ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[19]

Ťažko zaváži publikácia českého básnika na vážkach udávajúcich hodnotu novej českej literatúry. Znali sme ju z „Květov“, v ktorých vychádzala po kuse — úprimne rieknuc, zlý to spôsob publikovania veľkej básne. Jestli nemožno uverejniť veľkú poetickú prácu v dvoch, troch zošitoch — lepšie by bolo hneď spočiatku uverejniť ju v zväzku osobitne. Čech nepotrebuje starať sa o jej odbyt.

Dnes stojí pred nami celá báseň, čo prvý zväzok Fr. Šimáčkom založenej Kabinetnej knihovny.^[20] Prečítali sme ju dychtivo, bez pretrhnutia.

Je to celkom zvláštny spôsob básnenia; nie celkom epika, nie celkom alegória. Skutočná, živá epika, postavy, charaktery i deje nesené sú na perutiach nie celkom jasnej alegórie, a táto pravda, táto obrazovitosť miešajú sa podivne jedna s druhou, pretekajú sa, šumia opojným šumom, dvíhajú sa do výše myšlienkovej, šíria sa ku všeobecnosti, a zase zužujú na históriu dvoch zaľúbencov, ktorých rozdvojuje národná zášť. Veru len istá, pevná ruka mohla sa pokúsiť o rozlúštenie podobného problému bez veľkých zablúdení.

„Slavia“ je loď, plovúca Čiernym morom. Sama loď je alegóriou, lebo na skutočnej lodi pozbierať predstaviteľov všetkých slavianskych národov a opísať ich v sváre o latinku a cyriliku, o cop a tonzúru^[21] bolo by nemožné. Alegóriou je loď, keď na nej opisuje tlupu Slavianov:

Ďalej:

Zase:

Ďalej:

Potom nechybí ani Slovinec, ani Lužičan, ani Srb a Chorvát. Nik nezaprie, že potiaľ loď je alegóriou.

No ona je i skutočnou loďou so skutočným cieľom lode, keď povážime hlavné osoby epiky. Dvaja Rusi, Ivan a Vladimír, poľský gróf s dcérou Jadvigou vystupujú už nie alegoricky, ale v plnej krvi, s telom a dušou. Ivan rozpovedá v prvej čiastke Čechovi (nomen omen — teda samému básnikovi) svoju smutnú históriu. V Poľsku stalo sa mu nešťastie (hnaný smečkou vlkov, spadol s koňom a zlomil nohu), ku pomoci šiel mu poľský gróf, jehož dcéra Jadviga vzbudila v ranenom lásku. No starý gróf planie nenávisťou proti Rusom; jeho vlasť upí v porobe, jeho syn padol pri povstaní, žena mu zomrela žiaľom nad smrťou jedináčika! On prisahá, že žiaden Rus nedostane jeho dcéry, ktorá, ačpráve tiež vzplála láskou k Ivanovi, fanatickou láskou k otčizni udusila lásku k junákovi. Poľská nenávisť proti Rusom našla tu silný výraz. Náhodou dostal sa gróf na tú istú loď, on ide i s dcérou vyhľadať hrob synov; oba nevedia, s kým sa plavia.

Medzi Čechom a Ivanom rozpradie sa rozhovor o Slavianstve a jeho budúcnosti — no pretrhne ho Vladimír — a hanobiac ich oduševnené rojčenie, vylúpi sa čo nihilista, chcejúci všetko zničiť, aby sa mohlo znovu stavať. Krásna Poľka mu padla do oka, no ich púť považuje za romantiku. On spieva desný spev:

Darmo sporí s ním brat. „Ni jazyk andělský mne nepřesvědčí,“ to jeho urputné slovo. „Jsem bez zásad,“ pýši sa, „jen ničit, bušit hromu ranou!“

Slovanskí predstavitelia na lodi počnú svár, na ktorý smutne hľadí Ivan i Čech. Tu zase oveje nás závan alegorický. Srb a Chorvát boria sa — sotva ich vedia ukrotiť. Čech rozžialený nad tým, teskno hovorí. Ivanovi kladie básnik do úst verš:

čo, myslíme, nenie po rusky. Ivan vidí správne budúcnosť Slavianstva iba v „mohutnej ruke“, Čech pochybuje.

