literárna činnosť povstala na základe prípravného kurzu pre luteránskych teológov a učiteľov, ktorých „lingua sacra“[16] bola „bibličtina“ to jest krásny jazyk šiesťdielnej biblie Kralickej. Toto dostatočne vysvetľuje, prečo bernoláčtina, literárne cele neobrobená, nenašla si pôdy v prešporskej sfére. A keď už prišli časy, že slovenčina rovno tisla sa do úst mladoňom (iniciátormi boli Kollár, Šafárik, či nevdojak, ponechávam dôkladnému rozboru, aspoň Hodža tvrdí vo „Větíne“ strana 159, že „keby Kollára nie, sotva by čo bolo dosiaľ v slovenčine sa počínalo“), bernoláčtina bola zastaralá vzdor tomu, že mala takého veľkého patróna, ako Ján Hollý. Prešli na centrálnu slovenčinu s fonetickým pravopisom. Predošlé pozdvihnutie takzvanej trnavčiny na spisovný jazyk podmienené bolo nie vedeckými, etnografickými, kultúrnymi okolnosťami, ale jedine náhodou, že západný slovenský kraj dal národu mnoho znamenitých ľudí. Koryfeji[17] bernoláčtiny pochádzali do nohy zo západu, alebo keď i nepochádzali (ako sám Bernolák), bývali a žili v západných krajoch, kde slovenčina blíži sa k moravským dialektom.

Slovenskí zástancovia „strednej slovenčiny“ mali vyššie, všenárodné ciele, ale nemali prípravy, slaviančinu málo znali, o porovnávajúcom jazykospyte mali len slabé pochopy. Oni skočili rovnými nohami do slovenského Váhu len preto, že vlny jeho boli sviežejšie, než vlny hraničnej Moravy, ale fonetické chyby Bernolákove podržali.

Zlato slovenčiny vyniesol z ňadier tatranských hôr jeden baník sám, to bol Michal Miloslav Hodža. „Epigenes slovenicus“ a „Větín“ položili slovenčine základ etymologický, pravopisný a gramatický. Ukázalo sa, že to bolo rýdze zlato, ktoré potrebovalo iba zlatníka. Tým sa stal Hattala. Bez Hodžových hlboko vedeckých nálezov, nebolo by tak ľahko slovenčiny, alebo bol by písal každý, ako by sa mu bolo páčilo. Hattala prijal všetky zásady Hodžove.

Hodža vyriekol ťažký, prísny súd: „Že pravopis, ako to Bernolák najprv a za ním Štúr vystavil, pred súdom slavianskej filologickej kritiky nikda neobstojí“, a zakončil svoje neprekonateľné dôvody tým: „Čo má obstáť, obstojí, čo padnúť, padne. A čo je pravdivô, keď ho na svetlo vynesieme, samo výnde; keď ho vytvoríme, oblokom vníde; keď ho nezasejeme, samo zíde.“

Toto je proroctvo a spolu i história spisovnej slovenčiny. Ďaleko sme my ešte, než by sme mohli povedať, že preskúmali sme všetky hĺbky našich podunajských znovuzrodencov! Biedni sme my epigóni vzhľadom na to esencionálne, na to fakticky veľké a pravdivé, ktoré oni nielen šípili, ale i vyriekli! Nás odstrašujú niektoré ľubostkárstva, ktoré sú naozaj temer protivné, ale s nimi, s touto kúpeľnou vodou často vylievame i perly, ktoré sú na dne týchto „Větínov“, „Dobrých slov“ a tých hlbokých, prekrásnych článkov „Slovenských pohľadov“ starého kurzu.[18]

