ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[491]

Veliký umelec, a len umelec, gróf Lev Tolstoj, blúdil roky po pustatine teoretickej, zostavil si filozoficko-teologický systém, pravda, veľmi deravý, s fantasticko-mystickým blúznením, zapieraním až do toho, že samého seba zapieral. A potom sa to pomstilo, zapieraný poeta znovu ožil, lenže už nie v pôvodnej sviežosti, lebo chytil sa do umeleckej práce s tendenciou, podoprieť svoje filozofemata. Tak nepovstalo na svete žiadne umelecké dielo. Vystaviť si najprv kostru teórie a potom do nej chcieť vložiť živé mäso, žily, naliať krv, to je vec nemožná. Jeho posledný román „Voskresenije“^[492] nedávno vyšlý v „Nive“, mal umením korunovať takzvané tolstojovstvo. Nekorunoval, ale nepriložiac k umeniu mnoho, ani k sláve autora, pohrobil celé tolstojovstvo.

Ruský kritik P. Percov napísal o tom znamenitú štúdiu v „Novom vremeni“, a poneváč u nás mnoho hovorí sa o tolstojovstve, nebude zle, keď čitateľov oboznámime s vývodmi Percova.

„Voskresenije“ sa zakončilo a počali sa chvály. Hrubé nadávky, ktoré často sypali sa na Tolstého, práve tak nemožno prijať, ako i ošúchané chvály jeho prívržencov. Takýto stav ešte tak ľahko nepremení sa; Tolstoj, ako rímsky cisár, ešte pri živote stal sa bohom, a tak iste len o desať rokov budú sa mu prostí smrteľníci blížiť ako k smrteľníkovi. A vtedy možno bude povedať, čo v skutočnosti všetci cítime, to jest, že nový román nepodaril sa velikému starcovi, nepodaril sa v celku, odhliadnuc od geniálnych jednotlivostí, a že ho nebudeme desať alebo dvadsať ráz čítať ako „Vojnu i mir“ alebo „Annu Kareninu“. Tolstým odvrhnuté umenie (v známom traktáte jeho „Čo je vlastne umenie?“) pomstilo sa za farizejské odrieknutie sa od vlastných velikých tvorieb. Pozoruhodné je, že pri konci románu „Voskresenije“ ruka autora sa trhla a pokazila kresbu vzhľadom na morálnu teóriu tolstojovskú, k dobru významu umeleckého. (My by sme povedali: umelec pacol filozofa cez ústa. V.) Akoby cítiac, že etika sama je bezvládna, bez pomoci odvrhovanej estetiky, Tolstoj razom sklonil sa na stranu umenia, zakončil román krajšie a psychologicky vernejšie, než mu kázala sama tolstojovčina. Jeho Nechľudov zase vráti sa k „predošlému životu“, ako Tolstoj k umeniu. Tak zostalo „Vzkriesenie“ bez vzkriesených, lebo kto ručí za to, že Maslovová vo vyhnanstve a Nechľudov v „predošlom živote“ zachránia „vzkriesiteľnú“ náladu: všedné dni sú tak hrozné, fádne! A Nechľudov už behom románu menil svoje riešenie, zvedený radosťami sveta tohoto. Nie, „Vzkriesenie“ prepadlo, odpustite mi túto drzosť. (NB. Maslovovú Tolstoj tak „vzkriesi“, že ju oddá za „priateľku“ Židovi Simonsohnovi. V.)

Mne sa zdá, že neprítomnosť „vzkriesených“ vo „Vzkriesení“ je rozhodný symptóm pre celý systém morálnych i filozofických ideí Tolstého. Tolstojovstvom nemožno byť vzkrieseným, hľa, toto jasno dokazuje román. Nálady, vyvolané tolstojovským systémom náhľadov a požiadaviek, sú bezsilné preobraziť človeka: ony ho môžu iba očistiť a upevniť. Vôbec ich vplyv je čisto negatívny (zapierajúci). Nechľudov odhodil na neho nalepené špatnosti, zblížil sa kúštik k prvopočiatočnej čistote, ale on nevyrástol v novú, čistejšiu čistotu, v ňom neotvoril sa nový prameň života, nenarodil sa nový človek: niet vzkriesenia. Celé tolstojovstvo počalo sa a vyrástlo zo strachu smrti. Ono nevoľne nás posiela zase ku Golgote a Betlehemu! Nemôže byť vzkriesenia tolstojovského! Lebo Tolstoj nepozná, nechce poznať slová Kristove k Nikodémovi: „Amen, amen pravím tebe, nenarodí-li se kto znovu, nemôže vidieť kráľovstvo Božie.“ (Ján 3.)

V tolstojovskom idealizme, to jest v type jeho idealizmu je mnoho zvodlivého: dráha ku „vzkrieseniu“ veď je tak ťažká, konečne, ona vedie cez Golgotu, a starý Betlehem je tak tichý a blízky, známy duši. A jestli Bohočlovek zmiatol sa na jeden okamih v svojom povolaní, zanechajúc nám tým večnú útechu v našej ľudskej slabosti, to tým pochopiteľnejšia je naša getsemanská modlitba: „Nech mimo mňa prejde tento kalich.“