ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prútik, potom Eva.

PRÚTIK (sedí pri stole. Fajčí z fajky na dlhom pipasáre a píše. Chytí fajku do ruky, rozmýšľa a v tom príde Eva).

EVA (v jednej ruke má metlu a v druhej smetár): Cože si sa tak usadil? Každý sluha poseduje, kde môže, lebo gazda si vraj tiež voľakde oddychuje. Jaj, čo len z nás bude? (Položí smetár do kúta.)

PRÚTIK (rozloží ruky): Láry-fáry! Žena? Len sa zodvihne z postele, už blúdi, tára; modlitbu si hneď s mužom začne!

EVA: Veď len čo sa ja obzerám, ináče by pre teba aj zhynul tento dom. Len sa vyprac, aspoň kým izbu trocha pozametám. (Začne stoličky odkladať.)

PRÚTIK: Veď celý deň ani nerobíš inšie, len zametáš, ometáš, primetáš a tá kuchyňa? Tam sa trocha pozvŕtaš a ako povedám, to je všetka tvoja robota, — ale ja? Div, že sa mi hlava (ukáže prstom na čelo) nepukne od starosti. (Vstane.)

EVA: Starosť? Vôbec ju ani nepoznáš!

PRÚTIK (vážne): Tým lepšie poznám teba. A ver mi, že keď ja zomrem, sem sa bude nie do Prútikov, ale do Nikov volať; ako povedám tak to bude.

EVA: Dobre, dobre, posmievaj sa sám zo seba. Však ti dnes ešte nezišlo na um, čo je dnes? Siedmeho mája (k vôli skutočnosti môže sa povedať ten deň, v ktorý sa veselohra predstavuje!) a zabudol si už, že nás veľkomožný pán Trhanóci dnes má navštíviť.

PRÚTIK: Už môže byť aj tu, ja som hotový! (S fajkou v hrsti rovno sa postaví.) Ako povedám, tu som!

EVA: Iď už, lebo mi len zavadziaš.

PRÚTIK: Nie že tak ostro, veď sa len vzpamätaj, aký deň je dnes. Siedmeho mája, čo toľko znamená, že dnes bude licitácia u Humenských a ako povedám, tam sme aj my interessovaní.

EVA: Aj to je pravda. Ale keď tam aj utratíme tých pár stovák, len si aspoň toto šťastie nepusťme z hrsti. Už po predku cítim, že Anička naša bude veľmi šťastlivá.

PRÚTIK: Ako sa volá ten pán? Vždy zabudnem.

EVA: Rudolf Trhanóci de Trhanóc.

PRÚTIK: Meno je dosť hodné, ale Trhanóci… (mykne fajkou na ľavú stranu) a šťastlivá, (fajkou na pravú stranu) tak sa mi zdá (krúti hlavou), že to jedno ku druhému ani nepasuje.

EVA: Veď už meno sem-tam, ale je predsa z panského rodu.

PRÚTIK: U Humenských už iste utratíme tých sedemsto zlatých, ale ak v Trhanóciho osobe mrcha zaťa dostaneme, utratíme aj svoju dcéru a tá je viac hodna. (Vážne.) Ako povedám, tá viac stojí!

EVA: Veru je hodná, ale len múdre zachádzaj, lebo dostať zaťa z panského rodu, to je háklivá a vážna vec.

PRÚTIK: Čo ten pánsky rod? Statočnosť, pracovitosť, striezlivosť, bohabojnosť, to je už druhá vec; ako povedám, to je už iné.

EVA: Keď je človek učený, toto všetko má pri sebe.

PRÚTIK: To všetko by mal mať pri sebe, ale či ho má, najprv sa presvedč.

EVA: Presvedčovať sa, to je zbytočné. A keď by mu chybovala daktorá dobrá vlastnosť, žena to všetko napraví.

PRÚTIK: Že muž napraví ženu, na to viem príklad, to je prirodzené, ale žeby žena napravila muža, to sa ešte nestalo; ako povedám, to nie.

EVA: Tak je to, tak, ako ja hovorím a najlepšie to náš život dokazuje.

PRÚTIK: Čo? Náš život?

EVA: Áno. Keď som sa za teba vydala, veru si mal fľaky na svojej statočnosti, ale som šla za teba, lebo som bola istá, že ich ja sotrem.

PRÚTIK (zamyslí sa; kratučká prestávka): Dosť myslím, ale sa nemôžem rozpamätať, kedy si ich sotierala.

EVA: Bohabojný si tiež len od toho času, ako som tvojou ženou; to odtajiť nemôžeš.

PRÚTIK: Nie, nie, len hovor ďalej, lebo čas letí.

EVA: Ty sa mi pravda posmievaš, ale či nehovorím pravdu, keď aj to tvrdím, že som ťa ja priviedla k striezlivému životu.

PRÚTIK: Hahaha! K striezlivému životu! Nuž ale aj za to ti pekne ďakujem.

EVA (vážne): Jaj, Bože, už ja mám s tebou! Keď sa chcem s ním vážne shovárať, on sa smeje. Nuž a či ja môžem odstúpiť od pravdy? Že som ja vštepila do teba pracovitosť, to však tiež nemôžeš podvrátiť?

PRÚTIK (namrzený): To nemôžem, ale teba (dupne nohou) podvrátim, keď ťa opálim tou fajkou! Ako povedám, ja ťa podvrátim!

EVA: Ešte čo? Keď ideš veľa rozprávať, aj teraz ťa naučím dačo. (Hrozí sa metlou.)

PRÚTIK: Dobre, dobre, len že si pomysli aj na to, že tá metla má dva konce.

EVA: Choď už odtiaľto, aspoň ma nezabávaj, či vari náš budúci zať má prijsť do nezametenej izby?

PRÚTIK: Čo mňa po tvojom zaťovi, ja — ako povedám, — idem do Humenských na licitáciu. (Odchodí.)

EVA (pred neho si zastane): Prosím ťa, Adam, len už nechoď, čo si ja sama počnem, keď ten pán príde.

PRÚTIK: Nuž dobre, troška počkám.

(Počuť klopanie na dverách.)

EVA: To je už azda on! (Odhodí metlu.)