Silné bolo „vyhadzovanie oblokom“ slovenčiny silnými rukami. História tohto vyhadzovania Kollárom, Šafárikom, Lichardom, Palárikom, dr. Radlinským, ba ešte i Kuzmánym, teda celým temer štábom literárnym, mala politické príčiny, a síce viedensko-politické. Krásne sľuby boli podmienené zahatením literárnej slovenčiny. Dr. Hurban jediný s malým hlúčkom skromných ľudí zostal pri zástave.[19] Borba bola tuhá, bili sa nie chabci, ale mužovia mohutní, čestní; ich hlasy boli silné, a z každého tónu bolo počuť, že tým mužom ide o vec vážnu, každý chcel dobre, každý myslel, že jeho cesta je pravá. Kde drevo rúbali, i triesky fŕkali a ťažšie-ľahšie ranili. No my tu môžeme držať sa iba rezultátov. Vec, za ktorú zasadili sa mocne najväčšie sily, ľudia, majúci za sebou ohromný duchovný kapitál, autoritu, činy, literárny vehlas, konečne majúci za sebou i v istej miere politickú moc a sľuby tých najmocnejších, sľuby nie pre seba, ale pre národ, výhľady pekné, menovite vzhľadom na školstvo, nedosiahli želaného cieľa. Už v chýrnych „Hlasoch o potrebe“ (1846) dokázali, že bránia vec stratenú, a síce bez hlbokého presvedčenia o pravdivosti, ako napríklad Kollár, ktorý bol v duši za slovenčinu; za slovenčinu bol v duši i Šafárik, ako to i prostredne presvitá z jeho príspevku k „Hlasom“. Kollárovi privolal v tomto ohľade Hodža: „Kollár, čo vlastne prvý reč svojho rodu slovenského voslavianstvil, perlu túto zahodenú na trón srdca svojho pozdvihol“ atď. Všetok dômysel, všetok blesk polemického štýlu „Hlasov“ nemohol nahradiť to, čo chýbalo: vnútornú pravdu. Nemohol vyvrátiť to, „že slovenčinu utvoril duch vyššej a istejšej jednoty“ („Větín“). Boj trval dlhé roky. Tí, ktorí ho prežili, pomaly prichádzali nazad na Hodžovo stanovisko. Najurputnejší, najvytrvalejší ľudia naši prišli k vzkriesenej raz dcérke Jajrusa. Ona nebola mŕtva, ona len zaspala, ale ešte i vo sne hovorila svojimi rodnými zvukmi. Takzvaná „staroslovenčina“ mala 1850 roku čulého, duchaplného a smelého borcu Jána Palárika. V liste, detto Vindšacht 25. apríla roku 1850, písanom Radlinskému, je celý v plameni za staroslovenčinu. Vtedy zakladal „Cyrila a Metoda“ a mal pôtky s kráľovským komisárom Ladislavom Baloghym z Pukanca, ktorý mu zakázal tlačiť časopis. „Nemáš príčiny hnevať sa, ja bojujem za staroslovenčinu,“ píše dr. Radlinskému, ktorý mal už spojenie s Geringerom. No ani on neobstál a zanedlho slovenčí už cele dôkladne v Pešti. Súd nevynášame, konštatujeme len fakty. Proti nej boli také sily, ako Kollár, Šafárik, dr. Radlinský, Palárik a konečne Moyzes!! A darmo. Konečne s Maticou slovenskou a s jej jasným veľkým osnovateľom a patrónom, Moyzesom, bola causa finita.[20] Toto je fakt. Rozumný človek ráta s faktami, trebárs by ani nezodpovedali jeho nálade.



[1] „Národnie noviny“ 1897, č. 265 — 268. Z cyklu „Nálady a výhľady“ V, VI a VII.

Názov článku dala redakcia.

[2] 300 zl. šajn. — zlatý šajnový, papierový peniaz v Rakúsko-Uhorsku ktorý mal oproti peniazom kovovým nižšiu hodnotu

[3] konventikul nejakých Dantonov, nejakých Martinovičov — vo význame: tajná schôdzka sprisahancov (podľa mena predstaviteľa francúzskej buržoáznej revolúcie Georga Dantona (1754 — 1794) a Ignáca Jozefa Martinoviča (1755 — 1795) vodcu sprisahania v Uhorsku)

[4] Hodie mihi, cras tibi! — (lat.) Dnes mne, zajtra tebe!

[5] ikonoklasti — (gr.) obrazoborci

[6] v neocenenom ešte, osobitne nevydanom životopise Ľudovíta Štúra, písanom pre „Slovenské pohľady“ — vychádzal v „Slovenských pohľadoch“ v rokoch 1881 — 1884 na pokračovanie. Knižne vychádzal až v rokoch 1928 — 1944 v Martine.

[7] v archíve Domu — Dom (terajšie sídlo Armádneho divadla) v minulosti miesto, kde sa schádzali slovenskí národovci. Bola tam knižnica i archív.

[8] Breznyik — ide o Jána Breznyika, direktora štiavnického lýcea

[9] stáli kebsky — nárečové: nestáli za veľa

[10] „Tolčok“ — (rus.) úder, rana

[11] Reussovci — ide o Gustáva Reussa (1818 — 1861) a Ľudovíta Reussa (1822 — 1905)

[12] Dohnányovci — ide o Mikuláša Dohnányho (1826 — 1852) a Ľudovíta Dohnányho (1830 — 1896)

[13] Levoča nepríklad bola len dobrá fília prešporskej matky — Po zatvorení bratislavského Ústavu prešli mnohí študenti pokračovať vo svojich štúdiách do Levoče, kde pôsobil Ján Francisci.

[14] bratstvo, ktoré zjavilo sa na Devíne, v sieňach lýcea, v Aue i na horách prešporských — myslí sa tu na pamätný devínsky výlet 24. apríla 1836, na ruch v Ústave a na výlety do okolia. Au — Petržalka.

[15] Palkovičovo „Sväté Písmo“ — ide tu o preklad „Biblie“ od kanonika Palkoviča, ktorý vychádzal v rokoch 1829 — 1832

[16] „lingua sacra“ — (lat.) posvätná reč

[17] Koryfeji — (gr.) vynikajúci predstavitelia

[18] prekrásnych článkov „Slovenských pohľadov“ starého kurzu — „Slovenskje pohľadi“ vydával Jozef Miloslav Hurban v rokoch 1846 — 1852

[19] Dr. Hurban jediný s malým hlúčkom skromných ľudí zostal pri zástave — Vajanský tu naráža na tú skutočnosť, že Jozef Miloslav Hurban najbojovnejšie obhajoval Štúrom uzákonenú spisovnú slovenčinu proti početným útokom po vyjdení známych Kollárových „Hlasov“ (1846).

[20] causa finita — (lat.) skončená záležitosť





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.