Zlatý fond > Diela > State o svetovej literatúre 1


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
State o svetovej literatúre 1

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Zuzana Rybárová, Lucia Jedla, Stanislav Sojka, Marek Danko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 36 čitateľov

Al. Jirásek: „Mária“

[1]

Alois Jirásek zaumienil si napísať tri románové rapsódie, odohrávajúce sa na Slovensku. O prvej, „Bitka u Lučenca“, napísal nebohý Pavel Križko v „Národných novinách“ (ročník XXXII, 1901, čísla 4 — 8)[2] obšírny referát. Kto sa naň pamätá, má pred očami celú hlavnú osnovu románu a ľahko mu bude čítať „Máriu“, druhú rapsódiu, lebo stretne sa so všetkými osobami prvej, čo je prednosťou a tiež tak slabinou každého „pokračujúceho“ románu. Druhý diel, druhá rapsódia, je iba veľkým oddelením jedného, ešte nedokončeného diela.

Deje sa všetko na Slovensku a mnohé figúry slovenských zemanov vystupujú činne, no sám dej je zmelčená dohra velikého husitského pohybu, v ktorej bol hlavným činiteľom žižkovský epigón Jiskra, kondotiér[3] kráľovnej Alžbety, dcéry cisára Žigmunda a matky Ladislava Pohrobka. Vo vernom vazalstve kráľovskému decku väzí jediné mravné oprávnenie jiskrovského, vojensky veľmi slávneho dejstvovania na Slovensku, lebo v histórii a ešte menej v Jiráskovom románe niet už idey, ktorá hýbala žižkovským husitizmom. Z neho zostalo veľký kus vojenského umenia a túžba za dobrodružstvom, zbrane, obyčaje, táborský život na vozoch, po hradoch a maršoch. Jirásek pilne hrabal sa vo všetkých reáliách husitského pohybu, života, deja, študoval nielen históriu onoho pohnutého času, ale i všetky arzenály jeho, všetky vecné pamiatky, nakoľko nachádzajú sa v kronikách a po múzeách. Tak vystrojený šiel do opisu Jiskrových epigónskych dejov a namaľoval dosiaľ dva obrazy.

Prví ľudia Jiskrovi, Talafús a Aksamit, boli v skutočnosti iste veľkí junáci, pod ich ťažkými krokmi otriasala sa slovenská zem, nesčíselné zámky, hrady, mestá padali do ich mocných rúk. Jiskra ich pomocou stal sa naozaj pánom Tatier, Váhu, Hrona, Hornádu i Ipľa a stál horou za práva Ladislava Pohrobka proti Jánovi Hunyadiovi, paladínovi poľského Vladislava, vyvoleného kráľa uhorského. Hunyadi mal juh, Jiskra sever, u Lučenca bola prvá veľká bitka, ktorá skončila sa víťazstvom československých zbraní. Hunyadi musel sa utiahnuť na juh. Tým končí sa prvá rapsódia. Druhá, „Mária“, počína sa využívaním lučenského víťazstva, pravda, nie náležite energickým, ako bolo napr. nepodarené obliehanie Hodejova a zájazdy rozmanitých Jiskrových rôt. Tmolia sa nám pred očami zemiansko-podhradskí slovenskí zemania z prvej rapsódie, zvlášte Janko Kozic Vlk, jeho brat Ondrej, dlhý rytier Chujava Slimáček, potom v hromadách Detvania (hodný anachronizmus), Hrochoťania; akože by to nebolo sympatické slovenskému srdcu, ako nemalo uviesť šľachetného, mäkkého, dobrodušného[4] Pavla Križku ku skvelej panegyrike?

Ale toto všetko sú epizódy, epizódky, veľkou časťou znamenitými, silnými črtami pastózne nahádzané obrázky, živé, rozmanité, menivé, ako iste menivý a pohnutý bol vojensko-dobrodružný život žoldnierov, kondotiérov, koristníkov, dobrodruhov, ktorých typickou figúrou je Švehla. „No, Švehla,“ pýta sa ho zeman Matuka, „čo bys’ robil, keby Pán Boh mal vojnu s čertom, komu by si, duša kresťanská, slúžil?“ A Švehla na to: „Ja ti poviem rovno: Pánu Bohu bych slúžil a verne, ale keby čert dával viac, šiel by som k čertovi!“

Ale čo, také boli časy. Jirásek iste verne vystihol nízku úroveň a zvrhlosť bojov bezidejných. Ostali zbrane, ostalo vojenské Žižkovo umenie, ostalo junáctvo, ale už nemalo pravého posvätenia, ktoré dáva surovej borbe morálne oprávnenie. Preto iste Jiskrovo ináč slávne dejstvovanie nezanechalo hlbokých, historických stôp za sebou. Žold minul sa, dynastické záujmy boli upevnené, kondotiéri skryli meče do pošiev.