Strhne sa búra na mori — ona preruší svár rozvadených bratov — v tom hlboká pravda. V tom zrkadle zhliadnuť sa môžu všetci Slovania; veď ich len veľké nebezpečie horko-ťažko dovedna núti. Pri dobrom počasí svárom krátia si chvíľu. Vladimír plesá nad búrou, stojac na nose lodnom. Prichádza k nemu námorník so zlým duchom, závisťou a vzdorom, čo Vladimírovi lahodí. Veď i on zášťou planie proti pomerom. Kapitán lode chce vydať rozkazy námorníkom — lež nájde ich vzdorovitých. Námorník Petr sprotiví sa jeho rozkazu — potrestaný kapitánom schytí sekeru a zabije svojho veliteľa. Vzbúrené mužstvo zabije i kormidelníka; po ňom povraždia buriči všetkých predstavených a pohádžu do mora. Vladimír to vidí a hotový je spojiť sa s luzou. No stretne sa ihneď s ich nedôverou. Jak to prípadne a charakteristicky pre teoretickú demagógiu. Chcú ho do mora hodiť — Petr ho bráni. Ivan tiež pozoroval, čo sa deje, a ide do kajuty grófovej, aby ich a loď zachránil. Gróf opáše svoju šabľu. Jedni chcú jeho za vodcu proti odbojníkom, no väčšina zvolí Rusa. V tiesni i Poliak poddá sa pod Rusovo velenie. Medzitým čo sa ohrozené vetvy slovanské dole zbroja a radia, vzbúrení námorníci tešia sa na palube hojnou korisťou, ktorá ich očakáva. Vladimír radí, aby nevraždili — no to je podozrivé, „já žádnému z vás pánů nevěřím“, odvetí mu námorník Pavel. Petr radí, aby tajne na člne zanechali loď. Už chcú zatarasiť podlubie, aby tí dole nemohli na palubu — no stretnú už vystupujúceho Ivana s Poliakom a inými Slavianmi. Povstane boj. Ivan i Lech statne bojujú, no handžár^[22] Černohorcov najstrašnejšie zúri medzi vrahmi. Palubový boj opísaný je nádhernými, sýtymi barvami. Vtom povstane na lodi požiar. Buriči spustili čln, chcejúc sa zachrániť, len Slovania upustia od boja a hasia požiar svorne. Lotri miznú z lode — Vladimír vidí, ako Petr unáša Jadvigu, aby ju zachránil pre svoje vilné chtíče. Tu zobudí sa v nihilistovi slavianska príroda, on vrhá sa na vraha, ale ranený klesá na palubu. Predsa uvoľnil Jadvigu, ktorá uteká pred šialeným násilníkom. Ten však nepúšťa lacno svoju korisť a ženie sa za ňou. Jadvige zostáva dvoje: lebo ramená vilníka, lebo more. Čistá devuška volí smrť a vrhá sa cez bord do mora. Ivan a gróf bežia ku pomoci od hasenia; no neskoro skolí gróf Petra — Jadviga už topí sa v mori. Ivan skočí za tonúcou a mohutným ramenom pláva s ňou k lodi. Po spustenom lane vynesie polomŕtvu na palubu.

Požiar je udusený, vrahovia zutekali. Jadviga mŕtva leží na vetrilách. Ivan kľačí nad raneným bratom. Pristúpi ku kmeťovi, plačúcemu nad dcérou:

pýta sa starca. Deva sa prebudí, keď jej Ivan celuje ruky. No ešte tvrdým ostáva vzdor Poliakov. Na srdečnú prímluvu Čechovu obmäkčí sa hruď grófova:

a kmeť dáva požehnanie novému zväzku. „Hle, chtěl jsem na hrob synův pokleknouti, a jiného jsem syna našel poutí.“ Tak končí sa romantika a fantázia Poliakovej cesty v zdravú skutočnosť. Bôľ a blúznivý smútok za nenavrátiteľným bledne pred nutnosťou skutočného života, prísaha, pošlá z fanatizmu a zášti, odpadá pred jasnou vatrou zdravého citu, pred svetlom rozumu, neobostreného rúškou zášti. Zmierenie toto zase upomína nás na alegóriu. Vladimírovi umierajúcemu zablýska sa pred očami slovanská pravda; hovorí:

Loď dobrou pohodou blíži sa k prístavu.

