ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eva, Marienka, potom Anna.

MARIENKA: Kto je to, tetka, ten pán, ktorý teraz tu bol?

EVA: Ten pán? A ty ho nepoznáš? Pravda, veď si ho ešte nevidela. Ten chce našu Aničku.

MARIENKA: To on písal ten list?

EVA: On, dievka moja.

MARIENKA: A čože vám už hovoril?

EVA: Jaj, keby si to bola počula, aký je milý a vzdelaný.

MARIENKA: Škoda, že som nebola tu, rada by ho poznať.

EVA: A čo si počula od Aničky? Tebe skorej, dačo povie, ako mne.

MARIENKA: Povedala, že je to len žart a že ona takého darmožrúta ani vidieť nechce.

EVA: Hlúpe reči. Ten môže aj bez roboty žiť, veď si pomysli — Marienka — majú vraj tri milliony majetku.

MARIENKA: A zamilovaný je do nej?

EVA: To je najmenej! Keď sa sosobášia, navyknú jeden na druhého a bude všetko v poriadku.

MARIENKA: Nie tak, tetka. Manželstvo bez lásky je nie ani manželstvo.

EVA: Hehehe! Dievka moja, ako ty to môžeš vedieť? Už ja to lepšie viem, lebo ja som to prežila.

MARIENKA: Čo aj. Ale ja som to čítala v jednom románe. Tam tiež celkom takýto pád bol a výsledok — nešťastné manželstvo.

EVA: Tomu never, to sú pletky. Ale otcovi sa len to nepáči, že ten pán desať-dvadsaťtisíc vena pýta.

MARIENKA (zadivene): Ešte aj peniaze? To on hádam len vaše peniaze chce. A vy, tetka, čo myslíte?

EVA: On si len svoje požaduje. A dobre má, prečo by do takého domu, kde jesto tri milliony, nevesta nemohla doniesť desať-dvadsaťtisíc?

MARIENKA: To je nie dobre, tetka, aj v Slovenskom Týždenníku som čítala voľaktorý deň, že nešťastný bol pár, keď muž pred svadbou len na veno pozeral.

EVA: A ty to uveríš? Čo noviny píšu, aby to všetko pravda bola!

ANNA (pribehne): Mama, ešte ste nezamietli túto izbu? Veď ste už pred hodinou povedali, že ju idete zamiesť.

EVA: Jaj, akože som ju mala zamiesť, keď vždy chodíte von a dnu.

MARIENKA: Nechajte vy izbu, my ju zametieme.

ANNA: Sem dajte metlu.

EVA: Ja aj tak mám druhú robotu; len pekne, aby vás ten pán pochválil. (Podá Anne metlu.)

ANNA: Aký pán?

MARIENKA: Aká sa robí! Hahaha! Nuž tvoj budúci pán manžel.

EVA: Veru ten. Tu bol, dievka moja, ale odišiel k pánu notárovi, že má tam akúsi prácu, potom sa ohlási.

ANNA: Tak? K pánu notárovi? Ohlášky? A všetko bez môjho vedomia.

EVA: No, ohlášky ešte nie, ale počkaj len, čo chvíľa aj to bude. Len pozametaj. (Odíde do kuchyne.)