Prvá rapsódia zavŕšila sa mohutnou fanfárou, pobitím Hunyadiho u Lučenca, zajatím veľkého, činného straníka jeho, jágerského biskupa, a čudným zasiahnutím do románového deja peknej maďarskej dámy, ženy zlumpovaného zemana Bodorovského, Márie. A ona potom stane sa centrom celej druhej rapsódie, ktorej dala i meno. Dobrodruh a bijak Pobera z Lomu vrhol na ňu vilné oko, odkúpi ju za tisíc kremnických dukátov od Bodorovského (vo forme hry na karty) a vezie ako korisť zo Žiliny cez Turiec do Kremnice. Mária zdanlivo poddáva sa, horiac pritom nenávisťou a opovrhovaním Poberu a celého Jiskrovho vojska, slovenského ľudu. Ona je zaľúbená do akéhosi Imricha, zemka, ktorého jiskrovci alebo zabili v bitke, alebo držia zajatého na niektorom hrade. Imricha miluje, vydá sa za Bodorovského a dá sa rada kúpiť nenávidenému, ranami zošpatenému Poberovi, a potom s takými istými citmi dá sa uniesť Talafúsovi, krajšiemu, rytierskejšiemu „zbojníkovi“. Talafús vezie Máriu na Muráň, kde v bohatých teremoch, ovešaná Talafúsovým hodvábom a zlatom, stane sa jeho odkrytou metresou, a história tejto Talafúsovej náruživosti plní valnú časť druhej rapsódie. Talafús odváža ju na Rychnavu, kde si ustrojí ľúbostné hniezdo s ňou. Mária nenávidí, špionuje, má spojenie so zajatým na Rychnave biskupom jágerským, spojenie, kúpené za služby plytkej, koketnej hetéry, služby, konanej nenávidenému, opovrhovanému Čechovi. Veľmi silno prízvukovaná je maďarskosť zmýšľania Márie, jej národný cit, hrdosť a národná, rasová i náboženská nenávisť proti tým, v ktorých moci sa nachodí, ako pravý kontrast ľahostajnosti Talafúsa, Poberu a samého Jiskru k národnosti, pôvodu a náboženstvu.

Mária na Muráni ešte oslobodzuje vlivom zaľúbeného Talafúsa niektorých maďarských zajatcov, z dvoch urobí si špiónov, majúcich vyzrádzať všetky vojenské a štátnické diela, ktoré ona svojimi adulternými[5] ľúbeznosťami od Talafúsa vyláka. Pobera zúri, Pobera hrozí sa a hľadá ju i Talafúsa. V druhom oddiele niet už takého veľkého deja, ako bol prvom („Bitka u Lučenca“), všetko drobí sa na cesty, marše, pálenie kláštorov, a najvzrušnejšia, najdramatickejšia scéna — duel medzi Talafúsom a Poberom na košickom námestí pred očami Jiskrovými zase ide len o Máriu. Zakončenie rapsódie vyznie zase len Máriou, keď ide s Talafúsom do Aksamitovho tábora, aby ostávala bližšie pri dielach, a mohla slúžiť svojim zemkom, cirkvi a biskupovi jágerskému. A tak v Márii, idúcej z ruky do ruky, vilnej (ako obdivuje Talafúsovu „silu“!), väzí kus Judity, kus ženského wallenrodizmu, malá, nepriam krištáľová Alpuhara, ale predsa len niečo charakterné, rasové a, povedzme, vyššie, než javí sa v skutkoch a dobrodružstvách Poberu a Talafúsa.

Čo sa týka epizód, i v tejto časti sú práve také svieže, živé, rozmanité a pastózne maľované, ako v prvom diele. Naši slovenskí zemkovia preháňajú sa medzi „bratríkmi“ a iným žoldnierstvom Jiskrovým, dosť strakatým. Živá a divá scéna je, keď previnivšiemu sa proti disciplíne Detvanovi za pokutu ide kat rezať kečky. Surová scéna, surová vzdorovitosť, surový bôl nad pohanením, ktoré je ťažšie pre vinníka, ako sama smrť. Aby ho radšej obesili, hovorí nešťastný Detvan — dobre, že ho nebolo ešte v tie časy.

Idylická láska Ondreja Kozica k Zuzke v ďalekom Podhradí mierni obraz dobrodružných, žoldnierskych zemanov, nešťastná láska okypteného Štefana Kozica k neveste bratovej je dojemná a poetická. Rapsódia vyznieva mierom, ktorý Hunyadi kúpi od Jiskru za istú veľkú sumu zlata. Jiskra slovu dostál, krajina holduje Pohrobkovi, kondotiér v Košiciach vypláca žold svojim rotmajstrom a kapitánom, všetko tíchne, iba prísny Aksamit nejde sa mieriť a chce založiť na Slovensku tábor, na vzorku husitského tábora — k nemu pridá sa Talafús a nebodaj i Pobera, ktorý bez bitky žiť nemôže. Všetko tíchne. Naši zemania vrátia sa k svojim, Ondriško k natešenej Zuzke, Janko Kozic s plným vreckom jiskrovského zlata.

Vec veľmi interesantná, mnoho umu, mnoho štúdia, ale o konečnom úsudku, o estetickom konečnom súde nemôže byť ešte ani reči, zakončenie a korunovanie diela treťou rapsódiou musí sa vyčkať. Jirásek postaví si, dľa dosavádnych dvoch veľkých zlomkov, celistvý pamätník, o ktorom dá-li Boh života a zdravia, prinesieme svoj skromný, ale iskrenný a vnútornou pravdou a otvorenosťou predchnutý rozbor.



[1] „Národnie noviny“ 1907, č. 30, str. 3 — 4.

Pôvodný titul: Al. Jiráska Sebrané spisy XXXII. Bratstvo. Tři rapsodie. II. Mária. Památce Pavla Křižka, šlechetného vlastence slovenského věnováno. Str. 475. Nakladateľ J. Otto. Praha, Karlovo nám., číslo 34. Cena 4 k. 40 h.

[2] O prvej, „Bitka u Lučenca“, napísal nebohý Pavel Křižko v „Národných novinách“ (XXXII. ročník, 1901, čísla 4 — 8) — ide o článok uverejnený pod titulom: „Bratstvo. Tři rapsodie. I. Bitva u Lučence“.

[3] kondotiér — (z tal. condottiere) za občianskych vojen v Taliansku vodca žoldnierskeho vojska. V prenesenom význame človek ochotný bojovať za peniaze pre čokoľvek.

[4] dobrodušie — dobráctvo, dobrodušnosť

[5] adulterný — (z lat.) cudzoložný, falošný, neverný





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.