Tak končí sa veľkolepá báseň. Ona kolísa nás raz v alegórii, hlbokej zmyslom, a predsa neďalekej a jasnej pre mysliaceho čitateľa, ona okúzľuje nás barvistým líčením scén skutočných; raz plynie morom veľkých a širokých perspektív, raz vedie nás pred hrobku a predvádza pred oči spanilý zjav devy romantickej, predsa ženskej a pravdivej. Tu hovorí k nám jazykom mysliteľa, politika, tam rozplýva sa v nežných lyrických tónoch, sladších než med hymétsky.^[23] Ako vylíčiť brilianty lyrických miest? Podám úryvok z modlitby Jadviginej u hrobky matkinej:

Tak zvíťazila v Jadviginom srdci láska k národu svojmu nad láskou k mužovi Rusovi. Kde potecha? U matkinho hrobu posiela deva k nebu modlitbu zriekania. Opravdivá láska, oná, ktorá do krypty viedla dcéru, hlási sa k Bohu a prosí o vyprostenie duše z telesnej schránky. Nežné, hlboké, opravdivé to zvuky, ony doznievajú v duši čitateľovej miernou disharmóniou. Fanatizmus v tejto forme je hoden poetického znázornenia.

No fanatizmus nevíťazí. To nie wallenrodiáda, kúpajúca sa v krvi a otrave. Rozum a príroda víťazí pred mohutnosťou zdravých pomerov, pred hlasným povelom krvi súrodnej bledne fanatizmus, syn starých hriechov a starých štvaníc, v záujme tretieho sprevádzaných. Báseň končí sa zmierením rozvadených bratov. Veliké srdce mocného premôže blkoty historických zmätkov. Načo bezčinne plakať nad padnutým v hroznom rodinnom sváre, neponiatnom a cudzom pre vyschlé západnícke mozgy. Hľa, noví synovia kynú zmierenou rukou! Dobre počína básnik: „Buď s Bohem, Západe!“, a uberá sa nesmelo, no iste do nových régií síl slavianskych.

Po Kollárovej „Slávy dcere“, ktorá nenie vlastne celkom a večným dokladaním zneliek valne utrpela, je toto prvá báseň, ba vôbec prvý umelecký spisovný plod, zapodievajúci sa celým Slavianstvom. Ako Slavianstvo netvorí celok, a jednota miesta a času je ťažkou, jestli nemožnou požiadavkou umeleckého spracovania, tak i báseň len pomocou alegórie mohla čiastočne dosiahnuť celistvennosť a organický útvar. Básnik tu urobil to samé, čo maliar Grottger,^[24] ktorý predstavil celé Slavianstvo tak, že dal vetvám pracovať na kolosálnej soche Slavie. Sochu zastupuje u Svatopluka Čecha ideálna loď, osudy slavianskej myšlienky búrka na mori a krvavý svár na palube. Jak radi predstavili by sme si pod surovými námorníkmi nepovolaných správcov a vladárov, panujúcich nad slavianskymi národmi! Kto zná, či by sme to smeli, jestli nechceme, aby porovnanie pokuľhávalo.

Pravda, umeleckú kompozíciu básne nedvíha alegorizovanie, a neistota, neurčitosť, čo si máme pod loďou myslieť, neraz ponúkne nás viac myslieť než požívať. Avšak mocný je základný tón poézie v tejto básni, on ďaleko prehluší reflexiu, a búšenie srdca prekonáva rozumovanie. Čoby nespojila tak istá, mocná ruka oboje? My cítime s rozvlneným citom epika a lyrika a radi vhĺbime sa do tajín alegórie. „Wer den Dichter will verstehen, muss in Dichters Lande gehen.“^[25] Poslušní tomuto pokynu, radi púšťame sa s básnikom na jeho more, stúpame do kajút jeho lode. Čo nás konečne do toho, keď raz vidíme pred sebou morskú penu, iskriacu sa v bleskoch opravdivej búre, raz zablysnú sa pred okom duševným strašné búre, ktoré zmietajú velikým plemenom slavianskym. Svatopluk Čech je veľkým umelcom, vzletným, hlbokým básnikom. Ako mu zaďakovať za drahocennú perlu slavianskej poézie, za mohutnú báseň „Slaviu“?